Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/1059/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu J. B. J. L., spol. s r.o., so sídlom J. L., V. XXX, IČO XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. H. L., advokátkou so sídlom V. V., Y. 9, proti žalovanému 1/ K. C., štátnemu občanovi R. republiky, bytom J. XX, O. XXXX/X, O. republika, 3/ B. D., štátnej občianke R. republiky, bytom P. R. XXX, 4/ G. O., štátnej občianke R. republiky, bytom V., P. XXXX/X, 5/ S. D., štátnej občianke R. republiky, naposledy bytom L. L., Y. XXXX/XX, 6/ U. P., štátnej občianke R. republiky, bytom G. XXX, 7/ J. E., štátnej občianke R. republiky, bytom V., L. 6, 9/ E. F., štátnej občianke R. republiky, bytom V., B. XXX/X, 10/ H. M., štátnej občianke R. republiky, bytom V., P. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. A. L., advokátom so sídlom v L., C. 7, 12/ B. F., štátnej občianke R. republiky, bytom X. G., E. XX/X, 13/ G. Z., štátnemu občanovi R. republiky, bytom V., J. XX, 14/ H.. A.. H. H., štátnemu občanovi R. republiky, bytom V., B. XXXX/XX, XX/ H. H., štátnemu občanovi R. republiky, bytom R. nad Y., R. X. Y. XXX, 16/ G. E., štátnej občianke R. republiky, bytom V., E. P. XXXX/XX, 17/ H. X., štátnej občianke R. republiky, bytom X. G., 18/ A. J., štátnej občianke R. republiky, bytom V., D.. M. R. Y. XXX/XX, 19/ V. J., štátnemu občanovi R. republiky, bytom V., F. XXXX/X, 20/ C. K., štátnej občianke R. republiky, bytom R. XXX, 23/ C. V., štátnej občianke R. republiky, bytom V., zastúpenej JUDr. K. D., advokátom so sídlom v V., E. 2, 25/ H. Y., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, bytom V., K. Y. XXXX/ X, 26/ C. B., štátnej občianke R. republiky, bytom G. nad Y., kpt. X. XXX/X a 27/ K. B., štátnemu občanovi R. republiky, bytom G. nad Y., kpt. X. XXX/X, o zaplatenie 10.583 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. decembra 2013, č.k. 19C/160/2010-310, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti proti žalovanej 5/ S. D. r u š í a konanie v tomto rozsahu z a s t a v u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti p o t v r d z u j e.

III. Žalovanej 23/ C. V. a žalovanému 14/ Mgr. Ing. H. H. p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody spočívajúcej v schodku na hodnotách zverených žalovaným ako zamestnancom. Vec právne posúdil podľa § 177 ods. 1 a 2, § 179 a § 182 Zákonníka práce a prijal záver, že v konaní nebola žalobcom riadne preukázaná existencia schodku, ako nevyhnutná podmienka zodpovednosti zamestnanca. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že počiatočný stav inventarizačného obdobia, v ktorom mal vzniknúť schodok preukazoval žalobca výsledkom inventúry a inventarizácie za inventarizačné obdobie od 01.07.2002 do 07.12.2002 a mal za to, že predmetom inventúry za

obdobie, kedy mal schodok vzniknúť je čas od 08.12.2002. Za konečný stav považoval dátum 22.06.2003, kedy bola inventarizácia ukončená. Ako však vyplynulo z právoplatného rozhodnutia OS TN 15C/180/2007-536, riešiaceho schodok za predchádzajúce obdobie, nebol počiatočný stav inventúry v tu posudzovanom prípade určený správne, a preto bol určený nesprávne aj schodok k obdobiu vykonanej inventúry, teda ku dňu 22.06.2003. Žalobca síce preukazoval počiatočný stav zásob jeho súpisom, ale ničím nepreukázal počiatočný stav v účtovnej evidencii, nakoľko rozdiel medzi súpisom zásob z predchádzajúceho obdobia a účtovným stavom nebol správne zistený. V danej veci tak podľa súdu prvej inštancie nebol preukázaný východiskový bod, ktorým sa začala hmotná zodpovednosť žalovaných za inventarizačné obdobie od 08.12.2002. Nepreukázal sa teda základ zodpovednosti žalovaných. Vzhľadom na spôsob vykonávania inventúry v rozhodnom inventarizačnom období, treba mať pochybnosti aj o správnosti vykonaného súpisu zásob, a teda inventúry. Ak bola podľa súdneho rozhodnutia č.k. 15C/180/2007-536 neprávne vykonaná predovšetkým inventúra (teda súpis zásob na prevádzkovej jednotke, ku ktorej existovala kolektívna hmotná zodpovednosť), potom nebol preukázaný počiatočný stav zúčtovacieho obdobia. Už táto samotná skutočnosť vedie k tomu, že žalobu bolo potrebné zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal hodnoverným spôsobom existenciu a predovšetkým výšku schodku.

2. Súd prvej inštancie však považoval za nesprávne vykonanú aj inventúru s výsledkom schodku uplatneného žalobou, pretože nebola vykonaná v súlade s ust. § 30 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. V tomto smere vyčítal súd prvej inštancie absenciu predpísaných údajov na inventarizačných súpisoch ako napr. deň začatia, deň vykonania a deň ukončenia inventúry, mená, priezviská a podpisy osôb zodpovedných za vykonanie inventúry, miesto uloženia tovaru, alebo možnosť hmotne zodpovedných pracovníkov fyzicky odkontrolovať, či tovar tam uvedený a následne zavedený do účtovníctva, bol naozaj na prevádzke fyzicky prítomný.

3. Zamietnutie žaloby odôvodnil súd prvej inštancie aj nevhodnými pracovnými podmienkami zamestnancov pre riadnu starostlivosť o zverené hodnoty, ktorou skutočnosťou sa žalovaní v konaní bránili. Podľa súdu prvej inštancie nebolo možné ustrážiť, ak do predajne mala prístup iná osoba bez hmotnej zodpovednosti (napr. manžel vedúcej) alebo ona sama bez prítomnosti inej hmotne zodpovednej osoby, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nevytvoril riadne pracovné podmienky pre hmotnú zodpovednosť ani svojou personálnou prácou, keď nezabezpečil stabilitu pracovného kolektívu, ale dochádzalo k neprimeranej migrácii zamestnancov, ako aj k situácii, že počas pracovnej neschopnosti nebola zabezpečená za chorého zamestnanca žiadna náhrada. Zlej personálnej práci právneho predchodcu žalobcu nasvedčuje podľa súdu prvej inštancie aj samotná skutočnosť, že v období pol roka pracovalo na prevádzke v rôznych krátkych časových úsekoch 34 zamestnancov. Podľa súdu prvej inštancie, ak by si právny predchodca žalobcu dôsledne plnil povinnosť predchádzať škodám, ktorá mu vyplývala z citovaného zákonného ustanovenia, zabezpečil by, aby predajňa, kde vznikol schodok, bola riadne personálne zabezpečená stabilným kolektívom, aby nenastala situácia, pri ktorej došlo k možnosti otvárať a zatvárať predajňu iba jednou zo zamestnankýň, bez kontroly ďalšej hmotne zodpovednej osoby. Právny predchodca žalobcu mal zabezpečiť, aby sa nemohli niektorí zamestnanci (vedúca, či jej zástupkyňa) dostať do predajne každá samostatne. Právny predchodca žalobcu nekontroloval, či žalovaní a ostatní zamestnanci na predajni plnia riadne pracovné úlohy tak, aby nedochádzalo ku škodám. Ak by nezanedbal túto povinnosť, zistil by, že vedúca a jej zástupkyňa majú každá samostatný kľúč od prevádzky a mohli sa do nej dostať každá samostatne i mimo pracovnej doby. Že sa tak dialo potvrdil aj svedok H., ktorý videl, že vo večerných hodinách sa po predajni pohybujú osoby, aj keď táto už mala byť zatvorená. Právny predchodca nereagoval ani na záznamy v inšpekčných knihách o krádežiach v predajni z dôvodu nedostatočného zabezpečenia alkoholu. Aspoň o tom žalobca nepredložil žiaden dôkaz a ani nenavrhoval vykonanie takéhoto dôkazu. Povinnosťou právneho predchodcu žalobcu bolo vybaviť predajňu zábranami pri pokladni, aby tadiaľ nemohli prechádzať ľudia bez platenia s odcudzeným tovarom. Mal zabezpečiť predajňu kamerovým systémom alebo snímačmi kódov, ktoré by signalizovali, že sa vynáša tovar bez platenia, uzavrel súd prvej inštancie. Pre zamietnutie žaloby tak bol podľa súdu prvej inštancie daný aj dôvod založený ustanovením § 182 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého sa žalovaní zbavili zodpovednosti za schodok, pretože v konaní bolo preukázané, že vznikol bez ich zavinenia. Napokon rozhodnutie o trovách konania vyhradil súd prvej inštancie na čas po právoplatnosti rozsudku podľa vtedy platného § 151 ods. 3 OSP.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť. Namietal záver súdu o nesprávnosti vykonanej inventarizácie. Použité ustanovenie § 30 ods.

