Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-119-2017.pdf
PDF · 98.22 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/119/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T.., o zaplatenie 1 089,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 13. 09. 2016, č. k. 2C/340/2019-52 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Zrušuje rozsudok vo výroku o povolení splátok a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.035,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 1.035,92 Eur od 7. 6. 2015 do zaplatenia v mesačných splátkach po 50,- Eur splatných vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 72 %“.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. b), d), § 9 ods. 1, 2 písm. k), § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 24. 10. 2014 uzavretá úverová zmluva, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1 100 Eur s úrokovou sadzbou 19,9 % p.a.. V zmluve bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 100 Eur, výška anuitnej splátky predstavovala 21,36 Eur. Stanovená bola splatnosť prvej splátky 20. 11. 2014 a splatnosť úveru 20. 10. 2024. Žalovaný mal uhradiť 120 splátok, teda celkovo mal zaplatiť žalobcovi 2 663,20 Eur. V zmluve je uvedená aj RPMN 25,67 % a priemerná RPMN vo výške 22,23 %. Následky porušenia zmluvných povinností boli dohodnuté v bode 4.1 zmluvy tak, že ak klient nezaplatí anuitnú splátku včas, banka má právo na úrok z omeškania vo výške 5 % p. a. z nesplatenej anuitnej splátky až do jej zaplatenia. Podľa prehľadu o úhradách žalovaný uhradil poslednú splátku 20. 01. 2015 vo výške 21,36 Eur. Následne už neuhradil žiadnu sumu, celkové žalobcovi z tohto úverového vzťahu
zaplatil sumu 64,08 Eur. Mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V súvislosti s tým uviedol, že už vo viacerých rozhodnutiach bol vyslovený názor, že v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva napríklad aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave 9Co/401/2012, Krajského súdu v Prešove 7Co/220/2014 a Krajského súdu v Žiline 8Co/549/2014. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný je tak na istine úveru povinný zaplatiť sumu 1 035,92 Eur (1 100 Eur - 64,08 Eur), teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Z prisúdenej istiny súd priznal aj úroky z omeškania podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Žalovaný sa dostal do omeškania po zosplatnení úveru listom zo dňa 27. 05. 2015, ktorým bol vyzvaný na jeho úhradu dňa 06. 06. 2015. Od nasledujúceho dňa je v omeškaní, a to s poukazom na ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z dispozičnej zásady v konaní súd priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške od 07. 06. 2015 do zaplatenia. Súd povolil žalovanému dlh uhradiť v mesačných splátkach, pričom prihliadol na to, že žalovaný je nezamestnaný a nie je v jeho možnostiach splácať dlh vo väčšom rozsahu. Súd zobral v tejto súvislosti na zreteľ i procesné správanie žalovaného, ktorý sa na pojednávanie riadne dostavil, vo veci vypovedal, na rozdiel od žalobcu, ktorý sa k žiadosti žalovaného o možnosti splácať dlh v splátkach nevyjadril, keďže sa na pojednávania nezúčastnil. Vzhľadom na to, že žalobca je významnou finančnou inštitúciou, má súd za to, že povolenie splátok neohrozí finančnú situáciu žalobcu. Ako garanciu pre žalobcu v prípade platobnej nedisciplinovanosti žalovaného súd upravil žalovanému stratu výhody splátok v prípade, že žalovaný neuhradí jednu splátku v lehote splatnosti.
4. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP a priznal žalobcovi pomernú časť náhrady trov konania. Žalobca bol úspešný v podiele 86 % a neúspešný v podiele 14 %, a preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72 %.
5. Proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, proti výroku o povolení splácať dlh v splátkach a proti výroku o trovách konania, podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP). Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytne už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že v prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovaka, a. s. c/a Klára Bíróová. Ďalej uviedol, že nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, ak súd priznal plnenie v splátkach, avšak svoj názor neodôvodnil náležitou právnou argumentáciou, ani riadne vykonaným dokazovaním.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove príslušný na rozhodnutie o odvolaní vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, a to voči výroku o povolení splátok.
8. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy a že
je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Konal preto správne, keď preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona.
9. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
10. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý predpokladá ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch videl v absencii náležitostí uvedených v ustanovení § 9 odsek 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa jedná o predpoklady použité na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.
11. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemali, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010)
12. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 odsek 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti (poplatky) nie sú uvedené v zmluve, ale vo VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odkazujú na ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov a tieto je banka, ako je uvedené vo VOP, oprávnená zmeniť z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě).
Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“
13. Vo svetle rozsudku Bíróová (C-42/15) je odvolací súd toho názoru, že konečnú splatnosť možno vyvodiť aj z počtu splátok, a preto ak sa neuviedla explicitne konečná splatnosť spotrebiteľského úveru tak niet dôvodu považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§9 ods. 1 písm. f/). Iná vec je, keď ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1 písm. k/).
14. Odvolací súd má za to, že len samotná absencia obligatórnej náležitostí uvedenej v písm. f/ § 9 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch automaticky nezakladá skutočnosť, že Zmluva o úvere č.XXXXXX zo dňa 24.10.2014 je bezúročná a bez poplatkov, keďže Súdny dvor Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
15. Avšak, tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 1 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.
16. Odvolateľ poukazuje na závery Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.
17. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
18. Uvedený právny záver Súdny dvor Európskej únie potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
19. „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (Pozri bod 13 vo veci Marshall C-152/84). „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (Pozri bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92) Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (Pozri bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01)
20. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa zákona platného v čase uzatvorenia zmluvy. Predmetný zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je platný aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Aj z hľadiska právnej istoty by nebolo správne, aby sa nezmenil zákon, no iba výklad jeho ustanovenia, a to úplne opačným spôsobom.
21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok v zamietavej časti potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 CSP).
22. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky. Súd musí určiť výšku každej dávky alebo splátky. Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej dávky alebo splátky sa stáva splatným celé plnenie.
23. Súd je oprávnený určiť, že peňažné plnenie bude vykonané v splátkach, ale po spoľahlivom zistení možnosti a schopnosti toho, kto je na dané plnenie povinný. Súd prvej inštancie rozhodol o povolení splácania dlh v splátkach len na základe vyhlásenia žalovaného na pojednávaní dňa 13. 09. 2016. Žalovaný vtedy uviedol, že vzhľadom na to, že od B. je nezamestnaný, žiada, aby mu súd umožnil splatiť istinu v splátkach po 20 Eur mesačne. Táto suma by bola v jeho schopnostiach a možnostiach, aby ju pravidelne žalobcovi splácal. Z obsahu spisu nevyplýva, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v tom smere, či by nebolo v žalovaného možnostiach splatiť celý dlh bez potreby jeho rozloženia na splátky. Súd nepreskúmaval jeho finančnú situáciu, nijako nezistil, či žalovaný je skutočne nezamestnaný, aké sú jeho osobné, rodinné a majetkové pomery. Rovnako sa súd nezaoberal otázkou či povolenie splátok po 20 Eur mesačne nebude znamenať neprimerané finančné predlženie doby, počas ktorej bude úver splatený. preto z tohto dôvodu je rozsudok v časti povolenia splátok nepreskúmateľný.
24. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviska k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. Keďže nedostatočne zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené účastníkovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok vo výroku o povolení splátok a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
25. Po vrátení veci bude potrebné riadne odôvodniť povolenie splácania peňažného plnenia v splátkach.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).