Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-128-2012.pdf
PDF · 118.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/128/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcov: 1./ W.. F. Z.Á., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. Č.. XXXX/XX, XXX XX N., štátny občan SR, 2./ W.. Z. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. Č.. XX, XXX XX K., štátny občan SR, 3./ W. L.Č., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. Č.. XX, XXX XX N., štátny občan SR, 4./ F. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. Č.. XX, XXX XX N., štátny občan SR, všetci práv. zast.: JUDr. Dalibor Tverďák, advokát, Krmanova č. 1, 040 01 Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom takto,
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Pôvodní žalobcovia 1./ W. R., 2./ W.. Z. Z., 3./ W. L., a 4./ F. V. sa na základe žalobného návrhu zo dňa 20. 06. 2012, ktorý bol doručený súdu dňa 27. 06. 2012 domáhali, aby im žalovaný zaplatil každému z nich nemajetkovú ujmu v sume 20 000,- Eur. 2. V priebehu konania došlo dňa 09. 10. 2013 k úmrtiu žalobkyne 1./ W. R., rod. Z. s tým, že na základe uznesenia Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39D/682/2013, Dnot 244/2013 (č. l. 152) sa jej univerzálnym právnym nástupcom stala W.. F. Z., rod. R. s ktorou súd ďalej procesne konal na strane žalobkyne 1./ 3. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej a to najmä oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov ich prečítaním na pojednávaní. 4. Žalobcovia uviedli, že ich právni predchodcovia vlastnili za trvania prvej Československej republiky (ďalej aj ,,ČSR") na území Podkarpatskej Rusi nehnuteľnosti, o ktoré prišli v dôsledku zmluvného dojednania medzi ČSR a Sovietskym zväzom (ďalej aj ,,ZSSR") zo dňa 29. 06. 1945. Z tohto dôvodu im prináležalo odškodnenie. V marci 1947 podali právni predchodcovia žalobcov prihlášky k súpisu majetku, zanechaného na území Podkarpatskej Rusi, v dôsledku čoho začalo správne konanie, v rámci ktorého im malo byť vyplatené odškodnenie a to do 18 mesiacov po spísaní zmluvy t.j. do konca roka 1948. K odškodneniu však nedošlo. Právni predchodcovia žalobkyne 1./ na území zanechali majetok v hodnote 888 840,- Kčs, právny predchodca žalobcu 2./ zanechal na území majetok v hodnote 400 000,- Kčs, právne predchodkyne žalobkýň 3./ a 4./ zanechali majetok v hodnote 128 350,- Kčs. V dôsledku udalostí z februára 1948 sa ďalej nepokračovalo v správnom konaní. Posun nastal až v roku 1959, keď bola vydaná Vyhláška Ministerstva financií ČSR č. 159/1959 Ú.v. Ministerstvo financií SR je od tejto doby správnym orgánom, ktorý zastupuje štát. Podľa tejto vyhlášky žalobcovia resp. ich právni predchodcovia spĺňali tri podmienky odškodnenia: 1./ štátne občianstvo ku dňu 29. 06. 1945, 2./ bydlisko v ČSR ku dňu 25. 06. 1958, 3./ majetok bol osobnej povahy a jednalo sa o drobný súkromný majetok. V prípade právnych predchodcov žalobkyne 1./
im bola vyplatená v roku 1960 suma 23 458,- Kčs a v prípade právnych predchodcov žalobkýň 3./ a 4./ došlo k odškodneniu v sume 18 762,- Kčs. Žalobcovia sú toho názoru, že po zmene pomerov v roku 1989 malo dôjsť k ďalšiemu odškodneniu, nakoľko v minulosti im bolo poskytnuté neprimerané malé odškodnenie. Z tohto dôvodu žalobcovia požiadali Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej aj ,,MF SR") o vyrovnanie záväzku, avšak zo strany MF SR nedošlo k vydaniu rozhodnutia s tým, že žiadosť o odškodnenie bola odmietnutá na základe oznámenia č. MF/007365/2007-841. Takýmto postupom MF SR, ktoré odmieta podľa zásad správneho konania vec ukončiť došlo a stále dochádza k zásadným prieťahom. Nesprávny úradný postup MF SR spočíva v dĺžke správneho konania, ktoré začalo v marci 1947 s tým, že vo veci nebolo rozhodnuté ani v roku 2012. Podľa žalobcov sa jedná o dobu hrubo neprimeranú, ktorá ovplyvnila život rodín pôvodných žiadateľov a rodín ich právnych nástupcov nielen čo do životných podmienok, ale aj do sociálnych, kultúrnych a ďalších možností. Nečinnosť MF SR vzbudzuje u nich pocit márnosti, krivdy a nespravodlivosti. 5. Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 06. 03. 2013 (č. l. 100-101) vyplýva, že v tomto konaní nie je daná právomoc súdu rozhodnúť o zrušení napadnutej vyhlášky MF ČSR č. 159/1959 Ú.v. a ani právomoc rozhodnúť o tom, že vec je v rozpore s medzinárodnou dohodou. Žalovaný má zato, že žiadatelia boli v rokoch 1960-62 odškodnení v zmysle platných právnych predpisov t.j. v zmysle zákona č. 42/1958 Zb. a vyhl. č. 159/1959 Ú.v., ktoré sú v Slovenskej republike naďalej platné. Uvedené predpisy neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým bola náhrada už poskytnutá (právni predchodcovia žalobcov 1./, 3./ a 4./), a ani osôb, ktoré nespĺňali podmienky na odškodnenie (právny predchodca žalobcu 2./). Nárok na odškodnenie si žalobcovia uplatňovali na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/83/2008, v ktorom došlo k zamietnutiu žaloby s tým, že Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 6. Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 03. 02. 2017 (č. l. 197-198) vyplýva, že nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že žalobcovia sa listom zo dňa 28. 11. 2006 obrátili na žalovaného so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o odškodnení, pričom zo strany žalovaného nedošlo k vydaniu rozhodnutia, ale len k zamietavému oznámeniu č. MF/007365/2007-841 zo dňa 09. 03. 2007. Žalovaný v tejto súvislosti vzniesol námietku premlčania a to s poukazom na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko žaloba v tejto veci bola doručená súdu dňa 27. 06. 2012. Žalobcovia sa o tvrdenom nesprávnom postupe a o ujme dozvedeli dňa 19. 03. 2006, kedy došlo k doručeniu oznámenia zo dňa 09. 03. 2006 ich zástupcovi R.. V. K. (č. l. 212). 7. Z obsahu listu ministra financií Slovenskej republiky č. MF/007365/2007-841 zo dňa 09. 03. 2007 (č. l. 34-36) vyplýva, že MF SR bolo Kanceláriou predsedu vlády SR odstúpené na priame vybavenie podanie zástupcu žalobcov R.. V. K. zo dňa 10. 11. 2006, ktorým si ako predseda Občianskeho združenia Podkarpatská Rus - náhrada nemajetkovej ujmy uplatnil u predsedu vlády SR návrh na riešenie odškodnenia osôb, ktoré boli presťahované na Slovensko v súvislosti s pričlenením Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR, za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Ukrajiny. K listu pripojil materiál "Náhrada za nehnuteľný majetok, zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine po jej pripojení k Ukrajinskej Sovietskej socialistickej republike (USSR) po roku 1945" - stanovisko k problému zo dňa 29. 09. 2004 vypracované verejným ochrancom práv v Českej republike V.. T. W.. Ďalej navrhol, aby časom prestala na Slovensku platiť vyhláška č. 159/1959 Ú.v., čím by sa celý problém mal vyriešiť. MF SR k žiadosti o odškodnenie uviedlo, že nehnuteľný majetok zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine bol predmetom odškodnenia podľa právnych predpisov, ktoré sú stále platné s tým, že tieto neumožnili dodatočné odškodnenie osôb, ktorým už náhrada bola poskytnutá alebo osôb, ktoré nespĺňali podmienky. Konanie o náhrade bolo skončené v roku 1962. Nároky bývalých obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny boli definitívne vysporiadané, čo bolo proklamované aj v dohode medzi Československou republikou a ZSSR o konečnom skoncovaní majetkových a finančných otázok súvisiacich so zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny s USSR, publikovanej vo vyhl. č. 1/1958 Zb. Z tohto dôvodu MF SR vychádzajúc z platného právneho poriadku nemohlo návrhu na riešenie odškodnenia vyhovieť a to aj s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 8. Zo žiadosti žalobcov zo dňa 22. 12. 2011 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č. l. 142-145) vyplýva žiadosť o poskytnutie zadosťučinenia za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci s tým, že v rámci tohto podania si každý zo žiadateľov - poškodených uplatnil nárok na odškodnenie v sume 20 000,- Eur. Správne konanie - teda odmietnutie nárokov tak dôležitej veci, ako je náhrada za majetok, ktorá je zaručená medzinárodnou zmluvou a zákonom, bola vedená formou normálnej bežnej korešpondencie s tým, že žiadateľom nebola ponechaná žiadna možnosť sa brániť. Správne konanie nemalo predpísanú formu a v postupe absentovalo rozhodnutie, absentovala možnosť podať rozklad, absentovalo rozhodnutie podpísané ministrom financií.
9. Z oznámenia MF SR č. MF/007239/2012-241 zo dňa 04. 05. 2012 (č. l. 79) vyplýva, že zástupca žalobcov 1./ až 4./ R.. V. K. si mal podaním, doručeným dňa 28. 12. 2011 uplatniť nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., ktorá mala vzniknúť žalobcom 1./ až 4./ v súvislosti s nesprávnym úradným postupom MF SR v sume 80 000,- Eur (po 20 000,- Eur pre každého žiadateľa) z dôvodu dlhodobého neriešenia odškodnenia za majetky, zanechané na území Podkarpatskej Rusi. MF SR žiadateľom uviedlo, že ich nároky predbežne prerokoval a zistil, že nie sú tu splnené podmienky na náhradu škody voči štátu s tým, že o predmetnom nároku už prebieha konanie pred súdom. 10. Z obsahu podania žalobcov zo dňa 12. 05. 2012 (č. l. 78) vyplýva nesúhlas s názorom MF SR, ktorý uviedol v liste zo dňa 04. 05. 2012. Slovenská republika neposkytla náhrady za nehnuteľnosti tak, ako je uvedené v protokole o odstúpení územia Podkarpatskej Rusi zo dňa 29. 06. 1945. Konanie o náhrade neviedla podľa platných predpisov, riadne ho neukončila rozhodnutím, proti ktorému by bolo možné sa odvolať resp., ktoré by bolo možné preskúmať súdom. Bežná odmietavá korešpondencia nie je to isté, čo úradný postup v správnom konaní a nie je schopná úradný postup v správnom konaní nahradiť. MF SR v liste zo dňa 04. 05. 2012 bližšie nešpecifikovalo, ktoré podmienky na náhradu škody neboli zo strany žiadateľov splnené. 11. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21. 10. 2010 (č. l. 55-61) vyplýva, že súd v právnej veci žalobcov: 1./ W. R., 2./ W.. Z. Z., 3./ W. L., a 4./ F. V., proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, o odškodnenie, žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom v odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa domáhali odškodnenia za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi), t.j. žalobkyňa 1./ sa domáhala zaplatenia sumy 6.842.327,- Sk, žalobca 2./ sa domáhal zaplatenia sumy 6.907.895,- Sk, žalobkyňa 3./ sa domáhala zaplatenia sumy 1.097.643,- Sk a žalobkyňa 4./ sa domáhala zaplatenia sumy 1.097.643,- Sk. Žalobcovia taktiež uviedli, že Vyhláška Ministerstva financií číslo 159/1959 Ú.v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb. týkajúcich sa Zakarpatskej Ukrajiny, bola vydaná v rozpore so zákonom a medzinárodnou zmluvou, je diskriminačná a mala byť zrušená. Súd po vykonaní dokazovania a zistení skutkového stavu uviedol, že všeobecný súd nemá právomoc v konaní o priznaní nároku na odškodnenie rozhodnúť o zrušení vyhlášky, respektíve vyhlásiť, či predmetná vyhláška je v rozpore s medzinárodnou zmluvou. Všeobecný súd v občianskom súdnom konaní prejednáva a rozhoduje spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. Žalobcom (resp. ich právnym predchodcom) bola priznaná náhrad za nehnuteľný majetok na Zakarpatskej Ukrajine Povereníctvom financií - Oblastným likvidátorom v Bratislave po preskúmaní zákonných podmienok a podľa stále platných právnych predpisov. Žalobcovi 2./ resp. právnemu predchodcovi žalobcu 2./ náhrada poskytnutá nebola z dôvodu nesplnenia stanovených zákonných podmienok, keď prihláška bola vzatá späť a následne opätovne podaná prihláška bola podaná už po v zákone stanovenej lehote. Právne predpisy, ktoré sú stále platné neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým náhrada už bola poskytnutá, alebo osôb, ktoré podmienky na poskytnutie náhrady - odškodnenia nespĺňali. Konanie za nehnuteľný majetok na Zakarpatskej Ukrajine bolo skončené v roku 1962 a nároky bývalých obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny boli usporiadané podľa platných právnych predpisov, ktoré neboli zrušené a ani zmenené. Vzhľadom na to, že súd v rámci súdneho konania nie je viazaný právnou kvalifikáciou návrhu, posudzoval nároky žalobcov i z hľadiska možného nesprávneho úradného postupu žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prejednávanej veci Ministerstvo financií Slovenskej republiky v rámci svojej kompetencie nebolo oprávnené nad rámec zásad stanovených vládou SR upraviť a určiť iné podmienky na poskytnutie odškodnenia, pretože by postupovalo v rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcov, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky je v konaní za neposkytnutie odškodnenia nad stanovený rámec zodpovedné, nakoľko Ministerstvu financií Slovenskej republiky nebola daná právomoc o tejto otázke konať a rozhodnúť. Na základe uvedených právnych záverov mal súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania za to, že žalobcovia nepreukázali v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného a teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom škody, ktorá mala na strane žalobcov vzniknúť a zároveň žalobcovia nepreukázali dôvodnosť nároku na odškodnenie, ktoré už bolo žalobcom 1./, 3./ a 4./ priznané a na zmenu rozhodnutia v súvislosti s nárokom žalobcu 2./, keď odškodnenie nebolo právnemu predchodcovi priznané. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 10. 2012. 12. Krajský súd v Bratislave na základe rozsudku č. k. 15Co/32/2011-287 zo dňa 09. 10. 2012 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21. 10.
2010. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na vyplatenie odškodnenia za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. V danom prípade je nesporné, že právni predchodcovia žalobcov boli v súvislosti s núteným opustením územia Zakarpatskej Ukrajiny odškodňovaní podľa zákona č. 42/1958 Zb. a vyhlášky č. 159/1959 Ú.v., ktorá stanovila kritériá odškodnenia za nehnuteľný majetok majúceho povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva, určila okruh oprávnených a časové limity, v ktorých mohli oprávnené osoby svoje nároky na odškodnenie s úspechom uplatniť. V ustanoveniach citovanej, na území Slovenskej republiky i naďalej platnej vyhlášky zákonodarca časovo, vecne a personálne vymedzil okruh vzťahov, na ktoré sa vzťahujú reštitučné oprávnenia (v danom prípade nárok na odškodnenie). Zákonodarca tým zároveň stanovil aj rámec súdneho rozhodovania o odškodnení, keď o podmienkach a rozsahu odškodňovania potom môže byť súdmi rozhodované len v rámci prejavu vôle štátu, teda v rámci vyhlášky č. 159/1959 Ú.v. Je vecou štátu, aby v prijatej zákonnej úprave určil, za akých podmienok budú poškodené osoby odškodnené, rozsah odškodňovaného majetku a časové limity odškodnenia. Na základe uvedenej úvahy pri prihliadnutí k tomu, že právne predpisy vzťahujúce sa k zákonným podmienkam pre poskytnutie odškodnenia (náhrady) za nehnuteľný majetok zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine sú na území Slovenskej republiky i naďalej platné a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým bola náhrada už poskytnutá (žalobcovia 1./, 3./ a 4./) alebo osôb, ktoré nespĺňali podmienky pre poskytnutie náhrady (žalobca 2./ ), je zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne a právne správne. K stanovisku V.. T. W. a nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26. 06. 2012, sp. zn. I. ÚS 2050/11 odvolací súd neprihliadal z dôvodu, že označené stanovisko a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky nie je pre rozhodovanie súdu v danej veci záväzné. Z obsahu nálezu naviac vyplýva, že Ústavný súd Českej republiky v ňom reagoval na špecifické okolnosti v prípadoch odškodňovania v súvislosti s núteným opustením územia Zakarpatskej krajiny, ktoré nastali po prijatí zákona č. 212/2009 Sb. účinného od 01. 10. 2009 (v znení následných zmien a doplnkov), ktorým sa zmierňujú majetkové krivdy občanom Českej republiky za nehnuteľný majetok, ktorý zanechali na území Podkarpatskej Rusi, keď obdobná právna úprava nebola na území Slovenskej republiky zákonodarným orgánom prijatá. V danej veci by podľa názoru odvolacieho súdu rozhodovanie o sporných nárokoch na odškodnenie nad rámec zákonnej úpravy, t.j. zákona č. 42/1958 Zb. a vyhl. č. 159/1959 Ú.v. znamenalo prekročenie procesného oprávnenia všeobecných súdov a zaoberanie sa vecou nad rámec oprávnení priznaných všeobecným súdom. 13. Podľa § 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. 14. Podľa § 3 ods. 1 písmeno d) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 15. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 16. Podľa § 4 ods. 1 písmeno d) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. 17. Podľa § 9 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. 18. Podľa citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu a to za súčasného splnenia troch podmienok a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. 19. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušení pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. 20. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len za čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby), ako aj dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom. 21. Podľa 7 ods. 1 Zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre informatizáciu spoločnosti, koordináciu štátnej pomoci a pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi. 22. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré po zverejnení a po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť. 23. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich po prerokovaní v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde, dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti. 24. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 25. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 26. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. 27. Podľa § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. 28. Podľa § 187 ods. 2 Civilného sporového poriadku, dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 29. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 30. S poukazom na právny názor, vyslovený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21. 10. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/32/2011 zo dňa 09. 10. 2012 súd zistil, že žalobcovia nepreukázali, žeby zo strany
štátu došlo k pochybeniu pokiaľ ide o procesný postup v rámci správneho konania v súvislosti s priznaním odškodnenia za nehnuteľnosti zanechané právnymi predchodcami žalobcov 1./ až 4./ na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi). Z tohto dôvodu štát nemohol spôsobiť svojím postupom majetkovú ujmu, nakoľko ako uviedol Krajský súd v Bratislave, rozhodovanie o sporných nárokoch žalobcov by šlo nad rámec zákonnej úpravy, a znamenalo by to prekročenie procesného oprávnenia všeobecných súdov. Takisto ani Ministerstvu financií Slovenskej republiky nebola daná právomoc o tejto otázke konať a rozhodnúť. 31. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcom sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti, že žalovaný sa mal v súvislosti s preskúmaním žiadosti žalobcov zo dňa 10. 11. 2006 o priznanie odškodnenia dopustiť nesprávneho úradného postupu a to z dvoch dôvodov: 32. Prvým dôvodom je právny názor uvedený v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21. 10. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/32/2011 zo dňa 09. 10. 2012, podľa ktorého Ministerstvo financií Slovenskej republiky nemalo právomoc danú zákonom rozhodovať o nárokoch, ktoré žalobcovia označili ako ,,žiadosť o odškodnenie za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi)". Ak teda minister financií Slovenskej republiky žiadosť žalobcov zo dňa 10. 11. 2006 po jej postúpení Kanceláriou predsedu vlády SR vyhodnotil na základe oznámenia č. MF/007365/2007-841 zo dňa 09. 03. 2007 ako nedôvodnú, postupoval správne. Oznámenie ministra financií SR bolo doručené zástupcovi žiadateľov R.. V. K. dňa 19. 03. 2007. Minister financií SR na žiadosť žalobcov riadne a včas reagoval a to vyčerpávajúcim spôsobom s tým, že v prípade nevyhovenia takejto žiadosti nemožno postup MF SR vyhodnotiť ako postup, ktorý by napĺňal znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Bolo vecou žalobcov resp. ich právnych predchodcov, aby si uplatnili svoje nároky podľa platného práva a v lehotách vyplývajúcich z právnych predpisov. Ak po roku 1989 nebola prijatá príslušná legislatíva, ktorá by otvorila otázku opätovného odškodnenia občanov Československa, resp. Slovenskej republiky, ktorí prišli po roku 1945 o majetok na Zakarpatskej Ukrajine, nie je namieste, aby žalobcovia žiadali o priznanie satisfakcie prostredníctvom súdneho konania a to aj s poukazom na platné právo, ktoré im v súčasnom období neumožňuje uspokojovať takéto nároky. Súd sa teda v celom rozsahu stotožnil najmä s vyjadrením žalovaného, ktoré uviedol v oznámení zo dňa 09. 03. 2007. Formu odpovede, ktorú zvolil minister financií SR vo vzťahu k žiadateľom o odškodnenie, považuje súd za správnu a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadateľom uvedený nárok vôbec nevznikol, a teda nebolo správne, aby žiadatelia vytvárali z domnelého práva ,,existujúci nárok" a súčasne žiadali, aby o tomto neexistujúcom nároku bolo vydané rozhodnutie v správnom konaní, voči ktorému by bol prípustný riadny opravný prostriedok. Podanie žaloby o odškodnenie, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní Okresného súdu Bratislava I, vedenom pod sp. zn. 16C/83/2008, možno do istej miery chápať ako akýsi opravný prostriedok voči oznámeniu ministra financií SR č. MF/007365/2007-841 zo dňa 09. 03. 2007. V dvojinštančom súdnom procese však bolo dané zadosť oznámeniu ministra financií SR č. MF/007365/2007-841 zo dňa 09. 03. 2007, a teda ani v súdnom konaní nebolo preukázané pochybenie zo strany štátu, vo vzťahu k domnelým nárokom žalobcov. 33. Druhým dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo uplynutie trojročnej premlčacej doby pre uplatnenie nárokov na priznanie nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom MF SR, nakoľko z dokazovania vyplýva, že MF SR doručilo oznámenie o spôsobe vybavenia žiadosti žalobcov zástupcovi žalobcov dňa 19. 03. 2007. Nasledujúci deň t.j. 20. 03. 2007 začala plynúť žalobcom trojročná premlčacia doba, ktorá v tomto prípade uplynula dňa 20. 03. 2010. Ak bola v tejto veci doručená žaloba súdu dňa 27. 06. 2012, bola doručená po márnom uplynutí premlčacej doby (§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). Z tohto dôvodu súd vyhovel námietke premlčania, ktorú si uplatnil žalovaný. 34. Sumarizujúc vyššie uvedené súd dospel k záveru o neopodstatnenosti uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, keď súdu po vyhodnotení dôkazov absentovalo preukázanie ich vzniku a príčinnej súvislosti medzi špecifikovaným nesprávnym úradným postupom MF SR a uplatnenou nemajetkovou ujmou, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby v celom jej rozsahu. 35. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 36. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú
náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993). 37. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 CSP). 38. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov konania voči neúspešným žalobcom 1./ až 4./. Nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne v piatich vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.