Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cpr/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobkyne H., zastúpenej Mgr. Slávkou Miháľovou, nar. 11.9.1969, bytom Zakarpatská 11, 071 01 Michalovce, proti žalovanému Harlekýn s.r.o., so sídlom Strojnícka 5, 080 01 Prešov, IČO: 36479471, o zaplatenie 366,29 Eur takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 366,29 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Priznáva žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov, ktoré je povinný nahradiť žalobkyni žalovaný.

odôvodnenie:

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 6. 7. 2015 po jej čiastočnom späťvzatí domáhala, aby jej žalovaný zaplatil sumu 366,29 euro. Žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28. 11. 2011 ako predavačka so stanovenou minimálnou mzdou, ktorá sa v jednotlivých rokoch menila v súlade so zákonom. V dôsledku pretrvávajúcich zdravotných problémov, spôsobených aj pracovnými podmienkami a správaním zamestnávateľa, dňa 20. 4. 2015 predložila zamestnávateľovi lekársky posudok a požiadala o preradenie na pracovnú pozíciu v súlade s lekárskym posudkom. Vzhľadom na to, že žalovaný na žiadosť nereagoval a v lehote 15 dní od predloženia posudku ju nepreradil na inú vhodnú prácu, okamžite ukončila pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Uvedené ukončenie zamestnávateľom prevzala dňa 7. 5. 2015. Podľa ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Podľa § 129 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu, že zamestnávateľa požiadala o vyplatenie tejto náhrady, zamestnávateľ tak napriek opakovaným žiadostiam neurobil. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ jej náhradu mzdy nevyplatil ani v najbližšom výplatnom termíne, ktorý bol 30. 6. 2015, bola nútená podať žalobu. Jej priemerný mesačný zárobok z minimálnej mzdy 380 euro za mesiac predstavuje sumu 361 euro po odpočítaní súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb. Náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov predstavuje sumu 722 euro.

2.Na preukázanie svojho nároku predložila pracovnú zmluvu, lekársky posudok, okamžité skončenie pracovného pomeru, žiadosť o vydanie potvrdenia o zamestnaní a vyplatenie náhrady mzdy, evidenciu o pracovnom čase a mzde a list inšpektorátu práce. Žiadala vypočuť svedkyňu G..

3.Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňa pre neho pracovala na skrátený pracovný úväzok, preto nemá nárok na odstupné, ako sa uvádza v žalobe, ale z už valorizovanej sumy 190 Eur vychádzajúc za odpracované mesiace január, február, marec 2015 ako je dohodnuté v pracovnej zmluve. Jej patriace odstupné bolo žalobkyni riadne vyplatené v sume 355,71 Eur dňa 22.7.2015.

4.Na preukázanie svojho nároku predložil pracovnú zmluvu zo dňa 31.12.2013 a potvrdenie o zaslaní sumy 355,71 Eur žalobkyni.

4.Súd vykonal dokazovanie predloženými listinami, výsluchom žalobkyne a svedkyne a zistil tento skutkový stav:

5.Žalobkyňa a právny predchodca žalovaného uzavreli dňa 28.11.2011 pracovnú zmluvu s termínom nástupu do práce 28.11.2011 na pozíciu predavačky s miestom výkonu práce Michalovce. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s hrubou mzdou 327,20 Eur mesačne s výplatným termínom do 30.dňa mesiaca.

6.Podľa potvrdenia MUDr. Dulinovej žalobkyňa nie je po zdravotnej a psychickej stránke bez vážnejšieho ohrozenia zdravotného stavu spôsobilá vykonávať doterajšiu prácu ako predavačka. 7.Dňa 7.5.2015 doručila žalobkyňa žalovanému okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práca. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že napriek predloženému lekárskemu posudku o tom, že nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez vážneho ohrozenia zdravia, nebola preradená na inú vhodnú prácu. Zároveň žiadala o vyplatenie náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

8.Listom zo dňa 1.6.2015 požiadala žalobkyňa žalovaného o vydanie potvrdenia o zamestnaní a vyplatenie mzdy.

9.Z pracovnej zmluvy predloženej žalovaným bolo zistené, že došlo k zmene pracovnej zmluvy so žalobkyňou od 1.1.2014 tak, že sa jej zmenila dĺžka pracovného času na polovicu určeného týždenného pracovného času s hrubou mzdou 180 eur mesačne.

10.Z listu inšpektorátu práce, ktorý vykonal kontrolu u zamestnávateľa vyplýva, že zamestnávateľ pri kontrole predložil riadne výplatné pásky a mzdové listy, na základe ktorých bolo zistené, že zamestnávateľ vypláca mzdu v zmysle podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. K tvrdenej mzde „na čierno“ inšpektorát uviedol, že inšpektoráty práce nevykonávajú dokazovanie, vyšetrovanie a prešetrovanie finančných plnení, ktoré sú poskytované fyzickým osobám mimo rámca alebo nad rámec dojednaní podľa dokladov preukazujúcich pracovnoprávny vzťah.

11.Z dokladov predložených žalobkyňou súd ďalej zistil, že žalobkyňa si sama viedla evidenciu dochádzky a vyplatenej mzdy. Z prehľadu vyplýva, že dňa 19. 1. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00, dňa 20. 1. 2015 od 9.15 do 18.00, dňa 21. 1. 2015 od 9.13 do 18 00, dňa 20. 1. 2015 čerpala dovolenku, dňa 23. 1. 2015 pracovala od 9.23 do 18.00 a 24. 1. 2015 od 9.11 do 14.00 pričom išlo o sobotu. Za uvedený týždeň jej bola vyplatená mzda 98,50 Eur a bonus 21,03 Eur. Dňa 26. 1. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00, dňa 27. 1. 2015 čerpala voľno na lekárske ošetrenie, dňa 28. 1. 2015 pracovala od 9.15 do 18.00, dňa 29. 1. 2015 od 9.00 do 18.00, dňa 30. 1. 2015 čerpala voľno na vyšetrenie u lekára, dňa 30. 1. 2015 pracovala od 9.00 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za uvedený týždeň mala vyplatenú mzdu 87,94 Eur. Dňa 2. 2. 2015 pracovala od 9.10 do 18.00, dňa 3. 2. 2015 pracovala od 9.15 do 18.00, dňa 4. 2. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00 a v dňoch 5. a 6. 2. 2015 čerpala dovolenku. Za uvedený týždeň jej bola vyplatená mzda 51,60 Eur. Dňa 2. 3. 2015 pracovala od 9.11 do 18.00, dňa 3. marca 2015 čerpala voľno na vyšetrenie u lekára, dňa 4. 3. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00, dňa 5. 3. 2015 pracovala od 9.11 do 18.00, dňa 6. 3. 2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 7. 3. 2015 pracovala od 9.18 o 14.00, pričom išlo o sobotu. Za uvedený týždeň jej bola vyplatená mzda 102,94 Eur. Dňa 9.3.2015 pracovala od 9.05 do 18.00, dňa 10.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 11.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00, dňa 12.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 13.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 14.3.2015 pracovala od 9.05 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za tento týždeň jej bola vyplatená mzda 110,63 Eur.

12. Z predložených dokladov ďalej bolo zistené, že pri jednotlivých dňoch je evidovaná výška mzdy a jej týždenné vyplatenie potvrdené podpisom zamestnávateľa žalobkyne alebo inou poverenou osobou.

13.Žalobkyňa pred súdom vypovedala, že je pravda, že podpísala pracovnú zmluvu na 20 hodinový týždenný úväzok ale toto nezodpovedná skutočnosti. Viedla si evidenciu o tom, ako dochádzala do zamestnania a koľko hodín odpracovala. Každý deň pracovala od 9.00 hod do 18.00 hod. s polhodinovou prestávkou na obed. Takisto pracovala aj v sobotu od 9.00 hod do 14.00 hod., čo vyplýva aj z jej osobnej evidencie. Evidencia dochádzky v tom zmysle, že by sa každé ráno pri príchode a poobede po odchode z práce zapisovali do evidencie dochádzky neexistovala. Dochádzka sa podpisovala alebo kontrolovala každý týždeň v sobotu, pretože praktiky zamestnávateľa boli také, že im vyplácali mzdu týždenne, dokonca si museli podľa vlastnej evidencie zrátať počet odpracovaných hodín a na základe toho sa vyplácala mzda. Toto takisto vyplýva z kópie záznamu o pracovnej dobe a o vyplatenej mzde. Dokonca u zamestnávateľa boli také praktiky, že pokiaľ meškala do zamestnania, zamestnávateľ podľa počtu zmeškaných minút, odrátaval zo mzdy 0,036 Eur. Keď od zamestnávateľa požadovala výplatné pásky, vždy sa vyhovoril, že momentálne ich nemá alebo účtovníčka sa vyhovárala, že ich má v inej kabelke alebo niekde inde, o čom svedčí aj to, že opakovane žiadala svojho zamestnávateľa bez úspechu o predloženie výplatných pások. Pokiaľ ide o tvrdenie bývalého zamestnávateľa, že im odovzdával výplatné pásky, resp. ako vyplynulo zo šetrenia Inšpektorátu práce, že by mala podpisovať prevzatie výplatných pások, toto zásadne popiera, pretože jej zo strany bývalého zamestnávateľa nikdy žiadna výplatná páska predložená nebola. Aké doklady predložil bývalý zamestnávateľ Inšpektorátu práce, k tomu sa vyjadriť nevedela. Vyplácanie mzdy fungovalo tak, že v sobotu, keď o 14.00 hod. ukončila zmenu, prezliekla sa a vrátila sa do predajne aj s prichystaným zošitom, v ktorom sa evidovala dochádzka počas celého týždňa. Konateľ žalovaného skontroloval záznamy a na základe odpracovaných hodín jej vyplatil priamo z pokladne v predajni mzdu za týždeň. Pokiaľ ide o ostatné zamestnankyne, tieto končievali o 12.00 hod. v sobotu, ale aj im skontroloval dochádzku do zamestnania počas celého týždňa a vyplatil im podľa evidencie príslušnú mzdu. Neskôr takýto spôsob výplaty už nerealizoval konateľ žalovaného, ale jeho priateľka, ktorá takisto z registračnej pokladnice vyplácala takýmto istým spôsobom mzdu. Ďalej uviedla, že pri prevzatí výplaty jej dávali podpisovať podobný papier, ktorý sa podobá blokom z registračnej pokladne, na ktorý prevzatie mzdy potvrdzovala. Keď žiadala, aby aj jej takéto potvrdenie o prevzatí mzdy bolo doručené, zamestnávateľ reagoval slovami „načo jej je takýto doklad, že to je iba zdrap papiera“. Tiež uviedla, že zo strany zamestnávateľa boli aj snahy oklamať ju na mzde, pretože, keď sa zo zákona zvyšovala minimálna mzda, vedela o tom, že ostatným zamestnankyniam zdvihol minimálnu mzdu, čo v jej prípade neurobil. Urobil tak až potom, keď sa na to sťažovala a žiadala doplatenie mzdy. Tiež poukázala na to, že o tom, že pracovala nie na polovičný pracovný úväzok svedčí aj to, koľko stravných lístkov jej zamestnávateľ odovzdával. Evidenciu o počte stravných lístkov si takisto viedla v zošite, ktorý v kópii súdu predložila.

14.Svedkyňa G. vypovedala, že je bývalou kolegyňou žalobkyne. U žalovaného pracovala od konca roka 2008 do roka 2016 na pozícií predavačky. Pracovný pomer ukončila z dôvodu ukončenia činnosti žalovaného v danej prevádzke. Pokiaľ ide o otázku pracovného času žalobkyne môže potvrdiť, že táto napriek pracovnej zmluve pracovala riadne celú pracovnú dobu od 9.00 hod. do 18.00 hod., a to každý deň. Taktiež má vedomosť o tom, že pracovala aj v sobotu počas otváracích hodín predajne. K evidencii dochádzky uviedla, že zo začiatku fungoval systém riadnej evidencie dochádzky a to zapisovanie do dochádzkových kníh. Evidencia dochádzky však bola závislá od toho, kto bol majiteľom spoločnosti. Posledné 3-4 roky systém dochádzky bol taký, že každá zamestnankyňa si viedla svoju vlastnú evidenciu dochádzky v osobitnom zošite s tým, že po týždennom pracovnom čase dochádzku skontroloval vtedajší majiteľ a podľa toho ich potom na konci týždňa vyplácal. Do slovníka si zapisovali aj opustenie pracoviska a to, či už z dôvodu návštevy lekára alebo zapisovali čerpanie dovolenky. Či si zamestnávateľ sám viedol evidenciu dochádzky a akým spôsobom, sa vyjadriť nevedela. Odovzdanie výplaty prebiehalo tak, že po odsúhlasení týždennej dochádzky sa zapísala do osobného zošitka a majiteľ odovzdanie mzdy podpísal. Pokiaľ ide o oficiálne doklady pre žalovaného, k tomu sa presne vyjadriť nevedela, ale uviedla, že v ten deň, keď vyplácal mzdu, vytlačil pokladničný blok z pokladne, na ktorom bola mzda, ktorá sa vyplácala tej-ktorej zamestnankyni. Výplatné pásky im dodatočne dávala ekonómka žalovaného ale aj s veľkým meškaním, niekedy sa stávalo, že výplatnú pásku za konkrétny mesiac ani nedostali. Aj ona sama mala pracovnú zmluvy uzavretú na 4 hodiny denne napriek tomu, že pracovala celý deň. Situácia sa zmenila po vykonaní kontroly inšpektorátom práce. Vtedy sa pracovné zmluvy menili na 8 hodinový pracovný úväzok denne a začali dostávať aj výplatné pásky. Stalo sa však až potom, čo žalobkyňa ukončila pracovný pomer. Svedkyňa uviedla, že osobnú evidenciu o dochádzke a mzde, ktorú si v slovníkoch evidovali, im zamestnávateľ pri ukončení činnosti prevádzky zobral.

15.Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú prácu,

Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.

Podľa § 118 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

Podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

Podľa § 49 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť v pracovnej zmluve kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas.

Podľa § 49 ods. 4 Zákonníka práce zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času.

16. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný v celom rozsahu.

17. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného ako predavačka do 7.5.2015, kedy žalobkyňa okamžite skončila pracovný pomer. Nebol spor ani v otázke dôvodu skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Nebol spor ani v otázke výšky priemernej mzdy žalobkyne, pretože žalovaný ju nenamietal a vyplatil ju v požadovanej výške za kratší pracovný čas podľa pracovnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu súd v tomto smere dokazovanie nevykonával. Spor bol v otázke, či pracovný čas žalobkyne bol 40 hodín týždenne alebo 20 hodín týždenne, ako sa bránil žalovaný a teda či jej patrí náhrada mzdy v požadovanej výške. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že napriek zneniu pracovnej zmluvy zo dňa 1.1.2014 skutočným pracovným časom žalobkyne bol riadny 40 hodinový týždenný pracovný čas podľa ustanovenia § 85 ods. 5 Zákonníka práce.

18. Pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon, na základe ktorého vzniká pracovný pomer a vyplývajú z neho práva a povinnosti pre obe zmluvné strany. Aj keď vyžaduje pre pracovnú zmluvu písomnú formu, jej nedodržanie nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Pri obsahu pracovnej zmluvy je preto potrebné vychádzať zo skutočného výkonu prác a s tým spojených práv a povinností pre obe zmluvné strany. Napriek tomu, že zmluva zo dňa 1.1.2014 uvádza „polovičný pracovný úväzok“, výpoveďou žalobkyne, výpoveďou svedkyne a súkromnou evidenciou žalobkyne mal súd preukázané, že žalobkyňa v skutočnosti pracovala 40 hodín týždenne. Z evidencie predloženej žalobkyňou podporenou jej výpoveďou a výpoveďou svedkyne vyplýva, že tvrdených 40 hodín týždenne (a aj nad tento rozsah) odpracovala, čomu zodpovedala aj vyplatená mzda. Napríklad dňa 9.3.2015 pracovala od 9.05 do 18.00, dňa 10.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 11.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00, dňa 12.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 13.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 14.3.2015 pracovala od 9.05 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za tento týždeň jej bola vyplatená mzda 110,63 Eur. Ak týždennú mzdu vynásobíme 4 týždňami v mesiaci, skutočná mzda žalobkyne predstavovala v

priemere 442,52 Eur v čistom, čo nezodpovedá mzde dohodnutej na skrátený pracovný čas (180 Eur mesačne). Žalobkyňa aj svedkyňa potvrdili, že zamestnávateľ neviedol evidenciu pracovného času tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 99 Zákonníka práce, ale viedli si ju samé a ich evidencii zodpovedala aj vyplatená mzda. Vyplatenie týždennej mzdy zamestnávateľ podpísal v evidencii zamestnankyne. Podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnancovi za vykonanú prácu patrí mzda. Ide teda o odmenu za skutočne vykonanú prácu a nie za pracovný čas dohodnutý v pracovnej zmluve, ak výkon práce odporuje zneniu pracovnej zmluvy. Preto aj pri výpočte náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov bolo potrebné vychádzať zo skutočne odpracovaných hodín a skutočne vyplatenej mzdy. Ak by aj súd prijal argumentáciu žalovaného, že pracovný čas žalobkyne bol 20 hodín týždenne, potom odpracovaný čas nad dohodnutý pracovný čas je potrebné považovať podľa § 97 Zákonníka práce za prácu nadčas, ktorá je odmeňovaná podľa § 121 Zákonníka práce. Podľa § 134 Zákonníka práce sa takýto príjem započítava do priemernej mzdy a musí byť zohľadnený aj pri výpočte náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce.

19.Súd preto dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný v celom rozsahu, pretože žalovaný okrem popretia tvrdeného 40 hodinového týždenného pracovného času žiadne zo skutkových tvrdení žalobkyne nepoprel. Žalobkyňa uvádzala priemernú mzdu 361 Eur mesačne, čo pri dvojnásobku pre účely náhrady mzdy predstavuje požadovaných 722,00 Eur. Časť nároku žalovaný žalobkyni vyplatil v sume 355,71 Eur a v tejto časti bolo konanie zastavené. Žalobkyňa tak má nárok na vyplatenie zvyšku náhrady mzdy v sume 366,29 Eur.

20.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v náväznosti na ustanovenie § 256 ods. 1 tak, že ich priznal žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 127 ods. 1 ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

Podľa § 127 ods. 2 ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.