Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/236/2017

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Štátneho fondu rozvoja bývania, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542, zastúpeného AENEA Legal s.r.o., so sídlom Bratislava, Jozefská 3 proti žalovanej K. U., nar. XX.X.XXXX, bytom P., N. XXX, zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Jazerná 19, o zaplatenie 13.472,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12Csp/46/2016-101 zo dňa 09. februára 2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výrokoch I., III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktorú náhradu trov konania j e žalovaná p o v i n n á žalobcovi zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 13.472,73 eur, nesplatený zmluvný úrok ku dňu 6.4. 2016 vo výške 932,34 eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 13.6. 2016 do zaplatenia z istiny 13.472,73 eur a zmluvnú pokutu vo výške 1.440,51 eur, všetko do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /výrok I./, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol /výrok II./, rozhodol, že žalobca má právo voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 90 % /výrok III./ a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok zo žalobného návrhu vo výške 808 eur, do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /výrok IV./. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 13.472,73 eur spolu s nesplateným zmluvným úrokom ku dňu 6.4.2016 (dátum odstúpenia) v zmysle článku IV. Zmluvy o úvere vo výške 932,34 eur, zmluvným úrokom vo výške 3,6 % ročne od 13.6.2016 (dátum prevzatia odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny vo výške 13472,73 eur do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 13.6.2016 z nesplatenej istiny 13.472,73 eur do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 1.440,51 eur a náhradu trov konania s tým, že uzavrel zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 307/2307/2001 (ďalej len „Zmluva“) so zomrelým L. U., nar. XX.X.XXXX a žalovanou, na základe ktorej im bola poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 18.588,59 eur (560.000 Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 % ročne s dobou splatnosti 30 rokov. Podľa oznámenia žalobcu, L. U. zomrel XX.XX.XXXX. Žalovaní si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas neplnili, preto im žalobca zaslal výzvu na úhradu zo dňa 25.9.2015, išlo o sumu omeškaných splátok vo výške 1.428,94 eur. Táto výzva bol zasielaná na adresu trvalého pobytu žalovanej a táto ju prevzala dňa 1.10.2015. Napriek tejto výzve k úhrade splátok zo strany žalovanej nedošlo. Žalovaná bola ku dňu 6.4.2016 (dátum vyhotovenia odstúpenia od úverovej zmluvy) v omeškaní s 26 splátkami, čím došlo k splneniu zmluvných podmienok pre odstúpenie žalobcu od zmluvy, čo žalobca aj urobil. Žalobca vyzval

žalovanú, aby celkovú sumu vyčíslenej pohľadávky vo výške 15.845,58 eur uhradila najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia odstúpenia, ktorú sumu žalovaná neuhradila. 2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa 14.8.2011 uzavrel žalobca so žalovanou a jej manželom L. U., nar. XX.X.XXXX, v zmluve obaja označení ako žiadatelia, zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývanie v znení neskorších predpisov vo forme úveru. Predmetom zmluvy podľa článku I. bolo poskytnutie podpory na kúpu bytu z prostriedkov fondu podľa vyššie uvedeného zákona na základe žiadosti žiadateľa č. 2307/ Ž/2001 zo dňa 10.7.2001 a overenej Okresným úradom v Prievidzi vo forme úveru. Podľa článku II. Zmluvy fond poskytne žiadateľovi podporu vo výške úveru 560.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 % a doby splatnosti 30 rokov. V zmysle článku III. bod 3.6 žiadateľ berie na vedomie, že momentom čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník. V článku IV. sa žiadateľ zaviazal splatiť fondu celý úver so základnou úrokovou sadzbou vo výške 3,6 % na účet v banke, ktorý fond ako veriteľ oznámi písomne dlžníkovi do 45 dní odo dňa uzavretia tejto zmluvy. Dlžník sa súčasne zaväzuje, že dlh, ktorý sa skladá z úveru a úroku, bude splácať pravidelnými mesačnými splátkami a to tak, že platba bude vykonaná vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Prvá až 359. splátka bola dohodnutá na sumu 2.547 Sk, posledná splátka predstavovala zostatok dlhu. Začiatok splácania sa dohodol 3 mesiace po uzavretí zmluvy. V článku VIII. bod 8.5 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej sumy v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. V bode 8.4 článku VIII. sa strany zmluvy dohodli, že v prípade, ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, je fond oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu splátok od zmluvy odstúpiť jednostranne, ak nebudú splnené podmienky uvedené vo výzve. Veriteľ môže od zmluvy odstúpiť aj v prípade, ak zistí, že dlžník použil účelovo viazané prostriedky inak, ako bolo účelovo viazané, alebo iným závažným spôsobom poruší zmluvu. Faktúrou č. 18/09/01 B splatnou dňa 18.9.2001, dodávateľ, spoločnosť GOTO s.r.o. so sídlom v Bratislave, fakturoval L. U. sumu 560.000 Sk podľa kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.8.2001, ktorá sa týkala predaja bytu touto spoločnosťou žalovanej a jej manželovi. Z príkazu na úhradu vystavenom spoločnosťou Prvá komunálna banka a.s. bolo preukázané, že žalovaná a jej manžel zaplatili spoločnosti GOTO s.r.o. kúpnu cenu bytu vo výške 560.000 Sk z peňazí poskytnutých im ŠFRB. Dňa 11.12.2014 zomrel manžel žalovanej, L. U., ktorý bol v zmluve o poskytnutí podpory uvedený ako jeden zo žiadateľov. Dedičské konanie po ňom sa viedlo na tunajšom súde pod sp. zn. 4D/4/2015. Pre nemajetnosť poručiteľa bolo konanie uznesením č. k. 4D/4/2015-8 zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.2. 2015. Z histórie pohybov na účte č. zmluvy: 307/2307/2001 je zrejmé, že žalovaná resp. aj jej manžel si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnili. Splátky úveru riadne nesplácali a ku dňu vyhotovenia odstúpenia od zmluvy žalobcom boli v omeškaní s úhradou 26 mesačných splátok, konkrétne neuhradili splátku v mesiaci december 2004, december 2006, február 2014 a žalovaná neuhradila ani splátky za obdobie mesiacov máj 2014 až marec 2016. Žalobca opätovne vyzýval žalovanú a takisto aj jej manžela na úhradu nezaplatených splátok úveru (listy adresované žalobcom žalovanej a jej manželovi zo dňa 25.9.2015). Z dôvodu, že ani po doručenej výzve na zaplatenie dlžných splátok, k úhrade splátok nedošlo, listom zo dňa 6.4.2016 žalobca od zmluvy odstúpil, a v súlade s bodom 8.5 článku VIII. zmluvy si uplatnil voči žalovanej aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10 % z celej dlžnej sumy. V odstúpení od zmluvy zo dňa 6.4.2016 adresovanej žalovanej a žalovanou prevzatým dňa 13.4. 2016, žalobca uvádza, že kontrolou plnenia zmluvných podmienok žalobcom bolo zistené, že úverovú zmluvu porušila opakovaným nesplácaním úveru a napriek niekoľko násobným výzvam (napr. zo dňa 29.10.2014, 19.1.2015, 31.3.2015, 25.9.2015) dlžnú sumu neuhradila. Okrem toho dňa 14.12.2014 zaniklo poistenie pre prípad straty zdroja príjmu, teda úver nie je žiadnym spôsobom zabezpečený podľa článku VII. úverovej zmluvy. Z dôvodu opakovaného nesplácania úveru podľa článku VIII. bod 8.4 ako aj nezabezpečenia úveru niektorým zo spôsobov článku VII. úverovej zmluvy, žalobca jednostranne odstúpil od zmluvy. Súčasne vyzval žalovanú, aby sumu v celkovej výške 15.845,58 eur, pozostávajúcu zo zostatku nesplatenej istiny vo výške 13.472,73 eur, zostatku aktuálneho nesplateného úroku vo výške 932,34 eur a zmluvne dohodnutej sankcie vo výške 1.440,51 eur zaplatila na účet žalobcu v lehote do 60 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalovaná na pojednávaní pred súdom uviedla, že v čase uzavretie zmluvy jej manžel kúpil byt, na ktorý, ako sám tvrdil, si zobral pôžičku od žalobcu. Ona v tom čase bola hospitalizovaná v nemocnici. Nepoprela, že podpísala zmluvu, podpísala ju v nemocnici v poradí ako posledná zo zmluvných strán. Zmluvu si pred podpisom prečítala a s jej obsahom súhlasila. Okrem zmluvy jej iná písomnosť predložená nebola. Ťažko povedať, či obsahu zmluvy v tom čase aj porozumela. Manžel jej však povedal, že ide o výhodný úver na bývanie. Podmienky v zmluve uvedené ohľadne splácania boli najideálnejšie. Dohodla sa s manželom, že úver bude splácať on. Aj mu verila, že predmetný dlh zo zmluvy riadne spláca. Asi po roku ich však odpojili od elektriky, kedy zistila, že úver

sa riadne nesplácal. Nevedela uviesť, aká suma z úveru sa zaplatila. Obsah zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohla. 3. Uvedené zistené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1 veta prvá a § 506 Obchodného zákonníka. Uviedol, že pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že v spore nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože zmluvu neuzatvorila ako dlžník, ale len ako manželka jej manžela, L. U., súd sa s jej tvrdením nestotožnil. Predovšetkým sama žalovaná na pojednávaní potvrdila, že Zmluvu podpísala ako posledná v poradí, teda návrh zmluvy zo strany žalobcu akceptovala. Podľa názoru súdu žalovaná je v zmluve jednoznačne označená ako žiadateľ, pričom z článku III. bod 3.6 Zmluvy žalovaná zobrala na vedomie, že „momentom čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník“. Strany sporu zhodne uviedli, že peniaze na kúpu bytu žalobca žalovaným (resp. L. U.) poskytol. Vyplýva to i z písomností založených do spisu žalobcom (príkaz na úhradu, výpis z účtu). Žalovaná sa tak stala dlžníkom v predmetnom zmluvnom vzťahu popri svojom manželovi. V konaní mal súd preukázané, že po poskytnutí sumy 560.000 Sk manžel žalovanej zomrel a že dedičské konanie po ňom bolo pre jeho nemajetnosť zastavené. Z tohto dôvodu zostala žalovaná z predmetného zmluvného vzťahu jediným zodpovednostným subjektom a preto nemožno súhlasiť s tým, že by v spore žalovaná nebola pasívne vecne legitimovaným subjektom. Súd sa nestotožnil ani s právnym názorom žalovanej, a síce, že na zmluvný vzťah vzniknutý zo zmluvy treba aplikovať normy spotrebiteľského práva, a teda, že dlžník v tomto vzťahu požíva zvýšenú právnu ochranu. Úver poskytnutý žalobcom je v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom. Žalobca nespĺňa pojmové znaky podnikania, či už ide o samostatnosť, je limitovaný zákonom o ŠFRB ako aj kontrolou ústredného orgánu štátnej správy, ktorým je Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky. V čase poskytnutia úveru žalovanej a jej vtedajšiemu manželovi sa ročné úrokové sadzby pohybovali v rozpätí 10 až 13 %. Žalobca však poskytol žalovanej a jej manželovi úver s úrokovou sadzbou 3,6 % ročne, teda zrejme nešlo v danom prípade o dosahovanie zisku zo strany žalobcu. V tejto súvislosti súd uvádza, že aj v ustanovení § 1 ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon nadobudol účinnosť až po uzatvorení zmluvy), sa uvádza, že spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu alebo bezúročný úver alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu. Ako príklad osobitného predpisu, na ktorý sa citované ustanovenie vzťahuje, je uvedený aj zákon č. 607/2003 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, ktorý bol neskôr zrušený a nahradený zákonom č. 150/2013 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Zmluva o poskytnutí podpory č. 307/2307/2001 uzavretá podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, ktorou sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej a jej manželovi podporu vo forme úveru 560.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 %, obsahuje všetky podstatné náležitosti úverovej zmluvy podľa Obchodného zákonníka, keď za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka). Tieto reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy strany nemôžu ani dohodou vylúčiť., lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. ktoré nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho (zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán. Z uvedeného je teda zrejmé, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou a jej manželom ako dlžníkmi bol uzatvorený úverový zmluvný vzťah, na ktorý nemožno aplikovať normy spotrebiteľského práva. Z histórie pohybov na účte č. zmluvy: 307/2307/2001 je zrejmé, že žalovaná resp. aj jej manžel si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnili. Splátky úveru riadne nesplácali a ku dňu vyhotovenia odstúpenia od zmluvy žalobcom boli v omeškaní s úhradou 26 mesačných splátok, konkrétne neuhradili splátku v mesiaci december 2004, december 2006, február 2014 a žalovaná neuhradila ani splátky za obdobie mesiacov máj 2014 až marec 2016. Žalobca opätovne vyzýval žalovanú a takisto aj jej manžela na úhradu nezaplatených splátok úveru. Z dôvodu, že ani po doručenej výzve na zaplatenie dlžných splátok (1.10. 2015) v lehote do 7 dní k úhrade dlžných splátok (nezaplatené boli splátky úveru za obdobie dlhšie ako rok) nedošlo, listom zo dňa 6.4.2016 žalobca od zmluvy odstúpil (žalovaná odstúpenie od zmluvy prevzala dňa 13.6. 2016). Žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobcu a vyplýva to i z histórie pohybov na účte č. XXXXXXXXXX vedený v PRIMA banke, č. z. 307/2307/2001, že ku

dňu odstúpenia od zmluvy (6.4. 2016) žalovaná dlhovala žalobcovi nesplatenú istinu úveru vo výške 13.472,73 eur a nesplatený zmluvný úrok v zmysle čl. IV zmluvy vo výške 932,34 eur, ktoré sumy súd uložil žalovanej žalobcovi zaplatiť. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas nesplnila a preto súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z prisúdenej nesplatenej istiny úveru vo výške 8 % ročne od 13.6. 2016 (dátum prevzatia odstúpenia žalovanou + 60 dní), ktoré úroky si žalobca v konaní uplatnil správne, v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. V časti, ktorou si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanej aj nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 3,6 % ročne od 13.6. 2016 (dátum prevzatia odstúpenia + 60 dní) z nesplatenej istiny 13.472,73 eur, súd žalobný návrh zamietol a to aj napriek tomu, že žalobca tvrdil, že aj po odstúpení od zmluvy je platenie úrokov z úveru v zmysle § 506 Obchodného zákonníka opodstatnené. Podľa právneho názoru súdu, žalobcovi zmluvný úrok po ukončení zmluvnej splatnosti v dôsledku odstúpenia od Zmluvy nepatrí, pretože od tejto doby patrí veriteľovi len nárok na úrok z omeškania. Súd pritom vychádza z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu dlžníka dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom ustanovení konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Žalobca si v konaní uplatnil aj zmluvnú pokutu. Odstúpenie od zmluvy sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty (§ 302 Obchodného zákonníka). Strany si dohodli v čl. VIII. bod 8.5 zmluvy, že v prípade naplnenia bodu 8.4 je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej sumy do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi. Z dôvodu dlhodobého nesplácania úveru žalobca od zmluvy podľa bodu 8.4 zmluvy odstúpil a teda dôvodne sa voči žalovanej domáhal aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 1.440,51 eur /(13.472,73 eur + 932,34 eur) x 10 :100 = 1,440,51 eur/. Preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj vyššie uvedenú zmluvnú pokutu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V konaní bol žalobca neúspešný len v nepatrnej časti sporu, týkajúcej sa zmluvne dohodnutých úrokov z istiny úveru po odstúpení od zmluvy. Preto súd priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 90 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník (§ 262 . Vzhľadom k tomu, že žalobca bol osobne oslobodený od platenia súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona súd zaviazal k poplatkovej povinnosti žalovanú, keďže bola v konaní, pokiaľ ide o žalovanú istinu, z ktorej sa súdny poplatok vyrubuje, v celom rozsahu neúspešná. Súdny poplatok v danom prípade predstavuje podľa sadzobníka poplatkov, tvoriacich prílohu k cit. zákonu, 6% zo súdom priznanej istiny vo výške 13.472,73 eur, čo predstavuje sumu 808 eur, ktorý súdny poplatok zaviazal súd žalovanú zaplatiť štátu, na účet Okresného súdu Prievidza, v lehote 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia, s prihliadnutím na výšku uvedeného súdneho poplatku. O povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi prisúdenú istinu úveru, zmluvné úroky, úroky z omeškania, zmluvnú pokutu i náhradu trov konania v dlhšej, 90 dňovej lehote, podľa § 232 ods. 3 CSP, rozhodol súd s prihliadnutím na výšku prisúdeného plnenia. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a to do výrokov I. /o povinnosti žalovanej na peňažné plnenie žalobcovi/, III. /o náhrade trov konania/ a IV /o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby/. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené. Nie je z neho zrejmé, prečo má žalovaná žalobcovi zaplatiť. Súd prvej inštancie sa ani nezaoberal kauzou údajného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumu 13.472,73 eur po odstúpení od úverovej zmluvy. Bez ohľadu na to, či sa zmluva spravuje režimom Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, zmluva sa odstúpením zrušuje. Ak teda existuje nejaký záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou týkajúci sa istiny, jeho kauzou nemôže byť úverová zmluva. Ňou môže byť len mimozmluvná zodpovednosť, pravdepodobne zodpovednosť z bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Súd je pritom viazaný žalobným návrhom a žalobca sa nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, a ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa žalovaná bola bezdôvodne obohatila. Žalovaná naopak preukázala, že jej žalobca neposkytol žiadne plnenie. Okrem toho je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie založený na nesprávnom právnom posúdení. Súd vo veci nesprávne aplikoval s odôvodnením, že predmetná úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Obdobné zmluvy však iné súdy ako spotrebiteľské zmluvy posúdili, napríklad Krajský súd v Prešove. Spotrebiteľský charakter úverovej

zmluvy je pritom podstatný pre subsumpciu skutkového stavu pod režim Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Judikatúra, na ktorú poukazoval súd prvej inštancie, resp. samotný žalobca, pri zdôvodnení aplikácie Obchodného zákonníka, je podľa žalovanej prekonaná a poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých je potrebné považovať vzťah zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy za vzťah občianskoprávny a Občiansky zákonníka je nutné aplikovať aj na tie spotrebiteľské úverové zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvedené závery platia pre prípad, že úverová zmluva uzatvorená so žalobcom je zmluvou spotrebiteľskou a to podľa žalovanej platí. Ak by aj odvolací súd mal pochybnosť o tom, že predmetná úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a či je žalobca dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a v zmysle čl. 2 písm. c) Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a túto otázku by považoval za dôležitú, má povinnosť konanie prerušiť a v súlade s čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou. Žalovaná ďalej uviedla, že následkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj priznanie zmluvnej pokuty ako aj úroku z omeškania v sadzbe 8 % ročne žalobcovi. Ustanovenie o zmluvnej pokute je zjavne neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je ako taká naviac aj uvedená v § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania je v občianskoprávnych vzťahoch kogentne upravený v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a v ich zmysle má výšku 5 % ročne nie 8 % ročne. Podľa žalovanej má napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj ďalšie nedostatky. Súd bagatelizoval nesprávne zaradenie veci do registra Csp. Tento zápis mohol mať podstatný vplyv na prípravu procesnej obrany žalovanej. Tá vychádzala z toho, že súd považuje spor za spotrebiteľský spor, čomu zodpovedalo aj zaradenie veci do registra Csp. To, že súd nakoniec spor za spotrebiteľský nepovažoval, ale napriek tomu nepreviedol vec do súdneho registra C alebo Cb nebolo len administratívnou chybou. Založil tým iný nedostatok konania, ktorý mal podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci a žalovanej tým odňal možnosť uplatňovať procesné práva. Nakoniec žalovaná súdu prvej inštancie vytkla aj to, že hoci vykonal ňou navrhované dôkazy - rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 12C/123/2006-78 a uznesenie rovnakého súdu sp.zn. 4D/4/2015, tak takto vykonané dokazovanie nijako nevyhodnotil, pričom práve z neho vyplýva absencia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalovaná na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd v napadnutých častiach zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a jej prizná náhradu trov konania alebo aby v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 5. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že úver, ktorý poskytol žalovanej a jej manželovi nemožno považovať za spotrebiteľský a rovnako ani zmluvu o poskytnutí podpory č. 307/2307/2001 /zmluva o úvere/ za zmluvu spotrebiteľskú. Vzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky ohľadne postavenia žalobcu pri poskytovaní podpory vo forme úveru poukázal žalobca na pripravované zmeny v zákone č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Prostredníctvom žalobcu sa uskutočňuje financovanie priorít štátnej bytovej politiky schválených vládou Slovenskej republiky pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Žalobca je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa osobitného predpisu. Prostriedky žalobcu možno použiť len na štátnu podporu poskytovanú na účely uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a na výdavky súvisiace s činnosťou žalobcu. Žalobca nevykonáva obchodnú, resp. podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval. Jeho hospodárenie sa riadi podľa schváleného rozpočtu, ktorý je zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Navrhované zmeny zákona aj jasne definujú, že podpora žalobcu poskytnutá vo forme úveru nie je spotrebiteľským úverom podľa všeobecných predpisov občianskeho práva a osobitných predpisov. Tak je to aj podľa znenia Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá výslovne uvádza, že sa nevzťahuje na zmluvy o úvere, ktoré sa týkajú pôžičiek poskytovaných obmedzenému okruhu verejnosti podľa zákonného ustanovenia vo všeobecnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na trhu. Žalobca poukázal aj na viaceré rozhodnutia okresných súdov, podľa ktorých úver, ktorý poskytuje nie je spotrebiteľským úverom a zmluva, na základe ktorého ho poskytuje nie je spotrebiteľskou zmluvou, keď žalobca nespĺňa pojmové znaky dodávateľa. S týmto sa žalobca stotožňuje. Nie je podnikateľom, keď nevykonáva samostatne, sústavne, vo vlastnom mena a na vlastnú zodpovednosť činnosť za účelom dosiahnutia zisku. Žalobca má svojho správcu - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, takže nekoná samostatne. Žalobca je účelovým fondom, takže jeho prostriedky možno použiť len na zákonom stanovený účel a jeho príjmy nemožno

použiť na rozdelenie „zisku“ ako je to obvyklé v obchodných spoločnostiach. Žalobca potom zopakoval, že keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom, nie je rozhodujúci subjekt ale objekt záväzkového vzťahu. Vzťah, ktorý ňou bol založený medzi žalobcom a žalovanou je obchodnoprávnym vzťahom. Bolo preukázané, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy pre omeškanie žalovanej so splácaním úveru, ktoré právo na odstúpenie bolo v zmluve dojednané. Celý dlh žalovanej sa tak odstúpením od zmluvy stal splatným a podľa § 506 Obchodného zákonníka má žalobca právo požadovať, aby dlžník vrátil celú sumu s úrokmi. Ak sa dlžník dostane so splnením tejto povinnosti do omeškania, má žalobca právo aj na úrok z omeškania. V danej veci nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy, keď nejde o spotrebiteľský vzťah ale vzťah obchodnoprávny a v § 506 Obchodného zákonníka obsahuje osobitné ustanovenia o odstúpení od zmluvy o úvere. Žalobca si so žalovanou v zmluve /čl. VIII (Sankcie) bod 4./ dojednal od zákona odlišný dôvod pre odstúpenie od zmluvy, ktorý ale predstavuje miernejšiu úpravu. Zákonná povinnosť žalovanej vrátiť žalobcovi po odstúpení od zmluvy poskytnuté peňažné prostriedky úveru spolu s úrokom však trvá aj po odstúpení, odstúpením od zmluvy nezanikla. Skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovanou ide o obchodnoprávny vzťah zodpovedá aj výška súdom prvej inštancie priznaných úrokov z omeškania určená podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 v zmysle § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Čo sa týka zmluvnej pokuty, nárok na ňu žalobcovi vznikol podľa čl. VIII. (Sankcie) bod 8.5 zmluvy. Keďže sa v danej veci nejedná o spotrebiteľský vzťah, nemožno skúmať toto dojednanie z pohľadu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ohľadne námietky žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore poukázal žalobca na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Nakoniec uviedol, že žalovaná v odvolaní nerozporovala žalovanú sumu a ničím nepreukázala a neuviedla žiadny dôvod, pre ktorý by bol uplatnený nárok žalobcu nedôvodný. Navrhol preto, aby odvolací súd žalobcovi priznal uplatnený nárok v súlade so žalobou. 6. V ďalšom písomnom podaní poukázal žalobca na rozsudky Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5C/9/2015 zo dňa 28.03.2017 a Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8Csp/132/2016 zo dňa 21.04.2017. V týchto rozhodnutiach išlo obdobné veci ako v predmetnom spore a žalobca bol v nich so svojimi nárokmi úspešný, keď súdy úvery poskytované žalobcom neposúdili ako spotrebiteľské úvery, veci posúdili podľa Obchodného zákonníka a žalobcovi po odstúpení od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka v spojení s príslušnými ustanoveniami zmluvy ohľadne odstúpenia od zmluvy priznali uplatnené nároky vrátane úrok a zmluvnej pokuty. Podľa žalobcu si princíp právnej istoty vyžaduje, aby jeho spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou v rovnakých, resp. analogických situáciách a akýkoľvek odklon, aby bol dôkladne a presvedčivo odôvodnený. 7. V následnom písomnom podaní žalobca uviedol, že ako štátny účelový fond poskytuje podporu vo forme úveru na základe Zmluvy o poskytnutí podpory (zmluva o úvere). Za podpory poukazu na rozhodnutia súdov uviedol, že odstúpením od úverovej zmluvy nedochádza k zániku hlavného záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje, že nedochádza ani k zániku ručiteľského záväzku, že aj súdna prax sa zjednotila na tom, že právna skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere nespôsobuje zánik záväzku, t. j. nespôsobuje zánik povinnosti splatiť dlh a z toho dôvodu nezaniká ani existencia ručiteľského záväzku žalovaných. Aktívnu legitimáciu žalobcu v spore podmieňujú ustanovenia zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ktorý stanovuje, že správu pohľadávky Slovenskej republiky je povinný vykonávať správca, z činnosti ktorého pohľadávka štátu vznikla. Žalobca v rámci svojej činnosti poskytuje úvery žiadateľom v súlade so zákonom o štátnom fonde rozvoja bývania a na základe zmlúv o poskytnutí podpory. Poskytnutím podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník a žalobcovi ako veriteľovi vzniká pohľadávka voči tomuto dlžníkovi. Ďalej žalobca zopakoval, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom a vzťah z nej je preto potrebné posúdiť podľa Obchodného zákonníka a v danom prípade aj podľa ustanovení zákona o štátnom fonde rozvoja bývania. Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru nemožno posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu s odôvodnením, že je uzatváraná, s fyzickou osobou (spotrebiteľom), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo Inej obchodnej činnosti. Predmetnú zmluvu je potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej náležitosti, resp. práva a povinnosti zmluvných strán. V zmluve o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovanou je upravené čerpanie poskytnutej podpory ako aj práva a povinnosti zmluvných strán, a to konkrétne: záväzok veriteľa poskytnúť pre účel uvedený v zmluve podporu z prostriedkov fondu, záväzok veriteľa zabezpečiť otvorenie účtu v banke, záväzok veriteľa poskytnúť podporu v konkrétnej výške, prípade podporu súčasne s tzv. nenávratným príspevkom, záväzok dlžníka čerpať podporu len na účel, na ktorý bola podpora poskytnutá, záväzok dlžníka splatiť veriteľovi celý úver spolu s úrokom pravidelnými mesačnými splátkami, ktorých výšku a termín splatnosti určené zmluvou, oprávnenie veriteľa požadovať zaplatenie sankcií v súvislosti s porušovaním zmluvy vo forme zmluvnej pokuty ako aj úroku z omeškania / povinnosť dlžníka znášať sankcie spojené s porušovaním zmluvných povinností. Z uvedeného vyplýva,

že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou spĺňa pojmové znaky zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Plnenie, poskytnuté pred odstúpením od zmluvy, nie je plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý by odpadol ani majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri odstúpení od zmluvy nedochádza k zániku hlavnému záväzku a tento úkon nemá za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Odstúpením dochádza k zmene existujúceho záväzku s tým, že žalobcovi zostáva zachovaný nárok na vrátenie nesplatenej častí úveru spolu s úrokom, prípadne ďalšími sankciami. Žalobca je oprávnený požadovať úrok nielen do času odstúpenia od zmluvy, ale aj za obdobie po odstúpení až do úplného vrátenia nesplatenej časti úveru. Uvedené deklaruje priamo § 503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je záväzok platiť úrok splatný spolu so záväzkom vrátiť peňažné prostriedky. Keďže žalovaná nesplnila povinnosť vrátiť celkovú sumu uvedenú v odstúpení v dodatočnej lehote, vzniklo žalobcovi právo aj naďalej žiadať prislúchajúci plynúci úrok, a to za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. S poukazom na dané ustanovenia nie je preto v rozpore so zákonom nárok žalobcu na zaplatenie vyčísleného zmluvného úroku v zmysle odstúpenia a následného plynúceho úroku až do doby úplného splatenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobca dal súdu do pozornosti, že na základe zmlúv o úvere poskytuje úvery s nízkou úrokovou sadzbou oproti iným úverom poskytovaným komerčnými bankami s neporovnateľne vyššou úrokovou sadzbou. Podľa vývoja priemerných úrokových sadzieb z úverov obchodných bánk v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy sa úroky z úverov pohybovali v rozmedzí od 6.90 % do 9.31 %. Žalobca na základe zmluvy o úvere poskytol úver vo výške 18.588,59 eur pri základnej úrokovej sadzbe vo výške 3.60 %. Žalobca potom opäť zopakoval, že podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Pri určovaní výšky úroku z omeškania je v danom prípade určujúcim kritériom dátum uzavretia zmluvy o úvere, t. j. dátum vzniku záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. V prípade, ak takýto záväzkový vzťah vznikol pred dátumom 1. február 2013 je žalobca oprávnený uplatňovať úrok z omeškania pódia predpisov účinných k 31. januáru 2013. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 67/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka upravuje aj také prípady omeškania, kedy síce omeškanie s plnením peňažného dlhu nastalo pred 1. februárom 2013 a naďalej pretrváva aj po uvedenom rozhodnom dátume. Za danej situácie je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 10c nariadenia, podľa ktorého bude výška úroku z omeškania rovnaká, t.j. taká aká by sa uplatnila pred 1. februárom 2013, aj za celú dobu omeškania po tomto dátume. Žalobca je preto oprávnený domáhať sa priznania rovnakej výšky úroku z omeškania z nesplatenej istiny aj vtedy, ak omeškanie žalovanej pretrváva po 31. januári 2013. Na aplikáciu uvedeného prechodného ustanovenia nemá vplyv ani skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere. Aj naďalej Ide o záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere, ktorý odstúpením nezaniká, ale modifikuje sa vo svojej splatností, t.j. na požiadanie veriteľa sa stáva celá pohľadávka splatnou. 8. Nakoniec žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že dňa 07.09.2017 bola Národnou radou Slovenskej republiky schválená novela zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov. Podľa dôvodovej správy k tejto novele podporu zo Štátneho fondu rozvoja bývania možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. Štátny fond rozvoja bývania ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. V zákona sú stanovené minimálne náležitosti, ktoré musí každá zmluva o poskytnutí podpory uzatváraná žalobcom obsahovať. Vzhľadom na uvedený výpočet jej náležitosti, ani samotný žalobca do určitej miery nemôže ovplyvniť jej podstatný obsah. Podľa dôvodovej správy Štátny fond rozvoja bývania nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov podpora poskytnutá vo forme úveru nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka ani spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na explicitnú úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj na účel zriadenia žalobcu, dôvodovou správou bolo nutné vyložiť jeho postavenie v zmluvných vzťahoch, a tým zamedziť rozpornému výkladu ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

9. K uvedeným písomným podaniam žalobcu žalovaná písomne uviedla, že žalobca predložil návrh novely zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, podľa ktorého mal do § 9 pribudnúť odsek 7, v zmysle ktorého podpora vo forme úveru nie je spotrebiteľským úverom. Novela zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania bola aj skutočne prijatá, podľa žalovanej však schválený zákon neprináša žiadnu inú právnu úpravu vo vzťahu zmlúv uzatváraných žalobcom a právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa. Už v čase uzatvorenia zmluvy bol platný a účinný zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. § 23a zákona č. 643/1992 Zb. poznal inštitút typovej zmluvy, značne podobnej dnešnému inštitútu spotrebiteľskej zmluvy. Navyše v zmysle § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 150/2004 Z.z. spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Žalovaná poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, v zmysle ktorých žalobca je ako veriteľ vo vzťahu k dlžníkom, fyzickým osobám, dodávateľom, a dlžníci vo vzťahu k žalobcovi sú spotrebitelia. Konštatoval to napríklad Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/359/2014. Žalovaná vyjadrila nesúhlas s názorom, že by sa na vzťah medzi ňou a žalobcom mal aplikovať . Opätovne poukázala na to, že tomu bráni spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorý vyžaduje aplikáciu Občianskeho zákonníka a to aj v prípadoch tzv. absolútnych obchodov, akým je aj zmluva o úvere. Takto je potrebné aj na odstúpenie žalobcu od zmluvy aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa žalovanej je ale v tomto spore skôr rozhodujúcou otázkou otázka jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, ktorú od začiatku namietala. Súd prvej inštancie síce v tomto smere vykonal dokazovanie, no dôkazy nevyhodnotil. V zmluve je uvedená žalovaná ako „manželka", nie ako dlžníčka. Tento formálny nedostatok sa dá preklenúť výkladovým pravidlom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podstatné sú ale ďalšie skutkové okolnosti. Okresný súd Prievidza na návrh žalovanej rozsudkom 5C/147/2004 z 23.11.2004 zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré existovalo medzi žalovanou a jej vtedajším manželom a dlžníkom L. U.. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 6.12.2004. Neskôr, opäť na návrh žalovanej, Okresný súd Prievidza rozsudkom 12C/123/2006 z 21.5.2007 rozviedol manželstvo žalovanej a dlžníka L. U.. Bývalý manžel žalovanej zomrel dňa XX. XX.XXXX. Okresný súd Prievidza dedičské konanie po poručiteľovi L. U. uznesením z 24.3.2015 4D/4/2015 zastavil, pretože poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Aj z výsluchu žalovanej vyplýva, že z plnenia žalobcu v prospech jej bývalého manžela nemala žiadny prospech. Nikdy sme netvrdili, že by snáď žalobca úmyselne nechcel plniť v prospech žalovanej. Fakticky však žalovaná od žalobcu nikdy nič nedostala. V tomto smere je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie extrémne tvrdý. Ak žalovaná od žalobcu nedostala nikdy žiadne plnenie, javí sa ako mimoriadne nespravodlivé, aby čokoľvek vracala žalobcovi. Za plnenie nemožno považovať ani to, že žalovaná istú (veľmi krátku) dobu bývala v byte, na prestavbu ktorého dostal bývalý manžel žalovanej úver od žalobou. Žalovaná mala zabezpečené bývanie predtým aj potom, ako v tomto byte bývala. Neobstojí ani argument, že medzi žalovanou a jej manželom existovalo v čase uzatvorenia zmluvy bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobcu o tom, že má voči nemu dlh. Toto tvrdenie žalovaná spochybňuje od začiatku. Nebolo by správne vychádzať pri právnom posúdení veci ani z existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Právne posúdenie veci v tom zmysle, že žalovaná musí zaplatiť žalobcovi nejaké plnenie len preto, lebo v čase, keď' žalobca plnil jej manželovi, tvorilo toto plnenie masu BSM, by bolo extrémnym právnym formalizmom.

10. Následne žalovaná k podaniam žalobcu ešte písomne uviedla, že poukaz žalobcu na už schválený zákon č. 244/2017 Z. z., ktorý novelizuje zákon č. 150/1013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania neobstojí, keď tento zákon nebol účinný v čase, keď' bývalý manžel žalovanej uzatvoril so žalobcom zmluvu o poskytnutí podpory. Zo zákona č. 244/2017 Z. z. je pritom zrejmé, že ani od 1. januára 2018 sa nič nezmení na režime ochrany spotrebiteľov pri úverových zmluvách. Súčasná právna úprava úverových zmlúv pre spotrebiteľov rozoznáva v zásade dva druhy úverov pre spotrebiteľov. Ide o spotrebiteľské úvery upravené zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o úvery na bývanie upravené zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Nie je dôvod vykladať zákon č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania inak, než v kontexte komplexnej právnej úpravy úverov pre spotrebiteľov. Nie je známe, aké interné predpisy žalobcu upravovali poskytovanie podpory, teda poskytovanie úverov, v čase, keď' došlo k uzatvoreniu problematickej zmluvy o poskytnutí podpory (rok 2001). Ani z interných predpisov žalobcu predložených v odvolacom konaní sa neuvádza nič o podpisovaní zmlúv manželkami žiadateľov v nemocnici. S ohľadom na okolnosti prípadu trvá žalovaná na tom, že nie je pasívne vecne legitimovaná a že sa na právny vzťah, z ktorého záväzok už podľa

nej zanikol smrťou dlžníka, majú aplikovať právne normy na ochranu spotrebiteľa. Podstatou veci je, že nemožno akceptovať taký výklad zákona, v zmysle ktorého by mal byť dlžníkom niekto, kto neprijal od veriteľa žiadne plnenie.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovanej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých častiach vo výrokoch I., III. a IV. podľa § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdiť.

12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné: 13. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto spore. Žalobca si svoje nároky v spore uplatnil s poukazom na skutočnosti, že so žalovanou a jej manželom uzatvoril dňa 14.08.2001 zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 307/2307/2001,na základe ktorej im poskytol podporu vo forme úveru vo výške 18.588,59 eur pri úrokovej sadzbe 3,6 % ročne. Pre omeškanie žalovanej a jej manžela so splácaním úveru uplatnil svoje právo podľa zmluvy, odstúpil od predmetnej zmluvy a požaduje podľa § 506 Obchodného zákonníka vrátenie nesplatenej istiny úveru spolu s úrokmi a zmluvnou pokutou, ktorá bola medzi stranami dojednaná v zmluve pre prípad omeškania so splácaním úveru. Tiež požaduje úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nesplatenej istiny úveru od 13.06.2016 /deň prevzatia odstúpenia od zmluvy + 60 dní na dobrovoľné zaplatenie podľa odstúpenia/ do zaplatenia.

14. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca odvodzuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v spore od skutočnosti, že žalovaná spolu s manželom ako dlžníci uzatvorila s ním ako s veriteľom zmluvu o úvere a je teda stranou tejto zmluvy so všetkými právami a povinnosťami, a to aj titulom odstúpenia od takejto zmluvy.

15. Na druhej strane sa žalovaná v spore bránila, že predmetnú zmluvu neuzatvorila ako dlžník, ale len ako manželka dlžníka L. U. a žalobca jej ani neposkytol zo zmluvy žiadne plnenie.

16. Súd prvej inštancie po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania podľa príslušných ustanovení právnych predpisov zaujal názor, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v tomto spore, keď sama na pojednávaní potvrdila, že zmluvu podpísala ako posledná v poradí, teda návrh zmluvy zo strany žalobcu akceptovala, pričom v zmluve je jednoznačne označená ako žiadateľ a podľa článku III. bod 3.6 zmluvy žalovaná zobrala na vedomie, že „momentom čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník“. Strany sporu tiež zhodne uviedli a vyplýva to i z písomností založených do spisu žalobcom (príkaz na úhradu, výpis z účtu), že peniaze na kúpu bytu žalobca žalovaným (resp. manželovi žalovanej L. U.) poskytol a keďže v tom čase žalovaná bola v manželskom zväzku s L. U. tieto poskytnuté prostriedky na kúpu bytu patrili do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a jeho manžela. Žalovaná sa tak stala dlžníkom v predmetnom zmluvnom vzťahu popri svojom manželovi. 17. Uvedené odôvodnenie záveru súdu prvej inštancie o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v spore je riadne, dostatočné, založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania ako aj na ich správnom právnom posúdení podľa rozhodujúcich ustanovení právnych predpisov. Odvolací súd sa s uvedeným záverom ako aj s jeho odôvodnením v plnej miere stotožňuje. Z obsahu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 307/2307/2001 zo dňa 14.08.2001 vyplýva, že túto uzatvárali na jednej strane žalobca a na druhej strane ako žiadatelia o úver L. U. a jeho manželka - žalovaná. Označenie „žiadateľ“ je v úvodných ustanoveniach zmluvy uvedené pod presnou identifikáciou L. U. a jeho manželky - žalovanej a je zrejmé, že sa toto označenie vzťahuje na obe tieto osoby. V bode 3.6. čl. III zmluvy je potom stanovené, že žiadateľ berie na vedomie, že momentom čerpania z pridelenej podpory sa zo žiadateľa stáva dlžník. Žalovaná sama pred súdom prvej inštancie vypovedala, že zmluvu si pred jej podpísaním prečítala. Podľa odvolacieho súdu je z uvedeného celkom zrejmé, že popri svojom

manželovi zmluvu so žalobcom ako žiadateľka o úver uzatvorila aj žalovaná, ktorá si musela byť vedomá skutočnosti, že čerpaním úveru od žalobcu sa z nej stáva dlžníčka podľa tejto úverovej zmluvy. To, že peňažné prostriedky úveru boli zo strany manžela žalovanej čerpané bolo v konaní preukázané, pričom s ohľadom na osobný stav L. U. a žalovanej v čase uzatvorenia zmluvy a čerpania úveru - boli manželia / a tí sú podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní obaja spoločne a nerozdielne/, je nepochybné, že aj na žalovanú je potrebné hľadieť ako na osobu, ktorá úver od žalobcu čerpala a naplnila tak podmienku „premeny“ žiadateľa o úver na dlžníka. Ako správne uviedol súd prvej inštancie na postavení žalovanej ako dlžníka z uvedenej úverovej zmluvy nič nezmenil ani úmrtie spoludlžníka L. U., či zastavenie dedičského konania po menovanom pre nemajetnosť. Odvolací súd len dodáva, že rovnako sa postavenie žalovanej ako dlžníčky z predmetnej zmluvy nezmenilo ani zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalovanej a jej manžela L. U. a ani neskorším rozvod ich manželstva. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu ani z obsahu zmluvy, ktorú žalovaná spolu s manželom uzatvorili so žalobcom nevyplýva, že by takéto skutočnosti mali mať vplyv na zmenu v osobe dlžníka záväzkového vzťahu.

18. Žalovaná ďalej namietala posudzovanie veci súdom prvej inštancie podľa ustanovení Obchodného zákonníka, odvolávajúc sa na to, že tu ide o spotrebiteľský vzťah, keď žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy vystupoval ako dodávateľa, ona s manželom ako fyzické osoby nekonajúce v rámci predmetu podnikania alebo inej obchodnej činnosti, takže uzatvorená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou.

19. Ani tu súd prvej inštancie nedal žalovanej za pravdu a uzavrel, že úver poskytnutý žalobcom je v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, žalobca nespĺňa pojmové znaky podnikania, či už ide o samostatnosť, je limitovaný zákonom o Štátnom fonde rozvoja bývania ako aj kontrolou ústredného orgánu štátnej správy, ktorým je Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky. V čase poskytnutia úveru žalovanej a jej vtedajšiemu manželovi sa ročné úrokové sadzby pohybovali v rozpätí 10 až 13 %. Žalobca však poskytol žalovanej a jej manželovi úver s úrokovou sadzbou 3,6 % ročne, teda zrejme nešlo v danom prípade o dosahovanie zisku zo strany žalobcu.

20. Aj s týmto záverom súdu prvej inštancie odvolací súd celom súhlasí. Pre určenie nejakej zmluvy za zmluvu spotrebiteľskú je podstatné, či ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Nie je dôležitá jej právna forma, obsah, predmet plnenia a ani to, či sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej podmienky ako návrh zmluvy pripraví v celosti len jedna zmluvná strana a druhá zmluvná strana jej obsah nemôže pri kontraktačnom procese ovplyvniť. Nie je rozhodné ani to, či ide o tzv. absolútny obchod, teda zmluvu, ktorá je upravená len Obchodným zákonníkom, ktorým sa tak má zmluva spravovať bez ohľadu na povahu účastníkov /sem sa zaraďuje podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonník aj zmluva o úvere/. Aj pri takýchto zmluvách najprv súdna prax a neskôr aj zákonodarca /§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. mája 2014/ dospeli k záveru, že je ich možné posudzovať ako zmluvy spotrebiteľské a aplikovať na posúdenia práv a povinností zmluvných strán zo zmluvy ustanovenia Občianskeho zákonníka, rozhodujúce je len postavenie zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy. V danej veci je nepochybné, že na strane dlžníka vystupovali fyzické osoby - žalovaná a jej manžel, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Spornou zostalo však postavenie žalobcu, ktorý predmetnú zmluvu uzatváral na strane druhej. Odvolací súd je zajedno so súdom prvej inštancie, že žalobca v tomto záväzkovom vzťahu nemôže mať postavenie dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Postavenia žalobcu nemožno posudzovať z formálneho hľadiska /akú má právnu formu, či je vedený v nejakom registri podnikateľov a podobne/ ale z hľadiska materiálneho, teda z pohľadu jeho skutočného postavenia, činnosti a účelu jeho konania v konkrétnom záväzkovom vzťahu. 21. Žalobca je, a v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy a v čase jej plnenia bol, právnickou osobou zriadenou zákonom /zákon č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania/ na financovanie štátnej podpory, ktorého prostredníctvom sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Nešlo o samostatnú právnickú osobu, keď jej správu podľa zákona právu fondu vykonávalo Ministerstvo výstavby a verejných prác Slovenskej republiky, hospodáril podľa schváleného rozpočtu, ktorý bol zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet menovaného ministerstva a jeho prostriedky bolo možné použiť len na a) podpory poskytované na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu, b) správu fondu alebo c) splátky úverov poskytnutých fondu bankami a na úhradu úrokov z týchto úverov. O použití prostriedkov fondu rozhodoval minister menovaného ministerstva, ktorý aj zodpovedal za hospodárenie s prostriedkami fondu.

22. Z uvedeného postavenia žalobcu a charakteru jeho činnosti ako aj z účelu jeho konania v konkrétnom záväzkovom vzťahu /podľa predmetnej zmluvy bolo predmetom zmluvy poskytnutie podpory na kúpu bytu z prostriedkov fondu podľa zákona č. 124/1996 Z.z./ je podľa odvolacieho súdu celkom jasné, že žalobca nebol v zmysle spotrebiteľského práva dodávateľom. Žalobca nebol samostatnou právnickou osobou, ktorá by sama, podľa vlastného uváženia, rozhodovala o zámere svojej činnosti, právnej forme, umiestnení, organizácii, miere zadĺženia, ktorá by na relevantnom trhu v súťaži s inými osobami vykonávala činnosť za účelom dosiahnutia zisku a rozhodovala o jeho rozdelení. Pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalovanou a jej manželom žalobca plnil úlohu štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Z týchto skutočností možno dôvodne dospieť k záveru, že žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalovanou a jej manželom nebol v postavení dodávateľa a predmetná zmluva preto nie je spotrebiteľskou zmluvou.

23. Súd prvej inštancie preto správne v danej veci aplikoval normy Obchodného zákonníka a odvolacie námietky žalovanej o nutnosti aplikovať normy občianskeho práva na posúdenie odstúpenia žalobcu od zmluvy, na posúdenie práva žalobcu na zaplatenie zmluvne dojednanej zmluvnej pokuty ako aj na výšku úrokov z omeškania sú tak celkom nedôvodné.

24. Odvolací súd však uznáva za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej, že samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie neposkytuje stranám sporu celkom jasnú odpoveď na otázku, aký je titul peňažného plnenia, na ktoré bola žalovaná súdom prvej inštancie zaviazaná. Uvedené však nebolo podľa odvolacieho súdu dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená peňažná povinnosť /výrok I. rozsudku/ je vecne správne. Zrušením rozhodnutia a vrátením veci súdu prvej inštancie by došlo len k navyšovaniu trov konania a predlžovaniu sporu, čo nemôže byť v záujme žiadnej zo strán. Preto odvolací súd v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti /výrok I./ rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a na doplnenie uvádza, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca od zmluvy o úvere platne odstúpil a preto mu podľa § 506 Obchodného zákonníka vzniklo právo žiadať od žalovanej vrátenie dlžnej sumy istiny čerpaného úveru spolu s dojednanými úrokmi. Nejde len o zmenu splatnosti dlhu, pretože účinkom odstúpenia od zmluvy je zánik zmluvy, ale ide tu o nový právny titul na zaplatenie dlžnej istiny úveru a dojednaných úrokov.

25. Preskúmaním veci odvolací súd ďalej zistil, že aj ostatné, odvolaním žalovanej napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania /výrok III./ a o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby /výrok IV./ sú vecne správne. S dôvodmi týchto rozhodnutí ako ich uviedol súd prvej inštancie sa odvolací súd celkom stotožňuje, osvojuje si ich a v celom rozsahu na ne poukazuje.

26. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výrokoch I., III. a IV. ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a preto mu súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100, ktorú náhradu trov konania je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie /§ 262 ods. 2 CSP/.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .