Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Sa-49-2017.pdf
PDF · 127.95 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/49/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: R. F., X.. XX.XX.XXXX, L. Y. R. G. R. K., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Ú. J.P. B. J. M. R., zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, 041 78 Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. s.: PPZ-HCP-PO9-34-011/2017-DT zo dňa 8.11.2017, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky, sp.zn.: PPZ-HCP-PO9-34-011/2017-DT zo dňa 8.11.2017.
Nariaďuje bezodkladné prepustenie zo zaistenia žalobcu R. F., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v R. G. R. K., štátneho príslušníka R. G. R. K., bez dokladu totožnosti, toho času v Ú. J. B. J. M. R..
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca včas podanou správnou žalobou vo veci zaistenia, prostredníctvom právneho zástupcu dňa 28.11.2017 žiadal preskúmať a zrušiť označené rozhodnutie žalovaného Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, sp.zn.: PPZ-HCP-PO9-34-011/2017-DT zo dňa 8.11.2017.
2. Žalobca namietal, že uvedeným rozhodnutím žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože existuje riziko jeho úteku. Žalobca je štátny príslušník R. G. R. K., trvale bytom R. G. R. K., ktorý bol dňom 8.11.2017 o 17.00 hod. zaistený ako žiadateľ o azyl pre podozrenie úteku a bol na základe rozhodnutia žalovaného umiestnený v Ú. J. B. J. M. R.. Z odôvodnenia žalobcu vyplýva, že podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 8.1.2018.
3. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol v správnej žalobe vo veci zaistenia, žalobné dôvody podľa ust. § 191 ods.1 písm. c/ a ust. § 191 ods.1 písm. f/ SSP. Podľa žalobcu žalovaný vydal rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej
správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a konštatoval, že v rozhodnutí sa žalovaný nezmienil a nevyrovnal so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce, a to, že v osobe žalobcu ide o zraniteľnú osobu.
4. Žalobca s odkazom na uvedené žalobné dôvody navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia a priznal mu plnú náhradu trov konania.
5. Žalobca odkázal v uvedenej súvislosti v správnej žalobe vo veci zaistenia žalobcu na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33 EÚ, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES, takzvanú návratovú smernicu, cituje Chartu základných práv občana Európskej únie a Dohovor o postavení utečencov. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu nie je zákonné, keď žalovaný vychádza celkom zjavne zo skutočnosti, že neexistujú dôvody, pre ktoré by vo veciach zaistenia žalobcu mal jeho osobu zohľadniť ako zraniteľnú.
6. Žalobca poukázal na § 2 ods.7 zák. č. 404/2001 Z. z., podľa ktorého je zraniteľnou osobou najmä maloletá osoba, ale aj osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia, v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
7. Podľa žalobcu žalovaný disponoval informáciou o tom, že O. úrady 8.11.2017 informovali o zdravotnom postihnutí žalobcu, spočívajúcom v jeho postihnutí dolných končatín, v dôsledku čoho sa pohybuje prostredníctvom bariel. Disponoval tiež zdravotnou dokumentáciou žalobcu a informáciou, že žalobca utrpel zlomeninu ľavej dolnej končatiny v mesiaci júl 2017 a v dôsledku nekvalitnej alebo neposkytnutej liečby mu zranenie permanentne spôsobuje obmedzenie pohybu a pohybuje sa pomocou bariel.
8. Podľa žalobcu bol žalovaný povinný uplatňovať zákonné ustanovenie § 2 ods.7 zák. č. 404/2001 Z. z. na žalobcu pri rozhodovaní o zaistení. Podľa § 88 ods. 1 a 8 zákona o pobyte cudzincov na zaistenie použije, ak ide o zraniteľné osoby len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
9. Podľa žalobcu povinnosť pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody u zraniteľných osôb ukladá najmä článok 21 a 22 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ.
10. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca bol dňa 28.11.2017 eskortovaný v sprievode O. policajných orgánov späť na územie Slovenskej republiky z územia O. K., podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.
11. Lustráciou v informačných systémoch žalovaný zistil v evidencii MIGRA, že žalobca nevedel preukázať svoju totožnosť, nemal cestovný doklad. Už 9.8.2016 bol kontrolovaný hliadkou MZJ PZ HRCP R.. Žalobca v priebehu vedenia administratívneho konania o vyhostenie požiadal o azyl na území Slovenskej republiky a prevezený bol do B. V. P., neskôr 8.9.2016 do J. V. K.. Žalovaný klasifikoval žalobcu ako osobu, ktorá sa zdržiavala bez cestovného dokladu ako vízový cudzinec na území Slovenskej republiky bez povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu, čím porušil ustanovenia článku 19 ods.1, článku 21 ods.1 a 2 Schengenského dohovoru a tiež článku 6 ods.1 Nariadenia EP a Rady EÚ 2016/399.
12. Z uvedeného vyplýva, že v priebehu administratívneho konania o vyhostenie žalobca požiadal o azyl, nevyčkal na ukončenie azylovej procedúry a odišiel z J. V. K., kde bol umiestnený, mimo územia Slovenskej republiky. Konanie o žiadosti žalobcu o azyl, ktoré viedol Migračný úrad MV SR č. k. MU- PO-153/2016-Ž bolo zastavené podľa § 19 ods.1 písm. f/ zákona o azyle 19.10.2016 a právoplatne ukončené dňa 2.11.2016.
13. Na územie Slovenskej republiky bol žalobca dňa 8.11.2017 transferovaný podľa Dublinského dohovoru.
14. Žalobca porušil ustanovenia zákona č. 480/2002 z. Z. o pobyte cudzincov, keď bez priepustky, ktorú vydá Ministerstvo vnútra SR, opustil zariadenie pre ubytovanie žiadateľov o azyl a týmto úmyselným konaním opustil v roku 2016 i územie SR a pohyboval sa po území členských štátov bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu.
15. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uviedol tiež, že začal konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, keď žalobca sám uviedol do zápisnice za prítomnosti tlmočníka dňa 8.11. 2017, že dňa 10.11. 2016, keď bol umiestnený do J. V. K., odtiaľ odišiel do Š. a následne do O. K..
16. Žalovaný zistil, že žalobca pôvodne vycestoval zo svojej krajiny v apríli 2014, smeroval do Spojených arabských emirátov do mesta Dubaj a neskôr do Európy. Ukrajinskú a Slovenskú hranicu sa mu nepodarilo prejsť na jeseň v roku 2013, lebo bol zatknutý na 1 rok, ale na jeseň 2015, kedy bol prepustený z väzenia, opustil Ukrajinu a vycestoval do Moldavska, kde bol v januári 2016 zatknutý a umiestnený v utečeneckom tábore. Dňa 3. 8. 2016 žalobca cez Ukrajinu prekročil Ukrajinsko-Slovenskú hranicu prostredníctvom prevádzačov. Konštatoval, že žalobca sa nezaujímal o spôsob vybavenia jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, od jeho odchodu dňa 11.10.2016, ktorý bol svojvoľným odchodom žalobcu z územia Slovenskej republiky. Podľa žalovaného je jeho cieľom zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, získať voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a preto po zhodnotení dôkaznej situácie uzavrel, že riziko úteku žalobcu (opätovné) je dôvodné. Žalovaný vyslovil názor, že aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia existuje dôvodná obava, že žalobca sa pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky.
17. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení žalovaný tiež konštatoval, že osoby v postavení utečencov „často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať“.
18. Žalovaný citoval v odôvodnení rozhodnutia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a vyjadril presvedčenie o vysokom stupni rizika úteku žalobcu z územia Slovenskej republiky.
19. S odkazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odôvodnil jeho zaistenie najviac na dobu do 8.1.2018, ktoré je podľa neho potrebné na vybavenie procedúry o žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný citoval aj ust. § 88a ods.2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods.1 uvedeného zákonného ustanovenia. Ustanovenie § 88a ods.2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Tiež konštatoval, že vychádzal pri posúdení zaistenia žalobcu a rozhodnutí, z aplikačnej práce Migračného úradu Ministerstva vnútra.
20. Napokon žalovaný konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že je si vedomý ust. § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajný orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
21. Žalovaný v odôvodnení citoval článok 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ľudských právach základných a slobodách, a článok 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33 EÚ, ktorý bol transponovaný do ust. § 88a ods.1 písm. b/zákona o pobyte cudzincov, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/S zo 16.12.2008, citoval ustanovenia článku 18 Charty základných práv Európskej únie v otázkach práva na azyl, článok 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951, článok 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení žalobcu sa opieral o dôkazy a informácie o dublinskom transfere, vychádzal zo zápisníc a lustrácií z informačných systémoch MIGRA
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a rozhodol o zaistení žalobcu po týchto zisteniach plne v súlade s uvádzanými medzinárodnými dokumentmi, ktoré žalobcovi garantujú jeho práva uvedené v týchto dokumentoch.
22. Vo vyjadrení zo dňa 28.11.2017 žalovaný k správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia v podstate zopakoval údaje uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, pokladá žalobcove dôvody za tendenčné, účelové a na strane 2 v treťom odseku uvádza: „K žalobným bodom 6 až 10 žalovaný uvádza, že s tvrdením právneho zástupcu žalobcu nesúhlasí, nakoľko pri odovzdaní a prevzatí žalobcu od orgánov O. K. mu bolo oznámené, že žalobca je nútený pohybovať sa pomocou bariel, pretože počas jeho pobytu vo väzbe vo O. K. utrpel úraz, ktorý ale nebránil jeho presunu na územie Slovenskej republiky. K obsahu tvrdeniu žalobcu v čase začatia administratívneho konania uviedol žalovaný, že disponoval zdravotnou dokumentáciou preukazujúcou, že v mesiaci júl 2017 žalobca utrpel zlomeninu ľavej dolnej končatiny. Uviedol, že táto správa bola žalovanému predložená v cudzom jazyku. V tejto súvislosti poukázal na § 126 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Podľa tohto ustanovenia: „Žiadosti a doklady potrebné v konaní podľa tohto zákona vydané v cudzom jazyku je cudzinec povinný predložiť v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii, môže predložiť aj doklady vydané alebo overené príslušnými orgánmi Českej republiky v českom jazyku. Cudzinec môže predložiť žiadosti a doklady vydané v cudzom jazyku aj v úradnom preklade do českého jazyka. K prekladu vykonanému v zahraničí cudzinec predloží potvrdenie zastupiteľského úradu, že preklad vyhotovila oprávnená osoba. Zastupiteľský úrad môže odmietnuť vydanie potvrdenia, ak oprávnenosť osoby, ktorá preklad vyhotovila, nemôže v podmienkach teritoriálnej pôsobnosti zastupiteľského úradu hodnoverne overiť."
23. Žalovaný tiež uviedol k zraneniu žalobcu, že mu poskytol zdravotnú starostlivosť v zmysle čl. 10 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky o postupe pri umiestňovaní cudzincov do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Podľa tohto lekár alebo zdravotnícky zamestnanec útvaru zaistenia vykoná lekársku prehliadku cudzinca pred zaistením. Ak zdravotný stav cudzinca vyžaduje izoláciu alebo karanténu, cudzinca umiestni v lôžkovej časti skupiny zdravotného zabezpečenia útvaru zaistenia a ak zdravotný stav cudzinca vyžaduje hospitalizáciu, cudzinec sa umiestni v zdravotníckom zariadení na základe odporúčania. Poukázal na to, že žalobca nebol takto posúdený pri prijatí, umiestňovaní v Ú. J. B. Y. R. a neeviduje sťažnosť na zdravotnú starostlivosť od žalobcu.
24. Žalovaný zopakoval, že žalobca sa zdržiaval na území inej členskej krajiny ako je Slovenská republika, v zmysle Dublinského nariadenia bol eskortovaný na územie Slovenskej republiky, odkiaľ svojvoľne opustil priestory J. V. Y. K. a nevyčkal na ukončenie azylovej procedúry. Pre dôvodnú obavu z úteku žalobcu, rozhodol o zaistení. Ešte dodal, že žalobca sa o vybavenie jeho žiadosti o azyl nezaujímal.
25. Súd posúdil správu žalobu žalobcu podľa ust. § 221 a násl. zák. č. 162/2016 Z. z Správny súdny poriadok /ďalej len SSP/, ako vecne a miestne príslušný správny súd a konštatuje:
26. Podľa § 221 ods. 1, 2, SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
27. Podľa § 225 ods. 1, 2, 3 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť. Správna žaloba sa podáva žalovanému.
28. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
29. Podľa § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
30. Podľa § 230 ods. 1, 2, SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci a) nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
31. Súd oboznámil súdny i pripojený administratívny spis, z obsahu ktorého zistil, že rozhodnutím o eskorte z 8.11.2017 bol žalobca eskortovaný na územie Slovenskej republiky. Z listiny označenej ako Dublinský transfer z O. do SR žiadateľa o azyl záznam o príchode zo dňa 8.11.2017 sa zistilo, že ide o osobu žalobcu a že na základe informácie o Dublinskom transfere zo dňa 6.11.2017 bol žalobca prevzatý na územie Slovenskej republiky a považuje sa za žiadateľa o azyl podľa § 4 ods.6 zákona č. 480/2002 o azyle.
32. Podľa odpovede na žiadosť o umiestnenie príslušníka tretej krajiny z 8.11.2017 bol žalobca umiestnený v J. V. Y. R.. Z listiny transfer žiadateľa o azyl z O. a zaistenie cudzinca žiadateľa o azyl hlásenie vyplýva, že žalobca bol zaistený pri prevzatí z územia O. K. na územie Slovenskej republiky bol prevzatý podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 604/2013 z 26.6.2013. Menovanému bol odobratý LP č. O.. Podľa tejto listiny bolo zistené v informačnom systéme EURODAC a MIGRA, že žalobca je žiadateľom o azyl. Zo spisu zaistenca vyplývajú listiny o úkonoch žalovaného a úradov Slovenskej republiky vo veciach prevzatia žalobcu od O. strany až po jeho umiestnenie v J. V. Y. R.. Žalobca bol poučený o možnostiach poskytnutia právnej pomoci.
33. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 8.11.2017 vyplýva, za účasti tlmočníka z anglického jazyka, že sa žalobca vyjadril k spôsobu vycestovania z domovskej krajiny cez Spojené arabské emiráty Dubaj, do Ruskej federácie Moskvy, na územie Ukrajiny, Moldavska a Slovenskej republiky. Okolnosti odchodu z územia Slovenskej republiky po podaní žiadosti o udelenie azylu uviedol, že od 11.10., kedy opustil územie Slovenskej republiky, odcestoval do K., Š.Y. a následne O.. Nechcel zostať na Slovensku, chcel sa dostať do O. K., kde ho pozval strýko, chcel si tam liečiť nohy, ktoré v dôsledku choroby sú jeho zdravotným hendikepom. Na Slovensku nemá rodinné väzby, príbuzných má na území O., X. a R. F.. Je bezdetný, slobodný, jeho rodina žije na R. Z.. V hotovosti mal 8,80 Eur. Nežiadal, aby bol informovaný jeho zastupiteľský úrad na území Slovenskej republiky, nemá právo na vstup.
34. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1, písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. v platnom znení, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
35. Podľa § 2 ods.7 zák. č. 404/2001 Z. z., je zraniteľnou osobou najmä maloletá osoba, ale aj osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia, v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
36. V zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES článok 3 - sa vymedzuje pojem „zraniteľné osoby“, v bode 9./ „zraniteľné osoby“, sú maloletí, maloletí bez sprievodu, osoby so zdravotným postihnutím, staršie osoby, tehotné ženy, slobodní rodičia s maloletými deťmi a osoby, ktoré boli vystavené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia. V článku 4 - priaznivejšie ustanovenia, sa konštatuje : a/ Smernica sa bude uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia tam definovaných dvojstranných a mnohostranných zmlúv a právo členských štátov. Pokiaľ ide o štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú podľa článku 2 ods. 2 vyňatí z obsahu pôsobnosti tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, že zaobchádzanie s nimi a úroveň ich ochrany nie sú menej priaznivé oproti tým, ktoré sú uvedené v článku 8 ods.4 a 5 (obmedzenia uplatňovania donucovacích opatrení), v článku 9 ods.2 písm. a) (odloženie odsunu), v článku 14 ods.1 písm. b) a d) (urgentná
zdravotná starostlivosť a zohľadnenie potrieb zraniteľných osôb) a v článkoch 16 a 17 (podmienky zaistenia a za b/ dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.
37. V Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ: v článku 21 a 22 - sa konštatuje možnosť zohľadnenia smernice vo vnútroštátnom práve okrem iného aj zraniteľných osôb a to pri prijímaní na účely účinného vykonávania Smernice, členské štáty posúdia, či žiadateľ je žiadateľom s osobitnými potrebami pri prijímaní. Členské štáty tiež uvedú povahu takýchto potrieb. Uvedené posúdenie sa začne v primeranej časovej lehote po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu a môže sa začleniť do existujúcich vnútroštátnych postupov. Členské štáty zabezpečia, aby sa tieto osobitné potreby pri prijímaní brali do úvahy v súlade s touto smernicou aj vtedy, ak sa prejavia v neskoršom štádiu konania o azyle. Členské štáty zabezpečia, aby podpora poskytovaná žiadateľom s osobitnými potrebami pri prijímaní v súlade s touto smernicou zohľadňovala ich osobitné potreby pri prijímaní počas celého trvania konania o azyle a ich situáciu budú zodpovedajúcim spôsobom monitorovať. Posúdenie uvedené v odseku 1 nemusí mať formu správneho konania. Za osoby s osobitnými potrebami pri prijímaní sa môžu považovať len zraniteľné osoby v súlade s článkom 21, ktoré tak môžu požívať výhody osobitnej podpory stanovenej v súlade s touto smernicou. Posúdenie stanovené v odseku 1 sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté posudzovanie potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ.
38. Na nariadenom pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu za ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného uviedla, že trvá na správnej žalobe vo veci rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, ktoré pokladá za nezákonné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. Poukázala na skutočnosť, že žalobca je zraniteľnou osobou, ktorá okolnosť nebola zohľadnená žalovaným pri rozhodovaní o jeho zaistení.
39. Dňa 8.11.2017 bol žalobca upovedomený o začatí správneho konania, ktoré vyústilo do prejednania veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky ako žiadateľa o azyl, navráteného v zmysle Dublinského dohovoru. Z úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca ale nevyplýva prehliadka o zdravotnom stave žalobcu. Samotný žalobca ani žalovaný neuvádza zranenie, či inú indispozíciu s nohami žalobcu, ako to uvádza žalobca vo svojej správnej žalobe vo veci zaistenia, t.j fyzicky hendikepovaný v dôsledku úrazu, ktorý sa mu mal stať vo O.. Na zozname úradného záznamu o vykonaní prehliadky žalobcu sú však 2ks francúzkych barlí, ktoré naznačujú zdravotnú indispozíciu žalobcu.
40. Podľa § 2 ods.7 zák. č. 404/2001 Z. z., ktoré ustanovenie bolo transponované do slovenského právneho poriadku, je zraniteľnou osobou najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia, v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
41. Po preskúmaní správnej žaloby vo veciach zaistenia, podľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie nezákonné.
42. Súd je povinný pri preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov vo veciach zaistenia postupovať neformálne a vo svojich rozhodnutiach brať zreteľ aj na medzinárodné dokumenty upravujúce postavenie utečencov. Výklad tohto oprávnenia žiadateľa o azyl zastáva Najvyšší súd SR aj Výbor ministrov Rady Európy. Každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl podľa ich stanovísk by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva.
43. Žalovaný konštatoval, že žalobca počas konania o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky a porušil povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, hoci bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, a podľa § 23a ods. 1 zákona o azyle, mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. Z uvedeného uzavrel, že hrozí riziko jeho úteku.
44. Súd poukazuje na to, že podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, len ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie
azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a konštatuje, že aj za existencie situácie žalobcu bol žalovaný povinný prihliadnuť na jeho postavenie vyplývajúce z jeho zdravotného stavu. Vychádza z toho, že je evidentné, ak sa žalobca pohyboval za pomoci bariel, bez ohľadu na fakt, že žalovaný formálne o situácii žalobcu nebol informovaný, sám v uvedenej súvislosti poukázal na § 126 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, teda tento fakt mu bol aspoň naznačený, žalovaný sa ním ale v konaní a rozhodnutí nezaoberal.
45. Doklady potrebné v konaní podľa tohto zákona, ktoré sú vydané v cudzom jazyku je cudzinec povinný predložiť v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii, využiť prítomnosť tlmočníka na ozrejmenie uvedenej skutočnosti bolo povinnosťou žalovaného. Súd poukazuje na fakt, že žalovaný mohol využiť preklad zdravotnej správy žalobcu, pretože tlmočnícke služby mohol žalovanému poskytnúť tlmočník a to pri ozrejmení zdravotného stavu žalobcu, ktorý bol napokon zrejme evidentný.
46. Za situácie v ktorej sa žalobca nachádzal, zaisťovací dôvod podľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorý sleduje cieľ zistenia, t.j zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože existuje riziko jeho úteku, vyžadovalo sa zhodnotenie žalovaným aj druhej podmienky, t.j reálnej možnosti úteku žalobcu.
47. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
48. Podľa § 88a ods. 2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
49. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
50. Z obsahu citovaných ustanovení je zrejmé, že zistenie účelu zaistenia je založené na zistení skutočností na, ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia o prehodnotení účelu zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania.
51. Žalovaný nevykonal posúdenie zdravotnej indispozície žalobcu, ktorý hovorí o jeho postavení zraniteľnej osoby. Toto posúdenie bolo potrebné vzhľadom na zákonný dôvod, zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov . Inak rozhodnutie žalovaného vyvoláva pochybnosti o dostatočnom pochopení významu zaistenia zo strany správneho orgánu. Zaistenie je spojené s obmedzením osobnej slobody. Táto je chránená celým radom ustanovení nielen zákonných ustanovení, ale tiež Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný citoval v rozhodnutí celý rad právnych dokumentov, avšak bez priamej súvislosti k reálnej situácii žalobcu. Je potrebné konštatovať, že v čase rozhodovania o účelnosti zaistenia žalobcu, nebol dostatočne zistený ani skutkový stav týkajúci sa žalobcu, pred vydaním rozhodnutia o jeho zaistení ako žiadateľa o azyl. Žalovaný sa dopustil v uvedenej súvislosti aj nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcu, lebo ani obsah administratívneho spisu, nenašiel svoj odraz v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Súd má na mysli v zozname veci uvedené barle, ktoré žalobca používal. Žalovaný však k tejto súvislosti neuviedol nič ani pri výsluchu žalobcu, ani v odôvodnení rozhodnutia neuviedol fakt o zdravotných podkladoch, či zdravotnom stave žalobcu.
52. Vychádzajúc z uvedeného nemal žalovaný ani opomenúť v záujme presvedčivosti napadnutého rozhodnutia o zaistení v jeho odôvodnení uviesť relevantnú zmienku o skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania žiadateľa, či došlo k súčinnosti s Migračným úradom, s
ohľadom na jeho osobu, prípadne z akých skutočnosti by malo byť zisťovanie nepotrebné vzhľadom na osobu žalobcu ako zraniteľnú, alebo nie, a z akých dôvodov, resp. uviesť aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada, prípadne či by sa zaistenie malo z tohto dôvodu skrátiť.
53. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. S poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP ohľadne nutnosti využitia miernejších opatrení namiesto zaistenia, súd posudzoval námietku ohľadne rozporu rozhodnutia s administratívnym spisom. Rozhodnutie žalovaného neaplikovať alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ZoPC je vzhľadom na neexistujúce zistenia žalovaného o zdravotnom stave žalobcu ako osoby zraniteľnej v posudzovanom prípade nepreskúmateľné, pre nedostatok odôvodnenia.
54. Vychádzajúc z pripojeného administratívneho spisu mal súd za preukázané, že odporca mal z úradného záznamu o vykonaní prehliadky žalobcu zo dňa 8.11.2017 k dispozícii informáciu o používaní bariel. Súd ustálil (tak ako to namietala žalobca), že žalovaný tento fakt prehliadol, a následne tiež nevyvodil záver o nemožnosti dosiahnutia účelu zaistenia menej závažnými prostriedkami.
55. Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia žalobcu zdôvodnený predovšetkým rizikom úteku s odvolaním sa na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať, je z hľadiska legitímnej požiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zjavne nedostatočný a nepresvedčivý a v závere arbitrárny. Záver žalovaného je predovšetkým spochybnený nedostatočným preukázaním skutočnosti, že v prejednávanom prípade sa jedná u žalobcu o osobu, s rizikom úteku.
56. Nemalo teda ujsť pozornosti žalovaného pri posudzovaní účelnosti zaistenia, či využitý zaisťovací dôvod sa na situáciu žalobcu vzťahuje, či je útek žalobcu reálnym aj za situácie jeho zdravotného stavu, bez ohľadu na minulé konanie žalobcu. Správne právne posúdenie veci, predpokladá pre zodpovedanie otázky dôvodnosti zaistenia žalobcu, že skutkové závery vyplývajú a sú vyvodené z administratívneho spisu. Preto ak žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu bez ohľadu na zisťovanie o postavení žalobcu ako zraniteľnej osoby a bez akejkoľvek úvahy o dôvodnosti tohto jeho postavenia, rozhodol predčasne a najmä nezákonne. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu dôvodne namietal žalobné dôvody podľa ust. § 191 ods.1 písm. c/ a ust. § 191 ods.1 písm. f/ SSP. Súd preto s poukazom na ust. § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. a/ SSP rozhodol rozsudkom tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie o zaistení a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
57. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením účastníkov konania a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce ich argumenty nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia. Uvedená aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
58. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, pretože žalobca mal vo veci celkový úspech.
59. Podľa § 175 ods. 1, 2, SSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.