Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_24Co-14-2017.pdf
PDF · 136.65 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/14/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 48, Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený splnomocnencom: Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovaným: 1. U. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., a 2. G. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., prechodne bytom S. XXX/XX, F., o zaplatenie 1.832,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 6C/280/2013-195 zo dňa 6. októbra 2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.
III. Žalovaní 1 a 2 m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozsudok odôvodnil s použitím ust. § 497, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a) až písm. s) zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách a vecne tým, že žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili s právnym predchodcom žalobcu - ISTROBANKOU, a.s. dňa 13.03.2006 Zmluvu o hypotekárnom úvere, na základe ktorej banka poskytla žalovaným hypotekárny úver v sume 321.300,- Sk. Podľa zmluvy sa žalovaní zaviazali poskytnutý úver splácať formou mesačných splátok vo výške 1.968,- Sk (správe 1.963,- Sk) (článok IX. bod 3. zmluvy). Podľa článku X. bod 1. zmluvy pohľadávka z tohto hypotekárneho úveru bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam špecifikovaným na LV č. XXX vedeným Správou katastra Piešťany. Zmluvné strany uzatvorili dňa 05.05.2006 Dodatok č. 1 k zmluve o hypotekárnom úvere.
2. Zo Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 13.03.2006 vyplýva že, ISTROBANKA, a.s. uzatvorila so záložcami U. P., U. P. a Y. P. zmluvu, predmetom ktorej bolo zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam záložcu špecifikovaným na LV č. XXX.
3. Vzhľadom ku skutočnosť, že žalovaní boli v omeškaní s plnením svojich záväzkov banka vyhlásila svoju pohľadávku dňom 10.06.2010 za splatnú, čo žalovaným oznámila listom zo dňa 14.06.2010.
4. Dňa 02.08.2010 banka oznámila žalovaným začatie výkonu záložného práva z dôvodu porušenia podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Z protokolu o rozdelení výťažku dražby zo dňa 15.08.2011 vyplýva, že dňa 12.08.2011 sa uskutočnila dobrovoľná dražba, cena dosiahnutá vydražením teda výťažok dražby predstavoval sumu 16.000,- Eur, pričom prednostný záložný veriteľ zároveň navrhovateľ dražby (ČSOB, a.s.) bol uspokojený sumou 11.904,15 Eur.
5. Dňa 11.06.2012 uzatvorila banka so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok, dňa 10.07.2012 banka listom oznámila žalovaným postúpenie pohľadávky a žalobca listom zo dňa 11.10.2012 vyzval žalovaných na zaplatenie pohľadávky v lehote do 11.11.2012.
6. Vychádzajúc z cit. ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
7. Predmetom tohto konania je pohľadávka, ktorá bola na žalobcu postúpená bankou. Súd mal za preukázané, že právny vzťah medzi stranami (resp. právnym predchodcom žalobcu), ktorý je založený zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaní v 1. a 2. rade nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ neovplyvňuje.
8. Pred hodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaným na základe predmetnej zmluvy. Súd skúma aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných z úradnej povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok) resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 29.06.2010). Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. V opačnom prípade súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
9. Ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená.
10. Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.05.2014 sp. zn. 6Co/119/2013).
11. V konaní bolo preukázané, že dňa 11.06.2012 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom Československá obchodná banka, a.s. a postupníkom - žalobcom, ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky voči žalovaným. Žalobca v konaní nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku a zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 11.06.2012 je teda absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka
pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
12. Tvrdenie žalobcu, že banka si svoju povinnosť podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnila v oznámení zo dňa 02.08.2010, v ktorom žalovaných oboznámila s tým, že úver bol zosplatnený k 10.06.2010, že ku dňu 02.08.2010 prestavuje pohľadávka sumu 12.342,03 Eur a banka pristupuje k výkonu záložného práva formou predaja založených nehnuteľností v dobrovoľnej dražbe je irelevantné, pretože toto oznámenie sa týkalo výšky pohľadávky ešte pred začatím výkonu záložného práva a po jeho uskutočnení bola výška pohľadávky iná a práve výzva banky na zaplatenie tejto konkrétnej pohľadávky, ktorá je aj predmetom sporu predložená nebola a súdu neostalo iné ako skonštatovať, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojho nároku a tým teda nepreukázal ani to, že je nositeľom práv a oprávnení v danom spore, teda aktívne legitimovaný, preto bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
15. V konaní úspešným žalovaným súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si tieto neuplatnili a preukázateľne im v súvislosti s týmto konaním ani žiadne trovy nevznikli.
