Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Cb-118-2015.pdf
PDF · 147.65 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cb/118/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: TATRA SPC21, s. r. o., so sídlom Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 45 363 901, zast. advokátska kancelária Geško s. r. o., so sídlom Velehradská 33, 821 08 Bratislava, IČO: 36 740 101, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o nahradenie prejavu vôle, takto
rozhodol:
Súd žalobný návrh zamieta v celom rozsahu.
Žalovanému sa priznáva náhrada trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 04.03.2015 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému nahradenia prejavu vôle uzavrieť Zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku, obe v znení priložených zmlúv a trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny a so žalovaným mal uzavretú Zmluvu o doplatku a Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, ktorých predmetom bolo poskytnutie podpory. Žalovaný oznámil žalobcovi listom z 29.12.2014, že z dôvodu nesplnenia zákonných povinností si nemôže uplatniť na kalendárny rok 2015 právo na podporu, avšak žalobca má za to, že všetky povinnosti zákonom stanovené splnil.
2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie na deň 30.11.2017, na ktorom vykonal dokazovanie. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:
3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne L. L. nachádzajúcej sa na území L. na pozemkoch parc. KNC č. XXX/XX Y. XXX/XX v k.ú. L., uvedený do prevádzky 11.05.2011. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 19.09.2013, č. 0034/2014/E-OZ bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 Eur/MWh bez DPH vyrobenej zo slnečnej energie. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
4. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.
5. Žalobca mal za predchádzajúci rok, t.j. za rok 2014, uzavretú so žalovaným Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Zmluvy boli uzatvorené na 1 rok - pre rok 2014.
6. Žalobca požiadal žalovaného o uzavretie daných zmlúv aj pre rok 2015. Žalovaný mu však listom zo dňa 29.12.2014 oznámil, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia zákonných povinností a teda nie je možné zmluvy uzavrieť. Žalobca s týmto nesúhlasil, nakoľko má za to, že všetky zákonné povinnosti splnil, pričom trval na tom, že výrobca si nemôže uplatniť podporu iba pri nesplnení všetkých povinností v zmysle § 4 ods.2 zák.č. 309/2009 Z.z. súčasne, nie iba jednej z nich, teda že zákon stanovuje súhrnne povinnosti. Nejde podľa jeho názoru o čiastkové nesplnenie si povinnosti, resp. o omeškanie so splnením takej povinnosti, obzvlášť, keď žalovaný disponoval s potrebnými informáciami aj pred dátumom 15.08.2014. Zároveň má za to, že v zmysle § 18e cit.zák. sa daná sankcia netýka žalobcu, keďže jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014 a teda nie je možné spätne meniť podmienky podpory a sankcia sa tak nemôže uplatniť aj na žalobcu. Žalobca trval na tom, že táto sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08. toho ktorého roka bola doplnená do predmetného zákona až novelou zákona, pričom v zmysle § 18e ods. 1 tejto novely zákona č. 382/2013 Z.z. je podľa neho uvedené, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, z tohto dôvodu podľa jeho názoru sa na neho vzťahuje toto prechodné ustanovenie, ktoré upravuje explicitne situáciu a prikazuje, že podmienky podpory musia zostať pre takýto subjekt, to znamená aj pre žalobcu, zachované. Zároveň má za to, že ak bol žalovaný presvedčený o tom, že žalobca nesplnil povinnosti zákonom stanovené, nie je oprávnený rozhodnúť o sankcii straty uplatnenia podpory. Vzhľadom na presvedčenie žalovaného o tom, že žalobca nesplnil zákonné povinnosti, odmieta s ním uzavrieť Zmluvy, o ktoré ho žalobca požiadal. Ale žalobca má za to, že - splnil zákonom požadované povinnosti, - musia byť nesplnené všetky súčasne, nie iba jedna z nich, pokiaľ sa má sankcia aplikovať, - na žalobcu sa neaplikuje sankčný mechanizmus v zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., - nejde o omeškanie žalobcu s plnením povinnosti, hoci doručil oznámenie po 15.08.2014.
7. Žalobca trval na tom, že zákonom stanovené povinnosti splnil tým, že žalovanému zaslal Rozhodnutie URSO z 19.09.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku a zároveň Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 30.01.2012 vydané URSO-m.
8. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobca nesplnil zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) zák.č. 309/2009 Z.z. a listiny‚ ktoré žalobca predložil, t.j. Rozhodnutie URSO z 19.09.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 30.01.2012 vydané URSO-m, nepovažuje za dokumenty pre splnenie požadovanej povinnosti, a to aj z dôvodu, že ide o rozhodnutie štátneho orgánu, ktorým žalobca chcel nahradiť svoju vôľu. Zároveň trval na tom, že sankcia uložená v § 4 ods.3 cit.zák. sa vzťahuje aj na žalobcu s poukazom na konštatovanie ÚS SR ohľadom nepravej retroaktivity v náleze č. PL. ÚS 50/2015-148, keď priamo povedal, že je prípustná nepravá retroaktivita a je toto možné a dokonca je to žiaduce s ohľadom na verejno-právny záujem.
9. Súd mal preukázané, že žalobca listom zo dňa 14.01.2015 požiadal žalovaného o uzatvorenie zmlúv, čo medzi stranami nebolo sporné. (l.č. 19 obsahu spisu)
10. Žalovaný poukázal na to, že listiny, o ktorých tvrdí žalobca, že boli doručené žalovanému za účelom splnenia povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., boli žalovanému predložené spolu so žiadosťou o uzatvorenie zmlúv pre rok 2014, čo vyplýva aj z listu zo dňa 14.01.2015, na ktorý odkazuje aj žalobca a ktorým žiadal o uzavretie zmlúv pre rok 2015, kde odkazuje, že povinnosti má splnené predložením daných príloh v žiadosti na uzavretie zmlúv pre rok 2014. Teda neboli ani prílohou žiadosti pre rok 2015, iba odkazovali na prílohu žiadosti pre rok 2014. Danými prílohami boli Rozhodnutie URSO z 19.09.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 30.01.2012 tiež vydané URSO-m. Zároveň žalovaný dodal, že doručovaním daných príloh žalobca plnil povinnosť podľa § 7 cit.zák. a nie povinnosť podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. a trval na tom, že nie je tým povinnosť podľa § 4 cit.zák. splnená.
11. Žalobca s tvrdením ohľadom doručenia daných príloh so žiadosťou na uzavretie zmlúv pre rok 2014 a odkazom na ne v žiadosti pre rok 2015, súhlasil a uviedol, že predsa z daných listín vyplýva, že žalobca mal vôľu aj pre rok 2015, keďže rozhodnutie bolo jednorazovo vydané pre roky 2014-2026. Žalobca výslovne pred súdom vyslovil, že jediné listiny, ktoré doručoval a považuje to za splnenie povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák., sú prílohy žiadosti pre uzatvorenie zmlúv pre rok 2014 a odkázané na ne aj v liste zo 14.01.2015 ako žiadosť pre uzavretie zmlúv pre rok 2015, a to Rozhodnutie URSO z 19.09.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 30.01.2012, obe vydané URSO-m. Zároveň listom z 19.08.2014 oznámil žalovanému, že má záujem o uplatnenie podpory pre rok 2015.
12. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.
13. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).
14. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
15. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať
ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne. Postačuje nesplnenie len jednej z nich na stratu podpory pre nasledujúci rok.
16. Pokiaľ žalobca tvrdil, že sankcia podľa § 4 ods.3 cit.zák. sa na neho nevzťahuje s poukazom na § 18e cit.zák., súd sa nestotožňuje s jeho názorom z nasledovných dôvodov:
17. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
18. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.
19. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
20. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7). Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm.d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.
21. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. P. v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51.
22. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.
23. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák.
24. Zároveň súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.
25. Súd opakovane zdôrazňuje na logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ustanov. § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (nálezom PL. ÚS 50/2015-148)
26. S poukazom na uvedené skutočnosti súd vyslovil záver, že sankčný mechanizmus sa aplikuje aj na žalobcu v prípade nesplnenia zákonom stanovených povinností, a to ktorejkoľvek.
27. Pokiaľ žalobca tvrdí, že povinnosť splnil, a to doručením Rozhodnutia URSO z 19.09.2013, ktorým bola schválená pevná cena pre roky 2014-2026 a doručením Potvrdenia z 30.01.2012 o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydané tiež URSO-m, pričom tieto listiny predložil žalovanému so žiadosťou na uzavretie zmlúv pre rok 2014 cca v 01/2014-02/2014, súd sa nestotožňuje s týmto názorom. Je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026 a má teda právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré ukladá povinnosť oznamovať žalobcovi, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť minimálne dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo.
28. Žalobca výslovne uviedol a opakovane aj pred súdom uviedol, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. splnil predložením Rozhodnutia URSO-a z 19.09.2013 č. 0035/2014/E-OZ a Potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie z 30.01.2012 č. 0759/2012/PoP-OZE. (l.č. 16, 17). Je nepochybné, že dané rozhodnutie bolo vydané pre obdobie 2014-2026. - Z jeho výkladu možno usúdiť, že v takom prípade teda nie je potrebné vydávať každoročne nejaké potvrdenia za účelom splnenia povinnosti, ale zaslať URSOu a žalovanému dané listiny, keďže sú vydané pre žalobcu za obdobie 2014-2026 a teda nie je potrebné ich každoročne vydávať a zasielať, či oznamovať.
29. Súd sa nestotožňuje s takýmto názorom žalobcu. Súd považuje názor žalobcu uvedený v predchádzajúcom bode za nesprávny a v rozpore so zákonným ustanovením, v zmysle ktorého žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15.augustu na nasledujúci kalendárny rok. Aj z toho vyplýva nesprávnosť argumentácie a výkladu žalobcom, keďže je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby získal podporu,... na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Predsa tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, vyvracia názor žalobcu a je možné z toho vyvodiť, že zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne tú istú listinu vydanú v roku 2013 na obdobie do roku 2026. Taktiež toto vyplýva aj z toho, že dané rozhodnutie a potvrdenie je vydané URSOm a je nelogické, aby zákonodarca stanovil povinnosť predkladať každoročne tieto listiny aj URSOu, ktoré sám vydal. Z toho logicky vyplýva, že nutne musí ísť o iné listiny, o oznámenie údajov žalobcu, nie o rozhodnutia vydané URSO-m. Žalobca musí prejaviť vôľu a požadované má byť oznamované samotným žalobcom, nie teda predložením URSO-u a žalovanému rozhodnutia vydané URSO-m. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) cit.zák. jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory, neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže povinnosť oznamovaciu nejakým spôsobom nahradiť. Čiže doručením cenového rozhodnutia nebola splnená táto notifikačná povinnosť. Predložené listiny sú dôkazom toho, že žalobca je výrobcom s právom na podporu a že sú mu stanovené určité skutočnosti pre obdbobie 2014-2026 fungovania na trhu. Nenahrádzajú však skutočnosti, ktoré je žalobca povinný oznamovať každoročne, a to žalovanému a aj URSO-u, ktorý dané rozhodnutia vydal, čo je aj logické vzhľadom na zákonom uloženie oznamovacej povinnosti „autorovi“ daných rozhodnutí. Nenahrádzajú ani uložené povinnosti žalobcovi v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. Žalobca ako výrobca s právom podpory musí dané skutočnosti oznamovať každoročne a tak on sám musí prejavovať vôľu, musí ísť o jeho oznámenie, nie o rozhodnutie nejakého orgánu ako napr. URSO. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory je daná zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie. Treba zdôrazniť, že jedna vec je oznámenie o uplatnení podpory, čo je úkon voči žalovanému a voči regulačnému úradu a druhá vec je vydať rozhodnutie o cene, teda cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode. Je treba povedať, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť, teda nemusí, ale môže. Vzhľadom k tomu, že tieto dokumenty boli v minulosti vydávané s rôznou dobou platnosti, vždy sa zo strany žalovaného vyžadovali k samotnej zmluve ako k druhému kroku preukázania, či to právo je alebo nie je. Totiž zákon o podpore pripúšťa, že ak vydal regulačný úrad potvrdenie o pôvode, môže takéto potvrdenie o pôvode zrušiť. Rovnako zákon pripúšťa aj zrušenie rozhodnutia o cene. Ak by vydal regulačný úrad rozhodnutie s platnosťou na jeden rok, tak každý rok by musel výrobca preukázať aj to, že má platné rozhodnutie.
30. Zákon ukladá povinnosť výrobcovi, aby prejavil svoju vôľu smerom voči žalovanému a aj voči regulačnému úradu tým, že oznámi každý rok vôľu, že si chce uplatniť podporu, že má záujem, o akú podporu sa jedná, či podporu doplatkom alebo odberom elektriny na straty a zároveň s týmto oznámením o uplatnení podpory uvedie aj predpokladané množstvo dodanej elektriny, pričom aj z dôvodovej správy vyplýva, prečo je táto povinnosť v zákone ustanovená. Je pravdou, že výrobcovia si tieto povinnosti neplnili, ignorovali ich a z toho dôvodu bola k tejto povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd SR: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom SR vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou SR. Pokiaľ žalobca tvrdí, že splnil si oznamovaciu povinnosť tým, že predložil dokumenty
vydané orgánom verejnej moci, tak to je absurdné, nakoľko ak žalobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu.
31. Súd poukazuje na to, že čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty, tak zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy. Pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva.
32. Súd posúdil, že pokiaľ žalobca nejaké listiny doručil žalovanému, nemožno ich považovať za splnenie povinnosti. Teda ani rozhodnutie URSO o priznaní podpory na roky 2014-2026, ani potvrdenie o pôvode elektriny, nie sú takou listinou. Zákonné ustanovenia ukladajú žalobcovi splniť konkrétne povinnosti a to každoročne a z ktorých má jednoznačne vyplývať požadované. Žiadna taká listina s konkrétnym obsahom nebola predložená a to bez ohľadu na to, že taká listina by možno bola pre každý rok rovnaká. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. bola splnená. Je síce pravdou, že nie je stanovená žiadna forma - formulár, avšak je nepochybné, že pokiaľ žalobca niečo má predložiť/oznámiť, má to byť nezameniteľné, špecifikované, konkretizované a jednoznačné. Nič z toho však z predložených listín nevyplýva. Predložil listiny vydané URSO-m jednorazovo, pričom dané rozhodnutia preukazujú splnenie podmienok výrobcu s právom na podporu a už od neho závisí, či si ju uplatní a či bude vystupovať na danom trhu. Ale je neprípustné, až absurdné, aby tieto listiny boli predkladané za účelom splnenia povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. a dokonca aby ich žalobca predkladal tomu, kto ich dokonca aj vydal. Zákon jednoznačne stanovuje a vyžaduje predkladanie oznámenia daných skutočností žalobcom a to každoročne a v zmysle výkladových pravidiel sa nemyslí každoročné predkladanie daných rozhodnutí vydaných URSO-m.
33. Súd poukazuje na to, že cenové rozhodnutie URSOa, ktoré považuje žalobca za dostatočný podklad na plnenie cyklickej povinnosti ustanovenej zákonom, tak toto rozhodnutie určuje cenu pre výpočet doplatku a ten doplatok sa pre každý rok osobitne mení v čase v závislosti na rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o výške ceny elektriny na straty. Takže jednorazovým splnením, jednorazovým predložením tohto dokladu nemožno považovať za splnenú každoročne cyklicky sa opakujúcu povinnosť ukladanú zákonom. Skutočnosť, že žalobca je povinný tú povinnosť plniť každoročne, je dané práve aj tým, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví rozhoduje o cene za elektrinu na straty každoročne, resp. v čase to rozhodnutie mení. Z tohto dôvodu je povinný žalobca tú povinnosť plniť každoročne, a to voči úradu, ako aj voči regionálnej distribučnej sústave. S poukazom na vyššie uvedené súd posúdil, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný.
34. V zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit. zák. je stanovená lehota na splnenie požadovanej povinnosti, a to do 15.08. Bolo nepochybne preukázané, dokonca tvrdené aj samotným žalobcom, že uplatnenie podpory bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 19.09.2014, teda po zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nielenže neoznámil požadované skutočnosti, ale ani nesplnil povinnosť stanovenú v zmysle § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. v zákonom stanovenej lehote.
35. Keďže žalobca nesplnil svoju notifikačnú povinnosť včas, nastala situácia ex lege, (nevyžaduje sa osobitné rozhodnutie), v zmysle čoho nebolo možné žalobcu zaradiť na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle cit.zák. Keďže žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť, a to ani do 15.08.2014, nebolo možné uzavrieť s ním Zmluvu o doplatku, ako ani Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015, keďže žalobca stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015. Vzhľadom na uvedené žalovaný postupoval správne, keď neuzavrel dané zmluvy.
36. Pokiaľ žalobca tvrdí, že na uplatnenie sankčného mechanizmu je potrebné nesplnenie všetkých povinností súhrnne, s týmto sa súd nestotožňuje. Z § 4 cit.zák. jednoznačne vyplýva, že nesplnením povinnosti výrobca stráca právo na podporu pre nasledujúci rok, pričom postačuje ktorejkoľvek stanovenej povinnosti a postačuje nesplnenie len jednej z nich.
37. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný nemôže sám rozhodnúť o strate podpory, resp. iba listom oznámiť stratu, ani s týmto sa súd nestotožňuje, nakoľko pri nesplnení povinností uložených v citovanom ustanovení nastáva sankčný mechanizmus automaticky, ex lege, a teda nie je potrebné žiadne rozhodnutie. Dokonca sa nevyžaduje ani oznámenie o strate podpory pre nasledujúci rok. S aplikáciou
§ 18e ods. 1 cit.zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Ústavný súd SR vo svojom náleze zároveň uviedol, že mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným.
38. Súd posúdil, že predložené listiny žalobcom nemožno považovať za splnenie povinností podľa § 4 ods.2 písm. c) cit.zák. Keďže žalobca nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., žalovaný správne postupoval, keď postupoval v zmysle sankcie stanovenej § 4 ods.3 cit.zák. zavedenej od 01.01.2014. Daná sankcia je súkromnoprávnou sankciou v rámci súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. S týmto sa vysporiadal aj ÚS SR v danom náleze. Mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Znovu je potrebné zdôrazniť, že nejde o žiadne rozhodnutie, o žiadnu možnosť žalovaného rozhodnúť o uplatnení sankcie, nakoľko zákon ukladá danú sankciu vždy bez možnosti výberu, pokiaľ povinnosť nebude splnená. Pokiaľ sankcionovaný subjekt nesúhlasí so sankciou, má predsa viaceré inštitúty na svoju ochranu, ako napríklad súdnou cestou.
39. Je nepochybné, že žalobca sa domáha nahradenia prejavu vôle, keďže žalovaný odmietol uzavrieť zmluvy pre nesplnenie notifikačnej povinnosti. Na uplatnenie podpory musí preukázať, že je výrobcom, ktorý má právo na podporu, to je potvrdenie o pôvode, ktoré vydáva regulačný úrad podľa § 7 ods. 1 cit.zákona. Zároveň musí preukázať, že má vydané cenové rozhodnutie podľa zákona o cenovej regulácii, kde je určená cena, v akej sa podpora poskytuje. Taktiež musí žalobca preukázať aj to, že podmienky podpory podľa ostatných ustanovení zákona o podpore splnil. Čiže dokumenty, ktoré žalobca uvádza, sú vydané Úradom pre reguláciu sieťových odvetví jedenkrát a platia v zásade počas celej doby podpory, pokiaľ sa nezmenia nejaké závažné skutočnosti. A samotná notifikačná povinnosť, ktorú vykonáva a je povinný vykonávať žalobca voči regulačnému úradu a žalovanému, musí vykonávať opakovane každoročne. Táto povinnosť je zavedená pre žalobcu od 01.01.2010, nejde o novú povinnosť. Takže keby to malo byť tak, ako tvrdí žalobca, tak v podstate ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) by v zákone ani nebolo nutné, potrebné. Z uvedeného vyplýva, že v žiadnom prípade uvádzané listiny - cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode a ani potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti voči regulačnému úradu, ktoré je len dokladom na výkon podnikania v energetike, nemôže byť zo strany žalobcu myslené ako jeho vôľa splniť si zákonom definované povinnosti, kde má žalobca povinnosť jednak oznámiť, či si právo na uplatnenie podpory uplatňuje, teda doplatkom alebo odber na straty môže, nemusí si také právo uplatniť a zároveň je povinný rovnako uviesť aj predpokladané množstvo v tom nasledujúcom kalendárnom roku elektriny, ktoré plánuje vyrobiť. Predpokladané množstvo vyrobenej elektriny nie je záväzné v tom rozhodnutí, v potvrdení o pôvode elektriny a môže sa meniť podľa správania výrobcu. Preto je teda potrebné oznamovať predpokladané množstvo pre každý nasledujúci kalendárny rok, pretože tento údaj na tom potvrdení o pôvodne elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydané URSO- m je vlastne údaj, ktorý uviedol výrobca v čase predtým, ako ten zdroj začal plne prevádzkovať. Ten údaj má len informatívny charakter, je to iba odhad na tie roky, na kedy mu bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny pre roky, kedy mu bolo povolené fungovať. Zároveň je tu uvedené iba množstvo a výrobca sa môže rozhodnúť, že si podporu uplatní alebo neuplatní. Teda je potrebné, aby bolo oznámené prevádzkovateľovi, že či si tú podporu uplatní a v akom množstve. Žalobca si nesplnil svoje zákonné povinnosti a z toho dôvodu sa nemôže domáhať daného práva a teda ani nahradenia prejavu vôle, nakoľko na uzavretie požadovaných zmlúv je potrebné splnenie notifikačnej povinnosti, ktorú žalobca nesplnil riadne a včas, nakoľko jednak nepredložil potrebné listiny a jednak nepredložil ich do 15.08.2014.
40. Žalobca sa domáhal nahradenia prejavu vôle uzavrieť zmluvu o dodávke a zmluvu o doplatku. Podľa § 4 ods.2 písm.b) cit.zák. výrobca elektriny má právo na odber elektriny na základe zmluvy o dodávke elektriny. Ak však nesplní niektorú z povinností podľa § 4 ods.2 cit.zák., nemôže si uplatniť právo na odber a na doplatok. Hoci žalovaný je v zmysle § 5 cit.zák. povinný uzavrieť zmluvu o dodávke, pokiaľ výrobca o to požiada, toto nie je možné, pokiaľ žalobca nesplní notifikačnú povinnosť. Nakoľko pri nesplnení danej povinnosti stratí právo uplatniť si podporu, ktorá sa realizuje práve prostredníctvom uzatvorením daných zmlúv a preto nie je možné takú zmluvu uzavrieť bez ohľadu na to, že o to výrobca - žalobca požiadal. Povinnosť žalovaného uzavrieť takú zmluvu je len za podmienky splnenia notifikačnej povinnosti, čoho si je vedomý aj žalobca a je to nesporné medzi stranami konania. Povinnosť musí byť splnená riadne a včas. V danom prípade však žalobca nesplnil túto povinnosť, keďže jednak nepredložil oznámenia
žalovanému a jednak oznámenie o uplatnení podpory oznámil až listom z 19.08.2014, teda po zákonom stanovenej lehote a preto nemožno považovať notifikačnú povinnosť za splnenú.
41. Podľa § 5 ods.6 písm.a) zák.č. 309/2009 Z.z. prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy je povinný uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu písomnú zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave, ak o jej uzatvorenie takýto výrobca elektriny požiadal; súčasťou tejto zmluvy je aj prevzatie zodpovednosti za odchýlku výrobcu elektriny s právom podpory podľa § 3 ods. 5.
42. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit.zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu. Súd sa už vyššie vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovené v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovené v § 4 cit.zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber, ..., má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3. Zároveň aj ÚS SR sa vo svojom rozhodnutí vyslovil o aplikácii sankčného mechanizmu na ktoréhokoľvek výrobcu pri nesplnení uloženej povinnosti a zároveň vyslovil prípustnosť nepravej retroaktivity.
43. ZÁVER: Z uvedených dôvodov súd má za to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na podporu pre rok 2015 voči žalovanému a preto nebolo možné uzavrieť požadované predmetné zmluvy, na základe ktorých sa poskytuje podpora podľa vystavených účtovných dokladov. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), pričom to, že žalovanému predložil výrobca cenové rozhodnutie, ktoré vydáva regulačný úrad, nemožno považovať za splnenie danej povinnosti. Splnenie danej povinnosti nemožno nahrádzať predložením rozhodnutia URSO, má ísť o oznámenie žalobcu, nie o rozhodnutie URSO, a preto nemožno to akceptovať za listiny v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., čo aj z logického výkladu vyplýva, keďže danú skutočnosť má oznamovať výrobca, nie URSO a predsa je nelogické predkladať URSO-u rozhodnutie, ktoré sám vydal na cca 15 rokov. Úmyslom zákonodarcu je predsa predkladať a oznamovať požadované skutočnosti každoročne. Keby postačovalo predloženie rozhodnutia URSO vydaného jednorazovo na cca 15 rokov, tak by zákonom nebola stanovená povinnosť oznamovať každoročne. A z toho vyplýva aj pre žalovaného, keďže oznamovaciu povinnosť má výrobca aj voči URSO, aj voči žalovanému. Z toho jednoznačne vyplýva, že predloženie rozhodnutia URSO nemožno považovať za splnenie oznamovacej povinnosti. Dokonca danú povinnosť nesplnil ani v zákonom stanovenej lehote, keďže uplatnenie podpory oznamoval až listom z 19.08.2014, teda po 15.08. Listiny, ktoré predložil, nie sú listinami v zmysle § 4 ods.2 cit.zák., ale ide o listiny, ktoré bol žalobca povinný predložiť v zmysle § 7 cit.zák. V žiadnom prípade tento dokument nemožno považovať za dôkaz o splnení zákonnej povinnosti na kalendárny rok 2015. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, súd opätovne uvádza, že prechodné ustanovenie § 18e cit.zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Podmienky sú stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti a nesplnením niektorej z daných povinností nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Teda žalobca nič zo svojej argumentácie dostatočne neopodstatnil - ani preukázanie splnenia povinnosti, ani nemožnosť aplikovať sankciu, ani aplikáciu § 18e cit.zák. pre daný prípad, ani nutnosť osobitného rozhodnutia o sankcii. Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil riadne a včas, stratil nárok na podporu, ktorá sa poskytuje žalovaným na základe uzavretých zmlúv pre príslušný rok a po predložení účtovného dokladu, a preto nebolo možné nahradiť prejav vôle uzavrieť dané zmluvy so žalovaným. Žalovaný správne postupoval, keď odmietol uzavretie zmlúv, nakoľko neboli splnené povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. a tak sa aplikovala sankcia ex lege. Argumentácia žalobcu bola nesprávna v každom smere, nakoľko sa vyžaduje splnenie všetkých povinností a nesplnením len jednej z nich už spôsobuje aplikáciu sankčného mechanizmu, ktorý sa aplikuje aj pre žalobcu s poukazom na nález ÚS SR a splnenie povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. sa vyžaduje do 15.08. a omeškanie
má za dôsledok aplikácie sankcie a zároveň je potrebné oznámenie daných skutočností samotným výrobcom - žalobcom, ale nie predložením rozhodnutí URSOa vydaných jednorázovo pre celé obdobie povolenia fungovania na trhu, t.j. 2014-2026. (súd opakuje, že je nelogické, aby sa URSO-u predkladalo každoročne rozhodnutie, ktoré on sám vydal) Hoci v Potvrdení o pôvode elektriny z 30.01.2012 vydaného URSO-m sú uvedené údaje, ako je predpokladané množstvo,..., ale to sú údaje uvedené URSO-m v roku 2012 v jeho rozhodnutí, ktoré nenahrádza skutočnosti povinné oznamovať v zmysle § 4 ods.2 cit.zák. žalobcom, čo vyplýva minimálne aj z toho, že dané údaje sa majú oznamovať aj URSO-u, ktorý dané potvrdenie vydal a je nelogické, aby sa mu oznamovali nejaké skutočnosti každoročne, hoci ich sám vydal. Z toho vyplýva, že žalobca ako výrobca každoročne musí oznamovať požadované skutočnosti osobitne tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného.
44. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda žalobe nevyhovel, nakoľko nie je dôvod na nahradenie prejavu vôle pre nesplnenie si zákonom stanovených povinností žalobcom voči žalovanému riadne a včas. Nesplnením daných povinností žalobca stratil právo na uplatnenie podpory pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015 a preto nebolo možné, aby žalovaný s nim uzavrel požadované zmluvy. Keďže bolo preukázané, že žalobca nesplnil zákonom stanovené povinnosti, nemožno mu ani poskytnúť podporu pre rok 2015 na základe Zmluvy o doplatku a Zmluvy o dodávke (o výkupe elektriny na krytie strát), preto nie je ani dôvod na ich uzavretie, teda ani na nahradenie prejavu vôle súdom na ich uzavretie.
45. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
46. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
47. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovanému v rozsahu 100%, nakoľko bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
48. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).