Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-45-2016.pdf
PDF · 150.82 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/45/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu HYDINA SK, s.r.o. so sídlom v Kežmarku, Slávkovska cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 46 645 454, DIČ: 202 351 5054, zastúpeného konateľkou spoločnosti E.. U. P., právnej zastúpeného JUDr. Patrikom Benčíkom, advokátom so sídlom v Prešove, Advokátska kancelária s.r.o., Františkánske námestie 4, 080 01 Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 27. septembra 2016 č: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozhodnutím dňa 27.09.2016 pod č.: XXXXXXXXX/XXXX žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie správcu dane zo dňa 27.05.2016 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým Daňový úrad H. podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil za zdaňovacie obdobie november 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 183 772,69 Eur., t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 16 368,11 Eur a vyrubil daň v sume 167 404,58 Eur daňovému subjektu HYDINA SK, s.r.o., Slavkovská cesta 54, Kežmarok, potvrdil.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na rozsiahle dôvody odvolania žalobcu (1-11 str.) a s poukazom na § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu H. pobočka J. Q. a zistil nasledovný skutkový stav.
3. Dňa 24.02.2014 začal správca dane u žalobcu - HYDINA SK, s.r.o. daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2013. Žalobca si uplatnil v kontrolovanom zdaňovacom období právo na odpočítanie dane z tovaru v sume 326 047,32 Eur na základe faktúr od dodávateľa spoločnosti ARGUS PLUS spol. s r.o. so sídlom Bratislava, Drienová 34, v celkovej hodnote 1 102 686,40 Eur z toho DPH v sume 183 772,49 Eur.
4. Správca dane vykonal dokazovanie dožiadaním na príslušné daňové úrady na území Slovenskej republiky, ako aj mimo územia Slovenskej republiky na Národnú diaľničnú spoločnosť a.s., vypočul svedka O. T. s trvalým bydliskom P., P. X,. bývalého konateľa spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., dožiadaním na Regionálnu a veterinárnu správu H. a W., Prezídium PZ SR, žiadosťami o medzinárodnú
výmenu informácií z H. - H. daňovú správu, ohľadom prepravy tovaru z mýtneho systému za november 2013, žiadosťou o výsluch svedka D. H. z E. republiky.
5. Z daňovej kontroly bol vypracovaný Protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.11.2015, ku ktorému sa daňový subjekt v lehote na základe výzvy nevyjadril. Dňa 20.05.2016 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, ktorého predmetom bolo pojednávanie o priebehu a výsledkoch dokazovania na základe vyjadrenia daňového subjektu z 15.02.2016 a Zápisnica z 29.02.2016.
6. Následne vydal správca dane rozhodnutie dňa 27.05.2016 pod číslom XXXXXXXXX/XXXX, ktorým určil daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie november 2013 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 183 772,69 Eur, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 16 368,11 Eur a vyrubil daň v sume 167 404,58 Eur.
7. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí citoval príslušné ustanovenia Daňového poriadku, ako aj zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a zároveň sa zaoberal odvolacími námietkami daňového subjektu. Správca dane podľa žalovaného kontrolnými zisteniami jednoznačne preukázal úlohu daňového subjektu ARGUS Plus, spol. s r.o. v obchodnom reťazci medzi poľskými dodávateľmi a spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. Podľa žalovaného daňová kontrola sa podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podstatou tohto zisťovania a preverovania nie je iba formálna kontrola údajov na dokladoch predložených ku kontrole a kontrola vedenia povinných záznamov, ale overenie skutočností preukazujúcich reálne dodanie, resp. prijatie tovarov a služieb. Uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia bez akéhokoľvek spochybnenia preukazovať deklarovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch. Jednou s podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je, že pri tomto tovare, alebo službe vznikla daňová povinnosť s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. V danom prípade splnenie tejto podmienky nebolo možné správcom dane preveriť, pretože dodávateľ spoločnosť ARGUS Plus spol. s r.o. za tým účelom nepredložil žiadne doklady z dôvodu zmeny konateľa spoločnosti D. H., maďarského občana v mieste bydliska nezastihnuteľného, prevodu obchodného podielu na základe čestného prehlásenia a zmena sídla dodávateľa v súčasnej dobe K.. Preto námietku daňového subjektu, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane žalovaný ako odvolací orgán nemohol akceptovať a tvrdenie správcu dane, že odpočítaním dane z faktúr vyhotovených dodávateľom ARGUS Plus spol. s r.o. došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu citovaného ustanovenia považuje za opodstatnené.
