Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-135-2016.pdf
PDF · 115.02 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/135/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu N.. S. A., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XX, N. R. C., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/151/2013-284 zo dňa 23. 02. 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.
Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 23. 02. 2016 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok). O trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, žalovanej náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica trovy štátu vo výške 22 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (tretí výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Eur s príslušenstvom z titulu nezákonného rozhodnutia, za ktoré považoval uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred v Banskej Bystrici, ČVS:PPZ-54/BPK-S-2004 zo dňa 11. 05. 2005, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 5T/165/2005 zo dňa 07. 04. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 1To/100/2011 zo dňa 16. 05. 2012 bol spod obžaloby oslobodený. Žalobca tvrdil, že informácie o jeho trestnom stíhaní, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a v tejto súvislosti šírené nepravdivé informácie o jeho osobe vrhli na jeho osobu vysoko negatívny tieň. Poškodili ho a poškodzujú dodnes, a to v profesionálnom aj súkromnom živote. Došlo k poškodeniu všetkých jeho osobnostných práv, najmä práva na česť, dôstojnosť, súkromie a meno a to v dôsledku trestného stíhania v ktorom bol nakoniec oslobodený. Nezákonným vznesením obvinenia bolo zasiahnuté extrémne negatívnym spôsobom do jeho života, a to na všetkých jeho úrovniach, tak spoločenskej, profesionálnej, osobnostnej a rodinnej. Nikdy sa nepodieľal na nezákonnom konaní, ktoré by zakladalo dôvodnosť jeho obvinenia za trestný čin. Trestným stíhaním trpela a trpí jeho občianska česť, dôstojnosť, dôveryhodnosť a nielen vo vzťahu k policajnému zboru, jeho rodine, ostatným spoluobčanom, ale aj vo vzťahu k širokému okoliu, v ktorom sa pohyboval, pohybuje a bol a je známy. Vznikli mu negatívne následky spojené s ďalším výkonom povolania. Tieto okolnosti nepociťoval
negatívne len on, ale aj jeho rodina, manželka, deti, rodičia, ďalšie blízke príbuzenstvo a známy. Viaceré osoby s ním a jeho rodinou prerušili kontakty a vznikli situácie, že napríklad v kostole počas obradu, keď si ľudia navzájom podávajú ruky, mu odmietli vedľa stojaci ľudia podať ruku, respektíve podávali ju a keď zbadali, že vedľa nich stojí ruku stiahli a otočili sa mu chrbtom. Deti a manželka prežívali v súvislosti s trestným stíhaním a šírenými klamstvami o jeho osobe ťažké depresívne stavy. Došlo k úplnej negácii možností jeho uplatnenia sa v profesionálnom, verejnom a osobnom živote. Taktiež v súčasnej dobe má problémy plnohodnotne sa uplatniť na pracovnom trhu, aj keď bol spod obžaloby oslobodený. Profesionálne a spoločensky sa stal nepoužiteľným a nežiaducim. Stratil svoju vážnosť, česť a úctu, ktorú požíval v súkromí, na verejnosti i v profesionálnom živote. V komunálnych voľbách 2010 mu nebolo umožnené kandidovať na post starostu obce N. R. C., kde má trvalý pobyt z dôvodu, že okresná rada strany Smer nesúhlasila s jeho kandidatúrou z dôvodu jeho trestného stíhania a negatívnej medializácie jeho osoby. Požiadal Úrad súkromných bezpečnostných služieb v Bratislave o udelenie licencie na súkromnú bezpečnostnú službu a licencie na detektívnu službu. Žiadosť mu bola zamietnutá z titulu nesplnenia podmienky spoľahlivosti podľa § 14 ods. 1 písm. d/ zákona o SBS. Po nazretí do spisu zistil, že nespĺňanie podmienky spoľahlivosti predstavuje obvinenie z trestného činu ublíženia na zdraví a iné. Je to iba časť ujmy, ktorá mu v súvislosti s trestným stíhaním vznikla. Tieto okolnosti sa negatívne prejavili i na zdravotnom stave manželky a detí. Ďalej v žalobe uviedol, že jeho trestné stíhanie bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. V dôsledku trestného stíhania nedošlo u neho k obnoveniu pôvodných väzieb a k riadnemu začleneniu sa do všetkých sfér života ako tomu bolo pred začatím trestného stíhania, ale naďalej v značnej miere a intenzite pretrvávajú dôsledky trestného stíhania. Pre účely odškodnenia nie je možné izolovane posudzovať samotné trestné stíhanie, na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady ako mylné a nesprávne. V dôsledku trestného stíhania došlo k zmene postojov spoluobčanov k jeho osobe prameniacej z nedôvery voči nemu, stal sa predmetom ohovárania, osočovania masívne a agresívne živených väčšinou mienkotvorných médií. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia poukázal prvoinštančný súd na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, a po uvedení zákonných znení ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f/, § 4 ods. 3 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.) uviedol: „V konaní nebolo sporné, že žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred v Banskej Bystrici ČVS:PPZ-54/BPK-S-2004 zo dňa 11. 05. 2005, ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením č.k. VPt 101/2005 Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti uzneseniu zo dňa 11. 05. 2005, pretože nie je dôvodná. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica dňa 15. 12. 2005 podal obžalobu na žalobcu pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 5T/165/2005 zo dňa 07. 04. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 1TO/100/2011 zo dňa 16. 05. 2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby vojenského obvodného prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné.“ 1. 4. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že „v konaní bola sporná skutočnosť, ktorá organizačná zložka koná v mene Slovenskej republiky, keďže zástupcovia za ministerstvá, a to Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR ako organizačné zložky, ktoré konajú v mene štátu trvali na vyjadreniach, že nie sú oprávnené konať v mene štátu s poukazom na ustanovenia § 4 zák. č. 514/2003 Z. z.“ Konštatoval, že „na pojednávaní dňa 20. 11. 2014 vyslovil právny názor, že organizačnou zložkou konajúcou v mene štátu je Generálna prokuratúra SR i napriek jej námietkam.“ V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014 z ktorého vyplýva, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrad škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 01. 01. 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. Na základe toho prvoinštančný súd dospel k záveru, že „správne konal s organizačnou zložkou za SR Generálnou prokuratúrou i vzhľadom na jej námietku, že žalobca podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo vnútra SR a preto má konať daná organizačná zložka, uvedené platilo do 31. 12. 2012,
kedy zákonom č. 412/2012 Z. z. bolo zmenené ustanovenie § 4 ods. 1 a v danej veci prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu a preto koná v mene štátu organizačná zložka Generálna prokuratúra SR a keďže právna úprava účinná od 01. 01. 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia k uvedenému, platí pre určenie príslušného orgánu zásada, že neskorší zákon ruší skorší. Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu.“ 1. 5. Následne prvoinštančný súd konštatoval, že „mal za to, že žalobca splnil zákonnú podmienku, a to podľa § 15 a podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve vnútra SR, súd však vzhľadom na § 15 ods. 2 a vyššie uvedený právny názor ohľadne organizačnej zložky, ktorá koná za štát mal za to, že túto podmienku splnil. Nemôže ísť na ťarchu žalobcu, že Ministerstvo vnútra SR túto žiadosť nepostúpilo príslušnému orgánu, a to Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, keďže návrh žalobcu bol podaný už za účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z.“ 1. 6. V súvislosti s uplatňovaným nárokom - náhradou nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol: „V prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uhrádza sa nemajetková ujma a súd musí mať pre jej priznanie preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vyžaduje k vzniku sankcie vo forme náhrady v peniazoch splnenie hmotnoprávnych predpokladov, a to právne kvalifikovaná skutočnosť chápaná zhodne ako pri zodpovednosti za škodu, ujma na osobnosti, ktorá vznikla vo vzťahu, ku ktorej iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak a príčinná súvislosť medzi kvalifikovanou skutočnosťou a ujmou.“ Priamo vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto spore potom prvoinštančný súd uviedol: „V konaní nebolo sporné, že si žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu z vyššie citovaného nezákonného rozhodnutia, keďže bol oslobodený spod obžaloby a zároveň splnil všetky podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na § 6 ods. 2 a § 15. V konaní súd zistil, že Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 13C/131/2013-91 zo dňa 25. 11. 2013 priznal žalobcovi náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to uznesením ČVS:PPZ-54/ BPK-S-2004 zo dňa 11. 05. 2005, t. j. totožným nezákonným rozhodnutím vo výške 5 795,41 Eur s úrokom z omeškania ako trovy obhajoby v trestnom konaní, zároveň náklady spojené s uplatnením nároku a úrok z omeškania. Žalobca predložil do konania prehľad jednotlivých nárokov, ktoré si uplatnil jednak v súvislosti s trestným stíhaním podľa zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 a zároveň v súvislosti s medializáciou nepravdivých informácii o jeho osobe v rámci žaloby na ochranu osobnosti. Súd zistil, že žalobcovi boli vznesené obvinenia uzneseniami ČVS:UIS-99/IOV-V-2006, ČVS:67/IOV- V-2006, ČVS:KUJP-88/OVVK-2003, ČVS:PPZ-54/BPK-S-2004, ČTS:UIS-116/KOK-2003, ČTS:UIS-2/ KOK-2004, ČTS:UIS-7/KOK-2004, ČVS:PPZ-54/BPK-S-2004, ČTS:UIS-116/KOK-2003, a to pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva, pre trestný čin ublíženia na zdraví, trestný čin obmedzovania domovej slobody. Všetky konania sa skončili oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania. Žalobca si za všetky uvedené nezákonné rozhodnutia uplatňuje náhradu škody v spojení s nemajetkovou ujmou, zároveň si uplatňuje nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutia o väzbe a nezákonné trestné stíhania, ktorými mu boli vznesené obvinenia zo dňa 03. 02. 2004, 27. 02. 2004, 09. 12. 2003, v iných konaniach neuviedol, kedy mu bolo vznesené obvinenie.“ 1. 7. Ďalej prvoinštančný súd priamo v súvislosti s uplatňovaným nárokom konštatoval, že „žalobca v danom konaní nepreukazoval ako dané konkrétne trestné stíhanie zo dňa 11. 05. 2005 zasiahlo jednak do jeho života, nepreukazoval závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo v súvislosti s daným trestným stíhaním a nepreukazoval závažnosť následkov, ktoré vznikli v súvislosti s daným trestným stíhaním v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Žalobca v podstate vzhľadom k skutočnosti, že bol opakovane trestne stíhaný, keďže už v roku 2003 a 2004 bol vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený dňa 25. 08. 2004 a počas výkonu väzby bol stále N., taktiež v máji 2005 vykonával funkciu I. W. C. na M. D. N. V. J. N., V. C. a teda vykonával prácu N., poukazoval na skutočnosti, že v roku 2003 mal byť nominovaný na vyššiu N. funkciu na W. J. J. N., k čomu nedošlo, lebo sa začalo voči nemu trestné stíhanie. Do roku 2003 nemal žiadne problémy, dosahoval špičkové výsledky. Poukazuje na obdobie začatia trestného stíhania, ktoré sa netýka obdobia od mája 2005. Pokiaľ aj poukazoval, že došlo k širokej medializácii jeho osoby v súvislosti so začatím trestných stíhaní, poukazuje na konania a články zverejnené dňa 21. 09. 2004, 08. 10. 2004, na reláciu 17. 01. 2005 a na informácie konferencie
SNS zo dňa 22. 12. 2005, t. j. na okolnosti, ktoré sa uskutočnili pred začatím trestného stíhania v prejednávanej veci.“ 1. 8. Následne prvoinštančný súd po uvedení podstatných častí svedeckých výpovedí jednotlivých svedkov uviedol, že žalobu žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol „z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané napriek tomu, že každé trestné stíhanie spôsobuje zásah do osobnosti poškodeného, do jeho rodinného, súkromného i pracovného života, avšak v danom konaní sa trestné stíhanie voči žalobcovi začalo už v roku 2003 a následne mu bolo vznesených niekoľko obvinení, ktoré od samého počiatku boli medializované a nebolo možné posúdiť v danom konaní, ako uvedené trestné stíhanie, ktoré sa začalo dňa 11. 05. 2005 zasiahlo do práv žalobcu, keďže následne mu boli vznesené ďalšie obvinenia, naďalej vykonával prácu N.. Tak, ako bolo zistené z výsluchov svedkov, ani jeden z nich nepoukázal na konkrétne trestné stíhanie, ale negatívne vnímanie sa odvíjalo od medializácie o začatí trestného stíhania v roku 2003, uvalenia väzby na žalobcu. Napriek týmto skutočnostiam bol žalobca zvolený za starostu Obce N. R. C.. Na pojednávaní uviedol, že túto funkciu vykonáva i v súčasnej dobe a súd mal za to, že nemohlo dôjsť k takému zásahu uvedeným trestným stíhaním, ktoré by odôvodňovalo u žalobcu náhradu nemajetkovej ujmy z konkrétneho trestného stíhania. V prípade, že by povesť žalobcu bola tak narušená, ako prezentoval v danom konaní, nemohol by vykonávať danú funkciu a získať dostatočný počet hlasov na výkon danej funkcie. Súd mal za to, že žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy z daného trestného stíhania a že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi konkrétnym nezákonným rozhodnutím. Súd mal za to, že pokiaľ došlo k zásahu do osobného, rodinného a pracovného života u žalobcu, bolo to spôsobené prvotným trestným stíhaním, kedy mu bola uvalená väzba a došlo k širokej medializácii, kde mu aj bolo priznané odškodnenie.“ 1. 9. Rozhodnutie o trovách konania medzi stranami sporu odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovanej vzniklo podľa v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právo na náhradu trov konania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, náhradu trov konania jej nepriznal. 1. 10. Rozhodnutie o povinnosti žalobcu zaplatiť na účet prvoinštančného súdu trovy štátu vzniknuté z titulu svedočného vo výške 22 Eur odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a priznal mu v žalobe uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, event., aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. V odôvodnení odvolania namietal, že prvoinštančný súd odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že bol zvolený za starostu obce. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že sa nedomáha nemajetkovej ujmy ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku, ani ku dňu keď bol zvolený za starostu obce, ale za príkoria, ktoré bol nútený znášať a pre ktoré trpel už od momentu, kedy mu bolo vznesené obvinenie v súdenej veci. Je pochopiteľné, že čas všetko vyrieši a k nemu bol osud žičlivý v tom smere, že sa v spoločnosti dokázal presadiť a stať sa starostom obce, aj napriek desiatim obvineniam a dvom väzobným stíhaniam, trvajúcim 10 rokov. To, že sa stal starostom však ani teraz, po rokoch, nijako nezmiernilo jeho nočné mory a trpké spomienky na roky trápenia. Každé uznesenie, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, bolo začaté ako samostatné trestné stíhanie a každé uznesenie o jeho trestnom stíhaní je samostatným rozhodnutím, ktoré z hľadiska občianskoprávnej náhrady škody a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, predstavuje samostatne nezákonné rozhodnutie, samostatne odškodniteľné. Je síce pravdou, že si uplatnil za každé nezákonné rozhodnutie náhradu škody za trovy obhajoby a náhradu nemajetkovej ujmy, ale ani v jednej veci mu zatiaľ nebola právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd ako keby dospel k názoru, že každým ďalším nezákonným trestným stíhaním, nasledujúcim po jeho prvom stíhaní, sú jeho nároky oslabované. Skutočnosť je však iná a podľa jeho názoru, by malo vyplývať z dôkazu bežnej ľudskej skúsenosti, že každým ďalším stíhaním sa jeho utrpenie zväčšovalo. Toho čo prežil, je ťažké opísať a nedá sa odškodniť žiadnou sumou, preto sa domáha aspoň nejakej náhrady. Je si vedomý toho, že neexistujú tabuľky, ktoré by stanovili, koľko mu za to ktoré nezákonné stíhanie má patriť, ale vysvetlenie, že mu nepatrí nič, aj preto, lebo bol nezákonne stíhaných opakovane a predmetné stíhanie nebolo prvé, vníma ako krajne nespravodlivé, lebo všetky jeho trestné stíhania boli nezákonné. Argumentáciu prvoinštančného súdu by chápal, ak by bol v nejakej veci uznaný za vinného, čo by mohlo mať vplyv na hodnotenie jeho osoby v jeho neprospech. On však nebol uznaný za vinného v žiadnej veci. Preto sa domnieva, že bolo namieste aplikovať ustanovenie § 136 Občianskeho súdneho poriadku. Zastáva názor, že na spravodlivé
rozhodnutie je potrebné prehodnotiť závery prvoinštančného súdu a zhodnotiť špecifiká jeho prípadu a posúdiť, aká nemajetková ujma by mu patrila, ak by išlo len o toto jediné civilné konanie a skutočnosti, že mu boli vznášané tým istým štátom ďalšie a ďalšie nezákonné obvinenia, vrátane väzobných stíhaní, posúdiť v jeho prospech, pri posudzovaní jeho osobných pomerov, aká náhrada nemajetkovej ujmy by mu patrila za všetky nezákonné stíhania spolu, ak by sa posudzovali v jednom civilnom konaní, ako súčet náhrad za každé nezákonné rozhodnutie a následne určiť, koľko by v takom konaní pripadlo na súdenú vec.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu konštatovala, že žalobca sa pridržiava skutočností, ktoré udával počas pojednávania. V jeho odvolaní sa nenachádzajú nové skutočnosti, ktoré by znamenali zmenu jej právneho názoru. Zopakovala svoj názor, že žalobca nemá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné predpoklady jej vzniku, a že si trestné stíhanie spôsobil sám svojím nezodpovedným konaním, ktorého sa ako dlhoročný N. N. U. mohol a mal vyvarovať. V kontexte týchto skutočností považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé zmeny rozhodnutia prvoinštančného súdu. V závere vyjadrenia poukázala na skutočnosť, ktorá je uvedená i v odôvodnení napadnutého rozsudku a to, že žalobca bol zvolený za starostu obce, čo preukazuje, že jeho osoba a povesť nemohla byť dotknutá do takej miery, ako udával vo svojich tvrdeniach v priebehu konania pred súdom.
4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu nevyjadril.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej aj „CSP“), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. 1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
8. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia.
9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní.
10. Argumentácia žalobcu uvedená v odvolaní, že prvoinštančný súd odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že bol zvolený za starostu obce, je zavádzajúca a neopodstatnená. Je nesporné, že žalobca sa domáhal predmetnej náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, za ktoré považoval uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred v Banskej Bystrici, ČVS:PPZ-54/BPK-S-2004 zo dňa 11. 05. 2005, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, nakoľko bol oslobodený spod obžaloby súvisiacej s uvedeným trestným stíhaním. Z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu jasne vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu
bola skutočnosť, že v spore nepreukázal existenciu zákonných predpokladov na priznanie nemajetkovej ujmy (ktoré prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikoval), priamo súvisiacich s vyššie uvedeným vznesením obvinenia zo dňa 11. 05. 2005. Inak povedané, žalobca v spore síce tvrdil a snažil sa preukazovať existenciu podmienok priznania nemajetkovej ujmy v dôsledku jeho trestného stíhania, ale vzhľadom na skutočnosť, že bol trestne stíhaný už i v predchádzajúcom období (v roku 2003 a 2004), žiadnym z dôkazov nepreukázal, že boli splnené zákonné predpoklady na náhradu uplatňovanej nemajetkovej ujmy, ktoré by priamo a bezprostredne súviseli so v žalobe špecifikovaným nezákonným rozhodnutiu o vznesení obvinenia zo dňa 11. 05. 2005. To, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal (i) na skutočnosť, že žalobca bol zvolený za starostu Obce N. R. C. je potrebné vnímať nie ako priamy dôvod zamietnutia žaloby, ale ako podporu správnosti rozhodnutia, že predmetným trestným stíhaním žalobcu objektívne nemohlo dôjsť k takému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy.
11. Odvolací súd sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť s „koncepciou“ žalobcu uvedenou v odvolaní, že v tomto spore by mal súd ustáliť, aká náhrada nemajetkovej ujmy by mu patrila za všetky nezákonný stíhania spolu (ak by sa posudzovali v jednom v civilnom konaní, ako súčet náhrad za každé nezákonné rozhodnutie) a následne určiť, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy by mu prináležala v tomto spore. Táto koncepcia je skutkovo a právne absurdná. Súd v sporovom konaní je totiž viazaný žalobou a teda aj dôvodmi, na základe ktorých si žalobca uplatňuje nárok. Ak si žalobca v tomto spore uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu vyššie uvedeného nezákonného rozhodnutia zo dňa 11. 05. 2005, súd sa môže zaoberať (len) skutkovými a právnymi aspektmi tohto uplatneného nároku a v žiadnom prípade nemá oprávnenie a ani možnosť riešiť otázky týkajúce sa iných samostatných potenciálnych nárokov.
12. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
13. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP by mala (potenciálny) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovanej nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu, odvolací súd jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).