Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/6/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: E. Y. H., a.s., so sídlom L. 11, V., IČO: 31 575 951, proti žalovanému: G. L., nar. 8. 9. XXXX, bytom D. XXX/XX, G., o zaplatenie 834,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 14. augusta 2017, č. k. 15C/109/2016-58

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti a vo výroku o trovách konania v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd" alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 834,03 Eur, úrok v sume 55,56 Eur, úroky z omeškania v sume 1,83 Eur a úroky z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 834,03 Eur a z nezaplatených úrokov v sume 55,56 Eur od 14.1.2014 do zaplatenia, to všetko v pravidelných splátkach po 50,- Eur mesačne, splatných vždy do 30. dňa v kalendárnom mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok (I), v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (II) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 834,03 Eur, úrok v sume 55,56 Eur, úroky z omeškania v sume 1,83 Eur, úroky z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 834,03 Eur a z nezaplatených úrokov v sume 55,56 Eur od 14.1.2014 do zaplatenia a tiež i úrok vo výške 19,90% ročne zo sumy 834,03 Eur od 14.1.2014 do zaplatenia, na podklade tvrdených skutočností, že so žalovaným uzavrel dňa 15.01.2013 úverovú zmluvu č. 28779, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 1000,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal s dohodnutým úrokom vo výške 19,90 % ročne vrátiť v pravidelných mesačných anuitných splátkach do 15.01.2016, že po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto bol dňa 17.12.2013 písomne vyzvaný na predčasné splatenia celého zostatku úveru, pričom však žalovaný tento úverový záväzok ku dňu predčasného zosplatnenia, pozostávajúci z istiny v sume 834,03 Eur, úroku v sume 55,56 Eur, úrokov z omeškania v sume 1,83 Eur v určenej lehote splatnosti a ani neskôr dobrovoľne nesplnil, a to ani len sčasti.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav bezo zvyšku tak ako bol tvrdený žalobcom, aplikoval naň § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2 a § 2 písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. a), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a § 54 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb Občianskeho zákonníka a tiež čl.3 ods.1, čl.5 a čl.6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z ktorého vyvodil právnu povinnosť žalovaného, premietnutú vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku, vrátiť žalobcovi poskytnuté peniaze v sume 834,03 Eur s dohodnutým úrokom do času zosplatnenia celého úverového záväzku v sume 55,56 Eur a z dôvodu omeškania s plnením tohto peňažného záväzku s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. tiež povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania do času zosplatnenia v kapitalizovanej sume 1,83 Eur a od toho času až do zaplatenia vo výške 8% ročne.

4. Na splnenie napadnutým rozsudkom uloženej povinnosti určil prvoinštančný súd žalovanému splátky pod hrozbou straty ich výhody s poukazom na ust. § 232 ods. 3 a ods. 4 C.s.p. Z akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pritom riadil, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol.

5. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z úveru za čas od jeho zosplatnenia. Skutkovo pritom vyšiel síce z preukázanej existenciu dohody strán o úroku za prenechanie úverových prostriedkov vo výške 19,90% ročne, právne však zastával názor, že takto dohodnuté úroky patria žalobcovi len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od toho času, keďže bol žalovaný v omeškaní s plnením splatného úverového záväzku, už len úroky z omeškania. Prvoinštančný súd tento svoj názor opieral o rozhodovaciu prax v tejto otázke s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000 a tiež na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012. Prvoinštančný súd vo svojich úvahách považoval záver, že úroky patria žalobcovi len do splatnosti dlhu, za logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii poukázal na podporu správnosti názoru, že úroky patria veriteľovi len do zosplatnenia úverového dlhu, tiež na dôvodovú správu k novele Občianskeho zákonníka vykonanej zák. č. 106/2014 Z. z, v ktorej je uvedené, že v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, že vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, že z toho plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach a že po jednorazovom zosplatnení bude mať veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru.

6. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. väčším procesným úspechom žalobcu v spore.

7. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcom rozsahu a v časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací rozsudok v týchto napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v prevyšujúcom rozsahu ( a teda prizná proti žalovanému tiež nárok na úroky vo výške 19,90% ročne zo sumy 834,03 Eur od 14.1.2014 do zaplatenia) a uloží žalovanému povinnosť plniť celú žalobou uplatnenú pohľadávku s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odvolaní žalobca vo vzťahu k obom napadnutým výrokom výslovne vytkol len právne vady rozhodnutia, teda uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., pričom vo vzťahu k časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti namietal tiež, že súd určil žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie „bez ďalšieho", najmä bez dôkazov objektivizujúcich jeho finančnú situáciu, čím podľa posúdenia odvolacieho súdu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) uplatnil tiež odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., i napriek tomu, že ho v odvolaní formálne neuviedol. Žalobca v odvolaní predovšetkým vytkol nesprávnosť právneho názoru prvoinštančného súdu že dohodnuté úroky za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy patria veriteľovi len do splatnosti úverového záväzku. Tento názor podľa argumentácie žalobcu v odvolaní nemá oporu v právnych predpisoch, naopak, podľa jeho presvedčenia z úpravy úverovej zmluvy - § 497 a nasl. Obchodného zákonníka

vyplýva, že keďže okamih zániku nároku na úroky na rozdiel od okamihu jeho vzniku nie je stanovený, je potrebné trvanie úročenia považovať za neohraničené inou právnou skutočnosťou ako vrátením úveru, tak ako to predpokladá ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Za mylnú odvolateľ považoval tiež úvahu súdu prvej inštancie, ktorá úročenie splatného úveru vylučovala z dôvodu vzniku nároku veriteľa na úroky z omeškania. Podľa jeho argumentácie úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov a úroky z omeškania ako nový sankčný záväzok dlžníka predstavujú samostatné nároky, čo do existencie bez vzájomnej previazanosti. Úroky z úveru patria podľa žalobcu veriteľovi aj pokiaľ sa dlžník dostane s plnením úveru do omeškania a popri úroku v prípade omeškania s plnením úverového záväzku má veriteľ nárok aj na úroky z omeškania. Ako samostatné plnenia upravuje podľa argumentácie žalobcu úroky a úroky z omeškania Občiansky zákonník vo svojom ust. § 121 ods. 3 a rozlišuje medzi nimi naviac s rôznym zaradením (úrokov ako odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov a úrokov z omeškania ako sankcie za omeškanie) tiež nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. Akcentoval v tejto súvislosti, že táto norma obmedzenie najvyššej prípustnej výšky sankcie za omeškanie s ohľadom na výšku dohodnutého úroku neupravuje. Žalobca vytkol spôsob právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie tiež i to, že tento vo svojich úvahách vyšiel z časti dôvodovej správy k zák. č. 106/2014 Z. z., ktorým došlo k zmene a doplneniu (tiež) Občianskeho zákonníka, týkajúcej sa legislatívnej zmeny, ktorá v konečnom dôsledku prijatá nebola. Poukázal pritom na to, že prvoinštančným súdom zmieňovaná časť dôvodovej správy predpokladala zákonné obmedzenie úročenia do času jednorazového zosplatnenia úveru doplnením druhej vety v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, k čomu však nedošlo. Za tohto stavu žalobca považoval odkaz na dôvodovú správu vzťahujúcu sa síce na navrhovanú, avšak nerealizovanú legislatívnu zmenu súdom prvej inštancie za argumentačne neprípustné. K uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na podporu svojich právnych záverov odkázal, žalobca v odvolaní poznamenal, že v tomto rozhodnutí nebola ťažiskovo riešená otázka ne/trvania nároku na úroky aj po zosplatnení úveru, ale otázka, či veriteľovi patria úroky z omeškania za omeškanie dlžníka s platením úrokov a/ alebo úrokov z omeškania. V odôvodnení tohto rozhodnutia je podľa žalobcu síce konštatované, že "...dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania", táto časť odôvodnenia však nie je súčasťou právnej vety rozhodnutia a nemá charakter všeobecne použiteľného právneho názoru. Naviac podľa názoru žalobcu vzhľadom na to, že tento názor nie je podopretý odkazom na zákonné ustanovenie, z logiky veci vyplýva, že toto konštatovanie zodpovedá zneniu ustanovenia zmluvy, ktorú v tomto prípade súd posudzoval. V ďalšej časti svojej právnej argumentácie v otázke úročenia splatného úveru žalobca polemizoval s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.6.2014, ktoré je v rozhodovacej praxi frekventovane zmieňované na podporu názoru od žalobcu odlišného. Žalobca k ťažiskovým úvahám, na ktorých je právny názor prezentovaný v zmieňovanom rozhodnutí postavený, v odvolaní v podstatnom odmietol argument, že pripustenie úročenia úveru po jeho zosplatnení znamená pripustenie zmeny podstatných náležitostí úverovej zmluvy, v konečnom dôsledku tiež subjektívne nemennej ceny úveru. Podľa názoru žalobcu požiadavku nemennosti ceny úveru je potrebné vnímať v kontexte času, počas ktorého má dlžník prenechané peniaze v držbe. Preto je v jeho ponímaní cena úveru rovnaká ako v prípade, ak splatnosť úverového záväzku a výška splátok zodpovedá dojednaniam v úverovej zmluve, tak aj vtedy, ak dlžník peniaze nevráti po zosplatenení úveru s povinnosťou platiť zaň naďalej dohodnutý úrok rovnako tak aj v prípade predčasného splatenia úveru dlžníkom, kedy zaplatí úrok len do času vrátenia prenechaných peňazí. Žalobca vo svojej argumentácii zdôrazňoval, že i po uplatnení práva okamžitého zosplatnenia úveru veriteľom, pokiaľ dlžník predčasne splatný úver nesplní, má prenechané peniaze stále k dispozícii a preto fakticky on a nie veriteľ má možnosť realizovať úžitkovú hodnotu peňazí. V kontexte tejto skutočnosti žalobca považoval za nesprávnu úvahu, že uplatnením práva predčasného zosplatnenia úveru ako sankcie za neplnenie úverových podmienok dlžníkom, obmedzenie veriteľa nakladať s poskytnutými peniazmi, odpadá. Nakoniec žalobca odmietol tiež zdôvodnenie obmedzenia úročenia prenechaných peňazí po zosplatnení úveru na podklade predpokladu, že spotrebiteľ porušuje svoje zmluvné povinnosti následkom nepriaznivého dopadu životných okolností alebo preto, že veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že zhoršenie sociálnej situácie nie je právnou skutočnosťou, majúcou za následok zánik záväzku a nemá dosah ani na rozsah spôsobilosti na práva a povinnosti fyzickej osoby. Ani prípadné porušenie povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver nemá podľa názoru žalobcu vplyv na povinnosť dlžníka platiť za prenechanie peňazí, ale má za následok v zmysle ust. § 7 ods. 1 veta prvá zák. č. 129/2010 Z. z. len stratu oprávnenia veriteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalobca na podporu správnosti odlišného právneho názoru v otázke úročenia zosplatneného úveru odkázal na

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co/12/2017 zo dňa 31.1.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014. Čo do výroku o peňažnej povinnosti v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil žalovanému inú ako zákonom stanovenú lehotu v podobe mesačných splátok vo výške 50,- Eur, vytkol žalobca napadnutému rozsudku predovšetkým nesprávnosť posúdenia otázky právnej možnosti súdu určiť na plnenie uloženej peňažnej povinnosti splátky. Domnieval sa v tejto súvislosti, že s ohľadom na znenie ust. § 232 ods. 3 druhá veta C.s.p., v zmysle ktorého súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu splatnosti, súdu neprináleží zmeniť zákonom stanovenú lehotu na plnenie inak určením dlhšej lehoty na plnenie. Tento svoj názor argumentačne podporil porovnaním s procesnou úpravou platnou do 30.6.2016, kedy zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) vo svojom ust. § 160 ods. 1 mimo oprávnenia určiť dlhšiu lehotu na plnenie výslovne upravoval tiež možnosť súdu určiť vykonanie peňažného plnenia v splátkach. Žalobca k tejto časti rozhodnutia namietal tiež, že súd prvej inštancie, napriek zákonnej požiadavke pristúpiť k takémuto opatreniu len v odôvodnených prípadoch, určil žalovanému inú lehotu na plnenie bez relevantných skutkových tvrdení a bez objektivizácie finančnej situácie žalovaného zodpovedajúcimi dôkazmi.

8. Vyhovujúci výrok rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 834,03 Eur, úrok v sume 55,56 Eur, úroky z omeškania v sume 1,83 Eur a úroky z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 834,03 Eur a z nezaplatených úrokov v sume 55,56 Eur od 14.1.2014 do zaplatenia, až na jeho časť o lehote na plnenie peňažnej povinnosti nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. §385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. 1.2018 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

11. Žalobca vymedzením odvolacieho dôvodu proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky úročenia úveru po uplatnení práva na jeho okamžité zosplatnenie veriteľom. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje s právnym posúdením tejto otázky prvoinštančným súdom a za správny považuje aj jeho záver, že úroky za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov po uplatnení práva na okamžité zosplatnenie úveru veriteľovi nepatria. Na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva:

12. K naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., a teda k právnym vadám rozhodnutia dochádza v prípadoch, ak súd na zistený skutkový stav alebo neaplikoval právnu normu vôbec, alebo aplikoval (zvolil) normu nesprávnu, alebo hoc aj aplikoval správnu normu, nesprávne interpretoval jej obsah, alebo hoc aj zvolil správnu normu a túto i správne interpretoval, nesprávne ju na zistený skutkový stav aplikoval.

13. Právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený

vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

14. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, odkedy je úverový dlžník povinný platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje tiež dokedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Tento spor, a to je potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend v smere dávajúcom za pravdu právnemu názoru, z ktorého vyšiel i prvoinštančný súd, jednoznačne a definitívne doposiaľ ukončený nebol. Je potrebné v tejto súvislosti dať za pravdu žalobcovi, že predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu známych prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli, o ktorú ide v tomto spore), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch, neriešila. Sčasti možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu tiež i v tom, že v podmienkach Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, a z ktorého vyšiel i súd prvej inštancie, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 ", nie je bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, na ktoré výstižne odkázal aj súd prvej inštancie, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad v podstatnom zodpovedajúci i úvahám prvoinštančného súdu v prejednávanej veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Naopak za nesprávnu považuje odvolací súd argumentáciu žalobcu vo vzťahu k trvaniu povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru, založenú na výkladom ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka odvodenom závere, že nakoľko iný okamih zániku nároku na úroky ako vrátením poskytnutých peňazí v zákone upravený nie je, bezvýznamnou z hľadiska trvania úročenia je skutočnosť splatnosti úveru. Takáto interpretácia trvania úročenia úveru podľa úvahy odvolacieho súdu nezohľadňuje samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadného zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva. Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru preto nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania) a zodpovednostné plnenia (náhrada škody), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli alebo ktoré sú dané zákonom, a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Bez dosahu na spôsob právneho posúdenia otázky úročenia úveru po zosplatnení odvolacím súdom bola inak celkom dôvodná výhrada žalobcu, že súd prvej inštancie svoje právne závery podoprel odkazom na časť dôvodovej správy k zák. č. 106/2014 Z. z., ktorým došlo k zmene a doplneniu (tiež) Občianskeho zákonníka, týkajúcej sa legislatívnej zmeny, ktorá v konečnom dôsledku prijatá nebola. Skutočne je potrebné dať žalobcovi za pravdu v tom, že prvoinštančným súdom zmieňovaná časť dôvodovej správy predpokladala zákonné obmedzenie úročenia do času jednorazového zosplatnenia úveru doplnením druhej vety v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a že k tejto legislatívnej zmene v konečnom dôsledku nedošlo. Za tohto stavu zmieňovanú dôvodovú správu bezpochyby nemožno považovať za autoritatívny výklad a tak bolo žiaduce, pokiaľ súd prvej inštancie ju vo svojich úvahách i použil, aby zároveň túto skutočnosť v širších súvislostiach než ako to urobil, vyjadril. V konečnom dôsledku sa jednalo len o jednu z niekoľkých úvah, ktorými sa súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní veci riadil, ktorá na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku nemala zásadný dopad a predovšetkým, ako už bolo uvedené, nemala vplyv na správnosť

právneho záveru, že bez ďalšieho patria veriteľovi za prenechanie peňazí úverovou zmluvou úroky len do času splatnosti úveru.

15. Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko sa súd prvej inštancie sa pri právnom posúdení otázky úročenia úveru po jeho zosplatnení nedopustil omylu, odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu nemožno považovať za opodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. Odvolací súd poznamenáva, že i podľa judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (por. rozhodnutia ÚS SR IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Majúc uvedené východiská na zreteli odvolací súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s tými argumentmi, uvedenými v odvolaní žalobcom vo vzťahu k otázke úročenia úveru, ktorými polemizoval s tými úvahami Krajského súdu v Prešove v jeho rozsudku sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.6.2015, ktorými sa ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd pri právnom posudzovaní veci neriadili.

16. Žalobca vymedzením odvolacích dôvodov proti časti vyhovujúceho výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti učinil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)

17. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).30. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Podľa ust. § 232 ods. 2 až 4 C.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.(3) Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.(4) Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

20. Procesná úprava ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu, že pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie nemusí byť zaplatené do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ale v dlhšej lehote. Za takúto dlhšiu lehotu je pritom nad akúkoľvek pochybnosť potrebné považovať, naproti odlišnému názoru žalobcu opierajúceho sa o gramatický výklad ust. § 232 ods. 3 posledná veta C.s.p. a o porovnanie so skoršou procesnou úpravou, tiež plnenie i vo forme splátok. Ani určenie povinnosti plniť v splátkach totiž fakticky nepredstavuje nič iné ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty na plnenie, ktorý i keď zákon priamo neupravuje, výslovne s ním počíta v ust. § 232 ods. 4 C.s.p. a zodpovedá tiež účelu a zmyslu oprávnenia súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie, ktorým je zmiernenie ťaživého dopadu okamžitého a jednorazového plnenia na osobu zaviazanú povinnosťou plniť. Len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedená exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (por. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, žalovaným prejavená snaha o plnenie záväzku počas konania, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (por. R V/1968). Pritom je potrebné zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale tiež zodpovedať výške priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (por. rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 116/2012 zo dňa 18.3.2013).

21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa výroku, ktorým na plnenie určil žalovanému splátky vo výške 50,- Eur mesačne, obmedzil len na konštatovanie, že tak urobil na základe ust. § 232 ods. 2 až ods. 4 C.s.p., ktoré citoval. V rozpore s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. pritom v odôvodnení neuviedol ani stanoviská strán v otázke lehoty plnenia, ani z akých skutočností vo svojom rozhodnutí o lehote plnenia vyšiel a rovnako ani akými úvahami sa pri právnom posudzovaní tejto otázky predovšetkým v kontexte už odvolacím súdom vyjadrených a rozhodovacou praxou uznávaných hľadísk, riadil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu dlhšej splatnosti peňažného plnenia odôvodnenie vôbec neobsahuje a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je pre tento nedostatok rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení dlhšej lehoty na plnenie nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávny postup súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

22. Preto odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti výroku o lehote na plnenie a v závislom výroku o trovách konania (§379 písm. a) C.s.p) zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

23. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zistiť aktuálne stanoviská sporových strán k spôsobu rozhodnutia o lehote na plnenie už právoplatne určenej peňažnej povinnosti žalovaného, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v podaní doručenom súdu dňa 6.10.2016 žalovaný navrhol určiť lehotu na plnenie v splátkach po 50,- Eur mesačne a žalobca v podaní doručenom dňa 11.5.2017 prejavil ochotu pristúpiť na splácanie dlhu po 70,- Eur mesačne. Až pokiaľ ohľadne lehoty na plnenie (výšky splátky) nedôjde medzi stranami k dohode, bude povinnosťou prvoinštančného súdu umožniť žalovanému doplniť svoje tvrdenia o skutočnostiach významných pre rozhodnutie o lehote na plnenie, predovšetkým schopnosti žalovaného zaplatiť peňažné plnenie a tieto tvrdenia i náležite preukázať a po vyjadrení sa žalobcu k týmto skutočnostiam a po prípadnom doplnení dokazovania k nim, ohľadne lehoty na plnenie opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí pritom súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdu) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.) o možnosti súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie v zmysle ust. § 232 ods. 3 C.s.p. tiež vo forme splátok, a tiež z právnou praxou akceptovaných hľadísk, tak ako ich odvolací súd vyjadril v bode 19 tohto odôvodnenia, a teda prihliadne najmä tiež na výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, žalovaným prejavenú snahu o plnenie záväzku počas konania, pričom pri prípadnom určení plnenia v splátkach zohľadní i požiadavku, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe.

24. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)