Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_37Ca-1-2017.pdf
PDF · 170.58 KB
No categories available
37Ca/1/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, Bratislava, proti žalovanému Hotel ARKADA, s.r.o., so sídlom Námestie Majstra Pavla 26, Levoča 054 01, IČO: 36 451 134, o zaplatenie 2.156,38 eura s príslušenstvom
rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie istiny 541,52 eura a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 541,25 eura od 1.1.2016 do zaplatenia zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.073,34 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.073,34 eura od 11.2.2017 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.3.2017 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 2.156,38 eura s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že nadobudol oprávnením na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 vydaným Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.5.2010 pod Č..Y.. I.-XXX/XXXX-XX/XXXX postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. V zmysle uvedeného oprávnenia žalobca ako organizácia kolektívnej správy, vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálym fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného oprávnenia vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Postavenie organizácie kolektívnej správy má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j. v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z., a to na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK- 11587/2016-232/10421 vydaného dňa 18.8.2016. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia R. Z., na adrese Námestie Majstra Pavla 26, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 3*, a ubytovacieho zariadenia Hotel Stela, na adrese Námestie Majstra Pavla 55, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie v kategórií hotel 4*. Žalobca má za to, že žalovaný v roku 2015 realizoval v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach ďalší verejný prenos, a to prostredníctvom 31 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia Hotel Arkada, a prostredníctvom 23 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Stela. Žaloba sa domnieva, že žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie Hotel Arkada iba po prvú polovicu roka 2015, nakoľko podľa informácií na webstránke žalovaného prebiehala v druhej polovici roka 2015 rekonštrukcia tohto ubytovacieho zariadenia. Žalobca má tiež za to, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv autorov zastúpených žalobcom, a to neoprávneným vykonávaním ďalšieho verejného prenosu, keď žalovaný realizoval ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. Na základe uvedeného vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV). V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn. C-306/05 (ďalej Rozsudok SD). V uvedenom konaní Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 Rozsudku SD) výslovne uvádza, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávislé od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Žaloba poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp.zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol: „ Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos...“. Poukazuje aj na výrok uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai: „ Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.“ Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú Ministerstvu zahraničných vecí ČR. Česká republika vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielanie v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES však vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe uvedenej výzvy ČR vypustila zo svojej právnej úpravy uvedenú výnimku. Žalobca vykonával kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel ( v danom prípade najmä scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy a na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní, oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Žalobca zakladá do spisu zoznamy nositeľov práv v SR zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe a zakladá aj zoznam zahraničných
organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej správy, poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch, pričom ide o státisíce autorov. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, súd preto má skúmať, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Na základe vyššie uvedeného si žalobca týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie roka 2015. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčísľuje na 2.156,38 eura, a to podľa nasledovného: sadzobník licenčných odmien (za 1 rok), izby: zvukovoobrazové zariadenie hotel 5* 34,-eur, hotel 4* 29,50 eura, hotel 3* 26,-eur, hotel 2* 22,-eur, hotel 1* 18,-eur, penzión 17,-eur, ubytovňa- 9,-eur, iné priestory: zvukovoobrazové zariadenie 68,-eur, veľkoplošná obrazovka 135,-eur. Názov prevádzky: R. Z., kategória: hotel 3*, obvyklá licenčná odmena (od 1.1.2015 do 30.6.2015), zariadenie -izby: zvukovoobrazové zariadenie, počet: 10, suma- 130,-eur. Názov prevádzky: Hotel Stela, kategória: 4*, zariadenie- izby: zvukovoobrazové zariadenie, počet: 23, suma- 678,50 eura, bezdôvodné obohatenie spolu 2.156,38 eura. V zmysle vyššie uvedeného má žalobca za preukázané, že má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní, žalovaný používal predmety ochrany, ku ktorým vykonáva žalobca správu, t.j. literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické dielam, diela výtvarného umenia, architektonické diela a dielam úžitkového umenia, formou verejného prenosu, tak ako to uvádzal žaloba, žalovaný porušoval výhradné autorské práva, keď bez súhlasu žalovaného používal predmety ochrany spravované žalobcom verejným prenosom, mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške uplatnenej touto žalobou. Žalovaný je teda povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.156,38 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.156,38 eura odo dňa 1.1.2016 až do zaplatenia.
2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.5.2017 uviedol, že žalobu o bezdôvodnom obohatení pokladá za absolútne nezmyselnú. Jedným z dôvodov je, že v roku 2015 sa nemohli obohatiť, o čom svedčí, že ich hospodárenie v roku 2015 bolo stratové, nevykazovalo zisk a vylučuje možnosť obohatenia. Autorské práva v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. Autorský zákon, majú vysporiadané prostredníctvom organizácií Slovgram a SOZA. Článok 1 ods. 2 v zmluve so spoločnosťou Slovgram hovorí: „Používateľ na základe tejto zmluvy je oprávnený používať formu verejného prenosu, záznamy zachytené na originálnych nosičoch a záznamy šírené televíznym alebo rozhlasovým vysielaním v priestoroch prevádzky.“ Spoločnosť žalovaného prevádzkuje R. Z. sídliaci na adrese Námestie Majstra Pavla 26, ktorého je majiteľom. Podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva 277/2008 hotel kategórie *** a **** nemá v povinnej výbave hotelovej izby povinnosť zabezpečovať zvukovoobrazové zariadenia. V prvej polovici roka boli izby vybavené starými televíznymi prijímačmi ORAVA, staré 20 a viac rokov, len niektoré izby. Z dôvodu zastaraného satelitného systému ich funkčnosť bola veľmi obmedzená. R. G. sídliaci na adrese Námestie Majstra Pavla 55, Levoča, prevádzkuje spoločnosť žalovaného ako nájomca. Hotel bol pred tým mimo prevádzky a v roku 2015 nebol vybavený prijímačmi a satelitným zariadením schopným prevádzky. Na základe týchto skutočností mali so zástupcami organizácií SOZA a Slovgram zazmluvnených 10 zvukovoobrazových prijímačov. Organizácie Slovgram a SOZA riešia veci okolo licencie veľmi korektne, a to osobným stretnutím na prevádzke, kde dokonca Slovgram akceptuje naše podklady vyťaženosti jednotlivých izieb a celého zariadenia. Pokladá to za korektné, čo napríklad finančná požiadavka LITY za rok 2015, kedy bol R. Z. pol roka mimo prevádzka z dôvodu rekonštrukcie, predstavuje sumu 2.156,- eur. Výzvy generálneho sekretariátu KES z 18.10.2005 používaný v tomto prípade ako dôkaz si dovoľuje absolútne spochybniť, je neaplikovateľný na podmienky v akých podniká, ako sa to uvádza napríklad v žalobe proti Írsku. Reklamy ponúkané prostredníctvom internetu obsahujú aj možnosť sledovania TV prijímačov, čo priznáva bola ich najslabšia stránka, čo sa občas potvrdilo pri ich písomných recenziách, ale z praxe im jednoznačne potvrdzuje, že skladba hostí im tento nedostatok toleruje, lebo ich záujmy sú hlavne fyzické obhliadky kultúrneho dedičstva. V prípade, ak žalobca má presvedčenie, že v súčasnosti, keď už sú vybavený zvukovoobrazovými prijímačmi, majú nedostatočné
krytie, mal by prísť s korektnou ponukou, v prípade potreby si fyzicky overiť skutočnosť a preukázať, že ich zazmluvnenie v oblasti autorského zákona nie je dostatočné, tak sú ochotní pristúpiť k rokovaniu a prípadne aj k uzatvoreniu a finančnému plneniu zmluvy.
3. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 5.7.2017 uviedol, že v Slovenskej republike pôsobí viacero organizácii kolektívnej správy, ktoré zastupujú nositeľov práv, ktorých diela a výkony sú nevyhnutnou súčasťou vysielania, pričom každá zastupuje iný okruh nositeľov práv, prípadne vykonáva správu pre iný spôsob použitia predmetov ochrany. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia o.i. aj pre verejný prenos. SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívna správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam o.i. aj pre verejný prenos. SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný uzatvorením hromadnej licenčnej zmluvy so SOZA získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam pre ich verejné použitie, a to aj pre použitie verejným prenosom. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Je technicky nemožné aby v rámci jedného vysielania používali používatelia iba predmety ochrany spravované SOZA a SLOVGRAM, a nepoužívali predmety ochrany spravované žalobcom, teda diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. V prípade verejného prenosu sa jedná najmä o diela režisérov, scénografov, choreografov, dramaturgov, prekladateľov, autorov úprav dialógov, výtvarníkov (napr. pri animovaných dielach) atď., je teda nesporné, že sa jedná o diela bez ktorých by ani verejný prenos nemohol byť realizovaný. Žalobca trvá na tom, že žalovaný pred začatím verejného prenosu nezískal súhlas ani len jediného z autorov a nositeľov práv vyššie uvedených diel a napriek tomu nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel spravovaných žalobcom, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. bez súhlasu žalobcu ako ich zástupcu. Žalobca však po prvýkrát už v marci 2015 vyzýval žalovaného k splneniu povinnosti, ktorá mu vyplýva zo zákona - avšak žalovaný svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že je potrebné rozlišovať medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, a teda aj medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Dovoľuje si preto poukázať na vzťah autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Ako z ich pomenovania vyplýva („ práva súvisiace s autorskými právami“), tieto práva sú svojou samotnou podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov) a preto nemajú a ani nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu, bez toho, aby udeľovali licenciu. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam. Tieto dve organizácie kolektívnej správy vykonávajú kolektívnu správu k autorským správam a vo svojich sadzobníkoch nezohľadňujú obsadenosť ubytovacích zariadení. SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. OZIS, Ochranné združenie interpretov Slovenska, je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje úzky okruh výkonných umelcov a aj to výlučne slovenských interpretov. Tieto dve organizácie kolektívnej správy spravujú teda práva súvisiace s autorskými právami a nie autorské práva a v sadzobníku zohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Zohľadňovanie obsadenosti ubytovacích zariadení nie je kritériom, ktoré by bolo bežne zohľadňované jednotlivými organizáciami kolektívnej správy v EÚ a inde vo svete, naopak takéto kritérium uplatňuje iba niekoľko organizácií kolektívnej správy. Žalobca v žalobe uviedol, že poskytuje používateľom licenciu - t.j. právo na používanie predmetov ochrany, a nie je povinnosťou používateľa licenciou využívať. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na novú autorskoprávnu úpravu- § 69 ods. 6 zákona č. 185/2015 Z.z., ktorá spresňuje režim licencie: „Ak nadobúdateľ licencie nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo je časti, ak
nie je dohodnuté inak.“ Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z informácii, ktoré mal k dispozícii a to, že žalovaný v roku 2015 prevádzkoval ubytovacie zariadenie Hotel Arkada a Hotel Stela, tak ako je to uvedené v žalobe. Žalobca teda vychádzal z verejných vyhlásení žalovaného, podľa ktorých sa v Hoteli Arkada nachádzali technické zariadenia- televízory v počte 31 ks a v Hoteli Stela v počte kusov 23, prostredníctvom ktorých realizoval žalovaný verejný prenos. Žalovaný minimálne z podania právneho zástupcu žalobcu vedel, že žalobca vychádzajúc z verejných vyhlásení žalovaného má za to, že v Hoteli Arkada je každá izba vybavená zvukovoobrazovým zariadením. Napriek uvedenému žalovaný ponechal žalobcu v omyle a neoznámil žalobcovi skutočný počet zvukovoobrazových zariadení. Až podaním zo dňa 22.5.2017 preukázal súdu- a tým aj žalobcovi, zmluvami so SOZA a SLOVGRAM, že počet zvukovoobrazových zariadení mal byť v roku 2015 iba 10 a nie 31. Žalovaný teda svojimi vyhláseniami nesporne zavádzal svojich zákazníkov, čo už ovšem bude predmetom šetrenia iných orgánov ako je súd. Žalovaný má za to, že preukázaná výška bezdôvodného obohatenia za rok 2015, pokiaľ ide o Hotel Arkada, je tak minimálne 257,86 eura, keďže obvyklá licenčná odmena pri žalovaným uvádzanom počte technických zariadení, prostredníctvom ktorých dochádzalo k verejnému prenosu bola 128,93 eura (t.j. 10 TV na izbách x 26,-eur/rok za obdobie 1-6/2015). Pokiaľ ide o verejný prenos v zariadení Hotel Stela, žalobca trvá na žalobe v plnom rozsahu a má za to, že verejnými vyhláseniami žalovaného z priebehu roka 2015 preukázal, že žalovaný realizoval verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v Hoteli Stela vo všetkých ubytovacích jednotkách, o čom predložil súdu dôkazy s podaním žaloby. Žalobca týmto vzhľadom na vyššie uvedené berie späť svoju žalobu zo dňa 6.3.2017 v časti zaplatenia istiny 541,52 eura a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 541,25 eura odo dňa 1.1.2016 do zaplatenia a žiada v tejto časti konanie zastaviť. Žalobca zároveň podotýka, že má za to, že čiastočne späťvzatie žaloby a zastavenie konania zavinil žalovaný, keď mal vedomosť o tom, že žalobca inicioval konanie v časti týkajúcej sa zvukovoobrazových zariadení podľa údajov uvádzaných žalovaným na jeho vlastnej www stránke a napriek tomu, že disponoval dôkazmi o inom počte technických zariadení, žalobcu na túto skutočnosť neupozornil, hoci sa mohol dôvodne domnievať, že poskytnutím tejto informácie žalobcovi mohol predísť konaniu v časti 541,52 eura s príslušenstvom.
4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a vyjadrením žalobcu, s vyjadreniami žalovaného a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými stranami a zistil nasledovný skutkový stav:
5. Z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 (na dobu neurčitú) vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (Č..Y.. I.-XXX/XXXX-XX/XXXX) v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom súd zistil, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b/ uvedeného Oprávnenia vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu podľa autorského zákona okrem iného aj v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
6. Z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (Č..Y.. I.-XXXX/XXXX-XXX/XXXXX) v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. súd zistil, že žalobca vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv. Toto oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.
7. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 1 členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
8. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 2 členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom.
9. Podľa § 190 ods. 1 Prechodné ustanovenia zákona č. 185/2015 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2016 ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.
10. Vzhľadom na uvedené, pre uplatnené nároky vyplývajúce z právneho vzťahu vzniknutého pred 01.07.2016, súd aplikuje ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej v texte len autorského zákona).
11. Podľa § 1 autorského zákona tento zákon upravuje vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením a použitím literárneho a iného umeleckého diela a vedeckého diela, umeleckého výkonu, s výrobou a použitím zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu, s vysielaním a použitím rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „vysielanie") a v súvislosti so zhotovením a použitím databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len „vysielateľ") a zhotoviteľa databázy. Zákon ďalej upravuje výkon kolektívnej správy práv podľa tohto zákona.
12. Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
13. Podľa § 18 ods. 2 písm. h/ autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, aj na verejný prenos diela.
14. Podľa § 18 ods. 4 autorského zákona iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 33 ods. 1 písm. a/ autorského zákona súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru a na verejný prenos s takýmto obsahom; to neplatí, ak si autor v jednotlivých prípadoch vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos tohto diela.
16. Podľa § 48 ods. 1 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.
17. Podľa § 49 ods. 1,2 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu sa použijú primerane.
18. Podľa § 78 autorského zákona účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
19. Podľa § 80 ods. 1 a 9 autorského zákona o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy rozhoduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby. Ministerstvo vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov, sídlo organizácie kolektívnej správy a vymedzenie kolektívne spravovaných práv a predmetu týchto práv, alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu.
20. Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom.
21. Podľa § 81 ods. 3 autorského zákona organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov.
22. Podľa § 84 ods. 1 autorského zákona ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
23. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
24. Podľa § 57 ods. 1 autorského zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora.
25. Podľa § 451 ods. 1 č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
26. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
27. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
28. Podľa § 517 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
29. Podľa § 517 ods. 2 cit. Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku ustanovuje vykonávací predpis.
30. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
31. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
32. Písomným podaním zo dňa 5.7.2017 žalobca súdu oznámil, že žalobu v časti istiny 541,52 eura s príslušenstvom berie späť, konanie v tejto časti žiada zastaviť. Žalovaný vyjadril súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.
33. Podľa ust. § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť.
34. Podľa ust. § 145 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
35. Podľa ust. § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
36. Podľa ust. § 146 ods. 2 Civilného sporového poriadku súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
37. Súd preto konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 541,52 eura a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 541,25 eura od 1.1.2016 do zaplatenia, zastavil.
38. Predmetom tohto konania po čiastočnom zastavení konania je procesný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.614,86 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.615,13 eura od 1.1.2016 do zaplatenia.
39. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba je v podstatnej časti dôvodná.
40. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje ustanoveniami zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), neupravené inštitúty v tomto právnom vzťahu sa spravujú Občianskym zákonníkom.
41. Je nesporné, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľov práv podľa § 81 ods. 3 vo vlastnom mene a na vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského zákona. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili (oprávnením zo dňa 11.5.2010).
42. Zhodným tvrdením strán sporu mal súd taktiež za preukázané, že žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenia Hotel Arkada, na adrese Námestie Majstra Pavla 26, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 3*, a ubytovacie zariadenie Hotel Stela, na adrese Námestie Majstra Pavla 55, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie v kategórií hotel 4* v rozhodnom období od 01.01.2015 do 31.12.2015. Je preto preukázané, že zvukovoobrazové zariadenia nachádzajúce sa izbách ubytovacích zaradení žalovaného boli spôsobilé a pripravené na šírenie diel tak, že pomocou týchto mohli diela vnímať osoby na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať (§ 5 ods. 14 Autorského zákona).
43. V konaní ďalej nebolo sporné, že v R. Z. sa nachádzalo v rozhodnom období 1. polroka roku 2015 10 zvukovoobrazových zariadení a v Hoteli Stela v rozhodnom období roku 2015 23 zvukovoobrazových zariadení.
44. Súd zo zhodných tvrdení strán sporu má ďalej za preukázané, že žalovaný je členom ZHR SR a osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015 medzi stranami sporu. V zmysle autorského zákona je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy.
45. Predmet konania má skutkový základ spočívajúci v používaní autorských diel žalovaným prostredníctvom verejného prenosu prostredníctvom 33 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacích zariadení patriacich žalovanému, v období 01.01.2015 až 31.12.2015 bez zmluvného základu, pričom žalovaný za toto užívanie nezaplatil žalobcovi licenčnú odmenu, na ktorú má žalobca, ako oprávnený na výkon kolektívnej správy práv, nárok. V zmysle § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale naopak predmetné ustanovenia výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa mohlo jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov.
46. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2015 do 31.012.2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva.
47. Týmto je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu.
48. Žalovaný sa v spore bránil tvrdením, že v tomto prípade sa nejedná o verejný prenos, vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi, keď samotné zabezpečenie zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov na jednotlivých izbách, sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle Smernice 2001/29.
49. Súd sa pri rozhodovaní ako prvou zaoberal otázkou, či v prípadoch, o aký ide vo veci samej, v ktorých prevádzkovateľ hotela vo svojich priestoroch nainštaluje televízne prijímače, do ktorých šíri televízny signál umožňujúci príjem televízneho vysielania, posudzovať otázku, či ide o verejný prenos podľa pojmu ‚verejný prenos' uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 alebo článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, ak sprístupneným televíznym vysielaním sú dotknuté autorské práva a s nimi súvisiace práva veľkého počtu dotknutých osôb, predovšetkým skladateľov, textárov a hudobných vydavateľstiev, ale aj výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a autorov hovorených diel, ako aj ich vydavateľov.
50. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
51. Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
52. Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie' sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.
53. Smernica Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES tiež harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.
54. Okrem toho podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 vnútroštátna právna úprava členských štátov musí jednak zabezpečiť, aby pri použití zvukového záznamu vydaného na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu na bezdrôtové vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos platil používateľ jedinú primeranú odmenu, a jednak, aby sa táto odmena rozdelila medzi dotknutých výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov.
55. K tejto námietke žalovaného súd zaujal názor, že v tomto prípade u žalovaného išlo o verejný prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi v súlade so Smernicou 2001/29 z dôvodu, že v predmetnom prípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o transmisiu chránených diel (prenos) neurčitému počtu potenciálnych adresátov (verejný), pričom súd tento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (SGAE v. Rafael Hoteles) a odôvodnenia 23 smernice 2001/29 vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov predstavuje verejný prenos.
56. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že na posúdenie existencie verejného prenosu je potrebné zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Keďže miera existencie týchto kritérií môže byť v závislosti od konkrétneho prípadu značne odlišná, je potrebné ich uplatňovať jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru].
57. V zmysle judikatúry Súdneho dvora pojem „verejný prenos“ zahrňuje dva kumulatívne prvky, a to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15 a citovaná judikatúra). Po prvé, pokiaľ ide o „prenos“, tento pojem zahŕňa každú transmisiu chránených diel, nezávisle od technického prostriedku alebo technického postupu, ktoré sa použili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 16 a citovanú judikatúru). Okrem toho každá transmisia a retransmisia diela, ku ktorej dochádza pri použití špecifickej technológie, podlieha v zásade individuálnemu povoleniu autora dotknutého diela (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 17 a citovaná judikatúra).Po druhé na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, ako bolo pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, aby chránené diela boli predmetom „verejného“ prenosu.
58. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora v prvom rade vyplýva, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru). Okrem toho treba pripomenúť, že pojem „verejný prenos“ treba chápať v širšom zmysle slova, ako to výslovne uvádza odôvodnenie 23 smernice 2001/29 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, ako aj citovanú judikatúru).
59. V zmysle judikatúry Súdneho dvora na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“, šírené dielo musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, teda verejnosti, ktorú autori chránených diel nezohľadnili pri udelení súhlasu na používanie svojich diel vo forme verejného prenosu originálu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 197).
60. V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď rozhodol, že na to, aby išlo o verejný prenos, je potrebné, aby tento používateľ s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkoval ďalšej verejnosti prístup k chránenému dielu, a aby sa teda javilo, že bez tohto sprostredkovania by osoby predstavujúce „novú“ skupinu verejnosti v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že sa nachádzajú v oblasti pokrytej uvedeným vysielaním (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195).
61. Súdny dvor teda rozhodol, že prevádzkovatelia pohostinstva, hotela alebo kúpeľného zariadenia sú používatelia a vykonávajú verejný prenos, ak zámerne svojim zákazníkom sprostredkovávajú chránené diela prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov nainštalovaných vo svojich zariadeniach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 42 a 47; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 196, ako aj z 27. februára 2014, OSA, C-351/12, EU:C:2014:110, bod 26).
62. Navyše, šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, body 205 a 206).
63. Žalovaný sa v spore tiež bránil tvrdením o neprimeranej výške odmeny určenej žalobcom.
64. Pri stanovení výšky sumy bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, súd vychádzal z výšky licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu, ktorý je vytvorený v súlade s autorským zákonom, ako aj v závislosti od počtu technických zariadení u žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia sa tak použitím Sadzobníka opiera o kritériá nastavené v súlade s autorským zákonom nasmeruje k napraveniu a vyváženiu ujmy, ktorá použitím diel bez súhlasu autorom vznikla.
65. Žalobca hromadné licenčné zmluvy uzatvoril s 218 subjektmi a s desiatkami neoprávnených používateľov po podaní žalôb mimosúdne dohody, pričom túto možnosť ponúkol aj žalovanému, ktorý však na jeho návrh nereagoval.
66. V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011z 24.3.2011 „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“
67. V zmysle sadzobníka na rok 2015 bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za zvukovoobrazové zariadenie 26,- eur a v ubytovacom zariadení hotela 4* za zvukovoobrazové zariadenie 29,50 eura. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi.
68. Výška bezdôvodného obohatenia sa v zmysle právnej úpravy odvíja výlučne od obvyklej odmeny, ktorá vyplýva z platného sadzobníka. Je potrebné rozlišovať práva autorov, kedy je povinnosťou používateľa získať súhlas nositeľa práv k používaniu predmetu ochrany vopred bez ohľadu na mieru využívania tohto práva používateľom (v takom prípade má autor právo na obvyklú odmenu) a práva súvisiace s autorskými právami, kde v prípade získania súhlasu nositeľa práv je irelevantné do akej miery je toto právo používateľom využívané (autorovi patrí primeraná odmena). Z obsahu predložených
listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR (ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky žalobcu sú neprimerane vysoké. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2015 deklaroval, že vo svojom zariadení hotela Arkada má 31 izieb vybavených satelitnou TV, pričom reálne ich mal 10 a vo svojom zariadení hotela Stela má 23 izieb vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Súd na tomto mieste poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať.
69. Podľa § 56 autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného sa tak udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy.
70. Žalobcovi ako spoločnosti zriadenej na výkon kolektívnej ochrany správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia teda vznikol proti žalovanému v súlade so zákonom č. 618/2003 Z.z. nárok na odmenu. Tým, že žalovaný túto odmenu autorom nezaplatil, neoprávnene zasiahol do ich autorského práva, z ktorého dôvodu žalobca postupoval podľa ust. 56 AZ a domáhal sa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny. Súd je toho názoru, že nemôže vstupovať do spôsobu tvorby výšky odmeny zo strany autorov zastúpených žalobcom.
71. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“, je za obvyklú odmenu podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu.
72. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26,- eur, čo pri počte 10 izieb vybavených satelitnou TV v hoteli Z. predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 260,- eur za rok resp. 130,- eur za polrok (ako to požaduje žalobca) a ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 eura, čo pri počte 23 izieb vybavených satelitnou TV v hoteli Stela predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 678,50 eura za rok. Výška žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda sumou 1.617,- eur (26,- eur x 10/2 x 2 + 29,50 eura x 23 x 2). Žalobca ako dominus litis požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.614,86 eura.
73. Pre povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je stanovená splatnosť, žalovaný tak mal povinnosť plniť na výzvu (§ 563 Občianskeho zákonníka).
74. Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu súd považuje moment doručenia výzvy k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 27.1.2017, ktorá bola doručená žalovanému dňa 31.1.2017, a v ktorej bola lehota na zaplatenie do 10 dní od jej doručenia žalovanému, t.j. do 10.2.2017 (piatok). Žalovaný sa preto dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, t.j. od 11.2.2017, pričom k tomuto dňu bola výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0% ročne, takže úroky z omeškania sú po pripočítaní 5 percentuálnych bodov vo výške 5% ročne. Súd teda priznal aj nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy.
75. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.614,86 eura titulom bezdôvodného obohatenia za verejný prenos diel v období 01.01.2015 až 31.12.2015 v hoteloch Z. Z. G. D. W. spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 11.2.2017 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. o zaplatenie úrokov z omeškania nad 5 % ročne z dlžnej sumy, ako aj o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 1.1.2016 do 10.2.2017 a zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 0,27 eura za obdobie od 1.1.2016 do zaplatenia (žalobca nevzal žalobu späť v celej časti príslušenstva istiny vo výške 541,52 eura, ale len v časti vo výške 541,25 eura zrejme v dôsledku chyby v písaní), ako nedôvodnú zamietol.
76. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
77. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
78. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
79. Podľa ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
80. Podľa ust. § 251 Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
81. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
82. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovení ust. § 255 ods. 1 a § 256 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech resp. neúspech len v nepatrnej časti resp. tým, že žalobca vzal späť v časti žalobu z dôvodu nepravdivých informácií žalovaného uvedených na webovej stránke hotela Arkada, žalovaný procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti, a priznal mu (žalobcovi) preto nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
83. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach. Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (ust. § 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (ust. § 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).