Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/55/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., W. W. XXXX/XX, o zaplatenie 2.060,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 4. septembra 2014 č. k. 15C/169/2014-50 v jeho zamietajúcej časti takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 30. 05. 2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 2.060,20 eura spolu s úrokom z omeškania 138,29 eura a ročným úrokom z omeškania 8,05% zo sumy 2.059,26 eura od 05. 04. 2014 do zaplatenia, ako aj trovy konania.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 40 eur zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 96 ods. 1 a 3 OSP, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 100 ods. 1, § 101, § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj vykonaným dokazovaním. Súd na právny vzťah založený zmluvou medzi stranami sporu aplikoval Občiansky zákonník, nakoľko predmetné zmluvy považoval za spotrebiteľské podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s ust. § 52 OZ. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 mal súd za preukázané, že SLSP, a. s. postúpila na žalobcu predmetnú pohľadávku voči žalovanej. Prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 súd zistil, že pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.304,71 eura, ktorá pozostávala z istiny v sume 2.119,26 eura, z riadneho úroku v sume 0,94 eura a z úroku z omeškania v sume 184,51 eura. Súd ďalej zistil, že počet dní omeškania ku dňu postúpenia pohľadávky (ku dňu 27. 06. 2013) predstavoval 755 dní. Zmluvou o kontokorentnom úvere zo dňa 26. 11. 2003 mal súd preukázané, že postupca poskytol žalovanej úver vo výške úverového rámca 10.000 Sk (331,94 eura) a žalovaná sa zaviazala splatiť úver v pravidelných mesačných splátkach. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11. 2004. Strany si dohodli úrokovú sadzbu vo výške 10,85% ročne. Zmluvou o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 19. 10. 2000 mal súd preukázané, že postupca poskytol žalovanej úverovú kartu s limitom platobnej karty vo výške 663,88 eura a žalovaná sa zaviazala splácať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach. Z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní

záväzku súd zistil, že žalovaná dňa 03. 01. 2014 písomne uznala, čo do dôvodu aj výšky, dlžnú sumu 2.119,26 eura a zaviazala sa splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 20 eur. Žalobca zobral počas konania návrh v časti o zaplatenie sumy 40 eur späť, preto súd konanie v tejto časti podľa § 96 ods. 1 až 3 OSP zastavil. Žalovaná vzniesla vo veci námietku premlčania uplatneného práva, pričom túto súd považuje za dôvodne vznesenú. Zároveň vzhľadom na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2014 súd z úradnej povinnosti musí v spotrebiteľských veciach pri uplatnených nárokoch prihliadať na premlčanie, a preto v zmysle tohto ustanovenia nie je možné priznať žalobcovi úspech. V danej veci právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej kontokorentný úver dňa 26. 11. 2003, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11. 2004. Na základe zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 19. 10. 2000 bola dňa 19. 10. 2000 žalovanej vydaná platobná karta so splatnosťou do 31. 10. 2002. Vzhľadom na uvedené veriteľovi začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy dňom nasledujúcim po splatnosti úveru, teda dňom 26. 11. 2004. Táto všeobecná premlčacia doba veriteľovi uplynula dňa 26. 11. 2007. Keďže žaloba na začatie konania bola na súd prvej inštancie podaná až dňa 30. 05. 2014, teda zjavne po uplynutí všeobecnej 3- ročnej premlčacej doby, súd, konštatujúc dôvodne vznesenú námietku premlčania a taktiež poukazujúc na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. uplatnené právo žalobcovi priznať nemohol a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Z výsluchu žalovanej mal za preukázané, že pri podpisovaní dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach dňa 03. 01. 2014 nemala vedomosť o tom, že dlžná suma je premlčaná. Preto nemohli vzniknúť právne následky uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v súvislosti s týmto konaním ani žiadne trovy nevznikli.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 25. 11. 2004, a teda dňom nasledujúcim začala plynúť 3-ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka. Súd neprihliadol na dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, keďže z výsluchu žalovanej mal za preukázané, že pri podpisovaní predmetnej dohody nevedela o tom, že dlžná suma je premlčaná, a preto nemohli vzniknúť právne následky uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa nestotožnil, nakoľko v danej veci sa jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že tento právny vzťah, bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom. To znamená, že v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, a to 4-ročnú premlčaciu dobu. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie NS SR 6MCdo 4/2012, ktoré jednoznačne uvádza, že na zmluvu o úvere sa aplikuje 4-ročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal ďalej na dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 03. 01. 2014, prostredníctvom ktorej žalovaná uznala svoj záväzok voči pôvodnému veriteľovi, čo do dôvodu a výšky. Túto skutočnosť potvrdzuje aj konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky, prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je aj uznanie dlhu zo strany žalovanej ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stala právne bezvýznamnou a začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Poukazuje na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ, čo potvrdzuje aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. Na rozdiel od uvedeného, právna úprava obsiahnutá v ust. § 558 spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že ust. § 110 ods. 1 nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uhnal o jeho premlčaní a jeho následkoch. Podpísaním dohody došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta OZ, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v tomto prípade nastal. Žalovaná si bola vedomá svojho existujúceho záväzku a v súlade s dobrými mravmi a svojím svedomím ho chcela uhradiť, avšak vzhľadom na svoju finančnú situáciu ho nemohla uhradiť naraz v plnej výške, preto sa slobodne

rozhodla uzavrieť so žalobcom dohodu, v zmysle ktorej jej je umožnené uhradiť existujúci záväzok postupne v splátkach podľa možnosti. Tým, že žalovaná podpísala dohodu, prejavila svoju vôľu záväzok splniť, čo je zároveň aj v jej záujme, pretože po splnení nebude figurovať v databáze neplatičov. Išlo o slobodný prejav vôle žalovanej, ktorá si bola vedomá svojho záväzku, uzavrela so žalobcom predmetnú dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v splátkach podľa jej možnosti. Zároveň poukázal na skutočnosť že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaná sa dohodla s veriteľom na splátkach a zároveň uznala svoj záväzok. Takéto vyhodnotenie listinných dôkazov považuje za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu žalovanej ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nemusia vrátiť. Takýmto postupom súdu budú veritelia nútení neposkytnúť dlžníkom možnosť splácania dlhu v splátkach, ale okamžite pohľadávky uplatniť na súde. Má za to, že jeho právo premlčané podľa Obchodného zákonníka nie je. Navrhuje, aby odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a tento zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie.

4. Žalovaná sa písomne k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (podľa § 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

6. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa návrhom podaným na súde prvej inštancie dňa 30. 05. 2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 2.060,20 eura spolu s úrokom z omeškania 138,29 eura a ročným úrokom z omeškania 8,5% zo sumy 2.059,26 eura od 05. 04. 2014 do zaplatenia, ako aj trovy konania. V konaní preukázal, že Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenej podľa § 524 a nasl. zo dňa 27. 06. 2013 medzi postupcom SLSP, a. s. so sídlom Tomášikova 48, Bratislava a žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky aj voči žalovanej. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 26. 11. 2003 zmluvu č. 26339037/1/2, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 2.304,71 eura, ktorá pozostávala z istiny 2.119,26 eura, riadneho úroku 0,94 eura, úroku z omeškania 184,51 eura, pričom v súlade s prílohou k zmluve o postúpení postupca SLSP, a. s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky v uvedenej predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalobca si sumu 184,51 eura predstavujúcu úrok z omeškania v tomto konaní neuplatňuje. Žalovaná odo dňa postúpenia pohľadávky uhradila nasledovné sumy: 20 eur dňa 05. 02. 2014, 20 eur dňa 07. 03. 2014 a 20 eur dňa 04. 04. 2014. Z predloženej Zmluvy o kontokorentnom úvere uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom SLSP, a. s. a žalovanou zo dňa 26. 11. 2003 vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý úverový rámec 10.000 Sk s úrokovou sadzbou 10,85% s mesačnými splátkami, pričom konečná splatnosť úveru mala nastať dňa 25. 11. 2004. Z ďalej predloženej Zmluvy o vydaní a používaní bankomatovej karty zo dňa 19. 10. 2000 mal súd preukázané, že pôvodný veriteľ SLSP, a. s. poskytla žalovanej úverovú kartu s limitom platobnej karty do 20.000 Sk (663,88 eura). Z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok SLSP, a. s. na žalobcu vyplynulo, že voči žalovanej bola postúpená pohľadávka v celkovej výške 2.304,71 eura, z čoho istina predstavuje 2.019,26 eura, úroky 185,45 eura, počet dní omeškania 755, dátum poslednej úhrady 01. 06. 2011 a výška poslednej úhrady 409 eur. Žalobca v konaní predložil Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 03. 01. 2014, z ktorej vyplýva, že žalovaná uznala svoj záväzok, čo do dôvodu a výšky, ktorý jej vznikol s pôvodným veriteľom SLSP, a. s., ktorá dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 2.119,26 eura, nákladov na inkasné konanie 150 eur a úroku z omeškania 8,50% ročne zo sumy 2.019,20 eura od 27. 06. 2013 až do splatnosti. V bode 3. dohody sa účastníci tejto dohody dohodli, že žalovaná splatí svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach vo výške 20 eur v 20-ty deň v mesiaci s dátumom prvej splátky 20. 01. 2014. V konaní vypočutá žalovaná uviedla, že podpísala dohodu o uznaní záväzku, pretože išlo o to, že tento úver bude riadne platiť. Bol u nej p. U. ktorý jej dal šeky s tým, že bude pohľadávku splácať mesačne vo výške 20 eur. Na otázku súdu uviedla, že nemala vedomosť o tom, že by dlžná suma bola premlčaná. Voči uplatnenému nároku vzniesla námietku premlčania.

7. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

9. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Po preskúmaní veci odvolacím súdom, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil i po právnej stránke. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach len poukazuje na tieto dôvody (§ 387 ods. 2 .

11. S ohľadom na dôvody podaného odvolania odvolací súd udáva nasledovné: Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka na danú vec, keď mal za to, že v danom prípade ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah a v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, je táto jeho námietka nedôvodná z nasledovných dôvodov: Z obsahu spisu v prejednávanej veci je nesporné, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t.j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľka, osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na všeobecné obchodné podmienky zmluva odkazuje. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromno-právna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. S poukazom na § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat lex generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, kde je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade , a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy a povaha tejto právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť ani v dôsledku postúpenia pohľadávky. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola (aj z hľadiska premlčania dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majú tiež zároveň spotrebiteľský charakter, z ústavno-právneho hľadiska nespochybnil ani Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR z 19. júna 2013 sp. zn. I ÚS 402/2013).

12. Žalobca vo svojom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka, pričom poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj krajských súdov, v zmysle ktorých na vzniknuté zmluvy o úvere je potrebné aplikovať , odvolací súd považoval túto jeho námietku za nedôvodnú. Poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra 2017 č. k. 3Cdo 87/2017, v ktorom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ktoré riešili otázku, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšie

rozhodnutia týkajúce sa danej problematiky a napriek uvedenému dospel k záveru, že nie je dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Na druhej strane je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy a vzhľadom na princíp ochrany spotrebiteľa dospel k záveru, že v prípade duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Poukázal na to, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i z obsahu Smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“.

13. Žalobca za ďalší podstatný dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia považuje nesprávne právne posúdenie Dohody o uznaní záväzkov a úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako neplatnú. Odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu nestotožňuje a stotožňuje sa s tým, ako uviedol súd prvej inštancie, že v danom prípade pri uzatváraní Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach došlo zo strany žalobcu k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Dohoda je nazvaná ako Dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, a teda žalobca sa pod zámienkou uzavretia dohody o splátkovom kalendári snaží dosiahnuť uznanie záväzku spotrebiteľa a tým si predĺžiť premlčaciu dobu. Aj keď text o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch je umiestnený v časti o uznaní záväzku, ide o predtlačený formulár, písaný malým písmom, pričom vyhlásenie o tom, že spotrebiteľ má vedomosť o premlčaní dlhu, je uvedený ako posledná veta tohto bodu. Sama žalovaná v konaní uviedla, že ju navštívil p. U. (zrejme pracovník žalobcu), pričom išlo o to, koľko bude mesačne platiť. Dohodli sa na splátkach 20 eur mesačne a dal jej šeky. Dohodu o uznaní dlhu podpísala, pričom nevedela, že dlh je premlčaný. Uvedené naznačuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, a preto uplatnená námietka premlčania bola dôvodná a súd prvej inštancie správne prihliadol na premlčanie nároku žalobcu. Len ťažko možno predpokladať, že žalovaná (čo v konaní aj priznala) mala záujem o uznaní svojho záväzku a bola si vedomá a poznala jeho právne následky. Žalovaná podpísaním takejto dohody nič nezískala, naopak, vlastným úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie zhoršila, pokiaľ by došlo k platnému uznaniu záväzku a tým aj k predĺženiu premlčacej doby.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal, i keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak tejto žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia následne rozhoduje podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, ako aj z dôvodu hospodárnosti v zmysle čl. 17 odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .