Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/160/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne G. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., M. XXXX/XX, zastúpenej J.. Z. S., LL.M., advokátkou, so sídlom W., J. A. 9, proti žalovanému J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, zastúpenému spoločnosťou R., s.r.o., so sídlom S. XXX, W. W., Z.: XX XXX XXX, o zaplatenie 2 100 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.januára 2017, č. k. 20C/113/2014-169 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 2 100 Eur s príslušenstvom. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa domáhala proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2 100 Eur s odôvodnením, že nemôže užívať jej spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 k rodinnému domu súp. č. XX v D., pretože žalovaný prenechal celý dom do neobmedzeného užívania svojej sestre W. F. bez súhlasu žalobkyne, a to minimálne od 1.1.2013. Žalobkyňa svoj nárok oprela o ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Medzi stranami sporu nemohol podľa názoru súdu vzniknúť záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia, pretože nemôže ísť o plnenie bez právneho dôvodu ak jeden zo spoluvlastníkov užíva celú spoločnú vec. Oprávnenie každého zo spoluvlastníkov užívať celú vec totiž vyplýva zo spoluvlastníckeho práva s tým, že spoluvlastnícky podiel je podielom ideálnym. Ak by skutočne jeden spoluvlastník užíval viac než predstavuje jeho podiel, a znemožňoval vec užívať druhému spoluvlastníkovi, v takomto prípade by druhému spoluvlastníkovi vzniklo právo na náhradu za užívanie jeho podielu, ktorý nárok nemá základ v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 471/2005 zo dňa 22.2.2006). Ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje vnútorné právne vzťahy medzi spoluvlastníkmi s tým, že spoluvlastnícky podiel je číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na vlastníckych oprávneniach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, vrátane oprávnenia užívať spoločnú vec. Právna zástupkyňa žalobkyne v záverečnej reči hmotnoprávne uplatnený nárok oprela aj o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy spoluvlastníkov voči tretím osobám sa spravujú ustanovením § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Súd z vykonaného dokazovania nemal preukázané, žeby žalovaný bránil žalobkyni v užívaní rodinného domu súp. č. XX k.ú. D., ku ktorému patrí každej zo strán spoluvlastnícky podiel vo výške 1/ 2 v zmysle výpisu z LV č. XXXX k. ú. D.. Žalobkyňa v žalobe

tvrdila, že žalovaného niekoľkokrát vyzývala, aby jej umožnil užívať spoločnú nehnuteľnosť, no tieto tvrdenia nepreukázala a nevyplývajú ani z predsporovej výzvy zo dňa 15.8.2013, ktorou žalobkyňa žalovaného vyzývala na zaplatenie peňažnej náhrady titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie podielu žalobkyne W. F. a výzvou zo dňa 17.6.2013 žalobkyne vyzývala žalovaného, aby jej zaplatil polovicu nesplatenej časti úveru na základe dohody o vyporiadaní BSM strán. Od týchto tvrdení žalobkyňa v rámci svojho výsluchu upustila, keď uviedla, že sa vstupu do domu ani nedomáhala. Žalovaný uviedol, že zámky na dverách v dome nevymenil a aj samotná žalobkyňa potvrdila, že kľúče od dverí do predmetného domu má a nemá vedomosť o tom, žeby žalovaný vymenil zámky. Žalobkyňa tvrdila, že sa vstupu do domu nedomáhala z dôvodu, že pracuje v zahraničí a kúpila si na hypotéku v Trenčíne iný byt, ktorý spláca, a ďalej poukázala na to, že sa mal k nej žalovaný v minulosti správať agresívne, fyzicky ju napádal. Žalobkyňa však fyzické útoky žalovaného neohlásila na polícii, a nijako ich nepreukázala. G. K. bol svedkom jedného incidentu medzi rodičmi, keď sa mal žalovaný žalobkyni vyhrážať, že použije proti nej nôž, no tento konflikt bol výsledkom hádky strán sporu, nebol ohlásený na polícii s tým, že žalovaný svoje hrozby nezrealizoval, ako uviedol svedok G. K.. Z výsluchu svedkov W. F., G. K., st., H. J. nebolo preukázané, že by v predmetnom rodinnom dome permanentne bývala sestra žalovaného W. F.. Y. H. J., ktorý nie je v blízkom vzťahu k žiadnej zo strán a býva v tesnom susedstve domu súp. č. XX v D., takže zo svojho dvora vidí, kto chodí do domu súp. č. XX, uviedol, že nevidel, že by dom súp. č. XX obývala okrem žalovaného iná osoba s tým, že si všimol, že do domu príde občas sestra žalovaného W. F., ktorá sa v ňom zdrží pár minút. Y. W. F., G. K., st. zhodne vypovedali, že W. F. prespáva v dome súp. č. XXX v D. spolu so svojou matkou G. K. st., ktorú vzhľadom na jej vysoký vek a pohybové problémy opatruje, varí jej, perie. V dome súp. č. XXX v D. sú podľa vyjadrenia G. K. st. dve izby a kuchyňa, a preto svedkyňa W. F. má kde prespávať. W. F. podľa jej vlastného vyjadrenia chodí do predmetného domu občas - dva, tri, štyri krát do týždňa podľa okolností, čo vysvetlila tým, že v dome perie veci pre matku a brata, ktorému tam nosí uvarené jedlo, ako aj tým, že na jej priľahlom pozemku pestuje zeleninu. Samotný žalovaný ako aj svedkyňa W. F. potvrdili, že menovaná svedkyňa má v 2 izbách na prízemí domu súp. č. XX uskladnený nábytok presťahovaný v roku 2013 z jej bytu na ul. F. XX v W.. Z výsluchu strán je zrejmé, že strany po rozvode manželstva neuzavreli dohodu o hospodárení so spoločnou vecou, teda o užívaní rodinného domu súp. č. XX v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná k uskladneniu vecí svedkyne v dome súp. č. XX súhlas nedala. Uskladnenie nábytku v dome umožnil svedkyni žalovaný. Svedkyňa W. F. nepotvrdila a nebolo nijako preukázané, žeby žalovanému platila nejakú peňažnú sumu za to, že v predmetnom rodinnom dome má uložený svoj nábytok. Za odplatu nemožno považovať to, že svedkyňa poskytla žalovanému pôžičky v ňou tvrdenej výške 360 000 Sk, keďže z vyjadrenia svedkyne vyplynulo, že túto pôžičku mu poskytla ešte predtým ako si do predmetného rodinného domu presťahovala nábytok a osobné veci. Skutočnosť, že W. F. v dome žalovanému zvykne oprať veci, upratať, donesie mu navarené jedlo je treba chápať ako súrodeneckú výpomoc, keďže žalovaný po rozvode manželstva so žalobkyňou žije v dome sám bez ženy, a uvedené potvrdila aj svedkyňa G. K. st.. V dome súp. č. XX sú izby, ktoré neužíva žalovaný a v ktorých sa dá prespať, čo vyplýva aj z vyjadrenia svedka G. K., ktorý keď bol v dome na návšteve u otca v roku 2014 a v roku 2013 prespal v izbe na druhom poschodí. Žalobkyňa má možnosť dom užívať, keďže má kľúče od neho. Na základe rozhodnutia Správy katastra Trenčín V 1529/13 zo dňa 17.5.2013 ktorým bol povolený vklad spoluvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe dohody strán o vyporiadaní BSM strán sa stala každá zo strán podielovým spoluvlastníkom predmetného rodinného domu s podielom po 1/ 2, a najskôr od tohto momentu mohlo vzniknúť žalobkyni v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej podielu voči druhému spoluvlastníkovi, teda žalovanému, pokiaľ by užíval aj jej podiel. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v rozhodnom období užíval viac než predstavuje jeho spoluvlastnícky podiel na predmetnom rodinnom dome, ktorý dom má prízemie a dve poschodia. Žalovaný podľa jeho vyjadrenia obýva prvé poschodie domu, kde má obývaciu izbu, krb, kuchynskú linku. Toto tvrdenie žalovaného žalobkyňa nerozporovala a ani nemohla, keďže z jej výsluchu ako aj z jej písomného vyjadrenia zo dňa 4.8.2016 vyplynulo, že žalobkyňa do domu pravidelne nechodí, pracuje v zahraničí, a z týchto objektívnych dôvodov nemohla žalobkyňa mať vedomosť o tom, v akom presnom rozsahu dom užíva žalovaný. Každopádne sama žalobkyňa tak v predsporovej výzve zo dňa 15.8.2013, v rámci jej výsluchu ako aj v písomnom vyjadrení zo dňa 4.8.2016 uvádzala, že jej spoluvlastnícky podiel 1/ 2 na dome užíva W. F. (teda nie žalovaný), ktorá má prízemie domu prerobené pre jej potreby, a má v dome uskladnený svoj nábytok ako aj niektoré osobné veci. O tom, že si W. F. v dome uskladnila svoj nábytok získala vedomosť žalobkyňa od menovanej svedkyne. Z predloženej fotodokumentácie bolo preukázané, že niektoré izby v dome sú naozaj zapratané nábytkom, bytovým zariadením. Podľa vyjadrenia svedkyne W. F. posledný kus nábytku nasťahovala do predmetného rodinného domu dňa 13.5.2013. Keď podiel

žalobkyne na dome minimálne od 13.5.2013 užívala a naďalej užíva popísaným spôsobom (uskladnenie nábytku a hnuteľných vecí v dome) sestra žalovaného W. F. , je zrejmé, že ani žalovaný nemohol a ani naďalej nemôže užívať rodinný dom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, a preto sa obmedzil na užívanie 1. poschodia domu. Nebolo teda preukázané, žeby žalovaný užíval v rozhodnej dobe predmetnú nehnuteľnosť vo väčšom rozsahu než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Žalovanému tak nevznikla povinnosť na náhradu voči žalobkyni ako spoluvlastníčke neužívajúcej spoločnú vec v rozsahu jej podielu. Je irelevantné, že svedkyňa W. F. má kľúče od domu, a na prízemí domu je uložený jej nábytok bez súhlasu žalobkyne, a takýmto spôsobom dochádza fakticky k užívaniu tejto časti domu treťou osobou, pretože nejde o právny vzťah medzi spoluvlastníkmi rodinného domu

- stranami tohto sporu, ale sa jedná o právny vzťah podielových spoluvlastníkov voči tretej osobe

- W. F., ktorá si tak prisvojuje úžitkovú hodnotu časti domu, voči ktorej však žalobkyňa v konaní nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnila. Z uvedených dôvodov je pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bez významu aj to, že bez súhlasu žalobkyne bol nahlásený trvalý pobyt W. F. v predmetnom dome a bez súhlasu žalobkyne boli vykonané niektoré stavebné úpravy v dome, na ktoré skutočnosti poukazovala žalobkyňa. V tejto súvislosti sa súd stotožňuje so závermi Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010, v ktorom v obdobnej veci uzavrel, že nevyhnutným predpokladom vzniku nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Len v takom prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty vo väčšej miere než zodpovedá jeho podielu. Pre posúdenie uvedeného nároku vyplývajúceho z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je podľa názoru Najvyššieho súdu SR právne významné prípadné užívanie časti veci treťou osobou, ktorá nie je spoluvlastníkom veci. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Keďže nebol preukázaný základ nároku, súd za nezaoberal dôvodnosťou výšky požadovanej peňažnej náhrady. Súd nevykonal v zmysle návrhu žalobkyne dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C/223/2013, v ktorom sa prejednáva žaloba žalobkyne o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu k predmetnému rodinnému domu, keďže ku dňu vyhlásenia rozsudku uvedené konanie nebolo právoplatne skončené, čo súd zistil z vlastnej rozhodovacej činnosti a tento spis nebol potrebný pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, ktorý vyhodnotil súd čo do jeho základu ako neoprávnený. Vzhľadom na plný úspech žalovaného, súd podľa § 255 ods. 1 vyslovil, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Mala za to, že vykonanými dôkazmi bolo dostatočne preukázané, že žalovaný dlhodobo užíva ich spoločný dom súp. č. XX v obci D. nad rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, za čo poberá osobné a finančné výhody od tretej osoby. Vytýkala súdu, že nevyhodnotil objektívne vzniknutý faktický stav, spôsob a dôvody obohatenia žalovaného, ku ktorým došlo a dochádza spôsobom v rozpore s právnym poriadkom. Dostatočne dôkazne preukázala skutočnosti, že žalovaný užíva celú ich spoločnú nehnuteľnosť bez jej súhlasu tým, že umožnil svojej sestre W. F. nasťahovať svoje bytové zariadenie z trojizbového bytu a osobné veci do celého domu, prespávať v dome, taktiež vykonať na dome jej zdravotnému stavu prispôsobené stavebné úpravy a prihlásiť ju v dome na trvalý pobyt, za čo má od nej poskytované finančné pôžičky, osobné aj vecné plnenia. Považuje za právne irelevantné tvrdenie, že tretia osoba /W. F./ „len občas užíva spornú nehnuteľnosť“. Nesúhlasila so záverom súdu, odvolávajúc sa na uznesenie NS SR zo dňa 22.10.2010, sp. zn. 6Cdo 184/2010, že žalovaný neužíva spornú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Je toho názoru, že jej nárok ako spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej nehnuteľnosti domu č. XX je daný ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka práve tým, že žalovaný umožnil bez jej súhlasu a fakticky užíva jej spoluvlastnícky podiel sám prostredníctvom aj tretej osoby, od ktorej prijíma za to vecné, osobné aj finančné plnenia, a teda má z toho osobný prospech, pričom tento stav doposiaľ trvá. Mala za to, že bolo dostatočne preukázané, že medzi účastníkmi ide o vzťah bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Obohatenie žalovaného v tomto prípade spočíva predovšetkým vo výkonoch, najmä osobných, vecných aj finančných od tretej osoby, ktorá užíva formou osobného užívania aj uskladnením jej bytového zariadenia a osobných vecí v celom dome, nie len v jeho časti. Preukázala fotografickými dôkazmi, že celý dom a všetky jeho miestnosti sú zaplnené osobnými vecami a bytovým zariadením tretej osoby,

a nie je ani možné aby za takéhoto stavu žalobkyňa užívala svoj spoluvlastnícky podiel. Poukázala na rozsudok NS SR 3Cdo 124/2002, rozsudok NS ČR 33Odo 882/2006. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 388 zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd prejednal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 /nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem/ v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že žalobkyni ako podielovej spoluvlastníčke rodinného domu s podielom v 1-ici, mohlo vzniknúť v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej podielu voči druhému spoluvlastníkovi, teda žalovanému, pokiaľ by užíval aj jej podiel. V konaní však nemal za preukázané, že by žalovaný v rozhodnom období užíval viac než predstavuje jeho spoluvlastnícky podiel v 1-ci na predmetnom rodinnom dome, ktorý dom má prízemie a dve poschodia. O tom, že tretia osoba W. F. má v predmetnom rodinnom dome uskladnený svoj nábytok a má kľúče od domu vyhodnotil súd tak, že takýmto spôsobom dochádza fakticky k užívaniu časti domu treťou osobou, pretože nejde o právny vzťah medzi spoluvlastníkmi rodinného domu - stranami tohto sporu, ale sa jedná o právny vzťah podielových spoluvlastníkov voči tretej osobe - W. F., ktorá si tak prisvojuje úžitkovú hodnotu časti domu, voči ktorej však žalobkyňa v konaní nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnila. V tejto súvislosti súd poukázal na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v uznesení sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010, v ktorom v obdobnej veci uzavrel, že nevyhnutným predpokladom vzniku nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Len v takom prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty vo väčšej miere než zodpovedá jeho podielu. Pre posúdenie uvedeného nároku vyplývajúceho z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je podľa názoru Najvyššieho súdu SR právne významné prípadné užívanie časti veci treťou osobou, ktorá nie je spoluvlastníkom veci.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné:

7. Súd prvej inštancie správne posudzoval uplatnený nárok žalobkyne podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Zároveň správne interpretoval toto ustanovenie vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva /nemôže užívať/ spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu a druhý spoluvlastník užíva spoločnú vec vo väčšom rozsahu, prevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, vzniká mu nárok na náhradu voči tomuto spoluvlastníkovi užívajúcemu spoločnú vec v rozsahu prevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov, alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.

8. Súd prvej inštancie v danom spore vychádzal aj zo správneho skutkového záveru, že žalovaný neužíval spoločný rodinný dom vo väčšom rozsahu, ako je jeho spoluvlastnícky podiel v jednej polovici. Za správny odvolací súd považuje aj názor, že opodstatnenosť žalobkyňou uplatneného nároku voči žalovanému neodôvodňuje ani existencia takéhoto nároku žalobkyne voči tretej osobe W. F., užívajúcej

časť spoločného rodinného domu spôsobom, že má v ňom uskladnený svoje nábytok a do domu chodieva. Vo vzťahu k tejto osobe aj podľa názoru odvolacieho súdu sa nejedná o právny vzťah podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje vnútorné vzťahy spoluvlastníkov vymedzujúc rozsah, v akom sa podieľajú na výkone vlastníckych oprávnení k spoločnej veci. Nedotýka sa tretích osôb, ktoré nie sú spoluvlastníkmi a teda nie sú ani nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Právne vzťahy spoluvlastníkov voči tretím osobám sa riadia ustanovením § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

9. S odvolacou námietkou žalobkyne, že svoj nárok uplatňuje z titulu bezdôvodného obohatenia a zároveň poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 124/2002 a rozsudok NS ČR sp. zn. 33Odo 882/2006, sa odvolací súd nestotožňuje.

10. Odvolaciemu súdu je známe, že názor na právnu povahu nároku spoluvlastníka na vydanie náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu sa v rozhodnutiach NS SR, ale aj NS ČR postupne vyvíjal. V posledných rokoch sa však ustálil právny názor, že sa jedná o nárok vyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 184/2010, kde bol najvyšším súdom vyslovený právny názor, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a nie z ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd k tomuto rozhodnutiu dodáva, že toto rozhodnutie NS SR bolo aj predmetom preskúmania na Ústavnom súde SR pod sp. zn. IV. ÚS 342/2012. ÚS SR vo svojom uznesení z 03.07.2012 konštatoval, že vyslovený právny názor v uznesení NS SR k otázke nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu je ústavne akceptovateľný a udržateľný. Aj ÚS ČR v uznesení sp. zn. II.ÚS 1751/12 z 13.09.2012 vyslovil právny názor, že nárok na náhradu vyplývajúcu z titulu užívanie spoločnej veci sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení.

11. Napokon odvolací súd zdôrazňuje, že bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka má povahu subsidiárnu a prichádza do úvahy len tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu. Pokiaľ sa podielový spoluvlastník domáha náhrada voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o toto zákonné ustanovenie nemôže byť nárokom bezdôvodným v zmysle Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú povahu kogentnú a nemožno ich preto neprípustným spôsobom extenzívne vykladať.

12. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému preukázateľne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p).