Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-277-2017.pdf
PDF · 89.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/277/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. N., nar. 24.02.1983, bytom G. nad G., G. XXX/X, o zaplatenie 109,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 27. apríla 2017 č. k. 4 Csp/138/2016-38 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 109,43 eur, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom dňa 06.07.2015 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou bol pre žalovaného zriadený osobný účet. Z bodu VI. ods. 5 zmluvy a bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že za poskytovanie produktov a služieb môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu, ku ktorému ako je zrejmé zo zhodných tvrdení strán sporu ako aj z predloženého výpisu došlo vo výške 109,43 eur. Z tvrdení žalobcu, preukázaných listinnými dôkazmi, ktoré zo strany žalovaného neboli popreté mal súd za preukázané, že strany uzatvorili zmluvu, ktorou žalobca pre žalovaného osobný účet zriadil a z predloženého výpisu boli vykonané debetné operácie aj nad rámec kreditných operácii, a to podľa „pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, oprávnenom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane a ostatných prípadoch“. Vzhľadom k tomu, že žalovaný doposiaľ nesplnil svoju povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v plnom rozsahu, súd žalobe vyhovel v časti istiny vo výške 109,43 eur. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že predmetná zmluva je nesporne spotrebiteľskou zmluvou, a preto si žalobca mohol účtovať voči žalovanému úroky a poplatky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými stranami individuálne dojednané. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky úrokov, žalovanému nevznikla povinnosť v prípade nepovolaného prečerpania žiadne hradiť úroky. Žalobca v súvislosti s preukazovaním svojho tvrdenia a podanou žalobou predložil ako listinné dôkazy (okrem zmluvy z 06.07.2015), výpis z účtu, Všeobecné obchodné podmienky s účinnosťou od 01.10.2016, sadzobník poplatkov, účinných od 01.07.2016 a úrokové sadzby produktov účinné od 14.10.2016, z ktorého nie je zrejmé, či v takejto podobe úrokové sadzby produktov platili aj v čase vzniku nároku žalobou požadovaného sankčného úroku vo výške 28%. V spotrebiteľskom právnom vzťahu musí byť totiž výška úrokov uvedená priamo v zmluve, žalobca tak nepreukázal platné individuálne dojednania úroku vo výške 28% v spotrebiteľskej zmluve a ani v listine,
ktorá by bola spojená so zmluvou o osobnom účte a že žalovaný ako spotrebiteľ bol s ňou preukázateľne oboznámený, z ktorého dôvodu sa poskytnutý úver vo forme nepovoleného prečerpania v súvislosti s účtovaním za poskytované produkty a služby považuje za bezúročný. S poukazom na uvedené a vzhľadom na postavenia žalovaného ako spotrebiteľa aplikujúc § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa súd na túto okolnosť prihliadal ako na zákonný dôvod, zákonnú prekážku, ktorá bráni priznať plnenie žalobcovi voči spotrebiteľovi, žalovanému v uplatnenom rozsahu. Preto súd žalobu v tejto časti uplatneného úroku zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 708 ods. 1, § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 2 písm. i), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP, podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobcu považoval za úspešného v tomto spore a preto žalobcovi voči žalovanému patrí nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, pričom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samotným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku a to jeho výrokovej zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že sa nestotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie v časti zamietnutia jeho žaloby o zaplatenie sankčného úroku, v tejto časti považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods. 1písm. h/ CSP). Poukázal na ust. § 31 ods. 2, 4 zákona o platobných službách, z ktorých vyplýva, že zákon o platobných službách výslovne neustanovuje, že poplatky a úroky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle všeobecných obchodných podmienok sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmlúv o bankových obchodoch uzatvorených medzi bankou a klientom, zároveň v zmysle čl. 1 je neoddeliteľnou súčasťou VOP aj sadzobník a úrokové sadzby produktov, ktoré obsahujú všetky poplatky, ktoré súd banke nepriznal a jednak aj uplatňovanú úrokovú sadzbu. V zmysle uvedeného, teda nie je daný dôvod na nepriznanie poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu klienta. Ďalej uviedol, že zmluva uzatvorená so žalovaným sa spravovala ust. Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte (§ 708 a nasl. Obchodného zákonníka). Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť ich na započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. V zmysle § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatnenie, indexe, alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch, za toto prekročenie a podmienkach, za ktoré sa tieto poplatky môžu meniť. Zdôraznil, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, čo potvrdzuje aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti H. G.. Na základe uvedeného teda dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov nie je daný. K tvrdeniam súdu, že nepreukázal platné individuálne dojednania úroku v zmluve a ani v listine, ktorá by bola spojená so zmluvou o osobnom účte; nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky úrokov, iba úrokové sadzby účinné od 14.10.2016, uviedol, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný , mal ho vyzvať na jeho doplnenia v zmysle § 129 ods. 1 CSP, resp. § 43 ods. 1 OSP, pričom zákon mu v prípade neúplných podaní túto povinnosť obligátorne ukladá. Súd ho na doplnenie návrhu nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobcovi tak bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a jeho žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Uplatnil si náhradu trov konania.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP (ďalej len CSP) v napadnutom rozsahu (vo výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretá dňa 06.07.2015 medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou. Zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému prečerpaniu bežného účtu vo výške 109,43 eur a keďže žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v plnom rozsahu, súd žalobe v časti istiny vo výške 109,43 eur vyhovel. V časti uplatneného sankčného úroku vo výške 28% žalobu žalobcu zamietol s poukazom na to, že žalobca si mohol účtovať úroky a poplatky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými stranami individuálne dojednané. Žalovaný nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky úrokov, iba úrokové sadzby účinné od 14.10.2016, z ktorých nie je zrejmé, či v takejto podobe úrokové sadzby produktov platili aj v čase vzniku nároku žalobou požadovaného sankčného úroku vo výške 28%. V spotrebiteľskom právnom vzťahu musí byť výška úrokov priamo uvedená v zmluve, žalobca tak nepreukázal platné individuálne dojednanie úroku vo výške 28% v spotrebiteľskej zmluve a ani v listine, ktorá by bola spojená so zmluvou o osobnom účte a že žalovaný ako spotrebiteľ bol s ňou preukázateľne oboznámený, z ktorého dôvodu sa poskytnutý úver vo forme povoleného prečerpania v súvislosti s účtovaním za poskytované produkty a služby považuje za bezúročný. 6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné: 7. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou bol pre žalovaného zriadený osobný účet je zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Žalobca mohol účtovať voči žalovanému úroky a poplatky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými stranami individuálne dojednané. V preskúmavanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva a z ktorých odvíja svoj nárok na zaplatenie úroov boli k zmluve pripojené alebo že by boli žalovanému známe. Je síce pravdou, že v čl. 4 bod 4 zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb a produktov žalovaný vyhlásil, že pred podpisom zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy a tieto sa zaviazal dodržiavať, žalobca však v konaní nijako nepreukázal, že by týmito obchodnými podmienkami boli práve tie, ktoré pripojil k žalobe a z ktorých svoj nárok aj odvodzuje. Predovšetkým k žalobe pripojené VOP sú účinné od 01.10.2016, avšak samotná zmluva bola uzavretá ešte dňa 06.07.2015 a teda tieto VOP nemohli tvoriť v čase jej uzavretia neoddeliteľnú súčasť, resp. nemohli byť žalovanému známe. Rovnako tak sadzobník poplatkov (priložený k žalobe) nadobudol účinnosť až od 01.07.2016 a priložené úrokové sadzby produktov boli účinné až od 14.10.2016. Ak sa teda žalobca na tieto dokumenty odvoláva (VOP, sadzobník poplatkov, úrokové sadzby produktov) a z nich uplatňuje žalovaný návrh (pokiaľ ide o úrok vo výške 28%) bol povinný v konaní preukázať, že tieto dokumenty, resp. ich obsah bol žalovanému známy, keďže nepochybne k samotnej zmluve pripojené byť nemohli. Žalobca však v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov a úrokov, žalovanému nevznikla povinnosť platiť uvedené poplatky a v prípade nepovoleného prečerpania žiadne úroky. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď žalobu žalobcu v časti uplatneného úroku zamietol. 8. Námietku žalobcu, že na danú vec bolo potrebné aplikovať rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti H. G. v zmysle ktorého náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva, boli k zmluve pripojené a že by boli žalovanému známe. Naviac je potrebné dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
9. K odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že súd nevyzval žalobcu na odstránenie vád neúplného návrhu, hoci ho považoval za neúplný, ale meritórne o ňom rozhodol odvolací súd udáva, že táto námietka je neopodstatnená. Dôvodom zamietnutia žaloby je neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Súd prvej inštancie správne považoval predložený návrh za úplný z pohľadu opisu podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1 CSP) ako i náležitostí podania (§ 127 CSP) a ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod na výzvu v zmysle § 129 ods. 1 CSP (ako tvrdí odvolateľ), nakoľko by tým súd neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu a porušil by základný princíp rovnosti sporových strán (nepožadoval by totiž náležitosti neúplného návrhu, ale ďalšie dôkazy potrebné pre zabezpečenie procesného úspechu žalobcu). Odvolateľ mylne zamieňa neúplnosť žaloby (ktorú skutočnosť súd prvej inštancie netvrdil, ani nie je daná) ako dôvod na odmietnutie podania a neunesenie dôkazného bremena ako dôvod pre meritórne zamietnutie žaloby. Zákon neuvádza, že argumentačná a dôkazná nedostatočnosť strany je takou neúplnosťou podania, ktorú má odstraňovať procesný súd. Znamená to, že strana v konaní má z vlastnej iniciatívy nielen povinnosť tvrdenia, ale musí iniciatívne postupovať aj pri predkladaní dôkazov (dôkazná povinnosť). Znamená to, že pokiaľ strana v konaní niečo tvrdí má povinnosť to aj preukázať. V opačnom prípade sa vystavuje nebezpečenstvu neúspechu v konaní pre neunesenie dôkazného bremena. Za danej procesnej situácie odvolacie námietky žalobcu boli nedôvodné. 10. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 11. Úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).