Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoPr/10/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu A.. Q. A., bytom S. - M. XXX proti žalovaným 1/ Okresnému súdu Považská Bystrica, so sídlom Ul. Štúrova 1/2, Považská Bystrica, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, Bratislava o doplatenie funkčného platu, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. júna 2016, č.k. 6Cpr/2/2015-95, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom uložil žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 2.501,56 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu a voči žalovanému 2/ v prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako sudca v osobitnom vzťahu so žalovaným 2/ (štátom) podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonáva funkciu sudcu s pridelením na súd žalovaného 1/. Žalobcovi žalovaný 1/ vystavil platový dekrét dňa 10.01.2011 v zmysle zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v súlade s ustanovením § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 500/2010 Z.z. z 02.12.2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorým platovým dekrétom bol žalobcovi určený s účinnosťou od 01.01.2011 základný plat vo výške 2.293,10 Eur, funkčný príplatok vo výške 99,59 Eur, príplatok za vedenie justičného čakateľa vo výške 30 Eur a paušálna náhrada vo výške 95,60 Eur. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 22.06.2011, zverejneným v Zbierke zákonov SR 26.07.2011, ktorým bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení konkrétne § 29g ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 500/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, a v súlade so zákonom č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaný 1/ vystavil žalobcovi platový dekrét, podľa ktorého s účinnosťou od 26.07.2011 základný plat žalobcu bol stanovený vo výške 2.653,10 Eur, funkčný príplatok vo výške 99,59 Eur a paušálna náhradu nákladov spojených s výkonom funkcie sudcu vo výške 110,60 Eur. Zároveň sa zastavila dňom 25.06.2011 výplata doteraz priznaného platu. Po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR dňa 18.04.2014, ktorým Ústavný súd SR rozhodol vo výroku I., že

ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, žalovaný 1/ žalobcovi vyplatil doplatok platu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 v mzde za jún 2014 splatnej 07.07.2014, spolu vo výške 2.501,56 Eur (tarifný plat 2.408,96 Eur a paušálna náhrada 92,60 Eur). Žalobcovi bol vyplatený doplatok funkčného platu, preto predmetom konania zostal nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania, keďže k omeškaniu so zaplatením doplatku došlo od splatnosti jednotlivých mesačných platov, a to k siedmemu dňu príslušného mesiaca za mesiac predchádzajúci, teda od februára až augusta 2011 do 07.07.2014.

3. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal tým, ktorý zo žalovaných, či prípadne obidvaja žalovaní, majú byť zaviazaní plniť. Občiansky zákonník v ustanovení § 21 pripúšťa, že účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý v týchto vzťahoch má charakter právnickej osoby, a preto má aj právnu subjektivitu. V mene štátu konajú štátne orgány v rozsahu svojej pôsobnosti.

4. Žalovaný 1/ je zapísaný v registri organizácii Štatistického úradu SR ako rozpočtová organizácia podľa § 3 ods. 1 a odsek 2 prvá veta zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tento zákon v ustanovení § 21 ods. 1 žalovanému 1/ ako rozpočtovej organizácii priznáva charakter právnickej osoby štátu, napojenej svojimi príjmami a výdavkami na štátny rozpočet, konkrétne na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR (§ 83 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a hospodáriacej s rozpočtovými prostriedkami (§ 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, ktorý spravuje majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku), pričom majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky (§ 2 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu). Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcu majetku štátu (§ 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu), ktorý koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje (§ 2 ods. 2 posledná veta zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu). Žalovaný 1/ ako ani žiadny iný štátny orgán, prípade rozpočtová organizácia nie je charakterizovaná ako organizácia osôb (štátny orgán nie je združením osôb) alebo organizácia majetku (štátny orgán nemá vlastný majetok, ktorý by tvoril jeho základné imanie ako napr. základné imanie obchodnej spoločnosti). Zo zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu je zrejmé, že žalovaný 1/ nemá vlastný majetok, je len správcom majetku štátu, s ktorým hospodári. Žalovanému 1/ (ako napr. aj každému štátnemu orgánu) preto chýba podstatná náležitosť (vlastný majetok) na to, aby bol právnickou osobou s vlastnou právnou subjektivitou v zmysle súkromného práva. Na tomto charaktere nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalovaného 1/ definuje ako právnickú osobu, keďže nejde o právnickú osobu ako takú, ale o právnickú osobu štátu, hospodáriacu s majetkom štátu. Potom aj vstúpiť do občianskoprávnych vzťahov môže len štát, keďže len Slovenská republika má vlastnú právnu subjektivitu a v týchto vzťahoch (ako aj v oblasti verejného práva) má charakter právnickej osoby len štát, za ktorý koná príslušný štátny orgán bez vlastnej právnej subjektivity (hoci napr. zákon č. 523/2004 Z.z. alebo zákon č. 575/2001 Z.z. dojem štátnych orgánov a rozpočtových organizácií ako právnických osôb sa snažia nesprávne navodiť). Nesprávna je preto argumentácia žalobcu odôvodňujúca postavenie žalovaného 1/ ako účastníka konania, a toho, kto má byť zaviazaný povinnosťou plniť žalobcovi, na základe toho, že žalovaný 1/, konkrétne jeho predsedníčka, rozhoduje v platových veciach žalobcu (§ 90 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z.).

5. Žalobca je v právnom vzťahu so štátom (§ 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z.), ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu (§ 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z.), pričom za štát v týchto vzťahoch koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy súdov (§ 65 ods. 5 zákona č. 385/200 Z.z. v spojení s § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. a § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z., § 21 ods. 4 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom k tomu sa žalobca môže domáhať uplatneného nároku len voči žalovanému 2/ (štátu).

6. Žaloba žalobcu je voči žalovanému 1/ pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ nedôvodná, preto ju súd prvej inštancie v tejto časti zamietol.

7. Dňom zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR bol vyslovený nesúlad právneho predpisu, z ktorého vychádzal žalovaný 1/ pri vyhotovení platového dekrétu a výpočte platu, s Ústavou SR a napadnuté ustanovenia stratili účinnosť. V konaní o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR sa predpokladá súladnosť právnych predpisov, kým Ústavný súd SR nevysloví nesúlad. Do rozhodnutia Ústavného súdu SR by žalovaný 2/ plnil bez právneho dôvodu, resp. by postupoval v rozpore s v tom čase platným a účinným právom (od 01.01.2011 do 25.07.2011) keďže do tohto času nebolo zrejmé, či právna úprava, z ktorej sa vychádzalo pri vyhotovení platového dekrétu dňa 10.01.2011, bude vyslovená ako súladná alebo nesúladná s Ústavou SR, a v právnom štáte by ani nemal v zásade existovať dôvod domnievať sa, že platné a účinné právo nie je v súlade s Ústavou SR. Nakoniec žalovaný 1/ vystavil žalobcovi nový platový dekrét hneď po zverejnení uznesenia Ústavného súdu SR o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, a teda postupoval podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred vydaním napadnutého právneho predpisu. Až zverejnením nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, dňom 18.04.2014, napadnutý právny predpis stratil účinnosť a až týmto dňom žalovanému 2/ vznikla povinnosť plniť žalobcovi. Dňom nasledujúcim po dni zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR sa žalovaný 2/ dostal do omeškania s plnením (§ 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Preto je nesprávny právny názor žalobcu, že žalovaný 2/ bol v omeškaní už v deň splatnosti platu v tom ktorom mesiaci (okrem toho dlžník nemôže byť v omeškaní v deň splatnosti, v ktorý deň je plnenie dlžníka včasným plnením). Nemôže obstáť ani obrana žalovaného 2/, že sa do omeškania dostal z dôvodu, že uspokojenie finančných nárokov sudcov nebolo rozpočtované v štátnom rozpočte na rok 2014 a k samotnému doplateniu rozdielov platov sudcov bolo administratívne náročné a nemohlo sa udiať zo dňa na deň. Žalovaný 2/ v občianskoprávnych vzťahoch podobne ako každý iný dlžník je povinný plniť riadne a včas, a v prípade oneskoreného plnenia sa dostáva do omeškania (§ 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Pokiaľ je žalovaný 2/ s omeškaní s plnením peňažného dlhu, má povinnosť platiť aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Skutočnosti, že nárok na doplatenie platu vznikol žalobcovi v dôsledku právnej úpravy neskôr vyhlásenej za nesúladnú s Ústavou SR, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť doplatiť sudcom (aj žalobcovi) rozdiel v platoch, ako aj to, že výdavky spojené s doplatením platov sudcov nemal pokryté v štátnom rozpočte na rok 2014 a samotné doplatenie platov bolo zo strany žalovaného 2/ časovo a administratívne náročné, nemôžu byť na ujmu žalobcu. Žalovaný 2/ vedel, že na Ústavnom súde SR prebieha od roku 2011 konanie o súlade právnych predpisov, mal mať preto vytvorenú v štátnom rozpočte rezervu pre prípad neúspechu v konaní (podobne ako každý účastník konania). Žalovaný 2/ v postavení dlžníka, ako každý iný dlžník má povinnosť plniť riadne a včas a v prípade omeškania s plnením zaplatiť aj úroky z omeškania ako paušalizovanú náhradu škody za čas, kedy žalobca nemohol peniaze užívať. Žalovaný 2/ (štát) nemá v občianskoprávnych vzťahoch výsostné alebo iné postavenie ako fyzické a právnické osoby (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka), je rovnako povinný dodržiavať svoje záväzky. Žalovaný 2/ doplatil žalobcovi rozdiel v plate vo výške 2.501,56 Eur až dňa 07.07.2014. V období od 19.04.2014 (odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov) do 07.07.2014 (deň plnenia) bol žalovaný 2/ v omeškaní s plnením. Za toto obdobie žalobcovi patria úroky z omeškania v zákonnej výške 8,25% ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného od 01.02.2013, Keďže právny vzťah medzi účastníkmi vznikol pred 01.02.2013 a v prvý deň omeškania s plnením peňažného dlhu bola základná úroková sadzba ECB 0,25% (8 percentuálnych bodov + 0,25%). Žalobca si uplatnil úroky z omeškania za obdobie dlhšie a vo výške presahujúcej najvyššiu prípustnú výšku úroku z omeškania platnú podľa predpisov občianskeho práva, teda v rozpore s právom. Preto súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 297 Eur od 16.02.2011 do 18.04.2014 a od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 297 Eur od 16.03.2011 do 18.04.2014 a od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 297 Eur od 16.04.2011 do 18.04.2014 a od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 297 Eur od 16.05.2011 do 18.04.2014, od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014 ,vo výške 9 % ročne zo sumy 594 Eur od 16.06.2011 do 18.04.2014, od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 594 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 297 Eur od 16.07.2011 do 18.04.2014, od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 297 Eur od 16.08.2011 do 18.04.2014, od 08.07.2014 do 10.07.2014, 0,75% ročne zo sumy 297 Eur od 19.04.2014 do 07.07.2014. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 25 ods. 1, § 65 ods. 5, § 87 ods. 1, § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., § 34 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., § 13 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z., § 21 ods.

4 veta prvá O.s.p., § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2, § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p..

8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný 2/ vo výroku I., ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 365 ods. l písm. h/ CSP. V odvolaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pričom vyslovil názor, že z viacerých ustanovení Zákona o sudcoch možno vyvodiť, že je to práve osobný úrad sudcu, ktorý vypláca sudcovi jeho platové nároky. Ak osobný úrad vyplatil sudcovi plat oneskorene až po výplatnom termíne, nemožno dospieť k záveru, že by za takéto oneskorené vyplatenie platu mal zodpovedať štát a nie osobný úrad sudcu. Poukázal na rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach, ktoré sa stotožnili s jeho názorom, že nie je v danej veci pasívne legitimovaný, nakoľko mzdu žalobcovi je povinný vyplácať žalovaný 1/ - jeho osobný úrad. Ďalej poukázal na fakt, že podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je potrebné použiť aj na tento osobitný vzťah žalobcu so žalovaným 2/ podľa § 1 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z. z. v spojení s § 150 ods. 1 zák. č. 385/200 Z. z.. Uviedol, že keď prehliadne zjavný omyl súdu, ktorý si zamenil Občiansky súdny poriadok s Občianskym zákonníkom, nemôže nechať nepovšimnuté, že § 1 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z. z. hovorí o tom, že ak tento zákon () v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto sú upravené v jeho prvej časti v § 1 až 122; ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa však nachádza až v jeho ôsmej hlave, ktorá upravuje záväzkové práva a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako takého. Vzhľadom k uvedenému vyslovil právny názor, že pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z omeškania žalovanému 1/ alebo žalovanej 2/ absentuje právny základ, pretože a Zákon o sudcoch neodkazuje na možnosť priameho použitia ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Ďalej namietal priznanú výšku úrokov z omeškania. Namietal tiež stanovenie začiatku a konca omeškania, keď poukázal na skutočnosť, že na osobnom úrade žalobcu u žalovaného 1/ bol výplatný termín 7. dňa v mesiaci, preto žalovaný 1/ mohol žalobcovi tak doplatiť funkčný plat najneskôr až vo výplatný termín za mesiac apríl 2014, a teoreticky tak mohol byť žalovaný 1/ v omeškaní s doplatením funkčného platu až odo dňa 08.05.2014, nie skôr. Pokiaľ ide o koniec omeškania poukázal na to, že finančné prostriedky na doplatenie funkčných platov poukázal osobnému úradu žalobcu už v priebehu mesiaca jún 2014, žalovaný 1/ disponoval týmito finančnými prostriedkami teda už v priebehu júna 2014, a preto žalovaný 2/ nemôže niesť zodpovednosť za doplatenie platu žalobcu až dňa 07.07.2014. Na záver vyslovil názor, že v prejednávanej veci ide o také uplatňovanie práva, ktoré by mohlo byť posudzované ako v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobca je sudcom okresného súdu, vykonáva povolanie, ktoré vyžaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady, a preto súd by mal z hľadiska uplatňovania jeho práv zohľadniť skutočnosť, že v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania možného rozporu uplatňovania ich tvrdeného práva na súde s dobrými mravmi oveľa vyššia ako u bežných občanov.

9. Písomné vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

10. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a pred podaním odvolania žalovaného 2/ došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 uviedol, že zostávajú zachované právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Aj v zmysle týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalovaným 2/, nakoľko rozhodnutie v danej veci bolo vydané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

11. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2.501,56 Eur od

19.04.2014 do 07.07.2014, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

12. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba voči žalovanému 1/ v celom rozsahu a voči žalovanému 2/ v prevyšujúcej časti zamietnutá, nebol odvolaním strán spochybnený, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným 2/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu boli totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Námietky žalovaného 2/, uvedené v podanom odvolaní, ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 v napadnutej časti poukazuje. 14. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

15. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1 (§ 205 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016).

16. V preskúmavanej veci žalovaný 2/ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. l písm. h/ (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. účinného do 30.06.2016) .

17. Podstatou žalovaným 2/ uplatneného odvolacieho dôvodu je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. V danej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správne právne predpisy a tieto aj správne aplikoval. K namietanej vecnej pasívnej legitimácii žalovaného 2/ odvolací súd opätovne poukazuje na podrobné a výstižné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto otázke (žalovaný 2/ rovnakú argumentáciu ako v odvolacom konaní uplatnil i v konaní pred súdom prvej inštancie), ktoré považuje za správne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vecne pasívne legitimovaným subjektom v danej veci je žalovaný 2/. Žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, teda spravuje majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky a pri tejto správe zastupuje štát, pričom ako rozpočtová organizácia nemá vlastný majetok ani vlastné finančné prostriedky , z ktorých by uspokojovala platové pomery sudcov. Žalovaným 2/ tvrdená skutočnosť nevyplýva ani z ust. § 65 až § 92 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Naopak z cit. zákonného ustanovenia vyplýva, že za uspokojenie platových nárokov sudcov sudcu zodpovedá štát, za ktorý v zmysle ust. § 25 ods. 1 veta druhá cit. zákona koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný zákon, v danom prípade žalovaný 2/. Súd prvej inštancie tak vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ v danej veci stanovil správne .

19. Pokiaľ ide o aplikáciu Občianskeho zákonníka (ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) na daný vzťah, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného 2/, že ak (zák. č. 311/2001 Z.z.) v § 1 ods. 4 zakotvuje, že „ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“ týka sa to iba § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka, ktoré sú upravené v jeho prvej časti a netýka sa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda časti zákona, v ktorej sú upravené záväzkové práva. Vo všeobecnosti totiž platí, že v

prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat neposkytne v dohodnutej dobe, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania je povinný zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Pretože osobitný zákon o plate, ale ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v týchto prípadoch podľa občianskoprávnych predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba totiž rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovane. Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného, či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán v danej veci nespochybňuje, že žalovaný 2/ plat žalobcovi vyplatil až po zverejnení nálezu Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 99/2011. Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa zaužívanej judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v danom vzťahu. Opačným výkladom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Výklad žalovaného 2/ by napokon celkom nepochybne musel viesť k záveru, že v žiadnych pracovnoprávnych vzťahoch upravených Zák. č. 311/2001 Z. z. () by nebolo možné priznať oprávnenému úroky z omeškania pri platových nárokoch vyplývajúcich z pracovného pomeru, čo nepochybne nebol úmysel zákonodarcu. Žalovaným 2/ vyslovený právny názor preto odvolací súd považoval za nesprávny a príliš formalistický výklad ust. § 1 Zák. č. 311/2001 Z. z..

20. Medzi stranami bol sporný aj počiatok omeškania, v ktorej otázke sa odvolací súd taktiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z omeškania môžu patriť žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18.04.2014. V danej veci sa totiž žalobca svojou žalobou domáhal doplatenia funkčného platu za obdobie roku 2011, kedy žalovaný 1/ v zmysle novely Zák. č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky vydal platový dekrét a vyplácal funkčný plat v sume nižšej ako v predchádzajúcom období. Protiústavnosť niektorých ustanovení novely Zák. č. 120/1993 Z. z. však Ústavný súd SR vyslovil až svojim nálezom sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Takýto nález je podľa § 41 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. Právnym následkom vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade medzi právnymi predpismi je strata účinnosti nesúladného právneho predpisu. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali sú povinné do šesť mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, prípadne s ostatnými právnymi predpismi. Ak nedôjde k uvedeniu do súladu, potom nesúladné právne predpisy, ich časti, alebo ustanovenia strácajú aj platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. V čase podania žaloby žalobcu na začatie konania mal teda žalobca vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a žalovaný 2/ nemal v čase podania žaloby povinnosť platiť žalobcovi to, čoho sa svojou žalobou domáhal. Táto povinnosť vznikla až publikovaním Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2001 v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014, kedy sporné zákonné ustanovenia stratili účinnosť. Preto záver súdu prvej inštancie, že nasledujúcim dňom sa žalovaný 2/ dostal do omeškania a je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zákonnej výške 8,25% ročne (ktorú súd prvej inštancie stanovil správne) za obdobie od 19.04.2014 do doplatenia funkčného platu dňa 07.07.2014, považoval odvolací súd za správne.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

22. Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými (opakujúcimi sa) námietkami žalovaného 2/ obsiahnutými v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený

záver vyplýva z jednoznačne ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .