Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/21/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1. V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom Z.. hrdinov XXX/XX, XXX XX Z., 2. O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. hrdinov XXX/XX, XXX XX Z., 3. M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XXX, za účasti Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 3.476 eur s prísl., takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2C/164/2014-132 zo dňa 3.2.2016

rozhodol:

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal toho, aby súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.476 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 10.9.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.8.2010 do 9.9.2012 vo výške 182,12 eura. Žaloba bola odôvodnená tým, tým, že pohľadávka voči žalovaným v 1. až 3. rade mu bola postúpená na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 uzatvorený s postupcom Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava. Dňa 15.4.2004 postupca a žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili Zmluvu č. 620699297, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov (ďalej aj „VOP“). Na základe tejto Zmluvy SLSP, a. s. poskytla žalovaným v 1. a 2. rade peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalovaný v 3. rade prevzal na seba ručiteľský záväzok. Jeho pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu 7.287,62 eura, ktorá pozostávala z istiny 6.772,09 eura, riadneho úroku 0,- eur, úroku z omeškania 515,53 eura a ostatného príslušenstva 0,- eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca SLSP, a. s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Sumu 515,53 predstavujúcu úrok z omeškania si v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si splátky úveru splatné od 31.8.2010 do 20.3.2014 v počte 44 a celkovej výške 3.476,- eura. Splátky pôvodne splatné od 20.3.2014 sa stali splatnými dňa 9.9.2012, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne. Pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 9.9.2012 si uplatňuje úrok z omeškania od toho dňa. Súd prvej inštancie pôvodne o žalobe rozhodol rozsudkom č.k. 2C/164/2014-74 zo dňa 14.1.2015, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 19Co/183/2015-121 zo dňa 8.9.2015 z

dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Súdu prvej inštancie bolo okrem iného uložené, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu v zmysle posúdenia toho, ktorý právny predpis na nárok vyplývajúci z konkrétneho záväzkového vzťahu má byť aplikovaný, s argumentáciou týkajúcou sa existencie alebo neexistencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzkového vzťahu tak, ako bolo tvrdené v žalobe. Právny vzťah posúdil ak vzťah spotrebiteľský, argumentáciu žalobcu o potrebe aplikácie Obchodného zákonníka mal za nedôvodnú s odkazom na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015. Dospel k záveru o tom, že postupca (Slovenská sporiteľňa, a.s.) neukončila záväzkovoprávny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane druhej, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nebola vypovedaná zmluva, taktiež nedošlo k odstúpeniu od nej. K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.8.2012. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti) Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úroku z neho v celosti inému subjektu. Žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru, spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, potom, čo bol klient voči banke nepretržite dlhšie viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, uvedené predpoklady sú predpoklady zákonné. V čase postúpenia Slovenská sporiteľňa, a.s. mohla postúpiť iba splatné splátky, t. j. splátky splatné od 21.1.2008 do 21.3.2011. Žalobca si žalobou uplatnil z tohto obdobia splátky splatné od 20.8.2010 do 20.3.2011. Žaloba bola na súd podaná po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty na čo súd podľa § 5 zák. č. 250/2007 Z.z. prihliadol a vo zvyšku podľa súdu prvej inštancie žalobca nemal aktívnu legitimáciu v dôsledku nesplnenia podmienok ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto súd žalobu zamietol. Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. - § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1 až 3 v znení účinnom k 15.4.2004, § 52 ods. 2 v znení účinnom od 1.4.2015, § 100 ods. 1, § 101, § 103, z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a s odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, majúc za to, že súd prvej inštancie vo veci nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ súd zamietol návrh z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, nerozhodol správne. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Pokiaľ by toto ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Podľa žalobcu banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Taktiež nie je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo ku dňu 9.9.2012 dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S pohľadávkou, ktorá bola na neho postúpená Slovenskou sporiteľňou, a.s. prešlo aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené, aj vo Všeobecných obchodných podmienkach jeho právneho predchodcu sú uvedené oprávnenia banky v prípade porušenia zmluvnej povinnosti klientom banky. Postúpením pohľadávky stal sa žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka je právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, v dôsledku nesplnenia povinnosti sa stáva splatným celý dlh, vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca uviedol, že súdu predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, čo zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/2001, žalobca uviedol taktiež, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, ide o úpravu výnimky z bankového tajomstva a toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. S nedoručením výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca taktiež namietal rozhodnutie o trovách konania.

3. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Podľa nej súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutkový stav, tento správne posúdil a správne rozhodol.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( § 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. 6. V dôvodoch uznesenia č. k. 19Co/183/2015-121 z 8.9.2015, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 2C/164/2014-74 zo 14.1.2015 zrušil, bolo uvedené, že povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu v zmysle posúdenia toho, ktorý právny predpis nárok vyplývajúci z konkrétneho právneho vzťahu má byť aplikovaný vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že je potrebná aplikácia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu z 15.4.2004. V dôvodoch bolo taktiež uvedené, že je potrebné vysporiadať sa s otázkou týkajúcou sa existencie alebo neexistencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. 7. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu a jeho procesné úkony realizované v štádiu konania po zrušení rozsudku zo 14.1.2015 neboli dôsledné a neboli ani úplné. 8. V prvom rade je potrebné uviesť, že v zmysle § 43 ods. 1 OSP platného v čase jeho rozhodovania, bolo povinnosťou súdu vyzvať účastníka k tomu, aby neúplné podanie doplnil v lehote, ktorú mu určí. Žalobca ako na jeden z dôkazných prostriedkov odkázal žalobou na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré mali byť k žalobe pripojené, avšak neboli. Na znenie Všeobecných obchodných podmienok žalobca poukázal aj v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie zo 14.1.2015, argumentujúc týmito podmienkami. Súd prvej inštancie však žalobcu na odstránenie neúplnosti podania nevyzval, ani pred rozhodnutím svojim rozsudkom zo 14.1.2015, ani po zrušení tohto rozsudku odvolacím súdom, pričom táto okolnosť má vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia o nároku, ktorý je predmetom konania. 9. Úlohou súdu prvej inštancie bolo taktiež vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu o tom, ktorý právny predpis má byť na daný vzťah aplikovaný. Súd v napadnutom rozsudku k aplikácii Občianskeho zákonníka, nielen vo vzťahu k možnému premlčaniu nároku odkázal na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015 konštatujúc, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 2 v znení, na ktoré súd poukázal (akcentujúc tretiu vetu tohto ustanovenia „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkov je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka“) bolo do Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý však v intertemporálnych ustanoveniach nedáva odpoveď na možnú kolíziu novej a starej hmotnoprávnej úpravy. V takom prípade ako vyplýva z teórie práva, ak má byť súdom realizovaný ústavne súladne výklad zákona, je potrebné vychádzať z princípov právneho štátu, jedným z ktorých je zákaz retroaktivity, t. j. zákaz retroaktívneho výkladu v zmysle odmietnutia zásahu do ochrany majetkových práv zaručených Ústavou, zásahu do legitímnych očakávaní subjektov záväzkových vzťahov. Uvedený názor akcentoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“). K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý ja taktiež významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je výnimočne možné sa odchýliť a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením. ( I. ÚS 238/04).

10. V súvislosti s absenciou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukázal súd prvej inštancie na to, že keďže veriteľ, ktorý úver na základe úverovej zmluvy poskytol - Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Podľa súdu prvej inštancie, keďže žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, nie je oprávnený ani úvery spravovať vo vlastnej réžii, vyhlásenie splatnosti je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod spravovanie úveru. V súvislosti s týmto názorom súdu prvej inštancie sa žiada upriamiť pozornosť na ust. § 3 ods. 2 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období, v zmysle ktorého bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy ak osobitný predpis neustanovuje inak. V konkrétnom prípade však už úver poskytnutý bol, bankou, postupník žiadne peňažné prostriedky neposkytuje, rieši sa len návratnosť poskytnutého úveru, s ktorou priamo súvisí je možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ak dlžník zmluvne dohodnuté podmienky neplní. Nie je ani zrejmé z čoho, z akého ustanovenia vyplýva, že vyhlásenie splatnosti úveru je pojmovo a významovo podraditeľné pod pojem správy úveru, prečo by úkon súvisiaci s vyhlásením splatnosti úveru nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie poskytovať úvery.

11. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že dôvody pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie boli dané, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Úlohou súdu prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania bude opätovne rozhodnúť o nároku uplatnenom žalobou. Žalobcu v súlade s ust. § 129 ods. 1 vyzve na odstránenie neúplnosti jeho podania, vysporiada sa s dôvodmi, pre ktoré bol odvolacím súdom rozsudok zrušený, aj s odvolacími námietkami žalobcu. Pri posudzovaní predpokladov pre postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu sa vysporiada s ust. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období, z ktorého vyplýva účel tohto zákona, vychádzajúc z účelu zákona sa pritom vykladajú aj jeho jednotlivé ustanovenia, t. j. au ustanovenie § 92 ods. 8 zákona, ust. § 91 ods. 1 veta prvá a ďalšie a v kontexte s nimi aj zmluvne upravené vzťahy účastníkov záväzkového vzťahu. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.