Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-54-2017.pdf
PDF · 158.03 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-5C/54/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dolný Kubín sudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcov: X/ O.. V. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž., N. XXX/XX, X/ V. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž.L., N. XXX/XX, X/ O.. H. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž.L., N. XXX/XX, X/ M. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž., N. XXX/XX, X/ M. F., F.. N., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž.L., N. XXX/XX, X/ O. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž., N.Á. XXX/XX, X/ B. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž., N. XXX/XX, X/ Š. F., D.. XX.XX.XXXX, N. Ž., N. XXX/XX, žalobcovia zastúpení JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom so sídlom v Žiline, Mydlárska 19, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom v Martine, Kollárova 2, IČO: 00365327, zastúpená JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom v Martine, Vajanského námestie 2, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00585441, zastúpená JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom v Bratislave, Vajnorská 55, s oznámenou adresou na doručovanie: Bratislava, Hlboká cesta 7, v spore o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nepriznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania.
III. Štátu priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou datovanou k 30.10.2013, podanou na Okresný súd Martin 14.11.2013, v znení jej zmeny pripustenej na pojednávaní 27.11.2014, následne postúpenou tunajšiemu súdu 18.10.2017 na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline z 28.09.2017 č. k. 8NcC/17/2017-585 z dôvodu tzv. nutnej delegácie (§ 39 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), sa žalobcovia prostredníctvom splnomocneného zástupcu voči žalovanému domáhali zaplatenia, a to mal. žalobca 1/ sumy 6.923,- eur z titulu bolestného, sumy 172.592,- eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a sumy 150.000,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie jeho práva na zdravie a ostatní žalobcovia náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie ich práva na súkromie, konkrétne žalobcovia 4/ a 5/ - každý z nich po 60.000,- eur a žalobcovia 2/, 3/, 6/, 7/, 8/ - každý z nich po 10.000,- eur, to všetko v súvislosti s poškodením zdravia mal. žalobcu 1/, ktorý je synom žalobcov 4/ a 5/ a súrodencom žalobcov 2/, 3/, 6/, 7/ a 8/, v súvislosti s poškodením zdravia žalobcu 1/ počas jeho hospitalizácie u žalovaného v období od 08.10.2007 do 13.11.2007, konkrétne dňa 10.10.2007, ako aj náhrady trov tohto konania.
2. Odôvodnili ju tým, že mal. žalobca 1/ bol po predchádzajúcom úraze hospitalizovaný u žalovaného v období od 08.10.2007 do 13.11.2007, kam bol prevezený po obštrukčnej bronchitíde s diagnózou postintubačná stenóza trachey a akútny zápal priedušiek, s tým, že mu mala byť vykonaná laryngoskopia
v celkovej anestéze. Počas jeho hospitalizácie u žalovaného však došlo k mimoriadnemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ktorý ošetrujúci lekári žalovaného zanedbali - poskytli žalobcovi 1/ lekársku pomoc oneskorene a oneskorene ho pripli na kyslíkové zariadenie, keď v dôsledku technickej poruchy tohto kyslíkového zariadenia bolo nevyhnutne potrebné zabezpečiť novú kyslíkovú hadicu. Tým, že ošetrujúci lekári začali poskytovať pomoc žalobcovi 1/ oneskorene pre nefunkčnosť kyslíkového zariadenia, malo to za následok, že žalobca 1/ zostal po dlhšiu dobu bez prívodu kyslíka, v dôsledku čoho upadol do bezvedomia a v tomto bezvedomí sa nachádza doteraz. Je v tzv. bdelej kóme - coma vigile (ďalej len „CV“). V predmetnej veci podali aj trestné oznámenie orgánom činným v trestnom konaní pre trestný čin ublíženia na zdraví. Na základe ich podania bola vec vedená na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru Slovenskej republiky Žilina, Úradu justičnej a kriminálnej polície Žilina pod ČVS: KRP-47/OVK- ZA-2009, v ktorej bolo nariadené znalecké dokazovanie lekárom znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo. Znalec O.. W. C., A.., ktorý pôsobí na Ústave súdneho lekárstva, Lekárskej fakulty UK Bratislava, vypracoval písomný posudok 30.12.2009 č. 11/2009, v ktorom okrem iného uviedol, že „na základe dostupných údajov zo zdravotnej dokumentácie a vyšetrovacieho spisu je treba uvažovať, či v rámci organizačnej štruktúry žalovaného bolo možné zabezpečiť prítomnosť lekárov na príslušnom oddelení v čase vzniku akútnej komplikácie zdravotného stavu maloletého V. F.“. V posudku na strane 26 ods. 3 uviedol, že „vo všeobecnosti je možné ustáliť, že pri okamžitom poskytnutí odbornej pomoci pri nástupe ohrozenia dýchania lekárom prítomným bezprostredne pri pacientovi by k poškodeniu mozgu pravdepodobne v takom rozsahu nedošlo“. Majú za to, že žalovaný jednoznačne porušil svoju profesionálnu povinnosť a vo svojom zariadení nevytvoril takú organizačnú štruktúru a neurobil žiadne potrebné opatrenia, čím spôsobil žalobcovi 1/ veľmi vážne nenapraviteľné a neliečiteľné poškodenie zdravia, trvajúce stále. Žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti hrubo zanedbal svoje povinnosti tým, že nezabezpečil prítomnosť lekárov, ktorí by okamžite zasiahli pri zhoršení zdravotného stavu žalobcu 1/ a naviac hrubým a nezodpovedným spôsobom porušil svoje povinnosti pri poskytovaní svojej starostlivosti aj tým, že nemal k dispozícii funkčné zdravotnícke kyslíkové zariadenie, ktoré bolo vyradené z prevádzky, a preto nemohlo byť použité na zabezpečenie prívodu kyslíka do jeho organizmu. Žalobca 1/ nezákonným postupom žalovaného utrpel ťažkú ujmu na zdraví, trvalého a nenapraviteľného stavu, je vyradený z aktívneho života po stránke spoločenskej, zdravotnej, športovej, rodinnej, intelektuálnej a pod. Žalovaný konal v príkrom rozpore so zákonom č. 576/2004 Z. z. (ďalej len „ZoZS“), konkrétne porušil jeho ust. § 4 ods. 3, podľa ktorého poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Podľa § 11 ods. 8 písm. a) zákona č. 576/2004 Z. z. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo za podmienok ustanovených týmto zákonom na ochranu dôstojnosti, rešpektovanie svojej telesnej integrity a psychickej integrity. Žalovaný svojím ľahostajným nezodpovedným a neprofesionálnym spôsobom vyvolal u žalobcu 1/ ťažké zdravotné poškodenie jeho organizmu, čo má za následok jeho upadnutie do bdelej kómy, znemožňujúce mu užívať si život, teda že nemôže komunikovať s jeho najbližšími príbuznými, rodičmi, súrodencami a okolím a tento ťažký zdravotný stav mu vôbec neumožňuje sa pohybovať. Je vyradený z každej stránky ľudského života, akurát, že žije. Podľa § 7 ods. 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti (akým ústavom žalovaný bez akýchkoľvek pochybností je) podľa ods. 4 písm. a) musí byť zabezpečené nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti môže poskytovateľ zabezpečiť a) prácou vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke, b) prácou v dvojzmennej prevádzke a pracovnou pohotovosťou na pracovisku alebo c) prácou v jednozmennej prevádzke a pracovnou pohotovosťou na pracovisku. Žalovaný konal v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, pretože nezabezpečil riadne a včas nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/, v dôsledku čoho mu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť tak, ako to ukladá tento zákon žalovanému. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. zdravotnícke zariadenia musia byť personálne zabezpečené a materiálno-technicky vybavené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade so svojím odborným zameraním. Žalovaný nedodržal povinnosť, ktorú mu ukladá zákon č. 578/2004 Z. z., keďže personálne a materiálno- technicky nezabezpečil svoje zdravotnícke zariadenie na riadne a včasné poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ zabezpečuje systém kvality na dodržiavanie a zvyšovanie kvality tak, aby a) sa vzťahoval na všetky činnosti, ktoré môžu v zdravotníckom zariadení ovplyvniť zdravie osoby alebo priebeh jej liečby, b) personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie zdravotníckeho zariadenia zodpovedalo najmenej požiadavkám ustanoveným podľa tohto zákona (§ 8) alebo osobitného predpisu. Žalovaný túto povinnosť
porušil, pretože jeho personálne zabezpečenie a materiálno technické vybavenie vôbec nezodpovedalo požiadavkám ustanoveným § 8 tohto zákona a osobitného predpisu. Navrhol, aby v predmetnej veci súd nariadil znalecké dokazovanie na ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia znalcom z odboru zdravotníctvo, pretože v súčasnosti nemôže predložiť takýto znalecký posudok s tým, nech žalovaný znalcovi poskytne zdravotnú dokumentáciu a tiež zdravotnú dokumentáciu znalcovi poskytne i žalobca 1/. Nárok na náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia si uplatňuje podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ je porušenie právnej povinnosti, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Porušením právnej povinnosti treba rozumieť objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Ak sa tieto predpoklady zodpovednosti za škodu preukážu, predpokladá sa zavinenie. V danom prípade žalobca 1/ preukazuje, že vzniknutú škodu na jeho zdraví on osobne nezavinil ani len z tzv. nevedomej nedbanlivosti. Kritérium tohto hodnotenia musí byť objektívne - rozhodujúca musí byť miera úsilia, ktorú možno požadovať od každého občana. Podľa § 420 ods. 1 OZ porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takéhoto úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo sa malo v súlade s právom vykonať. Medzi protiprávnym úkonom a škodou existuje vzťah príčiny a následku a musí konštatovať, že škoda by nebola vznikla bez nezákonného postupu žalovaného. Žalobca 1/ si vyhradil modifikovať právo na náhradu škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa výsledkov znaleckého dokazovania znalcom - lekárom. Žalobcovia 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ a 8/ si proti žalovanému uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy - na peňažné plnenie v zmysle § 11 a nasl. OZ. Občiansko-právna ochrana jednotlivých hodnôt osobností fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone (autori Švestka, J. Jehlička, O. Pavlík, V. Knap). Na demonštratívny výpočet chránených zložiek osobnosti obsiahnutých v § 11 OZ poukazuje aj (J. Svoboda): komentár k OZ uvádza, že popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy možno sem zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby a pod. Obdobne tak v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach (a Európsky dohovor o ľudských právach zo dňa 04.11.1950) podľa čl. 2: právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. I podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv je zaručená ochrana rodinného života. Podľa čl. 16 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu spoločnosti a štátu. Neoprávneným zásahom do osobnostných práv sa rozumie zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, o čom v danom prípade niet pochybností. Za osobnosť je treba považovať človeka ako jednotlivca, ako subjekt poznania, respektíve poznávania, prežívania a konania vo svojej spoločenskej podstate a individuálnych zvláštnostiach ako najmenšiu sociálnu jednotku i určitú psychofyzickú a sociálne psychickú štruktúru. Žalovaný závažným spôsobom porušil právo žalobcu 1/ na ochranu zdravia, ako aj právo žalobcov 2/ až 8/ na súkromie, v dôsledku čoho si žalobcovia 1/ až 8/ uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Žalobca 1/ je už 6 rokov v bdelej kóme, je úplne nevládny, odkázaný na denno-dennú neustálu starostlivosť po celých 24 hodín, aby boli zabezpečené najmä jeho fyzické, telesné potreby. Keď žalobcovia 4/ a 5/ každý deň vidia ich syna v takomto stave, veľmi psychicky trpia a zmocňuje sa ich beznádej, pretože mu nevedia nijako inak pomôcť a zostáva im len čakať a dúfať, kedy sa z kómy opäť preberie. Už aj z tohto ľudského hľadiska sa žalobcovia 4/ a 5/ tiež cítia ako poškodení rovnako, ako je poškodenou osobou aj žalobca 1/. Ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym lekárskym postupom, pociťujú aj ako ich vlastnú ujmu, a preto si tiež uplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 OZ. Žalobca 1/ je mladý človek, ktorý mal život pred sebou a mal všetky predpoklady, aby prežil šťastný a úspešný život. V dôsledku závažného a trvalého poškodenia zdravia mu bolo zabránené si uvedomovať život, vzťahy s rodičmi a súrodencami, ktorí sa o neho denno-denne starajú, nemôže sa hýbať, nemôže chodiť do školy, nemôže pracovať a zabávať sa. Bolo mu znemožnené užívať si bezstarostné detstvo spoločne so svojimi súrodencami a rovesníkmi. Žalobca 1/ je svojím bytím v skutočnosti len „živou mŕtvolou“, zbavenou všetkých možných citov, rácia a zmyslového vnímania. V dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/ musia znášať veľkú bolesť, beznádej, pričom tento následok je o to horší, že syna musia vnímať denne a bez akejkoľvek prognózy zlepšenia jeho zdravotného stavu. Milovaného syna majú dennodenne pred očami, vôbec ich nevníma, nedokáže im odpovedať, musia ho kŕmiť, kúpať a ošetrovať. Okrem tejto neustálej starostlivosti im zostáva čakať a dúfať, či sa niekedy z kómy opäť preberie. Žalobcom 4/ a
5/ sa úplne od základu zmenil život a prišli o radosť, ktorú mohli so svojím dieťaťom prežívať. Prišli o celistvosť rodiny, o ich súkromie a napokon aj o radosť zo života, ktorý bude trvalo poznačený v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného. Žalobcovia 2/, 3/, 6/, 7/ a 8/ si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy rovnako uplatňujú z dôvodu, že protiprávnym konaním žalovaného došlo k zásahu do ich osobnostných práv, a to najmä práva na súkromie. Do nemajetkového práva na ochranu súkromia môže dôjsť nielen zásahom do rodinného života jednotlivca, ale aj spôsobením nenapraviteľnej ujmy niektorému z členov rodiny. Je nepochybné, že ich súrodenecký vzťah so žalobcom 1/ je veľmi blízky, trávili spolu voľný čas, jeden druhému sa zdôverovali a navzájom si pomáhali. Pomáhajú svojim rodičom žalobcom 4/ a 5/ v starostlivosti a ošetrovaní žalobcu 1/, v dôsledku čoho musia obetovať svoj voľný čas, ktorý by inak venovali svojim osobným záľubám. Starostlivosť o žalobcu 1/ je multidisciplinárna, každodenná a vyžaduje si celú rodinu, ktorú žalobca 1/ nevníma, čo predstavuje veľkú ujmu pre ich psychiku, pretože je medzi nimi silná citová väzba.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, popierajúc existenciu zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu 1/. Zároveň vzniesol námietku premlčania všetkých žalobcami uplatnených nárokov. Konštatoval, že žiadny z predložených dôkazov nepreukazuje protiprávne konanie žalovaného a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/, ale naopak postup žalovaného (jeho zamestnancov) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/ bol predmetom opakovaného znaleckého posúdenia v trestnom konaní (spis Krajského riaditeľstva PZ SR Žilina, ČVS: KRP-47/OVK-ZA-2009). V znaleckom posudku č. 2/2010 z 26.11.2010 LF UPJŠ Košice sa jednoznačne konštatuje, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu 1/ počas jeho hospitalizácie u žalovaného v dňoch 08.10.2007 - 10.10.2007 bolo v príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode 16.08.2007, že diagnostické a liečebné postupy lekárov a sestier MFN - O.. Z. D., A.., O.. S. R., O.. N. C., O.. A. C., zdravotných sestier R. N., G. F. a ostatného personálu pri jeho ošetrovaní, boli v súlade so súčasnými metódami lekárskej praxe a poznatkami lekárskej vedy bez objektívneho a subjektívneho pochybenia (šlo o postup lege artis), že O.. Z. D., A.., zvolený postup urgentnej ortotracheálnej intubácie (zavedenia endotracheálnej rúrky) priamo na lôžku bol život zachraňujúcim urgentným zákrokom a zodpovedal zdravotnému stavu žalobcu 1/, že oddelenie bolo dostatočne technicky a inak vybavené na tento život zachraňujúci urgentný zákrok a že zo strany ošetrujúcich lekárov a sestier nedošlo k zanedbaniu povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti menovanému. Uvedené skutočnosti nijako nepreukazuje ani predložená zdravotná dokumentácia žalobcu 1/, ani lekársky posudok O.. O. N., ktorý navyše nie je vyhotovený v súlade so zásadami hodnotenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z. Z hľadiska hospodárnosti konania považoval za prvoradé, aby sa súd najprv vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Lekársky posudok na bolestné sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Skutočnosť, že poškodený požiadal o vypracovanie lekárskeho posudku až neskôr, nie je z tohto hľadiska rozhodujúci. Zásadným je len moment ustálenia zdravotného stavu. Sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného vzniká v dobe, kedy sa trvalé nepriaznivé následky pre jeho ďalší život prejavia - keď už v jeho zdravotnom stave nastanú také zmeny, ktoré do budúcna obmedzujú jeho ďalší život a znamenajú trvalú zmenu jeho spoločenského, kultúrneho a rodinného uplatnenia oproti stavu, ktorý tu bol pred poškodením a kedy prvýkrát na základe skutkových okolností, ktoré má lekár k dispozícii, možno objektívne vykonať jeho hodnotenie. Skutočnosť, že následky poškodenia na zdraví u poškodeného pretrvávajú, neznamená, že zdravotný stav nie je možné považovať za ustálený. Trvalosť následkov je totiž práve zákonným predpokladom ich odškodnenia v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Okamih ustálenia zdravotného stavu (vznik nároku) je podstatnou otázkou aj pre určenie hodnoty bodu pre výšku bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. Z hľadiska posúdenia námietky premlčania je rozhodujúci okamih vzniku nároku, ktorý sa odvíja od momentu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. momentu, kedy prvýkrát možno stanoviť bodové hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Otázka ustálenia zdravotného stavu je otázkou odbornou, medicínskou. V tomto smere poukázal na posudok 2/2010 str. 38 - odpoveď na otázku č. 17 „Poškodenie mozgu po globálnej ischémii (nedostatku kyslíka), akou zastavenie krvného obehu je, vytvára najhoršie predpoklady pre zotavovanie poškodených funkcií mozgu, a ak po niekoľkých mesiacoch (ide o obvykle o 12 mesiacov) sa stav pacienta nemení, naďalej už býva stacionárny (nemenný)“. S poukazom na uvedené mal za to, že zdravotný stav žalobcu 1/ bol ustálený (z hľadiska možného hodnotenia trvalých následkov na zdraví a vytrpenej bolesti) najneskôr do 12 mesiacov odo dňa, kedy k poškodeniu na jeho zdraví došlo, t. j. najneskôr 10.10.2008. Premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 1 OZ tak uplynula najneskôr 10.10.2010 a nárok na náhradu škody bol uplatnený viac ako tri roky po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Za účelovú označil argumentáciu
protistrany, že uplatnením nároku na náhradu škody v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/59/2010 premlčacia doba ohľadne v tomto konaní uplatnených nárokov spočívala. Spočívanie premlčacej doby nastáva v zmysle ust. § 112 OZ len v prípade uplatnenia pohľadávky jej veriteľom. V konaní 9C/59/2010 bol uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví žalobcu 1/ terajšou žalobkyňou 5/ a nie terajším žalobcom 1/. Uplatnením nároku na náhradu škody zo strany terajšej žalobkyne 5/ nemohla spočívať premlčacia doba vo vzťahu k žalobcovi 1/, ktorý tento nárok v danom konaní neuplatnil (k tomu, že uplatnením práva na súde sa zastavuje plynutie premlčacej doby iba vo vzťahu k osobe, voči ktorej sa vedie toto konanie obdobne rozh. NS ČR z 20.04.1999 sp. zn. 25 Cdo 129/1999). Účelovým a nesprávnym je aj tvrdenie zástupcu žalobcov, že v konaní 9C/59/2010 bol uplatnený nielen nárok na náhradu škody, ale aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, čo nevyplýva zo žiadnej okolnosti (zo žaloby, kde nárok označila aj odôvodnila ako nárok na náhradu škody, ani zo žiadneho jej písomného úkonu v konaní a ani z jej prednesov na pojednávaniach). Opak tvrdenej skutočnosti vyplýva z obsahu rozhodnutí súdov prvého stupňa a odvolacieho, kde posudzovali uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Premlčaným je aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktorá má majetkovú povahu podliehajúceho premlčaniu v zákonnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, ktorý nárok si žalobcovia mohli uplatniť už dňom 11.10.2007 a tak lehota pre jeho uplatnenie uplynula dňa 11.10.2010.
4. O uvedenej žalobe rozhodol prvýkrát Okresný súd Martin rozsudkom zo 04.02.2015 č. k. 8C/284/2013-148 tak, že žalobcu žalobcov v celom rozsahu zamietol a zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Nosným dôvodom zamietnutia žaloby bola súdom konštatovaná dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania vo vzťahu ku všetkým žalobou uplatneným nárokom.
5. Na základe odvolania žalobcov proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením z 29.06.2015 č. k. 8Co/220/2015-199 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, konštatujúc dôvodnosť odvolania žalobcov. V odôvodnení citujúc ust. § 122 ods. 1, § 123, § 125, § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) uviedol, že dokazovaním súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého následne pri svojom rozhodnutí vychádza a hodnotí ho po právnej stránke. Pod oboznámením obsahu listiny v súvislosti s vykonávaním dôkazu listinou je treba rozumieť jej identifikáciu a oboznámenie účastníkov, prípadne ich zástupcov s tým, čo konkrétne táto listina obsahuje s osobitným dôkazom na zachytenie tejto skutočnosti (vykonania listinného dôkazu) do zápisnice o pojednávaní tak, aby bolo zrejmé, ktoré konkrétne listinné dôkazy a akým spôsobom boli na danom pojednávaní vykonané. Súd prvého stupňa založil záver o premlčaní uplatneného nároku žalobcov na záveroch znaleckého posudku UPJŠ v Košiciach, lekárskej fakulty č. 2/2010, ale zo zápisnice z pojednávania jednoznačne nevyplýva, či súd uvedený listinný dôkaz na pojednávaní v súlade s § 129 O.s.p. aj vykonal a že by mali účastníci konania možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Z prostého konštatovania existencie listín v spise uvádzaných na pojednávaní 04.02.2015 však nevyplýva, že by súd uvedené listiny na pojednávaní aj oboznámil v súlade s § 129 O.s.p. Ak tak súd urobil, mal uvedenú skutočnosť zaznamenať v zápisnici a ak tak neurobil, nemožno vykonanie týchto dôkazov považovať za riadne uskutočnené. Z konštatovania, že sa v spise nachádza pripojený vyšetrovací spis, nemožno zistiť, či súd predmetný vyšetrovací spis na pojednávaní aj oboznámil, a najmä v akom rozsahu. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd mal vykonať dokazovanie aj pripojeným spisom Okresného súdu Martin sp. zn. 9C/59/2010, na obsah ktorého sa v odôvodnení odvoláva. Zo žiadnej zápisnice z pojednávania však nevyplýva, že by súd uvedený spis, resp. listiny (a ktoré konkrétne) tvoriace jeho obsah vôbec oboznámil. Súd na pojednávaní 04.02.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby účastníkov konania poučil v zmysle ust. § 120 O.s.p. Z napadnutého rozsudku zároveň v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nevykonal žalobcami navrhované dôkazy. Zo zápisnice z pojednávania 04.02.2015 nakoniec nevyplýva ani to, že by súd umožnil účastníkom konania v zmysle ust. § 118 ods. 3 O.s.p. na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Toto právo pritom nemožno účastníkovi odňať a súd je povinný účastníkovi umožniť jeho realizáciu a dať mu príležitosť k tomuto záverečnému vyjadreniu. Ak súd svojím postupom účastníkovi neumožní, aby využil svoje právo na záverečné vyjadrenie, koná v rozpore so zákonom a odníme mu možnosť uplatniť konkrétne procesné právo, ktoré mu O.s.p. priznáva. Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je pritom vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. zakladajúcou dokonca prípustnosť dovolania a dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p., na ktorú vadu musí dovolací súd vždy prihliadnuť
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 6/1998 zo dňa 01.09.1998). Uvedené má za následok, že nebolo možné považovať vykonanie všetkých (pre rozhodnutie veci zásadných) dôkazov za riadne uskutočnené. Uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní vykonať dokazovanie listinami vo veci v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p., prípadne vykonať aj ďalšie dôkazy navrhnuté procesnými stranami (na zváženie dal predovšetkým vypočutie autorov znaleckého posudku UPJŠ v Košiciach č. 2/2010, ktorý bol rozhodujúcim dôkazom, z ktorého súd pri svojom rozhodovaní vychádzal), vykonané dokazovanie riadne zaznamenať v zápisnici z pojednávania, toto následne vyhodnotiť a vo veci opätovne rozhodnúť s tým, že účastníkom konania umožní riadnu realizáciu ich procesných práv. V závere dodal, že vzhľadom na uvádzané procesné pochybenia sa v danom štádiu odvolacieho konania nezaoberal prieskumom vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu z pohľadu hmotného práva. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania a rozsahom dokazovania, aký si vyžaduje skúmanie dôvodnosti uplatneného nároku však konštatoval, že bol správnym a v súlade so zásadou hospodárnosti konania postup súdu prvého stupňa, ktorý sa v prvom rade zaoberal dôvodnosťou uplatnenej námietky premlčania (bez ohľadu na to, či je uplatnený nárok dôvodný alebo nie).
6. O.s.p. ako procesný kódex, za účinnosti ktorého začalo toto konanie, bol zrušený zákonom NR SR č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) účinným od 01.07.2016, podľa ktorého tunajší súd s poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 CSP v ďalšom priebehu sporu po 01.07.2016 ďalej postupoval.
7. Uznesením z 13.12.2017 č. k. 5C/54/2017-634 tunajší súd v súvislosti s námietkou žalobcov danou podaním z 08.12.2017 rozhodol o prípustnosti vstupu spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00585441, ako intervenienta do tohto konania, ktorá spoločnosť podaním zo 16.11.2017 oznámila svoj vstup do tohto sporu podľa § 82 CSP a v ktorom už aj v minulosti vystupovala, a to ako vedľajší účastník až do 30.06.2016, keď jej účastníctvo počnúc dňom 01.07.2016 zaniklo.
8. Na pojednávaní 13.12.2017 zástupca žalobcov pridržiavajúc sa všetkých svojich doterajších vyjadrení navrhol, aby súd v zmysle ich posledného procesného podania doplnil dokazovanie. Vo veci boli posudky 2/2010 a znalecký posudok znalca O.. O. z 24.10.2016. Pretože súd má rozhodovať o veci v stave, v akom je v čase jeho rozhodovania, pričom od posledného posudku uplynul už viac ako jeden rok, navrhol vykonať znalecké dokazovanie iným znalcom ako O.. O., ktorý do svojho posudku prebral len závery predchádzajúceho posudku a vôbec v ňom neprihliadal na to, čo uvádzali žalobcovia a vyjadrenia ošetrujúcich lekárov, na posúdenie otázky, či zdravotný stav žalobcu 1/ sa nezmenil a ďalej tento stav pretrváva. Tiež navrhol vypočuť ošetrujúcich lekárov žalobcu 1/ ako ich navrhovali. Znalecký posudok O.. O. podľa neho už nie je aktuálny. Pokiaľ súd druhej inštancie poukazuje na zásadu hospodárnosti konania, táto nemôže byť nadradená zákonnosti a objektívnosti súdneho rozhodnutia. Zatiaľ nebolo vo veci vykonané dokazovanie ohľadne výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, teda neboli preukázané tieto nároky. Tiež nebol vypočutý znalec O.. O. a jeho dvaja konzultanti, čím žalujúca strana utrpela na možnosti klásť im otázky. Pokiaľ ide o premlčanie, ak nie je preukázaná výška nároku, nemôžeme hovoriť a skúmať, či je to premlčané. Poukazujúc na prechádzajúce konanie vedené na Okresnom súde Martin sp. zn. 9C/59/2010 tvrdil, že počas prebiehania uvedeného konania neplynula premlčacia doba pre nároky uplatnené v tomto konaní. Vyjadril názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nepremlčateľným nárokom a že nedošlo k premlčaniu ani bolestného ani sťaženia spoločenského uplatnenia. Ak bolo poukazované, že žalobcovia mohli predložiť znalecký posudok, odkázal na ich sociálny stav, keď všetci sú na hranici biedy a všetci tí čo sú dospelí, sú na dôchodku. Žiadal túto skutočnosť zohľadniť aj pri rozhodovaní o trovách konania.
9. Zástupkyňa žalovaného naďalej žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť poukazujúc predovšetkým na vznesenú námietku premlčania a závery zrušujúceho uznesenia súdu druhej inštancie, ktorý v závere odobril postup prvoinštančného súdu pokiaľ sa tento v prvom rade z hľadiska hospodárnosti zameral na posudzovanie skutočností rozhodujúcich pre vznik omeškania. Súd v ďalšom konaní vykonal dokazovanie znaleckým posudkom ustanoveného znalca O.. O., ktorý bol z predchádzajúceho obdobia znalý problematiky, keďže sa spolupodieľal na predchádzajúcom posudku znaleckého ústavu a jeho závery považuje za fundovane odborne podložené, čo zvýrazňuje aj to, že pribral pre účely vypracovania posudku ako konzultantov významných odborníkov A.. O.. R. B., Y.. V. W.. O.. M. T., A.. Navrhla návrhy žalobcov na ďalšie dokazovanie ako nedôvodné a nehospodárne zamietnuť.
10. Zástupca intervenienta taktiež žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania uplatnených nárokov a pre nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom poškodenia zdravia žalobcu 1/ a konaním žalovaného. CSP, za účinnosti ktorého už aktuálne tento spor prebieha, kladie zvýšený dôraz na procesnú aktivitu strán. Ak žalujúca strana spochybňuje správnosť jednotlivých posudkov, bolo na nej preukázať, že tomu tak je a nič jej nebránilo predložiť ohľadne ich tvrdení, či už odborné vyjadrenie alebo súkromný znalecký posudok, poprípade aj od znalcov z Českej republiky, keďže žalobcovia namietajú zaujatosť všetkých znalcov na území SR. Pokiaľ ide o konanie sp. zn. 9C/59/2010, v ktorom vystupovala ako žalobkyňa terajšia žalobkyňa 5/, táto si uplatnila nárok na náhradu škody 300.000,- eur zmätočne a v žiadnom prípade tento nárok nemožno stotožňovať s nárokom uplatneným v tomto konaní, takže premlčacia lehota počas uvedeného konania nemohla spočívať.
11. Po rozhodnutí súdu druhej inštancie súd doplnil dovtedy vykonané dokazovanie predovšetkým výsluchom žalobcov 2/ až 4/, 6/ až 8/, ako aj opätovným výsluchom žalobkyne 5/. Ďalej zo strany súdu prvej inštancie došlo spôsobom zodpovedajúcim ust. § 129 ods. 1 ešte v tom čase účinného O.s.p., rešpektujúc aj práva sporových strán podľa § 123 O.s.p. k vykonaniu dokazovania znaleckým posudkom č. 11/2009 Ústavu súdneho lekárstva UK v Bratislave z 30.12.2009 (O.. W. C., A..) oboznámením jeho podstatných častí ako listinného dôkazu, lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia na mal. žalobcu 1/ z 20.10.2014 vypracovaným O.. O. N., prepúšťacími správami na mal. žalobcu 1/ z 21.09.2007 a 30.10.2014 - listinami predloženými žalujúcou stranou, ku ktorým mali možnosť sporové strany vyjadriť sa (pojednávanie 29.10.2015). Oboznámený bol aj podstatný obsah pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 9C/59/2010, či už na pojednávaní 29.10.2015 a rovnako aj na poslednom pojednávaní 13.12.2017 čo do predmetu uvedeného konania vymedzeného ako skutkovo tak aj právne, so zreteľom na obsah žaloby, včítane oboznámenia podstatného obsahu rozhodnutia súdov oboch inštancií v danej veci. Oboznámený bol aj podstatný obsah spisu Krajského riaditeľstva PZ, UJKP v Žiline, ČVS: KRP-47/OVK-ZA-2009 (výpovede svedkov vypočutých v uvedenom konaní a aj znalecký posudok v danom trestnom konaní ustanovenej znaleckej organizácie v uvedenom konaní z odboru zdravotníctvo a farmácia, a to Lekárskej fakulty UPJŠ Košice č. 2/2010 z 26.11.2010. Zo svedkov navrhovaných žalujúcou stranou súd vypočul svedkyňu O.. O. N. (detskú lekárku žalobcu 1/), z výpovede ktorej vyplynulo, že existujúci „stav tohto dieťaťa po r. 2008 stále pretrváva - zostáva v bdelej kóme s „udržiavacou liečbou“, u ktorého ťažko očakávať nejaké zlepšenie, ďalej vypočul ako svedka O.. M. G. a vykonal znalecké dokazovanie - znaleckým posudkom znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia O.. F. O., A.. č. 25/2016 z 20.10.2016.
12. Súd aj s ohľadom na súdom druhej inštancie „odobrený“ postup čo do postupnosti skúmania rozhodujúcich skutočností, sa v ďalšom priebehu sporu v prvom rade zaoberal dôvodnosťou žalovaným opakovane vznesenej námietky premlčania vo vzťahu ku všetkým žalobou uplatneným nárokom. V tejto súvislosti pokiaľ ide o včasnosť uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví žalobcu 1/ vo forme odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia významný dôkazný prostriedok predstavuje práve znalecký posudok znalca O.. O..
13. Žalobcami uplatnené nároky majú svoj základ vo veľmi závažnom zhoršení zdravotného stavu žalobcu 1/, ku ktorému došlo počas jeho hospitalizácie u žalovaného, kedy dňa 10.10.2007 upadol do coma vigile (CV) po hypoxickom poškodení jeho CNS. Jej hlavným znakom je strata schopnosti uvedomovania si samého seba a svojho okolia, ktorá je u neho s ohľadom na jej pretrvávanie už dlhší čas, v permanentnom štádiu. Žalobca 1/ je ležiaci s vývodom dýchacej kanyly aj kanyly zo žalúdka, ktorý stav u neho odvtedy až do súčasnosti pretrváva bez jeho zásadnejšej zmeny, pričom jeho následné operačné zákroky a opakované hospitalizácie priamo súvisia práve s týmto stavom a ich účelom je zabránenie jeho zhoršeniu (O.. N. označila jeho opakovanú liečbu ako udržiavaciu). V súvislosti s následnou liečbou žalobcu po vzniku CV už u neho prakticky ani neprichádza do úvahy možnosť vzniku nároku na ďalšie bolestné aj s ohľadom na existujúci stav žalobcu 1/ po upadnutí do CV a dôsledky tohto stavu spočívajúceho v jeho neschopnosti uvedomovať si samého seba a svoje okolie.
14. Podľa znaleckého posudku O.. O., A.., ktorý si pre účely zodpovedania znaleckej úlohy pribral ako konzultantov A.. O.. R. B., Y.. - prednostku Neurologickej kliniky ÚN L. Pasteura v Košiciach, krajskej odborníčky MZ SR pre VÚC Košice pre odbor neurológia a W.. O.. M. T., A.., prednostu Kliniky anesteziológie a intenzívnej medicíny ÚN L. Pasteura v Košiciach, hlavného odborníka MZ SR pre odbor anesteziológia a intenzívna medicína, časové ohraničenie prechodu CV z perzistentnej do permanentnej formy, je možné považovať za čas ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/. U tohto žalobcu vznikla CV
z dôvodu hypoxického poškodenia CNS, ktorú diagnózu neurológ stanovil 26.10.2007 a bola definitívne potvrdená 07.11.2007. V prípade takejto diagnózy, ak nedôjde k zlepšeniu stavu pacienta v CV po viac ako 3 mesiacoch, sa perzistentná CV mení na permanentnú CV, kedy je zlepšenie stavu veľmi nepravdepodobné až nemožné, a preto znalec stanovil, že ustálenie zdravotného stavu žalobcu 1/ nastalo najskôr 3 mesiace po vzniku CV, t.j. 10.01.2008 a pre prípad, že by zmena jeho stavu nastalá počas hospitalizácie 06.07.2008 bola považovaná za zlepšenie stavu (zlepšenie zdravotného stavu žalobcu 1/ bolo vtedy konštatované EEG vyšetrením, ale bez zlepšenia jeho klinického stavu, t.j. zmeny vo vnímaní seba alebo okolia), potom čas 3 mesiace od tejto zmeny (06.10.2008) možno považovať za čas ustálenia jeho zdravotného stavu.
15. So zreteľom na uvedený záver ohľadne toho, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu 1/, je zrejmé, že žalobcom 1/ uplatnené nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako nároky prináležiace poškodenému voči škodcovi v prípade škody na zdraví, sú už premlčané. Pritom konanie, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/59/2010, v rámci ktorého sa terajšia žalobkyňa 5/ domáhala aj vyčíslenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s ujmou na zdraví žalobcu 1/ (napr. podaním doručeným súdu 24.08.2011) preukazuje aj jej reálnu vedomosť ohľadne možného vyčíslenia takýchto nárokov už v čase prebiehania daného konania, keď následne v terajšom spore konala žalobkyňa 5/ aj ako zákonná zástupkyňa mal. žalobcu 1/.
16. Právo na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote. Táto lehota, ako na to správne poukázal ako žalovaný, tak aj intervenient prostredníctvom svojich zástupcov, začína plynúť momentom ustálenia zdravotného stavu poškodeného, a preto táto u žalobcu 1/ ohľadne prípadných nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnených v tomto spore, uplynula najskôr 11.01.2010 a najneskôr 07.10.2010. Poškodený sa teda dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, čiže nastáva momentom ustálenia jeho zdravotného stavu. Okolnosti rozhodujúce pre určenie bolestného sa teda stanú známe až po ukončení liečebného procesu, poprípade po jeho ustálení. Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný stav poškodeného po poškodení jeho zdravia alebo jeho zhoršení považovať za ustálený, kedy už možno posúdiť, aký má nastalá zmena, resp. zhoršenie zdravotného stavu poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky na jeho životné úkony zamerané na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Nakoľko žalovaný dôvodne opakovane vzniesol námietku premlčania o.i. aj tohto nároku, nemožno s poukazom na § 100 ods. 1 OZ takýto nárok poškodenému priznať, a to ani ak by vykonané dokazovanie preukázalo jeho dôvodnosť.
17. V súvislosti so žalovanou stranou namietaným neustálením zdravotného stavu žalobcu 1/, čo súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, súd považuje za potrebné uviesť, že poškodenému môže vzniknúť z pôvodnej škodovej udalosti v prípade neskoršieho, z hľadiska intenzity relevantného zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu, aj ďalší nárok na náhradu škody vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý by v takom prípade bolo z hľadiska premlčania potrebné posudzovať ako samostatný nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou, kde by začalo jej plynutie momentom, kedy došlo k následnému ustáleniu takto zhoršeného zdravotného stavu (obdobne R/1986). V prípade žalobcu 1/ s ohľadom na jeho stav, brániaci mu v akomkoľvek spoločenskom uplatnení, takáto možnosť už prakticky ani neprichádza do úvahy.
18. Na otázku, či sa premlčuje právo fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedného z prostriedkov právnej ochrany práva na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ v spojení s § 13 ods. 2 a 3 OZ, dáva odpoveď už ustálená judikatúra súdov, podľa ktorej podliehajú premlčaniu aj nároky z titulu porušenia osobnostných práv majetkového charakteru, t.j. nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako relatívne samostatný prostriedok z viacerých prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby - jej osobných, resp. osobnostných práv, ktoré premlčaniu nepodliehajú, je teda právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Pre uplatnenie všeobecného právneho inštitútu premlčania je rozhodujúci obsah nároku a nie predmet jeho ochrany. Premlčacia doba u tohto práva začala plynúť dňom nasledujúcim po vzniku neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, ktorým dňom je v prejednávanom
spore nasledujúci deň po upadnutí žalobcu do CV, t.j. deň 11.10.2007 a uplynula dňom 11.10.2010. V tomto smere súd poukazuje nielen na rozhodnutia uvádzané žalovanou stranou (rozsudok NS SR 5Cdo 278/2007 z 25.09.2008, uznesenie NS SR 5Cdo 265/2009 zo 17.02.2011, rozsudok NS SR 1Cdo 100/2009 z 30.11.2009, rozsudok Krajského súdu v Žiline 8Co/209/2013 z 30.09.2013), ale napr. aj rozhodnutie NS SR 7Cdo 65/2013, R 58/2014 (rozsudok NS SR 2Cdo 194/2011 z 27.11.2012) a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 3Co/348/2012 z 29.10.2013.
19. Žalobcovia si uvedené nároky uplatnili na súde podanou žalobou až dňom 14.11.2013, teda viac ako 3 roky po uplynutí premlčacej doby na ich uplatnenie ako v prípade uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, tak aj náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
20. Nadväzne na uvedené súd procesnú obranu žalobcov prostredníctvom ich zástupcu tvrdiaceho, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu, vyhodnotil ako nedôvodnú.
21. Na premlčanie uplatnených nárokov súd opakovane upozornil sporové strany v rámci predbežného právneho posúdenia veci na pojednávaní dňa 26.04.2017 a aj na poslednom pojednávaní 13.12.2017 (výslovne bolo oznámené, že súdu sa na základe doposiaľ vykonaného dokazovania javia všetky žalobcami uplatnené nároky ako premlčané).
22. Súd ako nedôvodnú a čisto účelovú vyhodnotil argumentáciu protistrany, že uplatnením nároku na náhradu škody v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C/59/2010 premlčacia doba ohľadne v tomto konaní uplatnených nárokov spočívala, a to z tých dôvodov, na ktoré podrobne a vyčerpávajúco poukázal žalovaný a ktoré sú uvádzané pod bodom 3 na strane 6 tohto rozsudku, stotožniac sa s nimi, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Z nich súd akurát zdôrazňuje, že v uvedenom konaní nešlo o uplatnenie pohľadávky jej veriteľom, keďže v ňom si len terajšia žalobkyňa 5/ uplatnila taký nárok na náhradu škody, ktorý si v tomto spore uplatňoval žalobca 1/, pričom v uvedenom konaní si neuplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda nárok, ktorý si uplatňovala v tomto spore, a preto ani vo vzťahu k žalobkyni 5/ - ňou uplatnenému nároku a nieto ešte aj voči nárokom uplatneným ostatnými žalobcami premlčacia doba nemohla spočívať.
23. Preto súd žalobu pre dôvodne vznesenú námietku premlčania v celom rozsahu zamietol. Pre dôvod vedúci súd k zamietnutiu žaloby bolo nadbytočným vykonávanie ďalších dôkazov navrhovaných žalujúcou stranou, ktoré súd nevykonal, keďže tieto by poprípade mohli mať svoj význam (za predpokladu nepremlčania žalovaných nárokov) pre účely posúdenia dôvodnosti uplatnených nárokov na náhradu škody vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia čo do základu (naplnenia jednotlivých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za ujmu na zdraví v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/ v r. 2007 žalovaným) a ich výšky, ako aj čo do uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšky. V tejto súvislosti súd len na okraj poznamenáva, že dôkazy, na ktoré žalobcovia poukazovali (hlavne znalecké posudky vo veci ČVS: KRP-47/OVK-ZA-2009), nepreukazujú, že existujúci následok na zdraví žalobcu 1/ je v nejakej miere v príčinnej súvislosti s nejakým konkrétnym pochybením - porušením konkrétnej zákonnej povinnosti zo strany zamestnancov žalovaného, resp. zanedbaním zdravotnej starostlivosti zo strany zamestnancov žalovaného. V znaleckom posudku č. 2/2010 z 26.11.2010 LF UPJŠ Košice bola akurát konštatovaná príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu 1/ v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode 16.08.2007 a postup zdravotného personálu žalovaného bol vyhodnotený ako postup lege artis, v súlade s metódami lekárskej praxe a poznatkami lekárskej vedy bez objektívneho či subjektívneho pochybenia a že nedošlo zo strany zdravotného personálu žalovaného k zanedbaniu povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/.
24. Súd opakovane zástupcovi žalobcov oznámil, že ním opakovaný návrh na výsluch znalca O.. O. a jeho konzultantov, ktorých pribral na vypracovanie svojho znaleckého posudku, nevykoná a že už o tomto procesnom návrhu bolo jeho zamietnutím rozhodnuté aj predchádzajúcim zákonným sudcom, pretože nepovažoval takýto postup za účelný (§ 208 ods. 3 a contrario CSP), keď vo vzťahu k predmetu znaleckého skúmania neboli prednesené také konkrétne výhrady, pre ktoré by súd považoval za potrebný výsluch znalca, ktorý si pre účely vyriešenia znaleckej otázky pribral ako konzultantov aj významných odborníkov relevantných zdravotníckych odborov. Tento posudok je prehľadný, jasný a zrozumiteľný, netrpí vnútornými logickými rozpormi a naviac svojím obsahom nielenže nie je v rozpore ani s posudkami podanými v rámci trestnej veci ČVS: KRP-47/OVK-ZA-2009, ale tieto dopĺňa ohľadne
toho, kedy presne došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu pre účely možnosti vyčíslenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalujúca strana len opakovane navrhovala nad potrebný rámec doplnenie dokazovania, včítane ďalšieho znaleckého dokazovania, hoci mala dostatok času aj na to, aby sama požiadala o vypracovanie súkromného znaleckého posudku na potvrdenie ňou uvádzaných skutočností, spochybňujúcich závery posudkov či už podaných alebo oboznámených v tomto spore a odôvodňujúcich prípadné vykonanie ešte ďalších žalujúcou stranou navrhovaných dôkazov. Námietka zo strany zástupcu žalobcov o „neaktuálnosti“ tohto posudku s ohľadom na čas jeho vypracovania nie je dôvodná, pretože tento ním posudzoval otázku ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/ po jeho upadnutí do CV v r. 2007, ktorého ustálenie konštatoval už v r. 2008 a ktorý odvtedy bez preukázaných zásadnejších zmien pretrváva.
25. Tiež bolo oznámené zástupcovi žalobcov aj na poslednom pojednávaní 13.12.2017, že nielenže nevykoná navrhované ďalšie znalecké dokazovanie, ale že nevykoná ani žiadny z ďalších navrhovaných dôkazov, ktoré doposiaľ neboli vykonané a ktoré opakovane navrhoval vykonať, naposledy procesným podaním z 08.12.2017, pretože ich považuje za nehospodárne a nadbytočné. Týka sa to teda aj navrhovaného výsluchu neurologičky O.. V. D. (ohľadne zdravotného stavu mal. žalobcu 1/ pred jeho hospitalizáciou u žalovaného 08.10.2007), krčnej lekárky O.. G. O. (ktorá mala robiť tracheostómiu mal. žalobcovi 1/ už v čase, kedy tento bol v kóme), O.. O.V. T.a - primára detského ARO u žalovaného, ktorý mal asistovať pri úkone O.. G., pretože výsluchy uvedených osôb k takým skutočnostiam neboli právne významné pre posúdenie včasnosti žalobcami uplatnených nárokov. Súd nevykonal ani dôkaz žalobcami navrhovaným výsluchom O.. V. Ď.P. z OR PZ Martin, keďže z daného návrhu nebolo zrejmé, aké pre posúdenie tejto veci dôležité skutočnosti opäť z hľadiska včasnosti uplatnených nárokov mali byť týmto dôkazným prostriedkom zisťované. Súd nepovažoval s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby za potrebný ani opätovný výsluch svedkov vypočúvaných v trestnom konaní.
26. Žiadnu z námietok zástupcu žalobcov či už voči osobe znalca O.. O. alebo voči jeho znaleckému posudku súd nepovažoval za dôvodnú, pričom časťou z nich sa zaoberal aj súd druhej inštancie vo svojom rozhodnutí z 22.07.2016 č. k. 8Co/257/2016-302, ktoré tiež vyhodnotil z pohľadu daností dôvodov pre vylúčenie uvedeného znalca z podania znaleckého posudku ako nedôvodné. Nie je zrejmé, v čom konkrétne videl zástupca žalobcov ním namietaný „protiklad“ znaleckého posudku tohto znalca voči posudku č. 11/2009 Ústavu súdneho lekárstva LF UK Bratislava (tvrdený na pojednávaní 26.04.2016), ak predmetom posudzovania týmito posudkami, hoci vo vzťahu k tej istej osobe, boli rozdielne skutočnosti (viď zadané otázky znalcom). To platí aj vo vzťahu k posudku LF UPJŠ Košice č. 2/2010, ktorý zástupca žalobcov bez akýchkoľvek konkrétnych argumentov označil ako pochybný. Pritom znalec O.. O. pri svojich záveroch ohľadne okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/ po tom ako upadol do CV, vychádzal z množstva podkladov vyplývajúcich z jeho posudku včítane lekárskych správ O.. N., na ktorú sa žalujúca strana opakovane odvolávala pri spochybňovaní „ustálenosti“ zdravotného stavu žalobcu 1/ a aj jej výpovede v tomto konaní, ktorá ako detská lekárka žalobcu 1/ disponuje širokým rozsahom informácií ohľadne vývoja jeho zdravotného stavu po 10.10.2007 a ktorý sa odvtedy (so zreteľom aj na jej správy) zásadnejším spôsobom nezmenil a v takomto stave pretrváva za pomoci nasadenej udržiavacej liečby. Ak by malo byť pravdivé tvrdenie žalujúcej strany, že zdravotný stav žalobcu 1/ má byť stále neustáleným, potom v logickom protiklade s tým stojí požiadavka žalobcov ohľadne nariadenia znaleckého dokazovania na zistenie výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré možno vykonať až v období existencie ustálenosti zdravotného stavu a žalovateľnosť takýchto nárokov. Žalujúca strana nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by nasvedčoval možnosti zmeny zdravotného stavu žalobcu 1/ za obdobie prakticky už 10 rokov, počas ktorých existujúci stav žalobcu v CV pretrváva.
27. Súd s ohľadom na následne vykonané znalecké dokazovanie nepovažoval za potrebné vypočuť ani autorov znaleckého posudku LF UPJŠ Košice č. 2/2010 z 26.11.2010, čo bolo dané súdom druhej inštancie na „zváženie“, pretože teraz pri svojom rozhodnutí prioritne vychádzal zo znaleckého posudku O.. O. č. 25/2016 z 20.10.2016, ktorý sa v rámci zadania zaoberal výlučne okamihom ustálenia zdravotného stavu mal. žalobcu 1/ a naviac tento bol jedným z autorov posudku č. 2/2010. Závery jeho posudku č. 25/2016 logicky nadväzujú na závery posudku č. 2/2010 pokiaľ ide o odpoveď na otázku pod bodom 17 (str. 38 posudku), ktorý už v ďalšom konaní nebol „rozhodujúcim“ dôkazom pre rozhodovanie súdu prvej inštancie.
28. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol za použitia § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému a intervenientovi vystupujúcemu na jeho strane, majúcim plný úspech v spore, na základe čoho by im s poukazom na § 255 CSP prináležal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, nárok na ich náhradu nepriznal s poukazom na § 257 CSP. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa súd vyhodnotil celkové pomery žalobcov, ktorí by ani neboli schopní uhradiť, s ohľadom na výšku uplatnených nárokov, od ktorej sa odvíja výška tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a počet týchto úkonov, vzniknuté trovy právneho zastúpenia ako žalovaného, tak aj intervenienta, bez ohrozenia uspokojovania ich základných životných potrieb. Trovy právneho zastúpenia v prípade žalovaného predstavujú rozhodujúcu časť žalovanému vzniknutých trov (okrem nich je u neho zo spisu zrejmý vznik už len trov súvisiacich s preddavkovaním nákladov na znalecké dokazovanie). U žalobcu 1/, aj v mene ktorého iniciovali tento spor žalobcovia 4/ a 5/ ako jeho zákonní zástupcovia, súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa zohľadnil aj jeho veľmi vážny zdravotný stav dlhodobo trvajúci (viac ako 10 rokov) a s nie pozitívnou vyhliadkou jeho prípadného zlepšenia do budúcna, vyžadujúci si zo strany ostatných žalobcov ako členov spoločnej domácnosti spolupodieľanie sa na celodennej starostlivosti o neho, čo je pre nich časovo aj finančne náročné, nepriaznivo ovplyvňujúce celkové pomery ich rodiny. U tohto žalobcu a aj u žalobcov 2/, 3/, 6/ až 8/ súd napokon prihliadol aj na ich vek.
29. Pretože v tomto spore vznikli aj trovy štátu v súvislosti s dokazovaním nariadeným ešte za účinnosti O.s.p., súd postupujúc podľa § 262 ods. 1 CSP za primeraného použitia § 255 v spojení s § 470 ods. 2 CSP priznal štátu voči žalobcom ako neúspešnej strane sporu nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1 a 2 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 CSP.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien.
V prípade, že nebude v stanovenej lehote dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, bude sa priznaný nárok na náhradu trov štátu vymáhať výkonom rozhodnutia podľa § 6 a nasl. zákona NR SR č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších zmien.