Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PE-6C/5/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Partizánske sudcom JUDr. Petrom Štefčíkom v spore žalobcu O. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., A. XXX/X, v spore zastúpeného Mgr. Vlastimilom Valkovičom, advokátom so sídlom v Topoľčanoch, Andreja Hlinku 4239/58 proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, s adresou na doručovanie písomností Krajská prokuratúra Trenčín, Legionárska č. 7158/5, Trenčín, o zaplatenie 865,23 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd konanie v časti o zaplatenie 0,21 € zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 865,02 € spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 865,02 € od 25.01.2017 do zaplatenia, do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V časti o zaplatenie úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 0,21 € od 25.01.2017 do zaplatenia súd žalobu zamieta.

IV. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, vo výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník.

odôvodnenie:

(1) Žalobca sa podanou žalobou domáha proti žalovanému zaplatenia 865,23 € spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 865,23 € od 25.01.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že mu bolo dňa 16.07.2014 povereným príslušníkom OR PZ Partizánske, ČVS: ORP-595/PE-PE-2013 vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa 156 ods. l Trestného zákona. Žalobca podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, ktorá však bola Okresnou prokuratúrou Partizánske zamietnutá. Žalobca bol neskôr rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 11.03.2015, sp.zn. lT/48/2014, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14.10.2015, sp. zn. 3To/47/2015 právoplatne oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku. Podstatnou skutočnosťou, prečo súdy oslobodili žalobcu spod obžaloby bolo, že skutok nie je trestným činom, a to pre absenciu obligatórneho znaku skutkovej podstaty - zavinenia. Na základe uvedených skutočností je presvedčený, že mu vznikla skutočná škoda, ktorá spočíva vo vynaložených nákladoch na jeho obhajobu v celkovej sume 865,23 €. V súlade so zákonom 514/2003 Z.z., podal na Generálnu prokuratúru žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá však bola Generálnou prokuratúrou odmietnutá, nakoľko podľa jej názoru nie sú dané podmienky na uspokojenie žalobcom uplatneného nároku. Prokuratúra v podstate tvrdí, žiadny orgán doteraz nekonštatoval nezákonnosť hore uvedeného uznesenia, resp. nesprávny úradný postup, a preto nie je daný základ uplatneného nároku. Štát podľa jej názoru v danom prípade uplatnil voči žalobcovi legitímne právo na vedenie trestného stíhania. Súdna prax však v tomto smere dospela k záveru, že pri posudzovaní

nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, t.j. zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu sláva bezpredmetným. Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (nález Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011). Rovnaké dôsledky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 alebo uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo/145/20l l zo dňa 12.12.2012). V tomto smere teda neobstojí tvrdenie žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo zrušené v dôsledku nezákonnosti, a preto nie je daný základ uplatňovaného nároku. Považuje za absurdné a ničím preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca sa dopustil žalovaného konania, avšak súd toto konanie iba inak právne posúdil, a preto neprichádza do úvahy uspokojiť právo žalobcu na náhradu škody. V rozsudku sa jednoznačne konštatuje, že nie je možné vylúčiť, že poškodený aj svojím vlastným pričinením utrpel úraz a skutková podstata trestného činu pre absenciu zavinenia ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty súdeného trestného činu nebola naplnená. Je zrejme, že súdy zaujali ku konaniu žalobcu diametrálne odlišné stanovisko, než je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Podľa názoru Generálnej prokuratúry samotné oslobodenie spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia a prokurátor, resp. vyšetrovateľ postupovali v súlade s Trestným poriadkom. V tomto smere je potrebné pripomenúť, že zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie je koncipovaná v zákone č. 514/2003 Z.z ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/ ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pričom je zrejmé, že žalovaný viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti pri jeho vydaní, t.j., zákonnosť dáva do súvisu so zavinením. Treba tiež dodať, že prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia mal k dispozícii v podstate rovnaké dôkazy ako sudca a pri ich objektívnom a kritickom zhodnotení by musel dospieť k rovnakému záveru, ako prvostupňový a druhostupňový súd, a to že vzhľadom na okolnosti prípadu (vek obvineného, charakter komunikácie, kde malo dôjsť k trestnému činu a pod.). Je vylúčené, aby obvinený úmyselne nasmeroval svoje vozidlo na poškodeného a prešiel mu po priehlavku nohy. V dôsledku zamietnutia tejto sťažnosti Okresnou prokuratúrou Partizánske bol žalobca trestne stíhaný a vystavený okrem iného aj negatívnym psychickým vplyvom, ktoré so sebou prináša trestné konanie. Na základe uvedených skutočností je presvedčený, že žalobca spĺňa všetky podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.07.2014), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby a hotové výdavky spolu v sume 865,23 €) a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. (2) Súd doručil žalobu dňa 21.04.2017 žalovanému a umožnil mu vyjadriť sa k nej. Žalovaný k žalobe v písomnom podaní doručenom súdu dňa 10.05.2017 uviedol, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jasne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej správy alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku. Musí byť jednoznačne preukázané, že v príčinnej súvislosti, buď v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, resp. v príčinnej súvislosti s rozhodnutí orgánu verejnej moci, ktoré pre nezákonnosť bolo zrušené, došlo k zásahu do osobnostných práv poškodeného a v dôsledku čoho by v priamej príčinnej súvislosti vznikol poškodenej nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. Nepostačuje iba pravdepodobný záver a splnenie niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. vzniku nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Tento nárok však vzniká taktiež len za splnenia podmienky v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí, nie je súd v konaní o náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienky nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Žalovaný je jednoznačne toho názoru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné rozhodnutie žalobca považoval uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.07.2014, a to z toho dôvodu, že žalobca bol napokon spod obžaloby oslobodený. Zákon č. 514/2003 Z. z. nemá bližšiu definíciu čo je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie. Konštrukcia, ktorú uvádza žalobca - nezákonné rozhodnutie je uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia s poukazom na to, že počas trestného konania bol žalobca napokon oslobodený spod obžaloby a vzhľadom na toto oslobodenie je teda uznesenie nezákonným rozhodnutím, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Tento zákon v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. V prípade absencie práva, teda v prípade existencie medzery v právnom poriadku, súd nemôže odmietnuť vo veci rozhodnúť pre neexistenciu zákonného ustanovenia, ktoré by sa vzťahovalo na danú vec, došlo by tým k odmietnutiu spravodlivosti. Preto je povinný vo svojom rozhodnutí chýbajúce právo „dotvoriť" a v takom prípade je možné hovoriť o tvorbe práva. V takom prípade súd pri rozhodovaní nemá možnosť opierať sa o konkrétne ustanovenia zákona, ale môže použiť ustanovenia, upravujúce vzťahy obsahom a účelom najbližšie, prípadne môže súd použiť zásady, na ktorých spočíva zákon. I v takom prípade uplatňovanie zákona musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a aj ďalšími zákonmi. Prípadne rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo konštrukciu nezákonného rozhodnutia, tak ako to vyžaduje žalobca, by bolo v rozpore so všetkými základmi trestného práva účinného na území Slovenskej republiky. Uznesenie o vznesení obvinenia podľa trestného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo prečinom ale istotu, že ho skutočne spáchal podozrivý. Uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu alebo prečinu neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdila. V danej veci až rozsiahle súdne dokazovanie realizované počas celého trestného konania a najmä iné právne vyhodnotenie skutku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu, prinieslo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Tu treba zároveň uviesť, že prokuratúra má povinnosť (nie možnosť) obžalobu podať, pokiaľ existujú dôvodné podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom zabezpečuje prokuratúra dôkazy v prospech ako aj v neprospech obžalovaného. Okresný súd Partizánke podanú obžalobu prijal. To že bol žalovaný následne oslobodený spod obžaloby ešte neznamená, že celé konanie, ktoré mu predchádzalo bolo nezákonné. Žalobca bol oslobodený z dôvodu použitia zásady „In dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, keďže ako je uvedené v rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn 1T 48/2014, nie je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázať zavinenie obžalovaného a nebolo ani možné jednoznačne vylúčiť skutočnosť, že poškodený aj svojim vlastným pričinením utrpel úraz. Nemožno teda hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by nezákonne stíhali žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 163/2003 z 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V tomto kontexte si žalovaný dovolí poukázať aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08) z 20. júna 2013, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená, že musí predstavovať „spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte odkázal ESĽP na svoju rozhodovaciu činnosť, medzi mnohými precedensmi aj napr. Beyeler proti Taliansku (veľký senát) č. 33202/96§ 107, ESLP 2000-1 a Gladysheva proti Rusku. Pokiaľ ide o podmienku „zákonnosti", s poukazom na vyššie uvedený rozsudok ESLP, nič nenaznačuje, že v predmetnej veci by prokurátor porušil ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku, alebo že by uplatnil zjavne nesprávne svojvoľné závery. Neexistuje ani žiadna známka toho, že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých by orgány činné v trestnom konaní konali, neboli dostupné, presné a

predvídateľné. ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu vedeného v článku 1 Protokolu č.1. ESĽP vo svojom rozsudku skonštatoval, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť) sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z toho dôvodu leda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. V prejednávanej veci uznesením o začatí trestného stíhania a uznesením o vznesení obvinenia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalovanému, boli splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. V tom čase existovala, na základe vykonaného dokazovania v trestnom konaní, pravdepodobnosť spáchania tam definovaného skutku žalobcom, ktorý sa však až v priebehu vedeného tesného konania pred súdom napokon nepotvrdil. Vydanými uzneseniami zo strany orgánov činných v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého pre vznesenie obvinenia žalobcu podľa zákona ako aj podľa vyššie uvedeného rozsudku ESĽP, postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou. Preukazovanie vlny obžalovaného je už vecou dokazovania pred súdom. Keďže pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu, nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nezákonný rozhodnutím. V tejto veci nie je splnená už prvá a podstatná podmienky - existencia nezákonného rozhodnutia. V žalobe doručenej na Okresný súd Partizánske dňa 26.01.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 865,23 Eur spoločne s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 25.01.2017 do zaplatenia. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje nárok na náhradu škody v podobe trov konania, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu jeho osoby. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu spôsobenej škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prípade, ak nie je naplnený čo i len jeden z vyššie uvedených predpokladov, zodpovednostný vzťah medzi štátom a subjektom požadujúcim náhradu škody nevzniká. V prejedávanom prípade s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v tomto vyjadrení k žalobe už možno odvodiť, že chýba prvý zo zákonných predpokladov úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, a to nesprávny úradný postup zo strany žalovaného. V predmetnej veci nie je naplnená ani posledná požiadavka zákonného predpokladu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím (ktorý ale chýba) a vznikom škody. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétnom spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všetkých súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť, ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sám je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) prechádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v kontexte skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010/, sp. zn. 5 Cdo 126/2009) Vo svojom uplatnenom nároku na náhradu škody však žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť vzniku škody a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným

rozhodnutím zo strany žalovaného. Zároveň poukazujú na skutočnosť, že uplatnené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní podľa názoru žalovaného nie sú účelne vynaložené. Konkrétne ide o úkon právnej služby, pozostávajúcich z ďalšej porady alebo rokovania s klientom, ktoré sa mali uskutočniť dňa 16.01.2015, 09.03.2015, 13.10.2015. Vzhľadom na už vyššie uvedené skutočnosti k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody je potrebné súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nesprávneho právneho postupu, nezákonnosť rozhodnutia , vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. V danej veci nie je splnená už prvá podstatná a základná podmienka - existencia nesprávneho úradného postupu a existencia nezákonného rozhodnutia zo strany žalovaného, žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný je toho názoru, že v danej veci neexistuje právny titul (právny základ) pre priznanie náhrady škody podľa § 514/2003 Z. z., a preto navrhuje žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. (3) Súd vyjadrenie žalovaného doručil dňa 04.08.2017 právnemu zástupcovi žalobcu a umožnil mu vyjadriť sa k nemu. Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.08.2017 prostredníctvom svojho zástupcu uviedol, že argumentácia žalovaného je v podstate totožná s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení žalovaného k žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný tvrdí, že žaloba je nedôvodná, pretože nie je daný právny základ uplatňovaného nároku, ktorým by malo byť nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca však v žalobe vysvetlil, že štát v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá za škodu spôsobenú vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov sa podľa uvedeného zákona ustálilo na zásade, že ten, proti komu bolo trestne stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate tohto právneho názoru zotrváva súdna prax aj po prijali zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon síce výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby, ale súdna judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť čí nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Žalovaný vo svojom vyjadrení taktiež uvádza, že prokuratúra má povinnosť (nie možnosť) obžalobu podať, pokiaľ existujú dôvodné podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom prokuratúra zabezpečuje dôkazy v prospech ako aj v neprospech obžalovaného. S týmto názorom žalovaného sa nestotožňuje. Aj napriek tomu, že povinnosť zabezpečovať dôkazy tak v prospech, ako aj neprospech obžalovaného je skutočne zakotvená v § 10 Trestného poriadku je však z praxe zrejmé, že prokuratúra sa v trestnom konaní snaží preukázať vinu obžalovaného a dosiahnutie odsudzujúceho rozsudku. Za týmto účelom je v záujme obvineného (obžalovaného) byť zastúpený v trestnom konaní obhajcom, ktorý zabezpečuje dôkazy svedčiace v jeho prospech. Prokurátor mal v tomto prípade v prípravnom konaní k dispozícii rovnaké dôkazy ako súdy, ktoré však po ich objektívnom zhodnotení oslobodili žalobcu spod obžaloby. Naproti tomu je z postupu prokuratúry v tomto trestnom konaní zrejmé, že na rozdiel od súdov bola presvedčená o zavinení obžalovaného a žiadala ho uznať vinným zo súdených trestných činov (odvolacie konanie). V tomto smere taktiež znova poukazuje na skutočnosť, že zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie je koncipovaná v zákone č. 514/2003 Z.z ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/ ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pričom je zrejmé, že žalovaný viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti pri jeho vydaní, t.j., zákonnosť dáva do súvisu so zavinením. V tomto prípade teda nie je podstatné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich pôvodne podozrenie v trestnom konaní aj potvrdilo. Žalovaný k svojmu vyjadreniu taktiež priložil rozhodnutia okresných súdov, kde mali byť žaloby žalobcov v obdobných prípadoch zamietnuté. Vzhľadom k tomu, že ide zrejme o neprávoplatné rozhodnutia okresných súdov, považuje túto argumentáciu žalovaného v tomto smere za nedostatočnú. Naopak, na preukázanie svojich tvrdení prikladá rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach, ktoré vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Cdo/l94/2010 zo dňa 30.03.2011 alebo uznesenia NS SR sp.zn. 7Cdo/l45/2011 zo dňa 12.12.2012

spomínaných v žalobe. Považuje taktiež za nevyhnutné sa vyjadriť k žalovaným namietanej účelnosti trov súvisiacich s poradami medzi žalobcom a obhajcom v predmetnom trestnom konaní. Ide o riadny úkon právnej služby v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov a boli uskutočnené pred hlavnými pojednávaniami, resp. verejným zasadnutím v rámci prípravy na ne, čo je v trestnom konaní viac ako opodstatnené. Na základe uvedených skutočnosti je naďalej presvedčený, že žalobca spĺňa všetky podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.07.2014), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby a hotové výdavky spolu v sume 865,23 €) a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. (4) Súd repliku žalobcu doručil dňa 13.09.2017 žalovanému a umožnil mu vyjadriť sa k nej. Žalovaný svoje právo nevyužil a k replike žalobcu sa v súdom určenej lehote písomne nevyjadril. (5) Súd spor predbežne prejednal dňa 04.12.2017. Na predbežnom prejednaní sporu nedošlo k uzavretiu zmieru medzi stranami. Súd preto určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré sú nesporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná a ako súd spor predbežne právne posúdil. (6) Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 12.12.2017 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzal žalobu v časti o zaplatenie 0,21 € späť, a to z dôvodu, že pri výpočte cestovných náhrad došlo k chybnému zadaniu ceny pohonných hmôt. V tejto časti navrhol konanie zastaviť. Zároveň predložil opravené vyčíslenie trov obhajcu. (7) Spor bol následne prejednaný na pojednávaní dňa 15.01.2018. Zástupkyňa žalovaného proti čiastočnému späťvzatiu žaloby nevzniesla žiadne pripomienky. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a dal stranám možnosť vyjadriť sa k skutkovej a k právnej stránke sporu a k vykonanému dokazovaniu. Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledujúci skutkový stav: (8) Uznesenie o vznesení obvinenia na čísle listu spisu (ďalej len „č.l.“) 6 až 7: vyplýva z neho, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru Partizánske dňa 16.07.2014 pod č.k. ČVS: ORP-595/PE-PE-2013 vzniesol podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie žalobcovi za prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 07.09.2013 v čase okolo 15:00 hod v obci Q. J. v chatovej oblasti F. pri vedení osobného motorového vozidla zn. Š. C. evidenčné číslo: W. toto vozidlo úmyselne nasmeroval na poškodeného U. T., pričom mu následne s vozidlom prešiel po priehlavku ľavej nohy a udrel ho spolujazdcovým spätným zrkadlom, čím poškodenému spôsobil zranenie, a to zmliaždenie ľavej nohy ťažšieho stupňa, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a liečenie s narušením obvyklého spôsobu života poškodeného v trvaní 5 týždňov. (9) Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia na č.l. 8: vyplýva z nej, že žalobca v procesnom postavení obvineného podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. (10) Rozsudok Okresného súdu Partizánske na č.l. 9 až 12: vyplýva z neho, že žalobca v procesnom postavení obžalovaného bol oslobodený spod obžaloby na tomu skutkovom základe, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia s tým rozdielom, že skutková veta v časti týkajúcej sa narušenia obvyklého spôsobu života poškodeného bola zmenená tak, že trvalo po dobu 19 dní, pretože skutok nie je trestným činom. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že z vykonaného dokazovania nevplýval záver o zavinení obžalovaného v takej forme, ako sa uvádzalo v obžalobe (úmyselné zavinenie). Súd nepovažoval za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo obžalovanému kladené za vinu a využijúc zásadu in dubio pro reo obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil, pretože skutok sa síce stal, ale jeho priebeh bol iný ako bolo uvedené v obžalobe a skutok nie je trestným činom. (11) Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne na č.l. 13 až 16: vyplýva z neho, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14.10.2015 č.k. 3To/47/2015-267 zamietol odvolania prokurátora a poškodeného, pretože neboli dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena ho v uvedenej trestnej veci neuniesol a v konaní nebolo bez pochybností preukázané zavinenie obžalovaného a nebolo možné vylúčiť ani že poškodený utrpel škodu (úraz) vlastným pričinením. (12) Vyčíslenie trov obhajcu na č.l. 17 až 22: vyplýva z neho, že obhajca žalobcu si vyčíslil trovy obhajoby v trestnej veci proti žalobcovi na sumu 865,23 €. Špecifikoval ich ako odmenu za 11 úkonov právnej pomoci, hotové výdavky za 11 režijných paušálov, cestovné náhrady a náhradu za stratu času pri úkonoch vykonávaných mimo sídla advokátskej kancelárie. Súčasťou sú aj úradné záznamy o vykonaní porady s klientom, a to dňa 16.01.2015 od 10:00 do 10:45 hod., dňa 09.03.2015 v čase od 15:00 do 15:40 hod., dňa 13.10.2015 v čase od 11:00 do 11:50 hod. Všetky záznamy sú podpísané žalobcom a obhajcom.

(13) Príjmový doklad a výpis z účtu na č.l. 23 a 24: vyplýva z neho, že žalobca zaplatil obhajcovi dňa 25.11.2015 trovy obhajoby 300 € a dňa 05.01.2016 trovy obhajoby 565,23 €. (14) Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na č.l. 25 až 27: vyplýva z nej, že žalobca požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky žiadosťou zo dňa 04.11.2016 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Škoda mala vzniknúť v dôsledku vznesenia obvinenia, pričom žalobca bol následne spod obžaloby oslobodený. Výšku škody vyčíslil žalobca na 865,23 € a spočívať mala v nákladoch na obhajobu. Žiadosť bola odoslaná poštou dňa 08.11.2016. (15) Stanovisko Generálnej prokuratúry SR na č.l. 28: vyplýva z neho, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žiadosti žalobcu nevyhovela. Odpoveď je zo dňa 17.01.2017 a vyplýva z nej, že Generálna prokuratúra SR nepovažuje za daný základ uplatňovaného nároku, pretože nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia ani nesprávny úradný postup. (16) Vyčíslenie trov obhajcu na č.l. 125 až 135: vyplýva z neho, že obhajca žalobcu opravil vyčíslenie trov obhajoby v časti náhrady cestovného, pričom narozdiel od vyúčtovania na č.l. 17 až 22 si uplatňuje odmenu a náhrady v celkovej výške 865,02 €. (17) Podstatný obsah pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1T/48/2014, z toho najmä: a. Plnomocenstvo na č.l. 12: vyplýva z neho, že žalobca v trestnom konaní vedenom na OO PZ Partizánske pod sp. zn. ČVS:ORP-959/PE-PE-2013 splnomocnil na svoje zastupovanie obhajcu Mgr. Vlastimila Valkoviča. Plnomocenstvo je datované dňom 17.10.2014. b. Záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu na č.l. 174 až 176: vyplýva z neho, že obhajca obvineného (žalobcu) sa dňa 17.10.2014 od 10:00 hod do 11:15 hod. zúčastnil preštudovania vyšetrovacieho spisu. c. Zápisnica o hlavnom pojednávaní na č.l. 199 až 200: vyplýva z nej, že dňa 14.01.2015 sa od 08:30 hod do 08:50 hod konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Na hlavnom pojednávaní sa zúčastnil aj obhajca obžalovaného (žalobcu). d. Zápisnica o hlavnom pojednávaní na č.l. 209 až 212: vyplýva z nej, že dňa 18.02.2015 sa od 08:30 hod do 10:50 hod. konalo hlavné pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil aj obhajca obžalovaného (žalobcu). e. Zápisnica o hlavnom pojednávaní na č.l. 217 až 219: vyplýva z nej, že dňa 11.03.2015 sa od 08:30 do 10:50 konalo hlavné pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil aj obhajca obžalovaného (žalobcu). f. Vyjadrenie k odvolaniu prokurátora na č.l. 248 až 250: vyplýva z neho, že obžalovaný (žalobca) sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril k odvolaniu prokurátora podanému proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 11.03.2015 sp. zn. 1T/48/2014. g. Vyjadrenie k odvolaniu zástupcu poškodeného na č.l. 259: vyplýva z neho, že obžalovaný (žalobca) sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril k odvolaniu splnomocneného zástupcu poškodeného, ktoré odvolanie mu bolo predtým doručené s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť. h. Zápisnica o verejnom zasadnutí na č.l. 263 až 264: vyplýva z nej, že obhajca obžalovaného (žalobcu) sa dňa 14.10.2015 od 09:30 hod do 10:22 hod zúčastnil verejného zasadnutia, na ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaniach prokurátora a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 1T/48/2014-220 zo dňa 11.03.2015. (18) Súd nevykonal dokazovanie rozhodnutím publikovaným v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR, ktoré žiadal žalobca vykonať ako dôkaz (č.l. 122) a ktoré predložil (č.l. 118 až 121), pretože toto rozhodnutie nie je dôkazným prostriedkom v zmysle § 187 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) (nemôže prispieť k objasneniu veci, týka sa iného sporu a nemôže prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu v tomto spore). Súd sa však zaoberal právnymi názormi vyjadrenými v tomto rozhodnutí (ide o rozhodnutie publikované pod číslom 37 v Zbierke č. 2/2014) pri hodnotení právneho stavu posudzovaného sporu, a to aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 2 CSP. (19) Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. (20) Podľa § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. (21) Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

(22) Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. (23) Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. (24) Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. (25) Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (26) Podľa § 18 ods. 1, ods. 3 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. (27) Podľa § 145 ods. 2 ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. (28) Žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 0,21 € späť (písomným podaním doručeným súdu dňa 12.12.2017 na č.l. 124), preto súd v súlade s citovaným ustanovením konanie v rozhodnutí o veci v tejto časti zastavil (výrok I.). Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní k oboznámenému čiastočnému späťvzatiu žaloby žiadne námietky nevzniesla. (29) Následne sa súd zaoberal meritom sporu. Súd v prvom rade posudzoval základ nároku žalobcu a následne sa zaoberal jeho výškou. (30) Pri posudzovaní základu nároku sa súd riadil nasledovnými úvahami. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol obvinený v trestnom konaní, bola na neho podaná obžaloba a spod obžaloby bol právoplatne oslobodený. Takisto nie je sporné ani to, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorej nebolo vyhovené. Nesporné je aj, že si v súvislosti so svojím oslobodením v trestnom konaní uplatnil u Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky žiadosťou o predbežné prerokovanie nárok na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, pričom jeho žiadosti vyhovené nebolo (ako vyplýva aj z oznámenia zo dňa 17.01.2017 na č.l. 28). Tým je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie žaloby. (31) Čo je sporné je, či v súvislosti s oslobodením žalobcu spod obžaloby vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody, ktorá mu v dôsledku vedenia trestného stíhania vznikla (v posudzovanom spore ide o náhradu trov obhajoby). Zákon č. 514/2003 Z.z. (ďalej len „Zákon“) v ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) uvádza, že štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť je pritom absolútna a objektívna (§ 3 ods. 2 Zákona). V prípade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť právo na náhradu škody len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1). Z doslovného znenia tohto zákonného ustanovenia by vyplývala možnosť, že v prípade, ak je rozhodnutím, v dôsledku ktorého mala vzniknúť škoda, uznesenie o vznesení obvinenia,

bolo by možné domáhať sa nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku takéhoto rozhodnutia len vtedy, ak by bolo toto uznesenie zrušené (prokurátorom, na podklade sťažnosti alebo z vlastnej iniciatívy). Takýto výklad je však súdnou praxou prekonaný. Zodpovednosťou za škodu pri výkone verejnej moci spôsobenou v dôsledku nesprávneho (nezákonného) uznesenia o vznesení obvinenia sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom v rozhodnutí publikovanom v Zbierke pod č. R 57/2010 ustálil, že „pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia“. Záver, že nie je za každých okolností potrebné formálne zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia na to, aby bolo možné konštatovať jeho nezákonnosť, vyplýva aj z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo publikované v Zbierke pod č. R 37/2013, z ktorého vyplýva, že „z hľadiska uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov má rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky alebo iné správne delikty alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom“. Z toho vyplýva, že súdna prax sa prikláňa k záveru, že nie je potrebné formálne zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia na to, aby bolo možné konštatovať jeho nezákonnosť v zmysle § 6 ods. 1 Zákona. Jeho nezákonnosť je možné vyvodiť z výsledkov trestného stíhania. Ak sa nenaplnil pôvodný predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, tak uznesenie o vznesení obvinenia stráca svoje účinky. Obdobné závery sú obsiahnuté aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. R 37/2014, ale aj v iných rozhodnutiach nepublikovaných v Zbierke, napr. v uznesení zo dňa 30.09.2009 sp. zn. 1 Cdo/64/2008). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (I. ÚS 320/2016 zo dňa 07.07.2016) sám prekonáva závery uvedené v skoršom rozhodnutí II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, na ktoré poukazuje žalovaný. Podľa záverov ústavného súdu vyslovených v náleze vo veci I. ÚS 320/2016 „z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť“. Nemožno vychádzať ani z rozhodnutia ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike, pretože konštatácia, na ktorú žalovaný poukazuje vo svojom vyjadrení, je vytrhnutá z kontextu uvedeného rozhodnutia. Rozsudok sa zaoberá zákonnosťou prepadnutia peňažnej záruky (kaucie) v dôsledku porušenia povinností obvineného, hoci bol obvinený následne v ďalšom konaní oslobodený. Nezaoberá sa priamo zákonnosťou vznesenia obvinenia, tú posudzuje len v kontexte daného sporu, pričom sa skúma (s negatívnym záverom), či má oslobodenie vplyv na zákonnosť prepadnutia uloženej záruky. Nie je teda možné bez uvedenia kontextu vytrhnúť z neho jedno vyjadrenie a aplikovať na tento spor. (32) Nie je podľa názoru súdu podstatné, že prokurátor postupoval formálne podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, teda že neporušil pri svojom postupe v trestnom konaní žiadny právny predpis. Takýmto tvrdením sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti, aj ak by bolo pravdivé (§ 3 ods. 2 Zákona). Podstatné je, že prokurátor po obstaraní dôkazov podal obžalobu a na tejto zotrval aj po vykonaní hlavného pojednávania, pričom obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Prokurátor mohol a mal obstarať a vyhodnotiť všetky dôkazy tak, aby ešte pred podaním obžaloby mohol dospieť k záveru o tom, že skutok nie je trestným činom, tak ako to urobili súdy na dvoch stupňoch konania. (33) Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené (rovnako aj ak bola oslobodená - pozn. súdu) z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca (naposledy rozhodnutie NS SR 3Cdo/156/2017 zo dňa 09.11.2017). (34) Súd teda, aj v súlade s ustálenou súdnou praxou, dospel k záveru, že prvá podmienka pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 Zákona je preukázaná. Je nepochybné, že žalobca bol obvinený, obvinenie nebolo na základe jeho sťažnosti

zrušené, bola na neho podaná obžaloba a po jej podaní bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nebol trestným činom. V súvislosti s výsledkom trestného konania teda bolo preukázané, že trestný čin uvedený v uznesení o vznesení obvinenia nespáchal. Právoplatným oslobodením teda zanikli u neho účinky trestného stíhania, ktoré nastali vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. (35) Je možné pripustiť, že za určitých okolností ani v súvislosti s výsledkom trestného stíhania a neodsúdením obvineného nemožno hovoriť o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a trestného stíhania. Použijúc systematický výklad Zákona, bolo by to v prípadoch uvedených v ustanoveniach § 8 ods. 6 Zákona (nedostatok trestnej zodpovednosti, zánik trestnosti). K žiadnemu z takých prípadov však v posudzovanej veci nedošlo. K oslobodeniu obžalovaného (žalobcu) došlo z dôvodu, že nebolo preukázané, že by skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie a pre ktorý bola podaná obžaloba, bol trestným činom. Inými slovami - žalobca trestný čin nespáchal. Že súd dospel k tomuto záveru po aplikácii zásady in dubio pro reo pritom nie je právne podstatné. Bolo jednoznačne rozhodnuté, a súd je v tomto konaní týmto právnym posúdením v trestnom rozhodnutí viazaný, že obžalovaný (žalobca) nie je vinný zo spáchania trestného činu. Jeho oslobodenie má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. (36) Bol teda preukázaný základný predpoklad základu nároku žalobcu, a to nezákonné rozhodnutie. (37) Ďalej súd skúmal, či žalobcovi v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vznikla škoda. Súd pritom vychádzal z toho, že je ústavným právom každej osoby, ktorá je obvinená v zmysle ustanovení čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky byť v trestnom konaní zastúpený obhajcom. § 34 ods. 1 Trestného poriadku in fine jednoznačne uvádza, že obvinený môže svoje práva uplatňovať prostredníctvom obhajcu. V súvislosti s uplatnením tohto práva môžu vzniknúť obvinenému náklady spočívajúce v trovách obhajoby (§ 24 Zákona o advokácii v spojení s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. V posudzovanom spore bolo preukázané, že na majetku žalobcu došlo v súvislosti s jeho obvinením k zníženiu, ktoré spočívalo v zaplatených trovách obhajoby. Ak by žalobca nebol obvinený, nemusel by trovy obhajoby uhradiť, a teda k zmenšeniu jeho majetku by nedošlo. Hodnota účelne vynaložených trov obhajoby je teda škodou, ktorá žalobcovi v súvislosti s jeho trestným stíhaním vznikla. (38) Následne sa súd zaoberal príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobca trovy obhajoby zaplatil len a výlučne z toho dôvodu, že mu obhajca poskytol v trestnom konaní, ktoré sa v súvislosti s jeho výsledkom ukázalo ako nezákonné, obhajobu. Obhajcu si zvolil výlučne z toho dôvodu, že bol obvinený. Obhajca vykonal úkony obhajoby výlučne len z toho dôvodu, že žalobca bol obvinený. Tým je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o obvinení žalobcu a trestným stíhaním žalobcu a vznikom škody. Ak proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, má byť takýto nezákonný zásah štátu odčinený. To je napokon zmyslom zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca nemôže niesť materiálne následky vznesenia obvinenia, vynaložené na svoju obhajobu, ak sa neskôr ukázalo, že nespáchal trestný čin, ktorý sa mu kládol za vinu. Bolo by to v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Štát musí niesť zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi bolo zasiahnuté do práv jednotlivca. (39) Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia - bol v spore v celom rozsahu preukázaný. (40) Následne sa súd zaoberal výškou nároku žalobcu. Vychádzal pritom z dokladov o zaplatení trov obhajoby, ako aj z vyúčtovania na č.l. 125 až 135. Právne súd posúdil výšku nároku podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (41) Podľa § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. (42) Podľa § 12 ods. 3 citovanej vyhlášky pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a. neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, b. prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, c. prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu. (43) Podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a. prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,

b. písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c. účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d. návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, e. vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. (44) Podľa § 14 ods. 2 citovanej vyhlášky odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a. ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody, b. rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu. (45) Podľa § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a. návrh na zabezpečenie dôkazu, b. odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c. návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, okrem návrhu na obnovu konania, d. účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania. (46) Podľa § 14 ods. 4 citovanej vyhlášky odmena vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a. ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina, b. ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina. (47) Podľa § 14 ods. 5 citovanej vyhlášky odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a. návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu rozhodnutia o plnení v splátkach, b. zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. (48) Podľa § 14 ods. 6 citovanej vyhlášky ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. (49) Podľa § 14 ods. 7 citovanej vyhlášky ak bola súdom schválená dohoda o vine a treste pred podaním obžaloby, patrí obhajcovi okrem odmeny za úkony podľa odsekov 1 a 2 aj odmena vo výške štvornásobku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. (50) Podľa § 14 ods. 8 citovanej vyhlášky za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 5, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. (51) Podľa § 15 citovanej vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a. na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b. na náhradu za stratu času (§ 17). (52) Podľa § 16 ods. 3, ods. 4 citovanej vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. a výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak. (53) Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. (54) Súd dospel k záveru, že obhajca v súvislosti s obhajobou žalobcu vykonal účelne nasledujúce úkony obhajoby a vynaložil nasledujúce preukázateľné hotové výdavky, za ktoré mu patrí odmena a náhrady: a. Prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhl.), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) dňa 17.10.2014 67,00 €, b. Účasť na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhl., § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) dňa 17.10.2014 67,00 €,

c. Účasť na hlavnom pojednávaní dňa 14.01.2015 bez prejednania veci (§ 14 ods. 5 písm. b), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 17,48 €, d. Ďalšia porada alebo rokovanie s klientom dňa 16.01.2015 (§ 14 ods. 4 písm. a) vyhl.), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 23,30 €, e. Účasť na hlavnom pojednávaní dňa 18.02.2015 za dve začaté dvojhodiny (§ 14 ods. 1 písm. c), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 139,82 €, f. Ďalšia porada alebo rokovanie s klientom dňa 09.03.2015 (§ 14 ods. 4 písm. a) vyhl., § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 23,30 €, g. Účasť na hlavnom pojednávaní dňa 18.02.2015 za jednu začatú dvojhodinu (§ 14 ods. 1 písm. c), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 69,91 €, h. Vyjadrenie k odvolaniu prokurátora zo dňa 04.06.2015 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl., § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 69,91 €, i. Vyjadrenie k odvolaniu poškodeného zo dňa 09.07.2015 (§ 14 ods. 3 písm. b), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 34,96 €, j. Ďalšia porada alebo rokovanie s klientom dňa 13.10.2015 (§ 14 ods. 4 písm. a) vyhl., § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 23,30 €, k. Účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trenčíne dňa 14.10.2015 (§ 14 ods. 1 písm. c), § 12 ods. 3 písm. a) vyhl.) 69,91 €, l. Režijný paušál za úkony vykonané v roku 2014 (§ 16 ods. 3 vyhl.) za dva úkony po 8,04 € 16,08 €, m. Režijný paušál za úkony vykonané v roku 2015 (§ 16 ods. 3 vyhl.) za deväť úkonov po 8,39 € 75,51 €, n. Cestovné na trase Topoľčany - Partizánske a späť dňa 17.10.2014 pri vzdialenosti 40,2 km, cene pohonných hmôt 1,469 € / l (podľa údajov Štatistického úradu), výšky základnej náhrady 0,183 € / km (podľa opatrenia č. 632/2008 Z.z.) a spotrebe motorového vozidla 6,4 l / 100km (§ 16 ods. 4 vyhl.) 11,14 €, o. Cestovné na trase Topoľčany - Partizánske a späť dňa 14.01.2015 pri vzdialenosti 40,2 km, cene pohonných hmôt 1,278 € / l (podľa údajov Štatistického úradu), výšky základnej náhrady 0,183 € / km (podľa opatrenia č. 632/2008 Z.z.) a spotrebe motorového vozidla 6,4 l / 100km (§ 16 ods. 4 vyhl.) 10,64 €, p. Cestovné na trase Topoľčany - Partizánske a späť dňa 18.02.2015 pri vzdialenosti 40,2 km, cene pohonných hmôt 1,210 € / l (podľa údajov Štatistického úradu), výšky základnej náhrady 0,183 € / km (podľa opatrenia č. 632/2008 Z.z.) a spotrebe motorového vozidla 6,4 l / 100km (§ 16 ods. 4 vyhl.) 10,47 €, q. Cestovné na trase Topoľčany - Partizánske a späť dňa 11.03.2015 pri vzdialenosti 40,2 km, cene pohonných hmôt 1,255 € / l (podľa údajov Štatistického úradu), výšky základnej náhrady 0,183 € / km (podľa opatrenia č. 632/2008 Z.z.) a spotrebe motorového vozidla 6,4 l / 100km (§ 16 ods. 4 vyhl.) 10,59 €, r. Cestovné na trase Topoľčany - Trenčín a späť dňa 14.10.2015 pri vzdialenosti 103,2 km, cene pohonných hmôt 1,222 € / l (podľa údajov Štatistického úradu), výšky základnej náhrady 0,183 € / km (podľa opatrenia č. 632/2008 Z.z.) a spotrebe motorového vozidla 6,4 l / 100km (§ 16 ods. 4 vyhl.) 26,97 €, s. Náhrada za stratu času dňa 17.10.2014 za dve začaté polhodiny po 13,40 € (§ 17 ods. 1 vyhl.) 26,80 €, t. Náhrada za stratu času dňa 14.01.2015 za dve začaté polhodiny po 13,98 € (§ 17 ods. 1 vyhl.) 27,96 €, u. Náhrada za stratu času dňa 18.02.2015 za dve začaté polhodiny po 13,98 € (§ 17 ods. 1 vyhl.) 27,96 €, v. Náhrada za stratu času dňa 11.03.2015 za dve začaté polhodiny po 13,98 € (§ 17 ods. 1 vyhl.) 27,96 €, w. Náhrada za stratu času dňa 14.10.2015 za štyri začaté polhodiny po 13,98 € (§ 17 ods. 1 vyhl.) 55,92 € SPOLU: 933,79 €. (55) Súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí aj náhrada za ďalšie porady a rokovania s obhajcom, ako aj za písomné vyjadrenie k odvolaniu poškodeného. Vychádzal pritom z toho, že tvrdenie žalovaného, že tieto úkony boli vykonané neúčelne, nebolo ničím preukázané. Jednotlivé porady nasledovali po iných úkonoch trestného konania a predchádzali ďalším úkonom, preto ich súd nepovažuje na neúčelné. Je logické, že sa obvinený (obžalovaný) pred jednotlivými procesnými úkonmi potreboval so svojím obhajcom poradiť o procesnej taktike pri týchto úkonoch. Jedine v prípade, ak by po porade nenasledoval

žiaden úkon, alebo ak by bezúčelne boli vykonávané viaceré porady po sebe, považoval by súd takéto porady za vykonané neúčelne. Aj úkon vyjadrenie k odvolaniu poškodeného súd považuje za účelne vykonaný. Odvolanie bolo doručené obhajcovi, pričom mu bola aj poskytnutá lehota na vyjadrenie k nemu. Ak odsúdený toto právo prostredníctvom svojho obhajcu využil a k odvolaniu sa vyjadril (pretože sa týkalo jeho trestnej veci), nemožno tvrdiť, že tento úkon nebol vykonaný účelne. Účelnosť nie je možné posudzovať s prihliadnutím na obsah úkonu (podania), ku ktorému sa mal obhajca vyjadriť. V trestnej veci bolo riadne podané odvolanie poškodeného (bez ohľadu na jeho materiálny obsah), právo na vyjadrenie k nemu obžalovanému vyplýva z ustanovení Trestného poriadku (§ 34 ods. 1), ak toto právo využil a v tejto súvislosti mu vznikli náklady na trovy obhajoby, sú tieto náklady vynaložené účelne. (56) V súlade s § 216 ods. 1, ods. 2 je súd rozsahom žalobného návrhu viazaný a nemôže žalobcovi priznať viac, ako sa svojou žalobou domáha. Preto súd žalobcovi priznal nárok na náhradu škody (spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia) do výšky 865,02 €, hoci podľa výpočtov súdu by obhajcovi patrila odmena a náhrady v súhrnnej výške 933,79 €. Súd vychádzal aj z toho, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda vyššia, ako boli skutočne zaplatené trovy obhajoby, t.j. podľa listinných dôkazov na č.l. 23 a č.l. 24 vo výške 865,23 €. (57) Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi sumu 865,02 €. Vzhľadom k tomu, že žalovaný je so zaplatením uvedenej sumy v omeškaní, patrí žalobcovi popri istine aj úrok z omeškania. Súd na úrok z omeškania aplikoval ustanovenie § 16 ods. 4 in fine zákona č. 514/2003 Z.z. Úrok z omeškania patrí žalobcovi od oznámenia, že jeho nárok uplatnený prostredníctvom žiadosti o predbežné prerokovanie nebude uspokojený. Oznámenie je zo 17.01.2017. Žalobca sa domáha priznania úroku z omeškania od 25.01.2017, pričom žaloba bola datovaná týmto dňom a podaná o deň neskôr a prílohou k žalobe bolo aj oznámenie o nevyhovení nároku žalobcu. V čase vypracovania žaloby teda toto oznámenie už žalobcovi muselo byť doručené. Keďže si žalobca uplatňuje úrok z omeškania od 25.01.2017 a nepochybne nejde o skorší dátum, ako mu bolo oznámené, že jeho žiadosti GP SR nevyhovie, súd mu úrok z omeškania priznal od 25.01.2017. Pri určení výšky úroku z omeškania súd vychádzal z ustanovenia § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (s prihliadnutím na § 25 ods. 1 Zákona, podľa ktorého sa na právne vzťahy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 25.01.2017 do zaplatenia. (58) Podľa § 232 ods. 2 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. (59) Súd určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Je to dlhšia ako zákonná lehota v zmysle § 232 ods. 2 a súd ju takýmto spôsobom určil z dôvodu zhodných vyjadrení procesných strán, keď žalovaný uviedol, že v prípade neúspechu v spore žiada o lehotu na plnenie 30 dní a žalobca s takouto lehotou na plnenie súhlasil. Dlhšia lehota teda nebude v rozpore so záujmami procesných strán, preto súd určil lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku. (60) V časti o zaplatenie úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 0,21 € od 25.01.2017 do zaplatenia súd žalobu zamietol. Urobil tak z dôvodu, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 0,21 € späť, avšak zotrval na nej v časti o zaplatenie úroku z omeškania z tejto sumy od 25.01.2017 do zaplatenia. Ak súd žalobcovi nepriznal istinu do výšky 0,21 €, nie je dôvod priznať mu z tejto časti uplatneného nároku príslušenstvo (úrok z omeškania). Hoci nie je možné vylúčiť, že žalobca len opomenul vziať žalobu späť aj v časti úroku z omeškania z tej sumy, vo vzťahu ku ktorej žalobu vzal späť, súd sa musel procesne vysporiadať aj s touto časťou predmetu sporu, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. (61) Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (62) Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (63) Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto súd rozhodol aj o jeho trovách. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobca bol v spore v plnom rozsahu úspešný, preto mu priznal plný nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. O výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdny úradník. (64) Súd rozhodol o plnom procesnom úspechu žalobcu aj napriek tomu, že v časti predmetu sporu bol formálne neúspešný. Prihliadal však pritom na to, že išlo len o časť príslušenstva, a to v tak malej výške, že na posúdenie procesného úspechu žalobcu to nemá žiadny reálny vplyv. Ku dňu vyhlásenia rozsudku bola výška kapitalizovaného neúspechu žalobcu (5% ročne zo sumy 0,21 € od 25.01.2017

do 15.01.2018) len vo výške 0,01 €, čo je rádovo tisícina percenta z predmetu konania. Preto súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania na túto časť predmetu sporu neprihliadal a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Partizánske, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.