8. Podobne aj v prípade tvrdenia správcu dane, že pri výkone daňovej kontroly bolo dokázané, že zo strany spoločnosti HYDINA SK, s.r.o. nebola splnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z dôkazov zabezpečených správcom dane pri vykonávaní daňovej kontroly podľa odvolacieho orgánu jednoznačne vyplýva, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. v skutočnosti nevykonávala hospodársku činnosť, nebola vlastníkom dodaného tovaru a nenadobudla ani právo nakladať s tovarom ako vlastník. V jej mene vykonával úkony E.. H. P., osoba blízka daňovému subjektu HYDINA SK. s.r.o., ktorý určoval obchodné a dodacie podmienky. Tovar bol dodávaný priamo od dodávateľov z iného členského štátu tuzemským odberateľom a vstupom spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. medzi nich sa vytvoril umelý medzičlánok, pri ktorom nastala možnosť uplatniť odpočítanie dane z faktúr za umelo deklarované tuzemské dodávky, Námietka daňového subjektu, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. v čase dodania tovaru bola registrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, podľa odvolacieho orgánu nepreukazuje, že deklarované dodávky skutočne dodala uvedená spoločnosť.
9. K tvrdeniu odvolávajúceho sa daňového subjektu , že k odpočítaniu dane predložil všetky potrebné doklady a tým splnil svoje dôkazné bremeno odvolací orgán uviedol, že ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku za účelom preukázania svojich tvrdení obmedzuje správcu dane i daňový subjekt iba v tom, že predložený dôkaz nesmie byť získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zároveň z ustanovenia § 3 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Za účelom splnenia dôkazného bremena daňový subjekt poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a rozhodnutia NS SR Českej republiky 5Afs/131/2004 zo
dňa 13.01.2004. V tejto súvislosti odvolací orgán poukázal na zistenie správcu dane, ktoré jednoznačne preukazujú účasť kontrolovaného daňového subjektu na transakciách, ktoré sú poznačené podvodom na DPH preukázanými vzťahmi medzi osobou blízkou kontrolovanému daňovému subjektu E.. H. P. a spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o.
10. Pri výkone daňovej kontroly na základe kontrolných zistení správcu dane (tuzemské a medzinárodné dožiadania, výzvy Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., výzvy Regionálnej veterinárnej a potravinárskej správe H. a W., poskytnutie informácií z Ministerstva vnútra SR) bolo podľa odvolacieho orgánu jednoznačne spochybnené vlastníctvo tovaru spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., pretože táto spoločnosť sa v skutočnosti javila ako subjekt nastrčený, simulujúci deklarované obchodné transakcie. Podanými daňovými priznaniami síce deklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku za účelom vytvorenia domnienky vyváženého vzťahu k štátnemu rozpočtu, ktorý predstavovala minimálna daňová povinnosť, avšak nikdy žiadnymi dôkazmi skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov nepreukázala. V postavení zmiznutého obchodníka prevzala na seba úlohu domnelého skutočne zodpovedného subjektu za daňové úniky v obchodnom reťazci, avšak v reťazci dopredu zorganizovanom. Skutočnosť, že faktúry mali požadované náležitosti ešte neznamená, že údaje v nich uvedené odrážajú aj materiálne a reálne naplnenie písomnej informácie. Z uvedeného dôvodu podľa odvolacieho orgánu na tento prípad nie je možné aplikovať závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, pretože uvedený rozsudok rieši neuznanie nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vyhotovených neexistujúcim daňovým subjektom, ktorý nebol registrovaný na účely dane z pridanej hodnoty, nepodával daňové priznania a odberateľ nemohol vedieť, že dotknutý obchod je zapojený do podvodu s DPH.
11. Žalovaný ďalej poukázal na to, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. v skutočnosti nevykonávala ekonomickú činnosť a že deklarované zdaniteľné obchody medzi ňou a spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. boli iba za účelom získania daňovej výhody spoločnosti HYDINA SK, s.r.o., žalovaný poukázal na viacero nezrovnalostí, ktoré zistil správca dane pri výkone daňovej kontroly, napr. niektoré CMR neobsahujú poradové číslo, poukazuje ďalej na rozpory v údajoch o mieste vyloženia tovaru, nenahlásenia zásielok produktov živočíšneho pôvodu v zmysle zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov, uskutočňovanie zdaniteľných obchodov spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. pre personálne a ekonomické prepojenie daňové subjekty (HYDINA SK, s.r.o., Podtatranská hydina a.s.), absencia účtovných dokladov spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., prenášanie zodpovedností za deklarované obchody na spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o., zdaniteľné obchody za spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. dojednávajú zástupcovia odberateľov a podobne. Podstatnou skutočnosťou v danom prípade podľa žalovaného je, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nevykonávala skutočnú ekonomickú činnosť v zmysle Obchodného zákonníka, ale slúžila ako nárazník, cez ktorý sa neoprávnene znižovala daňová povinnosť na DPH a z hľadiska svojho postavenia bola článkom v reťazci zakrývajúci daňový podvod. Prijatie takého záveru nie je podľa odvolacieho orgánu porušenie kompetencii správcu dane aj napriek námietke daňového subjektu, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o tom, či došlo k účasti spoločnosti HYDINA SK, s.r.o., ktorá si uplatnila právo na odpočítanie dane na daňovom podvode. Podobne nie sú podľa odvolacieho orgánu týmto záverom dotknuté ani kompetencie súdu.
12. Pokiaľ daňový subjekt v odvolaní poukazuje na závery viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ, v ktorých bolo zaujaté stanovisko k nároku na odpočítanie dane, k neutralite dane z pridanej hodnoty, k zásade právnej istoty, pritom však neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné závery týchto rozsudkov aplikovať na tento prípad.
13. Podľa žalovaného v danom prípade daňový subjekt nepreukázal podstatnú skutočnosť a to že deklarované zdaniteľné obchody daňový subjekt ARGUS Plus, spol. s r.o. pre neho skutočne realizoval, že pri ich realizácii došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. V skutočnosti využil faktúry spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. na účely uplatnenia odpočítania dane na vstupe, na ktoré by v prípade, že by vystupoval ako nadobúdateľ tovaru z iného členského štátu nemal zákonný nárok.
14. Správca dane v danom prípade podľa odvolacieho orgánu kontrolnými zisteniami jednoznačne preukázal úlohu daňového subjektu ARGUS Plus, spol. s r.o. v obchodnom reťazci medzi poľskými dodávateľmi a spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. , ktorá bola
uvedená na faktúrach ako dodávateľ tovaru, nebola vlastníkom tovaru, preto jej nevznikla v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť z dodania tovaru a zároveň spoločnosti HYDINA SK s.r.o. nevznikol nárok na odpočítanie dane v sume 183 772,69 Eur, pretože nesplnila podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 citovaného zákona.
15. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane Daňového úradu Prešov, pobočka Stará Ľubovňa č. XXXXXXXXX/XXXX 27.05.2016 a vrátenia veci Daňovému úradu H., pobočka J. Q. na ďalšie konanie a priznania trov konania.
16. V žalobe žalobca poukázal v bodoch I. - V. na náležitosti žaloby, skutkový stav a ďalej v bode VI. argumentoval žalobnými dôvodmi, pričom v bode 1. poukázal na absenciu správnej úvahy, pričom citoval príslušné ustanovenia Daňového poriadku, konkrétne § 63 ods. 1, ods. 5 a § 3 ods. 3. Zdôraznil, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal námietkami žalobcu v odvolaní a tým porušil ustanovenie § 3 ods. 3, ako aj § 63 ods. 5 Daňového poriadku a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V bode 2. žalobných dôvodov poukázal žalobca na princíp dvojinštančnosti a nedostatočným vysporiadaním sa s námietkami žalobcu v odvolaní, pričom porušil žalovaný ustanovenie § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V bode 3 uvedených žalobných dôvodov konkretizoval žalobca 17 námietok, ktorými podľa neho došlo k pochybeniu žalovaného, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH. V bode 4. žalobných dôvodov žalobca argumentoval preukázaním prevodu práva nakladať s tovarom a poukázal na Metodický pokyn FR SR k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 Zákona o DPH za mesiac január 2014 s poukazom na ustanovenia obchodného zákonníka, ako aj rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-277/14. Žalobca v uvedených námietkach dospel k záveru, že tvrdenie správcu dane, že ako daňový subjekt nepredložil ku kontrole okrem listinných dôkazov žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že mu v zdaňovacom období november 2013 bol dodaný tovar od spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. je v rozpore so skutkovým stavom. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného, ani rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane neobsahujú žiadnu úvahu, ktorú by správca dane vysvetlil rozpor medzi predmetnými dôkazmi, ktoré vykonal samotný správca dane a ktoré preukazujú nadobudnutie tovaru spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. a tvrdením správcu dane, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, že ARGUS Plus, spol. s r.o. nevykonávala ekonomickú činnosť a že zo strany ARGUS Plus, spol. s r.o. nedošlo k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník. Postup odvolacieho orgánu v danej veci je v rozpore s citovanými ustanoveniami § 63 ods. 2, ods. 5 a § 74 ods. 2 Daňového poriadku, ako aj v rozpore so základnými zásadami daňového konania uvedenými v § 3 Daňového poriadku a v konečnom dôsledku aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V ďalších bodoch žaloby pod bodom VII. žalobca argumentoval žalobným návrhom, ktorým žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie správcu dane. V bode VIII. podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a v bode IX. žiadal priznať trovy konania a následne v bode X. žiadal nariadiť pojednávanie vo veci samej.
17. Na pojednávaní pred súdom po viacerých odročeniach pojednávania vzhľadom jednak na zmeny právneho zastúpenia žalobcu, ako aj na žiadosti o odročenie, právny zástupca JUDr. Benčík poukázal na rozsiahlu žalobu a dôvody uvedené v žalobe a upravil petit žaloby v tom znení, že žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zo dňa 27.05.2016 a vec vrátiť na ďalšie konanie správcovi dane a v prípade úspechu veci žiadal priznať trovy právneho konania. Ďalej právny zástupca žalobcu uviedol, že podáva žalobnú námietku a podľa neho ide o závažnú procesnú chybu správcu dane týkajúcu sa dĺžky výkonu daňovej kontroly, pričom by mal na túto súd prihliadať v zmysle platnej judikatúry. Podľa právneho zástupcu bola daňová kontrola prerušená dvakrát a to v čase od 11.08.2014 do 10.03.2015, čiže na 211 dní a od 20.04.2015 do 01.07.2015, t. j. na 41 dní. Podľa právneho zástupcu daňová kontrola takto bola vykonaná v rozsahu 382 dní, čo je vlastne o 17 dní viac, ako je maximálny povolený časový limit výkonu daňovej kontroly, čo je v rozpore s ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku.
18. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 08.02.0017 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na dôvody preskúmavaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Na pojednávaní poverený zástupca žalovaného zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že k podanej námietke právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní ohľadom nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly zdôraznil, že v súvislosti s § 61 Daňového poriadku bolo umožnené správcovi dane predĺžiť výkon daňovej kontroly konkrétne v prípadoch, kde je odvolávka č. 21a a konkrétne sa odvoláva práve na zákon 442/2012 Zb. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ako aj Nariadenia Rady Európy č. 904/2010. S poukazom na tieto skutočnosti zdôraznil, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku a navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
19. S dôrazom na podanie správnej žaloby dňa 16.12.2016 správny súd konštatoval, že v predmetnej veci bola žaloba doručená za účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, podľa ktorého správny súd postupoval.
20. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
22. Základnými námietkami žalobcu sú, že žalovaný v predmetnej veci rozhodol a
- neuviedol správnu úvahu,
- porušil princíp dvojinštančnosti konania,
- nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní,
- nevysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní,
- nepreukázal úvahy, ako dospel k prezentovaným záverom,
- pre neuznanie predložených dôkazov uviedol len konštatovanie, že vznik daňovej povinnosti u dodávateľa nebolo možné preveriť,
- namiesto vysporiadania sa s námietkami uviedol v odôvodnení len formálne odkaz na informácie uvedené v rozhodnutí DU PO o vyrubení dane,
- aplikoval závery Judikatúry SD EU vo veci podvodného konania bez splnenia základných atribútov a to jednoznačnosti a objektívnosti preukázania takéhoto konania.
23. Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 3 ods. 1 až 10 upravuje základné zásady správy daní. Podľa § 3 ods. 1, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ods. 2, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
24. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
25. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
26. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
27. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.
28. Zákon č. 563/2009 Z.z. v § 63 ods. 1 upravuje, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. Podľa § 63 ods. 2 citovaného zákona, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
30. Podľa § 63 ods. 5 citovaného zákona, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
31. Podľa § 74 ods. 4 citovaného zákona - odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia - rozhodnutie o odvolaní neobsahuje odôvodnenie, ak sa v ňom vyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu.
32. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v ustanovení § 8 písm. a/ dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak;... .
33. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
34. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
35. Podľa ods. 2 písm. a/ § 49 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
37. Podľa § 71 ods. 1 citovaného zákona, na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
38. Od 01.01.2007 bola Šiesta Smernica Rady č. 77/388/EHS nahradená Smernicou Rady 2006/112/ ES z 28.novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.
39. Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v článku 1 bod 1 upravuje, že toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých majú príslušné orgány členských štátov zodpovednosť za uplatňovanie Zákonov o DPH, spolupracovať navzájom medzi sebou a komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov. Na tento účel stanovuje pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci spoločenstva a boji proti podvodom súvisiacim s DPH. Konkrétne ustanovuje pravidlá a postupy, ktoré členským štátom umožňujú a vymieniť si uvedené informácie elektronickými prostriedkami. V bode 2 článku 1 sa týmto nariadením stanovujú podmienky, za ktorých orgány uvedené v odseku 1 poskytujú pomoc pri ochrane príjmov DPH všetkých členských štátov.
40. Podľa článku 7 bod 1 nariadenia, na požiadanie žiadajúceho orgánu žiadaný orgán oznamuje informácie uvedené v článku 1, vrátane informácií týkajúcich sa jednotlivo prípadu alebo prípadov.
41. Podľa bodu 2 tohto článku, na účely oznamovania informácií uvedeného v odseku 1 žiadaný orgán zabezpečí vyhľadávanie akýchkoľvek administratívnych vyšetrovaní potrebných na získanie takýchto informácií.
42. Správny súd v predmetnej veci mal posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho záveru, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so zákonnými podmienkami upravenými v § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
43. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca dane za použitia zásady voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dôsledné šetrenie a rozsiahle dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom chýba reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje doteraz neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom.
44. Podmienky upravené v § 49 ods. 1 a v § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. majú hmotnoprávnu povahu a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje.
45. Zákonodarca považuje odpočet DPH za ľahko zneužiteľný a preto platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody deklarované touto faktúrou boli reálne uskutočnené.
46. Z obsahu predloženého administratívneho spisu bolo bezpochyby preukázané, že vzhľadom na charakter obchodnej spoločnosti ARGUS Plus, s.r.o. a zistený skutkový stav správcom dane vznikli nezrovnalosti, a preto bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie november 2013, aby uvedené nezrovnalosti odstránil, pričom podľa názoru správneho súdu dôkazné bremeno bolo výlučne v daňovom konaní na žalobcovi. V preskúmavanej veci preto nepostačuje, ak si platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr iba predloženie dodávateľských faktúr a zmlúv, nakoľko uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej stránke, ale aj obsahovej stránke predložených listinných dôkazov.
47. Z citovaného ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, teda žalobcu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný deklarovaným dodávateľom, nie je povinný dokazovať nedodanie tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, ak si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH (rozsudok NS SR sp. zn.: 2Sžf/23/2011). Rovnako NS SR v rozsudku 3Sžf/107/2014 uviedol, že obchodnú transakciu nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, doklady však musia byť obrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Technický je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov.
48. Zo žalobných námietok jednoznačne vyplýva, že žalobca spochybňuje zákonnosť vykonávaného dokazovania v rámci preverovania žalobcom uplatnených nárokov na základe ním deklarovaných zdaniteľných plnení a to využitím inštitútov miestneho zisťovania a to prostredníctvom dožiadaných príslušných správcov dane aj v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Žalobca ďalej spochybňuje správnosť vyhodnotenia skutkového stavu na základe jednotlivých zistení a rovnako namieta, že správca dane preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, a ak správca dane mal pochybnosti na vyvrátenie týchto pochybností, mal vykonať ďalšie dokazovanie, pretože svoju dôkaznú povinnosť si splnil a to tým, že predložil zákonom stanovené daňové doklady, ktoré podľa názoru žalobcu preukazujú uskutočnenie medzi žalobcom ako daňovým subjektom a správcom dane v sporných zdaniteľných plnení. V tejto súvislosti je treba poukázať na to, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaní správcom dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami získania informácií správcom dane v rámci napĺňania cieľov správy daní sledovaného zákonom, rovnako potrebným na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnice z miestneho zisťovania a získané zistenia sú daňovému subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné, ku ktorým sa tento má právo vyjadrovať, navrhovať dôkazy, rovnako má právo vyjadriť sa v zákonom stanovenej lehote k protokolu o výsledku daňovej kontroly, podávať námietky proti postupu správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly atď..
49. V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný podľa názoru správneho súdu vyrovnal s jednotlivými odvolacími námietkami, uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Rovnako odôvodnil akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov, pri aplikácii relevantnej právnej úpravy. Správny súd považoval za zákonný postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o dodané zdaniteľné obchody, hoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené.
50. Podľa názoru súdu správca dane zabezpečil dostatok dôkazov na podporu svojich tvrdení, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. v skutočnosti nevykonávala ekonomickú činnosť, a že deklarované zdaniteľné obchody medzi ňou a spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. boli iba za účelom získania daňovej výhody spoločnosti HYDINA SK, s.r.o. Poukázal na nezrovnalosti v prepravných dokladoch (CMR), nedostatky pri povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení
neskorších predpisov, na personálnu a ekonomickú prepojenosť daňových subjektov HYDINA SK, s.r.o. a Podtatranská hydina a.s., na absenciu účtovných dokladov spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., prenášanie zodpovednosti za deklarované obchody na spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. a na skutočnosť, že zdaniteľné obchody za spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. dojednávali zástupcovia odberateľov.
51. Pokiaľ žalobca v žalobe opätovne poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, správny súd zdôrazňuje, že tento rieši neuznanie nároku na odpočítanie dane na základe faktúr vyhotovených neexistujúcim daňovým subjektom, ktorý nebol registrovaný na účely dane z pridanej hodnoty, nepodával daňové priznania a odberateľ nemohol vedieť, že dotknutý obchod je zapojený do podvodu s daňou z pridanej hodnoty. Žalovaný sa s uvedenou námietkou vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že na tento prípad nie je možné aplikovať závery uvedeného rozsudku, pretože spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. sa v skutočnosti javila ako subjekt nastrčený, simulujúci deklarované obchodné transakcie. Podanými daňovými priznaniami síce deklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku za účelom vytvorenia domnienky vyváženého vzťahu k štátnemu rozpočtu, ktorý predstavovala minimálna daňová povinnosť, avšak nikdy žiadnymi dôkazmi skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov nepreukázala. V postavení daňové úniky v obchodnom reťazci, avšak v reťazci dopredu zorganizovanom. Skutočnosť, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty, a že faktúry mali požadované náležitosti, ešte neznamená, že došlo aj k materiálnemu a reálnemu naplneniu deklarovaného obchodu.
52. Z uvedeného dôvodu správny súd dospel k záveru, že vyhotovovanie faktúr v mene daňového subjektu ARGUS Plus, spol. s r.o. pre žalobcu bolo len účelové, t. j. bez preukázania uskutočnenia týchto zdaniteľných obchodov, a že deklarované obchody boli za účelom znižovania daňovej povinnosti žalobcu a smerovali k získaniu daňovej výhody v podobe odpočtu dane z pridanej hodnoty na základe faktúr od dodávateľa ARGUS Plus, spol. s r.o. Toto tvrdenie jednoznačne preukazuje podstatná účasť E.. H. P., štatutárneho zástupcu spoločnosti Podtatranská hydina a.s., na deklarovaných obchodoch žalobcu.
53. Podľa správneho súdu v danom prípade sú deklarované obchody poznačené podvodom. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach vyhotovených spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. pre žalobcu nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. napriek vysokým obratom bola nízka daňová povinnosť. Tým žalobcovi podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane nevzniklo, pretože spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona z titulu dodania fakturovaného tovaru, ale z dôvodu vyhotovenia daňového dokladu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 69 ods. 5 citovaného zákona.
54. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v daňovom konaní žalovaný ako odvolací orgán správne rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu H., pobočka J. Q. zo dňa 27.05.2016 č: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 183 772,69 Eur na dani z DPH za zdaňovacie obdobie november 2013 na základe vykonanej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2013 v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov tak, že podľa § § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
55. Deklarovaným dodávateľom žalobcu (spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o.) tak nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru. Takýto postup správcu dane je v súlade s § 71 ods. 6 Zákona o DPH, ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH, pretože DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre.
56. V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobcu správny súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II.ÚS 784/2015 z 02.decembra 2015, ktorý rozhodol, že prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu.
57. Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia uviedol, že (citácia): „K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská aj zahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba
(k tomu pozri Kobík, J. - Šperl, J. Dokazování v daňovém řízení. 2. přepracované vydání. Praha: ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V. Specifika dokazování v daňovém řízení. Praha: C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne k daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2015. 750 s.). Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“), na ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, t.j. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24.04.1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30.01.2008, čj. 2Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22.10.2008, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, ze dne 16.07.2009, č.j. 1Afs 57/2009 - 83, či ze dne 08.07.2010, čj. 1 Afs 39/2010 - 124, všechna rozhodnutí tohto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz). Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28.02.2006,čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31.12.2008, čj. 8Afs 54/2008-68). Správce daně proto může vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jehopochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné rozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález Ústavního soudu ze dne 29.10.2002, sp. zn. II. ÚS 232/02). Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“
58. Rovnako z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca žiadne takéto právo nevyužil, dokonca z protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že žalobca nepodal k zisteniam správcu dane žiadne vyjadrenie.
59. Ak žalobca v žalobe poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 22.10.2015 vo veci C-277/14, v ktorom sa uvádza: pokiaľ sporná hospodárska činnosť pozostáva z dodávok tovaru uskutočnených v rámci viacerých po sebe nasledujúcich predajov, prvý nadobúdateľ a zároveň opätovný predávajúci tohto tovaru sa môže obmedziť na to, aby dal prvému predávajúcemu pokyn prepraviť predmetný tovar priamo druhému nadobúdateľovi (pozri uznesenia Forvards V, C-563/11, EU:C:2013:125, bod 34 a Jagiello, C-33/13, EU:C::2014:184, bod 32) bez toho, aby sám disponoval nevyhnutnými skladovacími a prepravnými prostriedkami na uskutočnenie predmetného dodania tovaru....Rovnako prípadná nemožnosť nadviazať v rámci správnych konaní kontakt s dodávateľom tovaru alebo osobou zapísanou v obchodnom registri ako jej riaditeľ neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase dodaní sporných vo veci samej, keďže tieto pokusy o kontakt sa uskutočnili v období predchádzajúcom týmto dodaniam alebo nasledujúcom po nich.
60. Zo zisteného skutkového stavu je aj podľa názoru súdu zrejmé, že v rámci žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane z DPH od dodávateľského subjektu spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. síce boli podložené účtovnými dokladmi, avšak reálne naplnenie obsahu týchto účtovných dokladov žalobcom správcom dane bolo spochybnené a žalobca dôkazné bremeno neuniesol.
61. Pri uplatňovaní dane vo vzťahu k plateniu DPH žalobcovi správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2012 sp. zn.: 4Sžf/32/2012, že vzhľadom na zistený skutkový stav neobstojí jednoduché spoliehanie sa žalobcu na zásadu neutrality DPH, pretože daňový subjekt
musí uviesť mieru zodpovednosti za fiktívny obchodný reťazec, ktorého bol súčasťou a rovnako aj tú skutočnosť, že DPH na faktúrach si uplatnil.
62. Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.) v § 2 ods. 1 podnikanie definuje tak, že sa ním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Je nelogické, aby žalobca kupoval tovar tzv. sprostredkovane cez ARGUS Plus, spol. s r.o., ak má sám kontakty na dodávateľa mäsa v H. (z výpisov z obchodného registra vyplýva personálne prepojenie obchodných spoločností HYDINA SK, s.r.o., a Podtatranská hydina, a.s.) a zaplatil vyššiu cenu za tovar, vrátane dokladov na dopravu.
63. Z judikatúry Súdneho dvora, ktorou argumentuje žalobca, je potrebné zdôrazniť, že každý daňový prípad je treba posudzovať individuálne bez paušalizovania.
64. Tak napr. v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C 80/11 a C 142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodu, daňovým únikom a prípadným zneužitím je cieľ priznaný a podporovaný Smernicou 2006/112 (rozsudky Halifax z 07.12.2010, R, C-285/09, bod 36, z 27.10.2011 Tanoarch C 504/10 bod 50). Súdny dvor teda rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Preto prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Súdny dvor v judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
65. Správny súd preskúmal postup a rozhodnutia správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že postup a rozhodnutia správnych orgánov boli v súlade s ustanoveniami zákona č. 563/2003 Z.z. o správe daní a s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
66. Zároveň správny súd konštatoval, že aj samotný výkon daňovej kontroly, ktorého dĺžku právny zástupca žalobcu namietal na pojednávaní pred súdom, považuje súd za vykonanú v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku, pričom súd dospel k záveru, že ročná lehota na výkon daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie november 2013 bola dodržaná aj s poukazom na prerušenia daňovej kontroly v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku.
67. Z uvedených dôvodov preto podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
68. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku. Žalobca v konaní úspech nemal, preto nemá nárok na náhradu trov konania a vo vzťahu žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že by nebolo spravodlivé uložiť povinnosť žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania.
69. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.