Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_29Cb-68-2013.pdf
PDF · 177.35 KB
Case nature
Area
Subarea
29Cb/68/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Feketem v spore žalobkyne: Anna Malová RNDr. - RUBÍN, Mostište 40, Dohňany, IČO: 36 889 652, zastúpenej JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou, Tatranská 300/8, Považská Bystrica, proti žalovanému: OVB Allfinanz Slovensko a. s., Kukuričná 8, Bratislava, IČO: 31 361 358, zastúpeného JUDr. Branislavom Drgoňom, advokátom, Jesenského 2, Bratislava, o zaplatenie 1 719,24 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd konanie v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2010 do 20. 12. 2011 z a s t a v u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1 019,24 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 21. 05. 2013 až do zaplatenia v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 18,56 %, pričom o výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 16. 01. 2013, ktorej zmenu súd pripustil uznesením zo dňa 05. 08. 2013, sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 719,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2010 až do zaplatenia a vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1 031,09 eura od 21. 05. 2013 až do zaplatenia.
2. Žalobkyňa svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že ako samostatne zárobkovo činná osoba uzavrela so žalovaným dňa 02. 01. 2009 zmluvu o sprostredkovaní, v zmysle ktorej mala podľa bodu 3 tejto zmluvy vyvíjať činnosť spočívajúcu v sprostredkovaní poistenia, investičných služieb, dôchodkového sporenia, vkladových produktov a iných produktov a činností uvedených v bode 3 tejto zmluvy. V zmysle bodu 4 tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni províziu za sprostredkovanie finančných produktov podľa bodu 3 zmluvy, a to vo výške určenej podľa províznych listov a v lehote do 20-teho dňa v mesiaci, za ktorý bola zaslaná platba partnerom. V zmysle ustanovení zmluvy upravujúcich vyplácanie provízii žalobkyni mal žalovaný zaplatiť žalobkyni sumu 688,15 eura za rok 2010. Predmetné provízie odmietol žalovaný žalobkyni zaplatiť z titulu započítania zmluvných pokút, ktoré mala zaplatiť žalobkyňa v zmysle bodu 9 zmluvy. Žalobkyňa však neporušila ustanovenia zmluvy, ktoré by založili právo žalovaného požadovať od nej zmluvnú pokutu podľa bodu 9, preto je zadržiavanie peňažných prostriedkov z tohto titulu nedôvodné. Žalovaný zadržal tieto prostriedky z dôvodu, že neboli vrátené písomné materiály a osobný preukaz, čo sa však nezakladá na pravde, pretože ako vyplýva z
preberacieho protokolu zo dňa 19. 10. 2010, tieto veci boli vrátené priamo žalovanému, o čom svedčí preberacia pečiatka. Žalobkyňa uviedla, že už nedisponuje žiadnymi inými dokladmi, pretože ich všetky odovzdala žalovanému. Žalobkyňa ďalej uviedla, že jedinú časť provízií, ktorú bol žalovaný oprávnený zadržiavať, je tzv. storno rezerva vo výške 1 031,09 eura, ktorú podľa bodu 4.21 zmluvy bolo potrebné vyplatiť najbližší výplatný deň po 2 rokoch od ukončenia predmetnej zmluvy. Ak žalovaný odkazuje na lehotu plnenia, ktorá má nastať v zmysle čl. 7 bod 7.11 zmluvy 20. deň po uplynutí lehoty 24 mesiacov od skončenia zmluvy, čo je dňa 20. 05. 2013, potom možno tvrdiť, že žalovaný má subjektívny problém iba s lehotou plnenia. Žalovaný týmto uznáva existenciu svojho záväzku a nedôvodne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku zadržiava peniaze žalobkyne, ktoré jej nezaplatil. Ešte pred uplynutím výpovednej doby bola žalobkyňa odpojená od prístupov k informačnému systému. Materiály žalobkyňa spolu s manželom odniesla žalovanému na recepciu osobne, pričom nevedeli čo s tým, tak zavolali p. Vígľašovi, ktorý osobne materiály prevzal, o čom svedčí preberací protokol manžela žalobkyne, na ktorom je uvedený preukaz manžela a jeho vlastnoručný podpis.
3. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že sporové strany uzatvorili dňa 02. 01. 2009 zmluvu o sprostredkovaní, predmetom ktorej bol výkon sprostredkovateľskej činnosti žakobkyne v prospech žalovanému. Dňa 18. 10. 2010 adresovala žalobkyňa žalovanému žiadosť o ukončenie zmluvy dohodou, ktorej nebolo zo strany žalovaného vyhovené. Žalovaný žalobkyňu následne listom zo dňa 01. 11. 2010 informoval o tom, že zmluvný vzťah zanikne uplynutím 6 mesačnej výpovednej doby, t.j. dňa 30. 04. 2011. Podľa č.l. 7 bodu 7. 11 zmluvy oprávňuje žalovaného v prípadoch začatia plynutia výpovednej doby a v ostatných prípadoch skončenia zmluvy odo dňa jej skončenia zadržať provízie, na ktoré žalobkyni vznikol nárok podľa zmluvy. V jednotlivých prípadoch je žalovaný takto zadržané provízie povinný vyplatiť 20. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí 24 mesiacov od skončenia zmluvy. Podľa ust. § 340 Obchodného zákonníka je dlžník povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve. Podpisom zmluvy o sprostredkovaní, ktorej súčasťou je aj čl. 7 bodu 7.11 sa sporové strany dohodli na čase plnenia a podľa ust. § 369 Obchodného zákonníka sa úroky z omeškania stanú splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku. S poukazom na okamih zániku zmluvy dňa 30. 04. 2011 v zmysle čl. 7 bodu 7. 11 zmluvy nárok žalobkyne na výplatu provízií ešte nevznikol a žalovaný nie je v omeškaní. Žalovaný poukázal na žalobkyňou predložený protokol, ktorý je všeobecný a nie je na ňom uvedená osoba, ktorá ho prevzala, pričom pečiatka deklaruje iba preberanie listiny. Z informačného systému vyplýva, že žalobkyňa uzavrela 448 zmlúv, preto mala žalovanému doručiť 448 analýz, 448 protokolov, 448 sprostredkovateľských zmlúv, čo znamená, že ak by si riadne splnila svoju povinnosť, musela by žalovanému doručiť veľký objem materiálov. Podľa žalovaného bola žalobkyňa povinná evidovať 10 rokov listinné materiály, preto ju žalovaný vyzval listami zo dňa 07. 06. 2011 a 19. 12. 2011 na odovzdanie príslušných materiálov, avšak k predloženiu nedošlo. Žalobkyňa vrátila iba preukaz vydaný v roku 2002, pričom preukaz z roku 2010 nevrátila, a preto jej žalovaný vyrubil zmluvnú pokutu v sume 250,- eura. Žalobkyňa porušila konkurenčnú doložku. Žalobkyňa bola povinný odovzdať materiály v zmysle čl. 6 bodu 23 zmluvy, pričom z preberacieho protokolu vyplývalo, že žalobkyňa neodovzdala kópie vyplnených zmlúv, kópie so súhlasom so spracovaním osobných údajov a protokoly o sprostredkovaní finančnej služby. Žalovaný konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a žalovaný súdu dostatočným spôsobom preukázal, že do dnešného dňa mu žalobkyňa dokumenty neodovzdala. Jediným z dôkazov, ktorým sa žalobkyňa snažila súd presvedčiť o opaku, je listina označená ako preberací protokol, na ktorej je pečiatka recepcie žalovaného, deklarujúca doručenie tejto listiny žalovanému. Ako uviedol aj svedok pán Vígľaš, odovzdanie materiálov potvrdzoval vlastnoručným podpisom, ktorý však pri žalobkyni chýbal. Bez ohľadu na podpis preberajúceho, žalovaný poukázal na fakt, že na tomto protokole nie sú uvedené tie najdôležitejšie materiály, ktoré mala žalobkyňa odovzdať, ako napr. súhlas klientov so spracovaním ich osobných údajov a iné. Žalovaný súdu predložil viaceré listiny, prostredníctvom ktorých žalobkyňu na vrátenie materiálov vyzýval a taktiež ju informoval o uplatnení si práva na zmluvnú pokutu. Obsah čestných vyhlásení odporuje ustanoveniam zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, zákona o cenných papieroch či zákona pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu. Jednotlivé ustanovenia týchto zákonov žalovaného zaväzujú, aby si vo vzťahu ku klientov plnil informačné povinnosti. Práve dokumenty, ktoré žalobkyňa žalovanému nevrátila majú slúžiť ako dôkazy o tom, že žalovaný ustanovenia týchto zákonov dodržiava.
4. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 26. 03. 2014 vzala späť svoju žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2010 do 20. 12. 2011, pričom žalovaný podaním
dourčeným súdu dňa 04. 04. 2014 vyjadril súhlas s týmto čiastočným späťvzatím návrhu na začatie konania.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom pracovníka povereného žalovaným, a svedkov F. a S., ako aj listinnými dôkazmi, a to: žiadosťou o výpoveď dohodou zo dňa 18. 10. 2010, preberacím protokol navrhovateľa zo dňa 19. 10. 2010, výzvou odporcu na vrátenie materiálov zo dňa 07. 06. 2011, odpoveďou na žiadosť o výpoveď zmluvy zo dňa 04. 11. 2010, stanoviskom odporcu k vráteniu materiálov zo dňa 19. 12. 2011, zúčtovaním provízií za november 2011, oznámením o zablokovaní prístupu do informačného systému zo dňa 07. 10. 2010, mailom zo dňa 31. 10. 2012, čestným prehlásením S. zo dňa 29. 11. 2013, mailovou komunikáciou zo dňa 30. 06. 2011, listom odporcu navrhovateľovi zo dňa 29. 02. 2012, mailom zo dňa 08. 11. 2013, informáciou o zápise navrhovateľa ako finančného agenta, preberacím protokol F. zo dňa 19. 10. 2010, zmluvou o sprostredkovaní, a za aplikácie príslušných hmotnoprávnych ustanovení Obchodného a Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 340/2015 Z.z. rozhodol vo veci samej rozsudkom č.k. 29Cb 68/2013-136 zo dňa 28. 05. 2014 tak, že (1) konanie v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2010 do 20. 12. 2011 zastavil, (2) zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 719,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2013 až do zaplatenia a zo sumy 1 031,09 eura od 21. 05. 2013 do zaplatenia, pričom (3) v časti nároku žalobkyne na úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,015 eura od 21. 12. 2011 do 20. 05. 2013, vo výške 0,5 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2013 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 1 031,09 eura od 21. 05. 2013 do zaplatenia, žalobu žalobkyne zamietol, na základe čoho (4) zaviazal žalovaného na náhradu trov konania žalobkyne v sume 1 019,25 eura.
6. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné a o ktorých pravdivosti nemal dôvodné a závažné pochybnosti zistil, že žalovaný ako právnická osoba - podnikateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a žalobkyňa ako fyzická osoba - podriadený sprostredkovateľ v zmysle ust. 5 ods. 1 zákona č. 340/250 Z.z. uzavreli v zmysle ust. § 262 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zmluvu o sprostredkovaní v zmysle ust. § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne vykonávať činnosť sprostredkovateľa v zmysle bodu 3. 1 zmluvy a záväzok žalovaného zaplatiť žalobkyni províziu podľa podmienok zmluvy a províznych listov v zmysle bodu 4. 1 zmluvy. Žalobkyňa dňa 18. 10. 2010 vypovedala zmluvu v zmysle bodu 7.2 zmluvy, pričom v zmysle bodu 7.5 začala dňa 01. 11. 2010 plynúť 6 mesačná výpovedná doba a dňa 30. 04. 2011 došlo k skončeniu platnosti zmluvy. Uviedol, že z listu žalovaného adresovanému žalobkyni zo dňa 19. 12. 2011 mal za preukázané, že žalovaný si voči žalobkyni uplatnil dve zmluvné pokuty, a to zmluvnú pokutu v sume 250,- eura za porušenie zmluvnej povinnosti žalobkyňou v zmysle bodu 5.7 vrátiť v deň skončenia platnosti zmluvy preukaz a zmluvnú pokutu v sume 700,- eura za porušenie zmluvnej povinnosti žalobkyňou v zmysle bodu 6.23 odovzdať žalovanému všetky podklady, poistky, provízne listy, poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch, zoznamy klientov a analýzy. Na základe toho súd v prvom rade skúmal dôvodnosť žalobkyňou uplatnených nárokov v tomto konaní a v druhom rade dôvodnosť žalovaným uplatnených zmluvných pokút voči žalobkyni z dôvodu možného vzájomného započítania týchto nárokov v zmysle bodu 4.8 zmluvy, podľa ktorého žalobkyňa oprávnila žalovaného k tomu, aby finančné prostriedky evidované na províznom konte boli použité k uspokojeniu všetkých nárokov žalovaného voči žalobkyni, a to aj vrátane nárokov vyplývajúcich z porušenia povinnosti žalobkyňou, najmä zmluvných pokút, a to formou započítania vzájomných pohľadávok.
7. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na províziu za rok 2010 súd uviedol, že strany sporu sa dohodli, že v zmysle bodu 4.3 zmluvy žalobkyni vznikne nárok na vyplatenie provízie za súčasného splnenia nasledovných podmienok, teda ak bola uzavretá zmluva, resp. partnerom akceptovaný návrh zmluvy klienta za súčinnosti žalobkyne na vybraný produkt partnera, a návrh zmluvy bol riadne a včas odovzdaný spolu s riadne vyplnenými a klientom podpísanými požadovanými dokumentmi pre daný obchod žalovanému, a bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta vyplývajúci z uzatvorenej zmluvy, a žalovanému bola zaplatená sprostredkovateľská provízia partnerskou spoločnosťou a doručená informácia potrebná pre jej identifikáciu, pričom v zmysle bodu 4. 4 zmluvy ďalšie podmienky pre vznik nároku na províziu mohli byť stanovené v províznych listoch, prípadne vnútornými predpismi žalovaného. Inak povedané na to, aby súd mohol konštatovať, že žalobkyni vznikol nárok na predmetnú províziu za rok 2010, musela žalobkyňa preukázať, že všetky vyššie uvedené podmienky v zmysle zmluvy splnila. Žalobkyňa svoj nárok na províziu za rok 2010 preukázala výpisom č. 0113/028 zo dňa
20. 12. 2011 z provízneho účtu. Hoci sa v zmysle bodu 4.7 zmluvy na tomto províznom účte evidujú všetky finančné nároky oboch zmluvných strán, súd nemal z predmetného výpisu preukázané, že by bol predmetný nárok na províziu na tomto províznom účte evidovaný. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 02. 04. 2013 namietol svoju povinnosť vyplatiť predmetnú províziu z dôvodu oprávnenia žalovaného zadržať províziu v zmysle bodu 7. 11 zmluvy, podľa ktorého žalovaný mohol voči žalobkyni uplatniť zádržné právo na vyplatenie provízii, na ktoré žalobkyni vznikol nárok. Keďže si žalovaný toto zádržná právo na provízny nárok žalobkyne uplatnil, potvrdil existenciu samotného nároku žalobkyne, teda dôvodnosť a výšku nároku na províziu za rok 2010. Z bodu 7. 11 zmluvy vyplývalo, že zadržané provízie bol žalovaný povinný vyplatiť buď 20. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí 6 mesiacov od skončenia zmluvy (v tomto prípade by to bolo dňa 20. 11. 2011), alebo v jednotlivých prípadoch 20. deň kalendárneho mesiaca po uplynutí 24 mesiacov od skončenia zmluvy (čo by bolo dňa 20. 05. 2013). Žalovaný uviedol, že nárok na vyplatenie provízie vznikne žalobkyni až 20. deň kalendárneho mesiaca po uplynutí 24 mesiacov odo dňa skončenia zmluvy, čo znamená, že využil právo zadržať províziu, ktoré zmluva ustanovuje pre jednotlivé odôvodnené prípady. Uvedené malo za následok, že v čase podania žaloby (t.j. dňa 16. 01. 2013) žalovanému ešte nevznikla povinnosť vyplatiť zadržanú províziu v zmysle vyššie uvedeného, pričom vznikla až v priebehu tohto súdneho konania, a to dňa 20. 05. 2013. Vzhľadom na to, že v zmysle vtedy platného a účinného ust. § 154 ods. 1 O.s.p. bol pre súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, mal súd za to, že žalovanému vznikla povinnosť vyplatiť žalobkyni zadržanú províziu, na ktorú žalobkyni vznikol nárok, a preto súd na základe vyššie uvedeného považoval žalobkyňou uplatnený nárok na províziu za rok 2010 v sume 688,15 eura za dôvodný.
8. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na stornorezervu súd uviedol, že strany sporu sa dohodli, že v zmysle bodu 4.19 zmluvy je žalovaný oprávnený zadržať až 25 % z provízie, na ktorú žalobkyni v zmysle zmluvy vznikol nárok ako stornorezervu, pričom v zmysle bodu 4.21 zmluvy sa žalovaný zaviazal túto stornorezervu vyplatiť žalobkyni v najbližšom výplatnom termíne pre provízie po uplynutí 24 mesiacov od skončenia tejto zmluvy, t.j. najbližší výplatný termín po dni 30. 04. 2013, nakoľko k ukončeniu zmluvy prišlo dňa 30. 04. 2011. Žalobkyňa si predmetný nárok na stornorezervu uplatnila návrhom na zmenu návrhu na začatie konania zo dňa 07. 06. 2013, nakoľko nedošlo zo strany žalovaného k dobrovoľnému vyplateniu predmetnej stornorezervy, pričom uznesením č.k. 29Cb 68/2013-48 zo dňa 05. 08. 2013 súd túto zmenu návrhu navrhovateľa pripustil. Súd mal z výpisu provízneho účtu preukázané, že výška stornorezervy v zmysle bodu 4. 19 zmluvy predstavovala sumu 1 031,09 eura. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval vznik nároku žalobkyne na stornorezervu v sume 1 031,09 eura za dôvodný a žalovaným žiadnym spôsobom nespochybnený.
9. K nárokom žalovaného súd uviedol, že strany sporu sa dohodli, že v zmysle bodu 5.7 zmluvy žalobkyňa v deň skončenia platnosti zmluvy bola povinná vrátiť preukaz, a to priamo alebo prostredníctvom svojho informačného vedúceho. Pre prípad porušenia tejto zmluvnej povinnosti sa zmluvné strany v bode 9. 8 dohodli na zaplatení zmluvnej pokuty v sume 250,- eura žalobkyňou žalovanému. Okrem toho sa strany sporu dohodli, že v zmysle bodu 6.23 zmluvy bola žalobkyňa povinná v deň ukončenia tejto zmluvy odovzdať žalovanému priamo, alebo prostredníctvom svojho vedúceho na vlastné náklady všetky podklady, poistky, provízne listy, poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch, zoznamy klientov, analýzy, ako aj všetky ostatné písomnosti a doklady, poskytnuté žalovaným alebo ním spracované súvisiace s jeho činnosťou pre žalovaného, pričom pre prípad porušenia tejto zmluvnej povinnosti sa zmluvné strany v bode 9. 1 dohodli na zaplatení zmluvnej pokuty v sume 700,- eura žalobkyňou žalovanému. Súd na rozhodnutie o dôvodnosti zmluvnej pokuty v sume 250,- eura za porušenie povinnosti žalobkyne v zmysle bodu 5.7 v spojení s bodom 9.8 zmluvy, skúmal skutočnosť, či žalobkyňa žalovanému odovzdala preukaz v zmysle bodu 5.7 zmluvy a na rozhodnutie o dôvodnosti zmluvnej pokuty v sume 700,- eura za porušenie povinnosti žalobkyne v zmysle bodu 6. 23 v spojení s bodom 9.1 zmluvy, skúmal skutočnosť, či žalobkyňa žalovanému odovzdal dokumenty v zmysle bodu 6. 23 zmluvy. Súd v tejto súvislosti považoval za nesporné, že žalobkyni v zmysle bodu 5.7 a 6. 23 zmluvy vznikla povinnosť dňom ukončenia skončenia platnosti zmluvy vrátiť preukaz sprostredkovateľa a odovzdať predmetné materiály žalovanému, pričom čestné vyhlásenia S., V. a H. z ktorých vyplávalo, že žalovaný od nich ako sprostredkovateľov nepožadoval odovzdať preukaz a iné materiály nemajú na existenciu týchto povinnosti žalobkyne žiadny vplyv, nakoľko uvedené povinnosti vyplývali zo záväzkového vzťahu medzi stranami, pôsobia inter partes a ich existenciu, resp. zánik bolo možné v zmysle bodu 10.2 zmluvy meniť iba formou písomných dodatkov podpísanými oboma zmluvnými stranami v zmysle ust. § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka,
a preto nemožno existenciu týchto povinností spochybňovať tým, že ostatní sprostredkovatelia, ktorí mali so žalovaným uzavreté samostatné záväzkovo-právne vzťahy, si tieto povinnosti splniť nemuseli, resp. splnenie týchto povinností od nich žalovaný nevyžadoval. Žalobkyňa splnenie svojich povinností v zmysle bodu 5. 7 a 6. 23 zmluvy preukázala preberacím protokolom, z ktorého vyplývalo, že odovzdala a žalovaný svojou pečiatkou potvrdil, že prevzal od žalobkyne všetky finančné analýzy, školiace materiály, čisté návrhy zmlúv, ostatné dokumenty a tlačivá a aj osobný preukaz. Hoci predmetný preberací protokol nebol opatrený žiadnym podpisom osoby poverenej žalovaným na prevzatie predmetných materiálov a svedok S., ktorý bol oprávnený na prevzatie všetkých materiálov od sprostredkovateľov (teda aj od žalobkyne) si prevzatie materiálov od žalobkyne nepamätal, ale zároveň ani predmetné prevzatie nespochybnil, navyše žalovaný v stanovisku k vráteniu materiálov zo dňa 19. 12. 2011 toto prevzatie preberacieho protokolu recepciou žalovaného potvrdil. Z uvedeného dôvodu súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že žalovaný tento preberací protokol prevzal. Súd na výpoveď Z. pri hodnotení dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p. neprihliadol pre jeho rodinný pomer k žalobkyni (manžel). Z vyššie uvedených skutočností bol teda zrejmý prejav vôle žalobkyne, ktorý smeroval k odovzdaniu všetkých písomností uvedených v preberacom protokole a prejav vôle žalovaného prevziať predmetné materiály. Žalovaný však sporoval obsah odovzdaných materiálov uvedených v preberacom protokole, pričom súd bol toho názoru, že žalovaný v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že by žalobkyňa neodovzdala doklady a materiály v zmysle bodu 5. 7 a 6. 23 zmluvy. Súd vzájomnú mailovú komunikáciu pracovníkov žalovaného nepovažoval za dôkaz, ktorý by žalovaným tvrdenú skutočnosť naozaj preukazoval, a preto mal súd za to, že žalobkyňa neporušila povinnosti v zmysle bodu 5. 7 a 6. 23 zmluvy, takže považoval zmluvné pokuty uplatnené žalovaným voči žalobkyni za nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie súdu nemohlo prísť v zmysle bodu 4. 8 zmluvy k vzájomnému započítaniu pohľadávok žalobkyne, pozostávajúcich z provízie za rok 2010 a stornorezervy voči pohľadávkam žalovaného pozostávajúcich zo zmluvných pokút v zmysle bodu 5. 7 a 6. 23 zmluvy, a preto súd žalobe žalobkyne ako dôvodnej vyhovel.
10. Súd však nepriznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 9,0 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 12. 2011 do 20. 05. 2013 z dôvodu, že k omeškaniu dlžníka (žalovaného) s platením nároku na províziu za rok 2010 v sume 688,15 eura došlo až dňa 21. 05. 2013. Rovnako tiež nepriznal žalobkyni úroky z omeškania vo výške 0,5 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 05. 2013 do zaplatenia za omeškanie dlžníka (žalovaného) s platením nároku na províziu za rok 2010, nakoľko v čase omeškania žalovaného s platením predmetného nároku žalobkyne, ku ktorému došlo až dňa 21. 05. 2013 (ako súd vyššie konštatoval), predstavovala základná úroková sadzba Európskej centrálnej výšku 0,5 % a v zmysle ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda 8,5 % a nie 9 % ročne ako si uplatnila žalobkyňa, a preto v tejto časti súd žalobu zamietol. Súd taktiež nepriznal úroky z omeškania vo výške 1 % zo sumy 1 031,09 eura od 21. 05. 2013 do zaplatenia (t.j. rozdiel medzi žalobkyňou uplatneným a súdom priznaným úrokom z omeškania z nároku žalobkyne na stornorezervu), nakoľko v čase omeškania žalovaného s platením predmetného nároku žalobkyne predstavovala základná úroková sadzba Európskej centrálnej výšku 0,5 % a v zmysle ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda 8,5 % a nie 9,5 % ročne ako si uplatnila žalobkyňa, a preto v tejto časti súd žalobu zamietol.
11. Žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote proti predmetnému rozsudku odvolanie, ktorý namietal v celom rozsahu. Vo svojom odolaní poukázal na to, že výšku svojho nároku žalobkyňa odvodzovala a v konaní preukazovala výlučne províznym výpisom č. 0113/028 zo dňa 20. 12. 2011 (v súdnom spise na č.l. 10 a v totožnom znení na č.l. 109). Na uvedenom províznom výpise je uvedené, že dosiahnutá provízia je vo výške 0 eur (prvý riadok zúčtovania), prídavok zo stornorezervy (t.j. nie nárok na províziu) je 261,85 eura, uplatnená zmluvná pokuta za neodovzdanie zmluvne dojednaných dokladov je 950,- eura (vyjadrená zápornou hodnotou - 950 eura). Po sčítaní kladnej hodnoty prídavku zo stornorezervy a zápornej hodnoty uplatnených zmluvných pokút vznikol záporný výsledok - 688,15 eura, označený vo výpise ako suma na výplatu. Z dôvodu záporného zostatku na províznom konte nebolo možné pristúpiť k výplate. Žalovaný uviedol, že mu nebolo a nie je jasné, prečo si žalobkyňa uplatnila žalobou právo na zaplatenie 688,15 eura, keď ide o sumu zápornú, predstavujúcu saldo na províznom konte žalobkyne. Zo žiadnej položky uvedenej na províznom výpise nevyplýva, že by mala žalobkyňa právo na vyplatenie provízii vo výške 688,15 eura. Uviedol, že z predmetného
provízneho výpisu teda teoreticky môže vyplývať nanajvýš nárok žalobcu vo výške 1 031,09 eura, jedinými kladnými položkami v províznom výpise sú totiž sumy 261,85 eura (uvoľnený prídavok zo stornorezervy) a 769,24 eura (zostatok stornorezervy po uvoľnení prídavku zo stornorezervy). Tiež nesúhlasil s tvrdením súdu, že žalovaný potvrdil existenciu nároku na zaplatenie 688,15 eura čo do dôvodu a výšky uplatnením zádržného práva v rámci odporu proti platobnému rozkazu. Zdôraznil, že v uvedenom odpore výslovne uviedol, že k výške nároku sa nevie vyjadriť, pretože mu neboli doručené prílohy k návrhu na vydanie platobného rozkazu. Vo vzťahu k zadržaniu provízií žalovaný len uviedol, že až do 30. 04. 2013 bude trvať jeho právo nevyplatiť prípadné kladné zostatky na províznom účte, a teda v čase podania návrhu a v čase vydania platobného rozkazu ešte nárok žalobkyne na vyplatenie akýchkoľvek provízií nevznikol. Napadnutému rozsudku vytkol, že mu chýba akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu k určeniu výšky priznaného nároku v čiastke 688,15 eura. V tejto časti ide o rozhodnutie arbitrárne, zmätočné, a teda nepreskúmateľné, navyše celkom zrejme odporujúce skutkovému stavu vyplývajúcemu z vykonaných dôkazov. Vo vzťahu k priznanej sume 1 031,09 eura uviedol, že ide o počiatočný stav stornorezervného konta pred odrátaním prídavku zo stornorezervy vo výške 261,85 eura, ktorý bol v novembri 2011 zúčtovaný. Na províznom výpise žalobkyne je uvedený zostatok - konečný stav stornorezervného konta vo výške 769,24 eura. Tiež uviedol, že súd prvej inštancie priznal žalovanému sumu prídavku zo stornozerevy vo výške 261,85 eura dvakrát - raz v rámci sumy údajnej provízie 688,15 eura a druhý raz v rámci priznanej stronorezervy vo výške 1 031,09 eura. Pokiaľ ide o nárok žalovaného na zmluvné pokuty uviedol, že súd bez akéhokoľvek odôvodnenia stotožnil odovzdanie preberacieho protokolu vypracovaného žalobkyňou s odovzdaním všetkých dokladov podľa čl. 6.23 zmluvy o sprostredkovaní. Zmluvná pokuta sa neviaže na povinnosť odovzdať preberací protokol, ale na povinnosť vrátenia všetkých dohodnutých dokladov, pričom žalobkyňa splnenie svojej povinnosti nepreukázala. Poukázal na vnútorný rozpor medzi tvrdeniami svedka Ing. Jána Mala na pojednávaní dňa 02. 12. 2013 a obsahu preberacieho protokolu. Svedok tvrdil, že analýzy sa nerobili, preto ich on ani žalobkyňa žalovanému neodovzdávali. V preberacom protokole je však v absolútnom rozpore s tvrdením svedka uvedené, že ním žalobkyňa odovzdáva všetky finančné analýzy. Svedok ďalej tvrdil, že spolu s manželkou odovzdali len preukazy a zmluvy, pričom na preberacom protokole sa nachádzajú položky „všetky finančné analýzy“, „všetky školiace materiály“, „všetky ostatné dokumenty a tlačivá“. Mal za to, že z obsahu samotného preberacieho protokolu nevyplýva, že boli vrátené dokumenty podľa čl. 6.23 zmluvy o sprostredkovaní a to ani čo do počtu, ani čo do druhu dokumentov. Z preberacieho protokolu alebo z iného vykonaného dôkazu nevyplýva, že by žalobkyňa vrátila napr. zoznamy klientov. Rovnako zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že žalobkyňa odovzdala žalovanému čo do počtu všetky žalobkyňou sprostredkované zmluvy, pričom počas trvania spolupráce sprostredkovala uzavretie 448 zmlúv. Uviedol, že žalobkyňa nevrátila ani jediný protokol alebo záznam, ktorý bol v zmysle zmluvy o sprostredkovaní povinný vyhotovovať pre každého klienta pred uzavretím každej zmluvy. Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na to, že z preberacieho protokolu, ani z výpovede svedka S. nie je zrejmé, čo žalobkyňa žalovanému skutočne odovzdala. Mal za to, že tvrdenie žalobkyne o odovzdaní všetkých podkladov v zmysle čl. 6.23 zmluvy o sprostredkovaní nebolo preukázané. Podľa jeho názoru absolútne neodôvodnený, nepodložený a nesprávny je záver súdu prvej inštancie o tom, že z vykonaného dokazovania je zrejmý prejav vôle žalovaného prevziať všetky materiály špecifikované v čl. 6.23 zmluvy o sprostredkovaní. Na záver namietol priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci vykonané pred 21. 05. 2013, ktoré boli vykonané v čase pred splatnosťou pohľadávky. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. Proti výroku o náhrade trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil celkové vyčíslenie trov konania a právneho zastúpenia. V predmetnom vyčíslení boli vypočítané trovy právneho zastúpenia spolu s vyčísleným cestovným vo výške 1 052,17 eura a trovy konania žalobkyne vo výške 117,74 eura, celkovo mal byť tak žalovaný zaviazaný k úhrade 1 169,91 eura. V skutočnosti bol však žalovaný zaviazaný k úhrade 1 019,25 eura. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že žalovaného zaviaže k úhrade trov konania 1 169,91 eura na účet právnej zástupkyne v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prvom, druhom, treťom a piatom výroku žalobkyňa navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.
13. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vec prejednal a rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania.
14. Odvolací súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Konajúci súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli. Vzhľadom na to, že konajúci súd založil svoje rozhodnutie na skutkových zisteniach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nemohol mať spoľahlivo preukázaný nárok žalobkyne. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie najprv uviedol, že žalobkyňa preukázala svoj nárok na províziu výpisom z provízneho konta, ale následne skonštatoval, že z neho nemal preukázané, že by bol tento nárok na províznom účet evidovaný. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o zmätočné tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučujú. Za rozhodujúce potom zrejme súd prvej inštancie považoval vyjadrenie žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu. Konajúci súd mal za to, že žalovaný potvrdil existenciu nároku žalobkyne na províziu vo výške 688,15 eura, jeho dôvodnosť a výšku, keďže si uplatnil zádržné právo na provízny nárok. Odvolací súd mal za to, že vyjadrenie žalovaného v odpore nie je uznaním nároku a nevyplýva z neho záver, že žalovaný existenciu nároku potvrdil. Práve naopak, žalovaný výslovne uviedol, že k výške uplatňovaného nároku sa nevie vyjadriť, nakoľko mu neboli doručené prílohy návrhu na vydanie platobného rozkazu. Hoci samotný nárok žalobkyne žalovaný už ďalej v konaní nerozporoval, nakoľko obrana žalovaného spočívala najmä v preukazovaní tvrdení ohľadom vzniku jeho nároku na zmluvné pokuty, nemožno dospieť k záveru, že nárok žalobkyne uznal. Nárok žalobkyne musí byť preukázaný dôkaznými prostriedkami. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok na províziu je dôvodný vo výške 688,15 eura, keď z predloženého výpisu z provízneho konta vyplývala záporná hodnota sumy na výplatu vo výške - 688,15 eura. Súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťami odôvodňujúcimi vznik nároku žalobkyne na províziu, najmä vo vzťahu k uplatňovanej výške. Tiež podľa odvolacieho súdu nebolo zrejmé, z akých dôvodov súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na stronorezervu vo výške 1 031,09 eura, keď konečný stav stronorezervného konta podľa uvedeného výpisu bol 769,24 eur a a suma 1 031,09 eura bola suma počiatočného stavu pred odrátaním prídavku zo stornorezervy vo výške 261,85 eura. Práve tento výpis považoval súd prvej inštancie za rozhodujúci podklad pre rozhodnutie o nároku na vyplatenie stornorezervy, pričom sa však s vyššie uvedenými skutočnosťami žiadnym spôsobom nevyporiadal.
15. K nárokom žalovaného odvolací súd uviedol, že žalobkyňa v konaní predložila preberací protokol potvrdený pečiatkou žalovaného zo dňa 19. 10. 2010, v ktorom bolo uvedené, že žalovaný prevzal „všetky finančné analýzy“, „všetky školiace materiály“, „všetky čisté návrhy zmlúv“, „všetky ostatné dokumenty a tlačivá“, „osobný preukaz“. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa splnila svoje povinnosti v zmysle vyššie citovaných ustanovení zmluvy a uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že by ich žalobca neodovzdal. Odvolací súd dospel k záveru, že preberací protokol dostatočne určito neidentifikuje listiny, ktoré žalobkyňa odovzdala, a to najmä pokiaľ ide o počet a druh odovzdaných materiálov. Pojem „všetky ostatné dokumenty a tlačivá“ je príliš všeobecný a nie je možné uzavrieť, že ide o materiály vyžadované v čl. 6 bod 6.23. Z uvedeného nevyplývalo, že žalobkyňa odovzdala napríklad zoznamy klientov alebo provízne listy. Súd prvej inštancie nemohol spravodlivo vyžadovať od žalovaného, aby preukázal, že žalobkyňa si túto povinnosť nesplnila. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že strana sporu nemôže poskytnúť negatívny dôkaz. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Možno však uzavrieť, že z preberacieho protokolu jednoznačne vyplýva, že osobný preukaz žalobkyňa odovzdala.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie dal za úlohu opätovne posúdiť vznik nároku žalobkyne na províziu po objasnení jednotlivých položiek uvedených v zúčtovaní provízií za november 2011. Uviedol, že bude potrebné opätovne vypočuť strany sporu, aby sa vyjadrili k jednotlivým sumám uvedených v zúčtovaní a uviedli, čo znamená prídavok zo stronorezervy, na základe akého titulu mal byť žalobkyni vyplatený a ustáliť výšku nároku na vyplatenie stornorezervy. Tiež bude potrebné strany opätovne vypočuť ohľadom vzniku nároku na provízie vo výške 688,15 eura, na základe akých skutočností si žalobkyňa províziu uplatnila a preukázala ním uplatňovanú výšku.
17. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k veci samej po zrušení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie navrhla, aby súd vyžiadal od žalovaného provízne výpisy za čas od novembra 2010 až októbra
2011 a taktiež databázu zmlúv, ktoré žalobkyňa uzavrela v čase kedy pre žalovaného pracovala. Žalobkyňa poukázala na tú skutočnosť, že v zmysle bodu 4.3 zmluvy bola žalobkyňa povinná pri uzatvorení zmluvy s klientom odovzdať všetky protokoly a zmluvy žalovanému, bez čoho by jej nárok na províziu nevznikol a nebol ani preplatený. Podľa žalobkyne má teda žalovaný všetky zmluvy a materiály nielen prostredníctvom preberacieho protokolu, ale aj tým, že žalobkyňa si povinnosti odovzdania všetkých materiálov splnila ešte počas vykonávania sprostredkovania finančných služieb pre žalovaného. Žalobkyňa zdôraznila, že odvolací súd skonštatoval, že žalobkyňa odovzdanie svojho preukazu preukázala, teda obrana žalovaného spočívajúca v započítaní zmluvnej pokuty v sume 250,- eura nemôže podľa žalobkyne obstáť. Na základe toho by mal žalovaný žalobkyni zaplatiť 969,24 eura, a to vzhľadom na záverečný stav provízneho konta v sume 769,24 eura, ku ktorému sa pripočítala zmluvná pokuta v sume 250,- eura. Žalobkyňa uviedla, že k sumárnemu výpisu výšky provízie 769,24 eura bola pripočítaná zmluvná pokuta v sume 950,- eura, čo predstavovalo nárok na províziu v sume 1 719,24 eura, pričom po odrátaní sumy 1 031,09 eura, čo bol počiatočný stav stornorezervného konta, vychádzala žalovaná suma 688,15 eura. Avšak stornorezervy sa stali splatné, a preto celkový nárok žalobkyne predstavoval sumu 1 719,24 eura. Žalobkyňa poukázala provízny výpis zo dňa 20. 12. 2011, ktorý obsahoval viacero položiek, niektoré s kladnou hodnotu a niektoré so zápornou, pričom podstatným bol končený stav provízneho konta v sume - 950,- eura, ktorý predstavuje súčet zmluvných pokút uplatnených žalovaným a konečný stav storno konta v sume 769,24 eura. Žalobkyňa ešte poukázala na tú skutočnosť, že posledná provízia jej bola vyplatená za august 2010, a to i napriek tomu, že zmluvný vzťah trval až do konca apríla 2011. Žalovaný nepredložil žiadne provízne výpisy za ostatné mesiace, pričom tieto provízie neboli za ostatné mesiace ani vyplatené. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19. 12. 2011 uviedol, že stav provízneho konta žalobkyne bol - 261,85 eura, pričom po spätnom pripočítaní sumy 950,- eura bude stav provízneho konta vo výške 688,15 eura, čo bola pôvodne žalovaná suma
18. Žalovaný na margo návrhu žalobkyne ohľadom doplnenie dôkazov spočívajúceho v predložení listinných dôkazov žalovaným uviedol, že ide o neprípustný procesný postup, nakoľko dôkazné bremeno žalobkyne nemôže zaväzovať žalovaného. Podľa neho si žalobkyňa mala viesť vlastnú databázu sprostredkovaných zmlúv, aby si mohla odkontrolovať správnosť vyplácaných provízií. Žalovaný na základe výzvy súdu predložil súdu provízne výpisy žalobkyne za obdobie od 09/2010 do 10/2011 a zoznam sprostredkovaných zmlúv. Následne konštatoval, že celý spor vznikol z nesprávneho pochopenia stavu kont žalobkyne. Počiatočný stav provízneho konta bol - 261,85 eura a počiatočný stav stornorezervného konta bol 1 031,09 eura, pričom po odpočítaní končených stavov provízie a konečného stavu stornorezervného konta vyplývalo, že žalovaný mal voči žalobkyni dlh spočívajúci v rozdiele medzi konečným stavom stornorezervného konta a províziami, pričom zároveň mal žalovaný nárok na náhradu zmluvných pokút s tým, že sumu 261,85 eura bola žalobkyňa žalovanému dlžná na začiatku stavov uvedených kont. Podľa žalovaného boli zmluvné pokuty vystavené dôvodne, keďže žalobkyňa nepreukázala vrátenie požadovaných dokladov a predmetného plastového preukazu s grid kartou.
19. Žalobkyňa k tvrdenia žalovaného uviedla, že žalovanému odovzdala všetky materiály, ktoré mala, pričom žalovaný jej vyplácal provízie celý čas s tým, že podľa bodu 4.3 zmluvy žalovaný dostával aj originály a kópie zmlúv podpísaných klientom s tým, že v danom čase nebola povinná viesť vlastnú evidenciu klientov. Tú mal predsa k dispozícii žalovaný. Žalobkyňa taktiež poukázala v období od 11/2010 do 10/2011 služobný telefón nepoužívala, keďže jej bol dňa 07.10.2010 zablokovaný, avšak z provízií jej boli odpočítané faktúry za používanie mobilného telefónu.
20. Žalovaný ešte poukázal na čl. 6.6 zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorého bola žalobkyňa povinná vypracovávať finančné analýzy, pričom z toho istého článku vyplývalo aj oprávnenie žalovaného žalobkyňu sankcionovať neuhradením provízie za daný obchod. K zablokovaniu telefónu žalovaný uviedol, že hoci žalobkyni došla SMS, že jej simkarta bude zablokovaná, avšak k jej blokácii zo strany operátora nedošlo, pričom po preverení telefónneho čísla 0905 209 837 prideleného žalobkyni sa zistilo, že telefónne číslo bolo v období od 10/2010 do 08/2011 používané. Simkartu žalobkyňa nikdy neodovzdala.
21. Podľa ust. § 144 C.s.p. žalobca môže vziať žalobu späť.
22. Podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
24. Podľa ust. § 146 ods. 1 C.s.p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
25. V danom prípade došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby po začatí pojednávania, konkrétne na pojednávaní dňa 26. 03. 2014 , s ktorým však žalovaný podľa § 146 ods. 1 C.s.p. súhlasil, a preto súd konanie v predmetnej späťvzatej časti žaloby podľa 145 C.s.p. v spojení s § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil.
26. Nakoľko strany sporu nemali na pojednávaní konanom dňa 08. 11. 2017 ďalšie návrhy na dokazovanie, pričom po ich záverečných vyjadreniach súd nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, súd podľa ust. § 182 C.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené a podľa ust. § 219 ods. 2 druhej vety C.s.p. odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 06. 12. 2017.
27. Súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to: žiadosti o výpoveď dohodou zo dňa 18. 10. 2010, preberacieho protokol zo dňa 19. 10. 2010, výzvy žalovaného na vrátenie materiálov zo dňa 07. 06. 2011, odpovede na žiadosť o výpoveď zmluvy zo dňa 04. 11. 2010, stanoviska žalovaného k vráteniu materiálov zo dňa 19. 12. 2011, zúčtovania provízií za november 2011, oznámenia o zablokovaní prístupu do informačného systému zo dňa 07. 10. 2010, mailu zo dňa 31. 10. 2012, čestného prehlásenia S. zo dňa 29. 11. 2013, mailovej komunikácie zo dňa 30. 06. 2011, listu žalovaného žalobkyni zo dňa 29. 02. 2012, mailu zo dňa 08. 11. 2013, informácie o zápise žalobkyne ako finančného agenta, preberacieho protokolu F. zo dňa 19. 10. 2010, zmluvy o sprostredkovaní, potvrdenia o výške vyplatených provízii v roku 2010, províznych výpisov žalobkyne za obdobie od 09/2010 do 10/2011 a zoznamu zmlúv sprostredkovaných žalobkyňou, a výsluchom svedkov a to: F. a S., a žalobkyne, čím vykonal všetky stranami sporu navrhnuté a označené dôkazy, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav.
28. Žalobkyňa ako fyzická osoba - podnikateľka, podnikajúca aj v oblasti sprostredkovania obchodu, výroby a služieb a žalovaný ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci ako finančný agent v sektoroch poistenia atď., uzatvorili dňa 02. 01. 2009 v písomnej forme zmluvu o sprostredkovaní (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bola činnosť žalobkyne ako sprostredkovateľa spočívajúca v sprostredkovaní poistenia, investičných služieb, doplnkového dôchodkového sporenia a ďalšieho, teda vyvíjanie sprostredkovateľskej činnosti v mene žalovaného pre zmluvných partnerov žalovaného tak, aby zmluvný partneri žalovaného mali možnosť uzavrieť s klientmi zmluvy na vybrané produkty, na základe čoho sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobkyni sprostredkovateľskú províziu podľa podmienok uvedených v zmluve a províznych listov.
29. Nárok žalobkyne na províziu vznikol súčasným splnením nasledovných podmienok, a to: a) uzavretím zmluvy; b) riadnym a včasným odovzdaním zmluvy spolu so všetkými riadne vyplnenými a klientom podpísanými požadovanými dokumentmi pre daný obchod žalovanému; c) zaplatením poistného alebo iného peňažného záväzku klienta vyplývajúceho z uzatvorenej zmluvy a d) zaplatením sprostredkovateľskej provízie zmluvným partnerom žalovanému.
30. Všetky provízie, ako aj ďalšie finančné nároky strán sporu, boli evidované na províznom konte žalobkyne, pričom žalobkyňa oprávnila žalovaného k tomu, aby finančné prostriedky žalobkyne evidované na jej províznom konte boli použité k uspokojeniu nárokov žalovaného voči žalobkyne, napr. k uspokojeniu nárokov žalovaného na zmluvné pokuty uplatnené voči žalobkyni.
31. Žalovaný bol oprávnený zadržať až 25 % z provízie žalobkyne, na ktorú žalobkyni vznikol nárok (ďalej už len „stornorezerva“), pričom túto stornorezervu sa žalovaný zaviazal vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí 24 mesiacov od skončenia zmluvy.
32. Po uzatvorení tejto zmluvy vydal žalovaný žalobkyni preukaz, ktorý bola po skončení zmluvy povinná žalobkyňa vrátiť (ďalej len „povinnosť odovzdať preukaz“), a to priamo alebo prostredníctvom svojho informačného vedúceho. Okrem toho sa žalobkyňa zaviazala po skončení zmluvy odovzdať žalovanému priamo alebo prostredníctvom svojho vedúceho všetky podklady, poistky, provízne listy, poistné podmienky, doklady o bankových poplatkov, zoznamy klientov, analýzy, ako aj všetky ostatné písomnosti a doklady poskytnuté žalobkyni alebo ňou spracované a súvisiace s jej činnosťou pre žalovaného (ďalej len „povinnosť odovzdať dokumenty“).
33. V prípade, ak sa žalobkyňa dostala do omeškania so splnením si povinnosti odovzdať dokumenty, a to aj bez jej zavinenia, vznikol žalovanému nárok na zmluvnú pokutu v sume 700,- eura a v prípade omeškania žalobkyne so splnením jej povinnosti odovzdať preukaz bol žalovaný oprávnený požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 250,- eura.
34. Ktorákoľvek zo strán sporu bola oprávnená vypovedať predmetnú zmluvu s tým, že výpovedná doba predstavovala šesť mesiacov a začala plynúť prvým dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Momentom začatia plynutia výpovednej doby bol žalovaný oprávnený zadržať provízie, na ktoré žalobkyni vznikol nárok, pričom tie sa žalovaný zaviazal vyplatiť 20. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí šiestich mesiacov od skončenia tejto zmluvy (t.j. šesť mesiacov od uplynutia výpovednej doby), resp. v odôvodnených prípadoch až po 24 mesiacoch od skončenia zmluvy.
35. Žalovaný neakceptoval žiadosť žalobkyne zo dňa 25.10.2010 o ukončenie zmluvy dohodou a namiesto toho ich zmluvný vzťah skončil výpoveďou s tým, že výpovedná doba začala plynúť dňa 01.11.2010 a uplynula dňa 30.04.2011. Zároveň žalovaný listom zo dňa 04.11.2010 vyzval žalobkyňu na splnenie si povinnosti odovzdať dokumenty.
36. Z preberacieho protokolu opatreného pečiatkou žalovaného s dátumom 19. 10. 2010 vyplývalo, že recepcia žalovaného prevzala od žalobkyne všetky finančné analýzy, školiace materiály, čisté návrhy zmlúv, ostatné dokumenty a tlačivá, a osobný preukaz žalovanej.
37. Z výsluchu svedka F. vyplývalo, že bol spolu so žalobkyňou prítomný na recepcii žalovaného pri odovzdávaní vyššie uvedených materiálov, ktorých súčasťou boli zmluvy a osobný preukaz, pričom analýzy žalovaného neodovzdali, nakoľko ich podľa tohto svedka nebolo potrebné vypracovávať.
38. Svedok S., ktorý pracoval u žalovaného a bol oprávnený na preberanie uvedených materiálov, si skutočnosť, či žalobkyňa uvedené materiály odovzdala, si nepamätal, ale zároveň ani túto skutočnosť nevyvrátil. Avšak potvrdil, že ak od neho maklér (teda napr. aj žalobkyňa) chcel potvrdenie o prebratí materiálov, tak mu takéto potvrdenie poskytol spolu s pečiatkou a podpisom.
39. Z čestných vyhlásení H. a V. vyplývalo, že od nich žalovaný pri ukončení spolupráce nežiadal, aby vrátili finančné analýzy.
40. Žalovaný listom zo dňa 07. 06. 2011 vyzval žalobkyňu na splnenie si povinnosti odovzdať dokumenty a osobný preukaz, najmä všetky záznamy a finančné analýzy klientov, pod následkom uplatnenia si nároku na zmluvné pokuty v celkovej výške 950,- eura (700,- eura + 250,- eura). Následne žalovaný listom zo dňa 19. 12. 2011 žalobkyňu informoval o tom, že odovzdala, okrem iného, iba tri vyplnené finančné analýzy. Z listu žalovaného zo dňa 29. 02. 2012 dokonca vyplývalo, že rovnaké nároky na zmluvné pokuty si žalovaný uplatnil aj voči Z.
41. Zo zúčtovania provízii vyplývalo, že žalovaný od septembra 2010 až do októbra 2011 blokoval výplatu provízií, na ktoré žalobkyni vznikol nárok, pričom za mesiac september 2010 jej mal vyplatiť províziu v sume 96,71 eura, čo predstavovalo aj aktuálny stav provízneho konta žalobkyne. Podľa províznych listov žalobkyne za nasledovné mesiace (10/2010 až 11/2011) mal žalovaný vyplatiť žalovanej nasledovné provízie, a to za mesiace:
- október 2010 v sume 30,63 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 127,34 eura);
- november 2016 v sume 97,92 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 225,26 eura);
- december 2010 v sume 38,79 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 264,05 eura);
- január 2011 v sume 32,59 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 296,64 eura);
- február 2011 v sume 71,85 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 368,49 eura);
- marec 2011 v sume 66,78 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 435,28 eura);
- apríl 2011 v sume 32,35 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 467,62 eura) a
- máj 2011 v sume 6,26 eura (stav provízneho konta k tomuto mesiacu bol 473,88 eura).
42. Následne si žalovaný v mesiaci jún 2011 uplatnil voči žalobkyni zmluvné pokuty v sume 700,- eura za porušenie povinnosti žalobkyni odovzdať dokumenty a v sume 250,- eura za porušenie povinnosti
odovzdať preukaz, pričom zároveň žalobkyni za tento mesiac (jún 2011) vznikol aj nárok na províziu v sume 93,37 eura. Na základe toho sa k stavu províznemu účtu za mesiac máj 2011 v sume 473,86 eura pripočítala provízia žalobkyne za mesiac jún 2011, čím stav provízneho konta žalobkyne k mesiacu jún 2011, bez započítania zmluvných pokút v sume 950,- eura, predstavoval sumu 567,25 eura, a po započítaní zmluvných pokút v sume 950,- eura, predstavoval stav provízneho konta žalobkyne k mesiacu jún 2011 zápornú hodnotu 382,75 eura.
43. Zo účtovania provízii žalobkyne za mesiace júl až september 2011 vyplývalo, že za mesiac:
- júl 2011 vznikol žalobkyni nárok na províziu v sume 23,99 eura (stav provizórneho konta k tomuto mesiacu predstavoval sumu - 358,76 eura, resp. + 591,24 eura pri nezapočítaní zmluvných pokút);
- august 2011 vznikol žalobkyni nárok na províziu v sume 86,66 eura (stav provizórneho konta k tomuto mesiacu predstavoval sumu - 272,10 eura, resp. + 677,90 eura pri nezapočítaní zmluvných pokút);
- september 2011 nevznikol žalobkyni žiadny nárok na províziu, pričom o sumu 2,03 eura sa jej provízne konta znížilo (stav provizórneho konta k tomuto mesiacu predstavoval sumu - 274,10 eura, resp. + 591,24 eura pri nezapočítaní zmluvných pokút) a
- september 2011 vznikol žalobkyni nárok na províziu v sume 12,28 eura (stav provizórneho konta k tomuto mesiacu predstavoval sumu - 261,85 eura, resp. + 688,15 eura pri nezapočítaní zmluvných pokút).
44. Okrem vyššie uvedeného žalovaný oprávnene zadržiaval aj určitú výšku z provízie žalobkyne ako stororezervu, ktorá k novembru 2011 predstavovala sumu 1 031,09 eura, čo vyplývalo zo zúčtovania provízii za mesiac október 2011, na vyplatenie ktorej vzniklo žalobkyni právo uplynutím 24 mesiacov od skončenia zmluvy, t.j. dňa 30. 04. 2013.
45. Na základe vyššie uvedeného vyplývalo, že v prípade, ak by nárok žalovaného na zmluvné pokuty nebol dôvodný, žalobkyňa by mala nárok na vyplatenie provízii za mesiace september 2010 až október 2011 v sume 688,15 eura a vyplatenie stornorezervy v sume 1 031,09 eura, teda nárok na celkové provízie v sume 1 719,24 eura, a v prípade ak by si žalovaný uplatnil zmluvné pokuty v sume 950,- eura dôvodne, nárok žalobkyne na celkovú províziu by predstavoval sumu 769,24 eura (už po odpočítaní zmluvných pokút v sume 950,- eura).
46. Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
47. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
48. Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona je osoba zapísaná v obchodnom registri.
49. Podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.
50. Podľa ust. § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu.
51. Podľa ust. § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).
52. Podľa ust. § 644 Obchodného zákonníka sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.
53. Podľa ust. § 646 Obchodného zákonníka ak podľa zmluvy vzniká sprostredkovateľovi nárok na províziu až splnením záväzku tretej osoby zo sprostredkúvanej zmluvy, vzniká sprostredkovateľovi tento nárok takisto v prípade, keď záväzok tretej osoby voči záujemcovi zanikol alebo splnenie záväzku tretej osoby sa oddialilo z dôvodov, za ktoré zodpovedá záujemca. Ak je základom pre určenie výšky provízie
rozsah plneného záväzku tretej osoby, započítava sa do tohto základu aj plnenie neuskutočnené z dôvodov, za ktoré zodpovedá záujemca.
54. Podľa ust. § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka sprostredkovateľ má nárok na dojednanú províziu, inak obvyklú za sprostredkovanie obdobných zmlúv v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní. Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkúvaná zmluva.
55. Podľa ust. § 648 Obchodného zákonníka sprostredkovateľ je povinný pre potrebu záujemcu uschovať doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou, a to po dobu, po ktorú môžu byť tieto doklady významné pre ochranu záujmov záujemcu.
56. Podľa ust. § 651 Obchodného zákonníka vzniku práva sprostredkovateľa na províziu nebráni skutočnosť, že až po zániku zmluvy o sprostredkovaní je s treťou osobou uzavretá zmluva (§ 644), prípadne splnená zmluva (§ 646), na ktorú sa vzťahovala jeho sprostredkovateľská činnosť.
57. Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
58. Podľa ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
59. Podľa ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
60. Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
61. Podľa ust. § 358 Obchodného zákonníka na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
62. Podľa ust. § 359 Obchodného zákonníka proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.
63. Podľa ust. § 360 Obchodného zákonníka započítať možno aj pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah.
64. Na základe vykonaného dokazovania a za použitia citovaných zákonných ustanovení mal za to, že uzavretím zmluvy v písomnej forme zo dňa 02. 01. 2009 vznikol medzi žalobkyňou a žalovaným, vzhľadom na ich postavenie podnikateľov pri uzatváraní predmetnej zmluvy ako aj skutočnosť, že obaja konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti, obchodný záväzkový vzťah podľa ust. 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý vzhľadom na svoj obsah predstavoval podľa ust. § 642 a nasl. zmluvu o sprostredkovaní.
65. Súd mal zo zúčtovania provízii za mesiace september 2010 až október 2011 preukázané, že žalobkyni v zmysle zákonných ustanovení ust. § 642, § 644 a § 651 Obchodného zákonníka, korešpondujúcich s čl. 4.1 až 3 zmluvy, vznikol nárok na provízie v sume 688,15 eura a v súlade s čl. 4.19 zmluvy aj nárok na vyplatenie stornorezervy (teda určitej výšky zadržanej provízie) v sume 1 031,09 eura. Dôkazy preukazujúce predmetné nároky, teda zúčtovania provízii za jednotlivé mesiace produkované žalovaným, ktorými každý mesiac účtoval žalobkyni províziu a prípadné jej nároky na započítanie voči tejto provízii (napr. účet za služobný telefón, resp. vyššie uvedené zmluvné pokuty) a
ktoré priebežne zobrazovali aj stav provízneho konta žalobkyne spolu s kontom stornorezervy, považoval súd za dôkazy dostatočne a nespochybniteľne preukazujúce všetky nároky žalobkyne na provízie, a to jednak z dôvodu, že boli prejavom vôle samotného žalovaného, teda tej zmluvnej strany, ktorá bola povinná v prípade splnenia záväzku žalobkyňou vyplývajúceho zo zmluvy zaplatiť žalobkyni províziu, a jednak, že ich chybnosť a pravosť nebola ani jednou zo strán sporu žiadnym spôsobom spochybnená.
66. Žalovaný si však voči žalobkyni uplatnil zmluvnú pokutu v sume 250,- eura za porušenie povinnosti odovzdať preukaz (t.j. povinnosti podľa čl. 5.7 zmluvy) a v sume 700,- eura za porušenie jej povinnosti odovzdať dokumenty (t.j. povinnosti podľa čl. 6.23 zmluvy).
67. Pri preukazovaní nároku žalovaného sa uplatňuje tzv. negatívna dôkazná teória, pri ktorej nemožno od žalovaného žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej skutočnosti, teda nesplnenie si povinností žalobkyne odovzdať dokumenty a osobný preukaz, na základe čoho prechádza dôkazné bremeno ohľadom dôvodnosti (resp. nedôvodnosti) žalovaným uplatneného nároku na protistranu. Inak povedané, nositeľom dôkazného bremena je vždy tá strana, ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti.
68. V súvislosti so splnením povinnosti žalobkyne odovzdať osobný preukaz mal súd za to, že žalobkyňa splnenie tejto svojej povinnosti preukázala, keďže táto skutočnosť vyplývala jednak z preberacieho protokolu zo dňa 19. 10. 2010, ktorý obsahoval pečiatku recepcie žalovaného, ako aj z výsluchu svedka F. pričom rovnaký názor o preukázaní danej skutočnosti vyslovil vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. Na základe uvedeného bol súd toho názoru, že žalovanému podľa ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení v čl. 9.8 zmluvy nevznikol nárok na zmluvnú pokutu v sume 250,- eura, keďže nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti odovzdať osobný preukaz podľa § 5.7 zmluvy zo strany žalobkyne.
69. V prípade druhej povinnosti žalobkyne vyplývajúcej z čl. 6.24 zmluvy, ktorej porušenie bolo zabezpečené nárokom žalovaného na zmluvnú pokutu v sume 700,- eura podľa čl. 9.9 zmluvy bol však súd opačného názoru. Jedným z druhov dokumentov, ktoré bola žalobkyňa pri ukončení zmluvy povinná odovzdať žalovanému, boli aj finančné analýzy. Hoci z preberacieho protokolu zo dňa 19. 10. 2010 vyplývalo, že žalobkyňa odovzdala žalovanému aj všetky finančné analýzy, výsluchom F. bola táto skutočnosť vyvrátená, keďže ten sám uviedol, že finančné analýzy neboli predmetom odovzdávania. Skutočnosť, že žalobkyňa predmetné finančné analýzy neodovzdala, sa dala nepriamo odvodiť aj z čestných prehlásení V. a H.. Tí totiž tvrdili, že od nich žalovaný splnenie takejto povinnosti nežiadal, a preto nemal splnenie takejto povinnosti žiadať ani od žalobkyne. S týmto však súd nemohol súhlasiť, pretože podľa č.l. 6.6 písm. m) zmluvy bola žalobkyňa vo vzťahu ku klientovi okrem iného povinná vypracovávať finančnú analýzu, pričom všetky tieto finančné analýzy boli podľa č.l. 6.23 zmluvy zaradené medzi dokumenty, ktoré bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému pri ukončení zmluvy. To, že ostatní sprostredkovatelia vo vzťahu k žalovanému uvedenú povinnosť nemali, nemení nič na skutočnosti, že žalobkyni táto povinnosť z vyššie uvedených zmluvných ustanovení vyplývala. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa sa snažila v priebehu tohto súdneho sporu skôr preukázať neexistenciu povinnosti odovzdať finančné analýzy než splnenie tejto povinnosti, ktorej existenciu súd považoval za nespornú a jednoznačne vyplývajúcu zo zmluvy. Sám žalovaný vo svojich listoch zo dňa 07. 06. 2011 a dňa 19. 12. 2011 zdôraznil, že finančné analýzy neboli odovzdané, resp. že boli odovzdané len tri vyplnené finančné analýzy, pričom trval na ich vrátení. Vzhľadom všetky uvedené skutočnosti bol súd toho názoru, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z č.l. 6.24 zmluvy, teda neodovzdala žalovanému všetky dokumenty v tomto článku uvedené, najmä všetky finančné analýzy, na základe čoho vznikol žalovanému podľa ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 9.9 zmluvy nárok na zmluvnú pokutu v 700,- eura.
70. Na základe toho bolo potrebné konštatovať, že žalobkyňa, ako aj žalovaný, disponovali voči sebe vzájomnými pohľadávkami, žalobkyňa pohľadávkou na províziu v sume 688,15 eura a na stornorezervu v sume 1 031,09 eura (v celkovej sume 1 719,24 eura), a žalovaný pohľadávkou na zmluvnú pokutu v sume 700,- eura, a keďže žalovaný uskutočnil voči žalobkyni prejav smerujúci k ich započítaniu, čo vyplývalo zo zúčtovania provízií za mesiac jún 2011, vzájomné pohľadávky strán sporu podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 358 Obchodného zákonníka zanikli v rozsahu v akom sa kryli (t.j. v sume 700,- eura) s tým, že najskôr sa predmetná zmluvná pokuta započítala na nárok žalobkyne na províziu, čo taktiež vyplývalo zo zúčtovania provízie za mesiac jún 2011, ktorá týmto v celom rozsahu zanikla a ostatok zmluvnej pokuty v sume 11,85 eura sa započítal na nárok žalobkyne na stornorezervu, ktorý zanikol len v tomto uvedenom rozsahu.
71. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobe žalobkyni vyhovel v časti nároku o zaplatenie sumy 1 019,24 eura, predstavujúci súčet nároku na províziu v sume 688,15 eura a na stornorezervu v sume 1 031,09 eura po odpočítaní dôvodne uplatnenej zmluvnej pokuty žalovaným v sume 700,- eura.
72. Podľa ust. § 365 prvá veta Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok nezanikne iným spôsobom.
73. Podľa ust. § 369 ods. 1 prvá a druhá veta Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.
74. Podľa ust. § 517 ods. 2 druhá časť prvej vety Občianskeho zákonníka výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
75. Podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
76. Podľa ust. § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
77. Keďže strany sporu nemali výšku úroku z omeškania zmluvne dohodnutú, žalobkyni omeškaním žalovaného s platením súdom priznanej sumy vznikol nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Výšku úrokov z omeškania, nakoľko k omeškaniu odporcu prišlo po 15. 01. 2009, súd stanovil s odvolaním sa na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v čase od 15. 01. 2009 do 01. 02. 2013. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná ku dňu uplatnenia si úroku z nároku žalobkyne na stronorezervu (t.j. dňa 21. 05. 2013) predstavovala výšku 0,5 % ročne, takže žalobkyni patria úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 8,5 % ročne a nie 9,5 % ročne ako si uplatnila. Súd priznal žalobkyni právo na úroky z omeškania zo sumy 1 019,24 eura (t.j. priznaná časť nároku na stornorezervu) od 21. 05. 2013 až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobkyni. V ostatnej časti uplatneného nároku na úroky z omeškania, t.j. nároku na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,15 eura od 21. 12. 2011 až do zaplatenia (čo predstavuje nepriznaný nárok na províziu) a vo výške 1 % ročne zo sumy 11,85 eura od 21. 05. 2013 až do zaplatenia (čo predstavovalo nepriznanú časť nároku na stornorezervu) súd žalobu žalobkyne zamietol.
78. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
79. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
80. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
81. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18,56 %, čo korešpondovala s jej pomerom úspechu v konaní, ktorý súd vypočítal tak, že žalobkynin neúspech, ktorý predstavoval 40,72 %, odpočítal od úspechu žalobkyne, ktorý predstavoval 59,28 %, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.