Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-1-2016.pdf
PDF · 242.45 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: F. U., Q.. X.XX.XXXX, U. R. X, XXX XX R., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 4.1.2016 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 15.3.2011 je bezúročný a bez poplatkov, a že zmluvná podmienka v tejto zmluve uvedená v článku 8, bod 8.1, v znení: „Predmetom tejto Dohody o poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy, uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako „úver/revolving“) a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 367,49 Eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 EUR v prípade, ak bude Dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť Dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby“, a zmluvná podmienka v tejto zmluve uvedená v článku 8, bod 8.4, v znení: „Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru, je splatná dňom uzavretia tejto Dohody o poskytnutí služby. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. a) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu poskytnutia úveru Dlžníkovi podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy. Odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok revolvingu je splatná dňom poskytnutia revolvingu Dlžníkovi. Veriteľ a Dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky Dlžníka voči Veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky revolvingu podľa článku 4.1. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti pohľadávke Veriteľa voči Dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1. písm. b) tejto Dohody o poskytnutí služby (resp. zníženej výšky odplaty) a to ku dňu uskutočnenia revolvingu podľa článku 4.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/
Zmluvy. Rozdiel bude uhradený na účet Dlžníka uvedený v čl. 2 Žiadosti/Zmluvy“, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, s povinnosťou žalovaného nahradiť jej trovy konania.
2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že ide o zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, z 15.3.2011. Na základe žiadosti jej bola schválená výška úveru 1.500,- Eur s ročnou úrokovou sadzbou 70,01 %. Uviedla, že žalovaný jej v skutočnosti poskytol úver vo výške 1.316,26 Eur, keďže si okamžite započítal poplatok 183,74 Eur, a žalovanému doposiaľ uhradila sumu 1.030,13 Eur.
3. Žalobkyňa poukázala na to, že poplatok vyplýva zo služby, ktorou je možnosť odkladu splátok podľa bodu 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere. Ako spotrebiteľ ešte ani nevyužila takúto službu a už ju zaplatila. Uviedla, že dohoda o poskytnutí služby je zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná (§ 53 ods. 2 OZ) a jej zámerom nebolo ísť do zmluvného vzťahu so žalovaným kvôli nej. Žiadaný úver je hneď po pripísaní na účet ponížený o sumu uvedenú v tejto Dohode a ak ju klient nevyužije, nemá nárok na jej vrátenie. Má platiť bez ohľadu na poskytnutie tejto vedľajšej služby. Žalovaný získava prospech skôr ako spotrebiteľ a pritom službu ani neposkytol. Už to samo o sebe spôsobuje značnú materiálnu disproporciu, avšak žalovaný naviac obmedzil prístup k tomuto právu zákazníkom, ktorí nemajú splatené minimálne prvé 3 mesačné splátky, nie sú dlhodobo práceneschopní alebo s nimi nebol skončený pracovný pomer. V ostatných prípadoch je žiadosť spotrebiteľa posudzovaná svojvoľne veriteľom. Ďalej žalobkyňa poukázala na niektoré rozsudky Krajského súdu v Prešove, ktorými tento v ňou označených konaniach v minulosti rozhodol o neprijateľnosti Dohody o poskytnutí služby, a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/140/2013 zo dňa 4.9.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/307/2014 z 9.9.2015, ktorými už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Uviedla pritom, že sa stotožňuje s výkladom § 53a OZ tak ako ho vyjadril Krajský súd Banská Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012, z 10.9.2013 o tom, že: „Ustanovením § 53a OZ sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia.
4. Ďalej žalobkyňa uviedla, že pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode veriteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 153 ods. 3 OSP, Rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenia jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Poukázala na to, že neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Uviedla, že „s týmto stavom sa vysporiadal“ aj SD EÚ v rozsudku č. C-473/00 (pozn. súdu: v ktorom sa zaoberal povinnosťou národného súdu podľa článku 6(1) hore uvedenej smernice zabezpečiť - v konaní o žalobe podanej dodávateľom proti spotrebiteľovi ochranu spotrebiteľa v zmysle uvedenej smernice aj pri spotrebiteľovej nečinnosti - aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné), keď uviedol, že „Národná právna úprava, ktorá národnému súdu v rámci konania o žalobe podanej poskytovateľom spotrebiteľského úveru proti spotrebiteľovi a spočívajúcej na zmluve medzi nimi uzavretej, znemožňuje po uplynutí premlčacej lehoty z úradnej povinnosti alebo na základe podnetu spotrebiteľa určiť, že podmienka obsiahnutá v zmluve medzi nimi uzavretej je nekalá, je v rozpore so smernicou Rady 93/13/EH.“ (pozn. súdu: už na tomto mieste pritom teda treba poukázať na to, že uvedené rozhodnutie sa týkalo konania o žalobe podanej poskytovateľom proti spotrebiteľovi, a nie procesných podmienok a významu opačných konaní, a v rámci toho povinnosti členských štátov „zabezpečiť“ aby spotrebitelia neboli viazaní nekalými podmienkami, vrátane možnej odradzujúcej funkcie súdneho rozhodnutia prispievajúcej k ukončeniu používania nekalých podmienok, a teda nie primeranosti, potrebnosti, zmyslu a podmienok akýchkoľvek ďalších resp. rôznych iných súdnych konaní iniciovaných naopak spotrebiteľom a týkajúcich sa opakovane rovnakého predmetu po splnení povinnosti členského štátu podľa článku 6(1) tejto smernice, najmä ak je ochrana žalobkyne ako spotrebiteľky pred ňou uvedenými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, tak ako je aj podľa vyjadrení a vedomostí samotnej žalobkyne uvedených v predchádzajúcom a úvode tohto bodu odôvodnenia, našim štátom už zabezpečená - t.j. ak predmetné zmluvné podmienky už boli vyhlásené za neplatné, z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a najmä neprijateľná
podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ), a to všetko bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa
- o čom žalobkyňa, vychádzajúc z jej žaloby, vie a ani netvrdí, že by ich žalovaný voči nej aj naďalej uplatňoval.) Žalobkyňa všeobecne dodala, že „naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje“ (pozn. súdu: bez toho aby pritom ale bolo zrejmé aký konkrétny „naliehavý právny záujem“ daný zákonom, a ktorým zákonom, pri tomto mala na mysli).
5. Vo vzťahu k určeniu úveru za bezúročný a bez poplatkov žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSU“). Konkrétne podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať: f) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Žalobkyňa poukázala na § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, a uviedla, že vyššie uvedené náležitosti v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, z 15.3.2011 absentujú. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe priložila kópiu zmluvy o revolvingovom úvere, oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, a prehľad platieb.
6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k absencii údaja o konečnej splatnosti úveru žalovaný uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej strane listiny, a tiež zmluvnými dojednaniami nachádzajúcimi sa na rubovej strane tej istej listiny. Zároveň obsah zmluvy tvoria aj prílohy, ktoré v zmysle článku 7. ods. 7.1 zmluvných dojednaní sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Vyslovil názor, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je súčasťou zmluvy ako takej. Podľa vôle zmluvných strán teda dané oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Žalovaný uviedol, že údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára (pozn. súdu: ktorý súčasťou zmluvy nebol a žalovaný ani nepredložil), ale aj z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (ktoré bolo súdu predložené spolu so zmluvou a ktoré podľa žalobcu tvorí jej neoddeliteľnú súčasť), a že zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že takéto jednostranné písomné oznámenie jednej zmluvnej strany, ktoré malo byť druhej zmluvnej strane predložené až dodatočne po podpise zmluvného formulára, a ktoré by malo obsahovať ďalšie podstatné náležitosti zmluvy v zmluvnom formulári neuvedené, v žiadnom prípade - bez ohľadu na akékoľvek vyhlásenia o tom, že ďalšie údaje, v čase podpisu písomnej zmluvy v nej neuvedené a až dodatočne oznámené jednou stranou zmluvy strane druhej, sú resp. budú súčasťou tejto zmluvy - zjavne logicky nemožno považovať za súčasť obsahu ich písomných zmluvných dojednaní (zmluvy) v čase podpisu, teda riadne uzavretého určitého a zrozumiteľného dvojstranného písomného právneho úkonu podpísaného oboma zmluvnými stranami - v zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ - ktorým by zmluva o spotrebiteľskom úvere so všetkými svojim náležitosťami byť mala).
7. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o tom, že zmluva neobsahuje rozpis splátky v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSU žalovaný uviedol, že ZoSU účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi stranami konania nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by podľa neho mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi stranami konania. Uviedol, že zmluva uzavretá medzi stranami konania obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Poukázal na to, že pri výklade označeného ustanovenia ZoSU aký vyplýva zo žaloby, a teda rozpisovaní splátky, by nebolo reálne možné vypočítať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, keďže pri výpočte RPMN sa podľa prílohy č. 1 k ZoSU vychádza z výšky splátky, a pri výpočte RPMN zákon neurčuje iný význam pojmu „splátka“, teda napríklad že má ísť o súčet splátky istiny, alebo splátku úroku a pod. Pritom je zrejmé, že musí ísť o celú splátku, pretože inak by daný výpočet bol nesprávnym a mylným. Uviedol, že ak pre výpočet RPMN je rozhodujúca výška splátky, a RPMN sa počíta na základe údajov
uvedených v zmluve a platných v čase jej uzavretia, potom záver o rozpisovaní splátky znemožňuje tento výpočet. Pri výpočte RPMN by nebolo možné určiť, či do vzorca určeného na tento výpočet sa má použiť výška splátky istiny, splátky úroku alebo iných poplatkov. Tvrdil, že zmluva obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.
8. Vo vzťahu k neprijateľnosti žalobkyňou označených zmluvných podmienok žalovaný uviedol, že dohoda o poskytnutí služby (formálne začlenená do bodu 8) je podľa neho samostatnou dohodou, čo podľa neho vyplýva z takých skutočností, ktoré vzhľadom na svoju transparentnosť sú zjavné aj priemernému spotrebiteľovi. Poukázal pritom na článok 8., ods. 8.6 dohody o poskytnutí služby, ktorý obsahuje vyhlásenie žalovaného ako veriteľa o tom, že „uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere“ (pozn. súdu: z obsahu a zmyslu tejto dohody však zároveň vyplýva, že táto dohoda je závislá na existencii zmluvy o úvere, je ňou podmienená, a vo vzťahu k nej tak má len vedľajšiu akcesorickú povahu). Poukázal tiež na to, že dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná, čo zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy s tým, že dlžník podpísaním tlačiva žiadosti/zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie dohody o poskytnutí služby je samostatné, zdôrazňuje podľa žalovaného aj grafické rozlíšenie dohody o poskytnutí služby od obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Uviedol pritom, že pojem „individuálne“ (dohodnutý) v pomeroch spotrebiteľského práva znamená nie len reálnu možnosť spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť, že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby to zmenilo jeho postavenie oproti tomu stavu, ak by podmienku prijal. Zmyslom úpravy neprijateľnej podmienky podľa neho je odstrániť zo zmluvného vzťahu také ustanovenie, ktoré bráni spotrebiteľovi v uplatňovaní nejakých práv alebo vytvára pre neho nevýhodnejšie postavenie v porovnaní so stavom, ako keby danú situáciu upravoval zákon. Uviedol, že predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie záväzku veriteľom poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. Na jednej strane je záväzok zaplatiť odplatu a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Čiže ide o úpravu takej situácie (pozn. súdu: v skutočnosti nárokov veriteľa pri de facto odloženej resp. neskoršej úhrade splátok dlžníkom), ktorá keby nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, potom by sa (podľa žalovaného) nedala nahradiť nejakou zákonnou úpravou (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba uviesť, že ide o zjavne nesprávnu úvahu, nakoľko situácia s odloženou resp. oneskorenou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo v prvotnom splátkovom kalendári, môže byť riešená okrem iného napr. aj povinnosťou platenia úrokov do vrátenia istiny a zákonným úrokom z omeškania). Žalovaný tiež uzavrel, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky pritom nespočíva v posudzovaní ekonomickej stránky dohody, keď podľa neho „aj z ustanovenia § 53 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka plynie, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou ...“ (pozn. súdu: presnejšie - zákon ustanovuje, že zákazu nerovnováhy resp. neprijateľnosti nepodlieha posudzovanie podmienok, „ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny“, viď. ust. § 53 ods. 1 veta druhá OZ - teda len ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia, a naopak arg. a contrario teda posudzovaniu podliehajú, ak sa týkajú, ako v tomto prípade, vedľajšieho predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny). Žalobu navrhol zamietnuť.
9. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti, preto súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).
10. Strana žalobkyne na pojednávaní doplnila, že naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti (úveru) má preto, aby vedela, aký je skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov. Mala za to, že naliehavý právny záujem vyplýva aj priamo z ustanovení hmotného práva § 53 Občianskeho zákonníka, ďalej § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 298 CSP. Napadnutý poplatok je podľa nej nelegitímny a teda vyplýva aj z úniového práva, že súd má určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky (pozn. súdu: podľa doslovného znenia článku 6(1) Smernice rady 93/13/EHS majú členské štáty povinnosť iba „zabezpečiť“), aby spotrebiteľ nebol takouto podmienkou viazaný. Na doplňujúcu otázku súdu (či žalobkyňa vie, aký je v súčasnosti jej dlh) pritom uviedla, že vie aký je dlh, vie koľko tvorí istina jej dlhu. Na ďalšiu otázku súdu (vo vzťahu k zákonným úrokom z omeškania) uviedla bez vysvetlenia, že zákonné úroky z omeškania podľa nej do tohto dlhu nepatria. Záverom vypovedala tak, že žalobca si voči nej v súdnom konaní žiadnu sumu vyplývajúcu z tejto zmluvy neuplatnil.
11. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva.
12. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.
13. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
14. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.
Vymedzenie predmetu
15. Žalobkyňa sa domáha určenia, že poskytnutý spotrebiteľský úver zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov, a že ňou označené zmluvné podmienky sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Podľa obsahu žaloby pritom ide o vyjadrovací spôsob, ktorým sa žalobkyňa domáha posúdenia tohto jej zmluvného vzťahu so žalovaným a parciálneho určenia, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky podľa tejto zmluvy, teda o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, podľa ktorej sa má rozhodnúť, že tu toto právo nie je, a určenia, že označené zmluvné podmienky sú neprijateľné a tým aj neplatné, teda o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, podľa ktorej sa má rozhodnúť o určení právnej skutočnosti.
16. Z hľadiska abstrahovania predmetu konania, pred ďalším odôvodnením výroku rozsudku (bod 20. a nasl. tohto odôvodnenia) súd poukazuje na to, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Predmet konania teda určujú opísané skutkové okolnosti a žalobný návrh tak, aby bolo zrejmé o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, pričom právna kvalifikácia nie je povinná, a i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. „Presný a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (teraz § 216 ods. 2 CSP), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom prípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný výrazovými prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných spojení, ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb), a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej vady. Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (pozn. súdu: teraz § 131 a 132 CSP) nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha (pozn. súdu: obdobne v súčasnosti ust. § 129 ods. 1 CSP z hľadiska úplnosti podania vo veci samej alebo návrhu na naradenie neodkladného opatrenia požaduje len, aby bolo zrejmé, čo sa ním sleduje). Petit žaloby, tak ako ho žalobcovia formulovali, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového. Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/219/2007 z 30.júla 2008).
17. Zákon pre žalobu nepredpisuje prísne formálne náležitosti z hľadiska jej úpravy a striktného odlíšenia skutkový tvrdení a vyjadrenia toho, čoho sa žalobca domáha (žalobného návrhu), a preto aj pri jej posudzovaní treba vždy vychádzať z celého jej obsahu, ktorý je v nej nepochybne vyjadrený, a ktorý tak celkovo určuje predmet konania a to, čo žalobca sleduje a čoho sa domáha. Žaloba je „procesný úkon
strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 487). „Súd napriek nesprávnej formulácii petitu (pozn. súdu: napr. aj pri posúdení či ide o určenie právnej skutočnosti, alebo o určenie, či tu právo je alebo nie je) môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou“ (pozri tamtiež, s. 505).
18. Vzhľadom na to, že sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou (súd je viazaný žalobou, teda tým, ako žalobca vymedzil predmet konania), je nárok uplatnený žalobou vymedzený opísaním rozhodujúcich skutkových okolností a žalobným návrhom (petitom), pričom právna kvalifikácia nároku, i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. Súd je preto pri rozhodovaní viazaný nie tým, ako účastník konania skutkový stav právne posudzuje, ale tzv. skutkom, ako bol vymedzený v žalobe; iba pokiaľ by priznal plnenie z iného skutkového základu, než ako bol žalobcom vymedzený a na ktorého základe požaduje plnenie uvedené v žalobnom petite, rozhodol by súd o inom nároku, než ako ho žalobca urobil predmetom konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1934/2001, publikovaný v: Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 78/2004).
19. V danom prípade zo žaloby, a to celého jej obsahu, popisovaného skutku a žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca v tomto súdnom konaní sleduje a uplatňuje ochranu pred úrokmi a poplatkami, a ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, teda že jeho záväzok z napadnutej zmluvy nezahŕňa poplatky a úroky (že sa úver „považuje“ za bezúročný a bez poplatkov), a že nie je viazaný napadnutými ustanoveniami spotrebiteľskej zmluvy (neprijateľnými zmluvnými podmienkami). Žalobca sa teda tomu ekvivalentne podľa obsahu žaloby v zmysle ust. § 137 CSP domáha toho, aby sa rozhodlo, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky z poskytnutého úveru, a že ním označené ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy sú neprijateľné, resp. neplatné, a to z dôvodu, že úver sa pre absenciu predpísaných zákonných náležitostí (tvrdených právnych skutočností) podľa zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, a označené ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Petit o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov, a o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok teda treba v kontexte žaloby, jej obsahu a posudzovaného zmluvného vzťahu považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým sa má na mysli rozhodnutie o tom, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky podľa tejto zmluvy, a že časť ustanovení tejto zmluvy je neplatná (z hľadiska spôsobu a miery abstrahovania predmetu konania podobne porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 11/97, R 6/1999 - podľa ktorého slová "určenie hranice" treba považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak účastníci, ako aj súd, majú na mysli určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí.)
Všeobecné východiská určovacej žaloby
20. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby sú z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou je samozrejme preukázanie existencie, resp. neexistencie konkrétneho práva, ktorého posúdenie je predmetom konania (t.j. že strany sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a povinnosti, o ktoré v konaní ide), a druhou že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Obidve podmienky treba rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba posudzovať podľa požadovaného petitu. Ak je však žaloba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu procesne neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).
21. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu povinnosť), potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného titulu). Skutkové a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť) už ipso facto znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné.“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu na žiadanom určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení, ktoré je právne významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť právne spory medzi účastníkmi v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia, resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) a d) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s otázkou, či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch. Naliehavý právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť rozmnožovaniu zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov bez praktického (konečného) významu pre ich účastníkov. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia, resp. neexistencia konkrétneho práva, ktorého posúdenie je predmetom tohto konania, a súčasne existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.
22. Podstatný, resp. naliehavý právny záujem na súdnom konaní, vychádzajúc z podstaty a zmyslu súdneho konania, teda musí byť daný vždy, keďže v demokratickom a právnom štáte súdne konanie nemôže byť samoúčelné (a má teda slúžiť len na potrebnú a účelnú súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva - § 131 CSP), len s tým rozdielom, že v niektorých prípadoch sporového konania (pri žalobách na plnenie, alebo na usporiadanie vzájomných majetkových práv a povinností) právny záujem na súdnej ochrane ohrozeného alebo porušeného práva vyplýva implicitne z povahy prejednávaného nároku, ktorý má hmotnoprávnu podstatu (z bezprostredného majetkového záujmu, resp. plnenia, o ktoré v konaní ide), a pri ostatných ho treba vysvetliť a preukázať - okrem tých prípadov, pri ktorých vzhľadom na osobitosti niektorých vzťahov a zákonodarcom zvolenú koncepciu ochrany práv z nich (spojenú obvykle s preklúziou práva a poskytovanú len na základe osobitného rozhodnutia súdu) právny záujem na určitom súdnom konaní vyplýva priamo z osobitného predpisu, keď zákonodarca nejaké právne následky (dôsledky porušenia alebo ohrozenia subjektívneho práva) v osobitnom predpise podmienil súdnym konaním, resp. jeho výsledkom (napr. neplatnosť skončenia pracovného pomeru, neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, neplatnosť dražby, dedičské žaloby). Vo všetkých týchto prípadoch totiž zákonodarca svojim osobitným predpisom možnosť takého osobitného súdneho konania priamo výslovne uznal, a jeho právny význam a možnosť [v zmysle dikcie ust. § 137 písm. c) a d) CSP] „vyplýva z osobitného predpisu“ z toho resp. spočíva v tom (teda zákonodarca osobitným predpisom uznal či stanovil tým), že danému súdnemu konaniu priradil osobitný konkrétny právny význam, resp. špecifické hmotnoprávne následky podmienil jeho výsledkom (teda právo resp. právna ochrana sú na podaní stanovenej žaloby a výsledku rozhodnutia súdu závislé). V týchto súvislostiach by teda malo byť zrejmé, že aj v prípade žalôb podľa ust. § 137 písm. c) a d) CSP je resp. musí byť (naliehavý) právny záujem na určovacích žalobách implicitne daný, akurát ho netreba osobitne preukazovať, keďže naliehavý právny záujem na určení v žalobe označeného práva [písm. c) tohto ustanovenia] alebo možnosť požadovať určenie v žalobe označenej právnej skutočnosti [písm. d) tohto ustanovenia] vyplýva z osobitného predpisu (čo teda, ešte raz inými slovami, neznamená, že sa právny záujem v týchto prípadoch nevyžaduje, ale len to, že sa naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, resp. možnosť požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti v týchto prípadoch nemusí osobitne odôvodňovať a preukazovať - keďže vyplýva, viď aj slovné vyjadrenie: „... ak (to) vyplýva“ z osobitného predpisu). „Právny záujem na určení práva vyplýva z právneho predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem žalobcu je daný“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 503.) „Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej
podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca, alebo niekto iný. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä hmotného práva). ... Pri uvedených žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodom je (väčšinou) to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný. Ide tu o výnimky zo všeobecného pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí dovolať bez ingerencie súdu“ (tamtiež, s. 505-506). Už len pre úplnosť (i v súvislostiach aktuálne požadovaného určenia v tomto prípade) súd pripomína, že vo všetkých týchto prípadoch (neplatnosť skončenia pracovného pomeru, neplatnosť výpovede z nájmu bytu, atď.) je pritom možnosť takejto žaloby osobitným predpisom, zjavne z dôvodov právnej istoty, zároveň aj primerane časovo limitovaná.
23. Na podporu uvedeného súd poukazuje aj na historický výklad určovacej žaloby a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých „žaloba na určení práva [§ 126 občanského zákoníku ve spojení s § 80 písm. c) o. s. ř.] byla a je nástrojem ochrany subjektivního práva před neoprávněnými zásahy. Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš, J., Drápal, L., Mazanec, M.: Občanský soudní řád - komentář. I. díl. 6. vydání. C. H. Beck, Praha 2003, str. 259) - jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam je ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob na plnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: "Nelze se dovolávati činnosti soudu jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním řádem.")“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 3.1.2006, sp. zn. I. ÚS 185/2005).
24. „Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie“ (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2009).
25. „Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/ > [pozn. súdu: teraz § 137 písm. c) a d) CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/ >] má charakter preventívnej ochrany práv ..., keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania (stranami sporu) a vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. 8 Cdo 251/2015 <http://merit.slv.cz/8Cdo251/2015>).
26. „Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo“ (ZSP 78/2006).
27. Pri posudzovaní prípustnosti určovacích žalôb je súdu, v súvislosti s niektorými názormi o prípustnosti určovacích žalôb bez ohľadu na ich reálny resp. podstatný právny význam (naliehavý právny záujem na ich výsledku), známa aj občasná argumentácia tým, že v ust. § 137 CSP zákon nestanovuje taxatívny, ale len demonštratívny resp. exemplifikatívny výpočet druhov žalôb, a teda že sú prípustné aj žaloby ďalšie. S uvedeným možno čiastočne súhlasiť (viď slovo „najmä“ v úvode tohto ustanovenia: „Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ....“) s tým však, že uvedené neznamená, že sú prípustné žaloby akékoľvek, a pri analýze tohto ustanovenia je treba brať zreteľ aj na jeho systematický výklad a skutočný účel. Základným ustanovením CSP objasňujúcim podstatu, zmysel a účel žaloby je totiž ust. § 131 CSP, podľa ktorého sa žalobou uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva, ktoré nadväzuje na ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde s tým, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (článok 46 ods. 4 Ústavy SR). Následný (demonštratívny) výpočet týchto žalôb v systematicky nadväzujúcom ust. § 137 CSP pritom nie je uzavretý podľa názoru súdu zrejme len preto, že život prináša rôzne situácie, ktoré nemožno vždy vopred predvídať, zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby ich upravoval všetky, a v praxi preto nemožno vylúčiť aj iné tam neuvedené prípady, kedy by súdna ochrana ohrozeného alebo porušeného práva bola opodstatnená (v zmysle zásady zákazu denegatio iustitie). Uvedený demonštratívny výpočet žalôb však ale nič nemení na tom, že tie žaloby, ktoré zákonodarca v rámci toho v zákone aj z ich podmienkami výslovne uviedol (v ustanovení § 137 CSP vymedzené typy žalôb) sú prípustné len za tam (zákonom) stanovených podmienok. V nadväznosti na to by teda malo byť zrejmé, že účelom ust. § 137 CSP, a slova najmä v ňom, bolo nepochybne vymedziť najčastejšie typy žalôb a ich podmienky, a nie umožniť a pripustiť úplne akékoľvek ľubovoľné žaloby bez stanovených obmedzení (najmä bez ohľadu na ich právnu potrebu
- t.j. potrebu ochrany porušeného alebo ohrozeného práva, viď § 131 CSP). Vyplýva to napokon aj z formálnej a gramatickej logiky toho, že ak sú stanovené niektoré typy žalôb (a pri nich ustanovené aj osobitné podmienky ich prípustnosti), iné žaloby sú logicky (argumentum a contrario) možné len vtedy, ak nespadajú do žiadnej z vymedzených kategórií, a nie vtedy, ak do vymedzenej kategórie síce spadajú, a „len“ nespĺňajú podmienky ich prípustnosti. Podmienka (stanovené pravidlo) sa totiž vzťahuje na všetky situácie, ktoré napĺňajú jej hypotézu (hypotézu pravidla právnej normy). Inak (pri zjavne nesprávnej opačnej logike) by bolo uvedené ustanovenie (o obmedzenej prípustnosti určovacích žalôb) obsolentné, a stanovené podmienky by nemali žiaden význam - nakoľko absolútne vždy by bolo možné povedať, že sa jedná napr. o inú určovaciu žalobu mimo rámca tam uvedených určovacích žalôb (ktoré pritom v zákone nie sú vymedzené žiadnym zužujúcim určením), na ktoré sa tak obmedzenie nevzťahuje. Uvedený názor (o možnosti aj inej určovacej žaloby) by bol teda logicky správny len vtedy, ak by boli určovacie žaloby so svojimi podmienkami v ustanovení § 137 CSP určené špecificky - teda ak by sa tieto pravidlá vzťahovali len na niektoré vymedzené určovacie žaloby, stanovené nejakým konkrétnym užším vymedzením (napríklad len v nejakom osobitnom druhu spoločenských vzťahov), a nie všeobecne a široko, vzťahujúc sa tak aj so svojim podmienkami na všetky určovacie žaloby tak, ako je tomu dnes - a podaná žaloba by do tohto rámca nespadala. Ak sú však pri jednotlivých druhoch žalôb zároveň vyjadrené aj podmienky ich prípustnosti, a žaloba spadá do ich vymedzenia (je naplnená hypotéza právnej normy), musia sa tieto podmienky ich prípustnosti aj aplikovať. V danom prípade pritom predmetná žaloba nepochybne spadá do vymedzenia, a teda aj pod režim, žalôb podľa ust. § 137 písm. c) a d) CSP, a pre jej prípustnosť sa tak vyžaduje, aby bol pri nej odôvodnený a preukázaný aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, resp. aby takýto naliehavý právny záujem alebo jej zmysluplná právna možnosť (potreba takého určenia) vyplývala z osobitného predpisu.
Konkrétna určovacia žaloba
28. Žalobkyňa sa domáha posúdenia časti svojho právneho vzťahu so žalovaným (založeného na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) tak, aby súd určil, že zmluva je pre ňou označené vady bezúročná a bez poplatkov, teda že žalovaný právo na úroky a poplatky z tejto zmluvy nemá, a že označené ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné (a teda neplatné). Okrem hmotnoprávnych dôvodov požadovaného určenia (odôvodňujúcich požadovaný záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru, a o neprijateľnosti zmluvných podmienok) svoj návrh procesne odôvodnila v podstate len tým, že chce vedieť, aký je jej skutočný dlh očistený od úrokov a poplatkov, a že naliehavý právny záujem podľa nej vyplýva aj priamo z ustanovení hmotného práva § 53 OZ, ďalej z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva (ktoré nešpecifikovala), ako aj z ust. § 298 CSP, a tiež poukazom na povinnosť štátu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou podmienkou viazaný. Takéto dôvody však podľa názoru súdu naliehavý právny záujem na žiadanom určení neodôvodňujú.
29. Súd poukazuje predovšetkým na to, že v zmysle ust. § 131 CSP žaloba slúži (žalobcovi) na uplatnenie súdnej ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva (obdobne normuje aj všeobecné deklaratórne ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. deklarujúce resp. zakotvujúce oprávnenie spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom domáhať sa na súde ochrany svojho práva), avšak z predloženej žaloby nie je zrejmé (súdnej) ochrany ktorého svojho konkrétneho (hmotného) subjektívneho práva a prečo sa žalobkyňa v tomto súdnom konaní domáha. Ak ide iba o požiadavku, aby súd autoritatívne bez ďalších osobitných dôvodov resp. právneho záujmu -
vyplývajúcich napr. z nejakých dôležitých individuálnych okolností veci - deklaroval to, čo vyplýva (v prípade naplnenia hypotézy právnej normy) priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu akého ohrozeného alebo porušeného práva žalobkyne by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia žalobkyni nehrozí žiadna ujma na jej právach, ich premlčanie, alebo preklúzia). Jej „právo“, že je úver bezúročný a bez poplatkov, nie je nijako ohrozené alebo porušené. Ak by pritom snáď išlo o posúdenie prípadného bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného (ktoré žalobkyňa ani len netvrdí), súd poukazuje na to, že v takom prípade by bola namieste eventuálne priamo žaloba na plnenie, kde by sa otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti riešila ako predbežná, a súčasná žaloba je tak pre nedostatok naliehavého právneho záujmu kvôli absencii konečného riešenia veci (z dôvodu potreby ďalšej žaloby na plnenie) nedôvodná. Okrem nedostatku naliehavej potreby osobitného určovania neexistencie dlhu v užšom slova zmysle uvedenom vyššie (ak to nie je odôvodnené nejakými výnimočnými okolnosťami prípadu), pritom súd upozorňuje aj na to, že v danom prípade žalobkyňa požaduje určenie neexistencie práva len vo vzťahu k časti jej právneho vzťahu založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere so žalovaným, a to k zmluvným úrokom a poplatkom, a určenie neprijateľnosti niektorých zmluvných podmienok, avšak požadované určenie sa nijako nedotýka určenia a vyjasnenia ďalšieho obsahu ich právneho vzťahu (súvisiaceho, vzhľadom na predloženú zmluvu, s právom žalovaného na vrátenie istiny, eventuálne s právom žalovaného na zaplatenie prípadných zákonných úrokov z omeškania), teda požadované rozhodnutie nie je spôsobilé vyriešiť celý komplex právnych vzťahov so žalovaným, neurčuje jeho pevný právny rámec, neumožňuje dať odpoveď na otázku žalovanej akú sumu je vlastne žalovanému ešte celkovo dlžná, a nevylučuje tak ďalšie právne spory v budúcnosti (aj s poukazom na to, že žalovaný, v prípade existencie nejakého jej dlhu, by bez ďalšieho rozhodnutia súdu nemal exekučný titul). Aj z toho pohľadu je tak toto konanie zbytočné (viď aj body 24. - 26. tohto odôvodnenia).
30. Ak ide teda len o záujem žalobkyne deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neexistenciu jej dlhu zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému (a to dokonca len jednej jeho časti - zmluvných úrokov a poplatkov, bez ohľadu na jeho istinu a zákonné úroky z omeškania), o ktorom má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace hmotnoprávne dôvody, svoju predstavu, vie (ako uviedla) aká je výška jej dlhu (bez úrokov a poplatkov), a tiež to, že v inom konaní (9C/140/2013) už boli predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná zmluvná podmienka je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa“ (viď bod 3. a 4. tohto odôvodnenia), tak právny záujem na tomto určení (význam tohto súdneho konania) - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudla judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania, teda či si voči nej žalovaný (aj s poukazom na premlčanie) bude na súde vôbec nejaké právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jej konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.
31. Ak žalobkyňa (vychádzajúc z jej žaloby) všetky vyššie uvedené skutočnosti o jej právnom vzťahu so žalovaným vie, a od žalovaného zároveň vo vzťahu ku svojej osobe a svojim právam (o ktorých ochranu by v žalobe v zmysle ust. § 131 CSP malo ísť) žiadne konkrétne plnenie alebo správanie (splnenie povinnosti) v súdnom konaní nežiada - a teda ani ochrany žiadneho svojho konkrétneho (hmotného) práva sa voči nemu nedomáha, a potreba požadovaného určenia (ochrany) nevyplýva ani zo žiadnych osobitných individuálnych okolností veci, nie je zrejmé (a to bez ohľadu na to akokoľvek intenzívne neplatné, resp. vo všeobecnosti inak zjavne vadné alebo narušené vzájomné vzťahy by medzi stranami mali byť) k čomu (okrem zbytočného „sporu“ a vzniku s tým spojených zbytočných trov konania) resp. k akému konkrétnemu, spravodlivému a tomu primeranému účelu by takéto samostatné konanie malo slúžiť, a či žalovaný nejakým svojim aktuálnym správaním, napríklad aj napriek predžalobnému stanovisku či výzve žalobkyne, tejto dal vážnu a primeranú príčinu na podanie takejto žaloby voči nemu (prípadná upomienka veriteľa takou príčinou nie je - viď aj rozhodnutia citované v bode 34.) Súd pritom na tomto mieste upozorňuje tiež na to, že uvedené je v danom prípade o to zarážajúcejšie, že žalobkyňa je zastúpená advokátom, pričom súčasťou právnych služieb advokáta je nepochybne aj poskytovanie už základného právneho poradenstva, a jeho úloha a ochranná funkcia práva (tam kde právne normy pôsobia objektívne) tak môže byť a je už primerane naplnená tým, že advokát spotrebiteľovi vysvetlí, aké sú jeho práva a povinnosti a ako sa má zachovať, a nie tým, že ho bude viesť k nepotrebnému nadužívaniu právnych prostriedkov, a za každú cenu, bez rozumného a primeraného záujmu samotného spotrebiteľa, tohoto zaťažovať zbytočnými súdnymi spormi, „tlačiť“ do súdneho konania a zastupovať v ňom.
32. Obdobné (ohľadom účelu súdneho konania) pritom platí aj vo vzťahu k požadovanému uvedeniu znenia neprijateľnej resp. neplatnej zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore vo výroku rozsudku iba s poukazom na § 298 CSP. Navyše, pri tomto ustanovení je potrebné si (už aj z formálneho hľadiska) ihneď na úvod uvedomiť, že ust. § 298 CSP je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej žaloby. (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby „sa rozhodlo o určení“) Z hľadiska prvotného posudzovania žalôb a ich účelu totiž netreba stratiť zo zreteľa, že aj určenie neprijateľnosti, a teda neplatnosti zmluvnej podmienky, je nepochybne určením právnej skutočnosti, pričom pre procesnú prípustnosť takejto žaloby (a nie len povinnosť a prípustnosť s tým súvisiaceho predbežného právneho posúdenia a osobitného uvedenia jej znenia vo výroku rozsudku zo strany súdu) je preto nevyhnutné, aby v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP možnosť takejto žaloby (vrátane s tým súvisiaceho osobitného právneho významu) vyplývala z osobitného predpisu. Aj v tomto prípade by pritom nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žiadne súdne konanie nemôže byť samoúčelné. Žiadny osobitný predpis však možnosť takejto žaloby a jej osobitný význam pre daného konkrétneho spotrebiteľa nikde neustanovuje. Okrem vyššie vysvetlenej logiky a účelu súdneho konania pritom súd osobitne zdôrazňuje i to, že aj z hľadiska doslovného (gramatického) výkladu ust. § 137 písm. d) CSP (umožňujúceho požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, „ak to vyplýva z osobitného predpisu“) ustanovenie § 298 CSP (toho istého zákona) vo vzťahu k ust. § 137 písm. d) CSP rozhodne žiadnym osobitným predpisom (zákonom) nie je, a teda osobitný význam a ani osobitnú možnosť takejto žaloby pre dotknutého spotrebiteľa v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP osobitne nezakladá, a na podanie takejto osobitnej žaloby tak individuálneho spotrebiteľa ani neoprávňuje.
33. Z hľadiska svojho obsahu je teda ustanovenie § 298 CSP osobitným ustanovením v spotrebiteľských veciach upravujúcim objektívne nepochybne výlučne len ďalšie (doplňujúce) oprávnenia a povinnosti súdu, a nie oprávnenia a právnu či súdnu ochranu individuálneho spotrebiteľa. Vyplýva to napokon aj z toho, že táto jeho súdna ochrana bude v prípade, ak súd v konaní o žalobe proti nemu, alebo v konaní o jeho inak prípustnej a opodstatnenej žalobe (nesmerujúcej bez naliehavého dôvodu len k zbytočnému a neúčelnému určovaniu) zmluvné podmienky riadne posúdil (a na ich základe prizná alebo neprizná plnenie), bezpochyby úplná aj bez ohľadu na to, či k dôslednému naplneniu ust. § 298 dôjde. Jednoducho, ak súd v zmysle ust. § 298 ods. 2 CSP v spotrebiteľskom spore (prejudiciálne) určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, uvedená súdna ochrana bola uvedeným postupom spotrebiteľovi, ako vyplýva z uvedených predpokladov tohto ustanovenia, už úplne poskytnutá bez ohľadu na to, či súd v zmysle tohto ustanovenia navyše výslovne uviedol resp. uvedie vo výroku rozsudku aj znenie tejto zmluvnej podmienky (ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou), a teda súdna ochrana tohto individuálne dotknutého spotrebiteľa nie je osobitným (ne)uvedením znenia tejto zmluvnej podmienky vo výroku rozsudku nijako dotknutá, z čoho vyplýva, že uvedené ustanovenie žiadne individuálne práva spotrebiteľovi nezakladá. Inými slovami, pokiaľ ide o povinnosť súdu v zmysle ust. § 298 ods. 2 CSP výslovne uviesť aj bez návrhu vo výroku rozsudku znenie takej podmienky, z gramatického (doslovného) ale aj systematického výkladu tohto ustanovenia (zakotveného v zákone systematicky v rámci podnadpisu „osobitné ustanovenia o rozhodnutiach“), ako aj z podstaty a účelu súdneho konania (racionálneho výkladu tohto ustanovenia a súdneho konania ako celku) vyplýva, že k uvedeniu znenia neprijateľnej podmienky vo výroku meritórneho rozhodnutia by to malo dôjsť vtedy, ak sa súd riadne a účelne (prípustne) meritórne zaoberá spotrebiteľským sporom, a v rámci konania o procesne prípustnej žalobe dospeje k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, no nie v prípade, ak žaloba smeruje (neprípustne, bez vzťahu k súdnej ochrane nejakého konkrétneho hmotného práva spotrebiteľa) len k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo ak smeruje popri inom samostatne neprípustnom petite aj k takému určeniu, teda ak žaloba sama o sebe inak prípustná nie je. Uvedený výklad napokon plne podporuje aj komentovaná odborná literatúra, ktorá rovnako uvádza, že „hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých obsahom je splnenie povinnosti (plniť, vydať bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie a pod. - porovnaj ods. 2 komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).
34. Pozícia žalobkyne sa vo všeobecnosti v ničom nelíši od pozície iných dlžníkov, ktorí majú za to, že nejaký ich (akýkoľvek, pochybný či potenciálny) dlh vôbec nevznikol, je iný, prípadne už zanikol, a bez osobitných (výnimočných) dôvodov, len z dôvodov posilnenia svojej právnej istoty (bez toho aby napr. ich potenciálny veritelia si voči nim uplatnili tieto práva na súde, kde by sa to posudzovalo účelne) by sa domáhali nezmyselných určení, (týkajúcich sa, mimochodom, bezprostredne iba ich potenciálnych majetkových povinností, a nie ochrany ich práv - opätovne viď § 131 CSP), že veriteľom (napríklad) z rôzneho titulu nie sú nič dlžní, prípadne že sú im dlžní menej než by sa veritelia z rôznych dôvodov mohli domnievať, alebo že za porušenie povinnosti nezodpovedajú, že sú povinní zaplatiť len za určitých okolností, že dlh už uhradili, že je už premlčaný, al. dojednanie neplatné, ktoré sú bez reálneho súdneho uplatnenia práv potenciálneho veriteľa zbytočné, a naliehavý právny záujem na ich vedení bez ďalšieho nemôže vyplývať len z toho, že potenciálny dlžník v týchto prípadoch „nemá k dispozícii žalobu na plnenie“. Nezmyselnosť takého konceptu pritom vyplýva aj z toho, že pri takomto výklade by súdy mohli byť, vychádzajúc z rovnakej premisy o právnom záujme dlžníkov vo vzťahu k potrebe súdneho určenia (istoty) neexistencie týchto práv a povinností, zaplavené žalobami dlžníkov na preskúmanie najrôznejších reálnych, prípadne aj potenciálnych občianskoprávnych vzťahov (čo sa v súčasnosti už čiastočne aj deje) bez toho, aby si oprávnené osoby (veritelia) vôbec voči nim uplatňovali akékoľvek práva z nich vyplývajúce. Každý, voči komu by niekto, hoci len verbálne, uplatnil nejaký nárok, alebo každý kto sa obáva, že by z nejakého dôvodu pri určitom hodnotení skutkového stavu, mohol byť niekomu inému čokoľvek dlžný, by sa mohol v takom prípade bez primeranej (naliehavej) potreby len z dôvodu „právnej istoty“ domáhať (bez ohľadu na iniciatívu veriteľa), aby súd určil, že tomu tak nie je - čo je zjavný nezmysel. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje na rozsudok NS SR z 19.novembra 2008, sp. zn. 5 Obdo 10/2008, podľa ktorého „skutočnosť, že žalovaný uplatňuje proti žalobcovi majetkový nárok zo zmluvy, nezakladá sama o sebe naliehavý právny záujem na žalobcovom požadovanom určení neplatnosti zmluvy, z ktorej by sa mal tvrdený nárok odvíjať.“ (rovnako SJ, 1998, č. 97 - KS v Ústí nad Labem sp. zn. 11 Co 574/97). „Určovací žalobu nelze podat, jestliže je jejím jediným cílem právní popis skutkového stavu - např. že studna není součástí pozemku (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2568/98).
35. Vo vzťahu k názorom o potrebnosti resp. možnosti a prípustnosti obdobných určovacích žalôb je pritom súdu známa aj občasná všeobecná argumentácia jednoduchým poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 31.7.2009 sp. zn. 1MCdo/1/2009, v ktorom tento (vo vzťahu k určovacím žalobám) uviedol, že „pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c) O.s.p. umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ ..., pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký jej jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“. Platnosť uvedeného záveru však nie je univerzálna a na posudzovanú vec nedopadá. Okrem toho, že toto rozhodnutie je argumentačne pomerne stručné, nebolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí, a nemožno ho tak bez ďalšieho považovať za ustálenú rozhodovaciu prax podľa čl. 2 CSP (zrejme práve aj pre nedostatok univerzálnosti jeho záverov vzhľadom na špecifické individuálne okolnosti uvedeného prípadu vysvetlené ďalej), pri analýze tohto rozhodnutia a aplikácii jeho záverov treba vychádzať z celkové kontextu tohto prípadu a neopomínať obsah a význam aj ostatnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (ktoré predchádza uvedenému právnemu záveru a vymedzuje prístup a jeho predpoklady), z ktorých NS SR vychádzal. NS SR totiž v tomto rozhodnutí predtým zdôraznil a vychádzal z toho (vo vzťahu k žalobe o neplatnosť právneho úkonu ako jednému z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa, citujúc pritom iný rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 224/2008), že: „Naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia“. Z uvedeného a popisu skutkových okolností v uvedenom rozhodnutí je teda zrejmé, že pri posudzovaní prípustnosti tam riešenej žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke spotrebiteľa, NS SR vychádzal z individuálnych okolností prípadu, keď v danom prípade bola popri zmluve o úvere uzavretá aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, a podaná žaloba mala riešiť obidva právne vzťahy, a navyše od veriteľa, vzhľadom na to že bol zaistený zabezpečovacím prevodom práva, k jeho (sporným) právam
nebolo možné očakávať podanie žaloby na plnenie (kde by sa to inak mohlo riešiť účelnejšie), nakoľko veriteľ žiadnu žalobu na realizáciu svojich sporných práv nepotreboval, a podaná žaloba spotrebiteľa tak mohla skutočne primerane vhodne zabezpečiť, že „postavenie spotrebiteľa sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“ (pričom sankciami, resp. ohrozením, ktoré spotrebiteľovi v danom prípade, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, bez ingerencie súdu reálne hrozili, boli resp. mohli byť v danom prípade napr. aj konkrétne účinky zabezpečovacieho prevodu práva). Obdobná situácia (a výnimočná opodstatnenosť takej žaloby) by tiež mohla nastať napr. aj pri uplatnení inštitútu zrážok zo mzdy (ktorý môže veriteľ uplatniť eventuálne tiež aj bez ingerencie súdu). V našom prípade však spotrebiteľovi, ktorý dlh alebo jeho časť (úroky) neuznáva a zaplatiť nechce, bez ingerencie súdu žiadne sankcie nehrozia. Ak by totiž veriteľ na tom (úrokoch) aj trval, tak bez súdneho uplatnenia svojho nároku (ingerencie súdu), kde by sa však v súdnom konaní už objektívne (vrátane úrokov) nevyhnutne preskúmala aj jeho opodstatnenosť, a v takom konaní účelne už aj všetky prípadné námietky spotrebiteľa, tieto nároky (sankcie) od spotrebiteľa reálne vymôcť nemôže. V teraz prejednávanom prípade ale spotrebiteľ (ako vyplýva zo žaloby dokonca zastúpený advokátom a poznajúci tak aj uvedené súvislosti) bez ingerencie súdu zatiaľ žiadnym sankciám (pred ktorými by ho bolo treba osobitne chrániť) reálne vystavený nie je. V prejednávanej veci sú teda okolnosti a situácia žalobkyne diametrálne odlišné, žalobkyni aktuálne žiadna reálna ujma či sankcia bez ingerencie súdu nehrozí, žiadne individuálne okolnosti prípadu naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti právneho úkonu, resp. na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov a neprijateľnosti zmluvných podmienok neodôvodňujú, a právny záver uvedeného rozhodnutia NS SR preto na uvedenú vec nedopadá.
36. Súdna ochrana sa má poskytovať primerane a tam, kde je to potrebné a účelné. Na dokreslenie úvah o požiadavke účelnosti súdnej ochrany a spravodlivosti súd zároveň (konkrétnym príkladom) poukazuje na to, že aj práve aktuálnej žalobkyni ako spotrebiteľke tento senát (súd) v minulosti už účelne poskytol obdobnú ochranu (posúdenie bezúročnosti) v inom jej spotrebiteľskom spore, a to napr. aj rozsudkom zo dňa 12.4.2016 vo veci sp. zn. 13C/230/2015, kde bola žalovanou a išlo o žalobu iného dodávateľa voči nej. Avšak súd má za to, že v opačných určovacích konaniach (akým je aj toto), pokiaľ nie sú odôvodnené nejakými osobitnými okolnosťami, v ktorých ide z hľadiska formálneho hmotného práva síce o obdobnú, no vo svojej podstate zatiaľ len úplne abstraktnú, osobitnými okolnosťami neodôvodnenú požiadavku súdnej ochrany (posúdenie bezúročnosti či neplatnosti zmluvy o úvere), navrhovaná súdna ochrana nie je naliehavá, primeraná a účelná, a javí sa len ako rozmnožovanie zbytočných sporov. V tejto súvislosti je pritom súdu z jeho činnosti známe navyše aj to, že aktuálna žalobkyňa (podľa záznamov súdneho registra) je alebo bola, na tomto súde, účastníčkou takmer 30 !!! rôznych súdnych sporov, pričom prevažná časť z nich (iniciovaná žalobkyňou) má podľa popisu ich predmetu zrejme obdobnú určovaciu povahu alebo súvisí s výsledkami takých sporov (dodatočné žaloby o „primerané“ finančné zadosťučinenie), čo súd len utvrdzuje v pochybnostiach o primeranosti a účele postupu žalobkyne (a jej zástupcov), a podporuje úvahy o neúčelnom využívaní, či skôr účelovom zneužívaní alebo nadužívaní inštitútov práva na súdnu ochranu.
37. V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom nestačí a neprichádza do úvahy (tak ako to súd naznačil už v bode 29. tohto odôvodnenia) ani prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje, že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods. 5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods. 3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením všeobecne záväzných práv. predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov alebo ich častí, nevymáhateľnosť nemravných nárokov, ex offo kontrolu zmluvných podmienok v súdnom konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. - viď aj znenie záväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva z doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva (s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmenok ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu, podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne malo ísť.
38. Súd pritom zdôrazňuje aj ústavný rozmer uvedenej problematiky, keď nemožno stratiť zo zreteľa skutočnú funkciu civilného sporového konania v spravodlivom súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom, a vtedy, keď je to potrebné. „Jeho účelem je poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp. zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné funkci civilního práva procesního.". Nebude- li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205). Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání, které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje, ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).
39. Z uvedeného, ako aj z materiálneho chápania právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR), a neodškriepiteľnej komplementárnej povahy vzťahu práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti, by teda malo byť zrejmé, že otázka spravodlivosti nezahŕňa len práva, ale aj povinnosti, a jej posudzovanie a nachádzanie pri výklade i aplikácii relevantných právnych noriem, ak nemá byť len ich mechanickým (matematickým) doslovným uplatňovaním, tak zahŕňa aj posudzovanie a nachádzanie spravodlivej rovnováhy medzi právami a povinnosťami (v okolnostiach jednotlivých prípadov), a súvisí teda aj s kategóriami ich primeranosti a proporcionality. Spravodlivosť a tieto jej kategórie sa pritom (pri jej posudzovaní) zjavne neviažu iba k hmotnej stránke a hmotným právam a povinnostiam jednotlivých subjektov, ale aj k ich procesnej stránke a súvislostiam spojeným s ich uplatňovaním, keďže súčasťou práva ako takého je nepochybne aj právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, otázka spravodlivosti nie je len o formálnom výkone a uplatňovaní práv a povinností, ale, v tom ktorom prípade, aj o posúdení propocionality a primeranosti ich uplatňovania so zreteľom na ich účel a individuálne okolnosti prípadu, a to tak z hľadiska hmotného ako aj procesného. Právo nemožno vykladať bez zohľadnenia jeho účelu. „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ (nález Ústavného
súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Toto sa potom premieta aj do dôkladného posudzovania účelu súdneho konania.
40. „Zásada účelnosti trov (pozn. súdu: no nepochybne aj uplatňovania žaloby či iných procesných inštitútov, i súdneho konania ako celku) potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013).
41. Napokon, otázka spravodlivosti súdneho konania a súdneho rozhodnutia je nepochybne komplexnou otázkou, ktorá sa má posudzovať nie len z pohľadu poškodeného, či dokonca (ako je tomu v tomto prípade) porušením právnych predpisov dokonca zatiaľ iba formálne dotknutého (resp. potenciálne poškodeného) subjektu, ale i z hľadiska škodcu resp. porušovateľa, zodpovedného eventuálne dokonca zatiaľ iba za formálne porušenie práva, a súvisí aj s akceptáciou súdneho konania a presvedčivosťou jeho dôvodov. Aj ten, kto nemá subjektívne hmotné právo, prípadne právo resp. právny predpis v minulosti porušil, má právo na spravodlivé súdne konanie a mal by byť (súdom) presvedčený o tom, že sa mu dostalo spravodlivého súdneho konania. Tak, ako to v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie obdobne uviedol aj EĽSP, „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná“ (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970). Spravodlivosť má teda viacero stránok a súvisí, tak ako už bolo uvedené vyššie (viď predchádzajúci bod tohto odôvodnenia) aj s rozumnosťou v práve. Aj prípadný porušovateľ práva či dokonca zatiaľ iba formálneho predpisu má teda právo na to, aby riešenie jeho právneho vzťahu, či dokonca (ohľadom zmluvných úrokov) len jeho potenciálneho právneho vzťahu, a súdne rozhodnutie o tom, bolo rozumné a spravodlivé, t.j. aby mal pocit resp. mohol nadobudnúť presvedčenie, že sankcia resp. následok voči nemu je spravodlivý, a že súdne konanie bolo opodstatnené (rozumné) a vydané rozhodnutie potrebné, čo opätovne súvisí s posúdením primeranosti a proporcionality celého komplexu všetkých práv a povinností a ich účelného uplatňovania (so zreteľom na všetky okolnosti prípadu). K rozumnému a spravodlivému riešeniu tejto otázky (súdnemu konania a riešeniu sporu) preto treba pristupovať (vyhľadávaním praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva) nielen z hľadiska danosti konkrétneho hmotného práva, ale aj z hľadiska jeho povahy a intenzity jeho porušenia a potreby požadovanej formy jeho súdnej ochrany, a to aj z hľadiska následného správania sa porušovateľa, vzniku, povahy a pretrvávania či hrozby reálnych škodlivých následkov porušenia práva, ako aj spôsobilosti a nevyhnutnosti (resp. potrebnosti) súdneho rozhodnutia na ich odstránenie resp. na zjednanie nápravy (na ochranu práva), a tiež i z hľadiska plynutia času, právnej istoty a legitímnych očakávaní oboch strán, ako aj z hľadiska možnosti, nutnosti a primeranosti (teda rozumnosti) využitia či už zvoleného alebo iného riešenia porušenia práva (zo strany oprávneného subjektu), napr. voľbou iných vhodných a primeraných prostriedkov ochrany či nápravy, alebo následného správania sa (s prihliadnutím na rovnaké predpoklady tak, aby jeho správanie alebo zvolené prostriedky boli primerané a proporcionálne porušeniu práva, jeho povahe, intenzite, následkom alebo ich hrozbe, plynutiu času, a pod.), teda či by požiadavke rozumnosti nezodpovedal vhodnejšie iný (primeraný) postup oprávneného subjektu (bod 52.) Spoločným technickým vyjadrením týchto princípov je potom požiadavka posudzovania (naliehavého) právneho záujmu na súdnom konaní, resp. na v ňom požadovanom určení (jeho potrebe). Jednoducho, len z toho, že je žalobca z hmotného hľadiska eventuálne v práve, resp. že žalovaný právne predpisy porušil, hoci ako veľmi by to malo byť zrejmé (i práve preto), ešte nevyplýva, že by mal o tom súd vždy rozhodnúť (viď bod 34. tohto odôvodnenia). Právo na prístup súdu nezahŕňa právo na prejednanie akejkoľvek veci (resp. akejkoľvek otázky), a v práve na (obojstranne) spravodlivé súdne konanie nepochybne nie je zahrnuté právo na to, aby súd žalobe vždy (a za každých okolností) vyhovel.
42. Súdy (aj keď by to pre nich mohlo byť, formalistickým posudzovaním len z jedného uhla, „formulárovo“ jednoduchšie) si nemôžu zľahčovať svoje pôsobenie posudzovaním práv len formálne a z formálnej roviny, a nemali by preto strácať zo zreteľa aj skutočný účel občianskeho súdneho konania, ktorým je spravodlivá ochrana záujmov (oboch) strán sporu (vyhľadávaním praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva), a súdne konanie preto nemôže byť jednostranné a samoúčelné. Opačný (formálny) výklad a uplatňovanie práv a povinností podľa názoru súdu nezodpovedá princípom právneho štátu, a keďže požadované súdne rozhodnutie sa v danom prípade javí ako nepotrebné, a žaloba sama o sebe, bez toho aby z nej boli zrejmé osobitné dôvody (naliehavý právny záujem) na požadovanom určení, ako celok
nedôvodná, resp. ako neúčelné a neprimerané nadužívanie práva, súd takúto žalobu ako neprípustnú v celom rozsahu zamietol.
43. V súvislosti s predmetom tohto konania je súdu napokon známe aj to, že od 1.1.2018 nadobudol účinnosť článok XII bod 39 zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým bolo do zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. doplnené nové ustanovenie § 11 ods. 4, podľa ktorého „spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. 18ba)“ s tým, že poznámka pod čiarou k odkazu 18ba odkazuje na § 137 ods. c) a d) CSP. V dôvodovej správe k tejto zmene bolo pritom uvedené, že (touto úpravou) „s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného predpisu, sa zavádza novým ustanovením možnosť spotrebiteľa podať žiadosť o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Podľa zákona uvedené nadobudlo účinnosť až 1.1.2018. Okrem toho, že uvedený právny predpis je podľa názoru súdu, tak ako je to vysvetlené nižšie, v rozpore s ústavou, a že predmetná žaloba bola podaná ešte pred týmto dátumom (pred zavedením jej možnosti, a teda neprípustne), súd pritom poukazuje na to, že aj z tohto ustanovenia a takéhoto postupu (iniciatívy) zákonodarcu (keďže evidentne ide o zmenu resp. doplnenie doterajšieho stavu prípustnosti žalôb), ako aj jeho autentického výkladu (z dôvodovej správy o tom, že sa tým „zavádza“ možnosť takejto žaloby), by malo byť argumentom a contrario zrejmé, že doposiaľ a bez tohto ustanovenia možnosť takejto žaloby z osobitného predpisu nevyplývala a prípustná („zavedená“) nebola.
44. Pokiaľ ide o účinky takejto zmeny, súd ďalej poukazuje na to, že uvedené ustanovenie vstúpilo do účinnosti až 1.1.2018, a ním stanovené žaloby, a teda aj konanie o nich, podobne ako to býva pri iných procesných inštitútoch, teda pripúšťa až od uvedeného dátumu. Uvedené ustanovenie totiž (ako vyplýva z jeho znenia) nemení a ani nemôže (z dôvodu neprípustnej retroaktivity) meniť a ovplyvňovať už realizované procesné inštitúty, a upravuje práva a povinnosti (možnosť stanovených žalôb) len do budúcna. Vyplýva to aj z toho, že v zmysle zásady zákazu retroaktivity i rozumnej spravodlivosti zmena právneho predpisu nemôže spätne zo žaloby (právneho úkonu, ktorým aj žaloba nepochybne je) neprípustnej a procesne nedôvodnej (neoprávnenej) urobiť žalobu dôvodnú. Toto ustanovenie (pripúšťajúce ďalšie typy žalôb) sa tak vzťahuje len na žaloby nové (podobne ako by sa menil napr. režim prípustnosti opravných prostriedkov alebo lehota na ich podanie - čo by sa nepochybne muselo vzťahovať len na ich podanie do budúcna, a nie na možnosti a lehoty opravných prostriedkov už uplynulé), a na daný prípad teda nedopadá.
45. Okrem toho, ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. by nebolo možné uplatniť aj pre jeho rozpor s Ústavou SR (ďalej len „ústava“). Podľa názoru súdu sa totiž javí, že toto ustanovenie je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to najmä z pohľadu zásahu resp. negácie podstaty práva na súdnu ochranu i legitímnych očakávaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom zmysle, že ak by toto ustanovenie nebolo prijaté, „mnohé konania by dopadli odlišne“ (viď bod 25. nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016), ako aj z pohľadu procesnej spravodlivosti, resp. férovosti tohto ustanovenia a rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a súčasne tak aj v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy, a ak by ho súd musel napokon predsa len aplikovať a nemohol dospieť k ústavne konformnému výkladu a aplikácii relevantných právnych predpisov, konanie pravdepodobne preruší a podá návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Toto ustanovenie totiž nie len že neočakávane a dodatočne (retroaktívne, ak by ho mal súd aplikovať spätne), ale najmä neproporcionálne bezdôvodne zakladá formálne právo na podanie žaloby a vedenie sporu bez toho, aby to bolo primerane odôvodnené (naliehavou) potrebou ochrany nejakého konkrétneho subjektívneho práva žalobcu, navyše umožňuje podať (vo vzťahu k určitému právnemu vzťahu) určovaciu žalobu bez zrejmého dôvodu len jednej strane sporu - spotrebiteľovi, keď pri rovnakej logike ani u dodávateľa nemožno vylúčiť situácie, že by (ešte pred splatnosťou dlhu spotrebiteľa alebo nejakej svojej synalagmatickej povinnosti, či reálnym porušením alebo uplatnením nejakého jeho práva alebo zmluvného dojednania) mohol mať záujem domáhať sa posúdenia či určenia práva či právnej skutočnosti v čase, keď ešte (z hľadiska splatnosti alebo nesplnenia vzájomnej povinnosti) „nemá k dispozícii žalobu na plnenie“, alebo keď si spotrebiteľ voči nemu nejaké (podľa veriteľa pochybné či hroziace) právo ešte neuplatnil, a ochrana žiadneho jeho konkrétneho práva by to teda zatiaľ naliehavo nevyžadovala, a to „len z dôvodov právnej istoty“ (resp. aby „nebol vystavený sankciám“), a to dokonca absolútne časovo neobmedzene kedykoľvek aj po neprimerane dlhej dobe, a núti súd (bez možnosti uváženia) prejednávať aj zbytočné žaloby, čo predstavuje vo svojej podstate zjavne nesprávny,
nadbytočný, šikanózny, nerovný a nespravodlivý koncept súdneho konania, a je podľa názoru súdu v zrejmom rozpore so základnými princípmi či zásadami efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku, a ústavnoprávnym princípom proporcionality, chrániacim primeranosť ako hodnotu právneho štátu.
46. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na niektoré paralely veci s právnymi názormi vyslovenými v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o rozpore ust. § 5b z.č. 250/2007 Z.z. s ústavou (ďalej v zátvorkách už len číselné označenie časti odôvodnenia tohto nálezu a „bod nálezu“). Ústavný súd (bod 28. nálezu) „môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu) právnu úpravu, ktorá je formálne označená ako zákon, ale chýbajú jej požadované kvality.“ Ústavný súd pritom obvykle vychádza aj z testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy, a už viackrát (bod 29. nálezu) „za protiústavné považoval jednostranné posilnenie jednej strany sporu“.
47. Z hľadiska testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je pritom podľa názoru konajúceho súdu zrejmé, že cieľ sledovaný týmto ustanovením (ak je ním ochrana spotrebiteľa) bolo možné dosiahnuť, a dokonca už aj je primerane zabezpečený menej intenzívnym opatrením a zásahom do právnych pomerov účastníkov právnych vzťahov, a to prijatím a objektívnym pôsobením už samotnej hmotnoprávnej úpravy ich vzťahov a ich doterajšími procesnými garanciami (inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) a tým, že táto ochrana pôsobí objektívne bez toho, aby sa jej spotrebitelia museli domáhať (absolútna neplatnosť právnych úkonov a zmluvných podmienok, či bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru). V tomto prípade teda analogicky (bod 31. nálezu) „buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah z hľadiska nevyhnutnosti alebo z hľadiska proporcionality v užšom slova zmysle.“ Konajúcemu súdu sa javí, že dodávateľ je týmto ustanovením v civilnom procesnom konaní nie nepodstatne znevýhodnený tým, že obdobnú alebo opačnú žalobu (týkajúcu sa toho istého vzťahu so spotrebiteľom) podať nemôže, pričom toto ustanovenie neospravedlňuje ani potrebná „ochrana“ slabšej strany, nakoľko spotrebiteľovi zakladá (formálnu) možnosť podať v ňom uvedenú žalobu bez ohľadu na (ne)existenciu naliehavého právneho záujmu a potrebu ochrany nejakej jeho hodnoty. Napokon nie je zrejmé, prečo by mala byť možnosť podať určovaciu žalobu širšia práve (a jedine) u spotrebiteľa, keď problém a záujem na „poznaní skutočného dlhu“ (analogicky ako problém nevzdelaného spotrebiteľa podľa bodu 38. nálezu) nie je nijako špecificky spotrebiteľský, a rovnaký záujem môžu mať aj iní účastníci v bežnom občianskoprávnom spore. V tomto zmysle tak právna úprava vykazuje značnú asymetriu. Na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú, a v našom právnom poriadku už sú aj zakotvené i miernejšie prostriedky (najmä ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov, alebo ustanovenia o „preklúzii“ úrokov a poplatkov neuvedených v písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne a včas, keď sa úver „považuje“ za bezúročný a bez poplatkov), a preto daná úprava a ďalšie procesne nadradené postavenie spotrebiteľa nie sú nevyhnutné na naplnenie tohto cieľa.
48. Ústavný súd upozornil, že (bod 40. nálezu) „vo vzťahu k princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“ Takéto vnímanie princípu ochrany slabšej sporovej strany v právnych vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená spomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe sporové strany. ... Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná rovnosť; rozhodne by nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane.“ Uviedol tiež, že (bod 41. nálezu) „sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením. Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty ... Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným právaním, tzv. morálnym hazardom.“ Poukázal na to, že (bod 46. nálezu) „aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy (pozn. súdu: t.j. vo všeobecnosti už zabezpečená je !) a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany
spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom.“
49. Napokon, aj v súvislosti s riešením otázky časovej pôsobnosti ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. možno poukázať na princípy temporality vo vzťahu k procesným normám, z ktorých vychádza Ústavný súd, podľa ktorých (bod 49. nálezu) „časová pôsobnosť procesných noriem má však chrániť legitímne očakávania jednotlivca. Princípy časovej pôsobnosti práva pôsobia ako mechanizmus ochrany subjektívnej slobody jednotlivca pred štátom. Sú to pravidlá namierené proti štátu ako regulátorovi. Nemá mu byť umožnené iba „krasomluvou“ princíp aretroaktivity vylúčiť“ a to, že Ústavný súd zohľadňuje resp. vníma (bod 50. nálezu) „aj férovosť normotvorby v širšom legislatívno-technickom zmysle, ktorá je reflektovaná v samotnej výslednej norme“, a že „právo je konzervatívny sociálny konštrukt a výkyv, akým sa javí aj napadnuté ustanovenie, ho môže umenšovať na trpené predpisy.“
50. Čl. 46 ods. 1 ústavy síce zakotvuje, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, avšak ak aj Ústavný súd SR (pri rozhodovaní o súlade právnych predpisov) vo vzťahu k základným princípom materiálneho právneho štátu vychádza z toho, že ani ústavodarca nemôže všetko, resp. z toho (citujúc slová Spolkového ústavného súdu Nemecka), že: „Predstava, že ústavodarca môže všetko usporiadať podľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchovnému stanovisku bezhodnotového právneho pozitivizmu, ktorý je v právnej vede a praxi už dlho prekonaný“ (viď bod 63. nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014), o to viac by to malo platiť v prípade oprávnenia zákonodarcu a jeho obyčajného zákona (odporujúceho princípom materiálneho právneho štátu), a ani všeobecné súdy, len pre množstvo prejednávaných vecí (a v súvislostiach tohto prípadu dokonca aj práve preto) by tak nemali skĺzavať k jeho čisto formalistickému výkladu a aplikácii. Úlohou súdu by totiž malo byť vždy zvážiť aj celkový kontext prípadu, a následky a význam jeho rozhodovacej praxe pre ďalší racionálny vývoj spoločenských (resp. spotrebiteľských) vzťahov, čo by však v prípade formalistickej aplikácie ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. a vedenia súdneho konania možné nebolo. Preto, tak ako je to naznačené už vyššie, súd v danom prípade zvažoval aj prerušenie tohto konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, takýto návrh je však podmienený tým, aby súd dospel k záveru o povinnosti aplikácie napadnutej normy (prejudicialita), k čomu však v danom prípade zatiaľ nedošlo, a preto zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.
51. Nad rámec hore uvedených (procesných) dôvodov rozhodnutia v súvislosti s týmto prípadom súd napokon (i keď nadbytočne) uvádza, že z hmotnoprávneho hľadiska inak považuje žalobcom označený spotrebiteľský úver, tak ako sa toho žalobca domáha, nepochybne za bezúročný a bez poplatkov. Poukazuje pri tom na to, že skutkové tvrdenia medzi stranami neboli sporné, a sporné bolo len ich právne hodnotenie. V danom prípade pri ich hodnotení má pri tom súd za to, že obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru uvedený len v jednostrannom dodatočnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi po podpise zmluvného formulára (viď bod 6. tohto odôvodnenia), odkazujúceho tak v čase podpisu zmluvy na ešte neexistujúci resp. nevyplnený či spotrebiteľovi neznámy údaj (v čase podpisu zmluvy tento údaj nebol jej súčasťou), nepochybne nemožno považovať za súčasť dohodnutej písomnej zmluvy, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, následkom čoho sa tak pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. skutočne považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako tak vo vzťahu k určeniu označenej zmluvnej podmienky o poplatku za odklad splátok za neprijateľnú má súd za to, že uvedená zmluvná podmienka nepochybne je neprijateľná. Okrem toho, že z hmotnoprávneho hľadiska súd nevidí dôvod na odklon o právoplatného rozsudku vo veci 9C/140/2013, na ktorý v žalobe (bez námietok žalovaného) poukázal žalobca, má súd za to, že uvedený poplatok spôsobuje skutočne zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ teda prestavuje neprijateľnú podmienku. Žalobca totiž k tomu poukazoval na zjavnú disproporciu tohto poplatku a plnenia dodávateľa, a obrana žalovaného spočívala v podstate len v tom, že podľa neho malo ísť údajne o individuálne dojednanú podmienku, ktorá keby nebola dohodnutá, nedala by sa nahradiť nejakou zákonnou úpravou (a pozíciu spotrebiteľa voči nej teda nezhoršovala), a v tom, že dojednanie o cene a predmete plnenia nie je neprijateľnou podmienkou, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (resp. že podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny podľa § 53 ods. 1 OZ posudzovaniu nepodliehajú). Súd však poukazuje na to, že uvedené dojednanie, resp. zmluvná podmienka, ak bola, tak ako tvrdí samotný dodávateľ, dojednaná osobitne, a nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, má vo vzťahu k tejto zmluve nepochybne iba vedľajšiu akcesorickú povahu, teda netýka sa hlavného (ale
vedľajšieho) predmetu plnenia a primeranosti jeho ceny, a z posudzovania zákazu nerovnováhy, resp. neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ preto vylúčená nie je. Pri jej následnom posúdení je pritom ďalej tiež zrejmé, že uvedená zmluvná podmienka pozíciu spotrebiteľa oproti bežnej zákonnej úprave nepochybne zhoršovala. Situácia s odloženou, resp. neskoršou úhradou splátok, okrem možnosti jej dojednania priamo pri úprave ich splatnosti, je totiž, ak by aj reálne (a nie len potenciálne, so zaplatením poplatku vopred bez ohľadu na jej výskyt) nastala, nepochybne dostatočne podporne a primerane riešená zákonnými ustanoveniami, a to najmä ustanoveniami o úročení úveru až do jeho vrátenia (resp. podľa dojednaného spôsobu uplatňovania úrokovej sadzby uvedeného v zmluve - viď úroková sadzba spotrebiteľského úveru, a podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.), a ustanoveniami o zákonných úrokoch z omeškania, ktoré by boli pre spotrebiteľa výhodnejšie, a odklon od nich tak jeho pozíciu nepochybne (neprípustne) zhoršuje. Žalobcom označené zmluvné podmienky sú teda aj podľa názoru súdu nepochybne neprijateľné, a ak by mal súd žalobu posudzovať výlučne z hmotnoprávneho pohľadu, považoval by ju vo všetkých bodoch petitu za dôvodnú, a teda zamietol ju výlučne len z vyššie uvedených, no veľmi podstatných, procesných dôvodov.
52. Záverom súd už len pre úplnosť poukazuje na presvedčivú jednoduchú logickú argumentáciu v rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. januára 2015, sp. zn. 8C/55/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/339/2015 zo dňa 28.9.2016, s ktorou sa konajúcu súd stotožňuje, podľa ktorej (na žiadanom určení) „nie je u žalobcu daný naliehavý právny záujem, keďže žalobcovi nič nebráni v tom, aby svoje práva vykonal takým spôsobom, že žalovanému zaplatí len to, o čom je presvedčený, že mu je povinný zaplatiť a rovnako žalobcovi nič nebráni v tom, aby svoje právo voči žalovanému vykonal tak, že žalovanému nezaplatí to, o čom si je vedomý, že mu nie je povinný zaplatiť. Pre prípad toho, že by žalovaný nebol rovnakého právneho presvedčenia ako žalobca a uplatnil by si svoje práva na zaplatenie dohodnutej peňažnej čiastky proti žalobcovi na súde, žalobcovi nič nebráni v tom, aby sa svojho právneho presvedčenia ... domáhal v takom súdnom konaní. ... To, že naliehavý právny záujem nerozlišuje medzi žalobcom spotrebiteľom a iným žalobcom vyplýva z toho, že i spotrebiteľ si môže uplatniť svoje práva ako každý iný účastník v tom prípade, ak sa voči nemu bude druhá strana domáhať plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Pripustenie naliehavého právneho záujmu v takom prípade by viedlo k absurdnému záveru o tom, že súdy by museli vecne preskúmavať platnosť akýchkoľvek, a teda všetkých spotrebiteľských právnych vzťahov bez ohľadu na to, či by si dodávatelia vôbec chceli uplatňovať svoje práva, resp. či by dojednanie takýchto podmienok bolo významné pre povinnosti zmluvných strán.“
53. Názor súdu a jeho rozsiahlejšie, no snáď aj dostatočne podrobné, odôvodnenie tohto rozhodnutia môže byť vnímané aj ako reakcia na v súčasnosti už príliš častú prax bližšie procesne nijako neodôvodnených žalôb v obdobných sporoch a snaha súdu o presvedčivé vysvetlenie a kontextuálne vyporiadanie sa so všetkými známymi argumentmi o ich údajnej prípustnosti, ako aj subjektívnym, formalistickým a nie úplne rozumne prezentovaným pohľadom niektorých strán a najmä (z pohľadu ich trov síce pochopiteľne) ich zástupcov, keď sú všetky súvislosti účelu, zmyslu a potrebnosti takého súdneho konania stranami i odbornou verejnosťou často vnímané (deformovane) - nie z pohľadu ich obsahu (čo sa hovorí), ale „v prospech koho“. V súdnom konaní by však nemalo ísť o populárnosť riešení či sociálnu politiku, ale o rozumnú ochranu nejakého konkrétneho práva, a preto súd aj napriek občasným subjektívnym atakom a emotívnym prejavom nespokojnosti strán sporu apeluje na objektivitu a je presvedčený o tom, že všetky vyššie uvedené súvislosti o neprimeranosti týchto konaní nepochybne poznajú a uvedomujú si napokon všetky zúčastnené osoby (aj právni zástupcovia žalujúcej strany), keďže doposiaľ od nich v tomto smere nepočul žiadnu uspokojivú odpoveď. Tautologické odôvodnenie potreby daného súdneho konania (požadovanej súdnej ochrany) všeobecnou potrebou súdneho konania tým, že je to potrebné (bez bližšieho odôvodnenia zmyslu a naliehavosti tejto potreby), resp. tým, že súdne konanie je potrebné, lebo ak bude žalobca v konaní úspešný, bude môcť požadovať primerané finančne zadosťučinenie za to, že sa (úspešne) súdil (§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.), súd neakceptuje. K absurdnosti takéhoto odôvodnenia potreby súdneho konania súd napokon poukazuje aj na to, že ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie za každé porušenie spotrebiteľského práva, zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ úspešne (účelne) domáhal jeho ochrany na súde. Účelom tohto ustanovenia totiž bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní, a nie primerané zadosťučinenie priamo za ich akékoľvek porušenie (bez ohľadu na ich účelné uplatnenie v súdnom konaní a jeho potrebu).
54. Vo vzťahu k prípadnému odvolaniu a odvolaciemu návrhu na zrušenie rozsudku, ktoré je v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP možné len z taxatívne uvedených dôvodov, má súd za to, že vo veci boli splnené podmienky na vedenie konania, neznemožnil žiadnej strane uskutočňovať jej procesné práva, a v zmysle ust. § 204 CSP vykonal všetky navrhované dôkazy, pričom skutkový stav nebol medzi stranami ani sporný, právne hodnotenie je jasné, a žaloba bola zamietnutá len z procesných dôvodov.
55. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
56. Dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania s prihliadnutím na postoj strán v tomto konaní celkom výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky k začatiu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie, a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp. trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jeho procesného neúspechu v konaní. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobkyni v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.