Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/87/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne Y., proti žalovanému K. za účasti občianskeho združenia L. (do 30.06.2016 vedľajšieho účastníka popri žalobkyni), o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 23.novembra 2016, č.k. 6C/111/2015-132, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 02.11.2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná, žalobkyni a občianskemu združeniu L., náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému uložil zaplatiť na účet Okresného súdu Partizánske súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že strany uzavreli dňa 02.11.2012 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej mala žalobkyňa splatiť úver vo výške 200 eur a poplatok 176 eur spolu v sume 376 eur v 12 mesačných splátkach po 33 eur počnúc dňom 28.11.2012. Súd posúdil zmluvu o úvere zo dňa 02.11.2012 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný, t.j. spoločnosť K. uzatvoril so žalobkyňou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 200 eur. Žalobkyňa v osobitnom rámčeku formulára zmluvy o úvere potvrdila prevzatie sumy 200 eur v ten istý deň, v zmluve absentuje RPMN. Pokiaľ ide o účel poskytnutia úveru na "iný účel" je tiež obchádzaním základných ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa, čím veriteľ prejavil snahu vyhnúť sa aplikácii ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa, lebo súdu je najmä z rozhodovacej činnosti zrejmé, že úver si fyzická osoba - nepodnikateľ berie pre svoju osobnú potrebu, pričom súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že zmluvu vypĺňal zamestnanec žalovaného a len podpis na zmluve bol podpisom žalobkyne. Pri úmysle obísť inštitút spotrebiteľského úveru je treba spotrebiteľovi garantovať ochranu v režime spotrebiteľských úverov, preto zmluva o úvere musí obsahovať dojednania podľa § 9 ods.2 písm. i/, j/ a y/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. V zmluve o úvere absentuje údaj o výške RPMN, o priemernej RPMN, údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru, o výške, počtu, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom čo sú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorých absencia má za následok podľa § 11 ods. l písm. a/ zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd dospel k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 02.11.2012 je koncipovaná tak, je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,

a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch, ako sú zmluvné pokuty, blankozmenka na tiež celá zmluva vrátane obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Zmluva je bezúročná a bez poplatkov, preto vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, lebo podľa zmluvy mal zaplatiť sumu 376 eur teda okrem istiny 200 eur aj poplatok 176 eur, ktorý predstavoval až 88% z hodnoty poskytnutého úveru, čo je neprimerane vysoká suma tvoriaca bezdôvodné obohatenie žalovaného. Čo obsahuje uvedený poplatok je bližšie špecifikované v článku 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že predmetný poplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov. V súvislosti s takto stanoveným poplatkom, súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, s ktorým sa stotožňuje a z ktorého vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý poplatok však možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Neprijateľnosť poplatkov konštatuje aj Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom uvedený súd konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Veriteľ K.. podal voči žalobkyni ako dlžníkovi na Stálom rozhodcovskom súde dňa 14.10.2014 písomný návrh na začatie konania, na základe čoho predmetný rozhodcovský súd rozsudkom spisová značka SR XXXXXX/XX zo dňa 06.11.2014 rozhodol, že žalovaná /v tomto konaní žalobkyňa/ je povinná zaplatiť žalobcovi /v tomto konaní žalovanému/ istinu vo výške 200 eur, poplatok vo výške 133,28 eur, úrok vo výške 32% ročne zo sumy 200 eur od 03.11.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania 8% ročne zo sumy 333,28 eur od 06.03.2013 do zaplatenia, trovy mediačného konania vo výške 146,23 eur, trovy rozhodcovského konania 186,31 eur. Predmetný rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXX zo dňa 02.11.2012 a Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 02.11.2012. Rozhodcovský súd ďalej uviedol, že strany uzavreli rozhodcovskú zmluvu s jasným a určitým prejavom vôle vo forme samostatnej listiny oddelenej od zmluvy o úvere. Právny vzťah medzi stranami právne posúdil ako absolútny obchod, pričom aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch, avšak pri tejto svojej úvahe sa odklonil od rozhodnutia ESD C-240/98 až C-244/98 Oceano Gruppo Editorial, ako aj smernice č. 2008/48, č. 93/13, pričom danú zmluvu o úvere a kauzálny vzťah z neho je treba posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Súd sa zaoberal platnosťou Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 02.11.2012, aby vyriešil námietku žalovaného týkajúcu sa právoplatne rozhodnutej veci rozhodcovským súdom v rozsudku Rozhodcovského súdu sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 06.11.2014 a dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi stranami bola uzavretá v ten istý deň, ako bola uzavretá zmluva o úvere a na tom istom rokovaní bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva, na podklade ktorej rozhodcovský súd vydal rozsudok. Súd preskúmal obsah zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy a dospel k záveru, že obe zmluvy treba posudzovať vo vzájomnej súvislosti podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola osobitne dojednaná. Z dikcie ustanovenia § 53 ods.2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je taká, s ktorou sa spotrebiteľ pred podpisom zmluvy mal možnosť oboznámiť, ale nemohol ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská zmluva bola predložená spotrebiteľovi spolu so zmluvou o úvere, v ten deň a na tom istom mieste, teda možno povedať na tom istom rokovaní. Zmluva o úvere, tak aj rozhodcovská zmluva majú charakter formulárovej zmluvy, ktorá umožnila pracovníčke žalovaného len do nej dopísať osobné údaje, pričom formulár obsahoval už len podpis dlžníka. Všetky údaje sú vopred predtlačené vrátane určenia rozhodcovského súdu, teda možno charakterizovať zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu ako jednu zmluvu na dvoch formulároch. Uzavretie rozhodcovskej zmluvy si vymienil žalovaný a vzhľadom na charakter zmluvy možno len ťažko predpokladať, že žalobkyňa vôbec vedela, že uzatvára aj rozhodcovskú zmluvu v presvedčení, že ide len o zmluvu o úvere pozostávajúcu z viacerých listín. Z predložených formulárových zmlúv možno ťažko predpokladať, že si rozhodcovskú zmluvu vymienila žalobkyňa a možno ťažko predpokladať, že žalobkyňa mohla do obsahu týchto formulárových zmlúv nejakým spôsobom zasiahnuť a dojednať ich obsah, tiež z obsahu rozhodcovskej zmluvy nie je zrejmé, že by bola žalobkyňa informovaná o rozdieloch medzi konaním pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom a o zásadných rozdieloch medzi týmito konaniami. Rozhodcovská zmluva bola dojednaná v čase dojednania samotnej zmluvy o úvere, keď bola žalobkyňa ako spotrebiteľ vo finančnej núdzi, lebo súdu je zrejmé z jeho rozhodovacej činnosti, že takéto úvery uzatvárali spotrebitelia spravidla nemajetní a vo finančnej núdzi, ktorá ich nútila k opomenutiu zachovania náležitej bdelosti a obozretnosti. Rozhodcovská zmluva preto nebola individuálne dohodnutá, je formulárovou zmluvou stanovenou

žalovaným bez možnosti žalobkyne ovplyvniť jej obsah a s teda nebola individuálne dojednaná. Teda spotrebiteľ ešte pred vznikom sporu sa týmto vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky a brániť svoje práva pred všeobecným súdom čo je v rozpore s § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka, pričom súdu je známe z rozhodovacej praxe, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ- žalovaný, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Rozhodcovská zmluva zo dňa 02.11.2012 je neplatná, preto rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom / uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.02.2011 sp. zn. 17CoE/47/2011 a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorá je absolútne neplatná. Princíp " neznalosť zákona neospravedlňuje" ustupuje významnejšiemu princípu - ochrane spotrebiteľa. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy má za následok nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby čo spôsobuje jeho materiálnu nevykonateľnosť a teda jeho nezáväznosť. Právna teória označuje takého rozhodnutia ako ničotné tzv. paakty/ rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 3/2013. Preto prekážka res iudicata nie je daná, teda námietka žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne v konaní nie je dôvodná, lebo žalobkyňa úver nesplatila a preto má žalobkyňa o určení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ CSP, aby žalobkyňa ako spotrebiteľ vedela, aká je výška jej dlhu voči žalovanému. Súd po vykonanom dokazovaní a zhodnotení všetkých neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v samotnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.11.2012 a všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dospel k záveru, že celá odplata za poskytnutý úver je neprimerane vysoká /poplatok 88% z celkovej výšky úveru/ a zmluva je ako celok absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka aj v časti poplatkov a úrokov, pričom úroky 32% ročne priznané v rozhodcovskom rozsudku, ktorý súd posúdil ako paakt, neboli v zmluve individuálne dojednané, čo je absenciou obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako už súd konštatoval vyššie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 tak, že žalobkyni, ktorá bol v spore úspešná, súd náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že jeho žalobe vyhovie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie prejednal vec napriek tomu, že tomu bránila prekážka právoplatne rozsúdenej veci v podobe rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie neprihliadol na prekážku právoplatne rozsúdenej veci z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, keď uzavrel, že túto rozhodcovskú zmluvu si vymienil žalovaný, že vzhľadom na uzavretie zmluvy možno len ťažko predpokladať, že žalobkyňa vedela, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu, že nie je zrejmé, že bola žalobkyňa informovaná o rozdieloch medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. V danom prípade je nesporné, že strany sporu uzavreli rozhodcovskú zmluvu, t.j. nie rozhodcovskú doložku, t.j. samostatnú zmluvu zachytenú na samostatnom liste papiera. Žalobkyňa sa teda mala právo rozhodnúť, či túto zmluvu podpíše, pričom nič nebránilo uzavrieť zmluvu o úvere bez tejto rozhodcovskej zmluvy, pričom žalovaný nepodmieňoval uzavretie zmluvy o úvere uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Zároveň súd prvej inštancie skutkovo nepreskúmal okolnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy, keď nevypočul ani jednu z osôb, ktorá rozhodcovskú zmluvu uzavrela, a je teda daná existencia odvolacieho dôvodu uvedeného vyššie pod písm. d). Ďalej vykonané dokazovanie vôbec neumožnilo prijatie záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, a je teda daná existencia odvolacieho dôvodu uvedeného vyššie pod písm. e). Napokon súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu res iudicata, a je teda daná existencia odvolacieho dôvodu uvedeného vyššie pod písm. f). Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (nedostatočné a vnútorne rozporné odôvodnenie rozsudku, ako aj odňatie možnosti vyjadriť sa k posudzovaným neprijateľným podmienkam, ktoré dokonca netvorili ani obsah žaloby a napokon absencia kritérií pre určenie neprimeranej výšky odplaty a rozpor medzi neplatnosťou a bezodplatnosťou zmluvy). Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (v spojení s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci). Súd aj bez návrhu obstará, alebo zabezpečí taký dôkaz. Súd prvej inštancie vo veci nevypočul ani z osôb, ktoré zmluvy o úvere uzavreli a nemohli mu byť z hľadiska § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka pri hodnotení neprijateľných podmienok známe okolnosti uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (v mnohých častiach ako napr. iný účel úveru, chýbajúca RPMN, chýbajúce údaje

o splátkach, existujúca rozhodcovská doložka, absentujúce vysvetlenie rozdielov medzi rozhodcovským konaním a súdnym konaní, atď. prichádza súd prvej inštancie k skutkovým záverom rozporným s listinnými dôkazmi, konkrétne zmluvnou dokumentáciou). Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúce v nesprávnom určení neplatnosti zmluvy a jej právnej kvalifikácii ako zmluva o pôžičke.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 na ne v plnom rozsahu poukazuje.

6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje v vyhodnotením procesnej podmienky (ne) existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako vykonal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

8. Prekážka právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva vtedy, keď ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými stranami sporu a vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie.

9. Rozhodcovský rozsudok mohol nadobudnúť právoplatnosť iba za predpokladu, že bola daná právomoc rozhodcovského súdu pre jeho vydanie, teda za predpokladu, že bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá platná rozhodcovská zmluva. Nie je možné akceptovať rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011).

10. Vzhľadom na to záver súdu prvej inštancie o tom, že konaniu v prejednávanej veci nebráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), obstál, pretože rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej vydal rozhodcovský súd predmetný rozhodcovský rozsudok, vyhodnotil správne ako neplatnú zmluvu z dôvodov podrobne uvedených v napadnutom rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku. Tento rozhodcovský rozsudok je tzv. paaktom, ktorý nemôže založiť prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

11. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa spočívajúcu v nevykonaní dôkazu výsluchom strán za účelom zistenia skutkových okolností uzavretia rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd poukazuje na dôkaznú povinnosť strán v spore, v danom prípade povinnosť žalovaného takýto dôkaz označiť resp. navrhnúť

jeho vykonanie. Navrhovať a predkladať dôkazy je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strany sú povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať, ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi stranami. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné. Ak tak strany nevykonajú, potom zastihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech.

12. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu zmluvy o úvere ako neplatnej odvolací súd poukazuje na správne odôvodnenie súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a podrobne, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalovaného s poukazom na relevantnú judikatúru. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď žalovaného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p.; za porušenie práva na spravodlivý proces v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného.

14. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

15. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

16. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalobkyne v zmysle § 251 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .