Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-336-2016.pdf
PDF · 142.42 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/336/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: B. K., nar. XX.X.XXXX, bytom B., M. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., Piešťany, Krajinská 3, o zaplatenie 1.251,08 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. 12C/366/2012-147 zo dňa 17.5.2016 - vo vyhovujúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobu z a m i e t a a žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom druhom v poradí (po predchádzajúcom a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 9. novembra 2015) súd prvej inštancie uložil odporkyni (akt. žalovanej) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (akt. žalobcovi) sumu 1.251,08 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 4.7.2012 do zaplatenia v mesačných splátkach po 45,- Eur splatných vždy do 25. dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky, stáva sa splatným celé dlžné plnenie. Vo zvyšku návrh (akt. žalobu) zamietol a odporkyni (akt. žalovanej) priznal náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 28,6 %, keď o výške náhrady trov právneho zastúpenia bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne citáciou § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 489, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 2 písm. b), c), čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a vecne tým, že z obsahu úverovej zmluvy vyplýva, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ určil výšku mesačnej splátky len jednou sumou 84,21 Eur (pôvodne 2.537 Sk) bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.. Súd považuje takýto postup za obchádzanie jednotlivých ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z., a to ustanovenia § 2 písm. e) ako aj základných náležitostí zmluvy stanovených v § 4 ods. 2 písm. i) uvedeného zákona, podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok: istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky
nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do splátok (resp. súčtu splátok). Nakoľko v zmluve nebola splnená vyššie uvedená náležitosť, súd považuje úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. Okrem toho v zmluve absentuje i údaj týkajúci sa určenia dátumu poslednej splátky, čo je pre spotrebiteľa zmätočné a nejasné. Keďže žalovaná do 3.7.2012 uhradila celkovo sumu 2.068,31 Eur, súd po odčítaní tejto sumy od sumy poskytnutého úveru (3.319,39 Eur) zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi rozdiel, teda sumu 1.251,08 Eur a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodný zamietol. Nakoľko sa žalovaná od 4.7.2012 dostala do omeškania, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške uvedenej vo výroku rozsudku. Súd sa nezaoberal i obsahom Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 24.4.2011 a nakoľko odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil právny názor a uzatvoril, že táto dohoda je neplatná pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a chýbajúcu podstatnú náležitosť, súd na ňu neprihliadal. Pri určení splatnosti dlžnej sumy vychádzal súd z osobných pomerov žalovanej, ktorá nie je schopná zaplatiť celú dlžnú istinu spolu s príslušenstvom a trovami konania naraz, preto povolil žalovanej splátky v sume 45,- Eur mesačne pod hrozbou straty výhody splátok.
3. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1, 2 a § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca sa domáhal zaplatenia istiny v sume 3.319,39 Eur, pričom súd mu priznal nárok v sume 1.251,08 Eur. V konaní mala žalovaná hrubý úspech 64,30 % a žalobca 35,70 %, teda čistý úspech žalovanej predstavuje 28,6 % (64,30% - 35,70%).
4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, výlučne v jeho vyhovujúcej časti, podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť, s tým že vo veci rozhodne odvolací súd, prípadne ho vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Ak by odvolací súd rozhodol o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi priznanú sumu prvoinštančným súdom, žiada priznať možnosť splátok po 10,- Eur mesačne. Argumentovala výlučne tým, že v konaní uvádzala, že nie je schopná platiť s ohľadom na svoju súčasnú situáciu žiadne splátky. Žalobca pritom uviedol, že súhlasí so splátkami v takej výške, aby celý dlh bol zaplatený do troch rokov pod stratou výhody splátok. Podľa jej názoru súd mal pri stanovovaní výšky mesačných splátok viac vziať do úvahy jej súčasnú situáciu a rozhodnúť o nižšej výške mesačnej splátky. Za primeranú výšku mesačnej splátky považuje splátku 10,- Eur, čo vyplýva aj z toho, že žalobca, pokiaľ poskytuje úvery, tak je povinný skúmať bonitu svojich klientov a zohľadniť ich majetkové pomery a príjmy. Súd sa podľa jej názoru nezaoberal tým, prečo mala nastať mimoriadna splatnosť úveru práve 20.9.2008, či boli splnené podmienky na mimoriadnu splatnosť úveru, keď ona sama namieta, že tzv. mimoriadna splatnosť úveru je neprijateľná zmluvná podmienka, pričom nie je vôbec preukázané, kedy mal žalobca ju upozorniť na možnosť požadovať celý zostatok úveru v celom rozsahu. Následne odvolateľka citovala § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka s tým, že poukázala na skutočnosť, že mimoriadna splatnosť úveru je založená na nekalej obchodnej praktike. Teda namieta neplatnosť mimoriadnej splatnosti úveru, ktorej ustanovenie považuje jednak za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď súčasne ani neboli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Zároveň si odvolateľka uplatnila náhradu trov konania vo výške 239,20 Eur ako 28,6% z celkových trov 836,37 Eur.
5. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril v tom smere, že dňa 9.7.2007 pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere a ďalších úverových produktoch. V časti „Zmluva o úvere“ je stanovené, že obchodné podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa bodu 7.3 obchodných podmienok pre úver a vydávanie a používanie kreditnej karty OK karty s účinnosťou od 1.7.2017 „GE je oprávnený požadovať okamžité predčasné splatenie všetkých čiastok dlžných ZK podľa ZÚ v prípade, že nastane, akákoľvek z nasledujúcich skutočností: (i) ZK porušuje ZÚ, najmä ak bol v omeškaní s platením viac ako troch splátok zároveň, ... “. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti tak bolo urobené v súlade s obchodnými podmienkami. Žalovaná sa prvýkrát dostala do omeškania s úhradou mesačnej splátky zo dňa 28.11.2007, následne so splátkou zo dňa 28.12.2007, zo dňa 28.6.2008, zo dňa 28.7.2008, zo dňa 28.8.2008 a mesačnej splátky zo dňa 28.9.2008. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v omeškaní s platením viac ako troch splátok, došlo k zosplatneniu úveru a to ku dňu, keď je v platobnej histórii uvedená položka s názvom „Zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“, čím bola platnosť zmluvy v súlade so zmluvnými ustanoveniami ukončená. Poukazuje tiež na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznania záväzku zo dňa 21.4.2011, o ktorej uvádza, že predmetná dohoda spĺňa všetky zákonné náležitosti pre svoju platnosť, teda pre platnosť uznania dlhu
zo strany dlžníka. On ako postupník nemá postavenie dodávateľa, preto dohoda nemohla byť žalovanej vnútená ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a nevzťahujú sa na ňu ani ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolaciemu súdu navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň si uplatňuje trovy konania v odvolacom konaní vo výške 77,02 Eur s DPH.
6. Žalobkyňa doručila odvolaciemu súdu (už po uplynutí odvolacej lehoty) vyjadrenie, v ktorom ešte namietala, že opätovne uplatňuje námietku premlčania predmetného nároku s poukazom na aktuálnu judikatúru Krajského súdu v Trnave, ktorý opakovane rozhoduje v rovnakých prípadoch o tom, že aj na absolútny obchod pokiaľ je spotrebiteľským vzťahom treba s poukazom na aktuálnu právnu úpravu ochrany spotrebiteľa a judikatúru Najvyššieho súdu SR aplikovať trojročnú premlčaciu lehotu. Žiada tak odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol tak, že žalobu zamieta v plnom rozsahu z dôvodu uplatnenej námietky premlčania a prizná jej ako úspešnej strane náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.
7. K predmetnému vyjadreniu zaujal písomne stanovisko žalobca v tom smere, že naďalej zotrváva na tom, že na vec je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa príslušnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, pri zotrvaní žalobcom i na predčasnej splatnosti úveru práve ku dňu 15.10.2008, čím posudzovaný nárok nemožno považovať za premlčaný.
8. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti považuje za vhodné zhrnúť nasledovné:
9. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí, keď ostatným rozhodnutím súd prvej inštancie o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 2.799,64 Eur s príslušenstvom rozhodol tak, že žalobný návrh zamietol, pre jeho premlčanie vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 100 v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka, keď súd pri posudzovaní premlčania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických osôb - nepodnikateľov, tu posudzujúc nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, vychádzajúc tak i z právnej úpravy Zákona o ochrane spotrebiteľa a Zákona o spotrebiteľských úveroch a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 357,75 Eur, k rukám jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ktoré rozhodnutie zo dňa 18.9.2014, č. k. 12C/366/2012-57 na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 9.11.2015, č. k. 25Co/34/2015-111 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru o tom, že premlčanie sa aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu (tu zmluva o úvere) uzavretých pred 1.4.2015 spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, pričom podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom.
10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), avšak pri rešpektovaní i § 290 a nasl. CSP, ukladajúce poskytovať spotrebiteľovi ochranu ex offo, s prihliadnutím ex offo i na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku v zmysle § 388 CSP.
12. Z § 226 OSP vyplývalo a i zo súčasného § 391 ods. 2 CSP vyplýva, že ak bolo rozhodnutie zrušené (odvolacím súdom) a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, zo žiadneho zákonného ustanovenia ale nevyplýva, že odvolací súd je viazaný už raz vysloveným právnym názorom vo veci.
13. Vychádzajúc potom podporne i z judikatúry vyšších súdov možno uzavrieť, že sám odvolací súd nie je viazaný svojím predchádzajúcim právnym názorom v danej veci, pretože zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, v súčasnosti už Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť, že by odvolací súd nemohol už raz vyslovený právny názor vo veci v neskoršom odvolacom konaní zmeniť (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. júna 2003, sp. zn. 22 Cdo 880/2003). Tento záver sa javí logickým aj z toho dôvodu, že proti rozhodnutiu súdu odvolacieho už právny poriadok neposkytuje stranám žiadny riadny opravný prostriedok. Bolo by preto v rozpore s účelom civilného súdneho konania, ak by odvolací súd pod ťarchou svojho skôr vysloveného právneho názoru musel vo veci rozhodnúť rovnako, hoci by vo svetle nových právne významných udalostí (napr. Nálezu Ústavného súdu, či neskôr ustálenej rozhodovacej činnosti vyšších súdov) bol presvedčený už o nezlučiteľnosti takéhoto rozhodnutia s právnym poriadkom. Súd odvolací teda môže postup súdu prvej inštancie napraviť (i keď ním bol rešpektovaný predchádzajúci právnym názorom odvolacieho súdu), pričom nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci právny záver v danej veci zmení, čím potom zmení i rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol rešpektovaný jeho predchádzajúci právny názor.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či žalobou uplatnený nárok v priznanom rozsahu je dôvodný, prípadne či napadnutým rozsudkom priznané plnenie v splátkach po 45,- Eur mesačne zodpovedá pomerom žalobkyne.
15. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou o úvere a ďalších úverových produktoch medzi právnym predchodcom žalobcu (GE Money, a.s.) a žalovanou, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka - ďalej aj OZ v znení účinnom do 31.12.2007).
16. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
17. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o splátkovom úvere, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola spoločnosť GE Money, a.s. a na druhej strane vystupovala žalovaná ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupovala obchodná spoločnosť zameraná okrem iného i na poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov (nebankovým spôsobom), a to i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaná vystupovala ako fyzická osoba, teda
ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný spotrebiteľský úver jej bol poskytnutý ako bezúčelový, pričom žalobca iný účel poskytnutia peňažných prostriedkov nepreukázal.
18. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov.
19. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (najskôr zákon č. 634/1992 Zb., potom aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t.j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovanej, ktorá je spotrebiteľ.
20. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy medzi jej účastníkmi 9.7.2007), zmluva o úvere pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže právny predchodca žalobcu bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a bola i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o úvere sa GE Money a.s. zaviazala poskytnúť ako dodávateľ žalovanej ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v
zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
21. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy založený zmluvou zo dňa 9.7.2007 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi zmluvy bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
22. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke premlčania práva žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného veriteľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť OZ, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
23. Vzhľadom na to, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.
24. V spotrebiteľských veciach, ako je tá prejednávaná, musí súd, teda i súd odvolací, poskytovať spotrebiteľovi ochranu ex offo, aktuálne už aj v zmysle výslovných ustanovení o spotrebiteľských sporoch v § 290 a nasl. CSP.
25. Preto je potrebné opätovne posúdiť otázku možného premlčania zostávajúceho uplatneného nároku žalobcu zo spotrebiteľskej zmluvy podľa priamo aplikovateľného § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise a keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia, ktoré premlčanie žalovaná v konaní napokon i namietala, tu potom aplikujúc pri skúmaní otázky premlčania už občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
26. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
27. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v už ustálenej aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17C/167/2011, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, sp. zn. 6Co/26/2012, sp. zn. 6Co/81/2012, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
28. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.
29. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo/17/2014.
30. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
31. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
32. Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd pristúpil k prehodnoteniu doterajšieho právneho názoru v danej veci na premlčanie uplatneného nároku žalobcu zo spotrebiteľskej zmluvy.
33. Keďže uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy o úvere, bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovanú ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené závery sa odvolací súd už nemohol stotožniť s názorom žalobcu o nemožnosti aplikovať na prejednávaný prípad ustanovenia OZ vrátanie ustanovení týkajúcich sa premlčania. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom).
34. Podľa súdom prvej inštancie už raz aplikovaného § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak (čo pre daný prípad nie je), premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
35. Odvolací súd potom posúdil nárok uplatnený žalobcom, ktorý zostal predmetom konania za premlčaný, aplikujúc pritom v predchádzajúcom odseku uvedené hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka, z ktorého premlčania už vychádzal i prvoinštančný súd v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí, ktoré takéto právne posúdenie tak nemôže byť pre žalobcu považované za nové, s nasledujúcim odôvodnením.
36. Splatnosť celého dlhu podľa žalobcu nastala vyhlásením mimoriadnej splatnosti s povinnosťou žalovanej plniť k 15.10.2008. Žalovaná v odvolaní, ako i v nemu bezprostredne predchádzajúcom prvoinštančnom konaní pritom napádala, že bolo potrebné posúdiť prečo malo dôjsť k zosplatneniu úveru práve ku dňu 20.9.2008 (?), ktorému mimoriadnemu zosplatneniu úveru žalovaná v odvolaní prisudzuje i jeho rozpor s dobrými mravmi a považuje ho za neprijateľnú podmienku, čo ale bližšie nekonkretizuje, ktorá argumentácia navyše nevyplýva ani z konania predchádzajúceho jej odvolaniu. Zákonná úprava pritom vyhlásenie predčasnej splatnosti plnenia v splátkach pripúšťa (Občiansky zákonník), z čoho potom nie je možné vyvodiť jeho neprijateľnosť ako i rozpor s dobrými mravmi Navyše v prvoinštančnom konaní, ktoré predchádzalo ostatnému zrušenému prvoinštančnému rozhodnutiu, žalovaná mimoriadnu splatnosť úveru, s povinnosťou plniť ku dňu 15.10.2008 nesporovala, prvoinštančný súd z uvedenej právnej skutočnosti (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru s povinnosťou plniť k 15.10.2008) ako z nespornej aj vychádzal. Odvolaciemu súdu pritom neušlo pozornosti, že žalovaná v predmetnom odvolacom konaní, po podaní prejednávaného odvolania a po vyjadrení sa k nemu žalobcom, v ktorom vyjadrení žalobca naďalej trval na zosplatnení úveru práve ku dňu 15.10.2008, svojim posledným podaním vo veci zo dňa 22.9.2016 (č.l. 172) zaujala stanovisko, že nárok žalobcu je premlčaný v trojročnej premlčacej lehote s odkazom na predchádzajúce zrušené prvoinštančné rozhodnutie vo veci samej, ktoré vychádzalo z premlčania žalobného nároku v trojročnej premlčacej dobe, ktorá podľa súdu začala plynúť od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 15.10.2008. K uvedenému stanovisku zaujal právny názor i žalobca podaním zo dňa 19.10.2016 (č.l. 177), v ktorom žalobca naďalej zotrval na názore o aplikovateľnosti štvorročnej premlčacej dobe podľa príslušnej právnej úpravy Obchodného zákonníka pri zotrvaní žalobcom na predčasnej splatnosti úveru ku dňu 15.10.2008, čím potom premlčacia doba začala plynúť dňa 16.10.2012 a uplynula 16.10.2012, teda pri podaní žaloby na súd dňa 7.8.2012 nárok nemožno považovať za premlčaný. Preto vzhľadom na uvedené posledné podanie žalovanej zo dňa 22.9.2016, ako i na podanie žalobcu zo dňa 19.10.2016, i odvolací súd vychádzal z mimoriadnej splatnosti úveru práve ku dňu 15.10.2008, preto podaním žaloby na súd až dňa 9.8.2012, sa stal nárok žalobcu, ktorý zostal predmetom konania premlčaný v trojročnej premlčacej
dobe (z ktorej odvolací súd vychádzal v zmysle uvedeného v predchádzajúcich odsekov predmetného odôvodnenia), ktorá uplynula pred podaním žaloby, dňa 16.10.2011.
37. Pokiaľ ide o úroky z omeškania (vedľajší úrokový záväzok), sledujú osud záväzku hlavného (vedľajší záväzok, závisí čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od hlavného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom), premlčujú sa preto najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Pokiaľ teda bola žaloba podaná na súde dňa 9.8.2012, možno konštatovať, že v danom prípade, vychádzajúc zo splatnosti pohľadávky podľa žalobcu, ktorý sa domáha svojho práva, ktorým dátumom je ustálený začiatok plynutia premlčacej lehoty, žaloba bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa OZ, a žalobu v časti, ktorá zostala predmetom konania treba potom zamietnuť, nakoľko premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať v dôsledku zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva.
38. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a priznal mu časť ním uplatneného nároku, nerozhodol vecne správne, preto odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil bez potreby dokazovania na odvolacom súde, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní už len prebral, s prihliadnutím i na to, že odvolateľka inú odvolaciu argumentáciu, než tú s ktorou sa odvolací súd už vysporiadal nenastolila, čím sa obmedzila jeho preskúmacia právomoc a to tak, že žalobu žalobcu zamietol i v ostatnej vyhovujúcej časti pre jej nedôvodnosť (premlčanie uplatneného nároku) podľa § 388 CSP.
39. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
40. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 41. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia, o nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol tak, že v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok na náhrada trov konania na súde prvej inštancie aj na odvolacom súde v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).