Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/306/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci žalobcu: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s. so sídlom Gr?sslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, proti žalovanému: Q. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, o zaplatenie 10.223,56 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9C/81/2015-79 zo dňa 03. februára 2016, jednohlasne takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že priznaná istina s príslušenstvom a náhrada trov konania sú splatné v mesačných splátkach vo výške 300,-Eur vždy do 20-teho dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.223, 56 eur s úrokom vo výške 6, 99 % ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania súdny poplatok 613 eur v splátkach po 300 eur mesačne pod stratou výhody splátok, vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 52 ods.1, § 54 ods.1, ods.2, § 658 ods.1, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len , § 4 ods.1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tým, že žaloba žalobcu bola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 09.02.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10. 223, 56 eur s 6, 99 % úrokom ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.12.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Uviedol, že na základe zmluvy o stavebnom sporení číslo 31610426/7930 na cieľovú sumu 12. 000 eur uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu k číslu účtu 31610426/7930 a poskytol žalovanému medziúver v zmysle Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie v sume 9. 600 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v pravidelných mesačných splátkach. S poukazom na čl. VII. úverovej zmluvy uviedol, že žalovaný poskytnutý úver nesplatil riadne a včas, ani napriek písomnej výzve žalobcu, preto bol písomne upozornený na okamžité splatenie celého zostatku úveru v žalovanej výške. Finančné prostriedky v celkovej výške 9.600 eur boli žalobcom poukázané prevodom na bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Tatra banka a. s. a to na základe písomnej požiadavky žalovaného na čerpanie finančných prostriedkov, ku ktorej boli pripojené doklady preukazujúce účel použitia požadovaných finančných prostriedkov v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie. Od poskytnutia finančných prostriedkov žalovaný uhradil len jednu splátku. Žalovaný v podanom odpore voči platobnému rozkazu a na pojednávaní uznal, že so žalobcom

uzavrel zmluvu číslo 31610426/7930, tvrdil, že tak urobil v omyle, do ktorého bol uvedený treťou osobou. Majiteľom účtu, na ktorý boli finančné prostriedky žalobcom prevedené, bola spoločnosť RIOPEX s. r. o., ktorá mala z úveru majetkový prospech, nevykonala žiadnu prácu a ani nevrátila plnenie zo stavebného úveru žalovanému. Podľa jeho tvrdenia mali ešte aj ďalšie subjekty z úveru prospech. Uviedol, že na žiadosť dvoch svojich známych skutočne uzavrel túto zmluvu pod svojim menom, číslo účtu na ktorý sa mali finančné prostriedky poukázať, mu dali tí jeho známi a on toto číslo účtu oznámil žalobcovi. Neskôr zistil, že účet patril cudzej firme a nie firme tých známych. Vedel, že jeho známi potrebujú preukázať solventnosť k tomu, aby im bol poskytnutý vysoký úver v inej banke. Žiadne peniaze z úveru tak, ako mu sľubovali, mu nikdy nedali a preto nemohol opraviť strechu na dome a zaplatiť svoj dlh v Poštovej banke. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe úverovej zmluvy číslo 31610426/7930 uzatvorenej dňa 05.06.2014 s cieľovou sumou 12.000 eur, poskytol žalobca žalovanému medziúver v zmysle Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie vo výške 9.600 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach minimálne vo výške po 120 eur mesačne. Do požiadavky na čerpanie finančných prostriedkov uviedol žalovaný účet, na ktorý žiada vyplatiť finančné prostriedky a ako číslo účtu udal číslo XXXXXXXXXX/XXXX. Žalobca listom 13.06.2014 oznámil žalovanému, že v prospech účtu číslo 0- XXXXXXXXXX/XXXX realizoval bezhotovostný prevod sumy 9.600 eur. Podľa čl. IX. bod 4. zmluvy je RPMN medziúveru 7, 62 % a stavebného úveru 6, 73 %, čl. I. bod 1. fixná úroková sadzba 6, 99 % ročne. Podľa čl. VII. bod 1 úverovej zmluvy, ak je klient v omeškaní ktorejkoľvek splátky, môže oprávnený požadovať okamžité splatenie úveru. Žalovaný poskytnutý úver neplatil riadne a včas, ani napriek písomnej výzve žalobcu, preto ho žalobca požiadal o okamžité splatenie celého zostatku úveru v celkovej výške 10.223, 56 eur listom z 22.12.2014. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Zmluvou o úvere založili účastníci občianskoprávny vzťah. Úverová zmluva, ktorú uzatvorili 05.06.2014 je svojim charakterom zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere a podmienky zmluvy sa nemôžu priečiť ani príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Práva a povinnosti účastníkov sú upravené v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Nakoľko jednoznačne úverovú zmluvu, ktorú účastníci uzavreli treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú, v ktorej sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka s použitím zákona o ochrane spotrebiteľa a Smernice Rady č. 93/13/EHS v neprospech spotrebiteľa. Podmienky zmluvy o úvere žalovaný porušil, nakoľko nesplácal poskytnutý úver riadne a včas. Súd žalovaného zaviazal na zaplatenie zostatku dlhu. Obrana žalovaného, že úverovú zmluvu uzavrel v omyle vôbec neobstojí. Naopak, jeho konanie vyvoláva podozrenie na nekalú činnosť v snahe získať finančné prostriedky. Z jeho výpovede zrejme vyplýva, že úverovú zmluvu uzatváral vo vedomí, že finančné prostriedky budú poukázané na účet tretej osoby, ktorá ich údajne potrebovala na preukázanie svojej solventnosti a disponibility. Od počiatku vedel, že účet, ktorý on sám oznámil žalobcovi, nie je jeho a že požičaná suma bude poukázaná na účet a pre potreby niekoho iného. V zmluvnom vzťahu so žalobcom je však žalovaný, ktorý uzavrel úverovú zmluvu a vzal na seba záväzok vrátiť finančné prostriedky za dohodnutých podmienok. Je bezvýznamné z pohľadu žalobcu, ako žalovaný naložil s jemu poskytnutými finančnými prostriedkami, ale podstatné je, že z uzavretej úverovej zmluvy vyplývajú pre žalovaného zmluvné povinnosti, ktoré si musí voči žalobcovi splniť. Žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver a žalovaný sa zaviazal úver splatiť v dohodnutých splátkach. Túto povinnosť žalovaný nesplnil, preto ho súd zaviazal na zaplatenie žalovaného dlhu. Žalobca sa dôvodne domáhal zaplatenia zostatku dlhu pre nedodržanie dohodnutých podmienok úverovej zmluvy, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie dlžnej čiastky. Celý úver sa stal splatný dňa 22.12.2014, kedy pre porušenie podmienok zmluvy zo strany žalovaného ho žalobca požiadal o okamžité splatenie celého dlhu. V zmysle čl. I. bodu 1 úverovej zmluvy fixná úroková sadzba zostatku úveru je 6,99 %, na zaplatenie ktorého zaviazal súd žalovaného a to dňom nasledujúcim od splatnosti zostatku úveru. S plnením sa žalovaný dostal do omeškania, preto žalobcovi patrí aj úrok z omeškania z dlžnej sumy a to dňom nasledujúcim od splatnosti úveru až do zaplatenia, preto súd v zmysle § 517 ods. 2 zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania. Súd povolil žalovanému zaplatenie dlžnej sumy v splátkach po 300 eur mesačne s tým, že ak neuhradí čo len jednu splátku, stane sa celý zostatok dlhu splatný naraz, s prihliadnutím na výšku pohľadávky, keďže dôvodne možno predpokladať, že žalovaný, zamestnaný ako operátor, nie je schopný celý dlh uhradiť naraz. Súd bol názoru, že splácanie v splátkach, nijak závažne neohrozí obchodnú činnosť žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, keďže žalobca mal v konaní úspech, preto mu patrí náhrada trov konania spočívajúca v zaplatenom súdnom poplatku 613 eur.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov podľa ustanovenia § 205 písm. b), c), d), f) OSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal podstatnými okolnosťami vedúcimi k žalovaným považovanej neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu absencie základných predpokladov platnosti právneho úkonu a to nedostatku v predpoklade vôle žalovaného uzavrieť úverovú zmluvu. S poukazom na ustanovenie § 37 ods. 3 uviedol, že právny úkon a to uzavretá zmluva síce spĺňala všetky formalistické postupy, aké súd vymenoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, avšak prejav vôle nebol vykonaný slobodne a vážne, z toho dôvodu považuje právny úkon za neplatný. V odôvodnení odporu, ako aj na pojednávaní podotkol, že skutočne poškodenou osobou bol žalovaný ako fyzická osoba spotrebiteľ, ktorá bola zneužitá k vylákaniu úveru, ktorý nikdy nemal v zámere uzavrieť. Bolo by nielen v príkrom rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ale aj s princípom spravodlivosti, aby mal za to, že došlo k spáchaniu podvodu treťou osobou voči jeho osobe, znášať v plnom rozsahu za to následok. Z celého úveru nemal žiadny majetkový prospech, jeho majetok sa o nič nenavýšil, plánovaná výstavba nikdy nenastala. Tretia strana, spoločnosť RIOPEX s.r.o. a osoby konajúce v jej mene, pritom sama vedela, že je v situácii v akej je možné ľahko zneužiť jej postavenie voči nemu a vylákala od neho uzavretie úveru bez toho, že by jeho vôľa k uzavretiu úveru alebo vykonaniu samotnej rekonštrukcie bola skutočná. Uvedený postup bol vopred premyslený a systematicky zrealizovaný, dokonca disponuje aj dôkazom - tvrdením, že by na uvedenom podvode mal mať účasť aj samotný žalobca a majetkový prospech jeho zamestnanec priamo v úvere vystupujúci. Uvedeným sa súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti vôbec nezaoberal, zhrnul len splnenie formalistických postupov, ktoré je nutné pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy splniť a konštatoval, že zmluva je platná. Súd však neskúmal podstatné náležitosti právneho úkonu z hľadiska namietaného nedostatku vôle a slobody. Súd mal k dispozícii dostatok dôkazov predložených ním o tom, že došlo k spáchaniu podvodu voči jeho osobe, napriek tomu sa utiahol len k formalizmu a vydal rozhodnutie, v ktorom absolútne chýba nielen skúmanie, ale aj vyriešenie ním predložených skutočností. Súd napriek návrhu žalovaného vzhľadom na uvedené skutočnosti neprešetril všetky okolnosti týkajúce sa existencie skutkového omylu žalovaného, na ktorý mohol mať vplyv aj žalobca pri uzatváraní a čerpaní istiny z úveru a reálneho dôvodu neplatnosti predmetnej zmluvy od jej počiatku. Dokazovanie súdu bolo nedôsledné, súd neprešetril dostatočne podvod na ňom spáchaný spoločnosťou RIOPEX a zároveň aj možný podiel na podvode aj samotným žalobcom a jeho zamestnancami, minimálne v rozsahu jeho vedomostí o podvode. Mal za to, že samotné znenie výroku súdneho rozhodnutia je nezrozumiteľné a nevykonateľné v časti v splátkach po 300,-Eur mesačne pod stratou výhody splátok, vždy do 20-teho dňa toho ktorého mesiaca počnúc právoplatnosťou. Mal za to, že sa v danom prípade nedostatočne definuje samotná povinnosť, čo znamená strata výhody splátok, rovnako z rozhodnutia nevyplýva samotný fakt, že ak by sa malo jednať o opakované splátkové plnenie, že posledná splátka sa nerovná sume 300,-Eur. Preto, ak by výrok rozhodnutia bol správne uviedol, uviedol by aj počet splátok, vrátane výšky každej splátky, zároveň aj presne definoval sankciu porušenia splátok.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že súd prvej inštancie v predmetnom rozhodnutí uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Mal za to, že predmetné rozhodnutie je riadne odôvodnené, nakoľko súd sa v ňom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 § 362 ods. 1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 za splnenie povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

5. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

8. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Podľa § 387 ods.2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. V danej právnej veci odvolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP.

11. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že podáva odvolanie voči rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 písm. b), c), d), f) OSP).

12. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

13. Podľa § 52 ods.1 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách treba odlišovať problematiku a inštitút ochrany spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa spravidla uzaviera tak, že obsahuje zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Uvedená smernica za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Ustanovenia § 52 a nasl. sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa. Zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či boli individuálne dohodnuté, alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú dôležité tie podmienky, s ktorými sa síce spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ich ovplyvniť. Za neprijateľné podmienky sa však považujú aj tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy [§ 53 ods. 4 písm. a)]. Preto pojem spotrebiteľská zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. V širšom zmysle to bude každá zmluva uzavieraná medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V užšom zmysle pôjde o tie spotrebiteľské zmluvy, ktorým treba venovať osobitnú pozornosť a ktorých podmienky na uzavieranie sú všeobecne zakotvené v § 52 a nasl. Ide o osobitný spôsob ochrany spotrebiteľa pri uzavieraní tých zmlúv, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ich obsah. Praktická aplikácia ustanovení § 52 a nasl. prichádza do úvahy práve pri týchto spotrebiteľských zmluvách. Tieto závery potvrdzuje aj znenie § 53 ods. 1 posledná veta, podľa ktorého dojednanie neprijateľných podmienok neplatí, ak ide o podstatný predmet plnenia, primeranú cenu plnenia, alebo (a to je dôležité), ak neprijateľné podmienky boli dojednané individuálne. Za spotrebiteľské zmluvy sa nepokladajú iba tie odplatné zmluvy, ktoré sa uzavierajú podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka, resp. ktoré sa

uzavierajú podľa § 55 a nasl. OZ. V každom prípade uzavierania zmlúv treba chrániť spotrebiteľa. Ide o súkromnoprávne, ako aj o verejnoprávne prostriedky ochrany. Preto problematika ochrany spotrebiteľa sa nemôže stotožňovať so spotrebiteľskou zmluvou upravenou v § 52 a nasl., ktorá je osobitným druhom zmluvy. Teda ochranu spotrebiteľa zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak aj ostatná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch . Z hľadiska ochrany spotrebiteľa má každá zmluva o predaji v obchode charakter spotrebiteľskej zmluvy (v širšom zmysle). To sa však týka akejkoľvek zmluvy, ktorou sa spotrebiteľovi poskytuje určité plnenie (vec, výkon, služba). V odseku 2 ustanovenia § 52 je zakotvená absolútna neplatnosť takých dojednaní alebo dohôd, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 53 ods. 5 absolútnu neplatnosť spôsobujú aj neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách. Je potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 OBZ. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 dohodne uzavretie spotrebiteľskej zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem pojmového vymedzenia a podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Podľa Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obchodného zákonníka štvorročná (§ 397 . Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude potrebné aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu. V zmysle novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od l. mája 2014 v zmysle § 5b orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto ustanovenie ukladá povinnosť najmä súdom z úradnej povinnosti (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Táto úprava je odlišná od úpravy v § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého súd prihliadne na premlčanie len na námietku dlžníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k tejto novej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, musia túto otázku súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred l. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v čase rozhodovania. Dodávateľ je subjekt, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka každého dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom (bez ohľadu na to, či ide o súkromných dodávateľov, alebo o štátne podniky). Vzhľadom na rozsah uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr. na základe živnostenského oprávnenia). Za spotrebiteľa sa považuje iba fyzická osoba. Pojem spotrebiteľská zmluva je potrebné vnímať v užšom a širšom zmysle, a to najmä pokiaľ ide o uplatňovanie právnej úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Má to význam aj z hľadiska práv právnických osôb ako spotrebiteľov, okrem práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami. Právnické osoby nemožno totiž vo všeobecnosti vylúčiť z ochrany spotrebiteľa. Aj právnická osoba môže uzavierať zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a napríklad uplatňovať zodpovednosť za vady podľa občianskoprávnej úpravy. V súvislosti s problematikou ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv treba teda rozlišovať - spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle ako osobitný druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Pri týchto zmluvách teda platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53 ods. 4 písm. a) OZ, a to že za neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, -spotrebiteľské zmluvy v širšom zmysle, za ktoré možno považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide.

15. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z rozsahu vykonaného dokazovania zaujal názor, že Zmluvou o úvere uzavretej dňa 05.06.2014 účastníci úverovej zmluvy založili občianskoprávny vzťah. Úverová zmluva je svojim charakterom zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere, je zmluvou

spotrebiteľskou, v ktorej sa zmluvné podmienky nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka s použitím zákona o ochrane spotrebiteľa a Smernice Rady č. 93/13/EHS v neprospech spotrebiteľa. Podmienky predmetnej zmluvy o úvere žalovaný porušil, nakoľko nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, preto súd žalovaného zaviazal na zaplatenie zostatku dlhu. Obrana žalovaného, že úverovú zmluvu uzavrel v omyle neobstojí, konanie žalovaného vyvoláva podozrenie na nekalú činnosť v snahe získať finančné prostriedky. Z výpovede žalovaného vyplýva, že úverovú zmluvu uzatváral vo vedomí, že finančné prostriedky budú poukázané na účet tretej osoby, ktorá ich údajne potrebovala na preukázanie svojej solventnosti a disponibility. Žalovaný od počiatku vedel, že účet, ktorý on sám oznámil žalobcovi, nie je jeho a že požičaná suma bude poukázaná na účet a pre potreby niekoho iného. V zmluvnom vzťahu so žalobcom je však žalovaný, ktorý uzavrel úverovú zmluvu a vzal na seba záväzok vrátiť finančné prostriedky za dohodnutých podmienok. Je bezvýznamné z pohľadu žalobcu, ako žalovaný naložil s jemu poskytnutými finančnými prostriedkami, ale podstatné je, že z uzavretej úverovej zmluvy vyplývajú pre žalovaného zmluvné povinnosti, ktoré si musí voči žalobcovi splniť.

16. Podľa § 37 ods.1 právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

17. V ustanovení § 37 ods.1 sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo: -slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok, prípadne konajúci by sa dovolával neslobody, hoci právny úkon, ktorý urobil, bol jeho povinnosťou a pritom druhý účastník by tvrdil, že sa nemohol slobodne rozhodnúť, či právny úkon, ktorý bol povinný urobiť, urobí, alebo ho neurobí. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie, t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým násilím. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len v prípade, keď: - je protiprávne, t.j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať. Možno teda usúdiť, že nejde o bezprávnu vyhrážku, ak veriteľ hrozí dlžníkovi, u ktorého zistil zvýhodnenie iného veriteľa, trestným oznámením pre uvedený trestný čin alebo mu pohrozí exekúciou predajom domu a pod. Inak však treba posudzovať hrozbou trestným stíhaním, v podstate oprávneným, ak by sa takouto hrozbou chcelo dosiahnuť uzavretie napríklad darovacej zmluvy. V takom prípade by išlo o bezprávnu vyhrážku a darovacia zmluva by bola neplatná;- vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí. Dôvodná obava vyžaduje intenzívne pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa. Pri posudzovaní dôvodnosti obavy preto nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj, povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom, -je adresná, to znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Predmetom vyhrážky nemusí byť v každom prípade konajúci, stačí, ak sa týka blízkej osoby.

18. Podľa § 49a právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

19. Podľa § 37 ods. 1 právny úkon sa musí urobiť, okrem iného, aj slobodne. Náležitosťou vôle je však aj absencia omylu, o ktorej zákon osobitne ustanovuje, že je špeciálnou vadou vôle, ktorá má určené právne dôsledky. V ustanovení § 49a je upravený omyl vo vôli, t.j. tzv. vnútorný omyl. Právna podstata

tohto omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu alebo dostatočnú predstavu o dôsledkoch právneho úkonu. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel - objektívne posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z dôvodu nerešpektovania § 43, ale aj úmyselne. Ak bol omyl vyvolaný úmyselne, právny úkon je neplatný bez ohľadu na to, či ide o omyl podstatný alebo nepodstatný. V takomto prípade ide o omyl vyvolaný ľsťou. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní. Omyl sa môže vzťahovať aj na viaceré takéto okolnosti, avšak stačí, ak došlo k omylu pri posudzovaní ktorejkoľvek nich. Právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle je relatívna neplatnosť právneho úkonu. Ak pohnútka nie je súčasťou vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno ju stotožniť s omylom podľa tohto ustanovenia. Omyl v motíve (v cieli, v zameraní) urobenia právneho úkonu preto zásadne nemožno považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.

20. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď z vykonaného dokazovania v danej právnej veci bolo nesporne preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená predmetná spotrebiteľská zmluva, keďže žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere) konal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. S poukazom na vyššie uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Pokiaľ žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že predmetná zmluva je neplatná, keďže bola uzavretá v omyle, prípadne podvodom, o ktorom je možné, že vedel aj žalobca a to na skutkovom základe uvedenom žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie, pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal nedostatok jeho vôle uzatvoriť predmetnú zmluvu s poukazom na neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 OZ, keď tvrdil, že tretia strana mala zneužiť jeho situáciu a vylákala od neho uzavretie úveru a uviedol, že disponuje „aj dôkazom -tvrdením, že by na uvedenom podvode mal mať účasť aj samotný žalobca a majetkový prospech jeho zamestnanec priamo v úvere vystupujúci“ a pokiaľ žalovaný namietal, že súd sa uvedeným nezaoberal, neskúmal náležitosti predmetného právneho úkonu aj z hľadiska namietaného nedostatku vôle a slobody, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa s obranou žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie úplne a riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na vykonané dokazovanie vo veci, z ktorého úplne zistil skutkový stav veci potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a vyvodil správne skutkové a právne závery s prihliadnutím na bremeno tvrdenia a preukazovania v zmysle ustanovenia § 120 ods.1 veta prvá OSP, podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keď skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, avšak okolnosti vylučujúce toto právo sú záležitosťou žalovaného. Keďže žalovaný na svoju obranu neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie potom nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. V konaní bolo nesporne na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný predmetnú úverovú zmluvu podpísal, potom čo bol s jej obsahom oboznámený, teda zmluvy si prečítal a s jej obsahom súhlasil. V konaní nebolo preukázané, že podmienky za ktorých žalovaný uzavrel predmetnú úverovú obmedzovali žalovaného vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, preto možno prijať záver, že jeho prejavená vôľa bola slobodná. Žalovaný predmetnú úverovú zmluvu podpísal slobodne, preto bola splnená aj podmienka slobody prejavu vôle podľa § 37 OZ. Z vykonaného dokazovania vyplýva i ten právny záver, že žalovaný mal správnu a dostatočnú predstavu o dôsledkoch predmetného právneho úkonu (úverovej zmluvy) a v konaní nebolo preukázané, že by žalobca nejaký omyl vyvolal alebo o ňom vedel. Teda nemožno s poukazom na obranu žalovaného v danej právnej veci uvažovať o neplatnosti právneho úkonu s

poukazom na ustanovenia § 37 ods.1 a § 49a OZ. Predmetná úverová zmluva je jasná a zrozumiteľná po obsahovej stránke. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že predmetná zmluva bola vyhotovená v predpísanej písomnej forme, jednalo sa o určitý a zrozumiteľný právny úkon, ktorý mal všetky náležitosti úverovej zmluvy. Pri posudzovaní platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska § 37 ods. 1 OZ, teda z hľadiska, či vôľa žalovaného v tomto právnom úkone vyjadrená bola slobodná a vážna odvolací súd ďalej uvádza, že existenciu slobodnej a vážnej vôle žalovaného nebolo možné posudzovať len podľa tvrdení žalovaného, určujúce boli všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Žalovaný mal možnosť predmetnú zmluvu v jej písomnom vyhotovení prečítať, pričom už z označenia tohto právneho úkonu mu muselo byť zrejmé, aké následky sú s ním spojené. V priebehu celého konania v tejto veci nebola preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by čo i len spochybnila jeho spôsobilosť pochopiť obsah predmetnej zmluvy a nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žalovaným prejavená vôľa nie je vážna alebo slobodná. Odvolací súd poukazuje, že pre právny záver, že v danej právnej veci ide o právny úkon neplatný v zmysle § 37 ods. 1 a § 47a OZ, nedávali výsledky vykonaného dokazovania žiadny podklad. Ľahkomyselné konanie žalovaného nemožno považovať za konanie nie vážne, neslobodné, či konanie v omyle s následkom neplatnosti právneho úkonu. Žalovaný pre úspešnosť svojej obrany mal tvrdiť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na ich preukázanie, keďže bolo procesnou dôkaznou povinnosťou žalovaného uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (žalovaný však neuviedol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení) a následne by bolo na rozhodnutí súdu, ktoré z označených dôkazov by vykonal.

21. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

22. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP.

23. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

24. Odvolací súd v súlade ustanovením § 232 ods. 4 upresnil mechanizmus vykonateľnosti splátok a doložku cross default vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

25. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 a § 255 ods. 1 a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .