Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10Co-144-2017.pdf
PDF · 87.52 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/144/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. Z. W., nar. XX.X.XXXX, bytom H. - D. H., S. XXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Gerom, so sídlom H., D. XXX, proti žalovanému Biblické centrum, so sídlom Plevník - Drienové 12, IČO: 36 123 391, právne zastúpenému JUDr. Magda Poliačiková, advokátkou, s.r.o., so sídlom Žilina, Národná 17, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/66/2014-75 zo dňa 16. decembra 2015 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Konštatoval, že uplatňovaný nárok je (opätovne) nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorý užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu (CKN parc. č. 1107/1 kat. územie D. H.; LV č. XXXX), na ktorom je postavená synagóga vo vlastníctve žalovaného. Už v minulosti sa pritom žalobca domáhal nároku založeného na tých istých skutkových okolnostiach; len za iné časové obdobie. V danom konaní (sp. zn. Okresného súdu Žilina 27C/232/2010) bolo jeho žalobe síce čiastočne vyhovené, ale odvolací súd zdôraznil rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, v zmysle ktorej je potrebné, aby sa vlastník neobmedzoval iba na uplatňovanie sekundárnych zodpovednostných nárokov vyplývajúcich z existencie protiprávneho stavu (stavba na cudzom pozemku), ale aby sa súčasne domáhal (primárne) aj odstránenia tohto protiprávneho stavu. V opačnom prípade je totiž možné uvažovať o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré východisko dal odvolací súd výslovne do pozornosti sporovým stranám (práve) vo vzťahu k eventualite ďalšieho uplatňovania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu. 2. Nadväzne, pri osvojení si predmetného východiska, okresný súd uzavrel, že spôsob domáhania sa hmotných práv žalobcom v konečnom dôsledku predstavuje zneužitie práva, ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Ako nevierohodné vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že pri nadobudnutí dotknutého pozemku nevedel, že sa na ňom nachádza stavba synagógy. Žalobca je znalý miestnych pomerov a predmetná stavba na pozemku stojí asi od roku 1934. Podľa okresného súdu žalobca nadobudol predmetný pozemok za účelom získavania majetkového prospechu; a to dlhodobo, keďže nemožno predpokladať, že stavba synagógy, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, by bola/mohla byť z pozemku odstránená. Samotný žalobca uviedol, že voči žalovanému nepodal žalobu o odstránenie stavby, nedomáha sa ani zriadenia vecného bremena súdnou cestou a ani nečiní iné kroky smerujúce k odstráneniu predmetného protiprávneho stavu v zmysle § 135c Obč. zák. 3. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Konštatoval, že žalovaný síce bol v konaní úspešný, ale existujúci protiprávny stav, keď vlastník stavby
nie je totožný s vlastníkom pozemku, na ktorom stavba stojí, predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a „vrátenia veci na ďalšie pojednávanie“. Nesúhlasil so záverom, že uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s dobrými mravmi; (v podstate) vrátane jeho východiska, že pokiaľ vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné (sekundárne) nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci, bez toho, aby sa zároveň (primárne) domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide spravidla o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Poukazoval na to, že stavba synagógy vo vlastníctve žalovaného je evidovaná ako národná kultúrna pamiatka a samotný okresný súd uviedol, že národnú kultúrnu pamiatku by štátne orgány zbúrať nedovolili. Preto sa žalobca nemohol domáhať (aj) odstránenia protiprávneho stavu - zbúrania synagógy, ale uplatňoval len sekundárne zodpovednostné nároky vyplývajúce z daného stavu. Odvolateľ tvrdil, že nie jeho vinou došlo k podaniu žaloby, ale šlo o dôsledok neochoty žalovaného uzatvoriť nájomnú zmluvu za prijateľné nájomné; hoci to pôvodne prisľúbil, avšak doposiaľ nájomnú zmluvu nepodpísal. Zopakoval, že žalovaný, v ktorého vlastníctve je synagóga postavená na pozemku vo vlastníctve žalobcu, zasahuje do práva žalobcu vlastniť majetok. 5. Odvolateľ namietal tiež konštatovanie okresného súdu, že dotknutý pozemok kupoval za účelom získania dlhodobého majetkového prospechu. V danej súvislosti uviedol, že pozemok bol zo strany pôvodného vlastníka Pivovar Popper, s.r.o., prednostne ponúknutý na predaj žalovanému, ktorý kúpu bez uvedenia dôvodu odmietol. Žalobca kúpil predmetný pozemok až následne. Aj z toho je zrejmé, že nie žalobca podporuje udržiavanie protiprávneho stavu, ale naopak žalovaný nevynakladá žiadnu snahu o riešenie danej situácie (nechce uzatvoriť nájomnú, prípadne kúpnu zmluvu ohľadne daného pozemku).
6. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na závery odvolacieho súdu vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/479/2014 z 25.2.2015 v spore vedenom medzi totožnými účastníkmi konania a s totožnou podstatou, na ktoré okresný súd (v súlade s § 159 ods. 2 O.s.p. v spojení so závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 zo dňa 20.1.2010) správne prihliadol. Uviedol, že žalobca kupoval dotknutý pozemok s vedomím, že je zastavaný stavbou vo vlastníctve žalovaného, ktorá je navyše národnou kultúrnou pamiatkou; špekulatívny úmysel žalobcu pri danej kúpe („záväzne“) konštatovali súdy v skoršom konaní. Nakoľko žalobca naďalej/opätovne uplatňuje len sekundárne zodpovednostné nároky, ide z jeho strany nepochybne o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný doplnil, že § 135c Obč. zák. pozná aj iné spôsoby usporiadania vzájomných práv a povinností, než len odstránenie stavby. Ide predovšetkým o možnosť súdu zriadiť za náhradu vecné bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe, ktorú možnosť žalobca „zrejme úmyselne opomína“. Žalovaný poukázal i na neprimeranosť výšku ročného nájomného, ktorá by podľa návrhu žalobcu predstavovala až 68 % ním zaplatenej kúpnej ceny pri nadobudnutí dotknutého pozemku.
7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie protistrany uviedol, že si podanou žalobou „len“ uplatňuje svoje vlastnícke právo zaručené mu čl. 20 Ústavy SR. Žalovaný pritom doposiaľ nevysvetlil, prečo nekúpil dotknutý pozemok, hoci ho na to predchádzajúci vlastník niekoľkokrát vyzval. Rovnako žalovaný - keďže nechce platiť za užívanie dotknutého pozemku - za 8 rokov nepodal návrh na zriadenie vecného bremena v zmysle § 135c ods. 3 Obč. zák. On (žalobca) chcel tento pozemok využívať na svoje účely. Otázka uzavretia nájomnej zmluvy bola riešená medzi sporovými stranami viackrát, ale žalovaný ju napriek vzájomnej dohode (i o cene nájmu) nepodpísal. Žalobca dodal, že cena nájmu bola stanovená súdnymi znalcami, čo zodpovedá aj uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle zmeny petitu zo dňa 4.5.2015.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k replike odvolateľa zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu s dôrazom na potrebu rešpektovania rozhodnutí súdov vydaných v predchádzajúcom konaní o obdobnom nároku žalobcu. Súčasne uviedol, že žalobca nešpecifikoval, na aké „svoje účely“ plánoval využívať dotknutý pozemok zastavaný stavbou v cudzom vlastníctve, ktorá je navyše národnou kultúrnou pamiatkou.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Neobstojí zásadná odvolacia argumentácia žalobcu, že za existujúceho (protiprávneho) stavu užívania jeho pozemku žalovaným nemal inú možnosť, než uplatňovať predmetné sekundárne, resp. zodpovednostné nároky. Pokiaľ v uvedenej súvislosti tvrdil, že sa fakticky nemôže domáhať odstránenia stavby synagógy zo svojho pozemku (lebo ide o národnú kultúrnu pamiatku), celkom zjavne opomína ďalšie možnosti/spôsoby usporiadania vzťahov vlastníka pozemku a vlastníka stavby na ňom postavenej; na ktorú okolnosť náležite poukazuje i žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu.
11. Vzhľadom na osobitný status stavby vo vlastníctve žalovaného (národná kultúrna pamiatka) je síce viac ako zrejmé, že postup podľa § 135c ods. 1 Obč. zák. - odstránenie stavby - neprichádza v konkrétnostiach súdenej veci reálne do úvahy, ale využitiu ďalších spôsobov riešenia situácie, kedy je odlišný subjekt vlastníctva pozemku a stavby na ňom postavenej (§ 135c ods. 2, 3 Obč. zák.), nič nebráni. Obe dotknuté možnosti pritom môže ako aktívne vecne legitimovaný uplatňovať (aj) vlastník pozemku, t.j. žalobca. To znamená, že žalobca mal k dispozícii právne inštitúty, ktorými mohol (a môže) s „konečnou platnosťou“ odstrániť protiprávny stav, resp. stav právnej neistoty. Osobitne, ak on sám opakovane tvrdí, že mimosúdne rokovania sú neúspešné; eventuálne, že protistrana ich výsledky fakticky nerešpektuje. V tejto spojitosti krajský súd uvádza, že skutočnosť, že stále nedošlo k zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností sporových strán nemožno hodnotiť ako okolnosť legitimizujúcu prípustnosť (opätovného) uplatnenia zodpovednostného (sekundárneho) nároku žalobcu - nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. 12. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v predchádzajúcom konaní o zhodnom nároku (za iné obdobie) bol žalobca čiastočne úspešný a bolo mu priznané voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.745,80 eur. To znamená, že žalobcovi bol (hoci už v minulosti) priznaný aj sekundárny zodpovednostný nárok, čiže nejde o situáciu, kedy by správanie žalovaného zostalo bez „zodpovednostného postihu“. Žalobca však v danom konaní bol výslovne upozornený na (principiálny) rozpor opätovného uplatňovania daného nároku v budúcnosti s dobrými mravmi (bližšie aj bod 14. tohto odôvodnenia).
13. Hoci odvolateľ konkrétnou protiargumentáciou nerozporuje určujúce východisko napadnutého rozhodnutia - ak vlastník pozemku zastavaného cudzou stavbou uplatňuje voči vlastníkovi stavby len zodpovednostné (sekundárne) nároky bez toho, aby sa primárne domáhal odstránenia uvedeného protiprávneho stavu, ide o uplatňovanie/výkon práva spravidla odporujúci dobrým mravom - krajský súd zdôrazňuje jeho vecnú správnosť. Účelom poskytnutia súdnej ochrany totiž nemôže byť fakticky trvalá legitimizácia protiprávneho stavu (akceptovanie užívania pozemku bez právneho titulu, hoci aj za „dodatočnú náhradu“ vo forme vydania bezdôvodného obohatenia), ale odstránenie tohto stavu a navodenie stavu právnej istoty, t.j. stavu rešpektujúceho zákonné pravidlá usporiadania (hmotných) práv sporových strán. 14. Náležite už okresný súd poukázal na jasné a výslovné závery odvolacieho súdu v konaní o právnym a skutkovým charakterom identickom nároku (sp. zn. Okresného súdu Žilina 27C/232/2010, sp. zn. Krajského súdu v Žiline 6Co/479/2014). Napriek uvedenému žalobca opätovne uplatnil typovo rovnako vymedzený nárok. Neboli pritom preukázané (a v podstate ani konkrétne žalobcom tvrdené) relevantné dôvody, pre ktoré by konajúce súdy mali o tomto nároku rozhodnúť inak, než v „predošlom“ konaní. Samotná skutočnosť, že neakceptovateľný stav naďalej pretrváva rozhodne nie je dôvodom na zmenu stanoviska súdov; skôr naopak, umocňuje nutnosť jeho odstránenia. Reálne totiž hrozí, že nezákonný stav existujúci medzi sporovými stranami povedie v budúcnosti len ku vzniku ďalších (obdobných) súdnych sporov.
15. Otázka pohnútky žalobcu pri nadobudnutí dotknutého pozemku nemá pre rozhodnutie v aktuálnom konaní podstatnejší význam. Bez ohľadu na uvedené krajský súd konštatuje, že tvrdenia žalobcu o tom, že nevedel, že na dotknutom pozemku stojí synagóga vo vlastníctve iného subjektu, nielenže vyznievajú nevierohodne, ale predovšetkým odporujú jeho ďalším súvisiacim vyjadreniam v súdenej veci (napr. o vedomosti o rokovaniach Pivovaru Popper, s.r.o., so žalovaným). Nehovoriac o výslovnom vyjadrení žalobcu v „predošlom“ konaní, že vedel o danej skutočnosti už v čase nadobudnutia nehnuteľnosti (bližšie str. 5 rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/232/2010-146 z 14.2.2014).
16. Z konštatovaného vyplýva, že odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a keďže neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil. Ako vecne správny krajský súd vyhodnotil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý (§ 379
písm. a/ CSP), výrok o trovách prvoinštančného konania. Len na okraj dopĺňa, že súvisiaca úvaha okresného súdu je udržateľná a zároveň v zmysle čl. 16 ods. 3 základných princípov CSP v konaní o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.
17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že v predchádzajúcom súdnom konaní o (podstatou) identickom nároku bolo odvolacím súdom pomerne jednoznačne zdôraznené, že eventuálne uplatňovanie takýchto sekundárnych nárokov v budúcnosti bude (takmer určite) posudzované ako uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi. Napriek uvedenému a bez akejkoľvek podstatnej zmeny v argumentácii žalobca podal predmetnú žalobu, resp. na nej zotrval, vrátane podania odvolania. Za danej situácie širšie súvislosti súdenej veci podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne neprizná náhradu trov (odvolacieho) konania.
18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.