Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/220/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Z. M., bytom M., N. XXX/X, zastúpený JUDr. Emíliou Haberovou, advokátkou so sídlom v Michalovciach, Fialková 3593/5, proti žalovaným: 1/ Z. V., bytom P., A. Bednára XXX/X a 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, o náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. februára 2017, č. k. 12C/27/2014 - 179, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný 1/ a 2/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom III. rozhodol, že štát má právo voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 17.2.2014 žalobca žiadal, aby súd uložil pôvodne žalovanému Ing. X. V. a spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.025 eur spolu s 9,25%-ným ročným úrokom z omeškania od 18.1.2014 do zaplatenia z titulu náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu trov konania.

3. Z dôvodu vznesenia námietky premlčania nároku v konaní žalobcom uplatneným oboma žalovanými, súd prednostne skúmal, či nárok žalobcu je, resp. nie je premlčaný. Pre plynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby bolo teda v predmetnej veci podstatné podľa § 106 ods. 1 to, kedy sa poškodený žalobca o škode dozvedel a kedy sa dozvedel aj to, kto za škodu na jeho zdraví zodpovedá. Zhodnotiac výsledky dokazovania dospel súd k právnemu záveru, že nárok žalobcu v konaní uplatnený, je premlčaný, z dôvodu ktorého súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Z lekárskeho posudku ohodnocujúceho SSU žalobcu zo dňa 9.1.2013 vyplýva, že liečenie bolo u neho ukončené dňa 1.1.2011. Z výroku rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.3.2011 sp. zn. 3T 23/2011 tiež vyplýva, že zranenia obmedzovali žalobcu v obvyklom spôsobe života 3 mesiace. Podľa ustálenej súdnej praxe za deň zistenia bolesti a SSU nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo/37/2000). Vzhľadom na uvedené možno ustáliť, že žalobca zistil výšku škody SSU okamihom

ustálenia jeho zdravotného stavu, ktorý bol ustálený najneskôr dňom 1.1.2011, kedy bolo liečenie u žalobcu ukončené. O ustálení zdravotného stavu žalobcu najneskôr dňa 1.1.2011 svedčí okrem záverov kontrolného znaleckého dokazovania aj obsah zdravotnej dokumentácie žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že necelých desať mesiacov od dopravnej nehody sa žalobca intenzívne liečil, pravidelne navštevoval traumatologickú ambulanciu, následne však už návštevy odborného lekára žalobcom boli len sporadické, pričom v období od 27.1.2011 do 8.11.2013 (okrem týchto dní) odborného lekára vôbec nenavštívil a takisto z lekárskeho posudku ohodnocujúceho SSU žalobcu zo dňa 9.1.2013, podľa ktorého liečenie bolo u žalobcu ukončené dňa 1.1.2011. I z výpovede žalobcu na pojednávaní pred súdom jednoznačne vyplynulo, že od roku 2011 mal žalobca ešte problémy s opúchaním nohy pri fyzickej námahe, nemusel však vyhľadať kvôli tomu lekára, naopak, „liečil“ sa sám, pričom „babské lieky“ mu pomáhali. Súdom ustanovený znalec MUDr. Gémeš zo zdravotnej dokumentácie žalobcu zistil, že liečba u žalobcu bola vykonávaná do 28.10.2010, kedy bola doporučená síce kontrola, ale táto dokumentovaná nie je, pričom kontroly u žalobcu v októbri 2010 popisujú stabilizovaný stav. Z vyššie zistených skutočností sa súd stotožnil so záverom znalca MUDr. Gémeša, že za dátum stabilizácie zdravotného stavu žalobcu možno považovať práve dátum 28.10.2010, pretože, ako to zo zdravotnej dokumentácie žalobcu MUDr. Gémeš zistil, v nasledujúcom období až do vyšetrenia žalobcu znalcom v zdravotnej dokumentácii žalobcu sa nenachádza žiaden nález súvisiaci so zmenou následkov po predmetnom úraze. 28.10.2010 je teda dátum, kedy bolo možné vypracovať prvýkrát komplexné bodové hodnotenie bolestného. Vypracovanie SSU sa vykonáva, keď je stav po úraze plne ustálený, spravidla 1 rok po ukončení liečby. Teda SSU mohlo byť vypracované 28.10.2011. Pokiaľ žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v priebehu konania tvrdil, že MUDr. Gémeš mal pri vypracovaní znaleckého posudku k dispozícii zrejme neúplnú zdravotnú dokumentáciu žalobcu, túto obranu považoval súd len za účelovú, ku ktorej neboli navrhnuté žiadne dôkazy, ktorá však navyše bola i v rozpore so samotným tvrdením žalobcu, že po asi roku od úrazu už odborného lekára nevyhľadal a pri problémoch s nohou, v súvislosti so zvýšenou fyzickou aktivitou, sa viac-menej úspešne liečil sám. Poúrazový nález u žalobcu bol teda v tom čase už ustálený, dlhšie obdobie sa už nemenil (žalobca sa už neliečil u odborného lekára), pričom nie je podstatné, aký tento nález je, teda že v prípade žalobcu pretrvával a i v súčasnosti pretrváva opuch pravej nohy.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca už bezprostredne po dopravnej nehode 9.4.2010 mal vedomosť o tom, že za škodu mu vzniknutú pri dopravnej nehode zodpovedá práve pôvodne v konaní žalovaný Ing. V.. Svedčí o tom okrem iného i to, že žalobca osobu škodcu, ktorý ho navštívil po dopravnej nehode v nemocnici, presne označil v hlásení poistnej udalosti dňa 3.5.2010 aj 9.6.2010. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa totiž viaže k okamžiku, kedy poškodený získal informáciu, z ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/871/2002).

6. Z vyššie uvedených záverov súdu, možno teda uzavrieť, že už v apríli 2010 žalobca poznal škodcu, pričom zdravotný stav žalobcu sa prvýkrát ustálil do tej miery, že bolo možné prvýkrát u neho obodovať škodu na zdraví z titulu SSU najneskôr dňa 1.1. 2011. Teda už začiatkom januára 2011 začala u žalobcu plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá v deň podania žalobného návrhu na súd už dávno (najneskôr dňom 1.1. 2013) uplynula. Nárok, ktorý si žalobou v konaní žalobou uplatnil bol teda už premlčaný a pokiaľ obaja žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku jeho premlčania, súd na túto námietku bol povinný prihliadať, z dôvodu ktorého žalobu bez ďalšieho v celom rozsahu zamietol.

7. Pokiaľ žalobca v konaní navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka MUDr. B. a znalca MUDr. Porubca, na preukázanie toho, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu a takisto k možnosti obodovania jeho SSU mohlo po dopravnej nehode dôjsť najskôr koncom r. 2013, resp. začiatkom r. 2014, súd jeho procesnému návrhu nevyhovel z dôvodu, že z doposiaľ vykonaných dôkazov bol dostatočne ustálený skutkový stav veci, na ktorom by nezmenila nič ani výpoveď svedka MUDr. B. a znalca MUDr. P., o ktorých zaujatosti vo veci, pretože obaja lekári vyšetrovali žalobcu ešte pred nariadením znaleckého dokazovania znalcom MUDr. P., o čom súd pred nariadením znaleckého dokazovania nemal vedomosť, možno dôvodne pochybovať. Navyše MUDr. B. vo svojom lekárskom posudku jednoznačne uviedol koniec liečenia žalobcu na následky dopravnej nehody a takisto koniec pracovnej neschopnosti žalobcu dňom 1.1.2011. Pokiaľ zas MUDr. Porubec vo svojom písomnom potvrdení zo dňa 1.2. 2017 ako reakciu na kontrolné znalecké dokazovanie tvrdí, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu s trvalými následkami po dopravnej nehode s možnosťou definitívneho hodnotenia jeho SSU došlo po zdĺhavej poúrazovej liečbe zlomenín, hlavne členku, kde pretrvával dlhodobo výrazný opuch a obehové

poruchy končatiny na podklade artériosklerotických cievnych zmien, ktoré oddialili možnosť skoršieho posúdenia jeho trvalých následkov, pričom k postupnému zlepšeniu klinického stavu došlo počas r. 2013, z dôvodu ktorého v znaleckom posudku uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo najskôr koncom r. 2013, tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi objektívnymi skutočnosťami a tieto jeho tvrdenia nevyplývajú ani zo zdravotnej dokumentácie žalobcu. Znalec MUDr. Porubec za deň ustálenia zdravotného stavu žalobcu určil dátum 1.1.2014 bez akýchkoľvek odborných medicínskych záverov a postupov, ktoré ho viedli k stanoveniu práve tohto dátumu. V rozpore s týmto záverom v znaleckom posudku uviedol, že liečba prebehla štandardne do jedného roka vo fyzickom šetrení bez komplikácii až na pretrvávajúce opuchy pravého členka. Následne sa znalec vyjadruje k neprimeranému a zrejme neuváženému fyzickému zaťaženiu organizmu samotným žalobcom, čo tiež mohlo predĺžiť jeho liečbu. Znalec MUDr. Porubec navyše bez akéhokoľvek vysvetlenia určil dátum ustálenia zdravotného stavu žalobcu na deň 1.1.2014 v rozpore s lekárskym posudkom ohodnocujúcim SSU u žalobcu, kde sa uvádza začiatok liečenia žalobcu dňa 9.4.2010 a ukončenie liečenia dňa 1.1.2011, začiatok pracovnej neschopnosti 9.4.2010 a ukončenie pracovnej neschopnosti dňa 1.1.2011. Znalec MUDr. Porubec navyše vo svojom posudku vykonal hodnotenie SSU nad rámec zadanej úlohy stanovenej súdom so 100%-ným navýšením bodového hodnotenia, hoci dňa 9.1.2013 pri potvrdzovaní lekárskeho posudku vypracovaného MUDr. Hrdlíkom toto navýšenie nenavrhol a považoval za správne bodové hodnotenie v rozsahu 250 bodov. Zvýšenie obodovania SSU u žalobcu MUDr. Porubcom podľa právneho názoru súdu takisto nie je v súlade s dikciou vyhlášky. V tejto sa uvádza, že znalec môže zvýšiť SSU ,,vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možností poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví“. Z uvedeného vyplýva, že znalec síce použil maximálne možné navýšenie, ale žiadnym spôsobom nezohľadnil vek žalobcu, v ktorom sa mu predmetný úraz stal.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu neúspešný, z dôvodu ktorého rozhodol súd tak, že žalovaný majú voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O náhrade trov štátu rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 (Štát je účastný v konaní o náhrade trov, ktoré mu v konaní vznikli.), vychádzajúc z toho, že úspech žalobcu v konaní bol v rozsahu 0 % a žalovaných v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 . 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel príp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyhodnotil žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania ako dôvod zamietnutia žalobcom uplatneného nároku. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia začala plynúť prvým dňom nasledujúcim po dni ustálenia jeho zdravotného stavu poškodeného dopravnou nehodou zo dňa 9.4.2010, t.j. dňa 10.01.2013, keď sa dozvedel o škode zodpovedajúcej trvalému a nezvratnému poškodeniu jeho zdravia. V priebehu konania boli za účelom ustálenia počiatku plynutia premlčacej lehoty vyhotovené dva znalecké posudky na základe uznesenia súdu, a to uznesením súdu zo dňa 28. júla 2015 bol súdom ustanovený znalec MUDr. Dušan Porubec, ktorý znaleckým posudkom č. 26/2012 v bode III. posudku skonštatoval, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri dopravenej nehode zo dňa 9.4.2010 došlo od 1.1.2014. V priebehu konania súd vyhovel návrhu žalovaného 2/ a uznesením zo dňa 18. februára 2016 nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie a za znalca ustanovil MUDr. Petra Gémeša. Súd uznesením zo dňa 15. júna 2016 na základe žalobcom vznesenej námietky o možnej zaujatosti rozhodol, že znalec MUDr. Peter Gémeš nie je vylúčený z vykonania znaleckého posudku. Znaleckým posudkom č. 17/2016 MUDr. Peter Gémeš skonštatoval, že na základe zdravotnej dokumentácie žalobcu za dátum stabilizácie nálezu možno považovať 28.10.2010 a odôvodnil to skutočnosťou, že v následnom období sa v zdravotnej dokumentácii žalobcu nenachádza žiadny nález súvisiaci so zmenou následkov po predmetnom úraze. V priebehu konania opakovane navrhoval súdu vypočuť ošetrujúceho lekára žalobcu MUDr. Hrdlíka, za účelom preukázania dátumu ustálenia zdravotného stavu žalobcu poškodeného dopravnou nehodou zo dňa 9.4.2010 s dôrazom na skutočnosť, že zák.č. 437/2004 Z.z. v platnom znení predpokladá, že každé poškodenie na zdraví treba posudzovať individuálne a je len na posudzujúcom lekárovi, aby stanovil, kedy je vhodný čas pre hodnotenie následkov, ktoré zanechali úraz alebo choroba z povolania na zdraví poškodeného. Lekár môže hodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia vtedy, ak poškodenie na zdraví spôsobené úrazom alebo chorobou z povolania zanechá na poškodenom preukázateľné nepriaznivé následky pre jeho život a pre

uspokojovanie jeho životných, ale aj spoločenských potrieb. Škoda na zdraví- sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu - ako bezprostredná príčina poškodenia jeho zdravia pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/, za čo bol odsúdený právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 3T/23/2011, bola teda zistená najskôr dňa 9.1.2013, kedy ošetrujúci lekár skonštatoval, že zdravotný stav žalobcu je ustálený a jeho poškodenie zdravia pri dopravnej nehode zo dňa 9.4.2010 vykazuje známky trvalého poškodenia, ktoré mu sťažuje jeho spoločenské uplatnenie a je nezvratné a zároveň vyhotovil aj hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zák. č. 437/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z dôvodu, že súd nevyhovel návrhu vykonať výsluch ošetrujúceho a teda aj posudzujúceho lekára žalobcu, predložil súdu potvrdenie MUDr. Rudolfa Hrdlika zo dňa 1. februára 2017, ktorým, menovaný potvrdil, že k ustáleniu zdravotného stavu s trvalými následkami pacienta - žalobcu, poškodeného pri dopravnej nehode zo dňa 9.4.2010, došlo najskôr zač. januára 2013 a po menších recidívach jeho zdravotný stav možno definitívne hodnotiť ako ustálený k hodnoteniu jeho sťaženého spoločenského uplatnenia koncom r. 2013, resp. zač. r. 2014. A potvrdenie MUDr. Dušana Porubca ( v čase liečby žalobcu primára oddelenia úrazovej chirurgie NSP Trebišov), ktorým potvrdil, že je riadne oboznámený s priebehom liečby pacienta M. ( žalobcu) a preto opakovane potvrdil, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu s trvalými následkami po dopravnej nehode s možnosťou definitívneho hodnotenia jeho sťaženého spoločenského uplatnenia, mohlo dôjsť najskôr koncom r. 2013, resp. 1.1.2014. V týchto súvislostiach poukázal aj na skutočnosť, že v konaní poukázal na znalecké dokazovanie hodnotenia poškodenia zdravia a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu, ktoré pre potrebu žalovaného 2/ vyhotovil MUDr. Béreš, sekundárny lekár odd. úrazovej chirurgie NSP Trebišov( teda tej istej nemocnice, v ktorej bol žalobca liečený a v ktorej o.i. pracuje aj ako ošetrujúci lekár žalobcu MUDr. Rudolf Hrdlik a v ktorej v čase liečby žalobcu pracoval aj MUDr. Dušan Porubec) za účelom odškodnenia žalobcu titulom jeho individuálneho poistenia u žalovaného 2/ a ako zamestnanec tohto zariadenia a zároveň ako zmluvný lekár- znalec žalovaného 2/ mal a má prístup k zdravotnej dokumentácii žalobcu. Kontrolné súdom nariadené znalecké dokazovanie vykonané MUDr. Gémešom bolo vykonané po znaleckom hodnotení MUDr. Bérešom. Na základe tejto skutočnosti, prihliadnuc na konštatovanie MUDr. Gémeša, ktorý v znaleckom posudku č. 17/2016 skonštatoval, že posledný záznam v zdravotnej dokumentácii žalobcu bol zo dňa 28.10.2010, ktorý tento znalec považuje za dátum stabilizácie nálezu žalobcu, vyslovil na pojednávaní prvostupňového súdu vážne podozrenie, že jeho zdravotná dokumentácia, z ktorej tento znalec vyhotovil kontrolný znalecký posudok, nebola kompletná, a preto nemôže byť ním stanovený tento deň, t.j. 28.10.2010 dňom ustálenia zdravotného stavu žalobcu pre účely náhrady za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, ktorý je predmetom tohto konania. Toto vážne podozrenie si dovolil vysloviť práve z dôvodu, že MUDr. Béreš hodnotil zdravotný stav žalobcu ešte pred jeho hodnotením prvostupňovým súdom ustanoveným znalcom MUDr. Gémešom a z dôvodu zmluvného vzťahu MUDr. Béreša ako znalca so žalovaným 2/ je vysoko pravdepodobné, že práve v čase výkonu jeho znaleckého dokazovania mohlo dôjsť k zmene stavu, resp. úbytku zdravotnej dokumentácie žalobcu, pretože tento konal len v súlade so záujmami svojho zmluvného partnera, t.j. žalovaného 2/. Podľa odborných názorov chirurgov je vysoko pravdepodobné, že práve úraz a poškodenie zdravotného stavu žalobcu ako bezprostredný následok dopravnej nehody zo dňa 9.4.2010 mohol byť spúšťačom poškodenia a zhoršenia stavu ciev v oblasti zlomeného členka pravej dolnej končatiny a práve táto skutočnosť mohla priamo ovplyvniť predlženie ustálenia zdravotného stavu poškodeného žalobcu. Na základe uvedených skutočnosti je toho názoru, že súd nevykonal dostatočné a objektívne dokazovanie a nepokladal za potrebné vypočuť ošetrujúceho lekára žalobcu za účelom preukázania dátumu ustálenia zdravotného stavu žalobcu poškodeného dopravnou nehodou zo dňa 9.4.2010 s dôrazom na skutočnosť, že zák.č. 437/2004 Z.z. v platnom znení predpokladá, že každé poškodenie na zdraví treba posudzovať individuálne a je len na ošetrujúcom lekárovi, aby stanovil, kedy je vhodný čas pre hodnotenie následkov, ktoré zanechali úraz alebo choroba z povolania na zdraví poškodeného. Práve tento lekár môže hodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia vtedy, ak poškodenie na zdraví spôsobené úrazom alebo chorobou z povolania zanechá na poškodenom preukázateľné nepriaznivé následky pre jeho život a pre uspokojovanie jeho životných, ale aj spoločenských potrieb. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy a ani nepokladal za potrebné hodnotiť ani ním predložené potvrdenia MUDr. Hrdlika a MUDr. Porubca vo veci definitívneho ustálenia zdravotného stavu žalobcu pre účely jeho nároku na náhradu škody titulom sťaženia jeho spoločenského uplatnenia. Práve výpoveď ošetrujúceho lekára má byť a je smerodajná k určeniu definitívneho termínu ustálenia zdravotného stavu žalobcu pre účely odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu. 10. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a tiež vec správne právne posúdil. Pod bodom 37) rozsudku okresný súd podrobne zdôvodnil svoj právny záver, t.j. že nárok žalobcu je premlčaný v celom

rozsahu. Pri rozhodovaní okresný súd hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ust. § 191 . Okresný súd vychádzal zo záverov kontrolného znaleckého dokazovania - znaleckého posudku č. 17/2016 vypracovaného MUDr. Gémešom, z ktorého vyplýva, že kontroly v októbri 2010 popisujú stabilizovaný stav, za dátum stabilizácie nálezu možno považovať práve dátum 28.10.2010. V následnom období až do jeho vyšetrenia v zdravotnej dokumentácii sa nenachádza žiadny nález súvisiaci so zmenou následkov po predmetnom úraze. 28.10.2010 je dátum, kedy bolo možné vypracovať prvýkrát komplexné bodové hodnotenie bolestného. Vypracovanie sťaženia spoločenského uplatnenia sa vykonáva, keď je stav po úraze plne ustálený, spravidla 1 rok po ukončení liečby. Teda SSU mohlo byť vypracované 28.10.2011. Kontrolný znalecký posudok sa zaoberal aj dátumom ustálenia zdravotného stavu konštatovaného znalcom MUDr. Porubcom (1.1.2014), pričom kontrolný znalec považuje tento dátum 1.1.2014 za nepreskúmateľný, nepodložený žiadnymi objektívnymi nálezmi (str. 11 , čo potvrdil opätovne aj na dotaz súdu po výhradách vznesených žalobcom (č. listu 134) - z obsahu zdravotnej dokumentácie žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobca sa intenzívne liečil necelých 10 mesiacov od dopravnej nehody, následne už návštevy odborného lekára žalobcom boli len sporadické, pričom v období od 27.1.2011 do 8.11.2013 odborného lekára vôbec nenavštívil. Sám žalobca pri výsluchu na pojednávaní dňa 27.2.2017 uviedol, že je pravda, že v roku 2012 u odborného lekára nebol, po r. 2010 sa to u neho sčasti ustálilo, po 27.1.2011 lekára už nemusel vyhľadať, potom, ako použil svoj liek, opuch zmizol, ďalej už necítil potrebu isť s tým k lekárovi. Z lekárskeho posudku zo dňa 9.1.2013 vystaveného MUDr. Hrdlikom a potvrdeného MUDr. Porubcom, kde je skoro zhodne s kontrolným znaleckým posudkom konštatované ukončenie liečenia dňa 1.1.2011 (toto svoje pôvodné stanovisko začali meniť až v priebehu súdneho konania ako odpovede na vyslovené žiadosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu). Z právoplatného rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.3.2011, sp. zn. 3T 23/2011, tiež vyplýva, že zranenia obmedzovali žalobcu v obvyklom spôsobe života 3 mesiace. Okresný súd sa dostatočne vysporiadal aj s návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka MUDr. Hrdlika a MUDr. Porubca, pričom v bode 41) rozsudku podrobne zdôvodnil, prečo navrhnutý dôkaz nevykonal. Výsluch navrhnutých lekárov vzhľadom na vykonané dokazovanie, okresný súd správne vyhodnotil ako neúčelné, pričom správne vyjadril pochybnosť o objektívnosti navrhnutých svedkov, ktorí vydávali rozporné tvrdenia bez podloženia objektívnymi skutočnosťami, ktoré navyše nemali oporu v zdravotnej dokumentácii žalobcu. Vyslovenie podozrenia žalobcu smerujúceho voči MUDr. Bérešovi a v nadväznosti na to spomínaný údajný úbytok zdravotnej dokumentácie, považuje zo strany žalobcu za špekulatívne a účelové tvrdenie, z ktorého je možné vyvodiť ďalšie právne kroky. Zdôraznil, že sám žalobca na pojednávaní dňa 27.2.2017 potvrdil, že lekárov nenavštevoval. Zároveň poukázal na to, že poskytnutie poistného plnenia z individuálneho životného poistenia sa spravuje inými pravidlami a inými právnymi predpismi ako poskytnutie náhrady škody z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo nie je možné stotožňovať. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 potvrdil ako vecne správne.

11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 v spojení s § 470 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu v konaní uplatnený, je premlčaný.

14. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, a to z lekárskeho posudku ohodnocujúceho SSU žalobcu zo dňa 9.1.2013, že liečenie bolo u žalobcu ukončené dňa 1.1.2011. Z výroku rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.3. 2011 sp. zn. 3T 23/2011 tiež vyplýva, že zranenia obmedzovali žalobcu v obvyklom spôsobe života 3 mesiace. Podľa ustálenej súdnej praxe za deň zistenia bolesti a SSU nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo/37/2000). Vzhľadom na uvedené možno aj podľa odvolacieho súdu ustáliť, že žalobca zistil výšku škody SSU okamihom ustálenia jeho zdravotného stavu, ktorý bol ustálený najneskôr dňom 1.1.2011, kedy bolo liečenie u žalobcu ukončené. O ustálení zdravotného stavu žalobcu najneskôr dňa 1.1.2011 svedčí aj podľa odvolacieho súdu okrem záverov kontrolného znaleckého dokazovania aj obsah zdravotnej dokumentácie žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že necelých desať mesiacov od dopravnej nehody sa žalobca intenzívne liečil, pravidelne navštevoval traumatologickú ambulanciu, následne však už návštevy odborného lekára žalobcom boli len sporadické, pričom v období od 27.1.2011 do 8.11.2013 (okrem týchto dní) odborného lekára vôbec nenavštívil a takisto z lekárskeho posudku ohodnocujúceho SSU žalobcu zo dňa 9.1.2013, podľa ktorého liečenie bolo u žalobcu ukončené dňa 1.1.2011. Pritom i z výpovede žalobcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že od roku 2011 mal žalobca ešte problémy s opúchaním nohy pri fyzickej námahe, nemusel však vyhľadať kvôli tomu lekára, naopak, „liečil“ sa sám, pričom „babské lieky“ mu pomáhali. Súdom ustanovený znalec MUDr. Gémeš zo zdravotnej dokumentácie žalobcu zistil, že liečba u žalobcu bola vykonávaná do 28.10.2010, kedy bola doporučená síce kontrola, ale táto dokumentovaná nie je, pričom kontroly u žalobcu v októbri 2010 popisujú stabilizovaný stav. Z vyššie zistených skutočností sa aj odvolací súd stotožnil so záverom znalca MUDr. Gémeša, že za dátum stabilizácie zdravotného stavu žalobcu možno považovať práve dátum 28.10.2010, pretože, ako to zo zdravotnej dokumentácie žalobcu MUDr. Gémeš zistil, v nasledujúcom období až do vyšetrenia žalobcu znalcom v zdravotnej dokumentácii žalobcu sa nenachádza žiaden nález súvisiaci so zmenou následkov po predmetnom úraze. 28.10.2010 je teda dátum, kedy bolo možné vypracovať prvýkrát komplexné bodové hodnotenie bolestného. Vypracovanie SSU sa vykonáva, keď je stav po úraze plne ustálený, spravidla 1 rok po ukončení liečby. Teda SSU mohlo byť vypracované 28.10.2011. Pokiaľ žalobca v priebehu konania ako aj v podanom odvolaní tvrdil, že MUDr. Gémeš mal pri vypracovaní znaleckého posudku k dispozícii zrejme neúplnú zdravotnú dokumentáciu žalobcu, túto obranu považoval aj odvolací súd len za účelovú, ku ktorej neboli navrhnuté žiadne dôkazy, ktorá však navyše bola i v rozpore so samotným tvrdením žalobcu, že po asi roku od úrazu už odborného lekára nevyhľadal a pri problémoch s nohou, v súvislosti so zvýšenou fyzickou aktivitou, sa viac-menej úspešne liečil sám. Poúrazový nález u žalobcu bol teda v tom čase aj podľa odvolacieho súdu už ustálený, dlhšie obdobie sa už nemenil (žalobca sa už neliečil u odborného lekára), pričom nie je podstatné, aký tento nález je, teda že v prípade žalobcu pretrvával a i v súčasnosti pretrváva opuch pravej nohy. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd taktiež za preukázané, že žalobca už bezprostredne po dopravnej nehode 9.4.2010 mal vedomosť o tom, že za škodu mu vzniknutú pri dopravnej nehode zodpovedá práve pôvodne v konaní žalovaný Ing. V., o čom svedčí okrem iného i to, že žalobca osobu škodcu, ktorý ho navštívil po dopravnej nehode v nemocnici, presne označil v hlásení poistnej udalosti dňa 3.5.2010 aj 9.6.2010. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa totiž viaže k okamžiku, kedy poškodený získal informáciu, z ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá. Z vyššie uvedených záverov súd prvej inštancie potom správne uzavrel, že už v apríli 2010 žalobca poznal škodcu, pričom zdravotný stav žalobcu sa prvýkrát ustálil do tej miery, že bolo možné prvýkrát u neho obodovať škodu na zdraví z titulu SSU najneskôr dňa 1.1.2011. Teda aj podľa odvolacieho súdu už začiatkom januára 2011 začala u žalobcu plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá v deň podania žalobného návrhu na súd prvej inštancie už dávno (najneskôr dňom 1.1.2013) uplynula. Nárok, ktorý si žalobou v konaní žalobou uplatnil bol teda už premlčaný a pokiaľ obaja žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku jeho premlčania, súd prvej inštancie správne na túto námietku prihliadal, z dôvodu ktorého správne žalobu bez ďalšieho v celom rozsahu zamietol.

15. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že v konaní navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka MUDr. Hrdlíka a znalca MUDr. Porubca, na preukázanie toho, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu a takisto k možnosti obodovania jeho SSU mohlo po dopravnej nehode dôjsť najskôr koncom r. 2013, resp. začiatkom r. 2014, pričom súd prvej inštancie jeho procesnému

návrhu nevyhovel, túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil prečo navrhovaný dôkaz nevykonal, pričom správne uviedol, že z doposiaľ vykonaných dôkazov bol dostatočne ustálený skutkový stav veci, na ktorom by ani podľa odvolacieho súdu nezmenila nič ani výpoveď svedka MUDr. Hrdlíka a znalca MUDr. Porubca, o ktorých zaujatosti vo veci, pretože obaja lekári vyšetrovali žalobcu ešte pred nariadením znaleckého dokazovania znalcom MUDr. Porubcom, o čom súd prvej inštancie pred nariadením znaleckého dokazovania nemal vedomosť, možno aj podľa odvolacieho súdu dôvodne pochybovať. Pričom súd prvej inštancie správne ďalej uviedol, že navyše MUDr. Hrdlík vo svojom lekárskom posudku jednoznačne uviedol koniec liečenia žalobcu na následky dopravnej nehody a takisto koniec pracovnej neschopnosti žalobcu dňom 1.1.2011. Pokiaľ zas MUDr. Porubec vo svojom písomnom potvrdení zo dňa 1.2. 2017 ako reakciu na kontrolné znalecké dokazovanie tvrdí, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu s trvalými následkami po dopravnej nehode s možnosťou definitívneho hodnotenia jeho SSU došlo po zdĺhavej poúrazovej liečbe zlomenín, hlavne členku, kde pretrvával dlhodobo výrazný opuch a obehové poruchy končatiny na podklade artériosklerotických cievnych zmien, ktoré oddialili možnosť skoršieho posúdenia jeho trvalých následkov, pričom k postupnému zlepšeniu klinického stavu došlo počas r. 2013, z dôvodu ktorého v znaleckom posudku uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo najskôr koncom r. 2013, tieto svoje tvrdenia ani podľa odvolacieho súdu nepodložil žiadnymi objektívnymi skutočnosťami a tieto jeho tvrdenia nevyplývajú ani zo zdravotnej dokumentácie žalobcu. Znalec MUDr. Porubec za deň ustálenia zdravotného stavu žalobcu určil dátum 1.1.2014 aj podľa odvolacieho súdu bez akýchkoľvek odborných medicínskych záverov a postupov, ktoré ho viedli k stanoveniu práve tohto dátumu. Znalec MUDr. Porubec navyše bez akéhokoľvek vysvetlenia určil dátum ustálenia zdravotného stavu žalobcu na deň 1.1.2014 v rozpore s lekárskym posudkom ohodnocujúcim SSU u žalobcu, kde sa uvádza začiatok liečenia žalobcu dňa 9.4.2010 a ukončenie liečenia dňa 1.1.2011, začiatok pracovnej neschopnosti 9.4.2010 a ukončenie pracovnej neschopnosti dňa 1.1.2011. Z vyššie uvedených dôvodov ani odvolací súd nepovažoval za potrebné v prejednávanej veci doplniť dokazovanie výsluchom uvedených svedkov. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je pritom vždy vecou súdu, a nie strán sporu.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .