Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-80-2017.pdf
PDF · 145.78 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/80/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: Q. Z., nar. X.X.XXXX, bytom T. XXX, o zaplatenie 140,40 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3C/20/2014-76 zo dňa 21. novembra 2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku návrh zamietol a druhým odsekom výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len ,,ZoB"),§ 565, § 517 ods. 1,2, § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1a 2, § 525 ods. 1a2, § 526 ods. 1 a 2, Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
3. Vecne argumentoval tým, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej nepochybne vystupuje na strane dodávateľa finančnej služby banka. Zo žiadneho z dôkazov nevyplynulo, že by úver nebol spotrebiteľským a treba vyvodiť, že v zmluve o úvere nevystupovala žalovaná ako podnikateľ, vystupovala ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie posudzoval preto vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka skutočnosti, že zmluva o úvere nie je uvedená ako typ spotrebiteľskej zmluvy v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté aj podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva o úvere je formulárom a tak isto VOP. Zmluvu o úvere mohla žalovaná buď ako celok prijať alebo odmietnuť, okrem predmetu a ceny nemohla podmienky individuálne vyjednať. Zmluva o úvere je uzavretá platne a podľa zmluvy o postúpení pohľadávok a jej prílohy malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Podľa Oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. táto oznamovala žalovanej podľa § 526 Občianskeho zákonníka, že pohľadávku postupuje na žalobcu, od okamihu doručenia oznámenia mala ako dlžníčka uhrádzať pohľadávku postupníkovi, t. j. žalobcovi. Ustanovenia
VOP o fikcii doručenia nemožno použiť, pretože sú známe ako dokument, ktorý sa mal stať podľa zmluvy o úvere jej súčasťou iba podnikateľom, ako vyplýva z dikcie a významu VOP z ustanovenia § 273 Obchodného zákonníka a platnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom a platnou súčasťou zmluvy sa nemohli stať ani iné obchodné podmienky banky, pretože žalovaná nevystupovala v zmluve o úvere ako podnikateľka, ale ako spotrebiteľ nepodnikajúci v tej sfére podnikania, ako banka. Ak by sa mali stať súčasťou a zmluva o úvere uzavretá so spotrebiteľom vyžaduje podľa zákona o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, jej súčasti podľa § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka tak isto vyžadujú, aby boli podpísané zmluvnými stranami a na dôkaz, že podmienka pre platnosť právnych úkonov, ktoré znamenajú prejav vôle účastníkov ku vzniku, zániku alebo zmene tých práv a povinností, ktoré mali byť podľa VOP obsahom zmluvy o úvere a nahrádzať obsah zmluvy sú bez podpisu zmluvných strán podľa § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, žalovanú nezaväzujúcim a neprevzatím Oznámenia žalovanou nemohlo vyvolať ani fikciu doručenia Oznámenia. Účinok oznámenia postúpenia postupcom dlžníkovi preto nenastal. Podľa názoru súdu prvej inštancie v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách alebo zmluvu vypovedať alebo od zmluvy odstúpiť. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje postúpiť banke iba takú pohľadávku jej klienta, u ktorej sú splnené určité podmienky na inú osobu, ktorá bankou nie je a vyžaduje sa, aby bol klient aspoň 90 dní v omeškaní s platením a aby ho banka na splnenie písomne vyzvala. Ak neboli splnené predpoklady na postúpenie pohľadávky, banka neukončila záväzkový vzťah a úver pred postúpením pohľadávky nebol splatný, pohľadávka banky nie je postupiteľná, jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané, potom je postúpenie svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok. Voči žalovanej by bolo postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak by sa dostalo oznámenie do sféry dispozície od postupcu, v prípadoch podľa § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Pokiaľ banka postúpila predmetnú pohľadávku v celom rozsahu na žalobcu, postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ak nebol ku dňu postúpenia pohľadávky splatný celý úver, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane príslušenstva či poplatkov na iný subjekt a žalobca v konaní nedokázal, že boli splnené zákonné predpoklady, resp. zákonné podmienky postúpenia, vyžadujúce sa podľa zákona o bankách. Na základe uvedeného tak, po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Účastník konania, ktorý je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd návrh voči žalovanému zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si trovy konania. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca poukázal na to, že konečná splatnosť úveru nastala podľa zmluvy o splátkovom úvere dňa 10.3.2011 a Zmluva o postúpení pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávka z úveru z postupcu na žalobcu bola uzatvorená dňa 15.12.2011. Žalobcovi preto nie je zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná pohľadávka nebola pred postúpením splatná a považuje v tejto časti rozhodnutie za arbitrárne. Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01. Žalovaný pritom v konaní nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu, ani nerozporoval doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré žalobca žalovanému doručoval na adresu uvedenú v zmluve a neoznámenie zmeny adresy nemožno pričítať na ťarchu veriteľa. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platné postúpenie pohľadávky, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok. Žalobcovi tak vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok s príslušnými úrokmi z omeškania. Žalobca nesúhlasí so zamietnutím žaloby z dôvodu nepreukázania účinnosti postúpenia pohľadávky. Podľa navrhovateľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou navrhovateľa ako postupníka pohľadávky, keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Navrhovateľ nesúhlasí, že postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu postavenia dlžníka. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. D. publikovaný v Súkromnom práve č. 1/2015, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Co/223/2015. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca zastáva názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane príslušenstva. Ďalej odvolateľ uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu, že v konaní nebola preukázaná žiadna dohoda veriteľa a dlžníka z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky a poukázal na bod 19.16 VOP a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9 Co 145/2015, sp. zn. 11Co 206/2015 atď. Taktiež uviedol, že je toho názoru, že pohľadávky banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle § 525 OZ nemožno postúpiť, nakoľko ich postúpením nedochádza k zmene v ich obsahu a ani k zhoršeniu postavenia dlžníka a preto tento druh pohľadávok nespadá pod okruh výnimiek, zo zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.4.2014, sp.zn. 19 C 34/2012. Je toho názoru, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia a aktívnu legitimáciu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu.
5. Žalovaná odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) - teda s výnimkou zastavenej časti a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3 C 20/2014 je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 140,40 eur, úroku z omeškania vo výške 2,65 eur a úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 140,40 eur od 11.03.2011 do zaplatenia.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, vrátane jeho obsahového vymedzenia, je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.03.2006 bola medzi obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava (ďalej aj „SLSP, a.s.") ako bankou a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 252776024, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 863,04 eur (pôvodne 26.000,-Sk) s dohodnutou pevnou úrokovou sadzbou vo výške 17,70 % ročne. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 23,40 eur (pôvodne 705,-Sk) so splatnosťou k 10. dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 10.4.2006 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 10.03.2011. Žalovanej bol dňa 30.3.2006 poskytnutý úver vo výške 863,04 eur a z poskytnutého úveru uhradila sumu vo výške 698,52 eur. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 10.10.2010 do 10.3.2011. Dňa 15.12.2011 uzavreli SLSP, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE, predmetom ktorej zmluvy o postúpení pohľadávok bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 252776024 zo dňa 252776024. Listom zo dňa 27.12.2011 oznámila SLSP, a.s. žalovanej, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa 15.12.2011 postúpila pohľadávku vo výške 1.351,81 eur s príslušenstvom na žalobcu. Listom zo dňa 6.8.2013 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie sumy 1.508,84 eur najneskôr do 13.8.2013.
10. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie.
11. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
12. Súd prvej inštancie zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči odporcovi ako dlžníkovi.
13. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB (v znení účinnom do 31. júla 2014) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to i osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta.
14. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi.
15. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).
16. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý" úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska.
17. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
18. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou." Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 04.11.2009 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).
19. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
20. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu (postupníka).
21. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená naňho (15.12.2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná bola písomne vyzvaná na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky (ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonali nápravu a zotrvali vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednali finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobcom obsahujúci oznámenie právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky žalobcovi (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto zákonom stanovenú podmienku. Preto poukaz žalobcu na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bol bez právneho významu na splnenie zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej cesie, ktoré mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky.
22. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.
23. Žalobca ďalej namietal, že nesúhlasí s názorom súdu, postúpenie pohľadávok na inú osobu je v rozpore s ust. § 525 OZ, nakoľko ním došlo k zmene obsahu práv dlžníka a preto je takéto postúpenie pohľadávky neplatné podľa § 39 OZ.
24. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti a aj v prípade postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka (podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené) avšak aj nasl. § 525, z ods. 1 ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, ktoré ustanovenie slúži na ochranu dlžníka.
25. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasl. citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo zákona povinný takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok, a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie, ktoré je svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to osobitne v prípadoch, kde stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.
26. Vo všeobecnosti môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná alebo aj budúca, avšak musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru práve tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zákonodarca tu pritom výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní. Pod formuláciou „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku" treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek „živý" úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným
- nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda vyplýva (a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ust. § 92 zákona o bankách zaradené), že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka písomnej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
27. K výhrade žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil vo VOP, kde bolo medzi veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas žalovanej však nepovažoval odvolací súd za platný.
28. Odvolací súd si ustálil, že v uvedenom prípade ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je nepochybne vzťahom spotrebiteľským (v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a potom vychádzal z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo.
29. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Predmetné ustanovenie VOP potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho (spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.
30. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou citovanú odbornú literatúru ako aj rozhodnutia súdov vo vzťahu k preukázaniu aktívnej legitimácie žalobcu na základe postúpenia pohľadávky.
31. Žalobca nedôvodne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne presvedčivo odôvodnené.
32. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
33. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).
34. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie takéto vady nevykazovalo, napádané rozhodnutie spĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť. Pokiaľ sa aj súd prvej inštancie nie celkom dostatočne vysporiadal so špecifickými námietkami žalobcu, obsiahnutými v jeho v podanom odvolaní, odstránil toto pochybenie odvolací súd.
35. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
37. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania žalovanej, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.
38. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.
39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).