Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/355/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu S., a.s., so sídlom T., H. X/ A, IČO: XX XXX XXX, zast. Mgr. E. T., advokátom so sídlom v T., H. X/A, proti žalovaným: 1/ E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. S., U. XXX/XX a 2/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. S., H. XXX/X, obaja zastúpení JUDr. I. B., advokátom so sídlom A., J. P. č. X/A, do 30.6.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: W., o zaplatenie 5.283,71 eur istiny a prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. júla 2013, č.k. 12C/108/2013-113, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd v konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom žalobcu, a to so spoločnosťou E. A., registrovaná v S. spoločností T. H. Z. pod č. XXXXXX, so sídlom H. G. U., P.O.T. XXX, S. Q., Q., T. R. O..

II. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. III. Žiadnej zo strán sporu a W., nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Na dovolanie žalobcu zrušil Najvyšší súd SR predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu (17Co 185/2014 zo dňa 17.12.2014) z dôvodu opomenutia rozhodnutia o návrhu žalobcu na zmenu účastníka, ku ktorej došlo v dôsledku postúpenia pohľadávky.

2. Odvolací súd preto o opomenutom návrhu na zmenu účastníka rozhodol výrokom I. tohto rozhodnutia podľa § 63, § 64 a § 65 a vec nanovo prejednal. Nenašiel však dôvod rozhodnúť vecne inak ako v predchádzajúcom rozhodnutí zrušenom z procesného dôvodu. Vzhľadom na to svoje nové rozhodnutie aj v zásade totožne formuluje:

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh o zaplatenie 5.283,71 Eur s úrokom z omeškania 11,49 % ročne od 21.06.2012 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že na základe zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere zo dňa 20.02.2006 poskytol právny predchodca žalobcu, a to H. ako veriteľ žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi medziúver vo výške 250.000,- Sk. Podľa úverovej zmluvy sa žalovaný 1/ zaviazal do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 1.250,- Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru vo výške 6,49 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 1.353,- Sk so splatnosťou splátok prvého v mesiaci s povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15. dňa v mesiaci. Žalovaná v 2. rade prevzala svojím podpisom na seba povinnosť ručením uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Žalovaný 1/ si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnil, keď riadne a včas nesplácal svoj dlh žalobcovi. H. zaslala žalovaným dňa 09.10.2007 poslednú výzvu na úhradu omeškaných splátok pred odstúpením od zmluvy do 30.10.2007. V stanovenej lehote žalovaný

dlh neuhradil, a preto H. odstúpila listom zo dňa 07.10.2008 od úverovej zmluvy a zároveň požiadala o vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov v 7-dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy. Žalovaný 1/ prevzal takéto odstúpenie od úverovej zmluvy dňa 23.10.2008 a žalovaná 2/ v ten istý deň. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 01.06.2009 a 18.05.2011 bola pohľadávka veriteľa H. postúpená na spoločnosť E. U. so sídlom v T. a následne na právneho predchodcu žalobcu. Ku dňu 31.05.2009 sumu 6.079,04 Eur, ktoré pozostávali z istiny 5.963,89 Eur a sankčných poplatkov 115,15 Eur. V období od 06.08.2009 do 07.08.2012 žalovaní zaplatili spolu 2.750 Eur. Uvedené platby žalobca započítal podľa jeho vyjadrenia na príslušenstvo pohľadávky. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou považoval jednoznačne za zmluvu o úvere a súčasne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na právnu úpravu vykonanú zákonom č. 258/2001 Z.z. účinnú v čase uzavretia zmluvy uviedol, že predmetnú zmluvu možno podriadiť režimu tohto zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Vyslovil názor, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov Občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, pričom uvedený záver podporujú aj odkazy k textu zákona, aj keď nie presne v označených súvislostiach). Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch podľa prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka je potrebné vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho zákonníka, aplikovať všeobecné ustanovenia o občianskoprávnych vzťahoch. Vyplýva to i zo znenia § 54 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, z ktorej možno vyvodiť, že spotrebiteľ si zmluvou nemôže zhoršiť postavenie, ktoré by inak mal pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako celku. Dodal, že v zmysle § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného ku dňu uzavretia zmluvy, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že aj táto norma viedla za použitia výkladového pravidla "argumentum a contrario" súd podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. A napokon, v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo platí aj o ustanoveniach týkajúcich sa premlčania. Žalovaní a vtedajší vedľajší účastník na ich strane vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, a preto sa súd prvého stupňa zaoberal najskôr touto otázkou. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že žalobca si uplatnil voči žalovaným nárok na zaplatenie postúpenej pohľadávky právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému 1/, ktorá ku dňu podania návrhu na súd mala predstavovať sumu 5.283,71 Eur. Bolo preukázané, že žalovaný 1/ dlh riadne nesplácal, z ktorého dôvodu ho žalobca vyzval na zaplatenie celého dlhu aj s príslušenstvom. Na predmetný vzťah a právo žalobcu bolo potrebné aplikovať premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá je trojročná. Aj keď účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, ktorá ako typ zmluvy je absolútnym obchodom, zároveň táto zmluva spadá pod úpravu spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ako i zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vyslovil názor, že aj keď premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nie je predmetom zmluvných dojednaní, použitie ustanovení o premlčaní podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka požíva ochranu podľa zásad občianskeho práva. Odstúpenie od predmetnej úverovej zmluvy sa stalo účinným dňa 23.10.2008, kedy sa o odstúpení obaja žalovaní dozvedeli. Týmto dňom sa úverová zmluva od začiatku zrušila v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka a žalobcovi uplynula dvojročná, ale i trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde pred podaním návrhu na súd, t.j. 12.12.2012. Návrh vo veci samej podal teda žalobca na súd po uplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto bol jeho návrh zamietnutý z dôvodu premlčania.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil dôvod na odvolanie podľa vtedy platného § 205 ods. 2 písm. b/, f/ O.s.p. Zotrval na stanovisku, že prvostupňový súd primárne vec nesprávne právne posúdil, ak zmluvu o úvere, z ktorej vyplýva nárok žalobcu, posudzoval podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinného ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia. Za nesprávny považoval aj záver prvostupňového súdu, ktorý otázku premlčania nároku žalobcu posudzoval výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že úverová zmluva nemá charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyčítal súdu prvého stupňa jeho opomenutie, že v zmysle § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o

poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb, a teda ich údržbu. V prejednávanej veci nejde o účastníkmi zmluvy dohodnuté aplikovanie Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného zákonníka, ale o zákonom určenú povinnosť aplikovania Obchodného zákonníka. Predmetný úverový vzťah sa spravuje zo zákona primárne ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na účastníkov zmluvy. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v ustanoveniach § 52 - § 54 rieši len neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, a preto odkazom na tieto ustanovenia nie je možné na obchodnoprávny vzťah aplikovať všetky ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to len podľa svojvôle spotrebiteľa tak, ako mu to práve vyhovuje a je pre neho prospešné. Ďalej uviedol, že pri gramatickom, logickom i systematickom výklade ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu nebolo podriadiť celý obsah spotrebiteľských zmlúv pod režim Občianskeho zákonníka tak, ako to interpretuje súd prvého stupňa, ale účelom bolo, aby sa len tá časť zmluvy, ktorú si strany medzi sebou dojednali, neodchyľovala od ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré zabezpečujú ochranu spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32Cdo 3337/2010, ktorého závery sú použiteľné aj v našich právnych podmienkach. Výklad ustanovení § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, tak ako bol vykonaný súdom prvého stupňa považoval teda za nesprávny a v rozpore s explicitným znením týchto zákonných ustanovení, ktorý navyše narúša právnu istotu účastníkov obchodnoprávnych vzťahov, pričom im odníma legálne nadobudnuté práva, je arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný a neakceptovateľný. Poukázal na to, že v súdnej praxi, ako aj odbornej teórii je preferovaný právny názor, podľa ktorého v prípade odstúpenia od obchodnej zmluvy je potrebné premlčanie posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2001 sp.zn. M Obdo V 2/2000 s tým, že aj podľa názoru Ústavného súdu SR, pokiaľ súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku 1 odsek 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Konštatoval, že prvostupňový súd sa v prejednávanom prípade bez adekvátneho odôvodnenia odklonil od doteraz jednotnej judikatúry v právnej otázke posudzovania premlčania práv bezdôvodného obohatenia, majúceho základ v obchodnoprávnych vzťahoch.

5. Žalovaní ako aj vedľajší účastník vo vyjadrení, ktoré podali prostredníctvom právneho zástupcu, navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 7. Žalobca vo svojom odvolaní uplatňuje dôvod na odvolanie spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci a v inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Nesprávne právne posúdenie veci je dané podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

9. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť citovaného dôvodu na odvolanie. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:

10. Žalobca v konaní zotrvával na stanovisku, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

11. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že predmetný vzťah vznikol z účinnosti zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona v znení ku dňu uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumelo spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V súdnej praxi nie sú pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Rovnako je jednoznačne zrejmé, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nemohla zmeniť. Súdna prax

považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo. Podľa judikatúry Súdneho dvora je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti.

12. Uvedené závery a názory akceptoval ako ústavne konformné aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19. júna 2013, č.k. IÚS 402/2013-10. Jedná sa tak o novšie rozhodnutie, než tie, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, a preto v súlade so zásadou, ktorú vyslovil aj odvolateľ, pokiaľ súd rieši právnu otázku tú istú alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie rešpektovať.

13. Návrh žalobcu na pripustenie dovolania podľa vtedy platného ust. § 238 ods. 3 O.s.p., sa stal novou právnou úpravou bezpredmetný.

14. Ďalší v odvolaní uplatnený dôvod, a to iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, taktiež nepovažoval odvolací súd za opodstatnene uplatnený. Inou vadou sa podľa súdnej praxe rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorých dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

15. Podľa záveru odvolania táto vada mala spočívať v porušení základnej zásady civilného procesu, a to zásady spravodlivého súdneho konania. Konkrétne žalobca uviedol len porušenie § 118 ods. 2 O.s.p.

16. Zo spisu a najmä z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.07.2013 však vyplýva, že účastníci, resp. ich právni zástupcovia boli oboznámení s obsahom spisu doteraz vykonanými dôkazmi a v konaní bolo pokračované podľa ust. § 118 O.s.p.

17. Nenaplnenie citovaného zákonného ustanovenia sa napokon týka posúdenia otázky, ktorá nebola pre rozhodnutie vo veci samej významná (výška pohľadávky), vzhľadom na to, že návrh na začatie konania bol zamietnutý z dôvodu premlčania, a preto aj nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z citovaného zákonného ustanovenia nemohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozsudku.

18. O trovách odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná strana žalovaná a v tom čase v konaní vystupujúci vedľajší účastník. V dovolacom konaní mal naopak plný úspech žalobca. V dôsledku vzájomného zohľadnenia uvedených výsledkov konaní, odvolací súd náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán sporu, a ani subjektu, ktorý v tom čase vystupoval v konaní v pozícii vedľajšieho účastníka.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e o d v o l a n i e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .