Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)Rozsudok_2Co-93-2016.pdf
PDF · 136.5 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/93/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcov 1./ W. Q., nar. X.X.XXXX, bytom W., F. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, 2./ J.. W. K., nar. X.XX.XXXX, bytom W., V. XX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 19, proti žalovanému: W., o náhradu za užívanie nehnuteľností s prísl., o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.1.2016 č. k. 14C/75/2012-506 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.rade sumu 8.645,12 eur s prísl., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti jeho žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.rade trovy konania v sume 4.219,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.rade sumu 8.645,12 eur s prísl., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti jeho žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.rade trovy konania v sume 4.345,61 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobcovia boli v čase od 17.1.2005 do 16.1.2007, ktoré obdobie je predmetom žaloby, podielovými spoluvlastníkmi parcely KN C č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. B.. Na predmetnej parcele sa nachádza cesta III. triedy, ako aj priľahlý chodník. Pozemná komunikácia nie je neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Nárok žalobcov za žalované obdobie ohľadom pozemku nachádzajúceho sa pod cestou vyhodnotil súd prvej inštancie ako opodstatnený, v tejto časti žalobe vyhovel a priznal vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je reprezentované nájomným v zmysle odborného vyjadrenia J.. V. M.. K námietkam žalovaného ohľadom výšky nájomného zdôraznil, že samotný fakt, že ide o využívanie pozemku verejnoprávnym subjektom na účely komunikácie nemôže vlastníkov pozemku ukrátiť. Poukázal taktiež na znalecký posudok č. X/XXXX znalca v odbore geodézie a kartografie J.. Q. A.. Z tohto plynie, že pozemok, na ktorom sa v rozhodnom období nachádzala cesta III. triedy predstavuje výmeru 1201 m2 a pozemok, na ktorom sa nachádza chodník tvorí výmeru 377 m2. Pri výmere pozemku zastaveného cestou, a teda 1201 m2, nájomné podľa predloženého odborného vyjadrenia dosahuje celkovú sumu 212.505,- Sk, a to za obdobie roka 2005. V období roka 2006 výška nájomného dosiahla sumu 295.434,- Sk a od januára 2007 12.946,- Sk, čo predstavuje za celé žalované obdobie sumu 520.885,- Sk. Keďže žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti v rozsahu po 1-ici, pre každého z nich predstavuje bezdôvodné obohatenie za žalované obdobie sumu 260.442,50 Sk, teda 8.645,12 eur.
Príslušenstvo pohľadávky, a teda úrok z omeškania súd prvej inštancie priznával od 22.2.2007, teda nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému, keďže nebolo preukázané, aby žalobcovia vyzývali žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj v tejto súvislosti ide o vzťah občianskoprávny, a teda nebolo možné priznať uplatňovaný obchodný úrok z omeškania pokiaľ ide o priznané plnenie. Súd prvej inštancie ďalej nemal za preukázané, aby žalovaný v rozhodnom období bol aj vlastníkom stavby chodníka na pozemku žalobcov, keď zastavaná časť pozemku predstavuje 377 m2. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR z 22.6.2007, podľa ktorého pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ust. § 78 a § 79 zákona č. 50/1976 Zb., účinné v čase podania návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia nezakladajú záver o tom, že vlastníkom sporného chodníka mala byť Okresná správa ciest W. a následne žalovaný. Zo stavebného povolenia vyplynulo, že stavebníkom stavby je okresná správa ciest, ktorá ako stavebník bola účastníkom kolaudačného konania, pričom kolaudačné konanie sa začína na návrh stavebníka, ktorý v tejto veci takýto návrh podal 17.9.1991. Z § 79 ods. 1, veta druhá vyplýva, že návrh na kolaudáciu môže podať aj budúci užívateľ, ktorý však musí stavebnému úradu predložiť písomnú dohodu so stavebníkom o užívaní stavby. Toto ustanovenie nie je obligatórne a uvádza iba možnosť kto iný okrem stavebníka môže podať návrh na začatie kolaudačného konania. Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba ako celok bola odovzdaná jednak do správy a údržby Okresnej správe ciest W., ako aj Správe mestských komunikácií W.. Pokiaľ by mal byť vlastníkom cesty a chodníka iba jediný subjekt, tak by stavba bola odovzdaná do užívania iba jednému subjektu, keďže bola však odovzdaná aj do Správy mestských komunikácií W. je zrejmé, že užívateľom a následne aj vlastníkom stavby nebola iba Okresná správa ciest W. a následne podľa delimitácie žalovaný. Ak žalobcovia tvrdia, že neexistuje návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia zo strany iného subjektu ako prípadného užívateľa a zákon podľa ich názoru zo strany takéhoto subjektu vyžaduje nielen podanie návrhu, ale rovnako ho zaväzuje aj na predloženie písomnej dohody so stavebníkom a užívateľom stavby, potom súd nemá za to, že žalobcovia správne interpretovali znenie tohto zákona. Z § 79 ods. 1 vyplýva iba to, že kolaudačné konanie sa začína na návrh stavebníka a že tento návrh môže okrem stavebníka podať aj budúci užívateľ a vtedy musí predložiť písomnú dohodu so stavebníkom o užívaní stavby. V predmetnej veci subjektom, ktorý bol stavebníkom a ktorý podal návrh na kolaudáciu bola Okresná správa ciest W., to, že návrh nepodala aj Správa mestských komunikácií W. ako budúci užívateľ, nemôže zakladať záver o tom, že jediným, užívateľom a vlastníkom chodníka bola Okresná správa ciest W.. K námietkam žalobcu zdôraznil, že pokiaľ Mesto W. nemá vo svojej evidencii tento chodník, neznamená to, že sa na neho nevzťahujú príslušné právne predpisy z ktorých vyplýva práve to, že vlastníkom chodníka je mesto a už vonkoncom to neznamená, že vlastníkom chodníka je žalovaný. Súd poukázal aj na obsah iného konania OS Prešov sp. zn. 11C/220/2010, kde žalovaným je aj Mesto W. a z jeho vyjadrení nevyplýva aby mesto namietalo svoju pasívnu legitimáciu, keď z fotografie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku J.. A., resp. z kópií katastrálnych máp vyplýva, že predmetný chodník sa tiahne pozdĺž celej cesty, teda od križovatky pri ZVL až po diaľnicu W. - K., jedná sa o totožný chodník, z čoho by vyplýval záver, že vlastníkom tohto chodníka je Mesto W., o čom svedčí aj už citované kolaudačné rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že stavba ako celok bola odovzdaná dvom subjektom a z logiky veci vyplýva, že chodník bol odovzdaný do užívania Správe mestských komunikácií W.. Javí sa byť nepochopiteľné, že V. W. by síce bolo vlastníkom, resp. správcom tohto chodníka, ale nie na celom jeho úseku, ale iba v určitej časti. Ak žalobcovia tvrdia, že s ohľadom na § 23 zákona č. 135/1961 Zb. je nevyhnutné, aby o zaradenie chodníka do siete miestnych komunikácií rozhodol miestny národný výbor v správnom konaní a žalovaný nepreukázal existenciu rozhodnutia o zaradení chodníka do siete miestnych komunikácií v správnom konaní, tak súd poukazuje, že ani nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať túto skutočnosť a navyše pokiaľ aj chodník nebol zaradený do tzv. zoznamu miestnych komunikácií, neznamená to automaticky, že mesto nie je jeho vlastníkom. Pokiaľ ďalej žalobcovia poukazujú v tejto súvislosti na obsah zmluvy o prevode vlastníctva pozemnej komunikácie č. D. uzavretej medzi žalovaným ako prevodcom a Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. ako nadobúdateľom, súd prvej inštancie uvádza, že to čo bolo vlastníctvom žalovaného (predmet zmluvy) je opísané v článku I. tejto zmluvy, pričom je nepochybné a medzi účastníkmi nebolo sporné, že aj na týchto parcelách sa nachádza stavba cesty, ktorá zasahuje do týchto parciel, preto bola správne ako príloha zmluvy predložená aj identifikácia pozemkov nachádzajúcich sa pod dotknutou pozemnou komunikáciou. Ide o pravdivé tvrdenie, keďže cesta sa nachádza, okrem iných, aj pod týmito parcelami, čo ale samozrejme nesvedčí o tom, že na základe tejto zmluvy z 3.7.2012 žalovaný previedol aj vlastníctvo chodníka, keďže táto skutočnosť zo zmluvy a jej príloh nevyplýva. Z kópie katastrálnej mapy (č.l. 290 spisu) vyplýva, že chodník je naznačený iba po parcelu č. XXXX/XX, čo môže v podstate budiť dojem, že chodník nepatrí nikomu, avšak iba z toho, že tento chodník nie je zakreslený nemožno vyvodiť
záver, že by bol jeho vlastníkom v rozhodnom období žalovaný. Chodník, ako už bolo uvádzané, sa tiahne po celom úseku cesty a žalovaný pri prevode pozemnej komunikácie na NDS, a.s., nepotreboval vypracovať geometrický plán s tým, aby bol vyznačený aj chodník, nakoľko ako to vyplýva z príslušných právnych predpisov, teleso ciest je ohraničené zvýšenou obrubou chodníkov a predmetom prevodu je iba cesta, nie pozemky pod ňou. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcov v časti vydania bezdôvodného obohatenia v rozhodnom období za užívanie pozemku, ktorý sa nachádza pod chodníkom, zamietol. O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Poukázal na pomer úspechu žalobcov v tomto konaní, čo zohľadnil pri priznávaní výšky vzniknutých trov konania. Súd prvej inštancie ďalej podrobne uviedol, z akých dôvodov nepriznával niektoré z odmien právnych zástupcov žalobcov, ktoré boli z ich strany účtované a uplatnené v tomto konaní a ustálil konečnú výšku vzniknutých trov konania.
3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaný, ako aj žalobcovia v 1.a 2.rade. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, toto smeruje proti výrokom, ktorými bolo žalobe vyhovené v spojení s výrokmi o trovách konania. Žalovaný navrhuje v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, alternatívne navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcov bola zamietnutá. Žalovaný nespochybňuje to, že užíval nehnuteľnosť sčasti na ploche pozemku, ktorá bola zastavaná stavbou v jeho vlastníctve, teda cestou III.triedy č. XXXXXX, avšak nie v časti pozemku, na ktorom sa nachádza chodník, v tejto časti sa žalovaný stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Zásadný význam pre rozhodnutie má zistenie, aký bol vzťah vlastníka pozemku k vybudovaniu stavby komunikácie na tomto pozemku v čase začatia výstavby a aké práva si vlastník pozemku v tom čase uplatňoval. Z právneho hľadiska je potrebné rozlišovať medzi stavbou povolenou a oprávnenou, keď stavba sa považuje za povolenú, pokiaľ bola vystavaná v súlade s administratívnoprávnymi rozhodnutiami príslušných orgánov a právnymi predpismi, ktoré boli platné a účinné v čase výstavby. V čase stavebného povolenia bola pre kolaudačné konanie zahrnutá aj podmienka majetko-právneho vysporiadania nehnuteľností. Za neoprávnenú je potrebné považovať takú stavbu, ktorá je postavená na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu zriadiť. Z toho nepochybne vyplýva dobromyseľnosť stavebníka stavby predmetnej komunikácie v oprávnenom užívaní stavby od začiatku výstavby, a to má za právny následok začatie plynutia vydržacej doby pre vznik vecného bremena výkonom práva vydržaním za podmienok uvedených v § 134 v spojení s § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, a to isté sa podľa názoru žalovaného vzťahuje aj na bezodplatnosť takéhoto užívania. Žalovaný je toho názoru, že vlastník pozemku v prípade, že nedošlo k dohode s vlastníkom stavby si mohol svoje práva uplatniť súdnou cestou. Vzhľadom k tomu, že tak vlastník pozemku ako právny predchodca žalobcov neurobil, jeho konanie, resp. nežiadanie finančnej náhrady za užívanie pozemkov nevzbudzovalo o tom žiadne pochybnosti a vlastník cesty je presvedčený o práve užívať daný pozemok. Vzhľadom na predchádzajúce dohody s vlastníkom pozemku má žalovaný za to, že súhlas so zriadením stavby, ako aj prejav vôle o bezplatnom užívaní pozemku právneho predchodcu žalobcu - stavby VD W. bol daný za celé obdobie užívania pozemku. Stavba je považovaná za oprávnenú stavbu, a takéto dobromyseľné a oprávnené užívanie pozemku od roku 1992 po dobu viac ako 10 rokov nepretržite má za následok vydržanie vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku, ktorý je spôsobilým predmetom vydržania. Súd prvej inštancie tak nesprávne právne posúdil vec, keď aplikoval na priznanie náhrady normu vzťahujúcu sa na inštitút bezdôvodného obohatenia. Žalovaný namieta, že by dochádzalo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, v danom období bol oprávneným užívateľom pozemku. Domnieva sa, že to vylučuje možnosť domáhať sa aplikácie ustanovení vzťahujúcich sa na vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Podľa jeho názoru nie sú splnené hmotnoprávne predpoklady úspešného priznania tohto nároku. Žalobca nemôže úspešne žiadať vydanie plnenia, ktorého sa dobrovoľne vzdal jeho právny predchodca v čase zriadenia stavby komunikácie a práva žalobcu nemôžu byť porovnávané s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavené bez vyžiadania súhlasu vlastníkov, resp. proti ich vôli. Ak túto skutočnosť súd neuzná vo veci samej, minimálne by sa ňou mal zaoberať vo vzťahu k výške priznaného nároku. Výška náhrady by mala byť primeraná s prihliadnutím aj na to, že táto nehnuteľnosť bola nadobudnutá v čase, keď už bola zastavaná pozemnou komunikáciou a je potrebné zohľadniť primerané náklady spojené s údržbou a opravou spornej nehnuteľnosti. Žalovaný tiež tvrdí, že mu bola odňatá možnosť vzniesť námietku premlčania vo vzťahu k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v priebehu konania, ktoré bolo vedené z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.
4. Odvolanie žalobcu v 1.rade smeruje proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania. V tejto časti navrhol žalobca v 1.rade rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, alternatívne navrhuje rozsudok zmeniť tak, aby jeho odvolaciemu návrhu bolo vyhovené. V dôvodoch odvolania žalobca poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok žalobcu za žalované obdobie ohľadom pozemku nachádzajúceho sa pod cestou ako opodstatnený, avšak zamietol žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia v rozhodnom období za užívanie pozemku, ktorý sa nachádza pod chodníkom. Žalobca v 1.rade má za to, že na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k napadnutým výrokom k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pochybil pokiaľ priznal žalobcovi v 1.rade ročný úrok z omeškania 9,5% vyplývajúci z občianskoprávnych predpisov a nie uplatnený obchodný ročný úrok vo výške 14,75 %. V danej veci podľa žalobcu v 1.rade ide medzi účastníkmi konania o obchodnoprávny vzťah, nakoľko sú na to splnené podmienky v zmysle tom, že ide o podnikateľa pri jeho podnikateľskej činnosti a štát alebo samosprávnu jednotku pri zabezpečení verejných potrieb. Žalobca v 1.rade podniká s nehnuteľnosťami, na ktorých sa nachádzajú miestne komunikácie cesty I., II., III. triedy, bytové domy, parkoviská a diaľnice, to je konajúcemu súdu známa skutočnosť. Obchodnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania nevylučuje tá skutočnosť, že nehnuteľnosti boli zapísané v katastri nehnuteľností vo vlastníctve fyzickej osoby bez uvedenia obchodného mena a identifikačného čísla. Súd prvej inštancie pochybil tiež pokiaľ nepriznal žalobcovi v 1.rade úrok z omeškania od 16.1.2007 do 21.2.2007. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej platí, že k strate - zániku dobrej viery s účinkom zastavenia plynutia vydržacej doby a oprávneného držiteľa dochádza podaním žaloby na súde, pričom z hľadiska behu vydržacej doby nie je dôležité, kedy bola žaloba držiteľovi nehnuteľnosti doručená. Okrem toho žalobcovia vyzývali žalovaného na úhradu bezdôvodného obohatenia ešte pred podaním a v tejto súvislosti spolu s odvolaním žalobca v 1.rade predložil viaceré listy adresované žalovanému z daného obdobia. Nesúhlasí taktiež s rozhodnutím súdu prvej inštancie pokiaľ mu nepriznal uplatnené trovy konania v žiadanej výške a nepriznal náhradu za účelne vykonané a vyúčtované úkony právnej služby. Konkrétne z úkonu vyjadrenie vo veci samej zo dňa 26.4.2010 tvrdí, že právna zástupkyňa žalobcov predložila nielen právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Prešov a Krajského súdu Prešov, ale najmä nález Ústavného súdu SR, ktorý bol doručený 8.2.2010, teda viac ako rok po podaní odvolania z 22.1.2009. K vyjadreniu zo dňa 17.7.2012 žalobca v 1.rade uvádza, že tento úkon bol účelne vykonaný, právny zástupca žalobcov predložil súdu judikatúru a stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré získal po podaní odvolania. Odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku zo 7.8.2012 - žalobca v 1.rade uvádza, že podané odvolanie smerovalo proti dopĺňaciemu rozsudku, ktoré dopĺňalo rozsudok vo veci samej. Ak by súd prvej inštancie nebol zabudol predmetný výrok dopĺňacieho rozsudku uviesť v rozsudku, neboli by žalobcovia nútení podať odvolanie aj proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku. Návrh na zmenu žaloby z 30.9.2013 - žalobca v 1.rade uvádza, že súdu prvej inštancie neprináleží vyhodnocovať kedy a ako boli, resp. mohli byť vykonané úkony právnej služby, ale má hodnotiť ich účelnosť vo vzťahu k meritu sporu. Návrh na zmenu žaloby následne bol uznesením súdu prvej inštancie pripustený, a teda tento úkon bol účelne vykonaný. Nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o pojednávanie 27.11.2013, toto bolo odročené bez prejednania veci. Pojednávanie sa začalo o 08:55 hod., skončilo o 09:55 hod., nebolo odročené bez prejedania veci a tento záver súdu prvej inštancie je nesprávny. Vyjadrenie vo veci samej z 27.11.2013 - ním právny zástupca reagoval na vyjadrenie žalovaného, ktoré mu bolo doručené 26.11.2013. Zároveň predložil kópiu z katastrálnej mapy vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo žalovaného v prospech NDS. Pokiaľ ide o poradu s klientom 17.1.2014 a 22.10.2015, predkladá záznam o porade s klientom z týchto dní. Účasť na pojednávaní 31.1.2014, išlo o účasť na pojednávaní, na ktoré substitučne splnomocní advokát iného advokáta, nie je rozhodujúce, že ide o totožné nároky žalobcov, ale rozhodujúce je, či substitučne splnomocnený advokát koná a vystupuje aj v mene iného advokáta, ako sa stalo aj v danom prípade na pojednávaní konanom dňa 31.1.2014. Vyjadrenie vo veci samej z 2.6.2014 - toto vyjadrenie bolo vykonané na základe výzvy súdu z 19.5.2014. Vyjadrenie vo veci samej z 2.9.2014 - súd prvej inštancie sa mýli pokiaľ má za to, že žalobca mohol toto vyjadrenie zakomponovať do samotného odvolania. Predloženie listín z 21.12.2015 - listiny predložil súdu na základe záverov súdu prvej inštancie vyslovených na pojednávaní 9.12.2015, ktoré bolo okrem iného potrebné osobne vyzdvihnúť na Okresnom úrade W. - katastrálny odbor. Napokon tvrdí, že odmena patrí právnemu zástupcovi aj za úkon štúdium spisu dňa 11.1.2016. Žalobca v 1.rade má za to, že mu patrí náhrada trov konania vo výške podielu 75,9 %, keďže v tejto časti bol úspešný a žalovaný si voči žalobcovi v 1.rade žiadne trovy neuplatnil. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca v 1.rade podanému odvolaniu vyhovieť.
5. Žalobca v 2.rade podal odvolanie proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o náhrade trov konania, navrhol v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, aby návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené. Pokiaľ ide o náhradu - vydanie bezdôvodného obohatenia za pozemok nachádzajúci sa pod chodníkom, poukazuje na to, že v spise boli produkované dôkazy o tom, že vlastníkom stavby
- chodníka je žalovaný. Ide predovšetkým o dohodu o prechode majetku z vlastníctva štátu v Správe slovenskej správy ciest na žalovaného, rozhodnutie V. z 23.4.2012 v spojení so zmluvou o prevode vlastníckeho práva z 3.7.2012 medzi žalovaným a NDS, a.s., zápisnica o odovzdaní a prevzatí stavby z 12.7.2012 rovnako medzi žalovaným a NDS, a.s.. Neexistuje rozhodnutie o zaradení chodníka do siete miestnych komunikácií a mesto sa vyjadrilo, že nie vlastníkom tejto stavby. Nepochybne vlastníkom stavby je žalovaný, a preto aj v tejto časti žaloby mal súd prvej inštancie uplatnenému nároku vyhovieť. Okrem toho má nárok na uplatňovaný úrok z omeškania 14.75 % ročne od 16.1.2007 do zaplatenia. Taktiež tvrdí, že úspech vo veci mal podľa výpočtu súdu v rozsahu 75,9 %, keďže žalovaný si trovy konania neuplatnil.
6. Žalobca v 1.rade uviedol, že súhlasí s odvolaním žalobcu v 2.rade.
7. Ďalším podaním sa vyjadril, že námietky žalovaného uvedené v jeho odvolaní z 29.3.2016 sú nedôvodné. Má za to, že v danom prípade žiadne vydržanie vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku nevzniklo a nárok žalobcov v danom období je v celom rozsahu dôvodný.
8. Žalovaný sa vyjadril, že odvolania žalobcov v 1.a 2.rade proti rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné považovať za neodôvodnené, naopak, poukázal na obsah ním podaného odvolania, ktorému navrhol vyhovieť.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania strán opodstatnené nie sú.
10. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
11. Je zrejmé, že žalobcovia v 1.a 2.rade sa stali spoluvlastníkmi pozemku KN C XXXX/XX - zastavaná plocha vo výmere 1578 m2, zapísaného na LV č. XXX, kat. úz. B.. Na tejto parcele sa nachádza cesta III. triedy č. XXXXXX - privádzač na D1 W. - R. a zároveň na časti parcely vyčlenenej znaleckým posudkom č. X/XXXX ako parcela KN C č. XXXX/XX je umiestnený priľahlý chodník.
12. Výstavba cestnej komunikácie bola realizovaná v období rokov 1982 - 1992 na základe právoplatne vydaného rozhodnutia o umiestnení tejto stavby, okrem iného aj na pozemku označenom pôvodne pod č. XXXX na základe stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. V čase výstavby tejto cestnej komunikácie, ako aj v dobe jej ukončenia, vlastníkom pôvodných parciel č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/ X a XXXX/X bol bývalý Československý štát, ktorý ako stavebník tejto cesty jej výstavbu realizoval na svojej nehnuteľnosti, a preto nie je sporné, že stavba komunikácie nie je neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
13. Pozemky označené pod č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X zapísané pôvodne na LV č. XXX, kat. úz. B., spolu s budovou W. závodu, nachádzajúceho sa na ul. W. XX, W., tvorili prevádzkovú jednotku, predaj ktorej sa vykonal v súlade so zákonom č. 427/1990 Zb. na verejnej dražbe konanej dňa 9.2.1992. Vydražiteľmi prevádzkovej jednotky sa podľa obsahu potvrdenia o predaji prevádzkovej jednotky stali M. V. a V. V. - B., W., W. nám. XX. Do predmetnej prevádzkovej jednotky patrili stroje a zariadenia a ďalšie základné prostriedky, predmety postupnej spotreby podľa priloženého zoznamu, ako aj nehnuteľnosti, a to stavba a pozemky o výmere 16552 m2, č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X v kat. úz. W., zapísané na LV č. XXX v prospech organizácie K., š. p., W..
14. Spoluvlastníkmi po jednej 1-ici týchto pozemkov a postaveného výrobného areálu sa stali žalobcovia na základe kúpnej zmluvy z 30.7.1998, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností v W. bol povolený 5.8.1998. Kúpnu zmluvu žalobcovia uzatvárali s predávajúcim M. V. - B., W. 8, W., ktorý bol zastúpený
JUDr. Q. A., správcom konkurznej podstaty úpadcu, na základe uznesenia Krajského súdu Košice K24/93 o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Súhlas s predajom predmetných nehnuteľností, ktoré patrili do konkurznej podstaty úpadcu, v zmysle čl. X. vydal Krajský súd v Košiciach uznesením K 24/93 zo dňa 24.7.1998.
15. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje poukazujúc na vyššie uvádzané zistenia, že pôvodným vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom konania a ktorý vznikol z parciel pôvodne označených pod č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, kat. úz. B. bol Československý štát - Y. K., X., C. W., na týchto parcelách bola v období od roku 1983 do 1992 realizovaná výstavba pozemnej komunikácie, stavebníkom ktorej bol štát, nejde o neoprávnenú stavbu cesty podľa § 135c OZ a je zrejmé, že bývalý Československý štát staval tzv. „na svojom" pozemku. Kolaudačné rozhodnutie, ktorým bolo povolené užívanie stavby III./XXXXXX W. - M., privádzač na F nadobudlo právoplatnosť dňa 9.3.1992. Je však ďalej zrejmé aj to, že štát v rámci procesu privatizácie prevádzkovej jednotky W. závodu v W., W. XX, podľa zákona č. 427/1990 Zb. vo verejnej dražbe konanej dňa 9.2.1992, previedol vlastníctvo v prospech vydražiteľa aj k pozemku, ktorý už v tom čase bol zastavaný pozemnou komunikáciou. Ani v následnom priebehu konkurzného konania úpadcu - vydražiteľa tejto nehnuteľnosti, nebola namietaná neopodstatnenosť zaradenia pozemku zastavaného komunikáciou do súpisu majetkovej podstaty úpadcu.
16. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného v zmysle tom, že z jeho strany došlo k vydržaniu vecného bremena k bezodplatnému užívaniu daného pozemku vzhľadom na predchádzajúcu dohodu s pôvodným vlastníkom pozemku. Predovšetkým táto argumentácia žalovaným v priebehu prvoinštančného konania uvádzaná nebola a pred ukončením dokazovania vo veci boli strany sporu súdom prvej inštancie poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016, podľa ktorého, súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
17. Naviac žalovaný v konaní nepreukázal jeho dobromyseľnosť o tom, že mu právo užívať pozemok pod stavbou cesty bezodplatne oprávnene patrí, a to so zreteľom na všetky okolnosti prípadu.
18. Vydanie náhrady za užívanie tejto nehnuteľnosti titulom bezdôvodného obohatenia žalobcovia ako podieloví spoluvlastníci žiadajú za obdobie od 17.1.2005 do 16.1.2007, teda za obdobie pred nadobudnutím účinnosti § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., na základe ktorého bolo kreované zákonné vecné bremeno.
19. Odvolací súd nevidí odklon od doterajších rozhodnutí a záverov k náhrade za využívanie pozemku vyjadrených napr. v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/8/2009, nález Ústavného súdu SR vo veci III. ÚS 237/09, či rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/52/2009. V týchto rozhodnutiach súdy konštatovali, že užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie, či prenajatie veci.
20. Podstatné v tejto súvislosti je, že žalovaný zaberal v rozhodnom období pozemok, ktorý bol spoluvlastníctvom žalobcov, so spoluvlastníkmi sa právne nevyrovnal, v dôsledku čoho sa bezdôvodne na úkor žalobcov obohatil a len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku „pre všetkých", teda na verejnoprospešný účel, nemôže vlastníkov ukrátiť (do pozornosti rozsudok KS Prešov sp. zn. 6Co/75/2012).
21. Ani prípadné potvrdenie skutočnosti, že právni predchodcovia žalobcov nežiadali náhradu neznamená, že im zaniklo právo na náhradu. Nežiadať náhradu znamená vo svojej podstate pasivitu pri zaberaní pozemku. Neuplatnením práva na náhradu sa toto právo uplynutím času mohlo len maximálne oslabiť, pretože nie je vyňaté z premlčania (§ 100 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). 22. Bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, aj keby sa zmenšil v prípade plnenia si zákonných povinností (porovnaj R 25/1986, NS SR 3Cdo252/2007).
Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely cestnej komunikácie, keď primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu.
23. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie opodstatnene vychádzal z odborného vyjadrenia č. X/XXXX J.. V. M., znalca v odbore stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností. Znalec vysvetlil, že pre výpočet nájomného za užívanie parcely za roky 2005 - 2007 použil prílohu č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z. písmeno g. Výpočet všeobecnej hodnoty ročného nájmu za pozemok použil z dôvodu, že táto metóda sa mu javila ako najvhodnejšia k stanoveniu výšky nájomného. Podľa rekapitulácie znalca, výška nájomného v prípade pozemku KN XXXX/XX, kat. úz. B. v období roku 2005 bola stanovená sumou 185,06 Sk/m2 (6,14 eur/m2) a v rokoch 2006 - 2007 stanovil výšku nájomného sumou 245,99 Sk/m2 (8,16 eur /m2). V závislosti od záverov znalca súd prvej inštancie správne stanovil celkový rozsah bezdôvodného obohatenia za dané obdobie v prípade užívania pozemku KN C XXXX/XX, kat. úz. B. vo výmere 1201 m2 , v celkovej sume 520.885,- Sk z čoho 1-ica pre každého zo žalobcov predstavuje sumu 260.442,50 Sk (8.645,12 eur).
24. Aj odvolací súd hodnotí takto stanovené obvyklé nájomné, ktoré zodpovedá vzniknutému bezdôvodnému obohateniu ako primerané s prihliadnutím na skutočnosť, že ide o pozemok zastavaný cestnou komunikáciou, o čom žalobcovia v čase nadobudnutia nehnuteľnosti vedomosť mali. V konaní neboli produkované dôkazy, ktoré by preukazovali iný rozsah obvyklého nájomného za využívanie daného druhu pozemku v spornom období.
25. Pokiaľ ide o nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku pod priľahlým chodníkom, ktorý podľa znaleckého posudku v spojení s geometrickým plánom predstavuje parcelu KN XXXX/XX, kat. úz. B., súd prvej inštancie správne ustálil, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní, keďže nebolo zistené, aby sa stal vlastníkom stavby chodníka. Sporný chodník nie je súčasťou cestnej komunikácie a žalovaný sa stal vlastníkom výlučne len ciest II. a III. triedy, a to v súlade s § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Tomuto záveru nasvedčuje aj stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR z 24.7.2007 (č. l. 83), obsah stavebného povolenia vydaného ako stavebníkovi Okresnej správe ciest W. (č. l. 41) a kolaudačné rozhodnutie, ktorým bola stavba cesty odovzdaná do správy a údržby vtedajšej okresnej správe ciest a chodník Správe mestských komunikácií W.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne zdôraznil, že podľa § 79 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení platnom k 9.3.1992, návrh na kolaudáciu stavby môže podať aj budúci užívateľ (prevádzateľ), ktorý musí stavebnému úradu predložiť písomnú dohodu so stavebníkom o užívaní stavby. Toto zákonné ustanovenie určuje možnosť kto iný okrem stavebníka môže podať návrh na začatie kolaudačného konania, avšak táto skutočnosť bez ďalšieho neznamená, že Okresná správa ciest W. mala byť po vydaní kolaudačného rozhodnutia aj vlastníkom stavby chodníka. Ako už bolo vyššie uvádzané, z kolaudačného rozhodnutia naopak vyplýva, že stavba bola odovzdaná jednak do správy a údržby Okresnej správe ciest, ako aj Správe mestských komunikácií W.. Realizovaná stavby cesty a priľahlého chodníka tak nebola odovzdaná do užívania iba jednému právnemu subjektu, čo naznačuje, že následne aj vlastníkom stavby nebola iba Okresná správa ciest W., právny predchodca žalovaného, ale aj ďalší subjekt.
26. Súd prvej inštancie správnym spôsobom rozhodol aj o príslušenstve pohľadávok, ktoré boli z titulu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom v 1.a 2.rade prisúdené. Úrok z omeškania súd prvej inštancie priznával v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. po správnom ustálení charakteru vzťahov medzi stranami sporu, ktoré boli prejednávané v tomto konaní. Konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia je právne posúdené ako nárok na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu. Takto uplatnený a aj prisúdený nárok má charakter výkonu vlastníckeho práva zo strany žalobcov. Nemožno ho považovať za nárok zo záväzkového vzťahu založeného pri podnikateľskej činnosti žalobcov či žalovaného, ktorá by sa týkala zabezpečenia verejných potrieb. Táto podstata spoločenského vzťahu, v ktorom jeho strany vystupovali, je rozhodujúcou aj pre posúdenie právneho režimu, ktorý je potrebný aplikovať pre žiadané úroky z omeškania. Žalobcovia nepodnikali s prenájmom nehnuteľnosti pod touto cestnou komunikáciou a ani žalovaný nepodnikal s vlastníctvom tejto pozemnej komunikácie, aj keď jej prevádzkovanie znamenalo zabezpečovanie verejných potrieb. Samotná právna vec sa týka ochrany vlastníckych práv žalobcov a nie plnenia z podnikateľskej činnosti strán sporu. Nároky žalobcov nebolo možné podradiť pod ust. § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka z hľadiska povahy subjektov zmluvného vzťahu, že by sa
týkalo podnikateľov pri ich podnikateľskej činnosti, keď u žalovaného nebolo možné hovoriť, že podnikal v oblasti cestných komunikácií, a taktiež ani u žalobcov sa nejedná o podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľností pod cestnými komunikáciami. K právnej povahe vzťahov obdobných strán sporu ako v prejednávanej veci je potrebné poukázať na právne závery vyplývajúce napr. z rozsudku KS Prešov sp. zn. 14Co/84/2011, resp. sp. zn. 4Co/146/2014. V tejto súvislosti tiež nemožno opomenúť závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 94/2011 (vydaného v tomto konaní), ktoré obsahujú konštatovanie, že medzi stranami sporu existoval v rozhodnom období, za ktoré žalobcovia uplatňujú peňažnú náhradu, výlučne občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov - žalobcov (č. l. 325 pôvodného spisu sp. zn. 11C/9/2007). Súd prvej inštancie napokon správne ustálil obdobie, od ktorého patrí žalobcom sankčný úrok z omeškania, a to od 22.2.2007, teda deň nasledujúci po doručení žaloby v tejto veci žalovanému. Dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobcovia vyzývali žalovaného na vydanie tohto peňažného plnenia pred podaním žaloby žalobcovia nepredložili v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom boli konajúcim súdom poučení ohľadom takejto povinnosti postupom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016.
27. Odvolací súd nezistil pochybenie prvoinštančného súdu ani v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania strán sporu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní uspela má právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré jej vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. S ohľadom na celkový výsledok konania súd prvej inštancie správne o trovách konania strán rozhodoval podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016. Spomínané ust. § 142 vyjadrovalo základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania a skúma sa so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, teda skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Súd prvej inštancie správne vypočítal, v akom rozsahu vzniklo žalobcom právo na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie práva. Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc.
28. Súd prvej inštancie presne uviedol, za ktoré úkony právnej pomoci právnych zástupcov žalobcov priznával odmenu za poskytnutú právnu pomoc a správne uviedol aj rozsah tarifnej odmeny u jednotlivo realizovaných úkonov právnej pomoci. Opodstatnene nepriznal žalobcom odmenu právneho zástupcu za úkon, ktorý bol označený ako vyjadrenie vo veci samej zo dňa 26.4.2010. Týmto podaním žalobcovia predložili ďalšie rozhodnutia súdov na podporu svojich tvrdení už po podanom odvolaní a právny zástupca si zároveň vyčíslil trovy konania, k čomu však vyzývaný nebol. V rámci písomného vyjadrenia zo 17.7.2012 opäť právny zástupca žalobcov predložil na podporu svojich tvrdení rozhodnutie Najvyššieho súdu v rámci odvolacieho konania, čo nemožno hodnotiť ako úkon realizovaný vo veci samej. Súd prvej inštancie správne nepriznal plnú náhradu odmeny za úkon - odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 7.8.2012. Nešlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej so zreteľom na to, že dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania. Podaním z 30.9.2013 (č. l. 198 a nasl.) žalobcovia podali návrh na zmenu žaloby podľa § 95 ods. 1 O.s.p., v znení platnom do 30.6.2016 s odôvodnením, že v pôvodnej žalobe opomenuli popri uplatňovanom nároku žiadať aj zákonný úrok z omeškania odo dňa podania žaloby. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil, prečo tento úkon považoval za neúčelný so zdôraznením, že žalobcovia si mohli tento nárok uplatniť už pri podaní samotnej žaloby. Súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo právnemu zástupcovi žalobcu v 1.rade za účasť na pojednávaní dňa 27.11.2013 priznával odmenu v hodnote 1/4-iny úkonu za poskytnutú právnu pomoc. Z obsahu zápisnice o pojednávaní v tento deň (č. l. 286 a nasl.) je zrejmé, že pojednávania sa nezúčastnili žalobcovia v 1.a 2.rade, za právneho zástupcu žalobcu v 1.rade bol prítomný jeho substitút, právny zástupca žalobcu v 2.rade nebol prítomný a pojednávania sa účastnil zástupca žalovaného. Je zrejmé, že tak žalobca v 2.rade, ako aj jeho právny zástupca ospravedlnili neúčasť na pojednávaní, avšak obaja požiadali, aby sa nekonalo vo veci, a aby súd odročil pojednávanie na ďalší termín. Súd prvej inštancie umožnil prítomnej zástupkyni žalovaného vyjadriť sa, avšak akceptoval žiadosť žalobcu v 2.rade a jeho právneho zástupcu, vo veci ďalej nekonal a odročil pojednávanie na termín 31.1.2014. Pokiaľ ide o úkon označený ako vyjadrenie z 27.11.2013 je zrejmé, že právny zástupca žalobcu v 1.rade súdu, ako aj žalovanému na pojednávaní predložil písomné vyjadrenie s tým, že v tejto súvislosti postačovala jeho prezentácia na pojednávaní a nevyžadovalo sa samostatné písomné podanie. Pokiaľ ide o odmenu právnych zástupcov žalobcov, za úkony o porade s klientom je zrejmé, že žalobcovia predložili záznamy o porade s klientom zo dňa 17.1.2014 a 22.10.2015. Podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať,
že by išlo o účelné úkony, keď je zrejmé, že na pojednávaní konanom dňa 31.1.2014, pred ktorým sa uskutočnila porada s klientom o ďalšom postupe v konaní, súd oboznámil obsah listinných dôkazov, žalobcovia nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Uvedený záver platí aj ohľadom úkonu - porada s klientom 22.10.2015, ktorej obsahom podľa záznamu bolo všeobecné rokovanie o ďalšom postupe v konaní, a to v štádiu po rozhodnutí odvolacieho súdu uznesením z 24.6.2015 (č. l. 391), ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vrátená vec tomuto súdu na ďalšie konanie. K nepriznaniu odmeny právnemu zástupcovi žalobcu v 1.rade za účasť na pojednávaní 31.1.2014, prvoinštančný súd správne poukázal na to, že pojednávania v tento deň sa účastnil právny zástupca žalobcu v 2.rade, ktorý v ten deň zastupoval aj právneho zástupcu prvého žalobcu. Právny zástupca žalobcu v 2.rade sa tak zúčastnil pojednávania, keď u žalobcov išlo o totožné nároky nevyžadujúce odlišnú argumentáciu pri ich uplatňovaní. Tento úkon tak nemožno hodnotiť ako účelne vykonaný. Súd prvej inštancie ďalej správne poukázal na to, že vyjadrenie žalobcu v 1.rade z 2.6.2014 smerovalo k odvolaniu žalobcu v 2.rade, odvolania žalobcov, ktorí ako bolo uvádzané uplatňovali totožné nároky, boli rovnaké, išlo o totožný obsah odvolaní a rovnako tento úkon nemožno považovať za účelne vykonaný. Písomné vyjadrenie z 2.9.2014 (č. l. 383) aj odvolací súd považuje za úkon súvisiaci s predtým podaným odvolaním zo strany žalobcov a pokiaľ ide o úkon predloženie listín z 21.12.2015 je zrejmé, že súd prvej inštancie nevyzýval žalobcu v 1.rade na ich predloženie, keď v tejto súvislosti žiadal doklady prostredníctvom príslušného okresného úradu, odboru katastrálneho. Aj odvolací súd sa stotožňuje s tým, že nie je možné priznávať odmenu právnemu zástupcovi za úkon štúdium spisu. V tejto súvislosti nejde o úkon právnej pomoci, ktorý by bolo možné priznávať podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale ide o realizáciu oprávnenia žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu nazerať do spisu, tak ako to určoval § 44 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016.
29. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotí odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, a preto ho potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. S ohľadom na čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní bolo vyslovené, že stranám sporu sa náhrada trov tohto štádia konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).