Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_60Cb-44-2016.pdf
PDF · 152.51 KB
Case nature
Area
Subarea
60Cb/44/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Pikulovou v právnej veci žalobcu Europa SC ZV a.s., so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 63, IČO: 36 773 808, zastúpeného Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mostová 2, IČO: 35 724 111 proti žalovanému EUROPA SC ZV II a.s., so sídlom v Bratislave, Račianska 96, IČO: 43 924 123, zastúpenému G. Lehnert, k.s., so sídlom v Bratislave, Budova ORBIS, Rajská 7, IČO: 31 347 762, o zaplatenie 150.992,40 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 150.992,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 150.992,40 Eur od 23. 05. 2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky z a m i e t a .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 10. 02. 2016 doručenou tunajšiemu súdu dňa 15. 02. 2016 (na č. l. 1 - 5 p. v.) domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 150.922,40 Eur s príslušenstvom.
2) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 07. 06. 2016 doručenom tunajšiemu súdu dňa 08. 06. 2016 (na č. l. 60 - 66 p. v.) uviedol, že nárok žalobcu neexistuje a navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovaného. 3) Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu, štatutárneho zástupcu žalovaného, právneho zástupcu žalovaného a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu zistil tento skutkový stav:
4) Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe zo dňa 10. 02. 2016 (na č. l. 1 - 5 p. v.), žalovaný je obchodná spoločnosť, ktorá je vedená na liste vlastníctva č. 9007, založenom pre k. ú. Zvolen, obec Zvolen, okres Zvolen, ako vlastník nasledovných stavieb: kino O., stavba súpisné číslo XXXX, postavená na pozemku parc. č. XXXX/X a budova, stavba súpisné číslo XXXX, postavená na pozemku parc. č. XXXX/ XX (ďalej spolu len „Stavby“). I napriek tomu, že Stavby sú stále zapísané na liste vlastníctva, reálne už neexistujú, nakoľko boli v apríli až máji roku 2012 asanované (zbúrané). Zbúranie Stavieb bolo už dlhodobo plánované pred tým, ako došlo k ich reálnemu odstráneniu. Sám žalovaný tieto nehnuteľnosti nadobudol koncom roka 2011 od ďalšej osoby spriaznenej s L.. A. S., a to ako vklad do základného imania od vtedajšieho jediného akcionára žalovaného - spoločnosti V A V invest, s.r.o. (teraz v konkurze), so sídlom Námestie SNP 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 615 325 (ďalej len „VAV
invest“). Neskôr sa jediný akcionár žalovaného zmenil zo spoločnosti VAV invest na spoločnosť VAV HOLD, pričom ide všetko o spoločnosti plne ovládané L.. A. S.. Vlastník Stavieb (a to tak VAV invest, ako aj terajší vlastník - žalovaný) celý čas od ich nadobudnutia plánoval Stavby asanovať, o čom svedčí: žiadosť o povolenie na odstránenie stavby zo dňa 16. 10. 2007; oznámenie o začatí konania k rozhodnutiu o povolení odstrániť stavbu zo dňa 29. 10. 2007; súhlasné stanovisko mesta Zvolen č. k. 05-3363/TE1/2007 zo dňa 12. 11. 2007; vyjadrenie pre búracie povolenie od Stredoslovenskej energetiky - Distribúcia, a.s. zo dňa 26. 11. 2007; vyjadrenie Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a.s. zo dňa 06. 11. 2007; stanovisko spoločnosti SENOBLE Central Europe, s.r.o. zo dňa 18. 10. 2007 a povolenie odstrániť stavbu č. k. SÚ 3246/2007/3-rozh. zo dňa 19. 12. 2007, právoplatné dňa 14. 01. 2008. Žalobca ďalej uviedol, že v priebehu realizácie sa projekt obchodného centra Europa Shopping & Relax Center Zvolen rozdelil na dve etapy. Prvá etapa je dokončená a práce na druhej etape sú prerušené. Prvú etapu vlastní žalobca a druhú etapu žalovaný. Asanáciu Stavieb zabezpečoval v roku 2012 žalobca s tým, že v budúcnosti sa mal celý projekt (prvá a druhá etapa) spojiť práve v rukách žalobcu, k čomu však nedošlo. Žalobca si v roku 2012 objednal zbúranie Stavieb u spoločnosti INGSTEEL, spol. s r.o., za čo mu riadne zaplatil. Asanácia stavieb prebehla so súhlasom žalovaného ako vlastníka týchto nehnuteľností a v jeho záujme. Zbúraním Stavieb bola započatá druhá etapa projektu a odstránenie Stavieb bolo vykonané výlučne pre účely druhej etapy projektu vlastnenej žalovaným. Tým sa teda žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, ktorý náklady na odstránenie Stavieb vynaložil a tieto mu neboli následne nijako refundované. Žalobca zabezpečením asanácie teda obstaral cudziu záležitosť, pričom na to vynaložil svoje prostriedky. Tieto mu je žalovaný povinný nahradiť. V tejto súvislosti poukázal žalobca v žalobe na ustanovenia § 451 ods. 1 a 2, § 456 prvej vety, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na ustanovenia § 742, § 743 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tvrdenia žalobcu, tým, že žalobca vykonal asanáciu Stavieb miesto žalovaného, tento sa na jeho úkor obohatil hodnotou minimálne vo výške 150.992,40 Eur. Preto navrhol, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 150.992,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 150.992,40 Eur za obdobie omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia a nahradiť žalobcovi aj trovy súdneho konania.
5) Na preukázanie svojich tvrdení pripojil žalobca k žalobe Informatívny výpis z obchodného registra žalovaného, Informatívny výpis z obchodného registra spoločnosti VAV HOLD a.s., Výňatok z prílohy k účtovnej závierke spoločnosti VAV HOLD a.s. (prvá a jedenásta strana), Výzvy na súčinnosť zo dňa 21. 07. 2014, zo dňa 03. 09. 2014 a zo dňa 23. 09. 2015, Informatívny výpis z listu vlastníctva č. 9007 (vyhotovený ku dňu 11. 06. 2015 a ku dňu 10. 02. 2016), Objednávku zo dňa 14. 03. 2012, Faktúru č. 2012599 vyhotovenú dňa 09. 11. 2012, Doklad - potvrdenie o úhrade faktúry zo dňa 10. 02. 2016 a ostatné listiny citované v žalobe. Tieto listinné dôkazy sa nachádzajú na č. l. 6 - 42 p. v.
6) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 07. 06. 2016 doručenom tunajšiemu súdu dňa 08. 06. 2016 (na č. l. 60 - 66 p. v.) uviedol, že žalovaný umožnil zbúranie dvoch stavieb vo svojom výlučnom vlastníctve (stavby súp. č. XXXX a súp. č. XXXX evidované na liste vlastníctva č. XXXX) a túto asanáciu vykonala na jar (apríl - máj) 2012 spoločnosť INGSTEEL, spol. s r.o., ktorá je spolu so spoločnosťou V A V invest, s.r.o. „v konkurze“ akcionárom žalobcu. Náklady spojené s asanáciou hradil žalobca, ktorý si túto asanáciu aj objednal. Žalovaný sa v dobrej viere vo výstavbu projektu Europa Shopping Center Zvolen - II. etapa nebránil zbúraniu vyššie uvedených stavieb, nakoľko zbúranie bolo nevyhnutnou podmienkou pre pokračovanie celého projektu. Napriek tomu, že neexistovala žiadna prekážka výstavby II. etapy projektu, k realizácii výstavby doposiaľ nedošlo, a to pre nedôvodné obštrukcie L.. M. Š. ako podpredsedu predstavenstva žalobcu, ako aj spoločnosti INGSTEEL. Žalovaný nepopiera skutočnosť, že tieto stavby mal v záujme asanovať, ako vyplýva z dokumentov predložených žalobcom. Avšak tieto dokumenty sú datované v roku 2007 a 2008, kedy bol žalobca ovládaný spoločnosťou VAV invest, resp. spoločnosťou zo skupiny VAV, a to spoločnosťou VAV Management, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, Banská Bystrica, IČO: 36 648 353. Samotná spoločnosť VAV invest bola toho času taktiež vlastníkom predmetných stavieb, takže nebolo dôvodné pochybovať o tom, že k výstavbe Europa Shopping Center Zvolen - II. etapa dôjde, a preto nemala ani dôvod pochybovať o svojom zámere asanovať predmetné stavby. Následne spoločnosť VAV invest na základe rozhodnutia valného zhromaždenia žalobcu zo dňa 07. 04. 2009 vložila v súvislosti so zvyšovaním základného imania žalobcu vyššie uvedené stavby ako nepeňažný vklad do jeho základného imania. V roku 2011 sa obchodným partnerom spoločnosti VAV invest stala spoločnosť INGSTEEL a následne, ako vyplýva či už z akcionárskej zmluvy zo dňa 03. 01. 2013, ako aj zo správania žalobcu a spoločnosti INGSTEEL, nebolo opäť dôvodné pochybovať, že k výstavbe Europa Shopping
Center Zvolen - II. etapa dôjde. Následne žalobca na základe rozhodnutia valného zhromaždenia žalobcu zo dňa 19. 08. 2011 vložil v súvislosti so zvyšovaním základného imania žalovaného vyššie uvedené stavby ako nepeňažný vklad do jeho základného imania. Preto žalovaný, ako osoba, ktorá v tejto súvislosti nadobudla vyššie uvedené stavby od žalobcu ako upisovateľa nových emitovaných akcií žalovaného, nemala dôvod nesúhlasiť so zbúraním stavieb, ktoré vykonala spoločnosť INGSTEEL na základe objednávky žalobcu. Toto zbúranie bolo prospešné aj pre žalobcu, nakoľko ten pozemky, na ktorých sa stavby nachádzali, doposiaľ využíva ako parkovisko. Žalovaný ďalej vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že žalobca nemal žiadnu právnu povinnosť objednať a zaplatiť si zbúranie týchto stavieb. Urobil tak na základe svojho vlastného a uváženého rozhodnutia, pretože toto zbúranie bolo predovšetkým v jeho záujme, či už za účelom vybudovania parkoviska, alebo aj za účelom výstavby Europa Shopping Center Zvolen - II. etapa. Dokončenie II. etapy tohto projektu by zároveň malo pozitívny ekonomický vplyv na projekt ako celok. Žalobca v žalobe sám uvádza, že asanácia prebehla so súhlasom žalovaného, čo žalovaný ani nepopiera. Avšak k zbúraniu stavieb došlo na základe objednávky žalobcu, nakoľko to bolo v jeho prospech a vyplývalo to z ústnych dohôd uzatvorených medzi žalobcom, žalovaným, spoločnosťou VAV invest a spoločnosťou INGSTEEL. Navyše, žalobca bol od 19. 08. 2011 (teda aj v čase zbúrania predmetných stavieb) väčšinovým akcionárom žalovaného a dokonca odo dňa 03. 01. 2013 do dňa 10. 06. 2013 majiteľom 100 % akcií žalovaného, a teda ako jediný akcionár ovládal žalovaného a preto nemožno pochybovať, že (aspoň navonok) prejavoval záujem o spoluprácu so žalovaným a spoločnosťou VAV invest. V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku (§ 742 a nasl. Občianskeho zákonníka) žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení konštatoval, že toto konanie žalobcu nie je možné považovať za konanie bez príkazu. Objednanie asanácie, ako aj samotná asanácia totiž prebehla na základe ústnych dohôd medzi žalobcom, žalovaným, spoločnosťou VAV invest a spoločnosťou INGSTEEL. Samotné konanie bez príkazu vychádza zo základného predpokladu, že zasahovať do cudzích vecí je možné iba vtedy, ak ide o odvracanie škody (§ 742 OZ), pričom z okolností, za ktorých boli zbúrané predmetné stavby, je zrejmé, že žalobca žiadnu škodu neodvracal. Konanie bez príkazu podľa ustanovenia § 743 ods. 2 OZ predpokladá, že žalovaný ako pán veci mal záujem zbúrať predmetné stavby a žalobca tak urobil bez toho, aby ho informoval a vyčkal na jeho súhlas. Avšak z okolností tejto veci je zrejmé, že k oprávneniu žalobcu ako konateľa na zbúranie stavieb došlo na základe vzájomnej dohody (teda na základe udeleného súhlasu na zbúranie) a tento súhlas možno spravidla považovať za súhlas s uzatvorením príkaznej zmluvy. Preto po udelení súhlasu už nemožno na daný prípad použiť ustanovenia upravujúce konanie bez príkazu. Podľa názoru žalovaného, v tejto veci nemožno uvažovať ani o uzatvorení príkaznej zmluvy (§ 724 OZ), pretože žalobca nebol povinný zbúrať predmetné stavby a urobil tak zo svojej vlastnej vôle a na základe vyššie uvedených ústnych dohôd, nakoľko to bolo v jeho prospech. Žiadna takáto povinnosť mu totiž nevyplývala z dohôd medzi žalobcom, žalovaným, spoločnosťou INGSTEEL alebo spoločnosťou VAV invest. Ak by sa žalobca rozhodol predmetné stavby nezbúrať, s určitosťou možno konštatovať, že žalovaný by sa nemohol voči žalobcovi domáhať právneho nároku, aby žalobca predmetné stavby zbúral. Žalobca navyše ako domnelý konateľ bez príkazu konal nielen v záujme žalovaného, ale aj v záujme svojom vlastnom, pretože aj ku dňu podania žaloby využíva pozemky, na ktorých boli umiestnené zbúrané stavby, ako parkovisko pre návštevníkov a nájomcov Europa Shopping Center Zvolen - I. etapa. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že pri zbúraní žalobca nepostupoval v zmysle ustanovenia § 742 a nasl. OZ upravujúcimi konanie bez príkazu a ani neuzavrel so žalovaným príkaznú zmluvu v zmysle ustanovenia § 724 OZ. Ďalej podľa tvrdenia žalovaného v písomnom vyjadrení, nárok žalobcu v tejto veci nemožno považovať ani za nárok z bezdôvodného obohatenia, nakoľko tento nárok nie je možné subsumovať ani pod skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods. 2 OZ a ani pod generálnu klauzulu uvedenú v § 451 ods. 1 OZ. Totiž stav, ktorý sa dosiahol zbúraním stavieb, bol v prvom rade prospešný pre žalobcu a tento jeho prospech trvá aj v tomto čase a pre žalovaného by bol prospešný až vtedy, ak by došlo k samotnej realizácii Europa Shopping Center Zvolen - II. etapa. Žalobca preto nemôže tvrdiť, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil. Žalobca by navyše, v prípade, ak by sa aj pripustila existencia jeho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (čo však žalovaný vylučuje), vykonával svoje právo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a takýto výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu. Takisto zbúranie stavieb bolo v prvom rade na prospech žalobcovi, ktorý bol v čase zbúrania väčšinovým akcionárom žalovaného. Žalobcovi tento stav aj v súčasnosti vyhovuje a nijakým spôsobom nikdy nevyvíjal snahu k tomu, aby došlo k vysporiadaniu vzťahov medzi žalobcom ako užívateľom pozemkov, na ktorých stáli predmetné stavby, a žalovaným ako vlastníkom pozemkov. Navyše sa žalobca snaží získať od žalovaného majetkový prospech za konanie, ktoré uskutočnil predovšetkým vo svojom vlastnom záujme a preto toto jeho konanie nemôže požívať súdnu ochranu. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené potom
žalovaný tvrdil, že nárok žalobcu neexistuje a preto navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovaného.
7) Na preukázanie svojich tvrdení pripojil žalovaný k písomnému vyjadreniu listiny citované v tomto vyjadrení a tieto sa nachádzajú na č. l. 68 - 178 p. v.
8) Štatutárny zástupca žalovaného pred súdom tvrdil (na č. l. 209 - 210 p. v.), že to bol práve žalobca, ktorý si objednávkou zo dňa 14. 03. 2012 objednal búranie týchto budov hlavne z dôvodu, aby sa z tohto majetku použili plynotesné dvere z CO krytu na zlacnenie výstavby Europa Shopping Center Zvolen, ktoré sú tam doposiaľ zabudované. Podľa jeho tvrdenia, žalobca ich neoprávnene užíva a dokonca eviduje vo svojom účtovníctve záväzok voči žalovanému. Považoval za maximálne nedôvodné a šikanózne podávať takúto žalobu, pretože žalobca vie veľmi dobre, že búranie obidvoch nehnuteľností bolo v danom čase v marci 2012 predovšetkým v záujme žalobcu, ktorého bol predsedom predstavenstva. Nespochybnil mejl zo dňa 07. 09. 2012 predložený žalobcom (na č. l. 212 p. v.), pretože bol o tom, že búranie kina prevezme žalovaný, ale štatutárny zástupca žalovaného komunikoval v tomto mejly ako predseda predstavenstva žalobcu. Obidve budovy (kino O. a ubytovňa) sa zbúrali, pretože zároveň slúžili ako zriadené staveniská pre výstavbu Europa Shopping Center Zvolen a.s. Štatutárny zástupca žalovaného považoval za nedôvodné, ak v marci 2012 žalobca v jeho zastúpení ako predsedu predstavenstva vystavil objednávku, túto sumu zaplatil z úveru, ktorý sa čerpal od VÚB, a.s. práve na výstavbu Europa Shopping Center a považoval za nedôvodné v plnej miere, aby žalobca po tom, ako sa ho neprávoplatne a protizákonne zbavil ako predsedu predstavenstva, podal šikanóznu žalobu. V závere svojej výpovede štatutárny zástupca žalovaného dodal, že na základe objednávky zo dňa 14. 03. 2012 bola zaplatená fakturácia za búranie obidvoch stavieb spoločnosti INGSTEEL spoločnosťou žalobcu z úverových zdrojov, ktoré poskytla VÚB, a.s.
9) Právny zástupca žalobcu v písomnej replike zo dňa 02. 11. 2017 doručenej tunajšiemu súdu dňa 06. 11. 2017 (na č. l. 225 - 234 p. v.) v celom rozsahu spochybnil (poprel) doterajšie tvrdenia žalovaného ako nezodpovedajúce realite. Obranu žalovaného nepovažoval za spôsobilú akokoľvek spochybniť žalobcom uplatnený nárok a na podanej žalobe v celom rozsahu trval. Pokiaľ ide o súhlas so zbúraním, jeho udelenie zo strany žalovaného žalobcovi nie je v tejto veci spornou okolnosťou, nie je potrebné sa zaoberať jeho obsahom - žalovaný jednoducho súhlasil so zbúraním svojich stavieb. Podľa tvrdenia žalobcu, žalovaný stotožňuje udelenie súhlasu so zbúraním stavieb s uzavretím „vzájomnej dohody“ (ktorej obsah je pre žalobcu neznámy), čo je ale celkom zjavne v rozpore so základnými tézami právnej teórie o právnych úkonoch; žalovaný odkazuje na akúsi „vzájomnú dohodu“, nešpecifikuje však, kto ju uzavrel, kedy, čo je jej obsahom, či sa z nej plnilo a pod., a už vôbec nepredložil súdu v tejto súvislosti žiadne relevantné dôkazy; v prípade uzavretia „vzájomnej dohody“ napĺňajúcej znaky príkaznej zmluvy nárok žalobcu je daný z ustanovenia § 728 a § 730 ods. 1 OZ. Ďalej podľa tvrdenia žalobcu, žalovaný so žalobcom buď uzavrel dohodu - príkaznú zmluvu, podľa ktorej žalobca zabezpečil zbúranie jeho stavieb a teda má nárok na odplatu - refundáciu nákladov s tým spojených; alebo žalovaný udelil žalobcovi súhlas so zbúraním, avšak neuzavrel s ním žiadnu dohodu, na čo žalobcovi následne vznikol nárok na náhradu nákladov pri konaní bez príkazu - obstarávaní cudzej záležitosti; alebo žalovaný udelil žalobcovi súhlas so zbúraním, neuzavrel s ním žiadnu dohodu a súd nebude vidieť v danom postupe ani konanie bez príkazu, v nadväznosti na čo vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v podobe nákladov, ktoré vynaložil na zbúranie predmetných stavieb žalovaného, keďže tieto nemusel vynaložiť on sám (plnenie za iného). Žalobca súhlasil s tým, aby súd v súlade so zásadou iura novit curia predložené skutkové okolnosti právne posúdil a priznal žalobcovi plnenie z ktoréhokoľvek z vyššie označených právnych titulov v žalovanej výške, nakoľko podradenie nároku žalobcu pod niektorý zo zákonných dôvodov je závislé od tvrdení a konštrukcií žalovaného, ktorý ich formuluje jednak značne nekonzistentne, rozporuplne a zjavne účelovo v závislosti od právnej argumentácie žalobcu. K údajnému prospechu zo zbúrania stavieb žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaného v tomto smere sú absolútne nepravdivé, zo zbúrania stavieb žalovaného žalobca nikdy nemal žiadny prospech. Plynotesné dvere, o ktorých hovoril štatutárny zástupca žalovaného na pojednávaní, boli reálne demontované už v auguste 2011, pričom búranie stavieb žalovaného prebiehalo až v apríli / máji 2012, teda osem až deväť mesiacov neskôr ako boli dvere demontované. Ohľadne zriadeného staveniska žalobca uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že k zbúraniu kina O. došlo v apríli / máji 2012, rovnako nie je sporné, že nákupné centrum sa otvorilo dňa 01. 06. 2012. Výstavba prebiehala od januára 2010 a dňa 01. 06. 2012 už bola ukončená. Ide o zavádzajúce tvrdenia žalovaného, ktorý navyše nepredložil ani jeden dôkaz o tom, že by ho žalobca alebo zhotoviteľ stavby žiadali o zbúranie jeho stavieb z dôvodu, aby tam mohlo byť
vybudované zariadenie staveniska pri výstavbe nákupného centra; takýto doklad navyše ani neexistuje. Takisto vyhlásenie žalovaného ohľadne zriadenia parkoviska pre nákupné centrum považoval žalobca za absolútne nepravdivé, tvrdiac pritom, že nikdy v minulosti sa nerátalo s tým, že by sa postavilo na pozemkoch zbúraných stavieb. Naopak, tieto boli od počiatku určené na výstavbu II. etapy nákupného centra, čo je (bol) projekt a investícia žalovaného (resp. cez jeho štatutárneho zástupcu ovládaných osôb). Podľa názoru žalobcu, nie je pravdou, že by žalobca mal zo zbúrania stavieb žalovaného akýkoľvek prospech. Výlučný a jediný prospech zo zbúrania predmetných stavieb nadobudol žalovaný, ktorý nemusel na ich odstránenie vynaložiť náklady, ktorých náhrady sa žalobca domáha v tomto konaní. Žalobca zároveň poukázal i na elektronickú správu zo dňa 07. 09. 2012 (na č. l. 212 p. v.), z ktorej je zjavné, že od počiatku išlo o záujem žalovaného, ktorý mal aj tieto náklady znášať a od počiatku si bol tejto skutočnosti vedomý. Táto elektronická správa tiež dokladuje, že žiadna „vzájomná dohoda“ medzi zúčastnenými subjektmi (žalobca, žalovaný, zhotoviteľ - INGSTEEL, spol. s r.o., podzhotoviteľ - p. Ľ. G.) tu neexistovala, čo vyplýva z textácie: „stále nemáme doriešenú refakturáciu za búranie kina MIER a ubytovne“. Ak by v tom čase (viac ako štyri mesiace po zbúraní stavieb) dohoda zúčastnených osôb o usporiadaní veci existovala, tak ako to účelovo tvrdí žalovaný, nebol by dôvod komunikovať o tejto otázke stále ako o otvorenej. V závere svojej repliky mal žalobca za to, že uplatnený nárok je potrebné z právneho hľadiska vyhodnotiť ako dôvodný a vzniknutý z titulu náhrady nákladov konajúceho bez príkazu; pokiaľ súd bude mať z vykonaného dokazovania za to, že bola medzi stranami sporu uzavretá dohoda, resp. príkazná zmluva, priznať nárok z titulu tejto dohody; ak súd nebude považovať právny titul konania bez príkazu, resp. príkaznej zmluvy za postačujúci či preukázaný, priznať žalované plnenie ako bezdôvodné obohatenie - ako plnenie za iného. Žalobca mal tiež za to, že žalobe je potrebné v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu aj nárok na náhradu všetkých trov konania v rozsahu 100 %. K písomnej replike pripojil žalobca listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú na č. l. 235 - 240 p. v.
10) Právny zástupca žalovaného v reakcii na repliku žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23. 11. 2017 doručenom tunajšiemu súdu dňa 27. 11. 2017 (na č. l. 241 - 245 p. v.) uviedol, že k zbúraniu predmetných budov došlo na základe vzájomnej dohody a je preto teda logické, že žalovaný udelil súhlas na zbúranie predmetných stavieb. Sám žalobca tvrdil, že v priebehu roka 2012 si objednal u tretej spoločnosti - INGSTEEL asanáciu dvoch stavieb, ktoré boli vo vlastníctve žalovaného, pričom v tejto súvislosti konal na pokyn žalovaného, resp. po predchádzajúcich dohodách, ktoré neboli zachytené písomne. Z uvedeného je zrejmé, že sa nemôže jednať o konanie bez príkazu, keď sám žalobca tvrdil, že konal na pokyn žalovaného, resp. na základe vzájomnej dohody a teda jeho závery o konaní bez príkazu pri zbúraní predmetných stavieb neobstoja. Žalovaný mal za to, že medzi stranami nie je sporné, že sa nejednalo o konanie bez príkazu, ale sa jednalo o dohodu, na základe ktorej došlo k zbúraniu predmetných stavieb. Povinnosťou žalobcu je preto preukázať, že je oprávnený požadovať od žalovaného náklady, ktoré vynaložil na zbúranie predmetných stavieb, nakoľko bola uzavretá (aspoň podľa vyjadrenia žalobcu) príkazná zmluva, alebo že je oprávnený požadovať odplatu za vykonanie búracích prác na základe inej dohody. Ďalej podľa tvrdenia žalovaného, predmetom dohody, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným totiž bolo oprávnenie žalobcu predmetné nehnuteľnosti zbúrať, avšak na svoje vlastné náklady. V prípade, ak by sa žalobca rozhodol predmetné nehnuteľnosti nezbúrať, žalovaný by nebol oprávnený sa u žalobcu domáhať ich zbúrania. Podľa názoru žalovaného, vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že bola medzi nimi uzavretá dohoda (či už príkazná zmluva, ako tvrdí žalobca, ktorý na začiatku tohto konania tvrdil, že sa jedná o konanie bez príkazu alebo iná dohoda), nemôže sa jednať o bezdôvodného obohatenie, nakoľko práve z dôvodu, že bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá „dohoda“, nemohlo dôjsť k naplneniu žiadnej (a ani všeobecnej) skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ. V súvislosti s využitím nehnuteľností - pozemkov - nachádzajúcich sa pod zbúranými stavbami, žalovaný predložil súdu listinné dôkazy, z ktorých jasne vyplýva, že zariadenie staveniska sa nachádzalo na pozemkoch žalovaného a aj samotné parkovisko zasahuje na pozemky žalovaného. Žalovaný ďalej uviedol, že k rozdeleniu projektu na I. a II. etapu došlo len na požiadavku financujúcej banky, pričom bolo zrejmé, že v budúcnosti sa tieto dve etapy scelia do jedného projektu, a to Europa Shopping & Relax Center Zvolen. K finálnemu spojeniu týchto dvoch projektov nedošlo, a to pre obštrukcie L.. M. Š. ako podpredsedu predstavenstva žalobcu ako aj spoločnosti INGSTEEL. V septembri 2012 tesne pred podpisom úverovej zmluvy totiž L.. M. Š. odmietol podpísať za žalobcu tzv. krížové ručenie, hoci to bolo od samého začiatku jednou zo základných podmienok financujúcej banky a dovtedy s týmto ručením zúčastnené osoby (žalobca ako aj spoločnosť INGSTEEL) súhlasili. Na druhej strane však L.. M. Š. podpisoval za žalobcu s nájomcami ESC Zvolen - I. etapa nájomné zmluvy, ktoré obsahovali právo na výrazné zníženie nájmu v prípade neotvorenia II. etapy projektu v roku 2013, čo u spoločnosti VAV invest ako druhého akcionára
žalobcu vyvolalo presvedčenie o jeho úprimnom záujme o výstavbu II. etapy predmetného projektu a primälo ho hľadať iné riešenie získania zdrojov financovania. Z tohto dôvodu boli preto všetky aktíva zo žalovaného prevedené na žalobcu, v dôsledku čoho bolo následne žalobcovi poskytnuté zvýšenie úveru (poskytovaného VÚB, a.s.), z ktorého sa prioritne zaplatili záväzky žalobcu voči spoločnosti INGSTEEL ako dodávateľovi stavby Europa Shopping Center Zvolen - I. etapa vo výške 2.247.354,16 Eur. Po vysporiadaní pohľadávok spoločnosti INGSTEEL však aktivity L.. M. Š., ako aj aktivity samotnej spoločnosti INGSTEEL smerom k výstavbe II. etapy tohto projektu utíchli. Potrebné parkovisko pre ESC Zvolen - I. etapa však už bolo realizované a užívané zákazníkmi, ako aj nájomcami ESC Zvolen - I. etapa. Spoločnosť VAV invest vyzvala spoločnosť INGSTEEL, aby podporila uzatvorenie úverovej zmluvy na základe záväznej úverovej ponuky na financovanie II. etapy projektu, čo však spoločnosť INGSTEEL nepodporila, naopak, v máji 2013 na rokovaní s VÚB, a.s. uviedla, že výstavbu II. etapy projektu nepovažuje za vhodnú. Navyše, podľa tvrdenia žalovaného, k zbúraniu nehnuteľností došlo až po tom, ako žalovaný od financujúcej banky VÚB, a.s. obdržal indikatívnu ponuku zo dňa 13. 02. 2012 a všetkými zúčastnenými stranami (VÚB, a.s., žalobcom, žalovaným, ako aj spoločnosťou VAV invest a spoločnosťou INGSTEEL) boli odsúhlasené základné podmienky záväzného financovania II. etapy tohto projektu. Za týchto okolností teda nebol dôvod pochybovať, že k výstavbe II. etapy nedôjde. Následne žalovaný obdržal od VÚB, a.s. aj záväznú ponuku financovania zo dňa 13. 06. 2012, ktorú dňa 21. 06. 2012 zaslal spoločnosti INGSTEEL. V závere svojho písomného vyjadrenia žalovaný dodal, že žalobca teda vedome a za podmienok vyššie uvedených pristúpil k zbúraniu predmetných nehnuteľností sám a z vlastnej vôle a na svoje vlastné náklady. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že nárok žalobcu neexistuje a preto žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovaného. K písomnému vyjadreniu pripojil žalovaný listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú vo veľkej prílohovej obálke, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto súdneho spisu a v ktorej sú založené aj listinné dôkazy predložené štatutárnym zástupcom žalovaného počas jeho ústnej výpovede pred súdom (na č. l. 209 - 210 p. v.).
11) Právny zástupca žalobcu v konaní pred súdom (na č. l. 250 - 251 p. v.) tvrdil, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného o tom, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dohoda, predmetom ktorej bolo oprávnenie žalobcu predmetné nehnuteľnosti zbúrať, avšak na svoje vlastné náklady. Žalobca sa od takéhoto záveru žalovaného dištancuje, pričom žalobca vo svojich podaniach niekoľkokrát vysvetlil, že toto nebolo predmetom dohody a predložil aj viaceré nepriame dôkazy o tom, že takáto dohoda nebola nikdy uzavretá s obsahom, že by to bolo zbúrané na vlastné náklady žalobcu, čo potvrdzuje najmä e-mailová komunikácia (zo dňa 07. 09. 2012) zaslaná na predsedu predstavenstva žalovaného a jeho odpoveď v nadväznosti po čase zbúrania stavieb (na č. l. 212 p. v.). Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, na podporu tohto svojho tvrdenia žalovaný nepredložil súdu žiadny dôkaz. V súvislosti s dôkazným bremenom žalobcu ohľadne preukázania, že náklady spojené so zbúraním stavieb by mali byť refundované, právny zástupca žalobcu poukázal na § 728 OZ o príkaznej zmluve, ktorý reflektuje práve na takúto situáciu a hovorí, že pokiaľ sa nedohodlo inak, platí, že konajúci, to znamená, že ten, čo vybavuje príkaz, má nárok na refundáciu nákladov s tým spojených. Čiže nie je na žalobcovi, aby preukazoval, že takáto bola dohoda, ale je práve na žalovanom, aby preukázal, že bola dohoda iná, čo sa mu doposiaľ v tomto konaní nepodarilo a k tomuto nenavrhoval ani vykonať žiadne dôkazy. Pokiaľ by súd vyhodnotil, že Občiansky zákonník sa na tento vzťah príkaznej zmluvy nebude uplatňovať a bude sa uplatňovať Obchodný zákonník (keďže išlo o dva podnikateľské subjekty), v zásade mandátna zmluva upravuje to isté - konajúci, teda žalobca realizoval zbúranie stavieb a má právo zo zákona na refundáciu nákladov s tým spojených zo strany žalovaného. Právny zástupca žalobcu zdôraznil, že argumentácia ohľadom uzavretia akejsi dohody, ktorá bola následne znegovaná zo strany samotného žalovaného, bola obsiahnutá už v jeho prvom podaní, pričom nebola špecifikovaná ani kto uzavrel túto dohodu, aký mala obsah, v čom mala spočívať. V ďalšom podaní sa žalovaný opäť nevyjadril k žiadnej z týchto otázok a svoje skutkové tvrdenia iba doplnil o to, že vlastne predmetom dohody bolo to, že by mali byť zbúrané stavby na náklady žalobcu. Toto tvrdenie považuje žalobca za účelové tvrdenie v nadväznosti na dôkaznú núdzu a účelovú obranu žalovaného. Žalobca má za to, že z jeho podaní, zo skutkového stavu tak ako bol odprezentovaný a aj z právneho hodnotenia ako naň poukazoval, vyplýva, že nároky žalobcu sú dané. Vo svojej záverečnej reči (na č. l. 252 - 253 p. v.) odkázal právny zástupca žalobcu na všetky svoje písomné podania, ktoré sú súčasťou spisu, v ktorých sa zaoberal skutkovými a právnymi otázkami, osobitne v ostatnom podaní - Replika (na č. l. 225 - 234 p. v.) - žalobca reagoval na podania žalovaného aj na ústnych pojednávaniach. Právny zástupca žalobcu teda odkázal na všetky svoje podania, či už v písomnej alebo ústnej podobe. Mal za to, že tak zo skutkového hľadiska, ako aj z právneho hľadiska je uplatnený nárok opodstatnený a dôvodný s tým, že žalovaný síce vznášal
obranu, ale táto bola nedôvodná a celkom zjavne ani nenavrhoval dôkazy na jej preukázanie, pretože sa zameriaval pri svojich výstupoch a podaniach vyslovene na okolnosti, ktoré neboli pre posúdenie nároku podstatné. Preto navrhol, aby súd žalobe vyhovel a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.
12) Právny zástupca žalovaného v konaní pred súdom (na č. l. 251 - 252 p. v.) tvrdil, že stavby boli zbúrané na náklady žalobcu a žalovaný od začiatku tvrdil, že súhlasil s tým, aby nehnuteľnosti boli zbúrané. Právny zástupca žalovaného ďalej tvrdil, že bola uzavretá dohoda, čo podľa jeho mienky nie je sporné medzi stranami, pretože aj žalobca sám uviedol, že ak bola uzavretá dohoda medzi žalobcom a žalovaným, a teda pokiaľ takáto dohoda bola uzavretá, tak žalovaný má za to, že žalobca musí preukázať, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť náklady za zbúranie týchto nehnuteľností. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, žalobca sám nevie, podľa akého titulu by mal mať nárok na priznanie náhrady nákladov. Jeho nárok považuje žalovaný za neodôvodnený. Opätovne poukázal na prednes žalobcu, kde žalobca sám povedal „nakoľko v tejto súvislosti konal na pokyn žalovaného, resp. po predchádzajúcich dohodách ...“, čiže nie je sporné, že bola uzavretá dohoda medzi žalobcom a žalovaným. A pokiaľ takáto dohoda bola uzavretá, tak žalobca musí preukázať, že na základe akého titulu má nárok na zaplatenie alebo resp. či obsahom takejto dohody bol nárok na náhradu týchto nákladov. Vo svojej záverečnej reči (na č. l. 253 p. v.) sa právny zástupca žalovaného pridržiaval všetkých vyjadrení žalovaného, či už skutkových alebo právnych tvrdení, ktoré v rámci tohto konania uviedol. Mal za to, že nárok žalobcu je neodôvodnený, keďže nepreukázal skutočnosť, resp. nepreukázal, že žalovaný by mal byť povinný k náhrade týchto nákladov, ktoré vynaložil. Preto navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.
13) Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
14) Podľa § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.
15) Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
16) Podľa § 724 Občianskeho zákonníka, príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť.
17) Podľa § 728 Občianskeho zákonníka, príkazca je povinný, ak sa inak nedohodlo, poskytnúť príkazníkovi vopred na jeho žiadosť primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu a nahradiť príkazníkovi potrebné a užitočné náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu, a to aj keď sa výsledok nedostavil.
18) Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
19) Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
20) Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.
21) Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na základe súhlasu žalovaného ako vlastníka asanovaných stavieb dňa 14. 03. 2012 vystavil žalobca (v zastúpení L.. A. S. ako predsedom predstavenstva a L.. M. Š. ako podpredsedom predstavenstva) objednávku adresovanú spoločnosti INGSTEEL, s.r.o., Tomášikova 17, P. O. BOX 82, Bratislava (na č. l. 29 p. v.). Obsahom objednávky bola realizácia búracích prác na stavbe Europa Shopping Center II. - búranie kina O. a robotníckej ubytovne - horná časť konštrukcií vo Zvolene v rozsahu podľa prílohy a v cene 125.827,- Eur bez DPH; termín realizácie 03/2012 - 10/2012; práce je možné fakturovať po dokončení prác, splatnosť 30 dní, bez zádržného. Búracie práce boli vykonané spoločnosťou INGSTEEL v mesiacoch apríl - máj 2012. Ďalej mal súd preukázané, že spoločnosť INGSTEEL vystavila žalobcovi dňa 09. 11. 2012 faktúru č. 2012599, splatnú dňa 09. 12. 2012 vo výške 125.827,- Eur bez DPH, 150.992,40 Eur s DPH s textom, že fakturuje v zmysle objednávky zo dňa 14. 03. 2012 akcia „ESC Zvolen - Asanácie - II. etapa“ búracie práce kina O. a robotníckej ubytovne (na č. l. 30 - 31 p. v.). Súd mal tiež preukázané, že žalobca uhradil spoločnosti INGSTEEL faktúru č. 2012599 dňa 11. 01. 2013 v sume 25.165,40 Eur a dňa 15. 01. 2013 v sume 125.827,- Eur (na č. l. 42 p. v.). Napokon mal súd preukázané, že ešte pred vystavením faktúry č. 2012599 prebehla dňa 07. 09. 2012 medzi spoločnosťou INGSTEEL a L.. A. S. e-mailová komunikácia z dôvodu, že stále nebola doriešená refakturácia za búranie kina O. a ubytovne (125.827,- Eur), na čo L.. A. S. reagoval tak, že búranie kina na seba prevezme EUROPA SC ZV II a.s. a ďalší postup bude dohodnutý s p. G. (na č. l. 212 p. v.). Všetky tieto skutočnosti neboli medzi sporovými stranami sporné. Preto súd tieto skutkové tvrdenia strán považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).
22) Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému refundácie vynaložených nákladov vo výške 150.922,40 Eur s príslušenstvom, tvrdiac pritom, že žalobca tieto náklady vynaložil so súhlasom
- na pokyn žalovaného, teda došlo medzi nimi k uzavretiu príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka alebo mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a žalovanému vznikla povinnosť takto vynaložené náklady v záujme žalovaného žalobcovi nahradiť.
23) Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca si u spoločnosti INGSTEEL objednal búracie práce objednávkou zo dňa 14. 03. 2012 so súhlasom žalovaného ako vlastníka asanovaných stavieb, avšak predmetom dohody medzi žalobcom a žalovaným bolo oprávnenie žalobcu predmetné nehnuteľnosti zbúrať, avšak na jeho vlastné náklady. Žalobcom uplatnený nárok teda neexistuje, navyše náklady uplatnené žalobcom boli hradené z úverových zdrojov zabezpečených žalovaným a napokon predmetné búracie práce boli vykonané na prospech žalobcu a nie žalovaného. Žalobca v spore nepreukázal, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť náklady za zbúranie týchto nehnuteľností a pokiaľ bola medzi stranami sporu uzavretá dohoda, žalobca musí preukázať, na základe akého titulu má nárok na zaplatenie, resp. či obsahom takejto dohody bol nárok žalobcu na náhradu týchto nákladov.
24) Podľa názoru súdu, na základe zisteného skutkového stavu (podľa tvrdení sporových strán) bolo na súdený prípad potrebné aplikovať ustanovenia § 724 až § 732 Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve, a nie ustanovenia § 566 až § 576 Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve z nasledovných dôvodov: V zmysle ustanovenia § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu (strany sporu vystupovali ako podnikatelia pri svojej podnikateľskej činnosti), to znamená, že prioritne by sa mali na tento záväzkový vzťah aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd však poukazuje na ustanovenie § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého základným pojmovým znakom mandátnej zmluvy je odplatnosť. Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná dohoda zmluvných strán o odplate za činnosť vykonanú žalobcom - obstaranie obchodnej záležitosti (búracie práce), v súdenom prípade potom išlo o príkaznú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov a do úvahy neprichádzala ani aplikácia ustanovenia § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože zariadenie záležitosti nebolo predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu (ako mandatára) zapísanej v príslušnom obchodnom registri. Súd tiež uvádza, že právna úprava mandátnej zmluvy existuje nezávisle na úprave príkaznej zmluvy (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka) a formuluje takmer totožný predmet záväzku. Na to, aby účastníci uzavreli mandátnu zmluvu, musí existovať dohoda o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú určenie zmluvných strán (mandant a mandatár), určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená a spôsob jej zariadenia a dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Vzhľadom na podstatné náležitosti mandátnej zmluvy je vylúčené, aby bol mandátny vzťah dojednaný bezodplatne. Z uvedených dôvodov potom súd nemohol na súdený prípad aplikovať ustanovenia § 566 až § 576 Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve.
25) Súd bol potom toho názoru, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená príkazná zmluva podľa ustanovenia § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Z príkaznej zmluvy vyplývajú jej účastníkom určité práva a povinnosti; príkazníkovi vzniká povinnosť obstarať pre príkazcu nejakú vec alebo vykonať inú činnosť, príkazcovi zo zmluvy vyplýva právo požadovať od príkazníka, aby mu obstaral nejakú vec alebo vykonal inú činnosť vymedzenú v zmluve. Ide teda o určitú činnosť, ktorá smeruje k cieľu sledovanému príkazcom. Pojmovým znakom príkaznej zmluvy je aj, že príkazník vykonáva činnosť pre príkazcu, t.j. v jeho záujme. K pojmovým znakom príkaznej zmluvy však nepatrí jej odplatnosť, hoci zákon odplatnosť nevylučuje (§ 730 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Príkazná zmluva má charakter synalagmatického kontraktu a je typická existenciou povinností na oboch stranách, to znamená, že aj príkazca má zákonom uložené povinnosti zodpovedajúce charakteru zmluvy. Príkazca je povinný prijať od príkazníka zmluvné plnenie, je taktiež povinný poskytnúť príkazníkovi primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu a nahradiť mu náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu (§ 728 Občianskeho zákonníka). Forma príkaznej zmluvy nie je zákonom stanovená, túto možno uzavrieť aj konkludentne. Podľa názoru súdu, žalovaný ako príkazca požiadal žalobcu ako príkazníka o vykonanie činnosti - zabezpečenie búracích prác nehnuteľností vlastnícky patriacich žalovanému. Záväzkom žalobcu ako príkazníka bolo vykonať realizáciu búracích prác v rozsahu a za podmienok vymedzených v objednávke zo dňa 14. 03. 2012 (na č. l. 29 p .v.) v prospech a na riziko žalovaného ako príkazcu. Žalovaný v konaní potvrdil, že ako vlastník asanovaných stavieb udelil žalobcovi súhlas s asanáciou stavieb, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z objednávky zo dňa 14. 03. 2012, ktorú štatutárny zástupca žalovaného ako vtedajší predseda predstavenstva žalobcu za žalobcu aj podpísal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že štatutárny zástupca žalovaného (L.. A. S.) v rozhodnom období vykonával aj funkciu štatutárneho zástupcu žalobcu (predsedu predstavenstva od 05. 05. 2007 do 22. 02. 2016), takže mal vedomosť o tom, aká bola podstata príkazu žalobcovi (ako príkazníkovi) a v koho záujme, teda k akému cieľu má príkaz smerovať. Jednalo sa o záujem žalovaného ako príkazcu, kde L.. A. S. v rozhodnom období takisto vykonával funkciu predsedu predstavenstva (od 18. 01. 2008 do 22. 10. 2013 a od 26. 05. 2017 doposiaľ). Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že na základe takto uzavretej príkaznej zmluvy sa žalobca ako príkazník zaviazal, že pre žalovaného ako príkazcu vykoná činnosť vymedzenú v objednávke žalobcu zo dňa 14. 03. 2012. Napokon žalovaný tiež v konaní potvrdil, že táto činnosť žalobcu smerovala k realizácii výstavby II. etapy projektu obchodného centra Europa Shopping & Relax Center Zvolen, ktorú vlastní žalovaný. Na skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu príkaznej zmluvy, nič nemení ani tvrdenie žalovaného, že k realizácii výstavby II. etapy projektu napokon nedošlo. V konaní však žalobca ako príkazník nepreukázal, že za vykonanie príkazu si dohodol so žalovaným odmenu (§ 730 ods. 1 Občianskeho zákonníka). To znamená, že medzi sporovými stranami bola uzavretá príkazná zmluva, avšak bez dohodnutej odmeny za výkon príkazu, čo sa vzhľadom na personálne, aj majetkové prepojenie obidvoch spoločností v rozhodnom období javilo aj ako logické.
26) Ďalej bol súd toho názoru, že aj keď sa v konaní nepreukázalo, že medzi sporovými stranami bola dohodnutá odmena za výkon príkazu, neznamená to, že žalovanému ako príkazcovi nevznikla zákonná povinnosť nahradiť žalobcovi ako príkazníkovi náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu v zmysle ustanovenia § 728 Občianskeho zákonníka. Citované zákonné ustanovenie upravuje dve základné povinnosti príkazcu, a to povinnosť príkazcu poskytnúť príkazníkovi súčinnosť a na ten účel poskytnúť príkazníkovi vopred na jeho žiadosť primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu (nejde len o prostriedky finančného charakteru) a povinnosť nahradiť príkazníkovi potrebné a užitočné náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu. Túto povinnosť má príkazca bez ohľadu na to, či bola dohodnutá určitá odmena za vykonanie príkazu alebo nie (odmena sa poskytne len vtedy, keď bola dohodnutá alebo keď je obvyklá). Z uvedeného potom vyplýva, že nevyhnutné náklady sú uhrádzané vždy a všetky ostatné len v prípade, že je možné ich považovať za užitočne vynaložené pri vykonávaní príkazu. Vynaložené náklady sú náklady potrebné na vykonanie príkazu a tieto možno považovať za nevyhnutné náklady. Občiansky zákonník neustanovuje, kedy má príkazca nahradiť vynaložené náklady, ustanovuje len, že príkazca má povinnosť nahradiť vynaložené náklady, t.j. táto povinnosť vzniká po ich vynaložení. Pokiaľ dohoda účastníkov zmluvy o spôsobe poskytovania prostriedkov súvisiacich so splnením príkazu, aj refundáciou nákladov vynaložených pri vykonávaní príkazu absentuje, bude sa aplikovať úprava uvedená v ustanovení § 563 Občianskeho zákonníka (ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal). S poukazom na ustanovenie § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka však bolo na súdený prípad potrebné aplikovať ustanovenie § 340 ods.
2 Obchodného zákonníka (ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal). V súdenom prípade nemal súd preukázané, že by žalobca ako príkazník požiadal žalovaného ako príkazcu na poskytnutie primeraných prostriedkov nevyhnutných na splnenie príkazu vopred v zmysle ustanovenia § 728 Občianskeho zákonníka, nebolo preukázané ani, že žalovaný sám finančné prostriedky vopred poskytol. Žalobca splnil príkaz žalovaného a v tejto súvislosti mu vznikli nevyhnutné náklady na splnenie príkazu tým, že tieto vynaložil zaplatením faktúry č. 2012599 vo výške 125.827,- Eur bez DPH, 150.992,40 Eur s DPH, teda v rozsahu dohodnutom v objednávke zo dňa 14. 03. 2012 (na č. l. 29 p. v.). Žalobca nevyhnutné náklady vynaložil zaplatením tejto sumy dňa 11. 01. 2013 a dňa 15. 01. 2013 (na č. l. 42 p. v.). Na zaplatenie (refundáciu) týchto vynaložených nákladov na splnenie príkazu vyzval žalobca žalovaného ako príkazcu podaním žaloby zo dňa 10. 02. 2016 na tunajší súd, ktorá bola žalovanému spolu s prílohami doručená dňa 23. 05. 2016 (na č. l. 56 p. v.). Žalovaný v konaní konkrétnu výšku uplatnených nákladov nenamietal, tvrdil však, že žalobcom uplatnený nárok neexistuje a náklady uplatnené žalobcom boli hradené z úverových zdrojov zabezpečených žalovaným. Súd považoval žalobcom uplatnený nárok za riadne preukázaný a dôvodný, ktorý mal oporu vo vykonanom dokazovaní a vo vyššie citovaných zákonných ustanoveniach. O výške uplatneného nároku nemal súd pochybnosti, vzhľadom na to, že táto vychádzala z príkaznej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami na základe objednávky zo dňa 14. 03. 2012 (na č. l. 29 p. v.), ktorá výška nákladov bola známa aj žalovanému, vzhľadom na personálne prepojenie štatutárneho zástupcu žalovaného a štatutárneho zástupcu žalobcu v jednej osobe v rozhodnom období. Navyše, z e-mailovej komunikácie zo dňa 07. 09. 2012 (teda ešte pred vynaložením nákladov zo strany žalobcu na splnenie príkazu) medzi spoločnosťou INGSTEEL a štatutárnym zástupcom žalobcu (L.. A. S.) súd zistil a žalovaný to v konaní nepoprel, že náklady (vo výške 125.827,- Eur bez DPH) na seba prevezme žalovaný (na č. l. 212 p. v.). Súd už len dodáva, že žalovaný v konaní nepreukázal a ani neprodukoval dôkazy k jeho tvrdeniu, že žalobca mal zabezpečenie búracích prác vykonať na svoje vlastné náklady. To znamená, že nepreukázal (hoci to tvrdil), že sa so žalobcom na náhrade nákladov vynaložených pri vykonávaní príkazu dohodol inak (§ 728 Občianskeho zákonníka), teda tak, že tieto náklady bude znášať žalobca ako príkazník na svoje vlastné náklady.
27) Obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že predmetom dohody medzi žalobcom a žalovaným bolo oprávnenie žalobcu predmetné nehnuteľnosti zbúrať, avšak na jeho vlastné náklady; že žalobcom uplatnený nárok neexistuje; že náklady uplatnené žalobcom boli hradené z úverových zdrojov zabezpečených žalovaným a že predmetné búracie práce boli vykonané na prospech žalobcu, a nie žalovaného, považoval súd za nepreukázanú. Žalovaný nepreukázal, že sa so žalobcom dohodol tak, že náklady bude žalobca znášať zo svojho tak ako tvrdil a nepreukázal ani, že žalobou uplatnený nárok zanikol úhradou z úverových zdrojov zabezpečených žalovaným. Žalovaný síce produkoval v konaní listinné dôkazy (v anglickom jazyku), ktoré však nepreukazovali jeho tvrdenia o úhrade uplatneného nároku z úverových zdrojov. Súd sa nestotožnil ani s jeho tvrdením, že búracie práce boli vykonané na prospech žalobcu, pretože takéto jeho tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V konaní bolo preukázané, že žalobca ako príkazník konal na príkaz a v záujme žalovaného ako príkazcu. Obranu žalovaného žalobca v celom rozsahu odmietol (poprel) a túto považoval za účelovú s tým, že ostatné tvrdenia (súvisiace so staveniskom, parkoviskom, prospechom žalobcu zo zbúraných stavieb) nie sú pre posúdenie nároku podstatné. V podrobnostiach o právne irelevantnej obrane žalovaného odkazuje súd na svoje zdôvodnenie v bodoch 21) a 24) až 26) odôvodnenia tohto rozhodnutia. Napokon, súd nevidel v uplatnenom nároku žalobcu ani rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
28) Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, s poukazom na citované zákonné ustanovenia, zaujatý právny názor súdu a tiež vzhľadom na to, že žalobca svoje tvrdenia v spore preukázal, pričom žalovaný jeho tvrdenia pred súdom účinne nepoprel, považoval súd žalobu za dôvodnú a preto žalobcovi vyhovel tak, ako je v prvej výrokovej vete tohto rozhodnutia uvedené. Súd priznal žalobcovi popri istine 150.992,40 Eur i zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 23. 05. 2016 (odo dňa doručenia žaloby žalovanému) do zaplatenia, ktorá výška úrokovej sadzby je v súlade s ustanovením § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (0,00 % a 9 % ročne).
29) Súd žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky zamietol (druhá výroková veta tohto rozhodnutia). Zamietajúca časť žaloby predstavuje rozdiel medzi žalobcom uplatnenou výškou úroku
z omeškania (9,05 % ročne) a súdom priznanou výškou úroku z omeškania (9 % ročne). K prvému dňu omeškania s platením peňažného záväzku, t.j. k 23. 05. 2016, predstavovala základná úroková sadzba ECB sadzbu 0,00 %, a nie 0,05 % ako si uplatnil žalobca, preto súd žalobu v tejto časti príslušenstva pohľadávky zamietol. Je pravdou, že v čase doručenia žaloby na tunajší súd (dňa 15. 02. 2016) predstavovala základná úroková sadzba ECB sadzbu 0,05 %, avšak žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. od 23. 05. 2016, kedy už došlo k zmene základnej úrokovej sadzby ECB, a to od 16. 03. 2016 na sadzbu 0,00 %.
30) O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak (tretia výroková veta tohto rozhodnutia), že priznal žalobcovi ako strane v spore úspešnej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (pričom tento mal neúspech iba v pomerne nepatrnej časti) voči žalovanému, ktorý v spore úspešný nebol. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia (ktorým sa konanie končí) samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Banská Bystrica (§ 355 ods. 1 v spojení s § 362 ods. 1 CSP). Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).