Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_19C-22-2013.pdf
PDF · 112.85 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/22/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou Mgr. Lenkou Kvasnicovou v právnej veci žalobkyne S., štátnej občianky SR, zastúpenej JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom so sídlom Legionárska 2, Trenčín proti žalovanému Ministerstvo obrany SR, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, o zaplatenie 59.851,50 eur takto
rozhodol:
I. Konanie sa v časti o zaplatenie sumy 3.959,20 eur z a s t a v u j e.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 9.851,50 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.03.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.04.2011 do 09.04.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.05.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.06.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.07.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.08.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.09.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.10.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.11.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.12.2011 do 09.04.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.01.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.02.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 598 eur od 11.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.03.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 598 eur od 11.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.07.2013 do 07.11.2014, zo sumy 318,98 eur od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2013 do 07.11.2014, zo sumy 598 eur od 11.09.2013 do 07.11.2014 a zo sumy 598 eur od 11.10.2013 do 07.11.2014, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a.
IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 619,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 619,50 eur od 11.03.2011 do zaplatenia titulom náhrady mzdy a sumu 50.000 eur titulom nemajetkovej ujmy za jej diskrimináciu. Súčasne žiadala aj náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že od 01.10.1997 je zamestnankyňou žalovaného. Žalovaný jej v októbri 2010 doručil výpoveď, ktorú odôvodnil zrušením Z. s účinnosťou od 01.02.2011 a
konštatovaním, že nemá možnosť jej ďalšieho zamestnávania vo svojej organizačnej štruktúre. Potom začal žalovaný riešiť jej ďalšie zamestnávanie ako aj zamestnávanie ďalších pracovníkov dovtedy pracujúcich na zrušovanej organizačnej zložke. Dňa 17.12.2010 uzavrel riaditeľ Z. s veliteľom VÚ XXXX medziútvarovú dohodu o zmene pracovného pomeru, na základe ktorej mala byť preradená dňom 01.01.2011 zo Z. H. na VÚ XXXX. Dňa 22.12.2010 sa zúčastnila personálneho pohovoru na VÚ XXXX D., po ktorom jej bolo ponúknuté miesto referent - pracovisko administratívnej bezpečnosti s nástupom od 01.01.2011. Na základe toho požiadala žalovaného dňa 23.12.2010 o zrušenie výpovede. Žalovaný v ten deň s jej žiadosťou súhlasil. Ďalej poznamenala, že dňa 30.12.2010 jej riaditeľ Z. oznámil, že od generálneho riaditeľa dostal príkaz okamžite zrušiť medzútvarové dohody, pretože tento si nepraje, aby zamestnanci Z. boli prijímaní na voľné miesta v rezorte. Túto informáciu žiadala podať aj písomne. Keďže písomné vysvetlenie neobdržala, požiadala žalovaného dňa 07.01.2011 o informáciu, prečo jej nie je umožnené pracovať. Z vyjadrenia žalovaného len vyplynulo. že medziútvarová dohoda o jej prevode bola zrušená, ale bližšie podrobnosti žalovaný neuviedol. Prevody zamestnancov p. V. a L.. S. boli realizované a na jej miesto nastúpila p. F. z podriadenej súčasti Z., a to konkrétne z posádkovej správy budov H.. Potvrdilo sa, že generálny riaditeľ zakázal prijímať zamestnancov zo zrušovanej organizačnej zložky Z. na iné voľné miesta v rámci rezortu. Motívom tohto konania bolo podozrenie, že na Z. H. dochádzalo v minulosti k protiprávnej činnosti niektorých zamestnancov, ktorí aj začali byť trestne stíhaní. Má za to, že žalovaný neodôvodnene a diskriminačne zasiahol do procesu ďalšieho zamestnávania zamestnancov zrušovanej organizačnej zložky Z. H.. Konal na základe porušenia zásady prezumpcie neviny a na základe zakázanej aplikácie kolektívnej viny. Pritom doposiaľ nebol nikto zo zamestnancov Z. právoplatne odsúdený v súvislosti s výkonom jeho práce. Aj v prípade, ak by k odsúdeniu došlo, neznamená to, že iní spoluzamestnanci majú niesť spoluzodpovednosť a má s nimi byť zaobchádzané inakšie, než s inými zamestnancami žalovaného, a to len preto, že boli zamestnaní v zložke, kde sa mali údajne manipulovať a ovplyvňovať výsledky výberových konaní. Dôvody správania sa žalovaného sú voči nej zjavne diskriminačné v rozpore s ustanovením § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Žalovaného vyzvala na odstránenie diskriminácie s tým, že žiadala, aby ju naďalej zamestnával a prestal jej brániť v zamestnaní z dôvodu, že pracovala na Z.. Žalovaný od diskriminačného konania neupustil a neodstránil ani jeho následky. Vzhľadom na neprijateľnosť motívu konania žalovaného, ako aj zásah do jej práva na súkromie, občianskej cti a práva na prácu, na pretrvávajúcu diskrimináciu požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy. Strata zamestnania sa prejavila aj v jej súkromí. S manželom vychovávajú 4 deti. Bývajú v rodinnom dome, ktorý priebežne dokončujú. Rodine a svojim známym musela vysvetľovať, prečo prišla o zamestnanie a že to nebolo jej vinou. Cíti poníženie, stres a nervozitu, čo sa prenáša do jej rodinného života. Keďže jej pracovný pomer neskončil, tento trvá naďalej, žalovaný jej neumožňuje pracovať, čím jej vytvára prekážku v práci a je povinný jej nahradiť mzdu za obdobie od 01.02.2011 do času, kým jej umožní znovu pracovať. Nesúhlasila s aplikáciou ustanovenia § 79 Zákonníka práce, nakoľko k skončeniu pracovného pomeru nedošlo, pretože výpoveď jej daná bola stiahnutá. Po opätovnom nástupe do zamestnania jej žalovaný vyplácal mzdy o 200 eur nižšiu, pretože jej nezapočítal predchádzajúcu prax. Tento stav trval 1,5 roka, pričom v súčasnosti je jej vyplácaná mzda ako pred PN. Žalobkyňa ďalej uviedla, že po tom, ako ukončila dňa 01.07.2015 PN, nastúpila na správu prevádzky a údržby s tým, že jej bol predložený pracovný výmer, na základe ktorého dostala nižšiu mzdu. Nikto jej k tomu nič nepovedal a ona ho neprevzala. Od 01.10.2015 mala nastúpiť na VÚ, preto sa tam dostavila. Zástupca veliteľa ju privítal a telefonicky si preveril, kam ju má zaradiť. Na to dostala telefonát od riaditeľky personálneho úradu, ktorá na ňu kričala, že odkiaľ sa dozvedela o tomto zaradení, že o tom nemala vedieť. Následne ju vyviedli z budovy von. Bolo to pre ňu veľmi ponižujúce. Pred budovou stála až do konca pracovnej doby. Na druhý deň prišla na správu budov, kde už nemala svoje veci; tieto už boli prenesené na VÚ, preto celý deň presedela u kolegyne. Riadne jej bolo miesto pridelené k 15.10.2015. Po zaradení na toto miesto jej žalovaný neuznal žiadnu prax a odpracované roky. Dostala minimálnu mzdu. Asi od júna 2017 jej boli započítané všetky odpracované roky a priznaná mzda ako pred nástupom na PN. V súčasnosti nepociťuje žiadnu diskrimináciu.
2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal zamietnuť. Uviedol, že k žiadnej diskriminácii vo vzťahu k žalobkyni nedošlo. Žalobkyňa nárok neuplatnila v zmysle zákona č. 514/2003 a antidiskriminačného zákona. Žalobkyni sa snažil ponúkať voľné pracovné miesta, ktoré žalobkyňa odmietala, a preto sumu 50.000 eur považuje za neprimerane vysokú. Žalobkyňa nie je verejne známa osoba na to, aby jej vznikla ujma v takejto výške. V časti náhrady mzdy poukázal, že žalobkyni bola vyplatená náhrada mzdy za 12 mesiacov. Je toho názoru, že žalobkyni v zmysle § 79 Zákonníka práce prináleží nárok na náhradu mzdy len za takýto čas. Poukázal, že miesto, kde žalobkyňa pracovala, bolo naozaj zrušené v dôsledku organizačných zmien a k neplatnosti výpovede z toho dôvodu nedošlo. Preto
by bolo nespravodlivé priznať žalobkyni náhradu mzdy, kedy by naozaj nemohla svoju právu vykonávať, keďže miesto bolo zrušené.
3. Uznesením č. k. 19C/22/2013-25 zo dňa 14.01.2014 pripustil súd zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 13.809,30 eur a úrok z omeškania zo sumy 640,90 eur od 11.08.2011 vo výške 9,5 %, od 11.09.2011 vo výške 9,5 %, od 11.10.2011 vo výške 9,5 %, od 11.11.2011 vo výške 9,25 %, od 11.12.2011 vo výške 9,25 %, od 11.01.2012 vo výške 9 %, od 11.02.2012 vo výške 9 %, od 11.03.2012 vo výške 9 %, od 11.04.2012 vo výške 9 %, od 11.05.2012 vo výške 9 %, od 11.06.2012 vo výške 9 %, od 11.07.2012 vo výške 8,75 %, od 11.08.2012 vo výške 8,75 %, od 11.09.2012 vo výške 8,75 %, od 11.10.2012 vo výške 8,75 %, od 11.11.2012 vo výške 8,75 %, od 11.12.2012 vo výške 8,75 %, od 11.01.2013 vo výške 8,75 %, od 11.02.2013 vo výške 8,75 %, od 11.03.2013 vo výške 8,75 %, od 11.04.2013 vo výške 8,75 %, od 11.05.2013 vo výške 8,5 %, vždy do zaplatenia.
4. Podaním zo dňa 17.09.2015 zobrala žalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 3.959,20 eur späť z dôvodu jej vyplatenia a konanie v tejto časti žiadala zastaviť. Súd preto v zmysle § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie v tejto časti zastavil.
5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámením rozsudku tunajšieho súdu č. k. 19C/62/2011-96 zo dňa 21.08.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčín č. k. 4Co/367/2012-119 zo dňa 02.05.2013, listov zo dňa 17.07.2013, zo dňa 02.08.2013, zo dňa 05.08.2013, zo dňa 07.08.2013, záznamu o vykonanom personálnom pohovore zo dňa 08.08.2013, vyjadrenia k ponuke pracovných miest zo dňa 12.08.2013, listu zo dňa 13.08.2013, záznamu o vykonanom personálnom pohovore zo dňa 20.08.2013, listov zo dňa 19.09.2013, zo dňa 02.10.2013, zo dňa 03.10.2013, znaleckého posudku č. 13/2015 znalkyne M.. L.. I. U., listín zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 19C/62/2011, a to oznámenia zo dňa 27.01.2011, medziútvarovej dohody zo dňa 17.12.2010, vystúpenia riaditeľa Z.Ú zo dňa 20.01.2011, odpovede na žiadosť o podanie informácie zo dňa 13.01.2011 a zistil nasledovný skutkový stav:
6. Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 19C/62/2013-96 zo dňa 21.08.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/367/2012-119 zo dňa 02.05.2013, právoplatným dňa 17.06.2013 súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným založený pracovnou zmluvou č. X/X-XX zo dňa XX.XX.XXXX v znení zmien a doplnkov trvá.
7. Listom zo dňa 17.07.2013 vyzval žalovaný žalobkyňu, aby sa v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02.05.2013 ohľadom neplatnosti skončenia pracovného pomeru dostavila na personálny pohovor dňa 23.07.2013. Listom zo dňa 02.08.2013 žalovaný opätovne vyzval žalobkyňu, aby sa za účelom riešenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dostavila na personálny pohovor dňa 08.08.2013. Listom zo dňa 07.08.2013 žalovaný oznámil riaditeľke V. voľné pracovné miesta. Celkom bolo oznámených 10 voľných pracovných miest s miestom výkonu v N., R., D. a O.. V rámci personálneho pohovoru dňa 08.08.2013 boli tieto miesta ponúknuté žalobkyni s tým, že sa k ponuke vyjadrí do 12.08.2013. Listom zo dňa 12.08.2013 žalobkyňa oznámila žalovanému, že žiadne z ponúknutých pracovných miest nezodpovedá dohodnutej práci podľa uzavretej pracovnej zmluvy. Listom zo dňa 13.08.2013 žalovaný opätovne pozval žalobkyňu na personálny pohovor na deň 15.08.2013. Na personálnom pohovore dňa 15.08.2013 boli opätovne žalobkyni ponúknuté voľné pracovné miesta s tým, že ak o tieto nemá záujem bolo navrhnuté skončenie pracovného pomeru dohodou, prípadne výpoveďou. Žalobkyňa pri pohovore uviedla, že sa k voľným pracovným miestam vyjadrí do 20.08.2013. Listom zo dňa 19.09.2013 a zo dňa 03.10.2013 žalovaný opätovne zaslal žalobkyni zoznam voľných pracovných miest a poskytol jej možnosť sa k týmto vyjadriť.
8. Znaleckým posudkom č. XX/XXXX znalkyne M.. L.. I. U. bola určená výška funkčného platu žalobkyne za obdobie od 01.02.2011 do 06.10.2013 v celkovej sume 19.038,51 eur.
9. Dňa 17.12.2010 bola podpísaná medziútvarová dohoda o zmene pracovného pomeru, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že od 01.01.2011 bude žalobkyňa preradená so Z. H. na VÚ XXXX D.. VÚ XXXX D. uzatvorí so žalobkyňou dohodu o zmene pracovnej zmluvy od 01.01.2011 na pracovné miesto referent.
10. Z vystúpenia riaditeľa Z. zo dňa 20.01.2011 vyplynula žiadosť riaditeľa Z. H. a zaslanie písomného zákazu uzatvárať medziútvarové dohody o prevode zamestnancov zo Z. H. k iným subjektom na všetky subjekty MO SR z dôvodu, že realizácia medziútvarových dohôd mu bola ústne zastavená a dodnes neobdržal ani on, ani iné subjekty rezortu MO SR, že je zakázané naberať zamestnancov Z. H. na voľné miesta v rámci rezortu MO SR.
11. Z odpovede na žiadosť o podanie informácie zo dňa 13.01.2011 je zrejmé, že dňa 30.12.2010 telefonoval L.. O. S. riaditeľovi Z. a oznámil mu, aby okamžite zrušil medziútvarové dohody o prevode zamestnancov S. N. a S. S. z dôvodu, že si nepraje realizáciu týchto prevodov. Na základe týchto skutočností zrušil medziútvarovú dohodu o prevode S. S., ktorá bola podpísaná oboma stranami. Dohoda o prevode S. N. nebola podpísaná, iba pripravená k podpisu. Následne dňa 30.12.2010 o zrušení medziútvarovej dohody informoval S. S. a S. N.. Ďalej sa uvádza, že v období od 01.10.2010 do 07.01.2011 boli zo Z. H. realizované 2 prevody, a to Z. V. na VÚ XXXX H. od 01.12.2010 a L.. S. na S. H. od 01.01.2011. V tomto období o prevod zo Z. H. požiadali 3 zamestnanci. Z celkového počtu zamestnancov, ktorí požiadali o prevod, boli realizované 2 žiadosti.
12. Výzvou na odstránenie diskriminácie zo dňa 27.01.2011 vyzvala žalobkyňa žalovaného, aby upustil od diskriminácie voči jej osobe tým, že jej marí možnosť zamestnať sa v rámci Ministerstva obrany SR, a to vo VÚ XXXX D.. K diskriminácii došlo tým, že na príkaz L.. O. S. bola zrušená medziútvarová dohoda o jej prevode z terajšieho pracoviska na pracovisko VÚ XXXX D. s odôvodnením, že si to nepraje ani on, ani minister obrany a nikto z bývalého pracoviska Z. sa nesmie zamestnať v rezorte obrany. Za túto diskrimináciu žiadala ospravedlnenie a zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur.
13. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy.
14. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
15. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú orgány štátnej správy, orgány alebo úrady, ktoré vykonávajú štátne záležitosti, ak ide o zamestnancov, ktorí neplnia úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo neplnia úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom.
16. V zmysle § 4 ods. 1 zákona, zamestnancovi patrí za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom plat.
17. Podľa § 4 ods. 3 prvá veta zákona, plat je peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za prácu.
18. Podľa § 4 ods. 4 zákona, funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u) a v). Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.
19. Podľa § 29 ods. 2 zákona, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
20. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
21. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobkyne v časti náhrady mzdy je dôvodná. Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 19C/62/2011-96 zo dňa 21.08.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčín č. k. 4Co/367/2012-119 zo dňa 02.05.2013, právoplatným dňa 17.06.2013, bolo určené, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, t. j. k jeho zániku nedošlo. Základnou povinnosťou zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru je prideľovať zamestnancovi prácu a za túto mu poskytnúť mzdu (plat). Ak teda v danom prípade pracovný pomer trval, bol žalovaný povinný prideľovať žalobkyni prácu. Pokiaľ tak však nerobil, či už preto, že pracovné miesto žalobkyne bolo zrušené (hoci pracovný pomer naďalej trval) alebo z iných dôvodov, možno konštatovať, že sa jedná o prekážku v práci na strane žalovaného, za ktorú ale žalobkyni ako zamestnankyni v pracovnom pomere, ktorej nebolo umožnené prácu vykonávať, patrí náhrada jej funkčného platu, a to za celé obdobie trvania tejto prekážky, t. j. za obdobie od 01.02.2011 do 06.10.2013. Podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne M.. L.. I. U. bola výška funkčného platu za celé uvedené obdobie určená v sume 19.038,51 eur. Zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žalovaný uhradil žalobkyni funkčný plat za obdobie od 01.02.2011 do 31.01.2012 vo výške 6.990 eur brutto a za obdobie od 17.06.2013 do 06.10.2013 vo výške 2.197,01 eur brutto. Celkom teda žalobkyni vyplatil sumu 9.187,01 eur brutto. Keďže žalovaný žalobkyni nevyplatil funkčný plat za celé obdobie, za ktoré jej prináležal, uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni zvyšok funkčného platu vo výške 9.851,50 eur (19.038,51 eur - 9.187,01 eur = 9.851,50 eur). Žalovaný sa proti tejto povinnosti v konaní bránil poukazom na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, kedy súd nemusí priznať náhradu mzdy (platu) za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Podľa názoru súdu však toto ustanovenie Zákonníka práce nie je na danú situáciu aplikovateľné. Dotknuté ustanovenie treba vykladať v súvislosti s odsekom 1, ktorý výslovne označuje situácie, kedy možno o postupe podľa odseku 2 uvažovať. Ide o prípady, kedy dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne okamžite skončil pracovný pomer alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. V danom prípade však nebolo ani zo strany súdu určené, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru z niektorých vyššie uvedených dôvodov, práve naopak, súd určil, že pracovný pomer trvá, keď výpoveď (inak platná) bola oprávnenou osobou odvolaná. Za tohto skutkového stavu potom bol žalovaný povinný po celú dobu žalobkyni prácu prideľovať a pokiaľ tak nečinil, je povinný jej vyplatiť náhradu funkčného platu.
22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Keďže žalovaný žalobkyni náhradu mzdy riadne a včas vo výplatnom termíne nevyplatil, dostal sa do omeškania, v dôsledku vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia priznal vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.03.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.04.2011 do 09.04.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.05.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.06.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.07.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.08.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.09.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.10.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.11.2011 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.12.2011 do 09.04.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 582,50 eur od 11.01.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.02.2012 do 09.04.2014, zo sumy 582,50 eur od 11.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 598 eur od 11.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.03.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.04.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 598 eur od 11.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.07.2013 do 07.11.2014, zo sumy 318,98 eur od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 598 eur od 11.08.2013 do 07.11.2014, zo sumy 598 eur od 11.09.2013 do 07.11.2014 a zo sumy 598 eur od 11.10.2013 do 07.11.2014, pričom deň, od ktorého je žalovaný úroky z omeškania platiť, je vždy dňom nasledujúcim po
dni splatnosti mzdy za ten ktorý mesiac. Súd tiež poznamenáva, že úrok z omeškania, ktorý si žalobkyňa vyčíslila, vyjadril vo výroku rozsudku nie pevnou sumou, ale sadzbou, sumou a obdobím, za ktoré jej úrok z omeškania patrí.
25. Podľa § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
26. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákon (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
27. Podľa § 6 ods. 1, 2 Antidiskriminačného zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie") vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania (ďalej len "odborné vzdelávanie") alebo d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú.
28. Podľa § 9 ods. 1, 2 prvá veta Antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania.
29. Podľa § 11 ods. 1, 2 Antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
30. Žalobkyňa si ďalej uplatnila i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, ktorá jej mala byť spôsobená diskriminačným konaním žalovaného, keď na príkaz generálneho riaditeľa bola zrušená medziútvarová dohoda, na základe ktorej mala byť preložená na S. Motívom tohto konania malo byť podozrenie žalovaného, že na Z.ochádzalo v minulosti k protiprávnej činnosti
niektorých jeho zamestnancov, a preto generálny riaditeľ zakázal prijímať zamestnancov zo zrušovanej organizačnej zložky Z. na iné voľné miesta v rámci rezortu žalovaného. Súd preto skúmal, či k takémuto diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného skutočne došlo. Hoci dôkazné bremeno spočíva na žalovanom, žalobkyňa sama predložila súdu listinné dôkazy (zrušenie medziútvarovej dohody o prevode žalobkyne, vystúpenie riaditeľa Z. a poskytnutie informácie zo dňa 13.01.2011), z ktorých jednoznačne vyplynulo, že k zrušeniu medziútvarovej dohody skutočne došlo na príkaz B., pretože on si to nepraje. S predložených listín ďalej vyplynulo, že v období od 01.10.2010 do 07.01.2011 boli realizované 2 prevody zamestnankýň Z. H. na iné pracovné miesta v rámci rezortu (konkrétne Z. V. nastúpila od XX.XX.XXXX na VÚ XXXX H. a L.. S. od XX.XX.XXXX na S. H.). Z uvedeného teda vyplýva, že v dotknutom období, kedy malo dôjsť k prevodu žalobkyne zo Z. H. na VÚ XXXX D., došlo k prevodom iných zamestnankýň na iné miesta v rezorte žalovaného, pričom uvedené zamestnankyne boli tiež pôvodne zaradené na Z. H.. Možno preto konštatovať, že v konaní nebolo preukázané, že dôvodom zrušenia medziútvarovej dohody o prevode bol práve motív tvrdený žalobkyňou, a preto má súd za to, že z tohto dôvodu k diskriminácii žalobkyne nedošlo. Iný dôvod diskriminácie (napr. vek, pohlavie, príp. odborová činnosť žalobkyne) žalobkyňa netvrdila. Súd preto dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v tejto časti nedôvodná, v dôsledku čoho ju zamietol. Záverom súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa počas konania poukazovala na nevhodné správanie žalovaného (najprv ju na novom pracovisku privítal, potom ju vyhodil, riaditeľka na ňu v telefonickom rozhovore kričala), toto nijak nesúvisí a nevykazuje znaky diskriminácie, a preto v prípade ujmy na cti a ľudskej dôstojnosti je na mieste postup podľa iných zákonných ustanovení.
31. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.
32. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobkyňa mala plný úspech v časti žaloby o náhradu mzdy a v časti žaloby o zaplatenie 50.000 eur úspech nemala; žalovaný nemal úspech v časti žaloby o zaplatenie náhrady mzdy, avšak v časti o zaplatenie 50.000 eur bol v plnom rozsahu úspešný). Keďže každá strana mala v konaní úspech len čiastočný, pričom neúspech každej strany je približne rovnaký, rozhodol súd tak, že žiadna strana nemá právo na náhradu trov konania.
33. Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie iba z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia, a to v lehote 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 132 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.