Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-81-2007.pdf
PDF · 130.27 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/81/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v spore žalobkyne: I.. I. T., P. J. Y. XXX/X, XXX XX C., D. T. D. E. P., E.Y. X/A, XXX XX P. proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava v konaní o určenie, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd žalovanej voči žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 30.04.2007 domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení zákona č. 122/2005 Z.z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zaplatenia sumy 2.036.000,- Sk (67.582,82 eur) titulom náhrady nemajetkovej ujmy, keď nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania (§9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.) sa v spoločnosti značne znížila jej vážnosť a dôstojnosť. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že zákonom č. 122/2005 Z.z. došlo k novelizácii zákona č. 385/000 Z.z. a bolo novelizované i ustanovenie § 69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Od 15.04.2005 sa výška príplatku rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Vychádzajúc zo zárobku v sume 17.300,- Sk ide o funkčný príplatok, ktorý u sudcu špeciálneho súdu činí 103.800,- Sk (17.300 x 6). V prípade žalobkyne základný plat predstavoval sumu 64.280,- Sk a v prípade špeciálneho sudcu plat predstavoval sumu 168.080,- Sk. Suma 103.800,- Sk predstavovala príplatok k základnému platu a predstavovala šesť - násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. V skutočnosti príplatok 103.800,- Sk vo svojej podstate a od samého začiatku nemal povahu príplatku. Rozdiel v odmeňovaní sudcov je protiústavný, lebo Ústava Slovenskej republiky pozná len jeden "druh" sudcov a nerozlišuje sudcov špeciálnych a sudcov ostatných. Rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné a aj neodôvodnené, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende), skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam špeciálneho súdu sa podrobí špeciálnej previerke, nemôže zakladať tak podstatný rozdiel v platoch sudcov najvyššieho súdu, aký existuje, pričom taký rozdiel nie je spôsobilá založiť ani skladba a povaha veci prejednávaných v špeciálnych senátoch. Argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu
pracuje s veľkými spismi (obsahovo) a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený je nedôvodná, nie je dostatočná, lebo ostatní sudcovia vykonávajúci funkciu sudcu na úsekoch občianskoprávnom, obchodnoprávnom, správnom a trestnoprávnom plne kompenzujú obsažnosť spisového materiálu tým, že vybavujú enormný počet vecí napádajúcich do týchto kolégií, ohrození sú rovnako a závažné rozhodnutia sa vydávajú všade v senátoch vo všetkých kolégií. Príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi sudcami robí neodôvodnené rozdiely. Skutočná povaha predmetného príplatku je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. Od účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z. t.j. od 15.04.2005 dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní "ostatných" sudcov v Slovenskej republiky v porovnaní so sudcami špeciálnych súdov. Do úvahy prichádza postup vyplývajúci z antidiskriminačného zákona, pretože v príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania (§9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.) sa v spoločnosti znížila vážnosť a dôstojnosť žalobkyne, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, alebo mali iné - výnimočnejšie vzdelanie či prax ako má žalobkyňa. Žalobkyňa ako sudkyňa krajského súdu poberala základný plat v sume vyplývajúcej z § 67 zákona č. 385/2000 Z.z., čo predstavovalo sumu 64.280,- Sk, ku ktorej patril aj funkčný príplatok v sume 2.000,- Sk. Žalobkyňa si uplatnila nemajetkovú ujmu v sume 2.036.000,- Sk, ktorá sa rovnala rozdielu medzi príplatkom vyplácaným špeciálnym sudcom a príplatkom, ktorý v skutočnosti žalobkyňa dostala (103.800 - 2.000) a tak mesačný rozdiel predstavoval sumu 101.800,- Sk, pričom v roku 2005 vznikol rozdiel od mája do decembra v sume 814.400,- Sk (101.800 x 8) a za rok 2006 v sume 1.221.600,- Sk (101.800 x 12).
2. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 19.02.2010 rozšírila nárok v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a voči žalovanej sa domáhala zaplatenia sumy 147.135,23 eur. Žalobkyňa uplatnený nárok odôvodnila odkazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.05.2009 PL.ÚS 17/08-238 a rozšírila nárok za obdobie od 01.01.2007 do 15.07.2009, kedy došlo k zrušeniu Špeciálneho súdu a tým k zániku trvania porušovania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňou uplatnená nemajetková ujma spolu v sume 147.135,23 eur (4.432.596,00 Sk) predstavovala sumu za rok 2005 vo výške 633.000 Sk, keď priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2004 x 6 (šesťnásobok priemernej mesačnej mzdy v zmysle § 69 ods. 2) x 10 (počet mesiacov) t.j. 15.825 Sk x 4 násobok x 10 mesiacov, za rok 2006 vo výške 967.344 Sk, keď priemerná mesačná mzda predstavovala sumu 17.274 Sk (17.274 Sk x 4 x 14 mesiacov), za rok 2007 vo výške 1.050.616 Sk, keď priemerná mesačná mzda predstavovala sumu 18.761 Sk (18.761 Sk x 4 x 14 mesiacov), za rok 2008 vo výške 1.128.176 Sk, keď priemerná mesačná mzda predstavovala sumu 20.146 Sk (20.146 Sk x 4 x 14 mesiacov) a za rok 2009 vo výške 653.460 Sk, keď priemerná mesačná mzda predstavovala sumu 21.782 Sk (21.782 Sk x 4 x 7,5 mesiaca). 2.1. Súd uznesením č.k. 17C 81/07-17 zo dňa 04.06.2010 konanie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. 2.2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na základe odvolania žalobkyne proti uzneseniu č.k. 17C 81/07-17 zo dňa 04.06.2010 rozhodol vo veci uznesením č.k. 9Co 292/2010-77 zo dňa 28. februára 2014 tak, že uznesenie v časti týkajúcej sa zastavenia konania, v časti týkajúcej sa zastavenia konania o návrhu žalobkyne na určenie, že právo na odmeňovanie žalobkyne uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 cit. zákona je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a v časti týkajúcej sa zastavenia konania o návrhu žalobkyne na zaplatenie 67.582,82 eur napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie č.k. 17C 81/07-17 zo dňa 04.06.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 292/2010-77 zo dňa 28. februára 2014 nadobudlo právoplatnosť v časti o zastavení konania ohľadne zaplatenia 67.582,82 eur dňa 22.05.2014.
3. Súd uznesením č.k. 17C (25C) 81/2007-82 zo dňa 02.12.2014 pripustil podľa v tom čase účinného ustanovenia § 95 Občianskeho súdneho poriadku zmenu žalobného petitu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa ktorého sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 79.552,41 eur. 3.1. Súd uznesením č.k. 17C 81/2007-125 zo dňa 28. februára 2017 podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch zastavil konanie v časti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 79.552,41 eur pre nezaplatenie súdneho poplatku a zároveň rozhodol, že žalovanej voči žalobkyni náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania nepriznáva. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2017.
4. Žalovaná sa k žalobe žalobkyne vyjadrila písomne, podaním doručeným súdu dňa 21.10.2016 a žiadala žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobkyňa označila za žalovaného Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR, keď podľa Ministerstva spravodlivosti SR za diskriminačný stav (prijatie zákonnej právnej úpravy) zodpovedá subjekt, ktorý ho vyvolal, či udržiaval a týmto subjektom nemôže byť žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, keďže ministerstvo sa na prijatí diskriminačnej právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu nepodieľalo. Za stav, ktorý žalobkyňa opísala v žalobe, môže teoreticky zodpovedať len Slovenská republika zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu na určení, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (určovací petit žaloby), žalovaná poukázala na ustanovenie § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žalobkyňa musí preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak je právne postavenie žalobkyne bez požadovaného určenia ohrozené alebo neisté, teda ak je to aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobkyňou a žalovanou, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobkyne a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu práva už došlo, určujúci výrok súdu v zmysle § 137 písm. c) CSP už nemá význam a nápravu porušeného práva možno dosiahnuť žalobou na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP. V prípade porušeného práva totiž už preventívna ochrana nemá zmysel a žalobkyňa už nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Žalovaná tiež poukázala na to, že existencia či neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú, ani do budúcnosti; rozhodujúci stav je stav v dobe vyhlásenia rozhodnutia (rozhodnutie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Vyhovením návrhu žalobkyne v časti určovacieho petitu k zmene právneho postavenia žalobkyne už prísť nemôže, keďže odmeňovanie sudcov Špeciálneho trestného súdu a sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd sa neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 79.552,41 eur žalovaná vzniesla námietku premlčania. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa nárok na zaplatenie 79.552,41 eur žalobkyňa odvodzuje od prijatia zákona č. 122/5005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005 a teda prvýkrát žalobkyňa mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy vykonať dňa 16.04.2005. Od toho dňa začala plynúť všeobecná trojročná doba, ktorá uplynula dňa 16.04.2008. Nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 79.552,41 eur si žalobkyňa uplatnila podaním doručeným súdu dňa 19.02.2010. Nárok bol uplatnený oneskorene, po uplynutí trojročnej lehoty. Zároveň žalovaná vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na skutočnosť, že Ústavný súd nepoprel ústavnosť funkčných príplatkov sudcov špeciálneho súdu. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL.ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu ústavného súdu upravený v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a z toho vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Rozdielne zaobchádzanie malo legitímny dôvod s poukazom na vyššiu náročnosť prejednávaných prípadov najmä vo veciach závažnej organizovanej trestnej činnosti a väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu a ich rodinných príslušníkov. Určenie konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný, nebolo postupom zákonodarcu a už nie Ministerstva spravodlivosti, ale jednalo sa o výsledok výberového konania, pričom každý zo sudcov mal rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho sudcu. Poukázala i na skutočnosť, že majorita ústavného súdu v PL. ÚS 17/08 neprijala záver na vyslovenie nesúladu zákona o Špeciálnom súde, že postavenie sudcov Špeciálneho súdu je iným postavením podľa čl. 12 a teda nie je zrejmé, na akom základe mala majorita vysloviť nesúlad § 69 ods. 2 zákona 385/2000 Z.z. s čl. 12 Ústavy SR. Nález ústavného súdu zakladá právne účinky do budúcna a nie je preto zrejmé, na akom právnom základe sa žalobkyňa domáha určenia, že došlo k diskriminácii a súčasne k vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, ak protiústavnosť predmetného zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si žalobkyňa uplatňuje svoje nároky. Od momentu účinkov nálezu ústavného súdu došlo k zníženiu funkčného príplatku zo 6 násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy na 2 násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy a teda už od momentu nálezu nemohlo nijako dôjsť k namietanej diskriminácii ani k vzniku nemajetkovej ujmy. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z. dňa 15.04.2005 bola
značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť či dokonca spoločenské uplatnenie. Je možné pochybovať o tom, že by prijatie zákona č. 122/2005 Z.z. bolo vôbec spôsobilé vyvolať také negatívne následky v živote žalobkyne, ktorých preukázanie je potrebné pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa antidiskriminačného zákona. Žalovaná tiež poukázala na výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keď podávanie tzv. antidiskriminačných žalôb zo strany niektorých sudcov je širokou verejnosťou vnímané veľmi kriticky. Požadovanie zaplatenia žalobkyňou uplatnenej sumy je podľa žalovanej neprimerané, nereflektujúce celospoločenskú ekonomickú situáciu.
5. Podľa § 470 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte Civilného sporového poriadku), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
6. Žaloba žalobkyne bola podaná na súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ale súd konal podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, nakoľko z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že v prebiehajúcom konaní sa uplatní tzv. princíp okamžitej použiteľnosti novej právnej úpravy, teda po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016, sa v konaní postupuje podľa novej právnej úpravy.
7. Súd poučil strany sporu o procesných právach a povinnostiach strán sporu podľa § 160 Civilného sporového poriadku a podľa § 309 Civilného sporového poriadku písomne.
8. Súd na pojednávaní dňa 04.12.2017 konal v neprítomnosti žalobkyne, keď žalobkyňa sa na nariadené pojednávanie vo veci nedostavila, doručenie predvolania na nariadený termín pojednávania mala riadne a včas vykázané, svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila, pojednávanie odročiť nežiadala, súhlasila, aby súd vo veci konal a rozhodol v jej neprítomnosti.
9. Súd vykonal žalobkyňou všetky označené listinné dôkazy ich oboznámením sa.
10. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov predložených žalobkyňou a na základe skutkových tvrdení strán za preukázané, že 10.1. Žalobkyňa je sudkyňou Krajského súdu v Trnave. 10.2. Zákonom č. 122/2005 Z.z. zo dňa 17. marca 2005, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol Čl.II novelizovaný § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich podľa, ktorého funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, keď výška príplatku sa zvýšila z dvojnásobku na šesťnásobok. Zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 15. apríla 2005. 10.3. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS 17/08 týkajúceho sa okrem iného i namietaného nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a teda i otázky diskriminácie sudcov uviedol k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, že zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda
aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov. Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde "skrytou (systémovou) korupciou" realizovanou štátom. Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp
nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL. ÚS 12/05). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. 10.4. Žalobkyňa vo svojich podaniach uvádzala, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je protiústavný, lebo Ústava SR pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje sudcov na sudcov Špeciálnych a sudcov ostatných, rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Rozdiely v platoch sudcov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné a neodôvodnené a diskriminačné, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nie len sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende), argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený je nedôvodná, nie je dostatočná, lebo ostatní sudcovia vykonávajúci funkciu sudcu na trestnom úseku vybavujúci agendu trestných vecí vyplývajúcich z rovnakého hmotného práva, pričom v prípade procesného práva aplikujú rovnaký zákon. Príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi sudcami SR robí neodôvodnené rozdiely. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL ÚS 17/08 zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne a rozumné zdôvodnenie. Napravenie protiústavného stavu ako nástroj urovnania diskriminácie je v komentári k zákonu č. 365/2004 Z.z. špecifikované ako doplatenie rozdielu mzdy, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku, nakoľko funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie a poukázala i na skutočnosť, že odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu.
11. Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa článku 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa § 2 ods. 1 Zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
Podľa § 6 ods. 2 písmeno b) antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.
Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z., ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").
Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa § 65 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom do 14.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 15.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 17.07.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
12. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná a preto žalobu zamietol. Strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne vzniku nároku a ani dôkazné bremeno ohľadne popretia tvrdení protistrany t.j. žalovanej.
13. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
14. V danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo žalobkyne na to, aby nebola diskriminovaná, teda subjekt, ktorý žalobkyňu diskriminoval. Žalobkyňa sa uplatneného nároku domáhala voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným je v danej veci štát (§ 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z.), za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
15. Súd nárok žalobkyne na určenie, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zamietol z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 15.1. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 15.2. V zmysle platnej judikatúry naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Predpokladom, aby súd určujúcej žalobe v zmysle § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku vyhovel, je právny záujem žalobcu, ktorý žalobca musí preukázať. Určovacia žaloba má preventívny charakter, čo znamená, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak k porušeniu práva zatiaľ nedošlo a jeho
právo je ohrozené alebo neisté. Stav neistoty alebo ohrozenia možno teda odstrániť práve rozhodnutím súdu o existencii či neexistencii predmetného práva. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je, keď už k jeho porušeniu došlo. 15.3. Žalobkyňa v súvislosti s požadovaným určením, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, nepreukázala a ani to v priebehu konania netvrdila, že jej právne postavenie bez požadovaného určenia je ohrozené alebo neisté. Žalobkyňou tvrdený rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky a vo vzťahu k obdobiu po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky súd uvádza, že v danom prípade nemá zákonný podklad na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špecializovaného trestného súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave Slovenskej republiky je v kompetencii iba ústavného súdu vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise.
16. Súd na základe právnych záverov dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie je dôvodný a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a žalobu žalobkyne zamietol.
17. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku teda podľa úspešnosti žalovanej v spore. Súd však žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolacie dôvody). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.