Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/56/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, zast. Advokátska kancelária HMG LEGAL, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovaným: 1. K. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y.-Z., B. XXX/X, 2. A. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., B. XXX/X, zast. Mgr. Ivanom Košťálom, advokátom, so sídlom Nitra, Štúrova 11, o zaplatenie 15.985,18 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. októbra 2016 č. k. 14C/716/2015-80 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.985,18 eura a úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku, v časti zaplatenia riadneho úroku vo výške 16,90% ročne zo sumy 9.524,05 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 90%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 1 písm. a/, b/, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, § 53d, § 39, § 551 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len , § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., článok 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS a na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako banka dňa 01. 12. 2011 uzatvoril so žalovanými v 1. a 2. rade Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 004596067R, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným v 1. a 2. rade spotrebiteľský úver vo výške 10.000 eur. V čl. II. bolo uvedené, že riadne splatenie pohľadávky banky sa zabezpečuje dohodou o zrážkach zo mzdy uzatvorenou s dlžníkmi (žalovanými). V čl. IV. zmluvy je dohodnutá pevná úroková sadzba, ktorou sa bude úročiť úver a to vo výške 16,90 % ročne. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN") predstavuje 22,75 % ročne a celkové náklady spojené s týmto úverom predstavujú čiastku 23.653,63 eura. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov je 11,66%. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali splácať úver v 120-tich mesačných splátkach vždy k 15. dňu v mesiaci, prvá splátka je splatná dňa 15. 01. 2012 a posledná dňa 15. 12. 2021 vo výške 174,37 eura. V čl. VII. je riešené poistenie úveru, pričom v bode 13 je uvedené, že mesačný poplatok za poistenie úveru je 19,08 eura. V čl. VIII je dohoda o zrážkach zo mzdy, kde v bode 1 je uvedené: „Pre zabezpečenie pohľadávok banky voči dlžníkovi, vyplývajúcich z tejto zmluvy, sa zmluvné strany v súlade s ustanovením § 551 Občianskeho zákonníka v platom znení dohodli na takejto dohode o zrážkach

zo mzdy dlžníka, a to pre prípad, že dlžník bude v omeškaní so splácaním úveru, resp. poruší svoje povinnosti z tejto zmluvy. Súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery. Žalobca dňa 06. 10. 2013 a 16. 12. 2013 doručil žalovaným výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky, pričom v tejto bolo uvedené, že ku dňu 15. 12. 2013 predstavuje dlh žalovaných sumu 1.635,12 eura. Žalobca zaslal žalovaným oznámenie o zosplatnení dlhu zo dňa 16. 02. 2014, v ktorom im oznamoval, že ČSOB vyhlásila celú svoju pohľadávku za splatnú dňom 15. 02. 2014 a zároveň ich vyzvala na zaplatenie celého dlhu v sume 11.262,44 eura. Z prehľadu úverovej histórie (č. l. 57) vyplýva, že žalovaní zaplatili celkovo na úvere sumu 3.020,91 eura. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, kedy sa žalovaní dostali do omeškania (1 x už vo februári 2013), aká suma z každej zaplatenej splátky bola pripísaná na istinu, riadny úrok, úrok z omeškania a poplatky. Tiež z prehľadu vyplýva, že vo februári 2014 bol úver zosplatnený, pričom ku dňu 30. 11. 2015 zosplatnená istina predstavovala sumu 9.524,05 eura, nezaplatený riadny úrok sumu 4.308,97 eura, nezaplatený úrok z omeškania sumu 1.908,44 eura a poplatky sumu 243,72 eura. V predmetnej veci sa žalobca domáha zaplatenia dlžnej sumy zo zmluvy o úvere. V danej veci súd dospel k záveru, že predmetná zmluva je štandardnou, typovou zmluvou, ktorú žalobca uzatvára s viacerými klientmi s tým, že klient pred jej uzatvorením si v žiadosti o poskytnutie úveru určí základné podmienky a tieto sú potom v zmluve vymedzené podľa požiadaviek spotrebiteľa, napr. dobu splácania, výšku splátky, dĺžku fixácie úrokovej sadzby, atď. Individuálne sú teda dohodnuté všetky podmienky, na ktorých je založená samotná žiadosť o poskytnutí úveru, nakoľko tieto sa prispôsobujú samotnému spotrebiteľovi a ostatné zmluvné podmienky predstavujú súčasť štandardnej zmluvy, ktorá sa uzatvára aj s inými klientmi. Súd sa najskôr zaoberal namietanou platnosťou zmluvy o úvere žalovaným v 2. rade, keď do zmluvy inkorporovaná dohoda o zrážkach zo mzdy mala spôsobiť absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy s poukazom na § 53d a § 39 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zrážkach zo mzdy je prostriedkom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky uzavretého medzi veriteľom s dlžníkom, ktorý má postavenie spotrebiteľa, čo je aj uvedené hneď v čl. II. zmluvy - riadne splatenie pohľadávky banky sa zabezpečuje dohodou o zrážkach zo mzdy uzatvorenou s dlžníkmi (následne upravená v čl. 8 zmluvy). Pre takúto dohodu platia takisto všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch (§ 34 a nasl.). Zákon tiež výslovne ustanovuje, že dohodnuté zrážky nesmú svojou výškou (rozsahom) presahovať výšku zrážok, aké sú prípustné pri výkone rozhodnutia (exekúcii). Ak by teda výška dohodnutých zrážok presahovala výšku zrážok prípustnú podľa Exekučného poriadku, dohoda by v tejto časti bola neplatná pre jej rozpor so zákonom (§ 40 ods. 1). Dohoda okrem označenia veriteľa, dlžníka, platiteľa mzdy musí obsahovať aj označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok. Je nepochybné, tak ako uvádzal právny zástupca žalovanej v 2. rade, že táto dohoda o zrážkach bola neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a žalovaní ako dlžníci v prípade, že chceli podpísať zmluvu o úvere, museli vlastne súhlasiť aj s dohodou o zrážkach zo mzdy, čo súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, keďže podpísaním tejto zmluvy o úvere žalobca vopred vnútil na tej istej listine žalovaným aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu. Ako to vyplýva zo zmluvy o poskytnutí úveru, žalovaní súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísali aj tú časť, ktorou malo dôjsť k dohode o zrážkach zo mzdy. Je pritom nesporné, že obsahom dohody musí byť aj súhlas dlžníka - spotrebiteľa s tým, aby sa mu zo mzdy vykonávali zrážky a súčasne poukazovali veriteľovi. Na druhej strane súd nepopiera skutočnosť, že žalobca ako banková inštitúcia má rôzne spôsoby zabezpečenia úveru a medzi nimi je aj uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy, avšak na jej platnosť sa vyžaduje práve v prípade spotrebiteľov, aby s ňou boli riadne uzrozumení, oboznámení, a teda, aby mali možnosť podpísať takúto dohodu na osobitnej listine. Vtedy majú možnosť sa rozhodnúť, či ju podpíšu alebo nie a nebudú tak nútení podpísať zmluvu o úvere s týmto osobitným zabezpečovacím inštitútom na jednej listine so zmluvou o úvere. Súd tiež poukázal na to, že dohodu o zrážkach zo mzdy Európska komisia už skôr posúdila ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, pričom skonštatovala, že výkon zrážok zo mzdy je súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. S poukazom na uvedené súd považoval túto zmluvnú podmienku za spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach a v neprospech spotrebiteľa a tiež za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na druhej strane, súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalovanej v 2. rade, že táto neprijateľná zmluvná podmienka spôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere podľa § 39 OZ, navyše, keď ani zo strany žalobcu tento inštitút nebol využitý na zabezpečenie splatenia dlhu žalovaných. Aj keď je táto zmluvná podmienka neprijateľná, je možné ju oddeliť od zmluvy o úvere, nakoľko ide o osobitný zabezpečovací inštitút. Práve naopak, v prípade, že by z nejakého dôvodu bola ako celok neplatná zmluva o úvere, toto by spôsobovalo aj neplatnosť dohody o zrážkach, ktorá je akcesorickým zmluvným vzťahom naviazaným na hlavný zmluvný vzťah. Navyše, ustanovenie § 53d Občianskeho zákonníka, na ktoré bolo poukazované, nadobudlo účinnosť až od 01. 06. 2014, pričom zmluva o úvere

bola uzatvorená dňa 01. 12. 2011. Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere spĺňa všetky potrebné náležitosti, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z. z. a najmä ust. § 9 ods. 2 tohto zákona. Právny zástupca žalovanej v 2. rade namietal, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a s poukazom na § 9 ods. 1 písm. j), poskytnutý spotrebiteľský úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko žalovaná v 2. rade dospela k zisteniu, že v 120- tich anuitných splátkach vo výške 174,37 eura splatí o približne 28 eur viac. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil, nakoľko ho plne vyvrátil žalobca, ktorý uviedol, že táto suma 23.653,63 eura pozostáva zo všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to 120 mesačných splátok vo výške po 195,45 eura, pozostávajúcich zo splátky úveru vo výške 174,37 eura + 2 eur + 19,08 eura, ako aj sumu vo výške 200 eur, predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru. Súd preto nemal dôvod považovať predmetnú zmluvu za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Žalobca žiadal zaviazať žalovaných na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko si žalovaní prestali plniť svoju povinnosť splácať predmetný úver a tento bol ku dňu 15. 02. 2014 zosplatnený a zároveň boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie celého dlhu. Žalobca riadne špecifikoval, z čoho pozostáva žalovaná suma 15.985,18 eura ku dňu 30. 11. 2015, čo vyplýva aj z úverovej histórie a kde táto suma predstavuje zosplatnenú istinu v sume 9.524,05 eura, nezaplatený riadny úrok sumu 4.308,97 eura, nezaplatený úrok z omeškania sumu 1.908,44 eura a poplatky sumu 243,72 eura. Z prehľadu na úverovom účte vyplýva, že žalovaní zaplatili celkovo na úvere sumu 3.020,91 eura a tiež je z neho zrejmé, kedy sa žalovaní dostali do omeškania, aká suma z každej zaplatenej splátky bola pripísaná na istinu, riadny úrok, úrok z omeškania a poplatky. Vzhľadom na to, že súd mal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 15.985,18 eura za plne preukázaný, súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie tejto sumy spoločne a nerozdielne. Keďže žalovaní sa preukázateľne dostali do omeškania s plnením, súd žalobcovi priznal i nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca žiadal úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015, t.j. dňa nasledujúceho po vyčíslení pohľadávky. Úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne je správny, nakoľko jeho výška je určená v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Súd preto priznal navrhovateľovi 8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 14.076,74 eura (istina, riadne úroky a poplatky) od 01. 12. 2015 do zaplatenia. Žalobca žiadal zaviazať žalovaných aj na zaplatenie riadneho úroku vo výške 16,90 % ročne zo sumy 9.524,05 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia. V tejto časti súd žalobu zamietol, vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, preto žalobcovi zmluvný úrok odo dňa zosplatnenia úveru nepatrí a to s poukazom na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18. 09. 2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úrok z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 90%. I keď žalobca bol plne úspešný v časti istiny a úrokov z omeškania, nemal úspech v časti riadneho úroku, ktorý tiež predstavuje súčasť žalobného nároku v nie bezvýznamnej časti. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaná v 2. rade vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie súd ohľadom tej istej skutočnosti dospel k dvom protichodným záverom, keď na jednej strane mal za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, avšak na druhej strane bolo podľa názoru súdu možné dohodu o zrážkach zo mzdy oddeliť od zmluvy o úvere. Súd však svoj záver o možnosti oddeliť dohodu o zrážkach zo mzdy riadne nezdôvodnil, pretože vychádzal len z charakteru dohody o zrážkach zo mzdy, ako osobitného zabezpečovacieho inštitútu a zo skutočnosti, že žalobca tento inštitút nevyužil. Súd posúdil oddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere len s ohľadom na všeobecný charakter tohto osobitného zabezpečovacieho inštitútu, bez ohľadu na okolnosti, za ktorých k tomuto právnemu úkonu došlo. Teda súd neposudzoval oddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy a zmluvy o úvere s ohľadom na okolnosti tej ktorej konkrétnej veci. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú súd poukázal, že žalobca tento inštitút nevyužil. Navyše, žalovanej v 2. rade ani nie je zrejmé, aký vplyv má mať táto skutočnosť o nevyužití dohody o zrážkach zo mzdy na okolnosti vzťahujúce sa na uzavretie zmluvy o úvere. V čase uzatvárania zmluvy o úvere nemala žiadna zo strán vedomosť o tom, či využitiu dohody o zrážkach zo mzdy dôjde alebo nie, preto je táto úvaha súdu žalovanej v 2. rade úplne nejasná. Žalovaná v 2. rade postupne poukázala na to, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou formulárovej zmluvy o úvere, pričom bez zabezpečenia zmluvy o úvere je možné predpokladať, že v čase jej uzatvárania by vôbec nedošlo k uzavretiu tejto zmluvy. Zo spôsobu zabezpečenia úveru sa pritom určuje okrem iného aj výška

úrokovej sadzby, čo len potvrdzuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu, alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo vyplýva, že dohodu o zrážkach zo mzdy nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Uvedené skutočnosti o neoddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere žalobca nerozporoval ani na jednom pojednávaní vo veci a ani v jednom zo svojich podaní na súd. Preto žalovaná v 2. rade mala aj má za to, že ide o nespornú skutočnosť, na čo poukázala vo svojom vyjadrení. Aj z dôvodu tejto nespornosti mal pravdepodobne súd za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Vzhľadom k uvedenému považujú dohodu o zrážkach zo mzdy za neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, a nakoľko dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s dobrými mravmi, spôsobuje v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútnu neplatnosť celého právneho úkonu, teda zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 01. 12. 2011, preto súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovanej v 2. rade nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že na vyvrátenie tvrdení o tom, že v 120 anuitných splátkach vo výške 174,37 eura zaplatia približne o 28 eur, je postačujúce, keď žalobca uvedie, že suma 23.653,63 eura pozostáva zo všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to v 120 mesačných splátkach vo výške 195,45 eura pozostávajúcich zo splátky úveru vo výške 174,37 eura + 2 eur + 19,08 eura, ako aj sumu vo výške 200 eur, predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru. Nie je zrejmé, ako tvrdenie žalobcu, že mesačná splátka vo výške 195,45 eura, pozostávajúca zo splátky úveru 174,37 eura + 2 eur + 19,08 eura s poukazom na poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 eur má vyvrátiť tú skutočnosť, že anuitná splátka 174,37 eura mesačne bola chybne vypočítaná. Anuitná splátka aj v zmysle obchodných podmienok žalobcu pozostáva len z dvoch častí, a to z časti určenej na vrátenie istiny úveru a z časti pre zaplatenie príslušného úroku. Z uvedeného je zrejmé, že do anuitnej splátky vo výške 174,37 eura nie je možné zahrnúť žiadne ďalšie poplatky. Prepočítaním poskytnutého spotrebiteľského úveru s ročnou úrokovou sadzbou 16,9 % a porovnaním poskytnutej tabuľky o splácaní úveru žalobcu, konkrétne prvých trinástich splátok, kedy bol úver riadne splácaný, žalovaná v 2. rade dospela k zisteniu, že v 120 anuitných splátkach vo výške 174,37 eura splatí približne o 28 eur viac. Teda, aj keby nebola zmluva o úvere absolútne neplatná, tak v tom prípade je v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zák. č. 129/2010 Z z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na § 9 ods. 1 písm. j) toho istého zákona poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že žalobca chybne určil výšku anuitnej splátky v zmluve o úvere, je v zmluve o úvere nesprávne uvedená aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, teda došlo k zavádzaniu aj žalovanej v 2. rade a z toho dôvodu je spotrebiteľský úver bezúročne bez poplatkov, preto súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej v 2. rade prizná náhradu trov konania vo výške 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade uviedol, že s tvrdením žalovanej v 2. rade sa nemôže stotožniť a zastáva názor vyjadrený v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, teda, že dohodu o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút je možné oddeliť od zmluvy o úvere a skutočnosť, že v úverovej zmluve je obsiahnutá, nespôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Nesúhlasí ani s tvrdením, že žalovaná v 2. rade mala za to, že skutočnosť o neoddeliteľnosti dohody o zrážkach zo mzdy je nespornou skutočnosťou, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 10. 2016. Nie je totiž pravdou, že žalovaný na uvedené poukazoval v niektorom zo svojich vyjadrení a tiež nesprávne v odvolaní uvádza, že z dôvodu nerozpornosti mal súd za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Práve naopak, súd prvej inštancie sa uvedenou otázkou vysporiadal tak, že dohodu o zrážkach zo mzdy správne posúdil ako zabezpečovací inštitút, ktorý je možné oddeliť od zmluvy o úvere, a preto nemožno z tohto dôvodu posúdiť predmetnú úverovú zmluvu ako absolútne neplatnú. K odvolaniu žalovanej v 2. rade, že úver mal byť posúdený ako bezúročný a bez poplatkov uviedol, že v úverovej zmluve je uvedená tak ročná percentuálna miera nákladov, ako aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase od uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná v 2. rade sa mylne domnieva, že čiastka, ktorú musia žalovaní uhradiť, je v úverovej zmluve uvedená nesprávne. Táto suma totiž pozostáva zo všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to 120 mesačných splátok vo výške 195,45 eura pozostávajúcich zo splátky úverov vo výške 174,37 eura + 2 eur poplatok za správu úveru + 19,07 eura poistenie úveru, ako aj sumu vo výške 200 eur predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru. Je teda zrejmé, že anuitnú splátku vo výške 174,37 eura netvorilo nič iné, ako suma splátky istiny a splátky riadnych úrokov, teda žiadne ďalšie poplatky. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia vecí. K premlčaniu uviedol, že premlčacia lehota začína plynúť od dátumu zo splatenia úveru, teda odo dňa 15. 02. 2014, a tak nárok žalobcu nemôže byť premlčaný. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380 ods. 1 bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu dňa 10. 12. 2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 15.985,18 eura, riadny úrok vo výške 16,90 % ročne zo sumy 9.524,05 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05% ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaní ako spoludlžníci uzatvorili dňa 01. 12. 2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 004596067R, na základe ktorej im boli poskytnuté finančné prostriedky. V zmysle zmluvy vyčerpaný a nesplatený úver sa úročí pevnou úrokovou sadzbou vo výške 16,90% p. a. Nakoľko žalovaní poskytnutý úver nesplácali a boli v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok a súčasne aj jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, žalobca vyhlásil celú svoju pohľadávku za splatnú k 15. 02. 2014. Podľa vyčíslenia pohľadávky poskytnutého žalobcom k 30. 11. 2015 bol celkový zostatok v sume 15.985,18 eura a pozostával z istiny 9.524,05 eura, riadneho úroku v zmysle zmluvy v sume 4.308,97 eura, úrokov z omeškaní v sume 1.908,44 eura a poplatkov v sume 243,72 eura.

6. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 , ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalovanej v 2. rade uvedenými v odvolaní.

10. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

11. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

12. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody pre svoje rozhodnutie. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nesprávne zistenom skutkovom stave, prípadne k záveru o jeho nesprávnom právnom posúdení veci.

13. K dôvodom odvolania žalovanej v 2. rade odvolací súd ešte dodáva, že súd prvej inštancie oddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere neposúdil len s ohľadom na všeobecný charakter tohto osobitného zabezpečovacieho inštitútu, ale práve zohľadnil okolnosti, za ktorých k uzavretiu tejto dohody v rámci zmluvy o úvere došlo, pričom to, či bol tento inštitút využitý alebo nie, je z hľadiska posúdenia tejto veci bezpredmetné. S právnym posúdením oddeliteľnosti dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere, posúdením dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje, pričom ešte dodáva, že to, či je dohoda o zrážkach zo mzdy oddeliteľná od zmluvy o úvere, je právnou otázkou, a teda nemôže ísť o nespornú skutočnosť, ako uvádzala žalovaná v 2. rade v odvolaní. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to tomu, že žalovaná pri 120 anuitných splátkach vo výške 174,37 eura zaplatí približne o 28 eur viac, odvolací súd dodáva, že rozpisy splátok s uvedením toho, koľko z príslušnej splátky sa splatí z istiny a koľko z úroku predložené oboma stranami (č. l. 57 a 62) sa líšia v počte dní pri prvej splátke, kde žalobca uvádza počet dní 30 a žalovaná v 2. rade počet dní 44. Minimálne sa tiež líšia vo výške úroku, ktorá sa splatí v príslušnom mesiaci zo splátky 174,37 eura, čo môže byť spôsobené rozdielnym zaokrúhľovaním súm (ide o minimálne rozdiely). Práve týmto spôsobom dospela žalovaná v 2. rade k záveru, že na úvere zaplatí o 28 eur viac, s čím sa odvolací súd nestotožňuje, pretože práve výpočet žalobcu, ktorý uvádzal menší počet dní, za ktorý počítal úrok je v prospech žalovanej. Z uvedeného dôvodu ani túto námietku žalovanej v 2. rade nepovažoval za dôvodnú. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .