Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_37Ek-52-2017.pdf
PDF · 177.6 KB
Case nature
Area
Subarea
37Ek/52/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekučného konania oprávneného: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 340 890 práv. zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti povinnej: F. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XXX/XXX, XXX XX Q., na vymoženie pohľadávky vo výške 6 873,89 eura s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/52/2017 zo dňa 21. augusta 2017, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/52/2017 zo dňa 21. augusta 2017 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením sp. zn. 37Ek/52/2017 zo dňa 21. augusta 2017 prvou výrokovou vetou rozhodol, že súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku zamieta. Druhou výrovou vetou rozhodol, že súd oprávnenému trovy exekučného konania nepriznáva.
2. V uznesení vyšší súdny úradník poukázal na § 2 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 217/2012 z 21. 03. 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme osobitne vyjednanej samostatnej listiny, bola poňatá do textu všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, čoho následkom bolo, že povinná nemohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky a mohla ju odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietla aj samotnú zmluvu o úvere. Vyšší súdny úradník ďalej nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať povinnú, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného vyšší súdny úradník dospel k záveru, že ak oprávnený podá žalobu na (vybranom) rozhodcovskom súde, takéto znenie je neprijateľnou a neplatnou zmluvnou podmienkou, ktoré v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu.
3. Proti predmetnému uzneseniu oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť (nazvanú odvolanie), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. d) až písm. h) Civilného sporového poriadku a žiadal, aby súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že návrhu na vykonanie exekúcie vyhovie a poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
4. Sťažnosť odôvodnil tým, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade s ustanoveniami zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „ZoSRK“), keďže zriaďovateľ rozhodcovského súdu je zapísaný v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, čím je naplnená zákonná podmienka § 73 ods. 5 ZoSRK. Poukázal na § 73 ods. 3 ZoSRK, podľa ktorého, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Zároveň poukázal na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 27. 03. 2012 a judikát, na ktorý poukázal vyšší súdny úradník a vyvodil z neho spôsob posudzovania individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, je zo dňa 21. 03. 2013, pričom žiadne zákonné ustanovenie nepožaduje popísaným spôsobom dojednať rozhodcovskú doložku a keďže takáto judikatúra bola prijatá až v neskoršom čase, oprávnený ani s najväčšou opatrnosťou nemohol predpokladať takýto výklad zákonného ustanovenia.
5. Oprávnený ďalej namietal oprávnenie súdu v exekučnom konaní posudzovať právomoc rozhodcovského súdu na základe rozhodcovskej doložky, ktoré považuje za rozporné s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky /viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 zo dňa 23. 09. 2009/. V tomto smere taktiež poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a názor R. Procházku /in Stanovisko k vybraným aspektom exekúcie rozhodcovských rozsudkov/, podľa ktorého nemožno prehliadať, že zákonodarca explicitne umožnil prijatím zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Súdne konanie nie je postavené nad rozhodcovské, inak by bolo možné napadnúť rozhodcovský rozsudok na súde vždy, a nie iba za vymedzených dôvodov. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. ZoSRK v ust. § 41 upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako upravuje rozsudky všeobecných súdov. K možnosti posúdenia právomoci rozhodcovského súdu, oprávnený poukázal na doktrínu Kompetenz-Kompetenz, podľa ktorej je prvotné posúdenie toho, či je právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci daná alebo nie, vykonáva samotný rozhodcovský súd. Po začatí rozhodcovského konania môže súd posudzovať otázku právomoci rozhodcovského súdu len v rámci prieskumu rozhodcovského uznesenia o právomoci (podľa § 21 ods. 4 ZoRK) alebo až v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZoRK. 6. Oprávnený v sťažnosti ďalej uviedol, že ak je predmetnom sporu občiansko-právna zmluva, civilný súd v intenciách Smernice 93/13/EHS musí vyhodnotiť: 1. či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, 2. či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu..., 3. či skúmaná podmienka v zmluve spadá pod výnimku stanovenú smernicou a ak áno, potom smernicu neaplikovať alebo 4. ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 O.z. a 5. ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou podmienkou spôsobená nerovnováha v neprospech spotrebiteľa a ak áno, či ide o nerovnováhu značnú a v čom. Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel spravodlivého procesu je podľa oprávneného ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom Smernice 93/13/EHS. 7. Vymedzenie pojmu „individuálne dojednaná zmluvná podmienka“ nenadväzuje na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré z rozsahu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok vylučuje práve individuálne dojednané podmienky. Podľa oprávneného, nie každú zmluvnú podmienku možno automaticky považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého jedného prípadu. Poukázal na to, že kontrahovanie zmluvy o úvere je výsledkom určitého procesu a to aj v prípade, že sa jedná o adhéznu zmluvu ako v tomto prípade. Z uvedeného vyplývajúc počas tohto procesu má/ mal povinný priestor na podrobné oboznámenie sa so zmluvou o úvere, Obchodnými podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkam. Oboznámenie sa s podmienkami povinný potvrdil svojím podpisom na zmluve pričom samotná zmluva obsahuje odkaz na článok všeobecných obchodných podmienok, v ktorom sa nachádza rozhodcovská doložka. Povinný má/mal možnosť oboznámiť sa s obchodnými podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami na pobočkách banky a zároveň na internetovej stránke banky. 8. Oprávnený v sťažnosti taktiež namietal, že je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky konštatovať neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že „spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa“, bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Oporu takéhoto postupu nemožno nájsť ani v slovenskom právnom poriadku, ani v európskej judikatúre, ktorá výslovne vylučuje, aby boli všetky
rozhodcovské doložky per se označené za neplatné, bez dôkladného skúmania skutkového stavu. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, vyšší súdny úradník sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať a akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, zasiahol do práv povinného. Oprávnený tu opäť poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého predpokladom následku - neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom predpokladom aplikácie uvedených ustanovení sú konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach s tým, že konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. 9. Ďalej dal do pozornosti súdu rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016. S poukazom na článok 3, bod 5 zmluvy o úvere a citované rozhodnutie Súdneho dvora má oprávnený za to, že splnil povinnosť jasne a zrozumiteľne informovať, čo znamená rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní, keď povinného jasne a zrozumiteľne informoval o skutočnosti, že v prípade, ak by bolo vyvolané rozhodcovské konanie o zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom voči nemu, má možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný túto možnosť nevyužil napriek skutočnosti, že oprávnený ho o tomto práve poučil v rámci zmluvy o úvere a zároveň bol o možnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku poučený aj v rozhodcovskom rozsudku. Nečinnosť povinného nemôže byť suplovaná exekučným súdom. Oprávnený taktiež upriamil pozornosť súdu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 z 03. 07. 2008 pojednávajúci o interpretácii zmlúv a judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňujúcu hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti /rozsudok Najvyššieho súdu České republiky sp. zn. N23 Cdo 1201/2009 zo dňa 29. 06. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa 28. 04. 2010/. 10. Zdôraznil, že postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok bola povinnému daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom to, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Poukázal tiež na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, ktorý podľa neho rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu: „Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica a uvedená judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch. Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť, že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008 Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci žiaden z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani úprava § 53 ods. 3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001). Oprávnený v ďalšom texte sťažnosti bez uvedenia konkrétnych súvislostí s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka citoval časti rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09
z 2. apríla 2009, nález sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007 a uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra 2005). 11. Oprávnený v sťažnosti taktiež namietal konštruovanie nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. K uvedenému uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní, pričom oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Následne súd konštatoval zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Vyšší súdny úradník v danej veci porušil § 215 Civilného sporového poriadku (bez bližšej špecifikácie v čom porušenie spočíva). Za hranicou rozumnej pochybnosti podľa oprávneného má byť prieskum meritórneho súladu obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou. V tomto smere oprávnený opäť poukázal na nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, podľa ktorého „ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.“ 12. Ďalším dôvodom sťažnosti oprávneného je aplikácia sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora, pretože pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS (ďalej len „Smernica“ v príslušnom gramatickom tvare). Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Samotná judikatúra ESD možnosť riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní pripúšťa, ale zaväzuje súdy, aj pri žalobách o zrušení rozhodcovského rozsudku, nie k plošnému rušeniu rozhodcovských rozsudkov z dôvodov nearbitrability spotrebiteľských sporov, ale k dôkladnému a podrobnému skúmaniu konkrétnych okolností konkrétnej rozhodcovskej doložky, ako aj i vôle „priemerného“ spotrebiteľa a jeho mentálnych schopností; dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti /rozsudok Najvyššieho súdu České republiky sp. zn. N23 Cdo 1201/2009 zo dňa 29. 06. 2010, uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa 28. 04. 2010/. Oprávnený zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právaných noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku; ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. V zmysle článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES) je rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, záväzné len pre nich, nie všeobecne právne záväzné.
13. Napokon oprávnený v sťažnosti namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podľa názoru oprávneného je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, pričom oprávnený má za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalovaného vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k predmetnému dôvodu sťažnosti oprávnený poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, I. ÚS 96/94, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007 - R 11/98 a sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 114/08 a sp. zn. II. ÚS 85/06.
14. Na základe uvedeného má oprávnený za to, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. 15. Podľa § 202 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov / ďalej len „Exekučný poriadok“/, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 16. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 17. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „C. s. p.“/, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. 18. Podľa § 245 C. s. p., v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné. 19. Podľa § 248 C. s. p., o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 20. Podľa § 249 C. s. p., súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania. 21. Podľa § 250 ods. 1 C. s. p., ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 22. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení o sťažnosti oprávneného proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca. Z obsahu spisu zistil, že oprávnený sa prostredníctvom právneho zástupcu návrhom na vykonanie exekúcie domáhal od povinnej vymoženia sumy 6 873,89 eura s príslušenstvom. Ako exekučný titul pripojil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská a mediačná, so sídlom Dunajská 15, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, sp.zn. IA-A/1214/0442 zo dňa 07.03.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Súčasťou elektronického návrhu na vykonanie exekúcie bola Zmluvy o úvere - dostupná pôžička uzatvorená medzi Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava- Staré Mesto a povinnou dňa 27. 3. 2012, č. zmluvy 0388268712 (ďalej len „zmluva o úvere“) na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver, Obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička, účinné od 16. 02. 2012 (ďalej len „obchodné podmienky“), a Všeobecné obchodné podmienky, platné od 01. 08. 2011 (ďalej len „VOP“).
23. Súd zo zmluvy o úvere zo dňa 27. 03. 2012 uzavretej medzi oprávneným a povinnou zistil, že v zmysle bodu 5 článku 2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných obchodných podmienok. Klient berie na vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. 24. V zmysle článku 10.2.1 Všeobecných obchodných podmienok Banka a Klient sa budú snažiť o urovnanie všetkých sporov, ktoré vzniknú z Bankových obchodov rokovaním vedeným v dobrom úmysle a v snahe vyhnúť sa súdnemu riešeniu sporov. 25. V zmysle článku 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok Banka a Klient sa „dohodli“ na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecného súdu.
26. V zmysle bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok ak Klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. 27. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.
28. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. 29. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, 3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné. 30. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. 31. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. 32. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. 33. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3. 34. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 35. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 36. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 37. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 38. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 39. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 40. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 41. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 42. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
43. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. 44. Podľa § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. 45. Podľa § 236 C. s. p., v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. 46. Podľa § 234 ods. 2 C. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 47. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 48. Vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul. 49. Súd dáva za pravdu oprávnenému, keď tvrdí, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/ vyplýva, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01. 1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy /viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09. 02. 2012/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01. 04. 2017. 50. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že aj v danej veci bol postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s osobitnými predpismi, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Keďže tento jeho postup nebol preskúmavaním vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, vyšší súdny úradník si ani „neuzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania“ tak, ako to tvrdí oprávnený. 51. Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta konštruovanie nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, na základe ktorého vyšší súdny úradník dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v základnom konaní. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky. Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/ a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou tak, ako to tvrdí oprávnený. V danej veci taktiež súd nezistil namietaný rozpor postupu vyššieho súdneho úradníka s ustanovením § 215 C. s. p. (bez konkretizácie, v čom má rozpor spočívať). Na základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie dôvodná. 52. Sudca tiež považuje za správne právne hodnotenie vyššieho súdneho úradníka, že vzťah, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským. Z predložených dôkazov nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní
konal v rámci svojej obchodnej činnosti a poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať zmluvné podmienky vzhľadom na vopred predtlačený text formulára. V danom prípade neboli teda pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere. 53. Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná. Vyšší súdny úradník svoje závery v tomto smere oprel o skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola poňatá do textu vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, a nebola včlenená do formy osobitne vyjednanej samostatnej listiny. 54. Súd z obsahu dôkazov pripojených oprávneným k návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že návrh spotrebiteľskej zmluvy je pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah tejto zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Súčasťou spotrebiteľskej zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úver a všeobecné obchodné podmienky, ktoré obsahujú veľké množstvo textu, v dôsledku ktorej skutočnosti spotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť sa s nimi oboznámiť, a teda žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Navyše nemožnosť oboznámenia sa je podčiarknutá pochybnosťou, či ich povinný mal vôbec k dispozícii, keď samotný oprávnený v sťažnosti uviedol, že povinný mal možnosť sa oboznámiť s obchodnými podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými podmienkami na pobočkách banky a na internetovej stránke banky. Vzhľadom na uvedené, nemá v tomto smere význam ani skutočnosť, že zmluva podpísaná spotrebiteľom obsahuje vopred predtlačené ustanovenie, že spotrebiteľ bol oboznámený s všeobecnými obchodnými podmienkami a že s nimi súhlasí. 55. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku teda je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach vyhotovených pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že povinný ako spotrebiteľ bol informovaný o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto voľby. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva na strane dodávateľa, pričom oprávnený súdu nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie opaku. V sťažnosti citoval množstvo rozhodnutí, pričom v niektorých z nich je skutkový stav odlišný od sťažnosťou napadnutého uznesenia. Keďže oprávnený ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania, v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Na základe uvedeného má sudca za to, že vyšší súdny úradník správne posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne. 56. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukázal oprávnený v sťažnosti, že v zmysle bodu 10.2.3 všeobecných obchodných podmienok bola povinnej daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. K uvedenému súd uvádza, že oprávnený ako dodávateľ nadobudol voči povinnej ako spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Nie je možné stotožniť sa s názorom oprávneného o nerešpektovaní prejavu vôle spotrebiteľa, ktorý nevyužil možnosť vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou. Uvedený nesúhlas bolo potrebné v zmysle dotknutého bodu všeobecných obchodných podmienok vyjadriť formou písomného oznámenia doručeného banke najneskôr pri uzavretí zmluvy, čo nezodpovedá zákonnej úprave o individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je zrejmé, či spotrebiteľ mal vôbec vedomosť o takejto možnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa /viď uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/334/2014 zo dňa 28. 08. 2014/. Súd dopĺňa, že za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení, pretože táto sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že s ňou spotrebiteľ nevyjadrí
nesúhlas. Inak by to bolo popretie celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Súd poukazuje taktiež na tú skutočnosť, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné jeho mlčanie považovať za súhlas ani za nesúhlas /z uznesenia Krajského súdu v Prešove spis. zn. 6CoE 256/12 zo dňa 29. 11. 2012/. 57. Oprávnený v sťažnosti argumentoval aj tým, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 27. 03. 2012 a judikát, na ktorý v uznesení poukázal vyšší súdny úradník a vyvodil z neho spôsob posudzovania individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, je zo dňa 21. 03. 2013, pričom žiadne zákonné ustanovenie nepožaduje popísaným spôsobom dojednať rozhodcovskú doložku a keďže takáto judikatúra bola prijatá až v neskoršom čase, oprávnený ani s najväčšou opatrnosťou nemohol predpokladať takýto výklad zákonného ustanovenia. Na tomto mieste súd konštatuje, že Najvyšší súd Slovenskej republiky aplikoval v citovanom rozhodnutí svoje právne závery na ešte skôr uzavretú zmluvu bez ohľadu na dátum vydania rozhodnutia. Časť predmetného rozhodnutia citovaná v napadnutom uznesení sumarizuje všeobecne aplikované závery o tom, že o individuálne dojednanú zmluvu ide len vtedy, ak je dostatočne zrejmé, že informovanému spotrebiteľovi bola zo strany dodávateľa poskytnutá možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh tak, aby bola zmluva výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán /porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje aj informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená/. Na základe uvedeného má súd za to, že nemožno vyčítať vyššiemu súdnemu úradníkovi skutočnosť, že pri svojom rozhodovaní podporne vychádzal z právnych názorov a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z uvedeného obdobia. 58. Na uvedených záveroch nemení nič ani skutočnosť, že oprávnený povinnú informoval o konečnosti a záväznosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a možnosti domáhať sa jeho zrušenia na súde žalobou zo zákonom stanovených dôvodov, pričom povinná túto možnosť nevyužila. Oprávneniu súdu v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebráni ani skutočnosť, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 publikované pod 68/2013, sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. 59. Poukazujúc na vyššie uvedené, po vyhodnotení, že zmluvná podmienka nebola dohodnutá individuálne, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana zaručená spotrebiteľom, odôvodňujú to, že súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Oprávnený v sťažnosti okrem iného vytýka, že v napadnutom uznesení sa konštatuje neplatnosť rozhodcovskej doložky bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť záver, že vyšší súdny úradník mal za to, že znenie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou a neplatnou zmluvnou podmienkou, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, lebo v prípade, ak oprávnený ako dodávateľ podá žalobu na (vybranom) rozhodcovskom súde, od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. 60. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv vyjadrenou v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. 61. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 10.2. všeobecných obchodných podmienok je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde,
nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď pred rozhodcovským súdom, pokiaľ by bol v príslušnom spore žalobcom oprávnený, alebo pokiaľ by bol v príslušnom spore žalobcom povinný, tento by bol oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu alebo všeobecného súdu. Ak teda spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť, keďže podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde. Oprávnený ako dodávateľ tu na úkor spotrebiteľa vybral konkrétny rozhodcovský súd, a to so sídlom v Bratislave, čo taktiež spotrebiteľovi sťažuje účasť na rozhodcovskom konaní (s tým súvisiace náklady napr. na cestovné, nahliadanie do spisu a pod.). 62. Občiansky zákonník účinný od 01. 01. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Skutočnosť, že v rozhodcovskej zmluve je uvedená aj alternatíva, umožňujúca riešenie sporov vyvolaných povinným ako spotrebiteľom pred príslušným súdom, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať) /z uznesenia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10CoE 109/2011 zo dňa 29. 02. 2012/. 63. Občiansky zákonník s neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ustanovení § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti bez toho, aby sa jej spotrebiteľ dovolával. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. 64. Pokiaľ vyšší súdny úradník na základe svojich úvah dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, súd považuje jeho záver za správny. Správne je preto aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.
65. Ako už bolo uvedené vyššie, oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45 Exekučného poriadku. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval /3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009/. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku /z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012/. 66. Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným exekučným titulom, pretože existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, ktorá nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov tak, ako je to vyššie uvedené, vyšší súdny úradník po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a oprávneným predložených dôkazov správne dospel k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod. 1 Exekučného poriadku zamietol. 67. K námietke oprávneného, že postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, súd uvádza, že zo zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Splniť si povinnosť vyplývajúcu z predmetného ustanovenia mohol oprávnený aj tak, že by povinnému ako spotrebiteľovi predložil návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Taktiež je potrebné poukázať na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, na základe ktorého mal oprávnený ponúknuť povinnému neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V danej veci z dôkazov predložených oprávneným spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka v danom prípade týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje všetky vyššie uvedené znaky (písm. c/) /porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013, sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014/. 68. Súd zároveň dodáva, že dôvodom na zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť ani argument oprávneného uvedený v sťažnosti, že zriaďovateľ rozhodcovského súdu je zapísaný v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, čím je naplnená zákonná podmienka § 73 odsek 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže v danej veci nedošlo k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 2. alebo bod 3. Exekučného poriadku. 69. V sťažnosti oprávnený taktiež namietal nesprávnu aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu napadnutého uznesenia však nevyplýva, že vyšší súdny úradník na danú vec aplikoval ustanovenia smernice EHS č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách tak, ako argumentuje oprávnený. Z napadnutého uznesenia taktiež nevyplýva, že vyšší súdny úradník sa pri svojom rozhodovaní riadil judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vzťahujúcu sa na rozhodcovské doložky, ako to tvrdí oprávnený. Podporne síce v napadnutom uznesení vyšší súdny úradník poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, avšak v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Súd preto predmetný argument oprávneného nepovažoval z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru vyššieho súdneho úradníka v danom prípade za tak zásadný, ktorý by odôvodňoval zrušenia napadnutého rozhodnutia. 70. Z vyššie uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie
neboli splnené zákonnom stanovené predpoklady. Preto súd dospel k záveru, že postup vyššieho súdneho úradníka nemal za následok odňatie možnosti oprávneného konať pred súdom. 71. Dôvodom podania sťažnosti zo strany oprávneného je aj skutočnosť, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Oprávnený v sťažnosti poukázal na § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Súd z napadnutého uznesenia zistil, že vyšší súdny úradník v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 2 ods. 1 citovaného zákona, ktoré definuje rozhodcovský spor a umožňuje jeho rozhodovanie len na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 citovaného zákona, avšak vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie nezaložil na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 3 citovaného zákona. Súd preto nepovažuje sťažnosť za dôvodnú ani v tomto smere, pretože vyšší súdny úradník v rozhodnutí pri posudzovaní súladu spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy so zákonom vychádzal z ustanovení § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré správne interpretoval, a podľa názoru súdu z nich aj vyvodil správne právne závery. 72. Po preskúmaní veci súd dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka oprávneného týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, v dôsledku ktorého je toto podľa oprávneného nepreskúmateľné. Súd dáva za pravdu oprávnenému, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu práva účastníka konania zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade má však súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné, pričom nevykazuje žiadny nesúlad s príslušnými procesnými predpismi. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 236 C. s. p., ktoré ako formálnu náležitosť pri uznesení vyžaduje „stručné odôvodnenie“, pričom v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. je možné taktiež primerane vychádzať z vyššie citovaného ustanovenia § 234 ods. 2 C. s. p. pojednávajúcom o odôvodnení rozsudku. V preskúmavanej veci súd uzavrel, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení v súlade s účelom a charakterom exekučného konania. Vyšší súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, čoho sa oprávnený domáhal a na základe akých skutočností, aké listiny pripojil ako súčasť elektronického návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Súdny prax je jednotná v tom, že okolnosť, že odpoveď súdu na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany neúspešného účastníka konania neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia a za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek účastníka konania /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7ECdo 249/2013 zo dňa 21. 10. 2013/. Keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, taktiež skutkové a právne závery vyššieho súdneho úradníka nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, dôvody rozhodnutia nie sú nezrozumiteľné, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa. Taktiež sa odôvodnenie nezdá byť v rozpore so základnými pravidlami logického, jasného vyjadrovania a základnými gramatickými, lexikálnymi či štylistickými hľadiskami. Preto súd ani túto námietku oprávneného uvedenú v sťažnosti nepovažoval za dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia. 73. Na tomto mieste súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nad rámec argumentov vyššieho súdneho úradníka týkajúcich sa platnosti rozhodcovskej zmluvy vyjadruje taktiež pochybnosť o dodržaní zákonom predpísanej písomnej formy rozhodcovskej doložky v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase jej uzavretia, v zmysle ktorého rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom písomná forma a považuje za zachovanú, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V danom prípade je rozhodcovská doložka obsiahnutá vo
všeobecných obchodných podmienkach, pričom z ich obsahu nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, a to ich podpísanie oprávneným aj povinným. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že povinný so všeobecnými obchodnými podmienkami vyjadril súhlas svojím podpisom na zmluve, a teda ho zaväzujú, súd konštatuje, že nemožno od povinného ako spotrebiteľa spravodlivo žiadať, aby bol nimi viazaný, pokiaľ mu neboli známe alebo neboli k návrhu zmluvy priložené. Z tvrdenia oprávneného pritom vyplýva opak, keď tvrdí, že povinný mal možnosť sa s obchodnými podmienkami oboznámiť na pobočkách banky a zároveň na internetovej stránke banky. Na uvedené nemá vplyv ani záver Súdneho dvora Európskej únie vyjadrený v rozsudku C-42/18 z 09. 11. 2016, na ktorý poukázal oprávnený. Rozhodcovská zmluva totiž nie je náležitosťou zmluvy o úvere, s ktorou postačuje spotrebiteľa preukázateľne oboznámiť, ale na jej platnosť sa vyžaduje súhlas spotrebiteľa potvrdený jeho podpisom. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v ustanovení § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011/. 74. Na záver súd s poukazom na množstvo rozhodnutí citovaných oprávneným v sťažnosti (mnohé bez bližšej špecifikácie konkrétnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka), pričom v niektorých z nich je skutkový stav odlišný od sťažnosťou napadnutého uznesenia, poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 75. Vzhľadom na vyššie uvedené závery sudca súdu prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, že sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/52/2017 zo dňa 21. augusta 2017 zamietol.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.