Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-115-2017.pdf
PDF · 103.51 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/115/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne I. proti žalovanému X., o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 4. októbra 2016, č. k. 16C/258/2014-64, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Q. sp.zn. Q. zo dňa 21.11.2014. Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Q. pod sp.zn. Q. dňa 21.11.2014 v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, keďže rozhodcovský rozsudok jej bol doručený dňa 02.12.2014 a žalobu tunajšiemu súdu doručila dňa 11.12.2014. Preskúmaním zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.01.2013 uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom súd zistil, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o úvere zo dňa 24.01.2013 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa. Zmluva o úvere zo dňa 24.01.2013 predstavuje zároveň zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou i v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o štandardnú formulárovú zmluvu. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku miestnej príslušnosti ako nedôvodnú s poukazom na § 88 ods. 2 veta piata O.s.p., keď žalobcom je spotrebiteľ s bydliskom v obvode Okresného súdu Trenčín. Žalobkyňa sa zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku domáhala z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keď tvrdila, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a namietala platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd sa najprv zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy, uzavretej účastníkmi dňa 24.01.2013. Dňa 24.01.2013 žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX so zabezpečovacími inštitútmi - blankozmenkou zo dňa 24.01.2013 a dohodou o zrážkach zo mzdy zo dňa 24.01.2013. Zároveň v totožný deň 24.01.2013 uzatvorili aj samostatnú rozhodcovskú zmluvu, v ktorej sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.01.2013 budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Q., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy zo dňa 24.01.2013 bol Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Q. vydaný dňa 21.11.2014 rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR15693/14. Pokiaľ ide o samotnú rozhodcovskú zmluvu, Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 32 Cdo 2282/2008, vyslovil, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Arbitráž v spotrebiteľských právnych vzťahoch teda môže fungovať, ale za transparentných podmienok, ako efektívny prostriedok ochrany. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva uzavretá v priamej súvislosti so zmluvou o úvere, ktorá je v zmysle vyššie uvedeného spotrebiteľskou zmluvou. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia formulárovej povahy (napr. záložné zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské zmluvy a pod.). Z týchto dôvodov súd rozhodcovskú zmluvu zo dňa 24.01.2013 podrobil kontrole z hľadiska spotrebiteľského práva. Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je otázka, či rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je individuálne dojednaná a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (ako neprijateľná podmienka). Po preskúmaní veci súd prvej inštancie zistil, že rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013 nebola so žalobkyňou individuálne dojednaná. V danej veci je zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla meniť formulárovú zmluvu o úvere ani obsah rozhodcovskej zmluvy, vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. O individuálnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy nesvedčí ani žalovaným vopred sformulovaný text, v ktorom žalobkyňa vyhlásila, že bola pred uzavretím zmluvy osobitne poučená o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, k čomu pripojila vlastnoručný podpis. Skutočnosť, že spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu podpísal, by potom založila predpoklad, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z tohto dôvodu, čo je neprípustné. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Preto je žalovaný v konaní stranou, ktorá nesie dôkazné bremeno na preukázanie toho, že spotrebiteľ si individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má totiž dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálneho vyjednania (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Naviac, ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal aj podmienky arbitráže. Z vykonaného dokazovania však takýto záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky neuniesol. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej rozhodcovskej zmluvy, mohla ju buď prijať ako celok alebo ako celok odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. V konaní nebolo zistené, že by žalovaný vysvetlil žalobkyni ako spotrebiteľovi význam rozhodcovskej zmluvy, nepredstavil jej pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal jej po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa. Následne súd otázku, či rozhodcovská zmluva, ktorá nebola individuálne dojednaná, z hľadiska svojho obsahu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku skúmal z nasledujúcich hľadísk: či spôsobuje 1/ značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 2/ a či je nerovnováha daná v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013 bola uzavretá ako tzv. nevýhradná rozhodcovská zmluva. Súd po preskúmaní veci zistil, že možnosť voľby súdu pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoE 15/2011, sp. zn. 8CoE 5/2012 a ďalšie). Aj právna veda na tento problém reaguje, keď uvádza: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (Kristián Csach: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010). Neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy zo dňa 21.07.2010 súd videl aj v tom, že vôľa k tomu, aby strany spor medzi nimi predložili k rozhodnutiu rozhodcovským inštitúciám pochádza len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, žalovaný neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Na základe uvedených dôvodov súd konštatoval, že rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013 predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal rozhodcovský rozsudok, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. V súvislosti s absolútnou neplatnosťou rozhodcovskej zmluvy súd poukazuje aj na to, že je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu rozhodcovského súdu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť spotrebiteľovi náležitú ochranu. Nakoľko rozhodca rozhodcovského súdu vo veci konal, pričom platnosť založenia vlastnej právomoci iba formálne skonštatoval ako danú v rozhodcovskom rozsudku, súd nadobudol presvedčenie, že tento postup je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Na základe všetkých uvedených dôvodov súd podľa § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona o rozhodcovskom konaní zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Q. sp.zn. Q. zo dňa 21.11.2014, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému istinu 221,30 eur, známy úrok vo výške 172,60 eur, známy úrok z omeškania vo výške 12,25 eur, poplatok vo výške 146,55 eur, úrok vo výške 39,15% ročne zo sumy 221,30 eur od 04.09.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 221,30 eur od 04.09.2014 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 312,- eur, trovy mediačného konania vo výške 162,15 eur a trovy rozhodcovského konania 311,63 eur, a to v splátkach po 120,- eur mesačne splatných k poslednému dňu v mesiaci na účet žalovaného so splatnosťou prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia až do úplného splatenia dlhu pod hrozbou straty výhody splátok. Žalobkyňa, ako je vyššie uvedené, namietala i ďalšie dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku, súvisiace s neprimeranosťou plnení, priznaných dotknutým rozhodcovským rozsudkom. Týmito sa ale súd už nezaoberal, čo je odôvodnené zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, keď i bez vyhodnotenia týchto námietok bol rozhodcovský rozsudok zrušený z iných dôvodov. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že pri rozhodcovskom rozsudku nejde o nič iné, ako o nový súkromnoprávny kvalifikovaný záväzok, ktorý nemožno porovnávať s judikovaným právom vo forme rozsudku všeobecného súdu. Poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 174/2002. I. ÚS 3227/07. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobkyňou a žalovanou je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so ním riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
K zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že žalobkyňa bola pri podpise zmluvy upovedomená o rozdielnej, nie však nesprávne uvedenej RPMN a nakoľko nebol naplnený ani jeden z prvkov uvedených v zákone č.129/2010 Z.z. (zakotvujúcom bezúročnosť a bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje), nemožno zmluvu považovať za bezúročnú a bezpoplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak, ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. V danom prípade nie je možné s poukazom na obsah zmluvy hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.128 eur s termínom splatnosti do 20.04.2015 a následne požiadal v rovnaký deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 30.04.2014 s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitostí, ktoré v nej boli následne uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 94 eur, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.05.2014. Postup, ktorý veriteľ zvolil, nie je nezákonný a zákon nijako veriteľa neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a kroky v súlade so zákonom, čo v tomto prípade bolo jasne preukázané. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty . Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.05.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa nebude aplikovať. Poplatok za poskytnutie úveru nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie v porovnaní s bankami.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu vyjadrila. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie správne v bode 35 posúdil zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.01.2013 ako spotrebiteľskú a v tomto prípade pre žalobkyňu vopred pripravenú ako typizovanú zmluvu. Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dohodu o zrážkach zo mzdy s povinnosťou vykonávania zrážok zo mzdy z dôvodu vystavenia zmenky žalovaným, v ktorej sa žalobkyňa zaviazala na rad veriteľa zaplatiť zmenkovú sumu so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo zmenkovej sumy súčasne sankčný úrok vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. Úroková miera spotrebiteľských úverov v čase uzavretia zmluvy sa v bankách pri spotrebiteľských úveroch bola v januári 2013 vo výške 14,67%. Úrok za poskytnutie úveru bol dohodnutý vo výške 39,15%, čo je pri úvere cca 2,5 násobok úroku podobného úveru poskytovaného bankami v rovnakom období, a ktorý úrok z úveru treba považovať za rozpor s dobrými mravmi a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, treba takýto právny úkon považovať za neplatný. Žalovaný taktiež žiadal od žalobkyne denný úrok z omeškania vo výške 2,53 eur, čo predstavuje ročne 923,45 eur, ktoré dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi. V zmluve o úvere je dohodnutá výška RPMN 88%, však táto neobsahuje špecifikáciu určenia. Denný úrok vo výške 0,25% predstavuje ročný úrok vo výške 91,25%, čo je zjavný nepomer k výške úroku v čase podpísania zmluvy. Taktiež rozhodcovský súd nevyhodnotil neprijateľnosť zmluvnej pokuty vo VOP vo výške 312 eur, čo je viac ako 100% poskytnutého úveru a tiež zmluvnú pokutu vo výške 15 eur za každý prípad omeškania. Súd prvej inštancie správne uviedol v bode 42 rozsudku, že základnou právnou otázkou je otázka, či rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je individuálne dojednaná, a či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako neprijateľná podmienka. Vzhľadom na i ďalšie vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie správne posúdil v bode 43 rozsudku, že žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla meniť formulárovú zmluvu o úvere, zmluvu o zrážkach zo mzdy ani obsah rozhodcovskej zmluvy, vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu a ani jedna zo zmlúv nebola individuálne dojednaná. Tiež správne posúdil a odôvodnil, prečo žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o individuálnom vyjednávaní rozhodcovskej doložky. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej rozhodcovskej zmluvy, mohla zmluvu buď prijať ako celok alebo ako celok odmietnuť. Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie správne uviedol v bode 47 rozsudku, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Tiež sa žalobkyňa stotožňuje s bodom 49 a celým obsahom rozsudku Okresného súdu Trenčín. V bode 49 súd právne konštatoval, že rozhodcovská zmluva zo dňa 24.01.2013 predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Žalobkyňa sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní, preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa hmotnoprávnou stránkou celej veci
a to úverovej zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy a rozhodcovskej zmluvy, nakoľko inak by nemohol posudzovať porušenie všeobecne platných právnych predpisov, pričom správne dospel k záveru, že boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.
6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým a veľmi podrobným spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené námietky odvolateľa voči dôvodu rozhodnutia odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
7. K námietke o rozhodcovskej zmluve odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie súdom prvej inštancie v rozsudku týkajúce sa iluzórnej možnosti voľby súdu pre spotrebiteľa v prípade súdneho uplatnenia nároku dodávateľom a rozporu so zásadou poctivého obchodného konania fakticky silnejšieho dodávateľa.
8. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dohodnutá, je formulárovou zmluvou stanovenou žalovaným bez možnosti žalobkyne ovplyvniť jej obsah. Spotrebiteľ - žalobkyňa ešte pred vznikom sporu sa týmto vzdala svojich práv uplatniť svoje nároky a brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čo je v rozpore s § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka, pričom súdu je známe z rozhodovacej praxe, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ- žalovaný, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Rozhodcovská zmluva je neplatná, preto rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.02.2011 sp. zn. 17CoE/47/2011) a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorá je absolútne neplatná. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy má za následok nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby, čo spôsobuje jeho materiálnu nevykonateľnosť a teda jeho nezáväznosť. Právna teória označuje takého rozhodnutia ako ničotné tzv. pakty ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 3/2013).
9. Súd prvej inštancie sa už v napadnutom rozsudku komplexne a veľmi detailne vyporiadal s námietkami odvolateľa vznesenými v odvolaní. Odvolací súd preto odkazuje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie a viac k veci nedopĺňa.
10. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
11. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči
žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).