2 zákona o účtovníctve nedefinuje formu ani spôsob inventúrneho súpisu. V konkrétnej inventúre išlo o zistenie rozdielu zásob tovaru vedeného na predajni so skutočným stavom zásob na predajni a nie o účtovné zisťovanie záväzkov a majetku. Vykonanou inventúrou bolo podľa žalobcu jednoznačne preukázané, že účtovný stav tovaru nie je zhodný so stavom zásob na predajni a schodok vznikol v rozsahu, ktorý je zrejmý z inventarizačných súpisov. Výsledok a priebeh inventúry svojimi podpismi potvrdili aj hmotne zodpovední zamestnanci prítomní pri inventarizácii. Zo strany žalovaných nebol priebeh inventúry namietaný. Podľa žalobcu preto nie je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vzniknutý schodok. Prípadné pochybenia pri inventúre mohli zamestnanci pri nej prítomní odkontrolovať a na základe ich reklamácie sa urobila oprava. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že zamestnancom neboli vytvorené podmienky pre náležitú starostlivosť o zverený tovar. Žalobca v tomto smere poukázal na ustanovenie § 183 ods. 1 zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnanec odstúpiť od dohody o hmotnej zodpovednosti v prípade nedostatkov v pracovných podmienkach na pracovisku, brániacich riadnemu hospodáreniu so zverenými hodnotami. Jedná sa teda o jednostranný právny úkon, ku ktorému nie je potrebný súhlas zamestnávateľa. Ani jeden zo žalovaných však od dohody o hmotnej zodpovednosti v zmysle uvedeného ustanovenia neodstúpil. Za nesprávne považoval žalobca skutkové zistenia, že vedúca aj zástupkyňa sa mohli dostať samostatne do predajne i mimo pracovnej doby, čo sa malo diať podľa tvrdení svedka Y.. Na túto svedeckú výpoveď súd prvej inštancie prihliadal napriek tomu, že bola v rozpore so svedeckou výpoveďou svedkyne S. a významné podľa žalobcu je aj to, že svedok Y.anú skutočnosť nikde nikdy nenahlásil a nevedel ani uviesť o koho v predajni išlo. Záverom odvolania žalobca uviedol, že so závermi rozhodnutia Okresného súdu Trenčín vo veci 15C 180/2007, z ktorého napadnuté rozhodnutie tiež vychádza, sa nestotožňuje. Žalobca teda nesúhlasil so záverom súdu úprave inštancie, že žalovaní nemôžu niesť zodpovednosť za zverený tovar, a že sa zo svojej zodpovednosti vyvinili.

5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili s výnimkou žalovanej 23/ a žalovaného 14/, ktorí žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné vo vzťahu k žalovanej 5/ zrušiť a konanie voči nej zastaviť podľa § 389 ods. 1 písm. a) v spojení s § 391 ods. 1 a vo zvyšku potvrdiť podľa § 387 CSP.

7. Odvolací súd preskúmaním spisu zistil, že vo vzťahu k žalovanej 5/ neboli splnené procesné podmienky konania, pretože žalovaná 5/ v priebehu konania dňa 24.7.2010 zomrela. Ako vyplýva z dedičského rozhodnutia OS L. L. č.k. 25D 455/2010-36 zo dňa 20.6.2011, dedičské konanie po nej bolo zastavené preto, že nezanechala majetok. Vzhľadom na to, že žalovaná 5/ stratila právnu subjektivitu a pre nemajetnosť nemala žalovaná právnych nástupcov, nebolo možné v konaní o nároku voči nej pokračovať pre neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v časti o žalobe proti nej zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a) a konanie v tomto rozsahu zastavil podľa § 161 ods. 1 a 2 CSP.

8. Čo sa týka veci samej, odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o dopade formálnych nedostatkov inventúry na správnosť jej výsledkov. Existencia a rozsah schodku predstavuje skutkové východisko pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody spôsobenú zamestnancom na zverených hodnotách. Každú skutkovú okolnosť je principiálne možné zistiť z akéhokoľvek dôkazu (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Preto ani prípadné formálne nedostatky v listinných podkladoch inventúry nevylučujú preukázanie správnosti jej výsledkov z iných dôkazov. V posudzovanom prípade je z tohto ohľadu významné, že inventúry sa zúčastnili aj zamestnanci a rozsah schodku nebol z ich strany namietaný. Vzhľadom na to, že na strane zamestnancov je daný zásadný záujem na riadnom vykonaní inventúry, teda tak, aby jej nesprávnym postupom nebol nesprávne zistený schodok v ich neprospech, predstavuje absencia námietok zamestnancov k správnosti zistenia schodku významnú skutočnosť, umožňujúcu prijať záver o správnosti inventúry aj v prípade, pokiaľ listiny zaznamenávajúce jej priebeh neobsahujú všetky formálne náležitosti.

9. Napadnuté rozhodnutie však bolo popri závere o nepreukázaní schodku na zverených hodnotách založené aj na tom, že žalovaní preukázali, že schodok vznikol bez ich zavinenia, tak ako to predpokladá ust. § 182 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa uvedeného ustanovenia sa zamestnanec zbaví zodpovednosti

celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Tento ďalší dôvod, ktorý bol aj sám o sebe dostatočným pre zamietnutie žaloby, považuje odvolací súd za daný.

10. Ohľadom možnosti vyvinenia sa žalovaných žalobca namieta, že ani jeden z hmotne zodpovedných zamestnancov nevyužil možnosť odstúpiť podľa § 183 ods. 1 Zákonníka práce od dohody o hmotnej zodpovednosti pre nevytvorenie vyhovujúcich podmienok pre zodpovednosť za zverené hodnoty zo strany zamestnávateľa. Uvedená možnosť odstúpenia zamestnanca od dohody o hmotnej zodpovednosti je nepochybne daná a možno ju považovať za adekvátnu reakciu na nevyhovujúce podmienky pre starostlivosť zamestnanca o zverené hodnoty. Jej nevyužitie však nemožno bez ďalšieho považovať za vylučujúce existenciu nevyhovujúcich podmienok pre starostlivosť o zverené hodnoty. Prípadné odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti vytvára zásadnú zmenu vo vzťahu k náplni ďalšej práce zamestnanca, keď je zrejmé, že sotva by mohol zotrvať na pôvodnej pozícii, pre ktorú sa hmotná zodpovednosť vyžaduje. Súčasne ani zo strany zamestnávateľa nie je záujem na zániku existujúcich dohôd o hmotnej zodpovednosti počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, pretože by to nemalou mierou komplikovalo ďalšie využitie zamestnanca. V predajni obsluhovanej viacerými zamestnancami bez možnosti zastúpiť predavača priamo zamestnávateľom, akou bola aj predajňa žalobcu, by odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti viacerými zamestnancami mohlo predstavovať úplnú stratu možnosti takúto predajňu efektívne prevádzkovať. I keď tu nie je možnosť zamestnávateľa priamo ovplyvniť odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti zo strany zamestnanca, je možné považovať za prirodzenú jeho snahu eliminovať odstupovanie od dohôd o hmotnej zodpovednosti zo strany zamestnancov. Pre uvedené je potrebné považovať odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti obojstranne, teda tak zo strany zamestnanca ako aj zo strany zamestnávateľa, za primárne nevýhodný a pracovnoprávny vzťah obojstranne komplikujúci krok v pracovnoprávnom vzťahu. Tým je dané jeho sporadické využívanie v pracovnoprávnych pomeroch. Nízka intenzita využívania odstúpenia od dohody o hmotnej zodpovednosti zo strany zamestnanca je dielom daná i spravidla nižším právnym povedomím zamestnancov o tejto možnosti. Nevyužitie možnosti odstúpiť od dohody o hmotnej zodpovednosti zo strany zamestnanca nemá pre uvedené tak významnú výpovednú hodnotu o podmienkach na pracovisku, ako to dovodzuje žalobca v odvolaní. Aj bez existencie čo i jediného odstúpenia od dohody o hmotnej zodpovednosti je v danom prípade prípustná aplikácia § 182 ods. 3 s dôsledkom úplného vyvinenia sa zamestnancov zo zodpovednosti za škodu na zverených hodnotách. Tento záver totiž umožňujú viaceré skutkové zistenia súdu prvej inštancie.

11. Súd prvej inštancie ohľadom podmienok na pracovisku zistil veľmi veľkú migráciu zamestnancov na pracovisku počas inventarizačného obdobia s veľmi krátkou dobou trvania pracovného pomeru zamestnancov pracujúcich v rozhodnom inventarizačnom období na prevádzke. Z inšpekčnej knihy a z vyjadrenia svedkyne S. prijal tiež záver, že zamestnávateľ bol upozorňovaný na nedostatočný počet zamestnancov. Tieto skutkové zistenia žalobca v odvolaní nenamietal. Obstojí ako správny aj záver súdu prvej inštancie, že na prevádzke sa v rozhodnom čase pohybovali aj osoby, ktoré nemali hmotnú zodpovednosť. To aj v prípade neprihliadania na svedeckú výpoveď svedka Y., ktorú spochybňuje žalobca v odvolaní, pretože daná skutočnosť vyplynula aj z viacerých ďalších dôkazov, a to z výpovede všetkých vypočúvaných žalovaných, ale aj výpovede svedkyne P. S. a najmä zo záznamu z A. knihy. Obdobné platí aj o zisteniach súdu prvej inštancie, že otváranie a zatváranie prevádzky nebolo zabezpečené riadnou kontrolou a prístup do predajne mala samostatne vedúca a samostatne jej zástupkyňa, že predajňa nebola vybavená zábranami pri pokladniach, ako aj o zistení prijatom zo záznamu v inšpekčnej knihe, že zamestnankyňa F. upozorňovala zamestnávateľa na zlé rozmiestnenie alkoholu, ktorý sa kradol a nebol uložený tak, aby bol v dosahu viditeľnosti zamestnancov. Všetky tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli správne. Napokon súd prvej inštancie ohľadom podmienok na predajni konštatoval, že zo strany zamestnávateľa neboli urobené žiadne opatrenia, na odstránenie nedostatkov podľa uvedených zistení, o čom tiež nebol preukázaný opak.

12. Uvedené skutkové zistenia súdu prvej inštancie o podmienkach na predajni v rozhodnom období, považuje odvolací súd za dostatočný skutkový základ pre aplikáciu ust. § 182 ods. 3 s dôsledkom úplného vyvinenia sa zamestnancov zo zodpovednosti za škodu na zverených hodnotách. Preto bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere vecne správne a odvolací súd ho potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným patrí podľa uvedených ustanovení nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Tento nárok priznal odvolací súd len žalovanej 23/ žalovanému 14/, pretože ostatným žalovaným v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.