Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/304/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka, v spore žalobcu TELERVIS PLUS a.s., so sídlom v Bratislave, Staré Grunty č. 7, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Na vŕšku č. 12, proti žalovanej U. F., X.. XX.X.XXXX, L. Y. F.A., V. Č.. X, o zaplatenie 645 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 11. apríla 2017 č.k. 10Csp/2/2016 - 31 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 490 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 21.7.2015 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu 52 % z trov konania proti žalovanej.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 645 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 21.7.2015 do zaplatenia.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na tvrdenie žalobcu, že uzavrel ako veriteľ so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. F. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanej úver v sume 500 eur s úrokom vo výške 20 % z istiny, za servisný poplatok 9 % z istiny, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi v celkovej sume 645 eur v trinástich mesačných splátkach, a síce v prvých troch mesačných splátkach vo výške 2,50 eur a ďalej v pravidelných desiatich mesačných splátkach vo výške 63,75 eur, avšak svoju povinnosť si nesplnila, uhradila žalobcovi len 10 eur, a pretože zvyšok svojho dlhu žalovaná doposiaľ neuhradila, listom zo dňa 21.8.2015 žalobca žalovanej oznámil, že dlh, zahrňujúci nesplatenú časť úveru a odplaty, sa stal splatným dňa 20.7.2015.

4. Konštatoval, že opakovane doručoval žalovanej žalobu s prílohami na adresu podľa žaloby, ktorá je totožná s adresou v registri obyvateľov, z ktorej sa zásielka vrátila najskôr neprevzatá v odbernej lehote, potom s poznámkou adresát neznámy, a keďže lustráciou súdu v dostupných evidenciách sa nepodarilo zistiť skutočný pobyt žalovanej, preto žalobu s prílohami doručoval žalovanej v súlade s § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalovaná sa k takto doručenej žalobe nevyjadrila napriek tomu, že žaloba jej bola doručená dňa 21.8.2015.

5. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že dňa 29.12.2014 žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. F. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 500 eur za úrok vo výške 20 % z istiny a za servisný poplatok vo výške 9 % z istiny, pri priemernej RPMN 36,30 %, ktorý sa žalovaná zaviazala žalobcovi vrátiť v trinástich mesačných splátkach s tým, že prvé tri mesačné splátky budú po 2,50 eurá a nasledujúce pravidelné mesačné splátky budú vo výške 63,75 eur, pričom prvá splátka bola splatná desiaty deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia splátka do úplného zaplatenia bola splatná tridsiaty deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Ďalej súd prvej inštancie z tvrdenia žalobcu v žalobe zistil, že žalovaná žalobcovi z úveru zaplatila 10 eur. Zistil tiež, že žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie dlhu vo výške 188,75 eur predžalobnou upomienkou zo dňa 17.7.2015 a zároveň žalovanú upozornil na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a následne v oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 21.8.2015 žalobca oznámil žalovanej, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 20.7.2015 a vyzval žalovanú k úhrade dlžnej sumy 635 eur.

6. Po právnom posúdení sporu podľa § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľoch a o zmene doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), prvoinštančný súd uzavrel, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože pri jej uzatváraní žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná, ktorá je fyzickou osobou, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Po preskúmaní spotrebiteľskej úverovej zmluvy vyvodil záver, že tá neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôvodil, že spôsob určenia splatnosti jednotlivých splátok, ako aj termínu konečnej splatnosti úveru, je neurčitý a neumožňuje žalovanej spotrebiteľke bez ťažkostí a s istotou identifikovať deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru, ako aj deň, kedy nastáva konečná splatnosť úveru. Dodal, že zo zmluvy nie je zrejmé, či splatnosť prvej splátky sa má odvíjať odo dňa uzavretia zmluvy, alebo sa počíta odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy, a keďže od prvej splátky sa odvíja splatnosť každej ďalšej splátky, takýmto spôsobom je neurčito určená aj splatnosť každej nasledujúcej splátky, navyše splatnosť poslednej splátky je určená odlišným spôsobom, ktorý má byť 380. deň po uzavretí zmluvy. Doplnil, že splatnosť splátky, resp. konečná splatnosť úveru síce nemusí byť určená konkrétnym dňom, na druhej strane však musia byť tieto dátumy, resp. spôsob ich určenia, zrozumiteľný aj pre bežného spotrebiteľa, čo v danom prípade splnené nebolo, nakoľko tieto sú uvedené zložitým a mätúcim spôsobom tak, že dlžník môže mať zjavné pochybnosti o ich správnom určení. Z uvedeného vyvodil, že takto uvedená splatnosť jednotlivých splátok a konečnej splatnosti úveru s komplikovanými výpočtami a odkazmi o splatnosti predchádzajúcej splátky, je nezrozumiteľná a neurčitá, pričom ide o podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorých dôvodov súd prvej inštancie považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalovanej bola vyplatená suma 500 eur, z ktorej žalovaná podľa tvrdenia žalobcu v žalobe vrátila žalobcovi sumu 10 eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 490 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 490 eur od 21.7.2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.

7. 5. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd aplikujúc § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 a podľa úspechu žalobcu v časti 76 % a úspechu žalovanej v časti 24 % uzavrel, že žalobcovi prináleží po pomernom rozdelení náhrada vo výške 52 % trov konania proti žalovanej (76 % - 24 %) s tým, že o jej výške v súlade § 262 ods. 2 rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti výroku rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo súd prvej inštancie nesprávne vyložil zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na danú vec. Žiadal zmeniť rozsudok a vyhovieť žalobe aj v zamietavej časti. Poukazom na znenie § 9 ods. 2 písm. l), k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného ku dňu 29.12.2014, výklad článku 10 ods. 2 a článok 22 Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biroová sp. zn. C-42/15 (bod 52 až 59 odôvodnenia rozsudku) žalobca tvrdil, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko dátum uzavretia zmluvy je nesporný, určenie jednotlivých termínov splátok úveru je v zmluve presne stanovené, 10. deň sa považuje za dátum poskytnutia úveru, prvá splátka je splatná 10. od poskytnutia úveru a každá ďalšia splátka je splatná 30. deň od uzavretia zmluvy a takisto termín konečnej splatnosti (380. deň po uzatvorení zmluvy) je podľa žalobcu presný, dostatočne špecifikovaný a nemenný.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

10. Odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 20.12.2017 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je v jeho napadnutom zamietavom výroku vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

11. Žalobca vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako i podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Napokon nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, t.j. keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

12. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. zo skutkového zistenia vyvodzuje, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je potom omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

13. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutej časti rozsudku dospel k záveru, že tieto žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

14. Napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci a neumožňujú ani záver, že by v konaní neboli splnené procesné

podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o zamietnutí žaloby voči žalovanej odôvodnil dostatočne a presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom sporovým stranám boli vytvorené všetky procesné podmienky, aby v priebehu súdneho sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.

15. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutej časti rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 a preto len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého zamietavého výroku rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:

16. V okolnostiach prejednávaného sporu, predmetom ktorého je peňažný nárok žalobcu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. F. XXXXXXXXX, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej bezúčelový, bezhotovostný spotrebiteľský úver vo výške 500 eur v lehote 10 dní odo dňa uzavretia zmluvy za úrok vo výške 20 % z istiny a za poplatok 9 % z istiny, ktorý sa žalovaná zaviazala žalobcovi vrátiť v celkovej sume 645 eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 500 eur, úroku a poplatku, súd prvej inštancie správne vzťah medzi sporovými stranami posúdil ako vzťah spotrebiteľský, označenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. F. XXXXXXXXX zo dňa 29.12.2014 náležite posúdil v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľoch a o zmene doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a správne zameral dokazovanie na zistenie, či posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti predpísané citovaným zákonom o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovanou.

17. Rovnako náležite prvoinštančný súd správne z úradnej povinnosti pri posudzovaní právneho vzťahu založeného označenou spotrebiteľskou úverovou zmluvou vo svetle ochrany spotrebiteľa, adekvátne zohľadnil ústavný aspekt materiálnej rovnosti medzi dodávateľom a žalovanou spotrebiteľkou, prejavujúci sa ako ochrana spotrebiteľa, vychádzajúca z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (por. napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Oceano Groupo). Možnosť súdu skúmať ex offo obsahové náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy vyžadované zákonom i nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný zmluvnou klauzulou rozpornou so zákonom alebo neprijateľnou (por. tiež Cofidis C-473/00), a to v snahe dosiahnuť vyvážené pozície, t.j. spravodlivosť, ekvitu a rovnováhu zúčastnených záujmov tým, že budú právne vyrovnané východzie ekonomické, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, čo sa premieta (o.i.) aj do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do podoby zákazu niektorých (neprimeraných) dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať pre spotrebiteľa čo najpriaznivejšie. Takýto výklad je súčasne v súlade s národnou judikatúrou, v súlade s cieľom a účelom Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993), Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011), i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci Mostaza Claro C-168/05, Pannon C-243/08, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Cofidis, Asturcom Telelcommunicaciones, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete Korčovskej C-76/10), ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a akcentoval ho i Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozsudku zo dňa 18.11.2015 sp. zn. 8Cdo 483/2014 http://merit.slv.cz/8Cdo483/2014).

18. V korelácii s uvedeným odvolací súd v konkrétnych skutkových okolnostiach daného sporu dospel k záveru, že žalobcovi sa v odvolaní nepodarilo spochybniť vecnú správnosť zamietavého výroku

rozsudku námietkou, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa zákonnú náležitosť § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného ku dňu 29.12.2014, poukazom na článok 10 ods. 2, článok 22 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a jeho výklad v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biroová sp. zn. C-42/15 (bod 52 až 59 odôvodnenia) v situácii, ak Súdny dvor Európskej únie (tretia komora) vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej rozhodol, že I/ článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, II/ článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a za stavu, ak z obsahu súdneho spisu i odôvodnenia rozsudku plynie, že súd prvej inštancie svoj záver o absencii obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. K 520143824, vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, založil (o.i.) na úsudku, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje obsahová náležitosť stanovená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, dôvodiac pritom, že splatnosť splátky, resp. konečná splatnosť úveru síce nemusí byť určená konkrétnym dňom, na druhej strane však musia byť tieto dátumy, resp. spôsob ich určenia, zrozumiteľný pre bežného spotrebiteľa, čo v danom prípade splnené nebolo, nakoľko zo zmluvy nie je zrejmé, či splatnosť prvej splátky sa má odvíjať odo dňa uzavretia zmluvy, alebo sa počíta odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy, a keďže od prvej splátky sa odvíja splatnosť každej ďalšej splátky, ako i na názore, že neurčito je takýmto spôsobom určená aj splatnosť každej nasledujúcej splátky, navyše ak splatnosť poslednej splátky je určená odlišným spôsobom, ktorý má byť 380. deň po uzavretí zmluvy. Za tohto stavu je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie v jeho závere, že takéto uvedenie splátok úveru v označenej spotrebiteľskej zmluve je neurčité a že žalovaná spotrebiteľka môže mať zjavné pochybnosti o ich správnom určení, lebo jej neumožňuje bez ťažkostí a s istotou identifikovať deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru, ako aj deň, kedy nastáva konečná splatnosť úveru. Správne preto v danom spore prvoinštančný súd uzavrel, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a správne rozhodol, ak žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

19. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, spolu s vecne správnym akcesorickým výrokom o trovách konania.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 96 ods. 1 CSP. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov v odvolacom konaní nepatrí, žalovaná mala úspech v odvolacom konaní, avšak žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, a preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že stranám sporu ich náhradu nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1, 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 430, § 431 ods. 1,2, § 432 ods. 1, 2, § 433, § 434, § 435 .