Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-259-2016.pdf
PDF · 102.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/259/2016
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. N., nar. XX.X.XXXX, U. XXX, o vymoženie sumy 569,61 Eur s príslušenstvom a zmluvnej pokuty 3,98 eura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 7Er/175/2004-53 zo dňa 18. novembra 2014 v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 7Er/175/2004-76 zo dňa 4. augusta 2016 a v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 7Er/175/2004-78 zo dňa 8. septembra 2016, v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd konanie o návrhu oprávneného na prerušenie konania v otázkach a). a b). z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie konania v otázke c). z a m i e t a .
III. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie I. návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, II. návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, III. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, IV. exekúciu zastavil a IV. rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, Exekútorský úrad so sídlom v Šali, P. Pázmáňa 49/3, Šaľa, trovy exekúcie vo výške 14,83 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti zastavenia exekúcie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1, zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 22, § 39, § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "Občiansky zákonník"). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nie je sporné, že oprávnený a povinný uzatvorili úverovú zmluvu, spísanú na predtlači, ktorú používal oprávnený a ktorú predložil na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc, udelená povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi za tým účelom, aby tento advokát preukazoval oprávnenie konať za povinného ako jeho splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch povinného (vrátane uznania dlhu a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Podľa názoru súdu prvej inštancie, aj v tomto prípade bola " slobodná voľba" povinného pri "výbere" advokáta zastupujúceho jeho záujmy, vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru, poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) v skutočnosti "vybral" vopred veriteľ, teda oprávnený, s tým, že ho uviedol v predtlači úverovej
zmluvy, predloženej dlžníkovi na podpis. Konštatoval, že záujmy zástupcu Mgr. Kušníra boli v rozpore so záujmami zastúpeného, v dôsledku ktorého advokát Mgr. Tomáš Kušnír, resp. Mgr. Bruno Žlnay, advokátsky koncipient, na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2.1.2003, ktorý dlh v plnom rozsahu čo do základu aj do výšky uznal, nebol oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak tak urobil, notárskej zápisnici chýba, podľa súdu prvej inštancie, podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o neprípustnosti exekúcie a následne o zastavení exekúcie.
2. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania a predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálnej otázky v znení špecifikovanom v odvolaní. Svoje odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, odňatie možnosti konať pred súdom, rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, ako súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. Ak súd nehodlá akceptovať predmetnú interpretáciu, navrhol, aby konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil aj ďalšiu prejudiciálnu otázku. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou zo zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Inými slovami uviedol, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Dodal, že exekučný súd nie je oprávnený ani posudzovať vecnú správnosť, nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, ako ani nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd postupom prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem
toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Ohľadom plnomocenstva zastal názor, že nie je možné ho považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko nie je zmluvným ustanovením. Mal za to, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dodal, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej vzniká, a z toho dôvodu nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na absurdnosť záveru súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, pričom dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Záverom namietal aj nesprávny záver o tom, že by zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nebola v jeho prospech. Uvedené považoval za nesprávny záver, nevyplývajúci z vykonaného dokazovania, ale predstavujúci iba domnienku a subjektívny názor súdu, pretože zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Okrem toho sa nestotožnil ani s tým, že by notárska zápisnica musela byť spísaná aj oprávneným. Mal za to, že uvedený záver súdu je v priamom rozpore so súdnou praxou a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Co 7/2007. Dodal, že rovnaký záver vyplýval aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 5/2000. Naviac, zvýraznil aj skutočnosť, že otázka, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol a záverom sa zaoberal návrhom na prerušenie konania.
3. Z odvolania teda vyplýva, že oprávnený v priebehu odvolacieho konania navrhol konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: a. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? b. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? c. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
4. Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.
5. Sudca nemienil podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému za súd vyšším súdnym úradníkom v plnom rozsahu vyhovieť.
6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 19.5.2004 podaním návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, na podklade exekučného titulu - Notárskej zápisnice č. N 808/2004, NZ 15311/2004, spísaná dňa 22.2.2004 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom, v ktorej Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej moci zo dňa 2. januára 2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra konajúceho na základe splnomocnenia povinnej v úverovej zmluve, uznal jej dlh voči oprávnenému. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd prvého stupňa dňa 24.5.2004. Súd prvej inštancie dňa 25.6. 2004 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 22. 11. 2010 bol súdu prvej inštancie doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Následne súd vydal dňa 17.4.2012 uznesenie č. k. 7Er/175/2004-20, ktorým návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Ďalším výrokom oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie v sume 14,83 eura. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dňa 9.8.2012 oprávnený predložil návrh na prerušenie konania. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením zo dňa 31. 12. 2012 č. k. 8CoE/157/2012-41 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Následne súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodol napadnutým uznesením, proti ktorému v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený, avšak z rovnakých dôvodov, ako aj opätovne navrhol prerušenie konania, avšak s tým, že pridal ďalšiu prejudiciálnu otázku.
10. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
11. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
12. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
13. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 10. 2009 sp. zn. 5 Cdo 120/2009).
14. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prípade návrhov oprávneného na prerušenie konania podľa v otázkach písm. a) a b)., ktoré sú obsiahnuté v podanom odvolaní, ide o prekážku rozsúdenej veci (res iudicata), pretože o týchto návrhoch na prerušenie konania už rozhodol Okresný súd Nitra v uznesení zo dňa 18.11.2014 č.k.7Er/175/2004-53 a ide o totožné návrhy, preto odvolací súd konanie o týchto návrhoch na prerušenie konania zastavil.
15. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
16. Na margo návrhu na prerušenie konania otázka písm. c). odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Civilného súdneho poriadku a Exekučného poriadku, je
vymedzený v § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Subsidiárne používanie Civilného sporového poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Civilného sporového poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje.
17. K povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolací súd dodáva, že táto platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Aj súd rozhodujúci v poslednom stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Teda zmyslom predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
18. Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
19. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto sa odvolací súd v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
22. Odvolací súd pre úplnosť len dodáva, že je povinnosťou exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania skúmať, či exekučný titul je v súlade so zákonom a teda aj to, či prehlásenia v nej vôbec učinila povinná, resp. za ňu tieto učinila oprávnená osoba. Táto povinnosť exekučného súdu je časovo ohraničená trvaním exekučného konania. V prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená, t.j. na základe exekučného titulu, ktorý neobsahuje zákonom stanovené náležitosti sa musí exekučný súd zaoberať otázkou jej ďalšej prípustnosti, resp. neprípustnosti, a následného zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným ustanovením, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, tieto spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Bez významu je pri tom tiež postavenie účastníkov konania (teda, či je oprávnený podnikateľským subjektom, alebo či je povinný spotrebiteľom). Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku postavenie účastníkov konania v uvedenom význame ani neposudzoval, preto námietky oprávneného voči odlišnému zaobchádzaniu s účastníkmi konania nie sú namieste. Takisto tvrdenie oprávneného, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, a preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, je bez právneho významu, nakoľko právne dôvody, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, nespočívalo v posudzovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 53 Občianskeho zákonníka.
23. Odvolaciemu súdu je z vlastnej činnosti známe, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír opakovane zastupoval i samotného oprávneného, pričom úmysel povinného udeliť tomuto advokátovi splnomocnenie bol mu vnútený oprávneným priamo v zmluve o úvere. Ide tak o úkon neplatný pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi, v dôsledku čoho, notárska zápisnica nespĺňa formálne náležitosti v tom, že neobsahuje prehlásenie označenej povinnej osoby. Povinný pod hrozbou zaplatenia zmluvnej pokuty (v bode 07. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) sa zaviazal, že žiadnym konaním neznemožní veriteľovi
zabezpečenie jeho záväzku spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu (vzdal sa vopred práva na odvolanie splnomocnenia), keď s tým spojenú odmenu advokáta a notára (podľa bodu 06.) uhrádzal priamo veriteľ - oprávnený, s tým, že tieto náklady budú tvoriť súčasť celkového záväzku dlžníka
- povinného. Uvedené jasne svedčí tomu, že splnomocnenie povinného pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra bolo povinnému nanútené a bolo proti jeho záujmom, keď Mgr. Kušnír plnil výhradne pokyny a záujmy oprávneného, bez kontaktu s povinným (pred spisovaním uznaní do notárskej zápisnice) a za priamu odmenu vyplácanú mu oprávneným.
24. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku oprávneného o odňatí možnosti konať pred súdom, pretože vo veci nebolo súdom prvej inštancie nariadené ústne pojednávanie. Ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré stanovovalo povinnosť súdu nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ Exekučného poriadku, bolo účinné od novely zákona č. 230/2012 Z.z. od 8.8.2012 do 31.12.2012, pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po skončení účinnosti tejto novely zákona. Okrem toho je potrebné dodať, že je v súlade so zákonom, ak exekučný súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Preto aj námietku oprávneného o nedostatočnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie z dôvodu nevykonania náležitého dokazovania, posúdil odvolací súd ako nedôvodnú.
25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).