Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/289/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, N. nad M., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 346,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/143/2014-67, zo dňa 28. 04. 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 346,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 346,- Eur od 08. 10. 2014 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo sporným, či predmetná zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 25. 07. 2011, a to zmluva o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 350,- Eur, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a teda, či ju možno podriadiť pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. pod príslušné ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“). Vyhodnotením vykonaných dôkazov vrátane toho, čo uviedol žalobca, súd dospel k záveru, že v čase uzavretia zmluvy o úvere síce bol žalobca zamestnaný v pracovnom pomere, no žalovaný mu v skutočnosti úver „na výkon zamestnania“ neposkytol. Súd dal za pravdu žalovanému, že je dôležité na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Ust. §-u 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. treba chápať v širšom zmysle tak, že išlo o definíciu spotrebiteľa pre potreby jeho odlíšenia od situácie, kedy do úverového vzťahu s veriteľom vstupovala fyzická osoba v rámci svojej „obchodnej činnosti“ - čo zákon definoval slovami povolanie alebo podnikanie a na ostatok nie celkom presne ešte aj slovom zamestnanie. „Účel“ úveru vystupuje do popredia v tomto smere ešte výraznejšie v situácii, keď je poskytovaný formou hotovostnej pôžičky, ako aj v tomto prípade, ktorej skutočné použitie veriteľ v podstatne nemá možnosť nijako ovplyvniť. Okresný súd zdôraznil, že vo vzťahu k účelu zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým je ochrana fyzickej osoby v prípade, že koná v rámci svojej „neobchodnej“ činnosti, niet potom dôvodu odlišne chápať pojem spotrebiteľa v §-e 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. od jeho definície obsiahnutej v ust. §-u 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, podľa ktorého je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ totiž právne predpisy operujú s rovnakými pojmami je potrebné tieto pojmy vykladať

z hľadiska systematického výkladu zákona rovnako. Tento záver potom možno podložiť aj znením smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v čl. 3 písm. a) definuje spotrebiteľa pri spotrebiteľských úveroch tak, že je ním fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jeho obchodnou, podnikateľskou, ani profesijnou činnosťou. Inými slovami, zákonodarca definíciou spotrebiteľa v §-e 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2011 sledoval len to, aby vylúčil aplikáciu zákona na právne vzťahy zásadne podnikateľského charakteru, a nie aby spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy fyzická osoba si berie úver pre vlastné osobné potreby evidentne nesúvisiace s jej prípadnou obchodnou, podnikateľskou, či profesijnou činnosťou. Preto niet logického podkladu pre vylúčenie ochrany dlžníka ako spotrebiteľa prostredníctvom zák. č. 129/2010 Z. z. v situácii, kedy si bral úver na „účely zamestnania“ ponímaného ako závislý vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa Zákonníka práce. Napokon si tento nedostatok uvedomil aj sám zákonodarca, ktorý s účinnosťou od 01. 12. 2011 definuje spotrebiteľa v §-e 2 písm. a) tohto zákona tak, že ide o fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Preto žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval podľa okresného súdu v pozícii spotrebiteľa, žalovaný v pozícii veriteľa (dodávateľa) a na právny vzťah založený zmluvou o úvere sa vzťahuje právny režim zákona č. 129/2010 Z. z..

2. Aj na základe vyššie uvedeného právneho záveru, preto okresný súd nevyhovel návrhu žalovaného na postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I (§ 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016).

3. Následne okresný súd podrobil predmetnú zmluvu kontrole v zmysle § 9 ods. 2 písm. j), f), i) zák. č. 129/2010 Z. z. a dospel k záveru, že účastníkmi uzavretá zmluva žiadnu z týchto náležitostí neobsahuje, nie je v nej uvedená RPMN, doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti úveru a ani úroková sadzba spotrebiteľského úveru. Zmluva obsahuje len sumu 146,- Eur ako odplatu (poplatok) za poskytnutie úveru. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. je preto nutné považovať úver poskytnutý žalovaným žalobcovi za bezúročný a bez poplatkov.

4. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, a to z predloženého prehľadu splátok, že žalobca splatil úver jednorazovo dňa 14. 10. 2011, kedy žalovanému uhradil sumu 696,- Eur. Pokiaľ teda žalobca zaplatil žalovanému viac než poskytnutých 350,- Eur, čiastka uhradená ním nad uvedenú sumu predstavuje bezdôvodného obohatenie sa žalovaného na jeho úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný sa vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úverového vzťahu na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 346,- Eur a túto je povinný mu zaplatiť podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

5. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa okresný súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01. 2013. Do omeškania so zaplatením žalovanej sumy sa žalovaný dostal podľa § 563 Občianskeho zákonníka dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 07. 10. 2014, ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie sumy 346,- Eur, ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom žalobcu dňa 03. 10. 2014.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Zároveň rozhodol okresný súd i o zaplatení súdneho poplatku v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v spojení s § 4 ods. 2 písm. za) tohto zákona.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal, že rozhodnutie okresného súdu nie je odôvodnené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016, ktoré nedostatočné odôvodnenie mu bránilo účinne sa brániť, čo je možné považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Odmieta, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou, pretože zmluva o úvere bola uzavretá v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Keďže aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom, a

ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Nie je povinný dokazovať na čo v skutočnosti boli aj prostriedky použité a má za to, že dostatočne preukázal, že prostriedky boli vzaté za účelom zamestnania. Naviac dňa 25. 07. 2011 podpísal žalobca dodatok k zmluve o úvere, kde jasne uviedol účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov, ktoré mienil použiť na cestovné náklady pri uchádzaní sa o zamestnanie. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je však spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ak ďalej žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno, a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielen pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok za poskytnutý úver nie je podľa neho neprimerane vysoký. Naviac tento poplatok dlžníčke ( správne má byť dlžníkovi - pozn. odvolacieho súdu) v čase uzavretia zmluvy vyhovoval, keďže voči nemu nič nenamietala a peňažné prostriedky od neho prevzala. Bolo na jej dobrovoľnom rozhodnutí, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Zdôraznil, že poplatok predstavuje v 1/3- ine úrok a v 2/3-inách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Ak by aj súd nesprávne posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, poukázal na stranu 20 dôvodovej správy zákona o spotrebiteľských úveroch, kde sa uvádza modelový príklad výpočtu sankcií v spotrebiteľskej zmluve, ktorý počíta s existenciou 1% poplatku za spracovanie zmluvy. Môže teda ísť o cenu plnenia, ktorá nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka.

8. Na záver namietal, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na žalobe v zmysle ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 a zaťažuje ho dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu mal naliehavý právny záujem. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že nároky žalobcu v plnom rozsahu zamieta eventuálne, aby rozsudok v napádaných častiach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

9. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Podľa jeho názoru však v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale k uzavretiu zmluvy o pôžičke, keďže v prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, keď pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí. Zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Ak aj žalovaný tvrdí, že finančné prostriedky boli žalobcovi poskytnuté na výkon zamestnania, ide len o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencií obligatórnych náležitostí zmluvy, vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom.

10. K poplatku žalobca uviedol, že žiadne rozdelenie tohto poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí samotnej zmluvy o úvere, ktorá bola podpísaná žalobcom. Trvá na tom, že v čase podpisu jednotlivých zmlúv predstavovala odplata vo výške 96% jednoznačne odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca svojim prejavom vôle ovplyvňoval obsah zmluvy prostredníctvom informácií dôležitých pre neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, ako aj dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť zmluvu. K posúdeniu odplaty uviedol, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že naďalej trvá na podanej žalobe v celom rozsahu, keď k ostatným skutočnostiam sa už vyjadroval v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

13. Okresný súd rozhodol vo veci samej dňa 28. 04. 2016. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalovaný dňa 06. 06. 2016 s tým, že vec bola predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 14. 08. 2017.

14. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 a §-u 470 ods. 2 odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 , rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 . V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol poručením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).

16. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

17. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

18. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi.

19. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalovaného konať pred súdom, teda či nedošlo v konaní k vadám v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte len „OSP“). V tejto súvislosti žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Okresný súd sa charakterom spotrebiteľskej zmluvy uzavretej dňa 25. 07. 2011 zaoberal, keď na strane 3 výslovne konštatoval, že zmluva má spotrebiteľský charakter a konkrétne uviedol, na základe akých právnych úvah k uvedenému právnemu záveru dospel. V tomto rozsahu preto odvolací súd na odôvodnenie na strane 3 a na strane 4 ods. 1, 2, 3 v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací uvádza, že k vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní), ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj, či už na výkon podnikania, povolania alebo na iný účel, so skutočnosťou. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na „výkon zamestnania“ ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve, prípadne v Obchodnom zákonníku, resp. byť vyňatý spod charakteru spotrebiteľského úveru v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z.. Naviac sám žalovaný v odvolaní tvrdil, že úver bol žalobcovi poskytnutý ako cestovné, teda v žiadnom prípade neslúžil na výkon jeho zamestnania, naopak z uvedeného možno nepriamo vyvodiť, že žalobca v čase poskytnutia úveru zamestnaný nebol, ak uviedol účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov, ktoré mienil použiť na cestovné náklady pri uchádzaní sa o zamestnanie.

20. Hmotnoprávnym dôvodom pre vyhovenie žaloby a ňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá dňa 25. 07. 2011 neobsahovala náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. konkrétne RPMN, dobu trvania zmluvy, termín končenej splatnosti a ani úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. V dôsledku uvedeného preto následne správne považoval okresný súd úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z.). Okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva obligatórne náležitosti predpokladané zákonom neobsahovala a v tomto rozsahu žalovaný rozhodnutie okresného súdu odvolaním ani nespochybnil. Následne okresný súd taktiež správne vyhodnotil, že v prípade, ak žalobcovi bol úver poskytnutý vo výške 350,- Eur a žalobca v prospech žalovaného dobrovoľne uhradil celkový obnos 696,- Eur, potom na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu rozdielu týchto súm, teda vo výške 346,- Eur, v dôsledku čoho žalovaný prijal uvedené finančné plnenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ust. § 456 Občianskeho zákonníka okresný súd správne rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia aj s príslušenstvom vydal tomu, na úkor koho bolo získané - žalobcovi. Dôkaz o výške bezdôvodného obohatenia jednoznačne vyplýva z predloženého prehľadu splátok (č. l. 11 PV spisu), ktoré boli predložené žalobcom s tým, že zároveň nebolo sporné, že suma 696,- Eur bola žalovanému riadne uhradená, a to dňa 14. 10. 2011.

21. Záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, teda vznikol za splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednaj a) získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (obohateného o 346,- Eur ako suma, ktorá bola poskytnutá žalovanému zo strany žalobcu bez právneho dôvodu, keďže úver poskytnutý žalovaným žalobcovi je nutné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považovať za bezúročný a bez poplatkov), b) protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak okresný, ale aj odvolací súd konštatuje, že zmluva o úvere zo dňa 25. 07. 2011 neobsahovala náležitosti predpokladané zákonom, c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý plnil bez právneho dôvodu.

22. Ak následne v odvolaní žalovaný namieta primeranosť odplaty za poskytnutie úveru, ide zrejme o vyjadrenie vo vzťahu k inému rozhodnutiu všeobecného súdu, nakoľko okresný súd v tomto prejednávanom prípade rozhodnutie nezaložil na právnom závere o (ne)primeranosti odplaty v rozpore s dobrými mravmi.

23. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

24. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje i napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 357 ods. 2, 3 o výrok závislý.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli a ktoré boli preukázané, odôvodnené a ktoré možno považovať za účelne vynaložené výdavky. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .