Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cpr-1-2016.pdf
PDF · 97.02 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K2-25Cpr/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou Mgr. Janou Koščovou v spore žalobkyne: Y. D., A.. XX.X.XXXX, W. X. X, X., právne zastúpenej JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému P. M. - B., N. XX, X. A. Q., G.: XXXXXXXX v konaní o zaplatenie 1.742,08 Eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1.706,94 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.706,94 Eur od 1.8.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Štát má proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Žalobkyňa žalobou podanou súdu 12.9.2016 žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.742,08 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.742,08 eur od 1.8.2014 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Žalobu odôvodnila skutočnosťou, že strany sporu uzatvorili 15.4.2009 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vzniklo žalobkyni pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalovaný z dôvodu zrušenia prevádzky ponúkol žalobkyni dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 15.6.2016, s ktorou dohodou žalobkyňa nesúhlasila, nakoľko jej žalovaný neuhradil mzdu za mesiac apríl 2016 a nevydal stravné lístky za mesiac apríl 2016. Žalobkyňa poslala žalovanému doporučený list o okamžitom skončení pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm.b/ Zákona č. 311/2001 Z.z. a vyzvala žalovaného na úhradu zameškanej mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, pričom predmetný list o okamžitom skončení pracovného pomeru bol žalovanému doručený 20.6.2016, pracovný pomer teda bol ukončený dňom 20.6.2016. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatňuje nároky ku dňu skončenia pracovného pomeru, náhradu za stravné lístky v sume 168,30 Eur (51 ks á 3,30 Eur), náhrada za 11 dní dovolenky v mesiaci jún 2016 s denným vymeriavacím základom 27,30 eur, t.j. spolu 301,07 Eur, náhrada za mzdu v mesiaci jún 2016 v období od 16.6.2016 do 20.6.2016 za dva pracovné dni v sume 54,74 Eur, náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku 4,5 dňa 123,17 Eur (á 27,37 eur na deň), náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v sume 1.094,80 Eur v sume priemerného mesačného zárobku 547,40 Eur za mesiac, teda spolu 1.742,08 eur. Náhrada mzdy žalobkyni v sume priemerného mesačná zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov nebola žalobkyni vyplatená so mzdou za posledný mesiac trvania pracovného pomeru do 31.7.2016, teda od 1.8.2016 je žalovaný v omeškaní.
2. Žalobkyňa v konaní predložila na preukázanie svojich tvrdení pracovnú zmluvu uzavretú stranami sporu dňa 15.4.2009, Dodatok č. 6 k pracovnej zmluve zo dňa 1.1.2016, List o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 13.6.2016, kópiu poštovej doručenky o doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanému s dátumom prijatia okamžitého skončenia 20.6.2016, kópie výplatných pások žalovanej za mesiac január, február, marec a máj 2016.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe podanom súde 26.10.2016 namietal nárok uplatnený žalobou v celom rozsahu, pričom uviedol, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu ako zamestnanca nebolo platné, pretože podľa tvrdení žalobcu v žalobe mzda za mesiac apríl 2016 bola uhradená žalobkyni najneskôr 31.5.2016, čím nemohlo dôjsť k naplneniu hmotnoprávnej podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkyne tak bolo predčasné a nezakladalo by právne účinky, ak by zo strany žalovaného došlo k podaniu žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V zákonom požadovanej lehote však podaním takejto žaloby zo strany žalovaného nedošlo. Žalovaný chcel so žalobkyňou ukončiť pracovný pomer dohodou. Žalobkyňa v júni 2016 u žalovaného nepracovala žiadne dva pracovné dni, teda nárok na výplatu dvoch pracovných dní v sume 54,74 Eur je nedôvodný, ako aj nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku 4,5 dňa v sume 123,17 Eur, keďže dovolenku za rok 2015 vyčerpala v celom rozsahu. Konanie žalobkyne ako zamestnanca podľa názoru žalovaného je možno považovať za zneužitie práva, keďže žalobca na úkor žalovaného skončil pracovný pomer neplatným spôsobom a napriek tomu požaduje od žalovaného náhradu mzdy, a to z dôvodu, že žalovaný neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v lehote nenamietal. Taktiež žalovaný neeviduje, že by dlhoval žalobkyni za stravné lístky 168,30 Eur. Žalovaný taktiež namietal správnosť výpočtu náhrady mzdy v zmysle § 134 ods. 2 Zákonníka práce.
4. Súd pri posúdení skutkového stavu vychádzal zo žalobkyňou predložených listinných dôkazov, ktorých obsah neoboznamoval, nakoľko tieto boli žalovanému doručené a ich obsah nebol sporný, výpoveďou žalobkyne, závermi znaleckého posudku č. 49/2017 vypracovaného v konaní Ing. Milanom Lagoszom.
Podľa ust. § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.
Podľa ust. § 69 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, b) zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,
Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
5. Z výpovede žalobkyne, ako aj z pracovnej zmluvy predloženej žalobkyňou v konaní mal súd za preukázané, že medzi stranami bola uzatvorená dňa 15.4.2009 pracovná zmluva, na základe ktorej žalobkyni vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú. Z výpovede žalobkyne, ako aj vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že medzi stranami sporu nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Žalobkyňa listom zo dňa 13.6.2016 oznámila žalovanému ukončenie pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce z dôvodu neuhradenia mzdy za mesiac apríl 2016 v lehote do 30.5.2016. V zmysle čl. IV pracovnej zmluvy uzavretej stranami sporu vyplýva dohodnutý výplatný termín mzdy najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca pozadu za každé mesačné obdobie.
6. Žalovanému bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyňou dané žalovanému dňa 20.6.2016, čo potvrdzuje kópia poštovej doručenky predloženej žalobkyňou v konaní.
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe potvrdil, že neplatnosť predmetnej výpovede v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote odo dňa kedy mal pracovný pomer skončiť neuplatnil na súde.
8. Žalobkyňa v konaní predložila potvrdenie o čerpaní dovolenky v období od 1.6.2016 do 15.6.2016 v počte 11 pracovných dní.
9. Žalobkyňa svojou výpoveďou potvrdila skutočnosti uvádzané v žalobe, teda že žalovaný ukončil prevádzku, kde žalobkyňa pracovala na základe pracovnej zmluvy k 30.5.2016, pracovný pomer so žalovaným ukončila okamžitým skončením pracovného pomeru ku dňu prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru 20.6.2016, pričom dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru z jej strany bolo, že jej mzda za apríl 2016 nebola vyplatená do konca nasledujúceho mesiaca. Náhradu za stravné lístky v počte 51 ks po 3,30 za 1 ks uplatnila za mesiace február, marec, apríl, máj, nakoľko tieto jej žalovaný nevydal. Zároveň si uplatnila náhradu dovolenky za 11 dní v mesiaci jún 2016. Náhradu mzdy za dva pracovné dni v období od 16.6. do 20.6.2016, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 123,17 Eur, náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za dobu dvoch mesiacov počas výpovednej doby v sume spolu 1094,80 Eur, 2 pracovné dní v mesiaci jún 2016 v období od 16.6.2016 do 20.6.2016 nepracovala z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa.
10. Zo záverov znaleckého posudku č. 49/2017 vypracovaného v konaní znalcom Ing. Milanom Lagoszom vyplýva, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy za dva pracovné dni v období od 16.6.2016 do 20.6.2016 v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce vychádzajúc z pracovnej zmluvy a dodatku č. 6 k pracovnej zmluve v sume 88,10 eur brutto, náhrada mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce v zmysle záveru znaleckého posudku predstavovala sumu 1.094,54 eur, pričom znalec pri výpočte náhrady príjmu vo výške priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu po dobu dvoch mesiacov vychádzal z predpokladu, že pracovný pomer skončil v druhom štvrťroku 2016. Náhrada mzdy za vyčerpaných 11 dní dovolenky v období od 1.6. do 15.6.2016 v zmysle § 116 ods. 1 Zákonníka práce predstavovala v zmysle záverov znaleckého posudku sumu 276,90 eur brutto, náhrada za nevyčerpaných 4,5 dňa dovolenky do skončenia pracovného pomeru v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce predstavovala sumu 113,28 eur, náhrada stravného za mesiace február, marec, apríl, máj 2016 u žalovanej predstavovala sumu 167,50 Eur, pričom znalec vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný neposkytol žalobkyni stravné lístky a zároveň v uvedenom období zrazil žalobkyni 63,70 Eur za stravné lístky zo mzdy. Zároveň z výplatných pások vyplynulo, že žalobkyňa odpracovala spolu v mesiacoch februári, marci a máji 60 pracovných dní, vznikol jej teda nárok na náhradu za neposkytnuté stravné lístky v sume 103,80 Eur a náhradu za zrážky stravného 63,70 Eur.
11. Z vyššie uvedeného vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žalobkyni pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy uzavretej stranami sporu dňa 15.4.2009 na dobu neurčitú skončil okamžitým skončením pracovného pomeru doručením žalovanému 20.6.2016 v zmysle ust. § 59 ods. 1 písm.c/Zákonníka práce. Žalovaný ako vyplýva z vyjadrení strán sporu v zmysle § 77 Zákonníka práce neuplatnil na súde neplatnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne.
Podľa ust. § 69 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa ust. § 134 ods.2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. V súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom v zmysle záverov znaleckého posudku jej vznikol nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v sume 1094,52 Eur.
Podľa ust. § 116 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
13. Žalobkyňa v konaní predložila doklad o čerpaní dovolenky v období od 1.6. do 15.6.2016, pričom žalovaný v konaní nepreukázal vyplatenie náhrady za túto vyčerpanú dovolenku žalobkyni a v zmysle záverov znaleckého posudku žalobkyni vznikol nárok na náhradu za vyčerpaných 11 dní dovolenky v uvedenom období v sume 276,90 Eur.
Podľa ust. § 101 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
Podľa ust. § 102 Zákonníka práce, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.
Podľa ust. § 103 Zákonníka práce, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. Dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov. Dovolenka riaditeľa školy, riaditeľa školského výchovno-vzdelávacieho zariadenia, riaditeľa špeciálneho výchovného zariadenia a ich zástupcov, učiteľa, pedagogického asistenta, majstra odbornej výchovy, trénera športovej školy, trénera športovej triedy, korepetítora, zahraničného lektora, vychovávateľa a dovolenka odborného zamestnanca podľa osobitného predpisu je najmenej osem týždňov v kalendárnom roku.
Podľa ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
14. V zmysle výplatnej pásky žalobkyne za apríl 2016 predloženej žalovaným v konaní predstavoval zostatok dovolenky 25,5 dňa ku koncu apríla 2016, v mesiaci máj 2016 podľa výplatnej pásky žalobkyňa nečerpala žiadnu dovolenku. Po odčítaní 10 dní dovolenky za druhý polrok 2016; do ukončenia pracovného pomeru žalobkyni vznikol nárok na riadnu dovolenku za rok 2016 ku dňu skončenia pracovného pomeru v počte 15,5 dní, pričom podľa dovolenkového lístka žalobkyňa vyčerpala dovolenku 11 pracovných dní v dobe od 1.6 do 15.6.2016, žalobkyni vznikol teda nárok v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce za nevyčerpané 4,5 dňa dovolenky v súlade so záverom znaleckého posudku v sume 113,28 Eur.
Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
15. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného bol ukončený dňom 20.6.2016, pričom žalobkyňa nemohla vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa v dvoch pracovných dňoch v období od 16.6 do 20.6.2016, preto v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením jej vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku, ktorý podľa záverov znaleckého posudku predstavoval sumu 88,10 Eur brutto a žalobkyňa v žalobe uplatnila sumu 54,74 Eur.
Podľa ust. § 152 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.
Podľa ust. § 152 ods. 4 Zákonníka práce, pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.
16. Žalobca v konaní nepreukázal doručenie stravných lístkov žalovanej za mesiace február, marec, apríl a máj 2016, pričom ako vyplýva z výplatných pások, žalovaná v mesiacoch február, marec a máj odpracovala 60 pracovných dní a žalovaný jej bol povinný prispievať na stravné minimálne v sume 1,73
Eur za deň, teda za 60 pracovných dní sumu 103,80 eur a zároveň žalobkyni ako vyplýva z predložených výplatných pások zrazil na stravné sumu 63,70 Eur, teda ako vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku, žalobkyňu ukrátil o náhradu stravného v období v mesiacoch február, marec a máj spolu v sume 167,50 Eur.
17. Na základe vyššie uvedeného súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu za mzdu za výpovednú dobu dvoch mesiacov v sume priemerného mesačného zárobku v sume 1094,52 Eur, náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za dva pracovné dni v období od 16.6. do 20.6.2016 v sume 54,74 Eur, náhradu príjmu za 11 dní čerpanej dovolenky v období od 1.6. do 15.6.2016 v sume 276,90 Eur, náhradu mzdy za nevyčerpaných 4,5 dňa dovolenky v sume 113,28 eur a náhradu za stravné lístky za mesiace február, marec a máj v sume 167,50 Eur.
18. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ust. § 3 vládneho nariadenia SR č. 87/1995 Zb.z., účinného od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
19. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou žalovaných nárokov žalobkyne od 1.8.2016, súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zaviazal žalovaného na plnenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy žalobkyni tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Podľa ust. § 255 ods. 1,2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
20. Nakoľko žalobkyňa mala v konaní neúspech v nepatrnej časti (2 %), súd určil, že žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Podľa čl.4 ods. 1 C.s.p., ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
21. Súd zohľadniac okolnosť, že žalovaný mal v konaní neúspech v prevažnej miere (98 %), za analogickej aplikácie ust. § 255 C.s.p. rozhodol, že štát má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice II v lehote l5 dní odo dňa jeho doručenia v zmysle ust.§ 362 ods. 1 C.s.p. v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p. - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.) Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, žalobca má právo podať návrh na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku.