Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-79-2017.pdf
PDF · 117.34 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/79/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej veci žalobcu H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom v U. T., F. č. XX/X, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29, v mene ktorej pred súdom koná JUDr. Peter Rybár, advokát a konateľ, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, o zaplatenie 790,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/141/2014-84 zo dňa 14.11.2016, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 790,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 790,- € od 05.09.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver v sume 350,- € s tým, že žalobca vráti žalovanému v dohodnutých splátkach spolu sumu 660,- €; podľa prehľadu splátok zaplatil žalobca žalovanému spolu sumu 1.140,- €. 1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie predstavuje sporná zmluva o úvere zo dňa 01.02.2011 zmluvu o spotrebiteľskom úvere; na rozhodcovský rozsudok vydaný proti žalobcovi v prospech žalovaného súd prvej inštancie neprihliadal; dospel k záveru, že sporná zmluva nemá všetky zákonné náležitosti (chýbajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov), preto je úver bezúročný a bez poplatkov; nakoľko žalobca zaplatil žalovanému sumu 1.140,- € a mal vrátiť len sumu 350,- € uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 790,- € z titulu bezdôvodného obohatenia; z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu priznal súd žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
v znení neskorších predpisov, § 450 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov; o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 20.12.2016 (č.l. 89-94 spisu). Rozsudok napadol v celom rozsahu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).
2.1.1 Žalovaný v prvom rade vyjadril názor, že sporná zmluva o úvere má charakter zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka a preto ju nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania, pričom žalobca pri vstupe do právneho vzťahu vyhlásil, že poskytnuté finančné prostriedky použije na výkon zamestnania a nie na svoju súkromnú potrebu; z hľadiska definície statusu spotrebiteľa je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý a nie na aký účel boli poskytnuté finančné prostriedky dlžníkom následne použité, preto ak bol úver na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel zamestnania nepôjde o spotrebiteľský úver; žalobca z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdil svojim podpisom, keď žalovaný toto vyhlásenie akceptoval, nijak ho neovplyvňoval ani si ho nevynucoval; žalobca navyše podpísal dodatok k zmluve o úvere zo dňa 01.02.2011, v ktorom uviedol, že peňažné prostriedky použije na náklady na reklamu; nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu nie je spotrebiteľom.
2.1.2 Žalovaný ďalej vyjadril názor, že vo vzťahu k posudzovaniu spornej zmluvy o úvere, neprijateľnosti jej jednotlivých ustanovení alebo zmluvných podmienok existuje prekážka veci rozhodnutej podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, preto mal súd prvej inštancie konanie v prejednávanom spore zastaviť podľa § 104 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; právoplatným a vykonateľným rozsudkom rozhodcovského súdu zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť mu plnenie zo spornej zmluvy o úvere, teda rozhodcovský súd v právoplatnom a vykonateľnom rozhodcovskom rozsudku uznal jeho nárok a teda potvrdil skutočnosť, že zmluva o úvere vrátane všetkých jej častí bola uzavretá platne a potvrdil všetky dohodnuté podmienky zmluvy o úvere; predmetný rozhodcovský rozsudok tak predstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci a konanie mal súd prvej inštancie zastaviť; poukázal aj na to, že nakoľko žalobca v zákonnej lehote nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá naliehavý právny záujem na podanej žalobe.
2.1.3 Nakoniec žalovaný vyjadril názor, že zo spornej zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon (§ 451 Občianskeho zákonníka), pretože žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy vyhlásená za neplatnú a právny dôvod plnenia neodpadol, pretože nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a podobne a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.
2.1.4 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.01.2017 (č.l. 100-111 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie; sporná zmluva o úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu a súčasne ide o spotrebiteľský úver; zdôraznil, že znenie zmluvy nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a bola mu len predložená na podpis; na zmluvu bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách; tvrdenie žalovaného o tom, že poskytnuté finančné prostriedky slúžili žalobcovi na výkon zamestnania, resp. na reklamu, je zavádzajúce, účelové a klamlivé, keďže tento účel nijako objektívne
nepreukázal a bolo v zmluve uvedené len za účelom vylúčenia aplikácie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa; poukázal na to, že odplata za poskytnutie úveru v spornej zmluve predstavovala viac ako 88,60 %, pričom priemerná odplata v čase uzavretia zmluvy predstavovala niečo viac ako 6,50 %, preto je požadovaná odplata neprimerane vysoká a sporné dojednanie predstavuje neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka; súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; ďalej zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok, na ktorý poukázal žalovaný, nie je možné považovať za prekážku rozsúdenej veci, pretože právomoc rozhodcovského súdu na jeho vydanie bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, preto na tento rozhodcovský rozsudok nie je možné prihliadať. Na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
2.3 Vyjadrenie žalobcu doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa 31.01.2017 prostredníctvom pošty s lehotou na vyjadrenie (č.l. 97 spisu). Žalovaný v replike zo dňa 13.02.2017 (č.l. 115-116 spisu) argumentoval v prospech oprávnenosti a primeranosti dohodnutej odplaty (poplatku) za poskytnutie sporného úveru; repliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 20.02.2017 prostredníctvom pošty s lehotou na vyjadrenie (č.l. 97 spisu). Žalobca v duplike zo dňa 09.03.2017 (č.l. 119-121 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu argumentoval v prospech neprimeranosti výšky odplaty (poplatku) za poskytnutie sporného úveru; dupliku žalobcu doručil odvolací súd žalovanému do vlastných rúk dňa 20.10.2017 (č.l. 129 spisu).
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.5 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver v sume 350,- € s tým, že žalobca vráti žalovanému v dohodnutých splátkach spolu sumu 660,- €; podľa prehľadu splátok zaplatil žalobca žalovanému spolu sumu 1.140,- €; právoplatným rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému dlžnú sumu 650,- € s príslušenstvom z uvedenej zmluvy o úvere; predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmenky vystavenej žalobcom k predmetnému úveru dňa 01.02.2011, v ktorej sa žalobca zaviazal zaplatiť po jej predložení žalovanému sumu 650,- €
s príslušenstvom a tento rozhodcovský rozsudok bol aj exekučným titulom, na základe ktorého potom žalobca zrážkami zo mzdy zaplatil žalovanému uvedenú sumu; právomoc rozhodcovského súdu mala byť založená rozhodcovskou zmluvou zo dňa 01.02.2011.
4.6 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
4.6.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v tomto rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.6.2 V podanom odvolaní žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore predstavuje sporná zmluva o úvere spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poskytnutý úver predstavuje spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobca má postavenie spotrebiteľa; pri posudzovaní dôvodnosti odvolania v tomto smere považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že žalobca spornú zmluvu o úvere uzavieral ako spotrebiteľ, pretože ako fyzická osoba nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka); odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako aj samotného zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy o úvere, z ktorých jednoznačne vyplýva rozdiel medzi spotrebiteľským úverom a spotrebiteľskou zmluvou, t.j. každá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, naopak však tento záver neplatí, t.j. aj keď zmluva o úvere nespĺňa náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., môže byť spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka; tento záver vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 8 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných predpisov; ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka pre účely vymedzenia pojmu spotrebiteľ, nezakotvuje podmienku uzavretia spotrebiteľskej zmluvy na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, zakotvuje len jedinú podmienku, a to, aby fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom; zo spisu nevyplýva, že by žalobca predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavieral v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; preto len jeho vyhlásenie, že použité finančné prostriedky použije na výkon zamestnania nemôže spôsobiť, že sporná zmluva sa nebude považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka; odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom spore ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože pre účely Občianskeho zákonníka je potrebné žalobcu považovať za spotrebiteľa; pokiaľ žalovaný v konaní produkoval tvrdenia a dôkazy, že sporný úver bol žalobcovi poskytnutý „na výkon zamestnania“ (údaj uvedený v spornej zmluve), resp., že ho žalobca použije „na náklady na reklamu“ (údaj uvedený v dodatku k spornej zmluve), bolo potrebné predovšetkým prihliadnuť na skutočnosť, že spornú zmluvu ako aj dodatok k nej pripravil a vyhotovil žalovaný, v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a teda ich nebolo možné považovať za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka); tak právne významná skutočnosť ako preukázanie poskytnutia úveru na výkon zamestnania, nemôže byť preukazovaná len listinou, ktorú pripravil výlučne žalovaný ako dodávateľ, v ktorého prospech tieto skutočnosti jednoznačne vyznievajú, pretože zbavujú žalobcu ako spotrebiteľa ochrany pri poskytnutí spotrebiteľského úveru v podobe nevyhnutnosti dodržania podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov; zákon zakazuje spotrebiteľovi vzdať sa práv, ktoré mu vyplývajú z uvedeného zákona (§ 9 ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z.); pre úplnosť treba dodať, že sa navyše javí nelogické a v
rozpore s bežnou skúsenosťou, že by žalobca v pracovnom pomere bol nútený pre výkon zamestnania brať úver, resp. vynakladať náklady na reklamu; ; súd prvej inštancie preto správne považoval spornú zmluvu za zmluvu o spotrebiteľskom úvere a žalobcu za spotrebiteľa. Skutočnosť, že sporná zmluva o úvere neobsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (chýbajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.), v dôsledku čoho je sporný úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.) nebola medzi stranami sporná, žalovaný toto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nenamietal, keď jeho odvolanie v tomto smere nepolemizovalo s odôvodnením napadnutého rozsudku; nakoľko žalobca zaplatil žalovanému sumu 1.140,- € a bola povinný zaplatiť len 350,- €, jeho žaloba ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia v sume 790,- € bola dôvodná (1.140,- € mínus 350,- €), nakoľko táto suma predstavuje plnenie žalovanému bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú je tak žalovaný povinný vydať žalobcovi (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka); odvolanie žalovaného nepolemizovalo ani s prisúdeným príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
4.6.3 Žalovaný v podanom odvolaní ako aj v priebehu konania ďalej namietal, že sa na úkor žalobcu nemohol bezdôvodne obohatiť, pretože finančné prostriedky od neho prijal na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného na základe platnej zmenky vystavenej žalobcom, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť mu dlžnú sumu na základe zmluvy o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011, keď z tohto dôvodu sa domáhal zastavenia konania pre prekážku veci rozhodnutej; preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvej inštancie bol v tomto smere správny; vzhľadom na spotrebiteľský charakter prejednávaného sporu bol súd prvej inštancie oprávnený prejudiciálne skúmať, či predložený rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 predstavuje materiálne vykonateľný exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorého právomoc na prejednanie a rozhodnutie uvedenej rozhodcovskej veci strán sporu bola založená na základe platnej rozhodcovskej zmluvy; súdna prax (po prekonaní názoru vyjadrenom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012 zo dňa 26.02.2013, podľa ktorého oprávnenie posudzovať splnenie náležitostí exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní a to nižšie citovaným rozhodnutím uverejneným v zbierke rozhodnutí) dospela nakoniec k záveru, že k skúmaniu právomoci rozhodcovského súdu v tomto smere môže súd pristúpiť nielen v exekučnom konaní, ale prejudiciálne aj v civilnom sporovom konaní (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2015 ako R 77/2015, ale aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27.08.2015 a tento prístup nepovažoval za svojvoľný a arbitrárny ani ústavný súd, keď k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/25/2014 zo dňa 22.01.2014; k charakteru rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom bez právomoci pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo/4460/2014 zo dňa 30.09.2015) a to v spotrebiteľskej veci aj bez návrhu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012); súd prvej inštancie správne najskôr posúdil platnosť rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 a zohľadnil pritom ustálenú súdnu prax vo vzťahu k formulárovej rozhodcovskej zmluve bez možnosti ovplyvnenia jej obsahu zo strany spotrebiteľa; predmetná rozhodcovská zmluva zo dňa 01.02.2011 nebola so žalobcom ako spotrebiteľom individuálne dojednaná; skutočnosť, že rozhodcovská zmluva netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v rovnaký deň ako zmluva o úvere, neodôvodňuje záver, že rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná a svedčí o vôli žalobcu pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku; povahu formulárovej zmluvy majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj vopred formulované znenia rôznych zmluvných ustanovení; tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie predmetnej rozhodcovskej zmluvy, ktoré má povahu vopred pripraveného formulára, ktorého obsah nemohol žalobca ako spotrebiteľ žiadnym spôsobom ovplyvniť; dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by žalovaný predložil žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že žalobca mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a že žalobcovi boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní; ak má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán; v danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ mal
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný už vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru predpokladal uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodovanie prípadných sporov v rozhodcovskom konaní (v článku 14 všeobecných podmienok žalovaný uviedol, že „pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu“); následne žalovaný ako veriteľ podaním žaloby na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v samotnej rozhodcovskej zmluve; po tomto výbere už žalobca nemal faktickú možnosť podať žalobu na všeobecný súd a musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu; navyše v rozhodcovskej zmluve bol vopred výlučne zo strany žalovaného určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý bol oprávnený rozhodovať spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, keď takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo žalobcovi odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu; nakoľko právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní (rozhodcovskej zmluve), rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd bez právomoci na jeho vydanie a preto na tento rozhodcovský rozsudok nebolo možné pri rozhodovaní prihliadať a ako nulitný akt nevytvoril ani žalovaným tvrdenú prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k prejednávanému sporu; uzavretie rozhodcovskej zmluvy a samotné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nie je síce vo všeobecnosti vylúčené ani v prípade spotrebiteľa, musí však ísť skutočne o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu, ktorá odzrkadľuje skutočnú vôľu zmluvných strán na riešení prípadných sporov týmto spôsobom (pre ilustráciu s obsahovými náležitosťami rozhodcovskej zmluvy a materiálnymi predpokladmi jej uzavretia minimálne v rozsahu ako podľa § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku materiálnej vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku, prejudiciálne posúdil spornú zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011 z hľadiska, či predstavuje hmotnoprávny základ na všetky plnenia realizované žalobcom v prospech žalovaného (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/3316/2013 zo dňa 24.06.2014) a to najmä z hľadiska žalobcom tvrdených nedostatkov v náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy o úvere, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov; odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o možnosť všeobecného súdu skúmať dôvodnosť osvedčenia uplatneného nároku v spotrebiteľskom spore predložením zmenky dospela súdna prax k záveru, že v tomto prípade je všeobecný súd povinný z úradnej povinnosti (ex offo) sám zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ, keď v prípade, že je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je súd oprávnený skúmať zmenku až po úroveň dohody o vyplňovacom práve podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vystavenia zmenky (pozri spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015 ako R 93/2015); navyše zo skutkových okolnosti prejednávaného sporu vyplývajúcich zo spisu sa javí, že predložená zmenka vystavená dňa 01.02.2011 zabezpečuje vrátenie predmetného úveru v rozpore so zákonom, pretože zákon v tom čase v prípade spotrebiteľského úveru už zakazoval splnenie dlhu alebo zabezpečenie jeho splnenia zmenkou (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2011).
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k dôvodnosti žaloby však považuje odvolací súd za vecne správne (body 4.6.1 až 4.6.3 odôvodnenia). Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, v tomto smere sa odvolací súd s podaným odvolaním nestotožnil; k vade konania spočívajúcej v nedostatkoch odôvodnenia rozsudku takej intenzity, aby to spôsobilo porušenie práva strany na spravodlivý proces, môže dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol; z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, že o takýto prípad nejde, pretože súd jasne a výstižne svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil.
7. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalobcu v spore.
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).