Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/3/2017

Rozhodnutie

Krajský súd v F., sudcom C.. A. N., D.., v právnej veci žalobcu: W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.. E. č. XXXX/XX, D., právne zastúpený G.. C. I., advokát so sídlom V. II-XX, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, generálny riaditeľ, ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.03.2017, takto

rozhodol:

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v F. (ďalej aj „správny súd“) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.03.2017, zamietajúceho odvolanie žalobcu a potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o starobný dôchodok.

2. Z administratívneho spisu vyplýva, že rozkazom vo veciach personálnych č. XXX veliteľa O. riaditeľstva D. zboru D. R. zo dňa 06.06.1994, bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru dňom 30.06.1994. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. E.- O.-XX.XXX-XX/S.-VZ zo dňa 17.06.2013 bol žalobcovi podľa § 119 a § 120 zákona č. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky od 01.07.1994 priznaný príspevok za službu, ktorý sa od 01.07.2002 považuje za výsluhový dôchodok. Pre nárok na výsluhový príspevok bola žalobcovi zhodnotená doba výkonu náhradnej vojenskej služby od 01.04.1977 do 31.08.1977 v I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru príslušníka Policajného zboru od 01.09.1977 do 30.06.1994 v I. kategórii funkcií, t.j. spolu 17 rokov a 83 dní v I. kategórií funkcií.

3. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016, bola zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 05.11.2014, a to s odkazom na ustanovenia § 21 a § 174 zákona č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. “).

4. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016, podal žalobca odvolanie, žiadajúc rozhodnúť v jeho prospech s tým, že dovŕšením veku 58 rokov splnil podmienky nároku na priznanie starobného dôchodku.

5. Napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.03.2017 generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.12.2016. Z odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva, že hoci žalobca získal v I. kategórii funkcií 17 rokov a 83 dní, nevznikol

mu nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku 58 rokov v zmysle ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. , keďže z ustanovenia § 174 ods. 2 citovaného zákona pre vznik nároku na starobný dôchodok vyplýva ďalšia podmienka pre vznik nároku na starobný dôchodok v zvýhodnenej vekovej kategórii, ktorou je vykonávanie zamestnania zaradeného do I. kategórie funkcií k 31.12.1999. Zamestnanie žalobcu vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií trvalo iba do 30.06.1994. Svoju argumentáciu žalovaný podporil aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. XSo/XX/ XXXX zo dňa 29.09.2015, podľa ktorého „predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je však nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), resp. v službe I. kategórie funkcií, v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo do 31.12.1999.“

6. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že tvrdenia a skutkové závery správnych orgánov posudzujúcich jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku sú v rozpore so skutočným stavom veci, skutkové závery navyše nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom tiež právne závery správnych orgánov sú bez opory v ustanoveniach platných právnych predpisov. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. XSdo/XX/XXXX zo dňa 30.05.2006, vydaný v obdobnej právnej veci, kde okrem iného je uvedené, že vznik nároku na starobný dôchodok obdobne ako aj nárok na zvyšovanie tohto dôchodku nemôže byť nižšie ako to upravovala predchádzajúca právna úprava. Akákoľvek iná aplikácia by bola retroaktívna a jednoznačne diskriminujúca. Uplatnením výkladu žalovaného by podľa žalobcu vznikla situácia, že dôchodok žalobcu by bol nižší ako dôchodok vypočítaný v ktoromkoľvek systéme dôchodkového zabezpečenia. Žalobcovi nemôže byť odňaté právo na priznanie dôchodku, resp. na jeho zvyšovanie. Výklad žalovaného diskriminuje žalobcu v porovnaní s inými osobami s rovnakým počtom odpracovaných rokov, ale iba v jednom systéme dôchodkového zabezpečenia, teda skutočnosť, že žalobca časť rokov odpracoval v osobitnom systéme dôchodkového zabezpečenia a časť rokov vo všeobecnom systéme dôchodkového zabezpečenia, mu nemôže byť na ujmu. Nie je možné, aby sa v jeho prípade „stratili“ roky odpracované vo všeobecnom systéme dôchodkového zabezpečenia, a to len na základe svojvoľného prístupu žalovaného v danej veci. Podľa žalobcu 17 rokov a 83 dní odpracovaných v I. pracovnej kategórii jednoznačne zakladá nárok na zníženie podmienky vekovej hranice potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku. Od 01.07.1994 až doposiaľ je zamestnancom Mesta D. ako príslušník mestskej polície. Keďže nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.12.2023, dovŕšenie veku 58 rokov dňom 05.11.2014 zakladá žalobcovi nárok na starobný dôchodok v zmysle § 21 ods. 1 písm. c) zákona č. Ak neskôr zákonodarca prijal zmenu príslušných právnych predpisov o sociálnom zabezpečení so spätnou účinnosťou, tak tieto môžu byť vykladané v prospech žalobcu, a to v prípade, ak sa jedná o tzv. pravú retroaktivitu, ktorá je v právnych vzťahoch prípustná a súladná s ústavnými princípmi, len ak rozširuje rozsah práv a oprávnení fyzickej alebo právnickej osoby. S poukazom na uvedené žalobca navrhol správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, zrušil.

7. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný zotrval na skutkových a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Zdôraznil, že pre zníženie podmienky veku potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok nepostačuje iba získanie potrebného počtu rokov vo zvýhodnenej kategórií zamestnaní alebo funkcií, čo žalobca spĺňa, ale musí byť súčasne splnená aj ďalšia podmienka, ktorou je, aby zamestnanie zaradené do I. kategórie funkcií žalobca vykonával (resp. aby zamestnanie trvalo) ku dňu 31.12.1999. Túto podmienku však žalobca nesplnil. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

8. Krajský súd v F. ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe (§ 134 ods. 2 písm. e) SSP), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je priamo zo zákona spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, nariadil na prejednanie veci pojednávanie.

9. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

10. Podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.

11. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

12. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov.

13. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.

14. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).

15. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,

b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.

16. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

17. Predmetom súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia je posúdenie, či žalobca spĺňa alebo nespĺňa ku dňu 05.11.2014 podmienky priznania nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona o sociálnom poistení, resp. či s poukazom na § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení spĺňa tieto podmienky podľa § 21 ods. 1 písm. d) zákona č. alternatívne či ich spĺňa podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č.

18. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných podaní účastníkov konania, ich vyjadrení na pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu, dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu ich rozhodnutí. Z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že z dôkazov, ktoré mali správne orgány k dispozícii, vyvodili správne skutkové závery. Svoje úvahy, vedúce ich k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnili a takto zistený a ustálený skutkový stav následne správne právne posúdili právne korektnou aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zákona č. ako aj zákona o sociálnom poistení. Správny súd v napadnutom rozhodnutí nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

19. Podľa právneho názoru správneho súdu nemožno súhlasiť s námietkou žalobcu, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol dňom 05.11.2014, v podstate najmä preto, že mu bola zhodnotená doba výkonu náhradnej vojenskej služby od 01.04.1977 do 31.08.1977 v I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru príslušníka D. zboru od 01.09.1977 do 30.06.1994 v I. kategórii funkcií, t.j. spolu 17 rokov a 83 dní v I. kategórií funkcií, ako vyplýva z potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. E.-O.-XX.XXX-XX/XXXX-VZ zo dňa 17.06.2013. Žalovaný správne ustálil, že dňom 05.11.2014 žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, nakoľko týmto dňom žalobca nedovŕšil 62 rokov veku. Taktiež správne ustálil, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok ani podľa § 21 ods. 1 písm. c) alebo písm. d) zákona č. v spojení s § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dovŕšením veku 58 rokov, nakoľko nebol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) resp. § 14 ods. 2 písm. i) až l) zákona č. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že spornou zostala otázka, či žalobcovi dovŕšením veku 58 rokov vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. Avšak aj v tomto prípade žalovaný správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, ak ustálil, že žalobcovi ani v právnom režime podľa § 174 ods. 1 zákona č. nárok na starobný dôchodok nevznikol. Na vznik nároku na starobný dôchodok podľa ostatného citovaného ustanovenia sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie ďalšej podmienky ustanovenej v § 174 ods. 2 zákona č. , a to, aby zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999, čo však u žalobcu splnené nie je, keďže dôchodkovo zvýhodnené zamestnanie skončil dňom 30.06.1994. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci sp. zn. XSo/XX/XXXX (publikované ako R53/2011) uzavrel, že pre zákonnú úľavu na veku potrebnom pre vznik nároku na starobný dôchodok (56 až 59 rokov) musí byť splnená podmienka nielen podľa § 174 ods. 1 zákona č. , ale súčasne aj podmienka,

aby zamestnanie patriace k zvýhodnenej kategórii trvalo ku dňu 31.12.1999. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky tento právny názor opakovane potvrdzoval vo svojej ďalšej rozhodovacej činnosti (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. XSo/XX/XXXX, sp. zn. XSo/XX/XXXX, sp. zn. XSo/XX/XXXX, sp. zn. XSo/X/XXXX).

20. Správny súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu týkajúcou sa s princípmi právneho štátu nesúladnej retroaktivity právnej úpravy aplikovanej správnymi orgánmi a z toho vyplývajúcej diskriminácie žalobcu vo vzťahu k iným žiadateľom o priznanie starobného dôchodku. K otázke retroaktivity právnych predpisov sa vyjadril napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. XCdo/XX/XXXX, konštatujúc, že „k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“

21. Problematiku retroaktivity právnych predpisov opakovane riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Pravú retroaktivitu - jav nežiaduci v právnom štáte - vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (PL. ÚS 3/00). Nepravou retroaktivitou je stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu (PL. ÚS 3/00).

22. S poukazom na úvahy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (body 20. a 21. tohto rozsudku) nejde v prípade ustanovení § 174 ods. 1 a ods. 2 zákona č. o tzv. pravú retroaktivitu, ale o prípad tzv. nepravej retroaktivity, ústavne akceptovateľnej, kedy zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona (tu počet odpracovaných rokov v zvýhodnenej pracovnej kategórii), súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali, čo je prípad žalobcu, keďže v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z.z. bol žalobca vo veku iba 43 rokov, t.j. nespĺňal podmienku veku pre vznik nároku

na starobný dôchodok podľa žiadneho z ustanovení zákona č. , nemohol účinne požiadať o starobný dôchodok a preto tu ani nemožno hovoriť o nejakom už existujúcom právnom vzťahu, do ktorého by zákonodarca spätne vstupoval ústavne nekonformným spôsobom. Ustanovenia § 174 ods. 1 a 2 zákona č. v znení účinnom do 31.12.2003 žalovaný aplikoval na ním ustálený skutkový stav správne.

23. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

24. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.