Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/244/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Y. XXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., so sídlom Čadca, Palárikova 83, proti žalovaným: 1/ W. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H., K. XXX/ XX, 2/ W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., F. S. XXX/X, obaja žalovaní zastúpení JUDr. Stanislavom Záhumenským, advokátom so sídlom H., H. K. XXXX, o zrušenie užívacieho práva k bytu, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 4C/92/2016-82 zo dňa 13.apríla 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku (I) o zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku (II) o trovách konania tak, že žalovaní 1/ a 2/ n e m a j ú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalovaní 1/ a 2/ n e m a j ú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu. Konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok pre zrušenie užívacieho práva žalovaných 1/, 2/ k spornému bytu. Žalobkyňa sa ako podielová spoluvlastníčka (v podiele 1-ica) sporného bytu domáhala voči žalovanému 1/ ako podielovému spoluvlastníkovi (v podiele 1-ica) sporného bytu a voči žalovanému 2/ (ktorý má zmluvne zriadené právo zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného užívania sporného bytu a bývania v ňom) zrušenia ich užívacieho práva k dotknutému bytu z dôvodu násilného správania žalovaných, predovšetkým žalovaného 1/. Nebolo však preukázané, že predmetný byt je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej len „BSM“), ako to vyžaduje ust. § 146 ods. 2 Obč. zák., ani že je manželkou alebo bývalou manželkou alebo blízkou osobou manžela alebo bývalého manžela, s ktorým má sporný byt v BSM. Žalobkyňa teda nepreukázala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vylúčenie z užívania podľa § 146 ods. 1, 2 Obč. zák. 2. Takisto žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vylúčenie z užívania bytu podľa § 705a Obč. zák., keďže predmetný byt nie je ani v spoločnom nájme žalobkyne a žalovaného 1/. Bolo totiž preukázané, v zmysle obsahu príslušného listu vlastníctva, že sporný byt je v spoluvlastníctve žalobkyne v podiele 1-ica a žalovaného 1/ v podiele 1-ica, pričom žalovaný 2/ k nemu má právo zodpovedajúce vecnému bremenu in personam doživotného bývania a užívania predmetného bytu. Preto bolo nevyhnutné na daný skutkový stav aplikovať ust. § 142 ods. 1 Obč. zák. „...prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom“.

3. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že aj v prípade podielového spoluvlastníctva zákonodarca počítal s násilným správaním spoluvlastníka, ktorú situáciu však riešil iným spôsobom, než pri BSM alebo pri spoločnom nájme - nie vylúčením z užívania, ale zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva. Nadväzne nesúhlasil s názorom žalobkyne, že je potrebné aplikovať analógiu legis v spojení s § 146 ods. 1, 2 alebo § 705a Obč. zák. Totiž podstatou uplatnenia analógie legis je, že sa vyskytne faktická medzera neriešená zákonom, tzv. medzera v zákone, kedy sa vec posúdi podľa ustanovení tohto zákona upravujúcich fakticky podobnú situáciu (§ 853 Obč.zák.). V prejednávanej veci sa však analógia legis neuplatní. 4. Okresný súd v tej súvislosti tiež poukázal na skutočnosť, že ust. § 146 ods. 2 a § 705a Obč. zák. boli zavedené novelou Obč. zák. - zákonom č. 526/2002 Z.z., ktorým bolo zároveň novelizované aj ust. § 142 ods. 1 Obč.zák. Naposledy označeným ustanovením tak zákonodarca počnúc 1.1.2003 dal súdu možnosť pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva prikázaním veci prihliadnuť na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným podielovým spoluvlastníkom. Zákonodarca teda vedel o prípadoch násilia medzi podielovými spoluvlastníkmi, napriek tomu inštitút vylúčenia z užívania zaviedol len pre prípady násilia, ku ktorému dochádza v súvislosti s bytmi v BSM alebo ktoré sú v spoločnom nájme manželov. Zdôraznil nevyhnutnosť výkladu označených ustanovení Obč. zák. v súlade s Ústavou SR, konkrétne s jej čl. 20, v súvislosti s vyvlastnením alebo núteným obmedzením vlastníckeho práva. Za situácie, keď je vlastník predmetu v BSM vylúčený z užívania podľa § 146 ods. 2 Obč. zák., nezbavuje ho to vlastníckeho práva k tomuto predmetu, pričom sa môže domáhať napríklad vyporiadania BSM. Avšak vyporiadaniu BSM musí predchádzať jeho zánik (rozvod manželstva). Na rozdiel od toho pri podielovom spoluvlastníctve má podielový spoluvlastník možnosť okamžite riešiť situáciu fyzického násilia podaním žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. To je aj dôvod, prečo zákonodarca rovnakým spôsobom obmedzil (vylúčil) užívacie právo pri BSM podľa § 146 ods. 2 Obč. zák. a pri spoločnom nájme podľa § 705a Obč. zák., ale túto možnosť nepripustil pri podielovom spoluvlastníctve - bol si totiž vedomý možnosti okamžitej aplikovateľnosti ust. § 142 ods. 1 Obč. zák. (s poukazom na tú časť o prihliadaní súdu na násilné správanie podielového spoluvlastníka). Nejde teda o tzv. medzeru v zákone, ale o úmysel zákonodarcu. 5. Rozšírenie aplikácie inštitútu vylúčenie z užívania veci v zmysle analógie legis (§ 146 ods. 1, 2 alebo § 705a Obč. zák.) by tak podľa súdu prvej inštancie prekračovalo zrejmú vôľu zákonodarcu a predstavovalo by zároveň neprípustný zásah do ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Odmietnutie analógie legis na prejednávaný prípad, za súčasnej existencie iných možností ochrany žalobkyne, nepredstavuje porušenie princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). V danej spojitosti poukázal na to, že žalobkyňa nie je ohrozená, fakticky žije v spornom byte len s maloletým dieťaťom. Neodkladným opatrením je zabezpečené dočasné vylúčenie žalovaných z užívania predmetného bytu, čo je vo faktickej robine realizované tým, že žalovaný 1/ býva u svojho otca - žalovaného 2/, so žalobkyňou sa nekontaktujú žiadnym spôsobom. Neodkladnosť situácie a ochrana žalobkyne teda bola vyriešená neodkladným opatrením a nevyžaduje inú ochranu. Dodal, že žalobkyni nič nebránilo v podaní žaloby podľa § 142 ods. 1 Obč. zák. s prihliadnutím na násilné správanie žalovaného 1/. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/ (ako podielovému spoluvlastníkovi sporného bytu).

6. Z obdobných dôvodov zamietol súd prvej inštancie aj žalobu žalobkyne voči žalovanému 2/, ktorý nebol/nie je navyše ani podielovým spoluvlastníkom (k spornému bytu má právo zodpovedajúce vecnému bremenu doživotného užívania a bývania v ňom), a teda žalobkyňa voči nemu nie je aktívne legitimovaná ani podľa § 142 ods. 1 Obč. zák. Spôsoby zániku vecných bremien sú upravené v § 151n ods. 1 Obč. zák. a nie je možné právo žalovaného 2/ zodpovedajúce vecnému bremenu zrušiť žalobou či už podľa § 146 ods. 1, 2, § 705a alebo § 142 ods. 1 Obč. zák. 7. Okresný súd dodal, že pre aplikáciu § 146 ods. 1, 2 alebo § 705a Obč. zák. bolo potrebné preukázať aj fyzické násilie. Bolo preukázané dôvodné podozrenie z fyzického násilia, nebolo však právoplatným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní preukázané, že sa žalovaní dopustili fyzického násilia voči žalobkyni, ako to vyžadujú hypotézy noriem v označených ustanoveniach. Napriek tomu okresný súd návrh na prerušenie konania do právoplatného ukončenia trestného konania zamietol, vychádzajúc zo záveru o nepreukázaní podmienok - aktívnej legitimácie žalovanej v zmysle § 146 ods. 1, 2 a § 705a Obč. zák. (viď predchádzajúci odsek). Konštatoval, že práva garantované Ústavou SR má nielen žalobkyňa, ale aj žalovaní, a to právo na ochranu vlastníckeho práva, s poukazom na princíp právnej istoty. Nakoľko nie je preukázaná aktívna legitimácia žalobkyne na podanie žaloby o vylúčenie žalovaných z užívania sporného bytu v zmysle označených ustanovení Obč. zák., potom prerušenie konania do právoplatného skončenia trestnej veci by bolo porušením práv žalovaných.

8. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave (správne Krajského súdu v Nitre; pozn. krajského súdu) sp.zn. 7Co/93/2012, týmto rozhodnutím, v ktorom označený krajský súd zaujal právny názor o potrebe uplatnenie analógie legis, nie je viazaný, preto z neho nevychádzal. 9. Uzavrel, že žalobkyňa chce ochranu svojich práv uplatniť na úkor (vlastníckych) práv žalovaných, keď jej nič nebránilo podať žalobu a zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Z dokazovania nevyplynulo, že by sa žalobkyňa pokúsila dohodou vyplatiť žalovaných za zrušenie a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, resp. zrušenie vecného bremena. Naopak, ku dňu rozhodovania súdu bol preukázaný len úmysel žalobkyne vylúčiť žalovaných 1/, 2/ trvalo z užívania sporného bytu bez akejkoľvek náhrady. Za uvedeného stavu je uplatnenie nároku žalobkyne účelové a je v zmysle čl. 5 všeobecných zásad zneužitím práva, preto nepožíva právnu ochranu.

10. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni uložil povinnosť ich náhrady žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 % vo výške vyčíslenej po právoplatnosti rozsudku. 11. Vychádzal zo záveru o úspechu žalovaných 1/, 2/ v konaní v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 .

12. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Úvodom poukázala na základné skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa zhodujú s tými, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol okresný súd. Dodala, že po vydaní napadnutého rozsudku dňa 16.5.2017 podal prokurátor na žalovaného 1/ obžalobu pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. Trestné konanie na Okresnom súde Čadca sa vedie pod sp.zn. 3T/59/2017 a doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté. Pokiaľ ide o žalovaného 2/, orgány činné v trestnom konaní postúpili vec začatú proti nemu na podklade trestného oznámenia podaného žalobkyňou ako priestupok Okresnému úradu v Čadci, odboru všeobecnej vnútornej správy, na ktorom je vedené pod č.j. PS:672, 673/2016 a v čase vydania napadnutého rozsudku nebolo vo veci rozhodnuté, pričom okresný súd nepostupoval správne, keď nepočkal na toto rozhodnutie. 14. Odvolateľka ďalej konštatovala, že na základe dokazovania pred okresným súdom bolo preukázané, že spolužitie žalobkyne so žalovanými 1/, 2/ sa stalo neznesiteľným. Poukázala na prípad zo súdnej praxe vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp.zn. 7Co/93/2012, kde súd v zmysle § 853 Obč. zák. rozhodol o vylúčení žalovaného z užívania veci v podielovom spoluvlastníctve analogicky podľa § 146 ods. 2 a § 705a Obč. zák., pričom zároveň odcitovala príslušnú relevantnú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia. Ďalej poukázala na rozhodovaciu činnosť Ústavního soudu ČR (napr. nález sp.zn. I. ÚS 3564/15 zo dňa 7.6.2016 alebo nález sp.zn. II. ÚS 475/13 zo dňa 24.6.2014) , v zmysle ktorej všeobecné súdy predtým, než odmietnu určité podanie meritórne prejednať, využili všetky zákonné nástroje k odvráteniu takéhoto rozhodnutia, okrem iného, aby sa snažili o takú interpretáciu podania, ktorá pri maximálnom rešpektovaní skutočného záveru, s ktorom bolo toto podanie urobené, umožňuje jeho meritórne prejednanie. V danej súvislosti poukázala na čl. 2 ods. 2 CSP, v ktorom ustanovení je zakotvený princíp právnej istoty. Konštatovala, že z označených rozhodnutí Ústavního soudu ČR a Krajského súdu v Nitre je zjavné, že súdy na obdobný prípad analogicky aplikovali ustanovenia Obč. zák., a to právnu normu predvídajúcu najpodobnejší (analogický) prípad. Pokiaľ teda okresný súd dospel k záveru o nemožnosti analogickej aplikácie ust. § 146 ods. 1, 2 a § 705a Obč. zák. v danom prípade, rozhodol v rozpore s čl. 2 ods. 2 CSP. Okresný súd sa mylne domnieva, že jeho viazanosť rozhodnutiami vyšších súdov vyplýva len z ust. § 193 CSP, pričom v rozpore s platným právom nevzal do úvahy vôbec čl. 2 ods. 2 CSP. 15. Podľa žalobkyne tiež okresný súd nesprávne vyložil ust. § 142 ods. 1 Obč. zák., ktoré nerieši prípad užívania spoločnej veci/nehnuteľnosti (vylúčenie z užívania spoluvlastníka alebo osoby, v prospech ktorej svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu). To zároveň neznamená, že súd v prípade zistenia neznesiteľnosti spolužitia a nemožnosti spolužitia nemá a nemôže aplikovať právnu normu predvídajúcu najpodobnejší prípad; naopak, je povinný rozhodovať spravodlivo a v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V danej súvislosti odvolateľka poukázala na vyššie označené rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ako súdu vyššej súdnej inštancie, než je okresný súd ako súd prvej inštancie. 16. Odvolateľka sa nestotožnila ani s výkladom okresného súdu vo vzťahu k zisteniu fyzického násilia; že toto je preukázané až na základe právoplatného rozhodnutia o vine obžalovaného. V prvom rade nemusí ísť len o fyzické, ale môže ísť aj o psychické násilie. Právne normy v ust. § 146 a § 705 Obč. zák. sa vzťahujú na prípade, keď sa spoločný užívateľ bytu dopúšťa násilia voči ďalšiemu spoločnému

užívateľovi bytu, pričom postačuje dôvodné podozrenie z psychického alebo fyzického násilia. Pokiaľ by totiž toto násilie bolo dokonané (spravidla by šlo o neodvrátiteľný následok - ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť), obmedzenie alebo vylúčenie dotknutého spoločného užívateľa z užívania bytu by stratilo svoj význam. Je nespochybniteľný fakt, že voči žalovanému 1/ sa vedie trestné stíhanie (v súčasnosti v štádiu obžaloby pred okresným súdom) pre obzvlášť závažný zločin vydierania. Voči žalovanému 2/ smerujú dôkazy, že tento sa sms-správami vyhrážal žalobkyni. 17. Odvolateľka zhrnula, že na základe vyššie uvedeného je nepochybné, že bola/je v spore aktívne legitimovaná na podanie žaloby a bola splnená aj podmienka spočívajúce v dôvodnosti poskytnutia ochrany v dôsledku použitia fyzického a psychického násilia zo strany žalovaných.

18. Žalovaní zostali v odvolacom konaní nečinní.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. Odvolací súd ani v minimálnej miere nemieni zľahčovať/bagatelizovať ťaživú situáciu žalobkyne (v súvislosti s tvrdeným násilím zo strany žalovaného 1/), určujúca právna úvaha okresného súdu o (žalobkyňou) neprávne zvolenom procesnom prostriedku ochrany svojich práv je však konzistentná, podrobne vyargumentovaná a vecne správna. Odvolací súd sa preto s predostretou argumentáciou (body 1 až 6 tohto odôvodnenia) stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje (§ 387 ods. 2 . Predovšetkým je opodstatneným záver o možnosti okamžitého začatia riešenia situácie násilného správania jedného z podielových spoluvlastníkov voči ostatným podielovým spoluvlastníkom, a to podaním žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Je zjavné, že k násiliu podielového spoluvlastníka voči ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi dochádza práve z dôvodu, že vec je spoločná, a teda ju môže využívať každý z podielových spoluvlastníkov. Riešením tejto situácie je zrušenie podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie, v dôsledku čoho sa z právneho hľadiska znemožní užívanie veci podielovým spoluvlastníkom, ktorý sa dopúšťa násilia. Tým, že sa vec rozdelí, ev. bude prikázaná za náhradu niektorému z podielových spoluvlastníkov, ev. bude predaná a výťažok rozdelený medzi spoluvlastníkov, vznikne stav, keď násilne sa správajúci spoluvlastník stratí právny titul (vlastnícke právo) umožňujúci mu užívanie veci spoločne s ostatnými spoluvlastníkmi, a zároveň mu „umožňujúci“ dopúšťať násilia voči ostatným spoluvlastníkom. Žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vychádza zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrvával v podielovom spoluvlastníctve. Zároveň, ako okresný súd správne konštatoval, žalobkyni nič nebránilo podať takúto žalobu. 21. Obdobie do zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva možno z hľadiska ochrany podielového spoluvlastníka pred násilným konaním iného podielového spoluvlastníka „pokryť“ formou nariadenia neodkladného opatrenia.

22. Bezpodielové spoluvlastníctvo v zmysle platného právneho poriadku Slovenskej republiky môže vzniknúť a existovať len medzi manželmi. Teda podmienkou vzniku a existencie BSM, a to podmienkou sine qua non, je vznik a existencia manželstva. Zároveň, jeho zánik je v zásade viazaný na zánik manželstva (zrušenie BSM za trvania manželstva je výnimkou). 23. V prípade BSM zásada obdobná zásade vzťahujúcej sa k podielovému spoluvlastníctvu - že nikoho nemožno nútiť, aby zotrvával v podielovom spoluvlastníctve (v prípade BSM aby zotrvával v bezpodielovom spoluvlastníctve) - neexistuje. Naopak, skutočnosť existencie manželstva, resp. manželstvo „núti“ manželov zotrvať v BSM. Možno zároveň pripomenúť, že manželstvo zahŕňa stránku majetkovú (BSM), ale aj/predovšetkým ďalšie stránky, ako je životné spoločenstvo manželov a výchova detí. Vzhľadom na nemožnosť niektorého z manželov hocikedy požiadať o zrušenie BSM za trvania manželstva (len v taxatívne vymedzených prípadoch; zároveň zrušením BSM by došlo k zrušeniu celého BSM, nielen vo vzťahu k bytu/domu, v ktorom manželia bývajú, čo vzhľadom na dôvod požadovaného zrušenia BSM - násilie jedného z manželov - by ani nebolo bez ďalšieho žiaduce), keď zrušeniu BSM by musel predchádzať zánik manželstva (rozvod), nemožno, na účely rozhodnutia o žalobe o vylúčenie podielového spoluvlastníka z užívania veci, analogicky porovnávať situáciu - hypotézu násilného správania medzi manželmi a násilného správania medzi podielovými spoluvlastníkmi. Z toho dôvodu je aplikácia normy vyjadrenej v ust. § 146 ods. 2 Obč. zák. za použitia analógie legis na prejednávanú vec nemožná.

24. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby žalobkyne voči žalovanému 2/ ako oprávnenému z vecného bremena doživotného užívania a bývania v spornom byte, možno doplniť, že zmena pomerov, ktorou vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného (§ 151p ods. 3 Obč. zák.), spočíva nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných pomeroch účastníkov; za určitých okolností môže vzniknúť aj zmenou v správaní sa účastníkov. Primeranou náhradou za zrušené vecné bremeno môže byť napríklad suma, ktorú by oprávnený z uvedeného bremena musel zaplatiť za užívanie prípadného náhradného bytu (Z IV s. 514 ods. 3).

25. Neobstojí poukaz odvolateľky - žalobkyne na judikatúru Ústavního soudu ČR. Predmetom ňou označených rozhodnutí bola v podstate kritika príliš formálneho prístupu všeobecných súdov k riešeniu dotknutých káuz, dôsledkom ktorého prístupu nedošlo k vecnému prejednaniu prípadov, ale k ukončeniu konaní z procesných dôvodov (odmietnutie podania, resp. zastavenie konania). V aktuálne prejednávanej veci sa okresný súd zaoberal vecou samou, pričom „iba“ nevyhovel žalobe žalobkyne

- zamietol ju. Už vôbec nebola predmetom odvolateľkou označených rozhodnutí Ústavního soudu ČR otázka prípustnosti analógie legis na prípad totožný/obdobný prejednávanej veci.

26. Správne okresný súd konštatoval, že nie je pri rozhodovaní viazaný označeným rozhodnutím Krajského súdu v Nitre. Vo všeobecnosti je súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie, t.j. v tej istej veci (§ 391 ods. 2 . Nenáležitým je výklad čl. 2 ods. 2 odvolateľkou, nakoľko (jediné) rozhodnutie krajského súdu celkom určite nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“. Krajský súd len príkladmo poukazuje na rozhodnutie iného súdu - Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/525/2014 zo dňa 22.4.2015, ktorý (v zhode s Okresným súdom Trenčín) zaujal k otázke prípustnosti aplikácie § 146 ods. 2 Obč. zák. za použitia analógie legis na vzťah podielových spoluvlastníkov opačný právny názor, než Krajský súd v Nitre v odvolateľkou označenom rozhodnutí. Zásadnou z tohto pohľadu je skutočnosť, že predmetná otázka doposiaľ nebola riešená v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR.

27. Opísané úvahy viedli odvolací súd k potvrdeniu napadnutého meritórneho výroku. Právne možnosti riešenia situácie žalobkyne vyplývajú z bodu 21 tohto odôvodnenia.

28. Nadväzne ako závislý výrok od rozhodnutia „vo veci samej“ preskúmal krajský súd aj výrok o trovách prvoinštančného konania, pričom na rozdiel od okresného súdu mal za to, že špecifické okolnosti daného prípadu predstavujú priestor pre aplikáciu § 257 ako výnimky z princípu procesného úspechu (vo všeobecnosti vedúceho k priznaniu náhrady trov žalovaným). Základom/východiskom žalovaného nároku sú totiž tvrdenia žalobkyne o dlhodobom a enormnom psychickom a fyzickom násilí voči jej osobe (vrátane obdobia jej tehotenstva, ako i následne za prítomnosti maloletého dieťaťa), ktorých určitá kvalifikovaná miera vyplýva (aj) zo skutočnosti, že vo veci bola vznesená obžaloba. Procesný neúspech žalobkyne v súdenej veci pritom nie je daný vyvrátením pravdivosti/opodstatnenosti predmetných tvrdení, ale „len“ nesprávne zvoleným právnym prostriedkom (nesprávnou žalobou), v ktorej spojitosti však žalobkyňa vychádzala aj z neodkladného opatrenia okresného súdu (č.l. 13 spisu), ktorým jej okresný súd uložil povinnosť podať na súd práve žalobu o vylúčenie žalovaných z užívania spornej nehnuteľnosti. Inými slovami, skutočnosti/tvrdenia, ktoré súd nemohol zohľadniť pri rozhodovaní v merite veci (pre nesprávne zvolený petit a konštrukciu žaloby), môžu byť, resp. sú relevantnými z hľadiska posudzovania/úpravy trov konania. Možno preto uzavrieť, že konštatované/opísané vo svojom súhrne predstavuje z hľadiska požiadavky spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní ochrany subjektívnych práv solídny základ pre nepriznanie náhrady trov inak procesne úspešným žalovaným.

29. Identická myšlienková konštrukcia (ako v predchádzajúcom bode) viedla krajský súd k rozhodnutiu (§ 257 v spojení s 396 ods. 1 o nepriznaní náhrady trov (procesne úspešným) žalovaným ani v rámci odvolacieho konania..

30. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.