Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-10Csp/35/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín sudkyňou Mgr. Andreou Novotnou v spore žalobkyne: D. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. 7 a žalovaného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 513,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 07.09.2017 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 28.08.2017, doručenou tunajšiemu súdu v ten istý deň, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500126808 zo dňa 12.08.2015 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov a zároveň vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 28.04.2017 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 12.08.2015 uzatvorená zmluva č. 8500126808 o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 1.200,- eur (vyplatené na účet 1.080,- eur). Žalobkyňa je jednoznačne spotrebiteľom a dopadá na ňu v celom rozsahu ochrana podľa Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Nároky žalobkyne sú odôvodnené aj s ohľadom na európske smernice na ochranu spotrebiteľa, ktorých cieľom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali (najmä Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Je nepredstaviteľné, aby zmluvy o revolvingovom úvere a všeobecné obchodné podmienky obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Preto je povinnosťou členských štátov EÚ a ich orgánov, aby naplnili cieľ čl. 6 ods. 1 smernice a zabezpečili ratio legis smernice, aby nekalé podmienky spotrebiteľov nezaväzovali, ak obsahuje značné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a ich existencia nie je pre spotrebiteľa možná a účelná. V tomto prípade je povolaným orgánom štátu súd, ktorý prihliadne na eurokonformný výklad európskeho spotrebiteľského práva. Naviac výklad v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv musí byť vždy v prospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri hodnotení neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve musí súd prihliadnuť najmä na okolnosť,

že podmienky predformulovával žalovaný ako profesionál, ktorý má povinnosť odbornej starostlivosti a tiež na okolnosť, že spotrebiteľ bol vo finančnej tiesni. Žalovaný voči nej postupoval bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Jej spotrebiteľské práva boli porušené najmä tým, že žalovaný použil v zmluve početné neprijateľné zmluvné podmienky. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti, ktoré podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. musela obsahovať, vzhľadom k čomu sa úver podľa ustanovenia § 11 uvedeného zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve jednak chýba údaj o dobe trvania zmluvy a konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ uvedeného zákona). Podľa jej názoru tento údaj by mal byť v zmluve jednoznačne uvedený dátumom. Nepostačuje údaj o počte splátok a ani údaj o dátume splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 14.08.2015, nakoľko nie je prípustné, aby sa spotrebiteľ k údaju o konečnej splatnosti úveru dopracovával výkladom a výpočtom. Tento údaj musí byť obsiahnutý priamo v zmluve, pričom predmetné oznámenie je len dokumentom jednostanne podpísaným zo strany žalovaného. V zmluve ďalej chýba údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (9 ods. 2 písm. k/ uvedeného zákona). Je tam uvedená len jednotná suma splátky bez jej rozlíšenia jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky. Žalobkyňa v tomto smere poukázala na súdne rozhodnutia - rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.11.2013 sp.zn. 11 Co/256/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 05.06.2014 sp.zn. 9 Co/32/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 03.07.2013 sp.zn. 11 Co/141/2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.04.2015 sp.zn. 15 Co/223/2015. Pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní služieb, v nej je uvedená povinnosť spotrebiteľa zaplatiť odplatu za uzavretie tejto dohody, čo je povinnosťou plnenia za čisto administratívnu agendu (uzavretie zmluvy). I toto je samo o sebe neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože sa jedná o finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti len záujmom dodávateľa. Naviac výška tejto odplaty predstavuje viac než polovicu celkovej odplaty. Hoci uvedená dohoda a v nej dohodnutá odplata majú vzbudiť dojem, že sledujú ekonomický záujem spotrebiteľa, pretože cena uvedených služieb je podľa spotrebiteľovi predloženého sadzobníka poplatkov vyššia v prípade neuzavretia dohody, v skutočnosti dohoda ukladá spotrebiteľovi, aby formou "odplaty za uzavretie dohody", ktorej výška je 995,40 eur ročne a ktorú má spotrebiteľ povinnosť uhrádzať v mesačných splátkach, de facto zaplatil za služby aj v prípade, ak ich vôbec nevyužije, resp. skôr než ich využije. Spotrebiteľ teda musí zaplatiť za niečo, za čo nedostane dohodnuté protiplnenie. Z čl. I. tejto dohody síce vyplýva, že spotrebiteľ môže poskytovanie služieb zrušiť, tým však nie je dotknutá jeho povinnosť uhradiť odplatu. Uvedená dohoda obchádza zákon, a to konkrétne ustanovenie § 53 ods. 4 písm. v/ Občianskeho zákonníka, a preto je neplatná. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur predstavuje rozdiel medzi uhradenou sumou zo strany žalobkyne vo výške 1.593,96 eur a poskytnutou výškou úveru 1.080,- eur (teda suma 1.200,- eur mínus 120,- eur ako poplatok za poskytnutie úveru).

3. K žalobe sa žalovaný vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne podaním zo dňa 20.09.2017, doručeným tunajšiemu súdu dňa 25.09.2017. Žalobu žiadal v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania. Uviedol, že popiera tvrdenia žalobkyne o absencii údaja o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru ako podstatnej náležitosti zmluvy. Pre posúdenie tejto otázky je dôležitým fakt, že zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami, ktoré sú v zmysle čl. 14. neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Z ustanovenia čl. 9.1 zmluvných dojednaní pritom vyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených zmluvou. V súvislosti s uvádzaním termínu konečnej splatnosti úveru je dôležité to, že zákonný pojem ,,termín konečnej splatnosti" nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ (tak ako to napr. uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia" alebo v § 10 ods. 2 písm. b/ - ,,dátumy čerpania", písm. c/ - „údaj o zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume", písm. d/ - „dátume a výške splátok"). Zo zákona je teda zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum" nie sú používané ako synonymá, ale sa odlišuje, v ktorých situáciách sa má použiť výraz dátum a kedy výraz termín. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kde je uvedené, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to jednak určením podľa dátumu splatnosti splátok v

jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a jednak spôsobom vyplývajúcim z čl. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky úveru uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi je zároveň termínom konečnej splatnosti úveru. V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/111/2014-166. Žalovaný ďalej uviedol, že aj uvedenie počtu, výšky a termínov splátok v zmluve je plne v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z.. Zmluva totižto obsahuje údaj ohľadne splatnosti splátky v príslušnom mesiaci (uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ako aj v splátkovom kalendári, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy), počte splátok (36 splátok) a výške splátky (42,03 eur). Nad rámec toho zmluva obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky (uvedené tiež v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi). Aj v tomto smere dáva žalovanému za pravdu spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kde je uvedené: Čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice č. 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Preto nie je možné uvedené rozhodnutie Súdneho dvora nerešpektovať. Pritom ani zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Uvedenie spôsobu započítania vtedajšia zákonná príprava vyžadovala len v prípade, ak bol spotrebiteľský úver úročený viacerými úrokovými sadzbami. Pokiaľ ešte žalobkyňa namietala platnosť dohody o poskytovaní služieb, táto dohoda je samostatným dokumentom, pričom bola uzavretá ako samostatná zmluva. Žalobkyňa nikdy nenamietala jej uzavretie a nikdy nežiadala ani o jej zrušenie. Jej text je pritom osobitne zvýraznený a objektívne neprehliadnuteľný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo81/2011. Žalovaný ešte doplnil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu bola predčasne splatená na žiadosť dlžníka - žalobkyne dňa 10.06.2016.

4. Žalobkyňa sa ďalej k vyjadreniu žalovaného vyjadrila písomne podaním zo dňa 20.10.2017, doručeným tunajšiemu súdu v ten istý deň. V uvedenom vyjadrení zotrvala na dôvodoch uvedených v podanej žalobe. Ohľadne obligatórnej náležitosti zmluvy - uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov uviedla, že keďže zmluva bola uzavretá v roku 2015 a zákon č. 129/2010 Z.z. je účinný od 02.04.2010, žalovaný mal časový priestor takmer 5 rokov na zosúladenie predtlačeného zmluvného formulára so zákonom. Poukázala na bod 31 Smernice 2008/48/EHS, podľa ktorého by zmluva o úvere mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. Pokiaľ ide o ďalšiu obligatórnu náležitosť zmluvy - uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti úveru, tu žalobkyňa doplnila, že nie je možné, aby si konečnú splatnosť úveru spotrebiteľ odvodzoval od termínov jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy a počtu splátok, nakoľko takýto postup nie je konformný so zmyslom a účelom zákona. Spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru. Ak by teda žalovaný oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi oznámil žalobkyni údaje o schválenom úvere, žalobkyňa by sa dozvedela niektoré z podstatných náležitostí zmluvy až po tom, čo podpísala listinu označenú ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere. Zákon pritom vyžaduje, aby už pri uzatvorení zmluvy boli zmluvnými stranami dohodnuté a ustálené všetky povinné náležitosti zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Žalobkyňa ďalej doplnila, že v zmluve chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, a to uvedenie údajov, na základe ktorých bola vyčíslená ročná percentuálna miera nákladov - RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z.). Napokon žalobkyňa doplnila, že uvedená zmluva je neplatným právnym úkonom aj s ohľadom na inštitút úžery stanovený v § 39a Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.06.2014.

5. Žalovaný vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení urobenom prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 15.11.20017, doručeným tunajšiemu súdu dňa 20.11.2017, taktiež zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Doplnil, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy (v podobe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru), ale je zároveň súčasťou zmluvy ako takej. V zmysle čl. 7.1 zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/111/2014-166. Žalovaný ešte doplnil, že Smernica 2008/48/ES (pokiaľ ide o rozpis splátok v zmluve) by sa mala vykladať eurokonformným výkladom, kedy členský

štát je povinný v prípade kolidujúceho ustanovenia vnútroštátneho poriadku s únijným právom takéto ustanovenie pri výklade práva nezohľadniť. Napokon žalovaný doplnil, že nie je pravdou, že by bol v zmluve uvedený nesprávny údaj o výške RPMN. V zmysle § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, pričom v ods. 4 uvedeného ustanovenia je stanovené, že na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty sa použije priemerná hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Tá bola v rozhodnom období vo výške 13,83 %, čo znamená, že povolený dvojnásobok bol zákonodarcom stanovený na 27,66 %.

6. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 29.11.2017 v neprítomnosti žalovaného. Žalobkyňa na uvedenom pojednávaní zotrvala na podanej žalobe v celom jej znení. Uviedla, že pokiaľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20.10.2017 žiadala vo výroku rozsudku zároveň judikovať jednotlivé neprijateľné zmluvné podmienky, na tomto netrvá. Jej vôľa pri uzatváraní predmetnej zmluvy bola taká, že si chcela len jednorazovo požičať od žalovaného predmetnú sumu, keďže sa dostala do takej situácie, že potrebovala niečo vyplatiť a „horelo“ jej to. Nemala na mysli uzavrieť takú zmluvu, kde by si opakovane čerpala od žalovaného úvery. Išlo teda len o túto jednorazovú záležitosť, aby si vyriešila svoju vtedajšiu finančnú situáciu. Žalovanému zaplatila celkovo sumu 1.593,96 eur. Úver žalovanému splatila predčasne na základe vlastnej žiadosti ku dňu 28.04.2017. Preto od uvedeného dátumu požaduje uplatnený úrok z omeškania. Žalovaného nijako nevyzývala na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške.

7. Súd sa vo veci ďalej oboznámil s listinnými dôkazmi založenými v spise.

8. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa 14.08.2015 (podpísaná žalobkyňou dňa 12.08.2015) uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.200,- eur s tým, že poplatok za poskytnutie úveru činil 120,- eur. Žalobkyňa sa v zmluve zaviazala zaplatiť celkovú čiastku úveru 1.633,08 eur v 36 mesačných splátkach po 42,03 eur. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 16,92 %, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 25,97 % a priemerná hodnota RPMN 37,67 %. Splatnosť splátok v zmluve uvedená nebola. V zmluve nebol uvedený ani termín konečnej splatnosti úveru. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy bola žalobkyni reálne poskytnutá suma 1.080 eur, keďže z pôvodne dojednanej výšky úveru 1.200,- eur bola odpočítaná suma 120,- eur ako dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru. Tiež nebolo sporné, že žalobkyňa uvedený úver predčasne splatila na základe vlastnej žiadosti dňa 10.06.2016, a to vo výške 1.593,96 eur. Podanou žalobou sa žalobkyňa (okrem určovacieho nároku) domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur, pričom táto suma predstavuje práve rozdiel medzi výškou splateného úveru (suma 1.593,96 eur) a reálne poskytnutou výškou úveru (suma 1.080,- eur). Tento rozdiel (suma 513,96 eur) teda pozostáva zo žalovaným účtovaných úrokov a poplatkov (poplatok za poskytnutie úveru). Hoci je uvedená zmluva nazvaná ako zmluva revolvingového typu, zo zmluvy samotnej nevyplýva, že by sa malo jednať o dohodnuté opakované poskytovanie úveru pre žalobkyňu. Naviac samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že uvedenou zmluvou jej bol poskytnutý len jednorazový úver, ktorým si potrebovala „poriešiť“ svoju vtedajšiu nepriaznivú finančnú situáciu, pričom nemala v úmysle uzavrieť takú zmluvu, na základe ktorej by mohla od žalovaného čerpať opakované úvery. Preto súd zmluvu uzavretú medzi stranami sporu posúdil ako bežnú úverovú zmluvu uzavretú v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“).

9. Pokiaľ sa žalobkyňa prvou časťou navrhovaného petitu žaloby domáhala určenia, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov (čím mala nepochybne na mysli určenie, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov), súd v tejto časti žalobu zamietol s poukazom na § 137 písm. c/ CSP, keďže na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem, pričom možnosť takéhoto určenia nevyplýva ani zo žiadneho osobitného predpisu podľa § 137 písm. d/ CSP. Súd totižto otázku, či je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, musí riešiť predbežne pri posudzovaní ďalšieho nároku žalobkyne, a to nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z uvedenej zmluvy, takže výrok ohľadne samotného určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je nadbytočný, a preto ohľadne takéhoto určenia nie je daný naliehavý právny záujem.

10. Pokiaľ ide o ďalší nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur, táto suma, ako je už vyššie konštatované, predstavuje rozdiel medzi výškou splateného úveru (suma 1.593,96 eur) a reálne poskytnutou výškou úveru (suma 1.080,- eur), a teda pozostáva zo žalovaným účtovaných úrokov a poplatkov. Tu je potrebné teda skúmať, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/ ZoSÚ, pretože inak by sa poskytnutý spotrebiteľský úver považoval podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov a nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho práve zaplatené úroky a poplatky (poplatok za poskytnutie úveru), by tak bol dôvodný.

11. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať: podľa písm. f/ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, podľa písm. k/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, podľa písm. l/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

12. V prejednávanej veci bolo zistené, že v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov s rozčlenením na tieto jednotlivé čiastky, teda také vymedzenie, pri ktorom bude uvedená konkrétna výška splátky samotnej istiny, konkrétna výška splátky dojednaných úrokov a konkrétna výška splátky prípadných iných poplatkov. Zmluva obsahuje len uvedenie výšky súhrnnej splátky (42,03 eur), z ktorej nie je zrejmé, koľko z každej jednotlivej splátky predstavuje splátka na istinu úveru, koľko na zmluvné úroky a koľko na iné poplatky. Ohľadne takéhoto výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ súd poukazuje napr. na výklad zaujatý Krajským súdom v Žiline v rozsudku zo dňa 25.09.2014 sp.zn. 9Co/755/2014.

13. Pokiaľ žalovaný v tomto smere argumentoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti I. S. (ďalej len „rozsudok vo veci C-42/15“), súd uvádza, že SD EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Preto vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad konkrétnych ustanovení (článkov) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) a v žiadnom prípade sa nemohol vyjadrovať (a ani sa nevyjadril) k výkladu ZoSÚ, nakoľko samotný výklad ZoSÚ poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

14. Hoci článok 22 ods. 1 Smernice ustanovuje: „Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ a zakotvuje teda tzv. úplnú harmonizáciu práva, Slovenská republika túto povinnosť porušila, nakoľko príslušné ustanovenia ZoSÚ sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice (viď napr. § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ na jednej strane a čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice na strane druhej alebo § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ na jednej strane a čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice na strane druhej).

15. Keďže je vylúčený horizontálny (v spore medzi jednotlivcami a teda aj v spore medzi veriteľom a spotrebiteľom) priamy účinok smerníc (viď napr. rozsudky SD EÚ vo veci B., C-152/84 alebo Faccini Dori, C-91/92, popr. M., C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého: „Z toho vyplýva, že sa že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci"), je vylúčené, aby vnútroštátne súdy aplikovali Smernicu priamo a poskytli jej tak priamy účinok.

16. Za daných okolností je preto potrebné sa zaoberať tým, či a ako je možné Smernicu aplikovať nepriamo, teda či sú vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu Smernice - teda eurokonformne. Pri riešení tejto otázky je potrebné použiť výkladové metódy, ktoré sú vnútroštátnym právom uznávané. V danom prípade sa tak v prvom rade jedná o výklad jazykový

(gramatický), podľa ktorého sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov (viď vyššie citované ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ), ďalej výklad logický (kedy zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako Smernica, ale v ZoSÚ konkretizoval rozčlenenie splátky na splátky úrokov, istiny a iných poplatkov, čiže mal v úmysle zakotviť inú povinnosť než je uvedená v príslušnom článku Smernice) a v neposlednom rade aj výklad historický (viď predchádzajúci zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený práve ZoSÚ a ktorý obsahoval obdobnú úpravu týkajúcu sa rozčlenenia splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). 17. Hoci teda má súd vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, v danom prípade dochádza ku kolízii medzi Smernicou a ZoSÚ, a preto okresný súd odkazuje na priliehavý rozsudok vo veci X., C-212/04 zo dňa 04.07.2006, podľa ktorého: „Povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

18. Za týchto okolností, kedy by bol eurokonformný výklad v rozpore so zákonom (ZoSÚ), tj. contra legem a súčasne by bol v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou (naj)vyšších súdnych autorít (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžo/61/2015 zo dňa 28.06.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/19 /2012 zo dňa 12.03.2013 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015), čiže by bol narušený princíp právnej istoty (viď článok 2 ods. 2 , potom podľa názoru súdu nie možné priznať, ani vo svetle rozsudku vo veci C-42/15, Smernici nepriamy účinok a je potrebné postupovať výhradne podľa ZoSÚ, ktorý jednoznačne definuje jednotlivé náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (viď § 9 ods. 2 písm. l/ ZoSÚ), ktorých účelom je zvýšená ochrana spotrebiteľa.

19. Ďalej bolo zistené, že zmluva neobsahuje ani uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ). Napokon v zmluve chýba aj vymedzenie konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ), pričom aj tento údaj je povinný a spotrebiteľ sa k nemu nemôže „dopátravať“ žiadnym matematickým výpočtom.

20. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21. Keďže je teda zrejmé, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil tým, že prijal plnenie vo výške 513,96 eur pozostávajúce z nedôvodne vyplatených úrokov a poplatkov, pričom predmetný úver sa z vyššie uvedených dôvodov považuje za bezúročný a bez poplatkov, takže získal plnenie bez právneho dôvodu, súd žalobe ohľadne tohto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. Súd zároveň postupujúc podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobkyni aj úrok z omeškania z predmetnej sumy, ale až od 07.09.2017, teda odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, keďže žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaného vyzvala už skôr na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Výška tohto úroku je pritom v súlade s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.

22. Vo zvyšnej časti, teda v časti úroku z omeškania uplatneného za obdobie od 28.04.2017 do 06.09.2017, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 tak, že vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na ich náhradu. Predmetom konania bol jednak určovací nárok, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov. V tejto časti bola žaloba z procesných dôvodov zamietnutá, takže v tejto časti mal vo veci úspech žalovaný. Predmetom konania bol ďalej nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 513,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 28.04.2017 do zaplatenia. Žalobkyňa mala v časti tohto nároku úspech ohľadne zaplatenia sumy 513,96 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 07.09.2017 do zaplatenia, keďže žalobe bolo v tejto časti vyhovené, pričom naopak úspech žalovaného bol v tej časti, v ktorej bola ohľadne tohto nároku žaloba zamietnutá, teda ohľadne úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy za obdobie od 28.04.2017 do 06.09.2017.

Matematicky tak možno vyjadriť, že úspech obidvoch strán sporu vo veci bol 1:1, keďže žalovaný mal úspech ohľadne určovacieho nároku, žalobkyňa mala úspech ohľadne nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pokiaľ ide o sumu 513,96 eur a čo sa týka úroku z omeškania uplatneného z uvedenej sumy bezdôvodného obohatenia, aj v tejto časti možno podľa názoru súdu konštatovať, že úspech obidvoch strán bol porovnateľný, keďže ohľadne úroku z omeškania za obdobie od 28.04.2017 do 06.09.2017 bol úspešný žalovaný (žaloba bola v tejto časti zamietnutá) a ohľadne úroku z omeškania od 07.09.2017 do zaplatenia bola zasa úspešná žalobkyňa (žalobe bolo v tejto časti vyhovené). S poukazom na uvedené preto súd dospel k záveru, že úspech obidvoch strán sporu vo veci bol porovnateľný, a preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 .

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1 a 2 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 CSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 . V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien.