Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4Co-13-2017.pdf
PDF · 127.43 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/13/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Obec Radatice, zastúpená starostkou obce Mgr. Gabrielou Viazankovou, IČO: 00 327 662 právne zastúpená JUDr. Petrom Rakom, advokátom, so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov proti žalovanému: D. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, právne zastúpený Mgr. Otom Salokym, advokátom, so sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/97/2015-114 zo dňa 07.10.2016, o odvolaniach strán sporu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 11C/97/2015-80 zo dňa 07.03.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Návrh na prerušenie konania zamieta.
Potvrdzuje uznesenie vo výroku o zastavení konania.
Mení uznesenie vo výroku o trovách konania vo výroku k zastavenej časti konania tak, že žalovanému priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal z titulu odporovateľnosti právneho úkonu - neúčinnosti darovacej zmluvy zo dňa 16.03.2012 uzatvorenej medzi darcami W. X. B. S. a obdarovaným žalovaným, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti parc. č. KN XXX/ X, č. XXX/X, XXX/X a rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúce sa v obci U., ktorej vklad bol povolený pod A. XXXX/XXXX zamietol. Vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 42a ods. 1, 2, 3, § 42d ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka a uviedol, že dňa 16.03.2012 bola uzavretá darovacia zmluva medzi darcami W. a N. S. a obdarovaným D. S.. Predmetom daru boli nehnuteľnosti - parc. č. KN XXX/X, č. XXX/X a XXX/X, ako aj rodinný doma súp. č. XXX stojaci na parc. č. KN XXX/X nachádzajúci sa v obci U.. V čl. 4 zmluvy bolo k prevádzaným nehnuteľnostiam zriadené vecné bremeno v prospech darcov zodpovedajúce ich právu doživotného a bezplatného užívania darovaných nehnuteľností. Vklad zmluvy bol povolený pod A. XXXX/XXXX. Dňa 08.11.2013 účastníci darovacej zmluvy uzavreli dohodu o odstúpení od darovacej zmluvy podľa § 51
Občianskeho zákonníka, v ktorej čl. 2 je konkretizovaná darovacia zmluva zo dňa 16.03.2012 a v čl. 3 sa uvádza, že účastníci zmluvy sa dohodli, že odstupujú od darovacej zmluvy zo dňa 16.03.2012 a z tohto dôvodu si navzájom vrátia všetky plnenia z tejto zmluvy. Zmluva bola zapísaná v katastri nehnuteľnosti pod č. zmeny XX/XX. dňa 18.02.2014. Dňa 30.04.2014 W. X. N. S. uzavreli kúpnu zmluvu s A. M., ktorému odpredali predmetné nehnuteľnosti za 120.000,- eur a zároveň uzavreli dohodu o zriadení vecného bremena k prevedeným nehnuteľnostiam spočívajúce v práve doživotného a bezplatného užívania týchto nehnuteľností predávajúcimi, za čo si dojednali odplatu vo výške 50.000,- eur. Vklad kúpnej zmluvy bol povolený pod A. XXXX/XXXX.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 14C/18/2012-631 zo dňa 29.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4Co/282/2014-677 zo dňa 14.10.2015 bol W. S. zaviazaný zaplatiť žalobcovi obci U. sumu 55.005,66 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29.555,28 eura od 24.02.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 25.450,38 eura od 30.09.2014 do zaplatenia, a to v splátkach po 250,- eur mesačne od právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2015. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2016 zo dňa 23.06.2016 bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený z procesných dôvodov - pre nedoručenie vyjadrenia protistrany. Súd prvej inštancie poukázal na stanovisko žalovaného v konaní, ktorý uviedol, že väčšinou sa pracovne zdržiaval v zahraničí a keďže sa chcel ženiť, mal záujem o rodičovský dom s pozemkami. Do domu však bolo potrebné investovať, a preto keď mal do rekonštrukcie vložiť svoje finančné prostriedky on sám inicioval uzavretie predmetnej darovacej zmluvy, ktorá je predmetom sporu. Prehlásil, že nevedel o nejakom dlhu svojho otca voči žalobcovi, vedel len o jeho odsúdení a domnieval sa, že tým je vec vybavená. Opäť až po nejakom čase sa dozvedel, že bývalý starosta obce vyhlasuje, že ich rodinu zničí a oberie o všetko, a preto sa rozhodol, že s danou záležitosťou nechce mať nič spoločné a že dar vráti svojim rodičom. Z tohto dôvodu s rodičmi uzavrel dohodu o odstúpení darovacej zmluvy. Opäť až po nejakom čase (keďže znovu bol v zahraničí) zistil, že predmetné nehnuteľnosti rodičia odpredali cudzej osobe, a to A. M..
Súd prvej inštancie po právnom posúdení uplatneného nároku uviedol, že zákon nevylučuje uzavretie dohody účastníkov zmluvy o spätnom prevode v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúca je zhodná vôľa oboch strán zmluvy k tomuto spätnému prevodu. Vlastníctvo veci podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž možno nadobudnúť nielen kúpnou alebo darovacou zmluvou, ale aj inou zmluvou. V danom prípade v zmluve označenej ako dohoda o odstúpení od zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka, z jej obsahu, ale vzhľadom aj na uvedenie § 51 Občianskeho zákonníka v označení zmluvy je nepochybná vôľa účastníkov previesť spätne vlastnícke právo z obdarovaného na darcov, čo nie je v rozpore ani s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 2 ods. 3 upravuje právo každého konať, čo nie je zákonom zakázané. Túto vlastnícku zmenu, teda spätný prevod vlastníctva na darcov napokon akceptoval aj Okresný úrad, odbor katastrálny Prešov pod č. zmeny XX/XX zo dňa 18.02.2014. Napokon zákon pripúšťa spätný zápis vlastníctva pri darovaní aj využitím práva podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Žalobca neplatnosť dohody o odstúpenie od darovacej zmluvy odôvodňoval rozporom s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré tvrdenie konkretizoval tým, že dlžník W. S. si bol vedomý svojho dlhu voči žalobcovi, a preto sa zbavoval majetku. Túto okolnosť však súd nepovažoval za relevantnú pre prijatie záveru o absolútnej neplatnosti daného právneho úkonu. Uvedená argumentácia by totiž znamenala, že akýkoľvek právny úkon, ktorým W. S. previedol nehnuteľnosti na inú osobu by mal byť absolútne neplatný, čo znamená, že nedôvodná by bola žaloba o neúčinnosť tohto právneho úkonu. Predpokladom žaloby o neúčinnosť právneho úkonu je totiž to, že príslušný právny úkon je platný. Inak by žaloba o jeho neúčinnosť nemala zmysel. Navyše žalovaný vo svojej výpovedi logicky vysvetlil dôvod, pre ktorý došlo k spätnému prevodu vlastníctva na darcov. Žalobca namiesto toho, aby podal žalobu o neúčinnosť kúpnej zmluvy voči terajšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti, nepochopiteľne trval na tejto žalobe s tým, aby súd prejudiciálne vyslovil záver o absolútnej neplatnosti dvoch právnych úkonov, a to spomínanej dohody o odstúpení od darovacej zmluvy a následne kúpnej zmluvy. Súd však pre takýto postoj nenašiel opodstatnený dôvod. Rozhodujúce je to, že bolo obnovené vlastníctvo W. S. a jeho manželky a že títo následne predmetné nehnuteľnosti odpredali tretej osobe, ktorá ich nadobudla v dobrej viere. Viaceré súdne rozhodnutia vyslovili názor o ochrane dobromyseľného nadobúdateľa napr. v prípade platného odstúpenia od zmluvy týkajúceho sa prevodu nehnuteľnosti pokiaľ tretia osoba nadobudla ďalšou zmluvou ešte pred odstúpením od zmluvy vlastnícke právo, bol vyslovený názor, že toto vlastnícke právo danej osobe nezaniká, pretože ho nadobudla v dobrej viere (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky PL.ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007) alebo súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/274/06 zo dňa 18.12.2007, v ktorom išlo o prípad vydražiteľa, ktorý následne nehnuteľnosti previedol na inú osobu, neskôr však súd zrušil rozhodnutie o udelení príklepu, avšak nesúhlasil so zánikom vlastníckeho práva tohto ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Iné závery by narušili princíp právnej istoty a ochranu nadobudnutých práv v demokratickom právnom štáte. Súdna prax opäť s ohľadom na princíp právnej istoty dáva prednosť takému výkladu, ktorý vedie k záveru platnosti právneho úkonu, nie o jeho neplatnosti (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 625/03 zo dňa 14.04.2005). Pri závere o platnosti ďalších prevodov nehnuteľnosti, teda darovacia zmluva uzavretá medzi dlžníkom a žalovaným nepredstavuje právny úkon, ktorý by mohol ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Týmto právnym úkonom by mohla byť len kúpna zmluva uzavretá s A. M., a preto súd žalobu ako neopodstatnenú voči žalovanému, ktorému chýba vecná pasívna legitimácia v spore v zmysle ust. § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietol. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že chýba aj ďalší základný predpoklad odporovateľnej žaloby, a to vymáhateľná pohľadávka. Za vymáhateľnú pohľadávku totiž možno považovať len vykonateľnú pohľadávku, a teda takú, ktorá bolo veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Tento záver vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 zo dňa 01.07.2015. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie veriteľ nedisponoval vykonateľnou pohľadávkou, keďže rozsudok v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/18/2012 nie je právoplatný. Na záver súd prvej inštancie dodal, že za nepochopiteľný považoval postoj žalobcu, ktorý tvrdil, že je neplatný spätný prevod v dôsledku odstúpenia od darovacej zmluvy a kúpna zmluva uzavretá s A. M.U., a preto trval na neúčinnosti darovacej zmluvy, pretože túto považoval za platnú a zodpovedajúcu aktuálnemu právnemu stavu, ale zároveň sa domáhal aj finančnej náhrady proti žalovanému v zmysle § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, hoci v tomto prípade by daný nárok nemohol obstáť, pretože žalovaný nepreviedol nehnuteľnosti na ďalšiu osobu. Súd pre úplnosť uviedol, že konanie o žalobe o finančnú náhradu bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku zo žaloby, voči ktorému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, takže rozhodnutie ešte nie je právoplatné. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a ďalej, že na vydanie rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so zásadnou vecou, a to, či odstúpenie od zmluvy považuje alebo nepovažuje za tzv. reťazujúci právny úkon. V tejto súvislosti poukázal na to, že z konštantnej judikatúry súdov vyplýva, že v prípade, že sa súd nevyporiada so zásadným argumentom strany konania, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie a o zásadné porušenie práv strany sporu. Čo sa týka reťazenia právnych úkonov poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. II. ÚS 7/2012 zo dňa 06.03.2012, z ktorého vyplýva, že v situácii keď dlžník úmyselne prevedie svoj majetok na tretiu osobu za účelom nemožnosti vymoženia pohľadávky veriteľa a táto tretia osoba následne prevedie tento majetok na štvrtú osobu, je spravodlivé pre veriteľa, aby sa súdil iba s tým subjektom, na ktorého ako prvého bol prevedený odporovateľný právny úkon. Zdôraznil, že následky podvodných konaní by nemal znášať veriteľ, ale dlžník s ďalšími osobami, ktoré si vymýšľajú spôsoby akým ukrátiť veriteľa o vymoženie jeho pohľadávky. Vo vzťahu ku konaniu dlžníka W. S. poukázal na to, že po doručení žaloby dlžník previedol všetok svoj hodnotnejší majetok, následne aj pozemky, ktoré sú predmetom iného konania s tým, že podotkol, že spravidla veriteľ sa do momentu súdneho konania ani nevie dozvedieť na základe akého úkonu bol majetok prevedený, keďže vo výpise z katastra sa to neuvádza a jednotlivé právne úkony sú označené len pod č. „V“ (vklad). Túto skutočnosť sa dozvedel aj napr. v tejto veci vo vzťahu ku kúpnej zmluve uzatvorenej medzi dlžníkom W. S. a A. M.. Vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke poukázal na to, že vymáhateľná pohľadávka na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/282/2014 existovala v čase podania žaloby až do času, kým tento rozsudok nebol Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn. 7Cdo/80/2016 zo dňa 23.06.2016 zrušený v celom rozsahu, a to z procesných dôvodov. Právny zástupca žalobcu sa domnieval, že nebol dôvod na zamietnutie žaloby, ale dôvod na prerušenie konania. Nesúhlasil aj s priznaním náhrady trov konania žalovanému. Poukázal na to, že žalovaný pri svojom prvom úkone vôbec neuviedol, že vo veci bolo vykonané odstúpenie od zmluvy, hoci o tom mal vedomosť rok a pol a v tejto súvislosti poukázal právny zástupca žalobcu aj na to, že vtedajší právny zástupca žalovaného bol okrem iného aj autorizačným garantom prevodov na katastri. Z tohto dôvodu nesúhlasil s priznaním náhrady trov konania žalovanému v rozsahu 100 %. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na nové konanie alebo zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov celého konania.
3. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie správne a dostatočne pre rozhodnutie zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Žalobu považoval za nedôvodnú. Námietky týkajúce sa nevysporiadania sa s tvrdením žalobcu, že odstúpenie od zmluvy bolo reťazujúcim právnym úkonom považoval za nedôvodné. Uviedol, že reťazenie právnych úkonov v zmysle odporovateľnosti začína logicky u dlžníka veriteľa. V konaní bolo preukázané, že od žalovaného boli nehnuteľnosti vrátené priamo do vlastníctva jeho otca. Za takejto situácie nemožno uvažovať o tom, že by žalovaný bol súčasťou reťazenia. U žalovaného vždy absentovala akákoľvek subjektívna stránka byť súčasťou reťazenia právnych úkonov v zmysle odporovateľnosti a žalobca opak nepreukázal. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, súd prvej inštancie správne rozhodol. Absencia vymáhateľnej pohľadávky, ktorá sa ako nárok rieši v inom konaní by bola dôvodom na prerušenie konania avšak žalobca vyslovene prerušenie konania nenavrhol. Ďalej nesúhlasil s odvolaním vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania. Poukázal na to, že žalovaný pri prvom svojom úkone namietal neexistenciu, zánik napadnutého právneho úkonu a zároveň ako osoba blízka nemal dôvod uvádzať niečo, čo by mohlo byť je mu alebo otcovi na škodu, a to ani pri mimosúdnych rokovaniach. Zo zisteného skutkového stavu žalovanému nesvedčí, že by zapríčinil začatie konanie, podanie žaloby a s tým spojené trovy konania. Od žalovaného nemožno spravodlivo očakávať, že bude pomáhať žalobcovi na úkor vlastného otca bez ohľadu na to, či by skutočne o takú situáciu išlo. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Právny zástupca žalobcu v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo vyjadrení sa priznal k pointe toho čo sa udialo, a to chrániť majetok svojho otca za každú cenu tak, aby sa žalobca nedomohol svojich majetkových práv. Jednoznačne ide o poškodenie práv veriteľa. Poukázal na exekučné konanie, ktoré bolo vedené voči dlžníkovi W. S.. Ďalej uviedol, že žalobca má právoplatnú a vykonateľnú pohľadávku voči dlžníkovi, a to rozsudok pre uznanie, ktorý bol vydaný Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 12C/486/2015, ako aj ich ďalšia pohľadávka voči dlžníkovi je nesporná.
Právny zástupca žalovaného v odvolacej duplike k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu uviedol, že žalobca prekrúcal obsah výpovede žalovaného. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne rozhodol, a preto navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. V záujme zachovania práva na spravodlivý súdny proces odvolací súd doručil písomné vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného z č.l. 137 zo dňa 25.01.2017 právnemu zástupcovi žalobcu (§ 374 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
5. Uznesením č. k. 11C/97/2015-80 zo dňa 07.03.2016 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 60.000,- eur zastavil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že darovacia zmluva zo dňa 16.03.2012, ktorou boli darované nehnuteľnosti pozemok - parc. č. KN-C XXX/X - záhrady o výmere 1371 m2, pozemok parc. č. KN-C XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 479 m 2, pozemok parc. č. KN-C XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 243 m2 a stavba - rodinný dom súp. č. XXX - postavený na parc. č. KN- C XXX/X všetky nachádzajúce sa v okrese M., obec a katastrálne územie U., ktorá bola uzatvorená medzi W. S., nar. XX.XX.XXXX a N. S., rod. A.U., nar. XX.XX.XXXX a medzi D. S.V., nar. XX.XX.XXXX, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra pod č. A.-XXXX je voči obci U. právne neúčinná. Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 60.000,- eur, aj nahradiť mu trovy konania. Žalobca nezaplatil pri podaní žaloby súdny poplatok. Výzvou č. k. 11C/97/2012-54 zo dňa 24.08.2015 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia zaplatil súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eura podľa položky č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Výzvou č. k. 11C/97/2012-62 zo dňa 19.02.2016 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia zaplatil súdny poplatok zo žaloby vo výške 3.600,- eur podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Zároveň bol poučený o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku v určenej lehote. Žalobca zaplatil súdny poplatok vo výške 99,50 eur. Súdny poplatok vo výške 3.600,- eur nezaplatil. Súd s poukazom na ust. § 10 ods. 1 - 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 71/1992 Zb.), konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v časti o zaplatenie 60.000,- eur zastavil. Poukázal na to, že žalobca ako obec nie je oslobodená od súdnych poplatkov, pretože predmetom žaloby nie je nárok zo vzťahu, ktorý je plnením úloh obce súvisiaci so zabezpečením verejných potrieb. Jedná sa o typický súkromnoprávny vzťah nadväzujúci
na neúčinnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy, pričom z tejto žaloby žalobca súdny poplatok zaplatil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016 tak, že vzhľadom k tomu, že zastavenie konania zavinil žalobca nezaplatením súdneho poplatku zo žaloby o zaplatenie 60.000,- eur je povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Súd žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.
6. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal výrok o zastavení konania. Navrhol konanie prerušiť alebo napadnuté uznesenie zrušiť. Poukázal na to, že podľa ich názoru je obec oslobodená od platenia súdneho poplatku. Súdny poplatok vo výške 99,50 eur zaplatili z dôvodu, že chceli urýchliť konanie. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 60.000,- eur právny zástupca žalobcu navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu, alebo napadnuté uznesenie zrušiť.
7. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu - výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému odvolanie právny zástupca žalovaného. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, ak žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli. Žalovaný udelil plnú moc na zastupovanie v konaní v júni v roku 2015 advokátovi W.. W. S., následne potom, čo W.. S. požiadal o pozastavenie výkonu činnosti advokáta, plnú moc udelil na zastupovanie súčasnému právnemu zástupcovi dňa 10.09.2015. Obaja právni zástupcovia zastupovanie prevzali v čase, keď predmetom konania bolo aj určenie neúčinnosti právneho úkonu, aj zaplatenie finančnej náhrady, teda 2 nároky, z ktorých sa v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. určuje odmena advokáta, ktorú klient advokátovi je povinný uhradiť. Už predchádzajúci právny zástupca žalovaného podaním doručeným súdu dňa 08.06.2015, navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať žalovanému náhradu trov konania. Z toho vyplýva, že žalovanému trovy konania vznikli spočívajúce v nákladoch na právne zastúpenie aj vo vzťahu žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 60.000,- eur. Práve vo vzťahu k tomuto uplatnenému nároku tvorí doterajšia tarifná odmena právnych zástupcov žalovaného podstatnú časť. S poukazom na ust. § 151 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, právny zástupca žalovaného namietal, že ho súd nevyzval na vyčíslenie trov konania vo vzťahu k zastavenej časti konania. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie vo výroku o nepriznaní trov konania a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
8. Podľa § 470 ods. 1, 2 č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku na všetky prebiehajúce a začaté konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa majú uznávať i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konania im predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenie rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 14.12.2017 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné, ani proti uzneseniu vo výroku o zastavení konania sčasti. Odvolanie žalovaného proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania v zastavenej časti je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením uplatneného nároku vo veci samej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie k veci samej.
10. K odvolaniu právneho zástupcu žalobcu uvádza, že uplatnené odvolacie dôvody týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný v konaní o neúčinnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy uzatvorenej medzi dlžníkom veriteľa W. S. a jeho manželkou N. S. a žalovaným ako obdarovaným dňa 16.03.2012, z dôvodu odstúpenia od darovacej zmluvy žalovaným dohodou účastníkov darovacej zmluvy dňa 08.11.2013 v zmysle ust. § 51 Občianskeho zákonníka, nie pasívne legitimovaný.
Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Určenie aktívnej a pasívnej legitimácie odporovateľnosti legitimovaného subjektu musí byť založené na existencii a) záväzkového vzťahu žalobcu a jeho dlžníka a b) vzťahu dlžníka a tretej osoby, ktorá sa má stať nástupcom majetkových hodnôt dlžníka (alebo právnym nástupcom tretej osoby), prípadne je dlžník v inom vzťahu s takouto treťou osobu. Pasívne legitimovaným subjektom je teda tretia osoba alebo jeho právny nástupca. Všeobecne platným predpokladom pasívnej legitimácie v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu je, že je to osoba, ktorá mala z odporovateľného úkonu prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade žalovaný nie je pasívne legitimovaný v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu
- neúčinnosť darovacej zmluvy, lebo došlo k odstúpeniu od darovacej zmluvy a v čase vyhlásenia rozhodnutia, aj počas konania na súde prvej inštancie, žalovaný nebol vlastníkom nehnuteľnosti prevedených dlžníkom na tretiu osobu. Odvolací súd nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, že sa jedná o reťazujúci právny úkon z dôvodu, že následne po odstúpení žalovaného od darovacej zmluvy dlžník spolu s manželkou previedol rodinný dom na inú fyzickú osobu, a to kúpnou zmluvou zo dňa 30.04.2014, ktorej vklad bol povolený pod A. XXXX/XXXX. O reťazujúci právny úkon by šlo v tom prípade, pokiaľ by žalovaný prevádzal vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na ďalšie fyzické alebo právnické osoby. Navyše v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola splnená ani ďalšia procesná podmienka uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu, a to vymáhateľná pohľadávka, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal.
11. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalobcu vo vzťahu k priznanému nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému. Je nesporné, že žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní, ktorému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
13. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie právneho zástupcu žalobcu proti uzneseniu č. k. 11C/97/2015-80 zo dňa 07.03.2016, ktorým súd prvej inštancie konanie o zaplatenie finančnej náhrady vo výške 60.000,- eur zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Súčasťou podaného odvolania proti výroku o zastavení konania bol aj návrh právneho zástupcu žalobcu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o uplatnenú pohľadávku vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/18/2012. Vo vzťahu k poplatkovej povinnosti žalobcu - obce uviedol, že podľa jeho názoru, obec je osobne oslobodená od súdneho poplatku v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. ch) a i) zákona č. 71/1992 Zb., lebo ide o konanie vo veci verejného a spoločensky prospešného záujmu. Je vo verejnom záujme, aby obec pohľadávky na základe rozhodnutí súdov aj reálne dostala.
14.Podľa § 1 ods. 1 zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec je samostatne samosprávny územný celok Slovenskej republiky, združuje občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. neposkytuje obci osobné oslobodenie, resp. všeobecné osobné oslobodenie bez ohľadu na to, o akú vec ide. Ide o oslobodenie tzv. zmiešané, t.j. zákon priznáva oslobodenie tomuto subjektu len vo vymedzených veciach, ktorými sú veci verejného a spoločenského záujmu. Definícia tohto pojmu absentuje v zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Úlohy obce sú demonštratívne uvedené v ust. § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Celá činnosť obce vrátane hospodárstva s majetkom smeruje k plneniu úloh obce, teda k rozvoju obce, k blahu jej obyvateľov. Obec z hľadiska postavenia i hospodárenia obce, celú svoju činnosť vykonáva v širšom obecnom záujme. Keďže obec v rámci svojich úloh vykonáva všetky úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce, môže vykonávať vlastnú investičnú a podnikateľskú činnosť, teda vstupovať do rôznych záväzkových vzťahov a uplatňovať si majetkové práva obce. Tieto konania nemožno považovať za veci verejného a spoločensky prospešného záujmu, ani napriek argumentu, že ide o spôsob získania finančných prostriedkov alebo iných majetkových práv, ktoré majú nepochybne slúžiť na plnenie úloh obce. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva napr. z uznesenia sp. zn. 4 Obdo/27/02 (R 118/2003), že obce sú oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. b) len v konaniach, ktorých predmetom sú vzťahy, ktoré vznikli pri plnení týchto úloh obce, ktoré sú priamym zabezpečovaním verejných potrieb alebo s ním bezprostredne súvisia. Konania, ktorých predmetom sú vzťahy, ktoré vznikli pri ostatnej činnosti obce nie sú podľa tohto ustanovenia oslobodené od poplatkov. Splnenie podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov treba posudzovať podľa skutkového stavu zisteného v konkrétnom konaní. Existencia verejného a spoločenského záujmu musí byť prítomná v konaní, v ktorom sa posudzuje. Nestačí aby sa existencia týchto záujmov prejavila až následne v ďalšom konaní, prípadne v činnosti alebo postupe obce po právoplatnom skončení veci (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 24/2004 z 27.05.2004).
Bez splnenia si poplatkovej povinnosti žalobcu, ktorá vznikla podaním žaloby v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné konať o uplatnenom nároku na zaplatenie 60.000,- eur. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, uplatnený nárok je nárokom súkromnoprávnym, a preto obec nie je v danom prípade osobne oslobodená od súdneho poplatku v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb., lebo sa nejedná o konanie vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu. Vo vzťahu k ďalšiemu uplatnenému nároku, a to odporovateľnosti právneho úkonu, súd prvej inštancie konal z dôvodu, že súdny poplatok za žalobu bol zaplatený.
15. Podľa § 162 ods. 1, 3 CSP, súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
Z citovaného ust. § 162 CSP vyplývajú 3 zákonné dôvody pre obligatórne prerušenie konania na základe rozhodnutia súdu. Ďalším dôvodom prerušenia konania by mohol byť osobitný dôvod prerušenia konania vyplývajúci z ust. § 163 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd obligatórne preruší konanie, ak to zhodne navrhnú obe sporové strany. K fakultatívnemu prerušeniu konania môže dôjsť v zmysle ust. § 164 CSP v prípade, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Fakultatívne prerušenie konania znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Rozhodujúcom hľadiskom je zásada hospodárnosti konania, a preto prerušenie konania bude predstavovať skôr reštriktívnu výnimku ako pravidlo.
Odvolací súd nepovažoval návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/18/2012 za dôvodný. Rozhodnutím vo veci samej o odporovateľnosť právneho úkonu došlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu nedostatku pasívne legitimovanej strany v spore. Návrh na prerušenie konania nebol z tohto dôvodu dôvodný.
Z týchto dôvodov odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania ako nedôvodný a napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za konanie o zaplatenie 60.000,- eur potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.
15. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie právneho zástupcu žalovaného proti výroku o trovách konania vo vzťahu k zastavenej časti o zaplatenie sumy 60.000,- eur. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku tak, že uviedol, že žalobca zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, preto je povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Žalovanému však súd náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli. Z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný bol v konaní zastúpený právnym zástupcom JUDr. W. S., advokátom na základe plnej moci zo dňa 03.06.2015 (v spise na č.l. 50). Právny zástupca žalovaného vo veci predložil písomné vyjadrenie zo dňa 05.06.2015 (v spise na č.l. 47). Následne došlo k zmene právneho zástupcu na strane žalovaného dňom 10.09.2015 na základe udelenej plnej moci B.. L. O. (v spise na č.l. 57). Na základe výzvy súdu o predloženie kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod A. XXXX/XXXX, právny zástupca žalovaného súdu písomne oznámil skutočnosti týkajúce sa tejto zmluvy (č.l. 63 spisu). Z titulu právneho zastúpenia žalovaného v súdnom konaní vznikli trovy konania žalovanému.
Z tohto dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k zastaveniu konania v zmysle ust. § 396 ods. 2, § 388 CSP zmenil a žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP, lebo žalobca zavinil z procesného hľadiska zastavenie konania o zaplatenie 60.000,- eur. O výške priznanej náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.