Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/2/2017

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu B. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, B. D., prechodne bytom R. U. XXX/XX, S., toho času umiestneného v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov a oddelenie výkonu trestu s miestom výkonu služby v Sabinove, so sídlom Kpt. Nálepku 15, Sabinov, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o zaplatenie 1 612 276,81 Eur s príslušenstvom, o zastavení konania, takto

rozhodol:

Súd konanie z a s t a v u j e.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec p o s t ú p e n á Daňovému úradu Košice, so sídlom Železničná 1, 041 90 Košice.

Súd žalovanej n e p r i z n á v a nárok náhradu trov konania voči žalobcovi.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30. 12. 2016 sa žalobca domáhal zaplatenia 1 612 276,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 10 % až 15 % ročne zo sumy 1 612 276,00 K. od 01. 01. 2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 25. 02. 2011 podal žalobca (XX „právnických firiem") na príslušnej pobočke žalovanej - Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov, pobočka Kráľovský Chlmec

- daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty za mesiac 01/2011, v ktorom si riadne a včas uplatnil (39 „právnických firiem") nadmerný odpočet DPH vo výške 1 612 276,81 Eur. Do dňa podania žaloby mu neboli uvedené finančné prostriedky zo strany žalovanej vrátené, pričom má za to, že má na ich vrátenie nárok a tento nebol nikým a ničím popretý a ani nezanikol. Žalobca požiadal o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky v celom rozsahu. Uviedol, že je v súčasnej dobe vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov a oddelenie výkonu trestu s miestom výkonu služby v Sabinove a je súčasne bez právneho vzdelania. V zmysle jeho základného práva na právnu pomoc a spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

2. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 103 zo dňa 24. 01. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02. 2017, súd konanie v časti žiadosti žalobcu o ustanovenie advokáta zastavil a vec postúpil Centru právnej pomoci. Centrum právnej pomoci rozhodlo o žiadosti žalobcu rozhodnutím sp. zn. 4N 4302/17 - KaPo, ČRZ: 61378/2017 zo dňa 20. 07. 2017 tak, že nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci.

3. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 128 zo dňa 31. 03. 2017 súd priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 03. 10. 2017 namietala nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie vo veci ako aj nedostatok aktívnej a pasívnej legitimácie strán.

Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca vyvodzuje nárok na plnenie z titulu nadmerných odpočtov DPH daňových subjektov (obchodných spoločností), ktoré si tieto daňové subjekty uplatnili na základe podaných daňových priznaní k DPH za január 2011 na základe zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH"). Zo zákona o DPH vyplýva postup daňového subjektu a daňového úradu v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom. Na správu dane z pridanej hodnoty sa použijú ustanovenia osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „"). Podľa § 6 ods. 1 daňového poriadku na správu daní je vecne príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad, ak alebo osobitné predpisy neustanovujú iného správcu dane. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkmi právnych vzťahov, ktoré sa týkajú uplatnených nadmerných odpočtov DPH daňovými subjektmi, sú tieto daňové subjekty a príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad. Právny vzťah medzi daňovými subjektmi je vzťahom finančnoprávnej povahy, v ktorom subjekty vystupujú vo vzájomnom pomere nadriadenosti a podriadenosti. Obsah právnych vzťahov nie je výsledkom zmluvnej autonómie účastníkov, ale je určený kogentnými právnymi normami. Práve tieto znaky, ktoré charakterizujú aj právny vzťah medzi daňovým subjektom a správcom dane, odlišujú verejnoprávne vzťahy od vzťahov v oblasti súkromnoprávnej. V prípade nároku uplatneného žalobou sa nepochybne jedná o verejnoprávny vzťah založený a vyplývajúci z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov, pričom ide o právny vzťah daňovoprávnej povahy. Keďže právny vzťah, z ktorého si žalobca uplatňuje svoj právny nárok na plnenie, nie je súkromnoprávnym vzťahom a zároveň neexistuje právny predpis, ktorý by prejednanie a rozhodnutie vo veci nadmerného odpočtu zveroval do právomoci súdu, nie je podľa názoru žalovanej daná právomoc súdu konať v tejto veci podľa Civilného sporového poriadku. Ďalej žalovaná namietala aj nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keďže z príloh vyplýva, že daňové priznania podali rôzne daňové subjekty - obchodné spoločnosti, ale nie žalobca ako daňový subjekt, fyzická osoba. Vzhľadom na to žalobca nie je účastníkom právneho vzťahu a nie je oprávnený vo svojom mene domáhať sa plnenia z iných právnych vzťahov. Ani žalovaná nie je v konaní pasívne legitimovaná, pretože správcom dane je daňový úrad. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a nie je účastníkom osobitných verejnoprávnych vzťahov daňových subjektov a správcu dane. Navrhla, aby súd konanie zastavil a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.

5. Žalobca reagoval vyjadrením (tzv. replika) doručeným súdu dňa 10. 11. 2017, v ktorom uviedol, že na žalobe trvá v celom rozsahu a má za to, že nárok uplatnil zákonnou cestou. Poukázal na to, že nezákonným postupom správcov dane, ktorý bol následne odsúhlasený žalovanou, došlo k jeho finančného poškodeniu. Daňová kontrola je výrazným zásahom do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu, preto je možné vykonať daňovú kontrolu iba v súlade so zásadou zákonnosti. Výkon daňovej kontroly predstavuje konanie správcu dane a žalovanej na základe zákona, cieľom ktorého je overenie skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Keďže žalovaná nepostupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, daňovým poriadkom a zákonom o DPH, žalobca je nútený využiť súdnu ochranu proti trvajúcemu zásahu do jeho práv zo strany žalovanej. Žalobca ďalej poukázal na to, že daňové konanie je v zásade dvojstupňové, čo spočíva v možnosti nápravy prvostupňového rozhodnutia orgánom vyššieho stupňa (odvolacím orgánom) na základe podaného opravného prostriedku účastníkom konania. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom má predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí a posilniť tak dôveru v správnosť rozhodnutí a v právnu istotu. Žalobca je podľa daňových úradov personálne spojený s ďalšími daňovými subjektmi, u ktorých prebiehalo súbežne niekoľko desiatok daňových kontrol, vyrubovacích konaní a niektoré daňové kontroly boli už ukončené s negatívnym výsledkom pre kontrolovaný daňový subjekt a vec je predmetom správnej žaloby. Vo všetkých prípadoch správca dane postupuje voči kontrolovaným subjektom obdobne, ignoruje argumenty kontrolovaného daňového subjektu a pri svojom postupe používa rovnaké hodnotenie dôkazov s absolútne totožnou úvahou, bez ohľadu na skutkovú situáciu a výlučne z dôvodu, že kontrolovaným subjektom je niektorý z personálne spojených daňových subjektov. Žalobca považuje za sporné a prakticky nemožné, aby v desiatkach daňových kontrol, vykonávaných veľkým počtom rôznych daňových kontrolórov, boli protokoly a rozhodnutia správcu dane tak totožné, dokonca s použitím totožných odôvodnení pri použití rovnakých formulácií. Toto vedie žalobcu k podozreniu, že celý proces daňových kontrol je nezákonným spôsobom koordinovaný a podania a rozhodnutia správcu dane sú len formálne podpisované riaditeľom daňového úradu, nakoľko záver daňovej kontroly je vopred daný. Uvedenú nezákonnú situáciu potvrdzuje ešte aj postup žalovanej, ktorá je odvolacím orgánom voči rozhodnutiam správcu dane. Vo všetkých prípadoch žalovaná bez výhrad prijíma postup a argumenty správcu dane. H. má dôvodné podozrenie, že orgánom, ktorý nezákonne koordinuje celý postup desiatok kontrol „personálne spojených subjektov", je práve

žalovaná. Práve táto nezákonná koordinácia vedie k tomu, že rozhodnutia žalovanej vo všetkých prípadoch obsahujú len formálne časti odôvodnenia, keďže žalovaná už „koordinovala" daňovú kontrolu aj vyrubovacie konanie a úvahy a závery správcu dane sú vlastne úvahy a závery žalovanej. Žalobca má za to, že uvedeným konaním bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, čím bol žalobca hrubo poškodený na svojich právach. Žalobca má za to, že rozhodnutia správcu dane, ktoré slúžia ako podklad predmetného napadnutého rozhodnutia, boli vydávané vecne nepríslušným orgánom, preto ich považuje za nulitné a nulitné je aj rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené nulitné rozhodnutie správcu dane. Nesúhlasil ani s tým, že by v konaní nebol aktívne legitimovaným. Je pravdou, že nárok na odpočet DPH si pôvodne uplatnili iné daňové subjekty, ale tieto následne svoje nároky postúpili na žalobcu. Žalobca zároveň predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 03. 01. 2011 v spojení s dodatkom zo dňa XX. 05. 2016. Navrhol súdu aj prerušenie konania, do času kým mu nebude Centrom právnej pomoci ustanovený advokát.

6. Uznesením č. k. 19C/2/2017 - 213 zo dňa 15. 11. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 11. 2017, súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

7. Žalovaná v tzv. duplike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu) doručenej súdu dňa 06. 12. 2017 opätovne poukázala na nedostatok právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť a tento nedostatok nebol odstránený ani po vyjadrení žalobcu. Žalobca vyjadrením žiadnym spôsobom nevyvrátil skutočnosť, že v prípade nároku uplatneného žalobcu ide o nepochybne verejnoprávny vzťah založený a vyplývajúci z finančnej činnosti štátu jeho orgánov. Aj žalobca odvodzuje pasívnu legitimáciu žalovanej na základe aplikácie právnych noriem verejného práva, čím len potvrdzuje skutočnosť, že nárok, ktorého sa domáha, má základ vo verejnoprávnych vzťahoch. Zo znenia petitu žaloby a ani z jej obsahu nevyplýva, že by išlo o správnu žalobu. Z aplikácie noriem daňového práva nevznikajú súkromnoprávne vzťahy a orgány štátnej správy ako účastníci týchto vzťahov nemôžu byť nositeľmi subjektívnych súkromnoprávnych povinností, a teda byť vecne legitimované v sporoch súkromnoprávnej povahy. Žiadny z právnych predpisov uvedený už vo vyjadrení zo dňa 03. 10. 2017 nezakladá povinnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na plnenie, ktorého sa žalobca domáha, teda od finančného riaditeľstva nie je možné domáhať sa plnenia z titulu uplatnených nadmerných odpočtov DPH. Žalobca uvádza, že daňové subjekty na neho postúpili nárok na nadmerný odpočet DPH, ktorý uplatnil žalobou. Podľa názoru žalovanej nadmerný odpočet PDH je pohľadávkou verejnoprávnej povahy, ktorá je vylúčená z postúpenia v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Trvala na tom, že rozhodnutie nepatrí do právomoci súdu a žiadala konanie zastaviť a nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

8. Podľa § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.") súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

9. Podľa § 10 ods. 1 C. s. p., ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

10. Právomoc súdu predstavuje súhrn oprávnení a povinností decízneho charakteru, ktorým súdy disponujú pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Ak určitá vec nespadá do právomoci súdov, ide o neodstrániteľnú vadu konania nevyhnutne vedúcu k uzneseniu o zastavení konania.

11. Podstatou inštitútu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je vrátenie časti dane, ktorú platiteľ zaplatil a ktorá prevyšuje jeho daňovú povinnosť, ak ju nemohol odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v daňovom období nasledujúcom po období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ide teda o vrátenie plnenia zaplateného štátu, ktoré vzhľadom na špecifickú konštrukciu dane z pridanej hodnoty. Za splnenia zákonom stanovených podmienok, prestáva byť plnením povinnosti platiteľa dane a štát je povinný toto plnenie vrátiť. Ide o v našom právnom poriadku sa vyskytujúci inštitút plnenia, na ktoré nie je právny dôvod, či už v čase plnenia alebo plnenia, ktorého právny dôvod zanikol až po plnení. Právne predpisy z viacerých právnych odvetví obsahujú ustanovenia, ktoré zohľadňujúc povahu právnych vzťahov, v ktorých došlo k nepodloženému majetkovému nárastu, priznávajú určitým subjektom práva a iným zase tomu zodpovedajúce povinnosti smerujúce k náprave takéhoto stavu. Za tým účelom okrem iného určujú, do právomoci ktorého orgánu patrí dosiahnutie nápravy vtedy, ak nebola zjednaná

dobrovoľne, akým procesným postupom a v akom konaní má byť náprava dosiahnutá, za účasti koho a akými právami a povinnosťami vybavenými účastníkmi.

12. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3, z ktorého vyplýva, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedeným súborom vzťahov, súdy podľa § 4 C. s. p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

13. Nie je pochybností o tom, že právo, ktorého sa žalobca domáha, nemá súkromnoprávnu povahu. Pre vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 3 C. s. p.

14. Zo žaloby ako aj z príloh k nej skutočne vyplýva, že žalobca (ako fyzická osoba, ktorej mali daňové subjekty postúpiť nárok na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH na základe zmluvy o postúpení pohľadávok) sa od žalovanej domáha vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu DPH, čo preukazujú potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 01/2011. Z týchto 39 potvrdení vyplýva, že 36 daňových subjektov si v daňovom priznaní uplatnilo nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Žalobca tieto skutočnosti potvrdzuje aj vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10. 11. 2017 (tzv. replika), z ktorého obsahu vyplýva „nedôvera" k postupu správcu dane a žalovanej, a preto sa žalobca svojho nároku domáha súdnou cestou. Žalobca vidí nedostatky v postupe žalovanej, resp. správcu dane v daňovom konaní pri uplatnenom nadmernom odpočte DPH, ktorých nápravy sa domáha súdnou cestou. Niet pochýb o tom, že žalovanú sumu daňové subjekty (platitelia dane) uplatnili u správcu dane a požiadali ho o vrátenie nadmerného odpočtu DPH, no daňový orgán (správca dane) tento nevrátil.

15. Zohľadniac žalobcom vymedzený rozhodujúci skutkový stav, ktorý zostal v priebehu súdneho konania nezmenený a v podstate nesporný, treba zdôrazniť, že žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi obchodnými spoločnosťami (daňovými subjektmi) ako platiteľmi dane z pridanej hodnoty (ktoré žalobca v súdnom konaní uplatňuje a svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok) a správcom dane. Právny rámec, v ktorom došlo k ním uvádzanému neodôvodnenému majetkovému nárastu na strane žalovanej (resp. správcu dane), vymedzil žalobca sám svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom nárast lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu. Vzťah daňového subjektu (platiteľa dane) a daňového orgánu (správcu dane) nevzniká rozhodnutím daňového orgánu. Práva a povinnosti vo vzťahu upraveného daňovými predpismi žalovanému vznikli už registráciou podľa § 4 zákona o DPH, ďalšie povinnosti prijatím a uskutočnením zdaniteľného plnenia a uplatnením nadmerného odpočtu DPH (§ 79 zákona o DPH). Účastníci v danom vzťahu nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve v zmysle § 3 C. s. p. Naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazuje znaky, odzrkadľujúce osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní peňažných prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme finančného zabezpečenia verejných potrieb a funkcií štátu. Vzťah daňového subjektu (platiteľa dane) a daňového orgánu (správcu dane) je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky vzniku neodôvodneného nárastu (nadmerného odpočtu dane) a stanovujúcim jednak osobitný postup zákonom určeného (daňového) orgánu, jednak tiež podmienky, len pri splnení ktorých sa má (a môže) vyporiadanie tohto nárastu uskutočniť.

16. Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného vzťahu súd dospel k názoru, že právny vzťah medzi žalobcom a štátom ako subjektom, ktorému sa daň platí, je vzťahom daňovoprávnej

povahy, v rámci ktorého sa žalobca domáha vrátenia dane zaplatenej nad rámec daňovej povinnosti. Uvedený vzťah nemožno podriadiť ani pod vzťahy vymenované v § 3 C. s. p. ani pod vzťahy, na ktoré dopadá § 4 C. s. p. (keďže žiaden právny predpis nestanovuje, že o takomto práve rozhodujú sudy v civilnom sporovom konaní). Súd preto dospel k záveru, že na prejednanie predmetnej veci nie je daná právomoc súdu.

17. Daňové konanie ako súčasť správy daní upravuje . V zmysle § 6 ods. 1 citovaného zákona je na správu daní vecne príslušný správca dane, ktorým je daňový úrad, ak alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. Miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u právnickej osoby jej sídlom.

18. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, pričom po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená Daňovému úradu Košice ako miestne a vecne príslušnému správcovi dane podľa daňového poriadku a zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

19. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

20. Zásada procesnej zodpovednosti znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrad trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie" sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zavinenie je možné interpretovať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúcej napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom toho je vznik trov protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane. 21. Zastavenie konania zavinil žalobca, pretože nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH si uplatnil na súde, hoci rozhodovanie o jeho vrátení nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci správcu dane. Niet pochýb o tom, že žalobca si tejto skutočnosti vedomý bol, avšak nárok uplatnil na súde len z dôvodu, že nedôveruje daňovým orgánom. Vzhľadom na uvedené súd by mal priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 544/2015 zo dňa 26. 10. 2016, v zmysle záverov ktorého, ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná. Keďže žalovanej trovy konania doteraz žiadne nevznikli, súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania ani nepriznal. Súd však zároveň uvádza, že o výške trov žalovanej už nebude rozhodovať samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.