Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6To/62/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD., nar. X. W. XXXX v E., trvalé bydlisko J. A. M. XXXX/XX, G., pre prečin ublíženia na zdraví podľa , (ďalej len Tr. zák.) s poukazom na Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. júna 2021, č. k. -475, na verejnom zasadnutí konanom 5. mája 2022 v Trnave, takto

rozhodol:

Podľa sa odvolanie obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD. z a m i e t a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 9. júna 2021, č. k. -475, uznal obžalovaného mjr. JUDr. K. X., PhD. (ďalej len obžalovaný) za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 20. augusta 2018 v čase približne o 10.30 hod. na dvore rodinného domu súpisného a orientačného čísla XXXX/XX na ul. J. A. M. v meste G., pritom ako vykonával dohľad nad psom rasy nemecký ovčiak, sa nepresvedčil, či sú vytvorené dostatočné opatrenia na zabránenie úniku tohto psa z dvora rodinného domu na ulicu a či je bezpečné pustiť psa zo zadnej časti dvora do jeho prednej časti, otvoril bránku oddeľujúcu zadnú časť dvora rodinného domu od jeho prednej časti, so psom sa presunul schodmi dolu do uličky vedúcej na prednú časť dvora rodinného domu, kde psovi nasadil obojok, následne pes vošiel na prednú časť dvora, kde bola otvorená brána z dvora na ulicu, cez ktorú pes vybehol na ulicu pred rodinným domom, po ktorej v tom čase prechádzala poškodená - poštová doručovateľka A. T., ktorú tento pes napadol a zhodil na zem, následne opakovane pohrýzol do pravej ruky v oblasti lakťa, čím poškodenej A. T. spôsobil ľahké zranenia, a to: pomliaždenie hlavy v zátylku, pomliaždenie prednej steny brušnej, pomliaždenie ľavého kolena s odreninou kože, pomliaždenie pravého ramena, pomliaždenie štvrtého prsta ľavej ruky s odreninou kože, päť rán po uhryznutí psom na pravom lakti, jedna z vonkajšej strany tvaru ,,V“ 4x5 cm siahajúca do svalov - vystieračov prstov, vpredu od tejto rany ďalšie dve kožné rany o dĺžke 3 cm, vzadu dole kožná rana o dĺžke 2 cm a na vnútornej strane ranu tvaru písmena ,,V“ o dĺžke 3 cm siahajúcu po svaly a lakťový nerv a ťažké zranenie, a to: poškodenie pravého lakťového nervu charakteru axonotmézy, ktoré si vyžiadali liečenie, pracovnú neschopnosť od 20.08.2018 do 31.03.2020, pričom ťažké zranenie závažne ovplyvnilo obvyklý spôsob života poškodenej najmenej po dobu od 20.08.2018 do 02.07.2019, ďalej posttraumatickú stresovú poruchu chronickej formy s doposiaľ presne neurčenou dobou liečenia, čím porušil ustanovenie , , ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov. 2. Okresný súd ho za to odsúdil podľa Tr. zák., s prihliadnutím na , a , Tr. zák., na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, ktorý mu podľa Tr. zák. podmienečne odložil a zároveň mu podľa Tr. zák. určil skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov. Zároveň podľa uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným Sociálnej poisťovni škodu vo výške 26.836,90 €, Dôvera

zdravotná poisťovňa, a.s. škodu vo výške 3.590,21 € a Slovenskej pošte, a.s. škodu vo výške 4.333,92 € s tým, že podľa poškodenú Slovenskú poštu, a.s. so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd samotný výrok o vine odôvodnil tak, že vykonaným odkazovaním bolo nesporne preukázané, že vlastníkom psa je manželka obžalovaného pani Mgr. S. X., že tento pes dňa 20.08.2018 približne o 10.30 hod. napadol pred rodinným domom obžalovaného poškodenú A. T. (ďalej v texte len poškodená) a spôsobil jej ťažké zranenie, ktoré je presne popísané v znaleckom posudku. Rovnako mal za preukázané, že v čase spáchania skutku bola jedinou bránkou oddeľujúcou prednú a zadnú časť dvora tá nad schodmi za domom, pričom z fotodokumentácie predloženej obžalovaným na hlavnom pojednávaní (fotografie č. 1-4) je zrejmé, že z miesta pred čiernymi dverami do zadnej pivnice v uličke medzi rodinnými domami obžalovaný nemohol vidieť na prednú časť dvora, a teda nemohol vidieť, že brána vedúca na ulicu je otvorená a pes nemôže voľne vybehnúť na ulicu. 4. Sporným medzi stranami bol podľa okresného súdu samotný priebeh skutku, pretože tento poškodená opisovala inak ako obžalovaný a svedok A. X.. K tomu okresný súd uviedol, že oboznámil záznamy o podaní oznámenia poškodenou a podaní vysvetlení svedkom A. X. a obžalovaným v rámci priestupkového konania, pričom porovnávajúc vysvetlenia svedka A. X. a obžalovaného z 11.09.2018, ďalej obsah sťažnosti svedka A. X. z 26.11.2019 proti uzneseniu o vznesení obvinenia s výpoveďami svedka A. X. a obžalovaného na hlavnom pojednávaní súd vyvodil záver, že svedok A. X. a ani obžalovaný na hlavnom pojednávaní nevypovedali pravdu. Kým poškodená priebeh skutku na hlavnom pojednávaní opisovala v zásade v zhode s obsahom jej oznámenia na OO PZ v Hlohovci dňa 20.08.2018, o výpovediach svedka A. X. a obžalovaného konštatovať to isté možné nebolo. Zo záznamov o podaní vysvetlenia oboch menovaných z 11.09.2018 totiž nevyplýva, že by sa dohodli, že obžalovaný si cestou svedka A. X. preverí možnosť pustenia psa na prednú časť dvora, dokonca svedok A. X. podľa záznamu o podaní vysvetlenia uviedol, že psovi dal obojok on a spolu so psom išli ku autu. Zmena v popise priebehu skutku svedkom A. X. bola viditeľná aj v jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Až v tejto sťažnosti svedok A. X. prichádza s verziou, ktorú on i obžalovaný prezentovali na hlavnom pojednávaní, a to že podľa dohody si mal obžalovaný u svedka overovať možnosť pustenia psa do prednej časti dvora. Navyše svedok A. X. vo svojej sťažnosti neopisuje dej, ktorý mal predchádzať útoku psa na poškodenú tak ako na hlavnom pojednávaní, kde vypovedal, že potom, ako obžalovanému povedal, že môže pustiť psa, pes pribehol ku svedkovi a svedok so psom išli do garáže. Svedok A. X. sa tak celkom 3-krát vyjadroval k priebehu skutku a vždy rôzne, preto okresný súd jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní nemohol vyhodnotiť ako pravdivú a vierohodnú, a teda v zhode s poškodenou má za to, že svedok A. X. sa v čase spáchania skutku na dvore rodinného domu nenachádzal tak, ako to uvádzala poškodená vo svojej výpovedi. Rovnako súd nemohol ako pravdivú a vierohodnú vyhodnotiť výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní o samotnom priebehu skutku, pretože obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal inak ako pri podaní vysvetlenia dňa 11.09.2018. 5. Okresný súd ďalej argumentoval, že nedefinuje spojenie ,,držiteľ psa“, preto za osobu držiteľa psa treba pokladať jeho vlastníka, ktorým je v danom prípade svedkyňa Mgr. S. X., ktorá však v čase spáchania skutku bola v práci. Keďže pes sa pred skutkom nachádzal v zadnej časti dvora rodinného domu a tohto z tejto časti pustil obžalovaný, ktorý otvoril v tom čase jedinú bránku oddeľujúcu obe časti dvora rodinného domu a so psom zišiel zo zadnej časti dvora schodmi ku čiernym dverám do uličky medzi rodinnými domami, kde mu dal obojok, súd ustálil, že v čase spáchania skutku nad psom vykonával dohľad práve obžalovaný. Okresný súd ďalej uviedol, že upravil skutkovú vetu z obžaloby podľa záverov vykonaného dokazovania, a to jednak s ohľadom na priebeh skutku a jednak s ohľadom na následky, ktoré mal útok psa na poškodenú. 6. Pokiaľ ide o povinnosti uložené v ustanoveniach a , okresný súd tieto povinnosti posúdil ako dôležité s ohľadom na rasu, veľkosť a váhu psa, ktorý napadol poškodenú v spojení s následkami, ktoré jej pes spôsobil vychádzajúc z toho, že za dôležitú povinnosť možno všeobecne považovať povinnosť, ktorej porušenie za danej situácie spravidla v značnej miere zvyšuje najmä nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie, pričom môže ísť aj o škodu na majetku alebo na iných právach obete. Okresný súd na tomto mieste zdôraznil, že faktické okolnosti na strane psa prípadne v spojení s jeho povahovými vlastnosťami sú určujúcimi pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade zanedbanie dohľadu nad psom je alebo naopak nie je porušením dôležitej povinnosti. Okresný súd si je vedomý toho, že aj relatívne malý pes iného plemena môže človeka napadnúť a pohrýzť, avšak pokiaľ by išlo o takého psa, tento by poškodenú zrejme na zem nezhodil a nepohrýzol by ju tak závažne, ako v prejednávanom prípade, čo konštatoval aj znalec MUDr. Ľuboš Klement vo svojom znaleckom posudku (čl. 185).

7. Okresnému súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že porucha zdravia poškodenej si objektívne vyžiadala liečenie, ďalej pracovnú neschopnosť od 20.08.2018 do 31.03.2020, pričom počas trvania liečenia a pracovnej neschopnosti závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodenej najmenej od 20.08.2018 do 02.07.2019, teda do času vypracovania znaleckého posudku č. 74/2018 MUDr. Ľubošom Klementom, ktorý konštatoval (čl. 190), že obmedzenie v obvyklom spôsobe života poškodenej vzhľadom na poškodenie jej lakťového nervu v čase vypracovania jeho znaleckého posudku ešte nie je ukončené. Obmedzenie poškodenej v obvyklom spôsobe jej života však trvalo viac ako 42 kalendárnych dní, a teda je možné bez akýchkoľvek pochybností uzatvoriť, že poškodená poškodením jej pravého lakťového nervu utrpela ťažkú ujmu na zdraví. K posttraumatickej stresovej poruche chronickej formy s doposiaľ presne neurčenou dobou liečenia okresný súd uviedol, že zo znaleckého dokazovania bez pochybností vyplýva (čl. 227), že táto u poškodenej vznikla jednoznačne a nespochybniteľne bezprostredne v príčinnej súvislosti s útokom psa. 8. Vo vzťahu k zavineniu obžalovaného okresný súd uviedol, že obžalovaný prečin spáchal v tzv. vedomej nedbanlivosti podľa . Vedomosť obžalovaného o možnosti porušenia resp. ohrozenia záujmu chráneného zákonom vyplynula z jeho vlastného vyjadrenia, keď uviedol, že pustiť psa na prednú časť dvora v čase, kedy by brána na ulicu bola otvorená, by bolo veľmi nebezpečné. Skutočnosť, že obžalovaný nemal primerané dôvody sa spoliehať, že také ohrozenie alebo porušenie nespôsobí zasa vyplýva z toho, že v čase útoku psa na poškodenú obžalovaný z miesta, kde dal psovi obojok, na prednú časť dvora nevidel a objektívne nemohol vidieť, že je brána na ulicu otvorená, tiež zo skutočnosti, že v tom čase sa na dvore rodinného domu jeho syn nenachádzal, teda bolo jeho povinnosťou sa uistiť, že psa je na prednú časť dvora bezpečné pustiť, čo však zjavne neurobil. 9. Pokiaľ ide o ustanovenie , okresný súd tzv. materiálny korektív neaplikoval vzhľadom na okolnosti spáchania prečinu, mieru zavinenia obžalovaného a najmä vzhľadom na závažné následky, ktoré útokom psa poškodená utrpela. 10. Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že v prípade obžalovaného okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil dve poľahčujúce okolnosti, a to riadne vedenie života pred spáchaním trestného činu podľa Tr. zák. a pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu podľa Tr. zák., ktoré okresný súd vzhliadol v tom, že poškodený bezprostredne po spáchaní trestného činu poskytol poškodenej prvú pomoc, odviezol ju na prvotné lekárske vyšetrenia a zaplatil za prvé lieky. Priťažujúce okolnosti okresný súd nezistil žiadne, preto vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností okresný súd znížil hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody o jednu tretinu z piatich rokov na tri roky a osem mesiacov a obžalovanému ukladal trest odňatia slobody v upravenej trestnej sadzbe od jedného roka do troch rokov a ôsmich mesiacov. Okresný súd ďalej dôvodil. že obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorého výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu osemnásť mesiacov, keďže vzhľadom na osobu obžalovaného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia slobody nepovažoval za nevyhnutný. Takto uložený trest považoval okresný súd za primeraný okolnostiam prípadu, osobe obžalovaného a za dostatočný na naplnenie účelu trestu. 11. Pokiaľ ide o náhradu škody, okresný súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť Sociálnej poisťovni škodu spôsobenú výplatou dávok poškodenej v dôsledku jeho zavineného protiprávneho konania. Zároveň okresný súd uviedol, že na zvýšenie nároku na náhradu škody na celkovú sumu 30.083,90 €, ktorá bola poškodenej za obdobie od 20.08.2018 do 31.05.2021 vyplatená a ktorá pozostávala z úrazových dávok vo výške 26.328 € a z nemocenských dávok vo výške 3.755,90 € okresný súd prihliadať nemohol, pretože podľa musí byť taký nárok uplatnený najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, pričom Sociálna poisťovňa nárok na náhradu škody zvýšila až v podaní, v ktorom ospravedlnila svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní. Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 3.590,21 € titulom úhrad za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenej v súvislosti s jej zranením, pričom úhrady dokladovala rozpisom vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť, preto obžalovanému uložil povinnosť nahradiť túto škodu v plnej výške. Vo vzťahu k poškodenej Slovenskej pošte, a.s. okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodená je dlhodobo nespôsobilá na výkon práce poškodenej doručovateľky v dôsledku pracovného úrazu a súčasne to, že poškodená sa so Slovenskou poštou, a.s. dohodla, že Slovenská pošta, a.s. jej vyplatí odstupné vo výške 10-násobku jej priemerného mesačného zárobku. Keďže poškodená je podľa lekárskeho posudku dlhodobo nespôsobilá na výkon práce poštovej doručovateľky v dôsledku pracovného úrazu, patrilo jej odstupné podľa vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku, pretože jej pracovný pomer trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov. Vychádzajúc z podkladov predložených

Slovenskou poštou, a.s., podľa ktorých bola výška priemerného mesačného zárobku poškodenej 694,84 €, činí štvornásobok priemerného mesačného zárobku poškodenej čiastka 2.779,36 €. Okresný súd preto obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému Slovenská pošta, a.s. sumu 4.333,92 €, ktorá je súčtom sumy 88,72 € ako náhrady mzdy za prvých 10 dní práceneschopnosti poškodenej, náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.455,84 € a sumy 2.779,36 € ako štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku, pričom všetky uvedené sumy musela Slovenská pošta, a.s. poškodenej vyplatiť v príčinnej súvislosti s útokom psa na poškodenú, teda ide o reálny úbytok na majetku poškodeného Slovenská pošta, a.s. podľa § 124 ods. 1 Tr. zák. Keďže okresný súd Slovenskej pošte, a.s. nepriznal nárok na náhradu škody v plnej výške, so zvyškom nároku ju odkázal na civilný proces. 12. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prítomný prokurátor vzdal práva na podanie odvolania. Obžalovaný po porade s obhajcom voči vyhlásenému rozsudku zahlásil odvolanie čo do výroku o vine ako aj proti výrokom o treste a náhrade škody. 13. Zahlásené odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Petra Vačoka osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 30. júla 2021. 14. V odvolaní obhajca uviedol, že smeruje tak proti výrokom o vine, o treste aj náhrade škody z dôvodu, že rozsudok nezodpovedá vykonanému dokazovaniu tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Podľa názoru obhajoby okresný súd vychádzal zo záznamov o podaní oznámenia poškodenou a podaní vysvetlenia svedkom A. X. a aj obžalovaného v rámci priestupkového konania, taktiež že okresný súd z porovnania týchto vysvetlení zo dňa 11.09.2018 z obsahu sťažnosti svedka A. X. zo dňa 26.11.2019 proti uzneseniu o vznesení obvinenia s výpoveďami svedka A. X. a obžalovaného na hlavnom pojednávaní vyvodil záver, že svedok A. X. a aj obžalovaný na hlavnom pojednávaní nevypovedali pravdu, kým poškodená priebeh skutku na hlavnom pojednávaní opisovala v zásade v zhode s obsahom jej oznámenia na OO PZ v Hlohovci dňa 20.08.2018, pričom okresný súd o výpovedi svedka a výpovedi obžalovaného konštatovať to isté nemohol. 15. Obhajca citujúc ust. skonštatoval, že okresný súd vo svojom presvedčení vychádzal z výsledkov, ktoré nemožno považovať za výsledky dokazovania v tejto trestnej veci a aj keď v odôvodnení rozsudku uviedol, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, nie je možné tvrdiť, že sa dostatočne vyrovnal s obhajobou a nie je možné takýto postup považovať za súladný so zákonom. Obhajca v základnej rovine predmetného trestného činu nespochybňuje objektívny znak predmetnej skutkovej podstaty, pretože došlo k napadnutiu poškodenej psom obžalovaného a bolo plne so zákonom, ak poškodená urobila oznámenie Policajnému zboru. K uvedenému namieta, že zistenie skutkového stavu veci, čo je základ zákonného rozhodnutia, vyžaduje nevychádzať len z obsahu takéhoto oznámenia a zo zásady, že oznamovateľ po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede hovorí vždy pravdu. Podľa obhajcu pri riešení tejto otázky mal okresný súd prihliadať na všetky okolnosti prípadu, obsahom ktorých malo byť aj hodnotenie za akých okolností mohla poškodená vnímať situáciu a okolie v čase, keď bola napadnutá psom a aj vzťahu poškodenej k celkovému prípadu a to aj s prihliadnutím, že jej týmto trestným činom bola spôsobená škoda. Zároveň obhajca namieta skutočnosť, že okresný súd v dostatočnej miere neprihliadol na okolnosti, ktoré pravdivosť oznámenia a aj výpovede poškodenej mohli ovplyvniť a neprihliadol na všetky skutočnosti, ktoré na hodnovernosť mohli vplývať. 16. V ďalšej časti odvolania obhajca uviedol, že aj keď okresný súd veril poškodenej, obhajoba na hlavnom pojednávaní doložila dôkaz o dochádzke obžalovaného do práce, ktorým vyvrátila tvrdenie poškodenej, že v čase keď bol v zamestnaní mal byť doma a pustiť psa na ulicu. Podľa obhajcu nie je možné bezhranične sa oprieť o všetky tvrdenia poškodenej, pretože hneď po príchode pred ich dom bola napadnutá psom, padla na zem a možno v takejto situácii tvrdiť, že jej schopnosť vnímať a rozpoznať bola výrazne ovplyvnená. Ďalej obhajca v odvolaní opisuje celý priebeh skutku z pohľadu obžalovaného, pričom dôvodí, že z uvedeného opisu je zrejmé, že poškodená vnímala okolie v čase po útoku psa, teda v čase keď syn obžalovaného vychádzal z rodinného domu, kde bol vziať obväzy na ošetrenie. Súčasne uviedol, že v čase útoku psa na poškodenú obžalovaný bol v prechodovej uličke medzi ich domom a domom suseda pri čiernych dverách, čo je vidieť z fotografie č. 3, ktorú doložil do trestného spisu, pričom z toho miesta zavolal na syna A., či môže psa pustiť na prednú časť dvora, čo urobil až potom, ako mu syn potvrdil, že áno, až potom počul hluk. 17. Podľa názoru obhajcu je nesporné, že pes obžalovaného v inkriminovanej dobe napadol poškodenú a spôsobil jej zranenia, ale aj napriek tomu poukazuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo rozhodnutá. Je toho názoru, že okresný súd sa v tomto trestnom konaní dostatočne nevysporiadal so vzťahom príčinnej súvislosti. Podľa jeho názoru je zavinenie determinujúce a možno ho preukázať subjektívnymi a objektívnymi okolnosťami prípadu, pričom konkrétnou analýzou skutočností,

za ktorých vybehol pes obžalovaného na ulicu, nie je možné jednoznačne konštatovať, že vo vzťahu k okolnosti, či obžalovaný bol uzrozumený s tým, že pes môže vybehnúť na ulicu a zaútočiť na tam prítomné osoby alebo nie, platí jednoznačný záver, že tieto okolnosti z aspektu vôle obžalovaného nie sú preukázané. Uvedené dôvodí tým, že obžalovaný bol so synom dohodnutý a nemohol predvídať, že syn keď vedel, že obžalovaný bude púšťať psa, nechá otvorenú bránku. 18. Odvolacie námietky obhajca uzavrel s tým, že vzhľadom k tomu, že absentuje príčinné pôsobenie konania obžalovaného na spoločenské vzťahy chránené Tr. zák., tak žiada, aby krajský súd odvolaniu obžalovaného vyhovel a spod obžaloby ho s poukazom na oslobodil, pretože nie je dokázané, že skutok spáchal. 19. Prokurátor sa k písomnému dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril v osobitnom písomnom podaní doručeným okresnému súdu 3. augusta 2021, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a vecne správny, že skutkové zistenia okresného súdu sú správne a úplné, zodpovedajúce výsledkom podrobného dokazovania vykonaného tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Dôvody odvolania, ktoré obžalovaný prostredníctvom obhajcu uviedol, prokurátor považuje za nedôvodné, neberúc v úvahu reálne výsledky zákonným spôsobom vykonaného dokazovania. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný svoje odvolanie z väčšej časti založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej už v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými námietkami sa okresný súd v napadnutom rozsudku logicky a podrobne vysporiadal, čím v zásade neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku k náležitému zisteniu skutkového stavu veci pre zákonné rozhodnutie, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Ďalej prokurátor ako účelovú a vymykajúcu sa akejkoľvek logike, ale aj dôkaznej situácii, hodnotí prezentovanú obranu obžalovaného, že v jeho konaní absentuje príčinná súvislosť medzi jeho konaním a následkom, nakoľko v mieste kde sa nachádzal, nevedel, že môže prísť k porušeniu záujmov chránených a nemal o tom vedomosť, a teda absentuje preukázanie jeho zavinenia. 20. Pokiaľ ide o nedbanlivostnú formu zavinenia obžalovaného, prokurátor prízvukuje, že kritériom nedbanlivosti v oboch jej formách /, Tr. zák./ je zachovávanie určitej miery opatrnosti a to takej opatrnosti, ktorá je primeraná konkrétnym okolnostiam a situácii. Z daného možno preto konštatovať, že vzhľadom na plemeno psa - nemecký ovčiak a jeho štandardné rozmery, pretože ide o robustného psa s mohutnou a silnou kostrou so silnými a pevnými čeľusťami a so silným a výkonným pohybom, obžalovaný nezachoval takú mieru opatrnosti, ktorú je schopný vynaložiť v danej konkrétnej situácii, teda pre prípad, že by útok psom nastal. Vedomá nedbanlivosť sa zhoduje s eventuálnym úmyslom v intelektuálnej zložke, ale oproti eventuálnemu úmyslu chýba vôľová zložka vyjadrená uzrozumením. Pri vedomej nedbanlivosti páchateľ vie, že môže spôsobiť následok trestného činu, avšak nechcel ho spôsobiť a ani s ním nie je uzrozumený. Naopak sa spoliehal, že ho nespôsobí. Pri posudzovaní rozhrania vedomej nedbanlivosti od eventuálneho úmyslu je potrebné posudzovať dôvody, pre ktoré sa páchateľ spoliehal, že následok nespôsobí a či tieto majú charakter dostatočných dôvodov, resp. či sú považované za také dôvody, ktoré by v posudzovanom prípade boli spôsobilé zabrániť relevantnému následku z hľadiska trestného práva. Berúc do úvahy vykonané a zabezpečené dôkazy majúce zásadný význam pre právne posúdenie konania obžalovaného prokurátor má za to, že obžalovaný za psa v danom prípade podľa v čase skutku a na danom mieste zodpovedal a vykonával nad ním dohľad. Nakoľko nad psom môže vykonávať dohľad len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácií, už z tohto dôvodu sa nemožno stotožniť ani s vyjadrenou obranou obžalovaného, z ktorej k veci vyplýva, že nad psom mal v inkriminovanom čase vykonávať dohľad nie on, ale jeho neplnoletý syn A. (v inkriminovanom čase štrnásťročný, pozn.), a to len preto, že tento mal obžalovaného zvolaním nesprávne informovať o tom, že brána z dvora rodinného domu na ulicu je zatvorená, resp. že obžalovaný môže psa pustiť. 21. S poukazom na vyššie uvedené, nad rámec náležitého, podrobne a logicky odôvodneného vyhodnotenia vykonaného dokazovania okresným súdom prokurátor dodal, že aj za teoretického predpokladu pripustenia obhajobnej argumentácie obžalovaného, z ktorej má k veci vyplývať, že nad psom v čase predmetného útoku vykonával dohľad nie obžalovaný, ale jeho neplnoletý syn A., už z popisu priebehu skutkového deja obžalovaným a jeho synom A. možno vyvodiť záver, že A. nebol schopný akýmkoľvek spôsobom reagovať na predmetný útok psa na poškodenú, pretože tento sa o odvrátenie ďalšieho útoku psa na poškodenú v zmysle vyjadrenej obrany ani len nepokúsil. Taktiež prokurátor poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný vykonávajúc v danom čase dohľad nad psom bol povinný osobne sa presvedčiť, či je bezpečné psa pustiť, aby bol psovi zamedzený voľný pohyb na verejnosti voľne prístupnom území mesta a zároveň tak bol povinný predísť tomu, aby pes zaútočil a ohrozil iného človeka, prípadne spôsobil škodu. Podľa názoru prokurátora obžalovaný nezachoval primeranú mieru opatrnosti, keď predpokladal, že pes nikoho nenapadne, hoci v momente zaútočenia

psa na poškodenú tohto psa zjavne ani nemohol ovládať. V konečnom dôsledku má prokurátor za to, že prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa a následne dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. 22. S poukazom vyššie uvedené skutočnosti v konečnom návrhu prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. 23. K písomnému vyjadreniu prokurátora sa už obžalovaný, ani jeho obhajca nevyjadrili. 24. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného dňa 25. augusta 2021. 25. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 21. apríla 2022, pričom tento termín bol odročený z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu, pričom nový termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 5. mája 2022, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaný a obhajca obžalovaného. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti poškodených, ktorí sa bez ospravedlnenia nedostavili. Dokazovanie krajský súd na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli. 26. Pokiaľ ide o konečné návrhy, prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomne podaného odvolania a zároveň uviedol, že nespochybňujú útok psa na poškodenú, ale sú toho názoru, že príčinné pôsobenie nie je správne posúdené a preto tvrdia, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s kauzálnym nexusom, teda s príčinnou súvislosťou, kto tento následok spôsobil, preto navrhujú, aby súd vyhovel odvolaniu. Obžalovaný sa pridržal toho, čo povedal jeho obhajca. 27. Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa , ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa . Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. 28. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba - obžalovaný, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel krajský súd k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. 29. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutému výroku o vine, okresný súd v ňom postupoval striktne v súlade s a pokiaľ ide o rozsah dokazovania, tak na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne, spravodlivé a zákonné rozhodnutie, čo nakoniec obžalovaný v odvolaní ani nenamietal, keď nenavrhol žiadne dôkazy zopakovať, ale ani vykonať dôkazy nové. Nakoniec ani krajský súd v tomto smere vlastným prieskumom nezistil také chyby konania, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa 30. Iná je však situácia pokiaľ ide o proces hodnotenia dôkazov, ktorému obžalovaný vytýkal, že „okresný súd vo svojom presvedčení vychádzal z výsledkov, ktoré nie je možné považovať za výsledky dokazovania v tejto veci“, majúc na mysli skutočnosť, že okresný súd pri hodnotení výpovedí obžalovaného, poškodenej a svedka A. X. učinených v tejto trestnej veci prihliadal aj na to, čo tieto osoby uvádzali v rámci priestupkového konania v záznamoch spísaných podľa , resp. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 31. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. 32. Krajský súd v zhode s obhajobou zastáva názor, že predmetné záznamy, ktoré inak sú zákonné dôkazné prostriedky v zmysle ust. a boli na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania ako listiny riadne oboznámené čítaním podľa , nie sú ako dôkazy z hľadiska

ich vlastného obsahu v tomto trestnom konaní procesne použiteľné a preto ani hodnotiteľné. Vyjadrené inak, tieto záznamy sú v tomto konaní použiteľné ako dôkazy jedine ohľadom samotných okolností, za ktorých boli spísané, teda ako dôkaz vypovedajú jedine o tom, kto ich spísal, kedy, kde a s kým, ohľadne čoho a pod., nie sú však použiteľné a hodnotiteľné z hľadiska toho, čo konkrétne v nich tá - ktorá osoba k prejednávanej veci v rámci podanie oznámenia či vysvetlenia uviedla. 33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa štruktúra hodnotiteľných faktov vyplývajúcich z vykonaných dôkazov síce zredukovala, avšak podľa názoru krajského súdu dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, po ich vyhodnotení jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, naďalej bez dôvodných pochybností preukazujú záver, že skutok sa stal spôsobom opísaným v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku a že ho spáchal obžalovaný. 34. Naďalej je to primárne svedecká výpoveď poškodenej, ktorá od počiatku obžalovaného bezpečne usvedčuje zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, keď na hlavnom pojednávaní vypovedala zhodne ako 28. júla 2020 v prípravnom konaní. Túto svedeckú výpoveď hodnotí aj napriek vyššie opísanej redukcii krajský súd stále ako jasnú, logickú, zrozumiteľnú, presvedčivú, vierohodnú a tiež inými dôkazmi nespochybniteľnú. 35. Správne okresný súd uviedol, že detail vo výpovedi poškodenej na hlavnom pojednávaní, že obžalovaný musel psa od nej odtiahnuť za obojok, nerobí jej výpoveď nevierohodnou a nevierohodnou nerobí jej výpoveď na hlavnom pojednávaní ani jej tvrdenie, že týždeň pred skutkom mala obžalovaného aj so psom stretnúť na ulici a obžalovaného sa pýtať, či jej pes neublíži, čo obžalovaný vyvracia výpisom z knihy dochádzky, pretože kniha dochádzky je písaná rukou, pričom zo spôsobu jej vyplnenia a štýlu písma je možné usudzovať, že je len mechanicky spísaná dodatočne pre účely evidencie dochádzky, no najmä samotná kniha dochádzky ešte nepotvrdzuje, že obžalovaný z práce neodišiel, resp. v daný deň neprišiel do práce v skutočnosti neskôr, t. j. že nemohol byť doma a že sa s poškodenou týždeň pred skutkom nemohol stretnúť. Rovnako tak si poškodená mohla len pomýliť deň, v ktorom s obžalovaným predmetný dialóg mala viesť. Správne tiež okresný súd uviedol, že na vierohodnosť poškodenej nemá vplyv ani skutočnosť, že táto uvádzala, že pes ju mal pohrýzť aj do hlavy, pretože poškodená to takto subjektívne mohla vnímať, hoci znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že síce pomliaždenie hlavy v zátylku pri útoku psa utrpela, avšak toto psom spôsobené byť nemohlo. 36. Výpoveď poškodenej má teda sama o sebe také parametre, že by obstála v tejto trestnej veci podľa názoru krajského súdu aj ako jediný usvedčujúci dôkaz voči obžalovanému. O taký dôkazný stav ale nejde, nakoľko svedecká výpoveď poškodenej je okrem zápisnice o obhliadke miesta činu podporená aj závermi znaleckého posudku č. 74/2019 vypracovaného znalcom MUDr. Ľubošom Klementom v časti, kde znalec opisuje mechanizmus vzniku zranení, preto ak je poškodenej možné veriť v tomto smere, niet dôvodu jej neveriť ohľadom jej tvrdenia, že pred rodinným domom obžalovaného pred útokom psa nikoho nevidela, že počas následného útoku psa to bol práve obžalovaný, ktorý tam ako prvý po chvíli pribehol s tým, že najskôr na psa kričal, resp. mu dával povely, aby prestal útočiť a až následne, keďže ho pes neuposlúchol, tak pristúpil až k samotnej poškodenej a neustále na ňu útočiaceho psa od nej za obojok osobne odtiahol s tým, že až potom zakričal na syna - svedka A. X., ktorý bol v tom čase vo vnútri ich rodinného domu, aby vyšiel von a išiel psa zatvoriť. 37. Na vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej nemajú podľa názoru krajského súdu vplyv ani výpovede obžalovaného, ani jeho syna A. X., ktorí vypovedali na hlavnom pojednávaní v tomto smere odlišne ako poškodená. Totižto obžalovaný je primárne ten, kto má eminentný záujem na výsledku tohto konania, v ktorom sa môže brániť spôsobom, akým uzná za vhodné (môže zavádzať, skresľovať, ba dokonca aj klamať) a svedok A. X. ako jeho syn môže výpoveďou sledovať rovnaký záujem. 38. Naproti tomu vo svedeckých výpovediach poškodenej rovnako ako okresným, tak ani krajským súdom neboli zistené žiadne prvky fabulácie, ani len v náznakoch a už vôbec neboli zistené skutočnosti, pre ktoré by poškodená mala voči obžalovanému krivo svedčiť pod prísahou. Obžalovaného, ani jeho rodinu pred skutkom osobne nepoznala, poznala ich len z činnosti poštovej doručovateľky a ani s rodinou obžalovaného nemala žiaden spor, čo vyplynulo z ich zhodných tvrdení. Pokiaľ obhajoba naznačovala, že za motiváciou krivo vypovedať je snaha poškodenej získať peniaze v rámci náhrady škody (zištný motív), k tomu krajský súd uvádza, že v tejto trestnej veci si poškodená nárok na náhradu škody dokonca ani len neuplatnila, pričom ak by jej skutočne primárne išlo o peniaze, nepochybne by tak učinila už pri svojom prvom výsluchu. A pokiaľ obhajoba naznačovala, že poškodená situáciu nemusela nesprávne vnímať v dôsledku šoku, stresu, strachu či preľaknutia z útoku, k tomu krajský súd uvádza, že pamäťová stopa poškodenej tomu vôbec nenasvedčuje, lebo poškodená vypovedá v zásade rovnako, podrobne a konzistentne nielen o útoku psa, ale aj o tom, že na dvore pred rodinným domom obžalovaného tesne pre napadnutím nikoho nevidela, čo svedčí o tom, že vypovedá o tom, čo skutočne prežila a vnímala.

39. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného smerujúce do viny, v nich obžalovaný primárne namietal spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov okresným súdom s tým, že presadzoval vlastnú verziu skutkového stavu veci založenú na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov (jemu a synovi mali súdy uveriť, poškodenej nie). Z takéhoto hodnotenia následne vyvodzuje závery o svojej nevine, resp. o tom, že on skutok nespáchal. 40. K predmetným odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení , podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. ). 41. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine za nedôvodné. K právnej kvalifikácii skutku a k zavineniu 42. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, okresný súd skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku správne právne posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa , Tr. zák. s poukazom na Tr. zák., ktorý postup v napadnutom rozsudku aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, preto bez potreby opakovania tejto vecne správnej argumentácie na ňu krajský súd len v podrobnostiach odkazuje. 43. Aj zavinenie, ktoré u obžalovaného ako trestnoprávne zodpovedného subjektu ustálil správne vo forme vedomej nedbanlivosti podľa Tr. zák. okresný súd odôvodnil spôsobom, ktorému niet čo vytknúť. 44. Na potvrdenie správnosti danej argumentácie krajský súd dopĺňa, že obdobnú situáciu riešil aj Rozsudok Najvyššieho súdu SSR zo 14. 11. 1986, sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SSR dospel k záveru, že poranenie, ktoré spôsobil inému útok psa, zakladá u majiteľa, resp. chovateľa psa znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa , resp. Tr. zák. (teraz a 158 Tr. zák. - pozn. súdu) po subjektívnej stránke vtedy, keď neurobil všetky opatrenia, primerané konkrétnej situácii, aby zabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov pred útokom psa, hoci vedel, alebo mal a mohol vedieť, že pes môže byť útočný a nebezpečný voči cudzím osobám (vtedy , resp. b/ Tr. zák., teraz , resp. písm. b/ Tr. zák.). 45. Tieto závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, kde vykonaným dokazovaním bolo bez pochýb preukázané, že obžalovaný v čase, keď vykonával nad psom dohľad, neurobil všetky opatrenia primerané jeho situácii, lebo sa nepresvedčil, či sú vytvorené dostatočné opatrenia na zabránenie úniku psa z dvora ich rodinného domu von na ulicu, hoci podľa vlastného vyjadrenia vedel, že by bolo veľmi nebezpečné psa na prednú časť dvora vpustiť za okolností, že by on nevidel, či je bránka na ulicu otvorená (viď výpoveď obžalovaného na HP z 10. mája 2021 v spise na č. l. 442 rub). Správne okresný súd ďalej uviedol, že obžalovaný nemal ani primerané dôvody spoliehať sa na to, že také porušenie záujmov chránených Tr. zák. nespôsobí, lebo z miesta, kde dal psovi obojok a vypustil ho, nevidel na prednú časť dvora, teda nemohol ani vidieť otvorenú bránu do ulice, preto v situácii, že jeho syn v tom čase sa na dvore rodinného domu nebol (čo bolo preukázané), bolo elementárnou povinnosťou obžalovaného najskôr sa uistiť, že je psa bezpečné na prednú časť dvora pustiť, čo neurobil. 46. Pre úplnosť možno uviesť, že nedbanlivosť je druhou, ľahšou formou zavinenia, než úmysel. Môže mať podobu nedbanlivosti vedomej alebo nevedomej. Pre oba druhy je spoločné, že chýba zložka vôle, t. j. že páchateľ nechce spôsobiť následok a s jeho spôsobením nie je ani uzrozumený. Uplatňuje sa len zložka vedomostná (intelektuálna a rozumová). Vedomá nedbanlivosť je vybudovaná na vedomí vzniku následku pri spoliehaní sa bez primeraných dôvodov, že k následku nedôjde. To znamená, že páchateľ vie o možnosti vzniku následku, avšak bez primeraných dôvodov možnosť porušenia či ohrozenia záujmov chránených Tr. zák. vylučuje. Nevedomá nedbanlivosť je vybudovaná na povinnosti a súčasnej možnosti predvídať, že spôsobenie poruchy alebo ohrozenia záujmov chránených Tr. zák. môže nastať. Zložka vedomostná tu je vyjadrená len ako povinnosť a možnosť vedieť, nie

ako skutočná vedomosť rozhodujúcich skutočností. Zavinenie z nedbanlivosti je teda vybudované na zložke vedomostnej (intelektuálnej), t. j. na psychickom vzťahu páchateľa k podstatným skutočnostiam, ktoré zakladajú trestný čin a zároveň na zachovaní potrebnej miery opatrnosti. Táto miera opatrnosti je určovaná spojením objektívneho a subjektívneho hľadiska pri predvídaní spôsobenia následku. Objektívne hľadisko opatrnosti vyžaduje spravidla od každého rovnakú mieru opatrnosti, ktorá je v spoločnosti ustanovená alebo uznávaná. Vyššia miera opatrnosti sa vyžaduje výnimočne u niektorých skupín osôb podľa povahy povolania alebo zamestnania. Rozsah potrebnej opatrnosti vyplýva spravidla z osobitných právnych predpisov, subjektívne hľadisko je miera opatrnosti, ktorú považuje za potrebné a je schopný vynaložiť práve ten, o ktorého zodpovednosť ide. Ide o individuálne hľadisko, ktoré je u každého človeka iné, lebo je dané znalosťami, skúsenosťami, jeho duševnými a telesnými schopnosťami a možnosťami. Trestná zodpovednosť pri vedomej aj nevedomej nedbanlivosti je vymedzená spojením oboch hľadísk, pričom medzi porušením potrebnej miery opatrnosti a následkom musí byť príčinná súvislosť. K tomu možno doplniť, že pri posudzovaní „primeranosti dôvodov“ treba vychádzať z tých, za ktorých sa páchateľ spoliehal, že nespôsobí porušenie chráneného záujmu za stavu, ako sa javil páchateľovi z jeho znalosti, skúsenosti. Pokiaľ ale ide o posúdenie významu postrehnutých skutočností, či z nich plynú „primerané dôvody“, že následok nenastane, je nutné vychádzať z priemerného úsudku nezúčastneného pozorovateľa. 47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teoretického exkurzu je krajský súd toho názoru, že obžalovaný nedodržal takú potrebnú mieru opatrnosti, akú bolo možné po ňom spravodlivo požadovať. Ako dospelá osoba s vysokoškolským vzdelaním získaným na Akadémii PZ, kde aj dosiaľ pracuje, teda osoba, u ktorej sa okrem iného predpokladá vyššia ako bežná znalosť právnych predpisov, plne si vedomá faktu, že pes, za ktorého podľa v kritickom čase zodpovedal a vykonával nad ním dohľad, je plemeno nemeckého ovčiaka, ktorý pes je vzhľadom na svoje rozmery psom robustným s mohutnou a silnou kostrou, so silnými a pevnými čeľusťami, silným a výkonným pohybom, pre ktoré parametre sa aj v podmienkach Polície SR často používa, ďalej ako osoba, ktorá už predtým jedného nemeckého ovčiaka chovala, súc si vedomý, že so synom psa cvičia mimo iné cestou známeho psovoda na obranu, v situácii, kedy obžalovaný podľa vlastných slov dokonca vedel, že pokiaľ tento ich pes vybehne na ulicu, môže zaútočiť resp. napadnúť tam idúce osoby (teda porušiť či ohroziť záujem na ochrane života a zdravia ľudí chránený Tr. zák.), si obžalovaný napriek tomu nesplnil ani len tú elementárnu povinnosť, aby si preveril, či brána do ulice, na ktorú zo zadnej časti dvora pri vypustení psa on nevidel, je alebo nie je zatvorená, ale sa bez primeraných dôvodov spoľahol na to, že zatvorená je a psa vypustil. 48. Ani krajský súd tak nemá žiadne pochybnosti, že došlo k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty vyššie uvedeného prečinu, pričom správne okresný súd skonštatoval, že závažnosť tohto prečinu je vyššia ako nepatrná vzhľadom na okolnosti jeho spáchania, mieru zavinenia obžalovaného a najmä vzhľadom na závažné následky, ktoré útokom psa poškodená utrpela ( Tr. zák.). 49. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu skutku obžalovaný namietal len toľko, že okresný súd nesprávne posúdil vzťah príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a spôsobeným následkom (tzv. kauzálny nexus). Túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú, lebo príčinná súvislosť medzi porušením vyššie spomínanej elementárnej povinnosti zo strany obžalovaného a vznikom trestnoprávne relevantného následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví poškodenej je nepochybne pokrytá zavinením vo forme vedomej nedbanlivosti. Tu je dôležité poznamenať, že obžalovaný v podstate absenciu príčinnej súvislosti primárne vyvodzuje nie v rámci skutkových zistení okresného súdu opísaných vo výroku o vine, kde je kauzálny nexus zrejmý, ale z inej, pre neho priaznivejšej verzie skutku, v rámci ktorej si on prostredníctvom svojho syna preveroval, či psa bude bezpečné vypustiť, ktorá verzia ale v konaní preukázaná nebola. 50. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného aj v tejto časti za nedôvodné. K výroku o treste 51. Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný ho síce odvolaním výslovne napadol, ale v písomnom odôvodnení odvolania žiadne chyby nevytýkal ani výroku, ani konaniu, ktorému predchádzalo. Pri prieskume tohto výroku sa preto krajský súd zameral na všeobecné posúdenie zákonnosti a primeranosti uloženého trestu, keďže chyby tohto výroku, ako ani konania mu predchádzajúceho, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa , krajský súd nezistil. 52. Ak by aj obžalovaný výrok o treste výslovne nenamietal, povinnosťou krajského súdu by podľa bolo preskúmať v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku, lebo má vo

výroku o vine svoj podklad. Je tomu tak z dôvodu, že odvolanie bolo podané v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného a krajský súd tento výrok nezrušil. 53. Čo sa týka trestu, krajský súd považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. 54. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. 55. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu , čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. 56. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. 57. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. Tr. zák. prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. 58. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. 59. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. 60. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd správne u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností

a správne u neho zistil dve poľahčujúce okolnosti, konkrétne vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu podľa § 36 písm. j) Tr. zák. a pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu podľa § 36 písm. k ) Tr. zák. Priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zák. ani krajský súd nezistil. Pri prevahe poľahčujúcich okolností správne okresný súd postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. znížil dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v ust. § 157 ods. 2 Tr. zák. o jednu tretinu. V konečnom dôsledku tak okresný súd správne ukladal trest v rozpätí trestnej sadzby trestu odňatia slobody od 1 roka až do 3 rokov a 8 mesiacov 61. Pokiaľ ide o druh trestu, okresný súd správne obžalovanému uložil trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, ktorý postup aj riadne odôvodnil, na ktoré zdôvodnenie krajský súd v podrobnostiach poukazuje. K uvedenému treba doplniť, nakoľko nejde o trestný čin, kedy by nevyhnutne musel byť obžalovanému ukladaný výlučne trest odňatia slobody (horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona neprevyšuje päť rokov - viď § 34 ods. 6 Tr. zák.), že ani podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť spôsobených následkov a postoj obžalovaného k stíhanej trestnej činnosti, neprichádzalo do úvahy uloženie iného alternatívneho trestu, nakoľko iný trest by nebol úmerný spáchanej trestnej činnosti. 62. A pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, okresný súd obžalovanému vymeral trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, teda na samej dolnej hranici modifikovanej trestnej sadzby, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov, ktorá je opäť blízko dolnej hranice zákonného rozpätia 1 až 5 rokov. Takto uložený trest považuje aj krajský súd za trest primeraný a spravodlivý, úmerný ako závažnosti spáchanej trestnej činnosti, tak aj spôsobeným následkom, forme zavinenia i pomerom obžalovaného. Uvedené preto možno uzavrieť s tým, že obžalovanému uložený trest zodpovedá potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu sledovaného Tr. zák., ktorý súčasne vyjadrí aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. K výrokom o náhrade škody 63. Pokiaľ ide o výroky napadnutého rozsudku vzťahujúce sa ku škode, aj tieto obžalovaný odvolaním výslovne napadol, avšak v písomnom odôvodnení odvolania týmto výrokom, ako ani konaniu, ktoré im predchádzalo, žiadne konkrétne chyby nevytýkal. 64. Posudzujúc preto tieto výroky a konanie im predchádzajúce zo všeobecných hľadísk, keďže chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by zakladali dôvody dovolania podľa zistené neboli, krajský súd konštatuje, že okresný súd ohľadom uplatnených nárokov na náhradu škody vykonal dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil, v dôsledku čoho správne obžalovaného zaviazal k škody poškodeným subjektom, keďže nároky na náhradu škody boli uplatnené riadne a včas a výška spôsobenej škody bola bezpečne preukázaná. Rovnako správne okresný súd poškodenú Slovenskú poštu, a.s. so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal podľa na civilný proces. Zhrnutie 65. Na základe prezentovaných úvah a právnych názorov krajský súd konštatuje, že v predmetnej trestnej veci nezistil žiadne zákonné dôvody na zrušenie, či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku, preto na verejnom zasadnutí odvolanie obžalovaného postupom podľa zamietol ako nedôvodné. 66. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.