16. Ak sa v odôvodnení súd nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to v časti, ktorou súd žalobu zamietol ako aj v časti o náhrade trov konania. Odvolanie zdôvodnil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP z dôvodu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upriamil pozornosť na to, že právny predchodca žalobcu spoločnosť ISTROBANKA uzatvorila 13.03.2006 so žalovanými zmluvu o hypotekárnom úvere č. 88735-3239092/4900, na základe ktorej ISTROBANKA poskytla žalovaným hypotekárny úver vo výške 321.300,- Sk (10.665,32 Eur). Žalovaní nesplácali úver riadne a včas, čím porušili svoje zmluvné povinnosti. Právny nástupca ISTROBANKY spoločnosť Československá obchodná banka, a.s. v dôsledku nesplácania úveru zo strany žalovaných vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru dňa 10.06.2010. Čo sa týka preukázania procesnej spôsobilosti v predmetnom súdnom konaní, poukázal na systematický výklad § 91 a § 92 o bankách, ktoré upravujú predmet bankového tajomstva (§ 91 citovaného zákona) a možnosť jeho sprístupnenia orgánom verejnej moci. V spornom ust. § 92 Zákona o bankách sa nachádzajú právne normy upravujúce za akých okolností je banka povinná aj bez súhlasu klienta poskytnúť údaje na identifikáciu tohto klienta, údaje o čísle jeho účtu a údaje o platobnej operácii na základe písomnej žiadosti osobe, ktorá odovzdá banke alebo pobočke zahraničnej banky písomné vyhlásenie. V § 92 sú ďalej upravené možnosti poskytovať informácie chránené bankovým tajomstvom znalcom, súdnym exekútorom, dražobníkom - ods. 3, možnosť banky poskytovať ostatným bankám informácie o porušení splácania záväzkov klienta - ods. 5, ide o poskytovanie informácie pre účely realizácie záložného práva - ods. 6, oprávnenie banky viesť register dlžníkov - ods. 7, možnosť odovzdať informácie chránené bankovým tajomstvom na subjekt aj odlišný od banky, ktorý odkúpil pohľadávku banky - ods. 8, súhlas Národnej banky Slovenska potrebný pri odovzdávaní informácií chránených bankovým tajomstvom v dôsledku predaja banky, resp. jej zlúčením a splynutím - ods. 9, náhrada nákladov za podávanie správ podľa § 91 - ods. 10, možnosť banky poskytovať informácie chránené bankovým tajomstvom finančnej inštitúcii, ktorá nad konsolidovaným celkom vykonáva dohľad (ods. 11). Žalobca je presvedčený, že z umiestnenia a obsahu § 92 v Zákone o bankách a jeho jednotlivých odsekov je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosť sprístupnenia bankového tajomstva orgánom verejnej moci, prípadne subjektom súkromného práva. Predmetný paragraf neupravuje možnosť postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, ale možnosť sprístupniť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou, ktoré zákon explicitne predpokladá. Poukázal na článok doc. JUDr. O. I., PhD., LL. M, z ktorého časť aj citoval. Obdobne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo
1613/2005 zo dňa 29.04.2008, ktorý riešil obdobnú situáciu. Ďalej poukázal na stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR Milana Ľalíka vo veci I.ÚS 547/2012, ďalej poukázal aj na rozhodnutie v obdobnej veci Okresným súdom Prievidza a to rozsudkom zo dňa 09.04.2015 sp. zn. 15C/184/2014-131. Ďalej citoval stanovisko Národnej banky Slovenska k tejto otázke, v zmysle ktorého postúpenie pohľadávky sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a to aj pri absolútnych obchodoch, ktoré súd úverovými obchodmi. Tiež pri postúpení práv zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa postupuje podľa Občianskeho zákonníka. Vyjadril názor, že postúpenie pohľadávky je platné a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. V súvislosti s tým, že založená aj aktíva legitimácia žalobcu na podanie žaloby v predmetnom spore a je založený aj právny nárok žalobcu na priznanie predmetného dlhu s príslušenstvom. Postúpenie pohľadávky z Československej obchodnej banky na žalobcu voči žalovaným nastalo dňa 14.06.2012. Napriek opakovane zasielaným výzvam na úhradu dlhu zo strany ČSOB boli žalovaní v sústavnom omeškaní trvajúcom dlhšie ako 90 dní po poslednom vyzvaní zo dňa 02.08.2010. Ide o oznámenie o začatí výkonu záložného práva. § 92 ods. 8 Zákona o bankách explicitne neustanovuje špecifické formálne náležitosti poslednej výzvy pred postúpením pohľadávky na iný subjekt. Na základe takejto argumentácie aj v prípade aplikácie § 92 ods. 8 ČSOB na žalobcu postúpila pohľadávku platne a účinne. Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, uložil žalovaným zaplatiť úrok 1.759,68 Eur, úrok z omeškania 73,01 Eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.759,68 Eur od 15.06.2012 do zaplatenia a náhradu za zaplatený súdny poplatok za prvoinštančné ako aj odvolacie konanie vo výške 219,- Eur. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a to trovy právneho zastúpenia v prvoinštančnom a odvolacom konaní v celkovej výške 538,94 Eur. Eventuálne navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie.
18. Žalovaní odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.
19. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
21. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 1.832,69 Eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil jeho nárok.
22. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť mu sumu 1.832,69 Eur s príslušenstvom a trovy konania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, nakoľko banka postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 473/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
23. Z obsahu spisu vyplýva, žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili s právnym predchodcom žalobcu - ISTROBANKOU, a.s. dňa 13.03.2006 Zmluvu o hypotekárnom úvere na základe ktorej banka poskytla žalovaným hypotekárny úver v sume 321.300,- Sk. Podľa zmluvy sa žalovaní zaviazali poskytnutý úver splácať formou mesačných splátok vo výške 1.963,- Sk (článok IX. bod 3. zmluvy). Podľa článku X. bod 1. zmluvy pohľadávka z tohto hypotekárneho úveru bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam špecifikovaným na LV č. XXX vedeným Správou katastra Piešťany. Zmluvné strany uzatvorili dňa 05.05.2006 Dodatok č. 1 k zmluve o hypotekárnom úvere. Vzhľadom ku skutočnosť, že žalovaní boli v omeškaní s plnením svojich záväzkov banka vyhlásila svoju pohľadávku dňom 10.06.2010 za splatnú, čo žalovaným oznámila listom zo dňa 14.06.2010. Dňa 02.08.2010 banka oznámila žalovaným začatie výkonu záložného práva z dôvodu porušenia podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Z protokolu o rozdelení výťažku dražby zo dňa 15.08.2011 vyplýva, že dňa 12.08.2011 sa uskutočnila dobrovoľná dražba, cena dosiahnutá vydražením teda výťažok dražby predstavoval sumu 16.000,- Eur, pričom prednostný záložný veriteľ zároveň žalobca dražby (ČSOB, a.s.) bol uspokojený sumou 11.904,15 Eur.
24. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
25. Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu uvádza:
26. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
27. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanými. Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa.
28. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil oznámenie o postúpení pohľadávky adresovanú žalovaným.
29. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
30. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
31. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
32. Predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky klientovi - žalovaným na splnenie peňažného záväzku, s ktorým boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, a preto dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
33. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (ďalej len „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
34. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
35. Citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
36. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
37. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
38. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Československej obchodnej banky a.s., voči žalovaným postúpená na neho (11.06.2012), boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách postúpenia schopná. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovaným doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovaným uplatňovať pred súdom.
39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že ISTROBANKA, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak by boli žalovaní napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaných. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.
40. Interpretácia, resp. výklad, právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno-kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
41. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho obsah vykladať iba vyňatím určitej vety, či časti vety, bez toho, aby sa táto vybratá časť posudzovala a vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má za to, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s obsahom citovaného ustanovenia aj vtedy, ak by písomnú výzvu nezasielal (a teda by neporušil bankové tajomstvo). Podľa názoru odvolacieho súdu citované ustanovenie treba vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky, v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť. Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že tieto podmienky kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so zákonom absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Vzhľadom na uvedený dôvod neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky, bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalším odvolacím argumentom žalobcu týkajúcim sa doručovania oznámenia o postúpení pohľadávky žalovaným.
42. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, vzhľadom na vyššie uvedené je vo výroku vecne správny, čo je potom dôvodom pre potvrdenie napadnutého rozsudku pre jeho vecnú správnosť. V preskúmavanom prípade tak nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a odvolací súd tak dospel k záveru, že sú dané dôvody pre potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
43. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol, rozhodol vo výroku vo veci samej vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej potvrdil.
44. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol (v celom rozsahu) a zásadne tak žalovaným vznikol nárok na tzv. plnú náhradu trov vzniknutých v tomto konaní pred súdom prvej inštancie.
45. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
46. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
47. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
48. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania tak, že žalovaní, ktorí boli v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešnou stranou, majú nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania vecne zdôvodnil tak, že plne úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnili. Úprava náhrady trov konania v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 01.07.2016 upustila od doterajšej koncepcie v Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30.06.2016 uplatňovania si nároku na náhradu trov konania, pričom o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie aj bez návrhu, a to sudca v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie a o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Ustanovenie § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku sú kogentné a nepripúšťajú výnimky. Súd prvej inštancie sa dôsledne týmto zákonným ustanovením pri rozhodovaní o náhrade trov konania neriadil, keď žalovaným náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili. V prejednávanej veci bolo potom nevyhnutné, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutý) v zmysle ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku zmenil spôsobom uvedeným vo výroku II. tohto rozsudku.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).