Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Scud/1/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej, sudkyne JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu R. M. - G., so sídlom Y., O. XXX/X, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, za účasti I. X., bytom N. X/X, XX-XXX N., R. republika, zastúpenej JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. decembra 2013 číslo: 52559-3/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu na základe správnej žaloby v sociálnych veciach jednohlasne, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 04.02.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 04. decembra 2013 číslo: 52559-3/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu.

2. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 04.12.2013 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Prešov zo dňa 12.08.2013 číslo: číslo: 22839-31/2013-PO tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania žalobcu aj ďalšieho účastníka zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 12.08.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1./ rade od 01.10.2011 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy.

4. V napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona).Poukázala na odvolania žalobcu a ďalšej účastníčky, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení z 21.01.2011 a

v registri zamestnávateľov je vedený od 01.02.2011. Ďalší účastník bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.10.2011 do 31.05.2013.

5. Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia M. T., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v R. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia M. T. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Túto vykonala za obdobie od 01.02.2011 do 11.03.2013 v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny orgán v rámci kontroly zistil, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka, nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno R.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Y., X. X. Zamestnanci prvostupňového správneho orgánu ďalej zistili, že na adrese Y., X. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Následne zistil, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela N., O. ulica, Y.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania (zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska v R. republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Z týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Ďalej je v rozhodnutiach uvedené, že kontroly Národného inšpektorátu práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len Sociálna poisťovňa a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v inom členskom štáte. Zdôraznila, že zamestnanci žalobcu, ktorí disponujú prenosným dokumentom A1 (ďalej len formulár PD A1) na základe ktorých sa na týchto zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva, majú tieto formuláre vystavené na dobu určitú. Formulár PD A1 vystavila Sociálna poisťovňa v čase kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade

určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je Sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť. Na základe uvedených skutočností žalovaná ako odvolací orgán dospela k záveru, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 01.10.2011 do 31.05.2013 nevzniklo. Na tohto zamestnanca sa bude v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia prihliadať ako na osobu, ktorá celý svoj príjem získala v členskom štáte - R. republike.

6. Žalovaná ďalej v rozhodnutí uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 185 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci.

7. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade ďalšieho účastníka konania -občana R. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (M.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

8. Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

9. Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

10. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

11. V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

12. Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou, so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konania prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania..

13. V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 12.06.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to I. ako žalobcu v 2./ rade.

14. Uznesením zo dňa 29.06.2015 sp. zn. 16Scud/1/2014-22 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2015.

15. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

16. O žalobe správny súd rozhodoval skorším rozsudkom zo dňa 05.augusta 2015 sp.zn.16Scud /1/2014-29, ktorým žalobu žalobcu v 1./rade (teraz žalobca) zamietol a vo vzťahu k žalobcovi v 2/.rade (teraz ďalší účastník ) zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 04.12.2013 číslo: 52559/-3/2013-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne Prešov zo dňa 12.08.2013 číslo:22839-31/2013-PO a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň konanie o návrhu na prerušenie konania zastavil, žalobcovi v 1./ rade nepriznal náhradu trov konania a zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi v 2./rade trovy konania na účet právneho zástupcu.

17. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podali odvolanie žalobca, ďalší účastník I. aj žalovaná, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 7Sžso/75/2015 zo dňa 30.03.2017 a to tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.augusta 2015 sp.zn.16Scud /1/2014-29 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že...“Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby I. X. do konania na strane žalobcu podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 OSP.), nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP., keďže druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP). V správnom súdnictve všeobecnosti status účastníka bol daný podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve bol ten, ktorého za účastníka označuje zákon. . Z povahy v danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania, či už na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, podľa § 92 ods. 1 OSP. Krajský súd v Prešove rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku z uvedených dôvodov nemal právomoc rozhodovať podľa § 92 ods. 1 OSP, a na jeho uznesenie zo dňa 29.júna 2015 nie je možné z dôvodu nezákonnosti takého rozhodnutia prihliadať. I. disponovala samostatným právom podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Aj keď žalobu nepodala, zostáva jej zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods.1 druhej vety O.s.p. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bolo rozhodnúť o návrhu na vstup účastníka konania zo dňa 12.06.2015 v naznačenom smere, následne konať s I. ako s účastníkom konania podľa právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, vec znovu prejednať v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodnúť. V novom rozhodnutí znovu rozhodnúť aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Bude pritom potrebné prihliadnuť aj na zmeny procesných noriem od 1. júla 2016 v súvislosti s nadobudnutím účinnosti Správneho súdneho poriadku“.

18. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení sp. zn.. 7Sžso/75/2015 zo dňa 30.03.2015 správny súd uznesením č.k.: 16Scud/1/2014-79 zo dňa 01.08.2017 zamietol návrh I. X. na vstup do konania na strane žalobcu zo dňa 12.06.2015.

19. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).

20. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

22. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, dokončí sa podľa SSP.

23. Podľa § 32 ods. 1 SSP, účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 32 ods. 3 písm. a/ SSP ďalšími účastníkmi sú tí, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania.

25. Na základe vyššie citovaného ustanovenia § 32 ods. 1 a 3 SSP správny súd s I. X. vo veci ďalej konal ako s ďalším účastníkom konania.

26. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 2 ods. 2 SSP., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

29. Podľa § 180 ods. 1 SSP., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

30. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie, okrem iného, aj rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej žalobe.

31. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo, vypočul právneho zástupcu žalobcu a ďalšieho účastníka, s tým, že v súlade s § 114 SSP konal a rozhodol v neprítomnosti povereného zástupcu žalovanej, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom.

32. V predmetnom konaní ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov ako prvostupňového správneho orgánu a teda je zrejmé, že ide o správnu žalobu v sociálnych veciach.

33. Z vyššie citovaných ustanovení § 2 a § 177 ods. 1 SSP nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach, čo znamená, že tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak táto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

34. Zo žalobných námietok žalobcu je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenia práv zamestnancov. Aj keby napadnutým rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu alebo postupom týchto správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo Nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

35. Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z dôvodu nedodržania procesnej lehoty by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako

zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

36. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) v . § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v ods. 1 a 2 a zaúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

37. S poukázaním na vyššie citované zákonné ustanovenia je správny súd toho názoru, že rozhodnutím žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.

38. Žalobca spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku správny súd považuje za neopodstatnenú.

39. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ust. § 172 až § 255 citovaného zákona.

40. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“).

41. Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

42. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí a/ rozhodovať v 1. stupni 1.) o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

43. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

44. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. podľa odseku 7

citovaného ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

45. Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veci sociálneho poistenia je v § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla.

46. Žalobca v žalobe namietal aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

47. Podľa § 218 ods. 1 zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupovala v súlade s citovaným ust. § 218 ods. 1 zákona a rozhodnutie iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

48. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

49. Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

50. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel správny súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi subjektívne práva neboli porušené, preto žalobu žalobcu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

51. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v totožných veciach, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso 88/2015 zo dňa 26.04.2017, z ktorého vyplýva:... „Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1./rade nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1./rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1./rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené

na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samostatné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1./ rade, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1./ rade, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí mal značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, pretože žalobca v 1./ rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území Slovenskej republiky pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky“.

52. Vzhľadom na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd nemal dôvod na postup podľa § 5 ods. 2, 3, 4, § 134 ods. 2 a § 110 ods. 1 SSP tak, ako to navrhoval právny zástupca žalobcu, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu s poukázaním aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9Sžso/90/2015.

53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému správny súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu nahradenie trov konania žalovanému správnemu orgánu. Správny súd nepriznal účastníkom konania právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani v tomto konaní nebol úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).