Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/270/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom G., ul. N. XXX a 2. N. E., nar. XX.X.XXXX, bytom G., S. P. XXX/XX, o zaplatenie 2.509,79 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/340/2013-95 zo dňa 7.3.2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh (aktuálne žalobu) zamietol, nasledujúcim výrokom II. vyslovil, že odporcovi v 1. rade (akt. žalovanému 1.) náhradu trov konania nepriznáva a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni v 2. rade (akt. žalovanej 2.) náhradu trov konania vo výške 1,34,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku..

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 262, § 273 ods. 1, 2 a 3, § 497, § 502 ods. 1 veta prvá, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, 2, § 710, § 344, § 330 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 34, § 39, § 48, § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 517 Občianskeho zákonníka, ako i § 1, § 92 ods. 8 Zákona o bankách. O trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 5.5.2005 uzavrela Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava a žalovaní Zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0251583482/1/1 (ďalej iba úver), ktorého predmetom zo strany banky bolo poskytnutie úveru žalovaným v úverovom rámci 50.000,- Sk (1.659,69,-Eur). Za konečnú splatnosť zmluvy bol uvedený deň 4.5.2006. Podľa zmluvy o úvere nastala zmluva bola uzavretá na dobu určitú, na dobu jedného roka od jej podpísania a predlžovala sa vždy o dobu jedného roka za podmienky, že dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pre uplynutím doby trvania pôvodnej alebo predĺženej, že nemá záujem o predĺženie trvania zmluvy, takáto skutočnosť, ktorá by viedla k zániku zmluvy o úvere v konaní zistená nebola. Zmluva o postúpení pohľadávok bankou na žalobcu bola uzavretá 27.6.2013.

4. V súvislosti s preukázanou skutočnosťou, že postupcom v zmluve o postúpení pohľadávok na žalobcu bola banka, súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či je alebo nie je žalobca vo veci aktívne legitimovaným. Žalobca sa v spore od žalovaných domáhal splnenia záväzku, tvrdiac, že sa stal zo zmluvy o postúpení bankovej pohľadávky novým veriteľom žalovaných. V spore bolo Zmluvou o úvere a z opísaných ustanovení Zmluvy o postúpení pohľadávky preukázané, že pohľadávka vznikla z platne uzavretej zmluvy o úvere. V zmysle § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pohľadávku možno postúpiť písomnou zmluvou, na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) nastúpi do trvajúceho

záväzku nový veriteľ (postupník) a na platnosť zmluvy sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich dlžníkovi z jeho záväzku, dlžník o postúpení pohľadávky ani nemusí vedieť, môže plniť veriteľovi, s ktorým uzavrel zmluvu a ten je povinný plnenie prijať. Za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa v zmysle obsahu práv a povinností zo záväzkového vzťahu zo zmluvy o úvere stal žalobca veriteľom žalovaných súd považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá povinnosť pred postúpením svojej pohľadávky niečo konať. Banke sa v ustanovení ukladá pred postúpením svojej pohľadávky vzniknutej z jej bankovej činnosti urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi pri jeho omeškaní. Z transakcií z účtu žalovaných je zrejmé, že žalovaní sa dostali do omeškania s plnením zo zmluvy o bežnom účte aj zo zmluvy o úvere a k omeškaniu žalovaných Slovenská sporiteľňa a.s. dňa 8.3.2011 urobila voči žalovaným jednostranný právny úkon a požadovala úhradu 1.928,88,-Eur do 10 dní od doručenia výzvy. Oznamovala, že je v omeškaní splácanie pohľadávky Balíka extra plus čísla účtu/ úveru 251583482 k 28.2.2011. V konaní bolo preukázané, že podľa Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky a transakcií žalovaní poukázali banke 15.6.2011 úhradu 66,03 Eur a pri spôsobe splácania započítavaním pohľadávky z úveru z bežného účtu nemožno dospieť k záveru, či žalovaní boli alebo neboli v omeškaní alebo či uhradili banke pred postúpením pohľadávky omeškaný peňažný záväzok v rozsahu vrátane jeho príslušenstva vo výške, ktorá právom banke patrí alebo či súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, keď treba vziať v úvahu, že poplatky, ktoré mali byť dohodnuté vo VOP z dôvodu, že sa tieto nestali platne súčasťou zmluvy o úvere veriteľovi nepatria a z listinných dôkazov sa ani nedá zistiť, či sa žalovaní dostali vôbec do omeškania s platením peňažného dlhu v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

5. Podľa prvoinštančného súdu ďalej pokiaľ sa týka odstúpení od zmluvy zo 14.6.2012 podľa ustanovení § 344 Obchodného zákonníka a § 48 Občianskeho zákonníka zákon v oboch prípadoch spája možnosť odstúpenia od zmluvy buď s dohodou strán v zmluve alebo s právnym predpisom. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere nevyplýva, žeby strany dohodli možnosť odstúpenia od kontokorentnej zmluvy, upravený je v nej iba spôsob zániku výpoveďou buď jednej alebo druhej zmluvnej strany a strany dohodli, že výpoveď musí mať písomnú formu. Odstúpenie od Zmluvy bolo uvedené ako spôsob zániku zmluvy iba vo VOP, ktoré žalovaných nezaväzujú a nedošlo k dohode strán o možnosti odstúpiť od zmluvy v prípadoch porušenia zmluvných podmienok. Z ustanovení Obchodného zákonníka, týkajúcich sa typov zmlúv, a to zmluvy o bežnom účte a zmluvy o úvere nevyplýva, že je možné od zmlúv odstúpiť, možno ich iba vypovedať. Odstúpenie od zmluvy je adresovaný jednostranný právny úkon jednej zo zmluvných strán, ktorý je účinný okamihom jeho doručenia povinnej strane. Jeho dôsledkom je zánik zmluvy, a teda spravidla aj zánik práv a povinností oboch zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy. v § 344 až 351 obsahuje všeobecnú a ucelenú úpravu odstúpenia od zmluvy v prípade porušenia zmluvných povinností, prípadne hrozby takéhoto porušenia v obchodných vzťahoch. Úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku - § 48, 49 a 497 sa na obchodné vzťahy nepoužije. Osobitná úprava odstúpenia od zmluvy pri jednotlivých typoch zmlúv má prednosť pred uvedenou všeobecnou úpravou. Na rozdiel od úpravy odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku (§ 48 ods. 2), kde odstúpenie od zmluvy spôsobuje zánik zmluvy od počiatku (ex tunc), účinky odstúpenia od zmluvy v obchodných vzťahoch nastávajú okamihom odstúpenia (ex nunc). Strana môže odstúpiť od zmluvy len v prípade, ak takéto právo jednej zo strán vyplýva zo zmluvy, alebo v prípade, keď to určuje zákon, t.j. , alebo iný zákon. Na jednostranné odstúpenie od zmluvy sa teda vyžaduje zákonné alebo zmluvné oprávnenie. Zákon alebo zmluva spravidla viaže takéto oprávnenie na splnenie určitých podmienok. Ak nie sú splnené zmluvné alebo zákonné podmienky, odstúpenie od zmluvy je neúčinné, a znamená to, že záväzok nezanikne. Všetky ustanovenia o odstúpení od zmluvy sú podľa Obchodného zákonníka dispozitívne, preto si strany môžu dojednať, že odstúpenie od zmluvy je v konkrétnom prípade vylúčené. Odstúpenie od zmluvy treba odlišovať od výpovede. Aj výpoveď je jednostranný právny úkon, ktorým sa končí účinnosť zmluvy. Všeobecná právna úprava výpovede je obsiahnutá v Občianskom zákonníku v § 582. Vypovedať možno iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti. upravuje výpoveď pri niektorých zmluvných typoch V porovnaní s odstúpením od zmluvy sú rozdielne aj právne následky výpovede. Výpoveď spôsobuje zánik záväzku spravidla uplynutím výpovednej lehoty (ex nunc). To znamená, že výpoveď sa netýka plnení, ktoré sa uskutočnili pred účinnosťou výpovede. V konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy alebo že nastali účinky výpovede zo zmluvy.

6. Podľa súdu ďalej v písomnom prejave Slovenskej sporiteľne a.s. zo 14.6.2012 sa uvádza, že banka vyhlasuje mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Súd s odkazom na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka uvádza, že v konaní nebola žiadnym dôkazom preukázaná v ustanovení predpokladaná dohoda veriteľa a dlžníka (dlžníkov), že veriteľ ( v tomto prípade banka) keďže bolo dohodnuté v zmluve o úvere plnenie v splátkach, že jej vzniklo právo požadovať od dlžníkov plnenie celého dlhu naraz. Banka mohla žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky mohla mať právo použiť najneskôr do zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, iba vtedy, ak by to bolo s dlžníkmi dohodnuté a nemožno akceptovať právo banky uvedené pre prípady porušenia podmienok zmluvy zo strany dlžníkov, uvedené iba vo VOP z dôvodov už súdom v rozsudku uvedených. Do dňa 27.6.2013, t.j. do dňa podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi bankou a navrhovateľom bola veriteľom žalovaných nepochybne banka. Vyhlásenie celej pohľadávky za splatnú veriteľom, v tomto prípade bankou, je jednostranným právnym úkonom veriteľa, ktorým požaduje zaplatenie úveru jednorazovo, v dôsledku ktorého dlžník stráca výhodu splátok a dlžníkovi vzniká povinnosť v lehote určenej veriteľom splniť naraz svoj záväzok vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. V konaní síce bolo preukázané, že banka urobila dňa 14.6.2012 právny úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ale ten nemohol pre neexistenciu predpokladanej dohody s dlžníkmi vyvolať žiadne účinky, s ktorými sa ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka spája. Pokiaľ právny úkon odporuje zákonu, je neplatný a nemohol nastať účinok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a žalovani (dlžníci) boli oprávnení pokračovať v plnení dlhu v splátkach. VOP žalovaných nezaväzovali a v konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno tomu, že banka (veriteľ) dosiahol účinok voči dlžníkovi o jeho povinnosti splatiť dlh naraz v lehote určenej bankou. Súd má za to, že banka postúpila na žalobcu nesplatnú pohľadávku. Z daného súd vyvodil, že konečná splatnosť celého úveru ešte nenastala, pretože v zmluve o úvere má nastať najskôr dňom 4.5.2006 a z platnej zmluvy vyplýva, že zmluva zaniká spôsobom uvedeným v čl. III bodov 1. 2 alebo 4. Za splatnú postúpenú pohľadávku bankou by bolo možné jej pohľadávku považovať vtedy, keď by v konaní bolo preukázané, že nastal deň alebo obdobie, počas ktorého má dlžník povinnosť veriteľovi plniť pred postúpením pohľadávky.

7. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že žalovať na súde možno iba splatnú pohľadávku a postúpenú v súlade so zákonom. Zmluva o postúpení pohľadávky je pritom dvojstranný právny úkon, ktorým si banka a žalobca mienili upraviť svoje vzájomné práva a povinnosti. Ako právny úkon banky a žalobcu zmluva odporuje účelu zákona o bankách, jeho hospodárskemu účelu, keď podľa § 5 písm. b) sa úverom, ktorý poskytuje banka rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na vlastný účet alebo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov v akejkoľvek forme vrátane faktoringu a forfajtingu, teda predpokladá sa minimálne návratnosť poskytnutých finančných prostriedkov bankou, podľa písm. i) bankovým obchodom je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a jej klientom a akékoľvek operácie súvisiace s bankovými činnosťami, ide tu aj o správu úveru, obchody banka vykonáva podľa § 27 s klientmi na zmluvnom základe a zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným a nedovoleným, z ktorého nemohol nadobudnúť žalobca právo veriteľa domáhať sa po žalovaných ako dlžníkoch splnenia záväzku. „Skutočným“ veriteľom žalovaných zostala Slovenská sporiteľňa a.s. Na strane žalobcu nie je daná aktívna legitimácia na podanie žaloby, práva veriteľa mu nesvedčia, čo je dôvodom vedúcim súd k zamietnutiu žalobného návrhu. Bezpredmetným je preto zaoberať sa hodnotením dôkazov ako sú oznámenie o postúpení pohľadávky, či skúmať, či je nárok žalobcu premlčaný úplne alebo čiastočne alebo vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, či a ak áno v akej výške a odkedy dokedy vznikol veriteľovi nárok na poplatky, úroky, prípadne či zmluva o úvere neobsahuje pre spotrebiteľa neprijateľné podmienky, zo zákona neplatné a žalobcovi nesvedči od žalovaných ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol nadobudnúť žalobca žiadne práva ani žalovaným povinnosti.

8. Napriek procesnému úspechu žalovaného 1. v konaní súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva., pretože nepodal návrh na rozhodnutie o trovách a zo spisu súd žiadne nezistil. Žalovaná 2. požadovala priznať náhradu trov konania na cestovnom z miesta svojho bydliska pri preprave sa na súd na pojednávanie. K nároku predložila cestovný lístok, preukazujúci, že vynaložila trovy v súvislosti so súdnym konaním, Preto jej súd z dôvodu jej procesného úspechu priznal náhradu uplatnených trov konania v požadovanej výške.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220

Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie v plnom rozsahu, resp. podľa § 221 Občianskeho súdneho poriadku ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v prvostupňovom a odvolacom konaní. Trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslil súhrnne sumou 131,80 Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. V prvej časti odvolania sa zaoberal oznámením o postúpení pohľadávky s tým, že v konaní predložil relevantné oznámenie žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky a súd mal povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na závery NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01 i Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. V ďalšom odvolateľ vyslovil svoje stanovisko, že postúpenie pohľadávky, s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, bolo platné. Toto ustanovenie totiž nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, úprava výnimiek z bankového tajomstva nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. JUDr. Csacha v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého porušenie bankového tajomstva, vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Odvolateľ uzavrel, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, nemôže s ním byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 a 12C/63/2014 s obdobnými závermi. Odvolateľ osobitne poukázal na skutočnosť, že právny predchodca vyzval žalovaných na zaplatenie omeškaného záväzku výzvou zo dňa 8.3.2011 a podaním zo dňa 14.6.2012 odstúpil od zmluvy. Na základe uvedeného považuje za nesporné, že predchodca postupoval v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách a nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Vzhľadom na dikciu na dikciu § 92 ods. 8, s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo viacej ako rok zastáva názor, že predchodca postupoval v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. V ďalšej časti odvolania vyslovil žalobca názor, že sa nestotožňuje so záverom súdu, že medzi bankou a žalovanými nebola dohoda o oprávnení banky odstúpiť od zmluvy pre nedodržanie zákonom stanovenej formy. Právny predchodca a žalovaní si časť zmluvy určili odkazom na VOP, keď skutočnosť o oboznámení sa s ktorými a záväzok sa nimi riadiť žalovaní potvrdili podpismi na úverovej zmluve. Na to právny predchodca práve v súlade s bodom 7.6.1 VOP pristúpil dňa 14.6.2012 k odstúpeniu od zmluvy.

10. Žalovaní odvolací návrh nepodali, ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 , ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

14. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. Tiež namietal, že sa nestotožňuje so záverom súdu, podľa ktorého medzi bankou a žalovanými nebola dohoda o oprávnení banky odstúpiť od zmluvy pre nedodržanie zákonom stanovenej formy.

15. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovanými.

16. Ako so zásadnou (i keď predmetná námietka tvorila záver odvolania žalobcu) sa odvolací súd zaoberal námietkou nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu odstúpenia od Zmluvy o kontokorentnom úvere právnym predchodcom žalobcu (bankou), ktoré oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy bolo podľa žalobcu zmluvne riadne dohodnuté, konkrétne vo Všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluva odkazovala, a s ktorými podmienkami sa žalovaní oboznámili, súhlasili s nimi, zaviazali sa ich dodržiavať, čo potvrdili žalovaní na zmluve svojimi podpismi. Prvoinštančný súd však uzavrel neúčinnosť takéhoto odstúpenia a ďalej sa zaoberal vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru (pôvodným veriteľom - bankou) a tým zosplatnením úveru, ako predpokladu pre možnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. Zaujatie právneho stanoviska k vyššie uvedenému má pritom principiálny význam pre smerovanie právneho posúdenia uplatneného nároku súdom.

17. Z obsahu spisu je nesporné, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ žalovaných zo Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 5.5.2005 písomným podaním zo dňa 14.6.2012 označeným ako Odstúpenie od zmluvy, adresovaným obom žalovaným, každému zvlášť, s odkazom na obchodné podmienky upravujúce práva a povinnosti zmluvných strán, odstupuje od zmluvy, na základe ktorej poskytla žalovaným Povolené prečerpanie k bežnému účtu č. XXXXXXXXX/XXXX s účinnosťou ku dňu doručenia oznámenia s tým, že povolené prečerpanie žalovaným nebude poskytovať a týmto vyhlasuje mimoriadnu splatnosť tohto Povoleného prečerpania. Z predmetného podania je potom možné vyvodiť jedine to, že banka ako veriteľ odstúpila od Zmluvy o kontokorentnom úvere, keďže podanie bolo označené ako odstúpenie od zmluvy a to i napriek tomu, že v predmetnom podaní veriteľ tiež uvádza, že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť tohto prečerpania, čím veriteľ len zdôraznil ukončenie zmluvného vzťahu jednostranne, so žiadosťou o uhradenie aktuálnej pohľadávky v uvedenej výške a lehote. Doručenie odstúpenia žalovanej 2. potvrdila sama žalovaná v rámci svojej výpovede v konaní, v ktorej výpovedi zároveň potvrdila i to, že so žalovaným 1. v čase doručenia jej odstúpenia žila v spoločnej domácnosti, u ktorého predpokladá, že i on odstúpenie prevzal. Z doručenia odstúpenia žalovanému 1. vychádza i odvolací súd, keďže žalovaný 1., v konaní pasívny, nepoprel, že by mu odstúpenie doručené nebolo, ktoré doručenie mu odstúpenia v zmysle uvedeného nepriamo potvrdila žalovaná 2.

18. Súd prvej inštancie pritom správne kvalifikoval právny vzťah založený Zmluvou o kontokorentnom úvere medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovanými ako spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka - ďalej aj v znení účinnom do 31.12.2007).

19. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov.

20. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi Zmluvy o kontokorentnom úvere je nevyhnutné posudzovať i podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ako i podľa § 52 a nasledujúcich a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka).

21. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v čase uzatvorenia zmluvy Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

22. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 , že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

23. Právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) ako veriteľ uzavrel so žalovanými ako dlžníkmi spotrebiteľskú zmluvu o úvere, vyhotovenú v písomnej forme vo formáte A4 čiernym písmom na bielom podklade, text zmluvy je členený na jednotlivé časti. Každá časť zmluvy je v texte označenú tučným nadpisom s rímskou číslicou v štandardnej veľkosti. Nadpisy, ktoré označujú jednotlivé zmluvné dojednania sú umiestnené vždy na samostatnom riadku. Ostatný text jednotlivých dojednaní je napísaný písmom v štandardnej veľkosti. Zmluva je napísaná zreteľným jazykom nevzbudzujúcim pochybnosti o význame jej jednotlivých ustanovení. Text zmluvy je čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Súd podotýka, že aj všeobecné obchodné podmienky, na ktoré zmluva odkazuje, a ktoré vyhlasuje za svoju súčasť sú čitateľné, prehľadné, logicky usporiadané, s použitím jasného a konkrétneho jazyka, nevzbudzujúceho pochybnosti o zmysle jednotlivých ustanovení.

24. Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

25. Uplatnenie obchodných podmienok nie je neobmedzené, naopak právna úprava určuje základné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú pod hrozbou neplatnosti podľa ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia Zmluvy o kontokorentnom úvere obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za také ustanovenia sa podľa odvolacieho súdu považujú i také, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy. Podobne je tomu aj v obchodnoprávnych vzťahoch, pretože podľa ustanovenia § 273 Obchodného zákonníka je možné uplatniť odkaz na obchodné podmienky jednej zo zmluvných strán iba za predpokladu, že je na použitie týchto obchodných podmienok v zmluve odkazované (tzv. pripojovacou doložkou) a že zároveň sú zmluvným stranám známe alebo sú k návrhu zmluvy priložené, a to v okamihu akceptácie zmluvy. Tieto závery podporujú aj závery právnej vedy. Súčasná právna doktrína uvádza k obchodným podmienkam nasledujúce: „Základným predpokladom prijatia všeobecných obchodných podmienok oblátom (adresát návrhu) je zahrnutie týchto všeobecných obchodných podmienok do návrhu. K tomu môže dôjsť niekoľkými spôsobmi. Zrejme bezrozporným je zopakovanie celého ich textu, napr. vo formulári zmluvy. V takom prípade nie je pochýb, že súhlas obláta zahŕňa aj všeobecné obchodné podmienky. Z hľadiska

technického dochádza v praxi skôr k prípadom, keď zmluva robí svojou súčasťou všeobecné obchodné podmienky formou odkazu na ne. Ak sa má však ich záväznosť pre daný právny vzťah odvíjať od súhlasu zmluvných strán, samotný odkaz nestačí. Musí k nemu pristúpiť oboznámenie sa s ich obsahom. Ak bol oblát s obsahom podmienok pred uzatvorením zmluvy oboznámený, nie je podstatné akým spôsobom, či k tomu došlo v súvislosti s uzatváraním konkrétnej zmluvy, či už skôr v súvislosti s uzatváraním podobnej zmluvy.“ (Hulmák Milan, Uzavírání smluv v civilním právu, 1. vydání, Praha 2008, str. 203). K tomu je vhodné dodať, že ako podnikateľ, tak spotrebiteľ musí mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobí. Aj keď je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich fakticky slabšie postavenie, nedochádza tým k úplnému potlačeniu starorímske zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým). (pozri tiež nález Ústavného súdu ČR z 11.11.2013 sp. zn. I. ÚS 3512/11).

26. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že časť zmluvy môže byť upravená tiež vo všeobecných obchodných podmienkach. V Zmluve o kontokorentnom úvere bolo pritom jasne dohodnuté, že súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky, s ktorými sa žalovaní oboznámil a súhlasia s nimi. Zmluva bola žalovanými v takom znení podpísaná. Vzhľadom na uvedené preto, nemožno odkaz na všeobecné obchodné podmienky v Zmluve o kontokorentnom úvere považovať za neprijateľné dojednanie a tým potom vylúčiť dohodu zmluvných strán o možnosti od zmluvy odstúpiť, k čomu veriteľ i pristúpil v súlade s bodom 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok.

27. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

28. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

29. Napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, v danej veci je potrebné s poukazom na už uvádzané aplikovať všetky režimy a opatrenia, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa, a ktoré platia i vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom.

30. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenie (§ 457 Občianskeho zákonníka).

31. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzovali spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa ako napr. platenie úrokov a pod. napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršujú, preto sa na ne neprihliada.

32. Nemožno prehliadnuť, že je to práve dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (výpoveď, strata výhody splátok a pod.).

33. Z doposiaľ uvedeného je potom možné uzavrieť, že v čase postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou a.s. na žalobcu už nešlo o úverovú bankovú pohľadávku, ale o pohľadávku z porušenia práva, tu potom už bez potreby skúmania naplnenia podmienok súdom prvej inštancie aplikovaného § 92 ods. 8 Zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z. z.) a tým nehospodárnym zaoberať sa i s ostatnou odvolacou argumentáciu, už pre danú vec nerozhodnou.

34. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, pričom nevykonal dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie o veci, teda dokazovanie na obsah záväzkového vzťahu strán sporu, ktorého základom je nárok z odstúpenej zmluvy, ktorá zmluva bola odstúpením zrušená od počiatku (tu so zameraním sa i na posúdenie možnosti premlčania uplatnenej

pohľadávky, a ak premlčaná nie je tak na zistenie výšky nároku), keď v spotrebiteľských veciach, ako je tá prejednávaná, musí súd poskytovať spotrebiteľovi ochranu ex offo, aktuálne už aj v zmysle výslovných ustanovení o spotrebiteľských sporoch podľa § 290 a nasl. CSP, z ktorého § 295 vyplýva, že v spotrebiteľskom spore súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, čím je potom skutočne neúčelné, aby takéto dokazovanie vykonával odvolací súd a nahrádzal tak v danom prípade činnosť súdu prvej inštancie.

35. Odvolací súd preto, po splnení všetkých zákonných podmienok § 389 ods. 1 písm. c), ktorý je potrebné v danom prípade vykladať v spojení s § 295 CSP, preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť.

37. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 ).

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .