Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Sa-2-2022.pdf
PDF · 118.14 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sa/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Radičovou v právnej veci žalobcu: F. P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. C. X/X, XX-XXX R., X. J., právne zastúpený advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, IČO: 42 433 983 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 18262-5/2019-BA zo dňa 22. januára 2019, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 26.03.2019 sa žalobca spoločne so zamestnávateľom Complex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, 020 01 Púchov, IČO: 45 517 991 (ďalej len „zamestnávateľ“) domáhali preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovanej (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 34630-1/2016-PB zo dňa 17.08.2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.12.2015.
2. Žalobca a zamestnávateľ v podanej žalobe žiadali súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia a o vrátenie veci žalovanému, nakoľko mali za to, že napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do ich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc podľa zákona o sociálnom poistení, v procesnom postupe vydania napadnutého rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis. Poukázali na to, že žalovanej zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) bolo doručené oznámenie, že žalobca podlieha v období od 01.05.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, pričom žalovaná toto určenie nenamietala
a vystavila zamestnancovi formulár PD A1 na obdobie od 01.05.2011 na dobu neurčitú. Až po vydaní prvostupňového rozhodnutia doručila ZUS oznámenie o určení, že žalobca od 01.01.2016 do 31.03.2016 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Žalobca s takto určenou legislatívou nesúhlasil, využil prostriedky právnej obrany, pričom konanie v Poľsku nebolo právoplatne ukončené. Napriek odvolaniu žalobcu a zamestnávateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaná rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila, pričom sa stotožnila s jeho postupom. Žalobca a zamestnávateľ v žalobe namietali prekročenie právomoci žalovanej citujúc článok 2 ods. 1, článok 11 a článok 13 ods. 3 základného nariadenia a článok 16 ods. 1, 2 a 4 vykonávacieho nariadenia.
3. V danej veci je nesporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie prvostupňový správny orgán, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, žalobca a zamestnávateľ namietali spornosť ako predpoklad aplikácie uvedeného ustanovenia zákona o sociálnom poistení a tiež zákonnosť rozhodnutia pre absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógov a zmierovacieho postupu, týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) a tiež nezákonné prerušenie konania o odvolaniach. Vyslovili názor, že v stanoviskách členských štátov v danej veci je s poukazom na vydaný formulár PD A1 verifikovaná rozdielnosť a preto mal medzi žalovanou a ZUS prebehnúť dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázaná, a teda musí byť súčasťou administratívneho spisu správnych orgánov, čo v danom prípade v administratívnom spise nie je, a preto má za to, že zmierovací dialóg neprebehol, nebol dodržaný procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy. Pokiaľ sa týka prerušenia odvolacieho konania, poukázali na to, že žalovaná prerušila konanie z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu rozhodnutím zo dňa 30.01.2017 a následne účelovo v konaní pokračovala, i keď žiadne nové skutočnosti v rozhodnutí neuviedla, nezaoberala sa tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy ukončený, nedopytovala sa, či v čase vydania napadnutého rozhodnutia prebiehali v Poľsku súdne konania. Ďalej namietali nepreukázanie reálnej činnosti zamestnanca na území SR, keď vonkajšia kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013, pričom posudzovaným obdobím v danej veci v zmysle napadnutého rozhodnutia je obdobie po 31.12.2015.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy. Zároveň poukázala na povinnosti inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia, a to spoluprácu, vzájomné informovanie o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu reálne nevykonáva činnosť na území SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Žalovaná poukázala na článok 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých ZUS ako príslušná inštitúcia určila, že zamestnanec podlieha právnym predpisom SR, s čím žalovaná súhlasila a dňa 29.09.2011 vystavila zamestnancovi formulár E 101 na obdobie od 01.05.2011 na dobu neurčitú. Následne na základe výsledkov uvedenej kontroly ukončila platnosť formulára E 101 ku dňu 31.12.2015, o čom informovala žalobcu. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára E 101, prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklaroval, že žalobca podliehal slovenskej legislatíve do 31.12.2015. Následne bolo v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS Oddzial w Bielsku-Bialej, ktorým ZUS určila, že žalobca od 01.01.2016 do 31.03.2016 podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi bola uplatniteľná legislatíva určená zo strany ZUS v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia, a teda nebolo potrebné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1, ako namieta žalobca. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015,
v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaná uviedla, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy u žalobcu, ale prvostupňový správny orgán rozhodol len o zániku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov SR, teda žalovaná napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi zaniklo poistenie podľa právnych predpisov SR. K námietke bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho konania žalovaná uviedla, že konanie prerušila aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v Poľsku, pretože nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch v administratívnych konaniach a tiež súdnymi konaniami v Poľskej republike. Žalovaná poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22.08.2017, v zmysle ktorého je oprávnená rozhodovať o vzniku poistenia zamestnanca, ktorý bol príslušným formulárom zaregistrovaný v registri poistencov.
5. Žalobcovia a zamestnávateľ sa písomne replikou vyjadrili k vyjadreniu žalovanej, v ktorej zotrvali na podanej žalobe a jej dôvodoch.
6. Žalovaná sa písomne duplikou vyjadrila k replike žalobcu, v ktorej zotrvala na svojom stanovisku a žiadala žalobu zamietnuť.
7. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 14Sa/10/2019-67 zo dňa 28.05.2020 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Na základe kasačnej sťažnosti podanej zo strany žalovanej, Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/82/2020 zo dňa 12.03.2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 14Sa/10/2019-67 zo dňa 28.05.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
8. Následne Krajský súd v Trenčíne v novom konaní rozsudkom č. k. 25Sa/5/2021-24 zo dňa 24.08.2021 žalobu zamestnávateľa v postavení žalobcu v 1. rade zamietol z dôvodu, že zamestnávateľ nemal aktívnu legitimácia na podanie žaloby, nakoľko nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby mal na rozdiel od zamestnávateľa v postavení žalobcu v 1. rade žalobca v postavení žalobcu v 2. rade, keďže o jeho zániku povinného nemocenského, dôchodkového a poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy správne orgány rozhodovali. Zároveň predmetným rozsudkom súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
9. Voči rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25Sa/5/2021-24 zo dňa 24.08.2021 podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Najvyšší správny súd SR uznesením sp. zn. 7Ssk/94/2021 zo dňa 26.01.2022 kasačné konanie vo vzťahu k zamestnávateľovi v postavení žalobcu v 1. rade podľa § 64 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 99 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zastavil, pretože zistil, že Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 38CbR/4/2018-38 zo dňa 30.3.2020 zrušil zamestnávateľa bez likvidácie, pričom zamestnávateľ bol dňa 20.10.2021 ex offo vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Najvyšší správny súd SR ďalej konal len so žalobcom, pôvodne v rozsudku krajského súdu označeným ako žalobca 2/.
10. Ďalej na základe uvedenej kasačnej sťažnosti podanej zo strany žalovanej, Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 7Ssk/94/2021 zo dňa 23.02.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25Sa/5/2021-24 zo dňa 24.08.2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom správneho súdu o nadbytočnosti rozhodnutia o zániku povinných poistení podľa slovenskej legislatívy, pričom uviedol, že žalovaná deň zániku poistenia určila správne. Kasačný súd sa taktiež nestotožnil so záverom správneho súdu o nedostatočnom skúmaní svojej právomoci zo strany žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu o zániku poistenia žalobcu.
11. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd opätovne preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovanej podľa § 199 a nasl. SSP vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Ssk/94/2021 zo dňa 23.02.2022 a po zistení, že žaloba bola podaná
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal na riadne nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovanej a s pripojeným administratívnym spisom žalovanej a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
12. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
13. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
14. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
15. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
16. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 18262-5/2019-BA zo dňa 22.01.2019, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobcu a zamestnávateľa vo veci zániku sociálneho poistenia žalobcu ako zamestnanca a ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 34630-1/2016-PB zo dňa 17.08.2016, ktorým bolo rozhodnuté podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.12.2015.
17. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že zamestnávateľ sa od 01.06.2010 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu ako zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.05.2011 do 31.03.2016. Žalobca je občanom Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva prácu ako zamestnanec a ako SZČO v rôznych členských krajinách. ZUS určila, že žalobca podlieha odo dňa 01.05.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, na základe čoho žalovaná dňa 29.09.2011 vydala formulár E 101 SK č. 50605/20211-BA/PL-6, podľa ktorého sa na uvedeného zamestnanca od 01.05.2011 na dobu neurčitú vzťahuje legislatíva SR.
18. Dňa 08.03.2013 bola vykonaná u zamestnávateľa žalobcu kontrola a bolo zistené, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov nedochádza. Keďže žalobca reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. Dňa 21.06.2016 došlo zo strany žalovanej k predčasnému ukončeniu formulára E 101 SK č. 50605/20211-BA/PL-6 zo dňa 29.09.2011, a to ku dňu 31.12.2015, v dôsledku čoho žalobca podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky v období od 01.05.2011 do 31.12.2015. Uvedené bolo žalobcovi oznámené listom č. 18801-4/2016-BA zo dňa 16.08.2016.
19. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán vydal dňa 17.08.2016 prvostupňové rozhodnutie č. 34630-1/2016-PB, ktorým žalobcovi ako zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.12.2015 z dôvodu, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z čl. 11 (3) (a), čl. 13 (1) a čl. 13 (3) základného nariadenia.
20. ZUS listom č. 020000/70/2016-UBS-OM-PWD-24 zo dňa 12.09.2016 oznámila žalovanej, že vydala rozhodnutie, v ktorom uvádza, že v rámci sociálneho poistenia žalobcu pre obdobie od 01.01.2016 do
31.03.2016 je príslušnou legislatívou poľská legislatíva, pričom ku dňu vyhotovenia predmetného listu rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.
21. Na základe podaného odvolania žalobcu a zamestnávateľa žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na zistený skutkový stav, z ktorého je nesporné, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (žalobcu) do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia od 01.05.2011 do 31.03.2016. Za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu, na základe ktorej dospel k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a predmetné skutočnosti oznámil ZUS, ktorá stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Žalovaná uviedla, že v situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t. j. ide o súbeh poistení, uplatňuje sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidla upravené v čl. 13 základného nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné podľa judikatúry vyložiť tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že poľská inštitúcia - ZUS v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručila oznámenie, ktorým určila, že žalobca podlieha od 01.01.2016 do 31.03.2016 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z uvedených dôvodov žalovaná v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že námietky žalobcu a zamestnávateľa ako odvolateľov nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.
22. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
23. Podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "inštitúcia" znamená v súvislosti s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych predpisov.
24. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
25. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
26. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
27. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
28. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
29. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
30. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
31. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
32. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
33. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
34. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
35. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
36. Podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).
37. Správny súd na úvod uvádza, že Slovenská republika vstupom do Európskej únie ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú základné nariadenie a vykonávacie nariadenie. Európsky parlament a Rada prijali základné nariadenie so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej čl. 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. Základné nariadenie v II. hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V čl. 11 ods. 1 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, pričom tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia európsky zákonodarca
stanovil, že s výhradou čl.12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia.
38. Správny súd konštatuje, že v danom prípade bolo nesporné, že žalobca má bydlisko na území Poľskej republiky, preto na určovanie uplatniteľnej legislatívy je v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia a teda ZUS. Ten určil, že od 01.05.2011 žalobca podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky. Žalovaná toto určenie nenamietala, čím sa stalo definitívnym. Rovnako ZUS oznámením zo dňa 12.09.2016 informoval žalovanú, že vydal rozhodnutie o tom, že žalobca od 01.01.2016 do 31.03.2016 podliehal poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia.
39. Medzi účastníkmi však zostal sporný dátum zániku povinných poistení na území Slovenskej republiky, pretože zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registrov Sociálnej poisťovne až do dňa 31.03.2016 a neakceptoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy do dňa 31.12.2015.
40. Správny súd poukazuje na to, že pokiaľ je medzi účastníkmi spor o zániku poistenia, pobočka je povinná podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnúť o jeho zániku. Toto rozhodnutie určí pre účastníkov konania záväzným spôsobom spornú skutočnosť. Tak tomu bolo aj v danom prípade, keď žalobca mal za to, že poistenie na území Slovenskej republiky zanikne až dňa 31.03.2016, kým žalovaná mala za to, že dňom zániku je 31.12.2015. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že žalobcovi bol vydaný formulár PD Al, ktorý, ako správne poznamenala žalovaná, iná len deklaratórny význam, keďže ide o potvrdenia podľa vykonávacieho nariadenia, ktoré môže byť zrušené administratívnym aktom mimo správneho konania.
41. Čo sa týka samotného určenia dňa zániku poistenia, správny súd konštatuje, že žalovaná správne určila deň zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenie a povinného poistenie v nezamestnanosti žalobcu na deň 31.12.2015, pretože vychádzala z určenia uplatniteľnej legislatívy, ako vyplývalo z oznámenia ZUS zo dňa 19.09.2016, ktoré žalovaná nenamietala, čím sa stalo definitívnym v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Skutočnosť, že žalobca od 01.05.2011 do 31.12.2015 podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, určila poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ako inštitúcia štátu bydliska v súlade s koordinačnými nariadeniami (základné a vykonávacie nariadenie) a žalovaná z tohto určenia pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia vychádzala.
42. Správny súd v súlade s názorom kasačného súdu vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 7Ssk/94/2021 zo dňa 23.02.2022 uvádza, že žalovaná sa dostatočne zaoberala svojou právomocou rozhodovať o zániku povinného poistenia žalobcu v čase, keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu. V čase vydania napadnutého rozhodnutia už bolo v súlade s koordinačnými nariadeniami určené, že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky od 01.01.2016 do 31.3.2016, avšak rozhodnutie o zániku povinných poistení podľa slovenskej legislatívy k 31.12.2015 sa týkalo obdobia, kedy zamestnanec podliehal právnym predpisom Slovenskej republiky, t. j. obdobia pred dátumom 01.01.2016, ktorý deň bol prvým dňom určenia poľskej legislatívy. Žalovaná bola preto oprávnená vydať napadnuté rozhodnutie. Pri zaujatí opačného názoru by napríklad nebolo možné zo strany žalovanej v čase, kedy by osoba podliehala právnym predpisom iného členského štátu, predpisovať poistné za obdobie, v ktorom osoba preukázateľne podliehala slovenskej legislatíve a mala konkrétne povinnosti vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy sociálneho poistenia, čo zrejme nebol zámer základného a ani vykonávacieho nariadenia.
43. S prihliadnutím na zistený skutkový stav veci správnymi orgánmi oboch stupňov a na obsah administratívneho spisu možno prijať záver, že žalovaná sa riadne vysporiadala s odvolacími námietkami žalobcu a v súlade so zákonom vyhodnotila správne každý dôkaz osobitne a všetky skutkové zistenia vo vzájomných súvislostiach a v súlade s účelom sledovaným zákonmi sociálneho zabezpečenia aplikovala hmotnoprávne ustanovenia pri posúdení zániku sociálneho poistenia u žalobcu. Správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný sa súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s odvolacími námietkami.
44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj názor kasačného súdu vyjadreného v rozsudku sp. zn. 7Ssk/94/2021 zo dňa 23.02.2022, správny súd dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú dôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie, správny súd považuje za vecne správne.
45. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanej prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
47. V prejedávanej veci procesne úspešnej žalovanej, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanej nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaná ani neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.