Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/71/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., I. L. XXXX/XX, zastúpeným JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátkou, so sídlom D. X, XXX XX Z., proti žalovanému: GASTA, s.r.o., so sídlom 034 95 Likavka 247, IČO: 31 640 923, zastúpeným JUDr. Ľubomírom Vanekom, advokátom so sídlom J. X, XXX XX H., v konaní o zaplatenie 2.843,83 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9C/164/2014-468 zo dňa18. októbra 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 9C/164/2014-468 zo dňa 18. októbra 2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou v spojení s jej pripustenou zmenou (uznesením na pojednávaní dňa 8.4.2017) a čiastočným zastavením konania so súhlasom žalovaného (uznesenie č.k. 9C/164/2014-230 zo dňa 29.05.2015) sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2811,79 Eur a nahradiť trovy konania. 3. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že pred smrťou konateľa žalovaného p. G. A. ako aj po jeho smrti (zomrel XX.XX.XXXX) uhrádzal platby (odvody) namiesto žalovaného ako zamestnávateľa za zamestnancov do Sociálnej poisťovne. V roku 2013 uhradil sumu 2.496,21 Eur z vlastných finančných prostriedkov. Právne argumentoval ust. § 451 ods. 1, 2 OZ, teda žalobca zaplatil za žalovaného, čo bol podľa platnej úpravy ako zamestnávateľ platiť sám, čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. V priebehu konania doplnil, že za žalovaného plnil odvody, aby nedochádzalo k nezrovnalostiam, resp. k škodám. Žalovaná suma sa týka odvodov za rok 2012, ktorá bola uhradená v priebehu rokov 2012 a 2013 (suma 2.496,21 Eur). Zvyšok uplatnenej sumy boli trovy exekučných konaní, v ktorých boli jednotlivé nedoplatky vymáhané (dôvod pripustenej zmeny žaloby). 4. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú. Žalobca nijako nepreukázal, že v rozhodujúcom období disponoval finančnou hotovosťou použitou na účel popísaný v žalobe. Príjem žalobcu dosahoval u žalovaného minimálnu mzdu, teda vzniká oprávnená pochybnosť o tom, či disponoval predmetnou hotovosťou v rozhodnom období. Samotná nájomná zmluva zo dňa 15.11.2011 je neobvyklým druhom dokumentu v tom, že žalobcu zaväzuje k úhradám náležitostí smerujúcich k absolútnemu prevzatiu podnikateľskej aktivity žalovaného. Dal do pozornosti, že žalobca užíval predmetnú nehnuteľnosť v období rokov 2011-2013, mal zriadené na svoje meno odberné miesto energií. Žalovaný nemal iné miesta podnikania ani prevádzky. Nie je preto logické a hospodársky opodstatnené, aby prenajal svoj jediný objekt žalobcovi bez nároku na akékoľvek nájomné a ponechal si v stave všetok personál, ktorý mu produkuje náklady, ale nemá z prenájmu žiadny hospodársky efekt. V iných vedených konaniach proti žalobcovi žalovaným, žalobca potvrdil, že vykonával v prevádzke žalovaného podnikateľskú činnosť na vlastné meno a na vlastnú zodpovednosť, v trestnom konaní predložil dôkazy o tom, že spoločnosť GASTA, s.r.o. v roku 2013 pod jeho vedením a zastupovaná žalobcom, inkasovala podľa uzávierok z elektronickej registračnej pokladnice tržby, ktoré boli použité na neznámy účel a spoločnosť bola zaťažená rozhodnutiami z titulu povinných dávok Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a Daňového úradu Ružomberok, tieto záväzky k 31.08.2014 predstavoval čiastku 4.777,- Eur. 5. Doplnil, že žalobca ako vedúci prevádzky žalovaného v zmysle nevyjasnených vzťahov medzi ním a pôvodným konateľom a spoločníkom žalovaného v podstate riadil a zodpovedal za hospodárenie v príslušnej prevádzke a z tohto hospodárenia mal dostatočný príjem, ktorý však zúčtovával samotný žalobca a tento príjem bol dostatočný na to, aby uhrádzal aj tieto náklady žalovaného (odvody za zamestnancov). Uvedené vyplýva z výpisu registračnej pokladne, ktorá bola v príslušnej prevádzkarni žalovaného. Nie je zrejmé, aký hospodársky výsledok resp. zisk chcel dosahovať samotný žalobca titulom predmetnej nájomnej zmluvy. 6. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že v penzióne HUBERTUS pracoval od roku 1999, nadobudol veľmi dobré vzťahy s bývalým konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti GASTA, s.r.o., ktoré vyústili do uzavretia nájomnej zmluvy. Až do uzavretia tejto zmluvy všetky tržby v penzióne prišiel skontrolovať každý mesiac konateľ žalovaného a učinil aj príkazy na úhradu jednotlivých plnení. Nájomnou zmluvou prešla časť povinnosti s úhradami plnení na neho, čo sa týka plnení odvodov tieto mal naďalej uhrádzať konateľ žalovaného. Odvody za zamestnancov uhrádzal z podnetu výziev, upomienok a exekúcií po smrti bývalého konateľa žalovaného. Časť týchto odvodov uhrádzal zo svojho účtu a časť formou poštových peňažných poukazov, na ktorých je uvedená spoločnosť GASTA, s.r.o., keďže sa jednalo o odvody tejto spoločnosti. Aj tieto odvody platil zo svojich peňazí. Tieto doklady sú súčasťou účtovníctva spoločnosti. Ďalšiu časť úhrad zdokladoval výpismi z jeho účtu, alebo príkazmi na úhradu. Domnieval sa, že odvody má uhrádzať na základe vzťahov so spoločnosťou GASTA, s.r.o. Približne v januári 2013 zistil, že tieto platby má uhrádzať žalovaný, keď kontaktoval poisťovne, teda nadobudol presvedčenie, že platil odvody za žalovaného. Nájomnú zmluvu chápal ako rozšírenie jeho oprávnení vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ktorú mal uzatvorenú so spoločnosťou GASTA, s.r.o., pričom vykonávanie činnosti v prevádzke nepovažoval za výkon podnikateľskej činnosti. Naďalej vykonávanie jeho činnosti považoval za plnenie povinností z pracovnej zmluvy. 7. Súd vo veci vykonal dokazovanie z listinných dôkazných prostriedkov navrhnutých stranami sporu, predovšetkým pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2010, zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 15.12.2011, úmrtného listu G. A., výpisu z obchodného registra zo dňa 14.11.2013, vyúčtovania miezd za obdobie január 2012 - december 2012, výpisom z LV č. XXXX k.ú O., výpoveďou žalovaného, výpoveďami svedkov: T. N., H. N., O. O., výpisu z účtu žalobcu za obdobie 1/2013 - 6/2013, príkazmi na úhradu zo dňa 12.03.2013, oboznámením sa s účtovníctvom žalovaného, zo správy o stave účtovníctva v spoločnosti GASTA, s.r.o., vypracovanej spoločnosťou KONT SK s.r.o., pripojenými exekučnými spismi, stavom účtu žalobcu v období od 16.01.2013 - 3.6.2013, daňovými priznaniami k dani z príjmov FO žalobcu za roky 2012 a 2013. 8. Vyhodnotením vyššie uvedených dôkazných prostriedkov dospel okresný súd k nasledovným skutkovým zisteniam: Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená pracovná zmluva s nástupom žalovaného (správne žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) dňa 1.1.2010 na pozíciu vedúceho prevádzky, kuchár - čašník a všetky činnosti vyplývajúce z tejto funkcie s miestom výkonu práce PENZIÓN HUBERTUS v Likavke. Mzda bola dohodnutá vo výške 365 Eur/mesiac a doplatkom ku mzde - zamestnanec sa bude podieľať v plnej miere na ročných ekonomických výsledkoch firmy, na ziskoch z tržieb a je zodpovedný za chod reštauračnej a ubytovacej časti. Podľa bodu 16, 17 pracovnej zmluvy ako vedúci prevádzky bol povinný sledovať a platiť úhrady dane z podnikateľského subjektu a úhrady za TKO podľa výmeru obecného úradu, mesačne uhrádzať mzdy zamestnancom mimo odstupného a odchodného a vykonané úhrady dokladovať zamestnávateľovi. Medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom bola dňa 15.12.2011 uzatvorená zmluva o prenájme nebytových priestorov, predmetom ktorého bolo reštauračné a ubytovacie zariadenie - PENZIÓN HUBERTUS v Likavke (ďalej len nájomná zmluva) za účelom využívania predmetu nájmu nájomcom na zabezpečenie prevádzkovania jeho podnikateľskej činnosti. V zmysle jej zmluvných ustanovení prenajímateľ umožnil nájomcovi užívať predmet nájmu bez nároku na finančnú odmenu za podmienky udržiavania objektu vo funkčnom stave, jeho stráženia a podmienok uhrádzania pravidelných poplatkov špecifikovaných v Čl. II bodoch 2-8 nájomnej zmluvy (platenie elektrickej energie, pevnej telef. siete, úhrady dane z podnikateľského subjektu, vývoz TKO, daň zo zisku, náklady na účtovníčku). Podľa Čl. II. bod 9. nájomnej zmluvy k 15.12.2011 boli všetky zásoby nájomcom odkúpené a vyplatené v hotovosti a všetky ďalšie zásoby majú byť zaobstarané na náklady nájomcu. Podľa čl. IV bod 17 nájomnej zmluvy nájomca má výhradné právo na výber a zadeľovanie zamestnancov. Podľa bodu 20 nájomnej zmluvy zodpovedá za ich úrazy a za ich školenia o bezpečnosti pri práci. Doba nájmu bola dohodnutá do 31.12.2014. Podľa výpisu z obchodného registra ku dňu 14.11.2013 bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti Gasta, s.r.o., G. A., bytom O. XX H., ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Podľa vyúčtovania miezd u žalovaného v období január 2012 - december 2012 pracovalo 7 zamestnancov, pri celkových mzdových nákladoch zamestnávateľa 11 337,60 Eur boli náklady poistenia 2.496,21 Eur. Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne v čase od 29.3.2012 do 3.6.2013 spoločnosť GASTA, s.r.o. uhradila poštovným poukazom dňa 29.03.2012 sumu 240,01 Eur, dňa 28.5.2012 sumu 242,49 Eur, dňa 15.10.2012 sumu 248,70 Eur, dňa 30.11.2012 na účet súdneho exekútora JUDr. V. Kučavíkovej sumu 240,12 Eur, dňa 17.1.2013 sumu 248,85 Eur, dňa 15.2.2013 sumu 240,46 Eur, dňa 28.2.2013 sumu 248,70 Eur, dňa 12.3.2013 sumu 248,85 Eur, dňa 7.5.2013 sumu 248,85 Eur, dňa 30.5.2013 sumu 128,62 Eur, dňa 3.6.2013 sumu 128,62 Eur, spolu 2.464,27 Eur. Zvyšok uplatneného nároku predstavuje suma 379,16 Eur pozostávajúca z čiastkových úhrad na účty súdnych exekútorov v exekučných konaniach vedených proti spoločnosti GASTA, s.r.o. pod sp. zn. EX 3121/2012 sumu 79,66 Eur, sp. zn. EX 251/2013 sumu 69,83, sp.zn. EX 431/2013 sumu 69,83, sp.zn. EX119/2013 sumu 52,58 Eur, sp. zn. EX 330/2013 sumu 54,59 Eur, sp. zn. EX 461/2013 sumu 52,67 Eur. Okresný súd mal nesporne preukázané zaplatenie odvodov do Sociálnej poisťovne v čase od 29.3.2012-3.6.2013 - po smrti jediného spoločníka a konateľa žalovaného. 9. Zistený skutkový stav posúdil súd podľa ust. § 451 ods. 1, 2 v spojení s § 454 v spojení s príslušnou judikatúrou - uznesenie NS SR z 19.januára 2012, sp. zn. 2Cdo/92/2010. 10. Sporným zostalo, z akých finančných prostriedkov boli uvedené odvody uhradené. V tejto súvislosti poukázal na nájomnú zmluvu, účel jej uzavretia - zabezpečenia prevádzkovania podnikateľskej činnosti nájomcu, teda žalobcu, ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka (platného v čase uzavretia nájomnej zmluvy), nepopretú skutočnosť žalobcom, že po smrti jediného spoločníka a konateľa spoločnosti naďalej vykonával podnikateľskú činnosť, vstupoval do právnych vzťahov so zamestnancami v mene a na účet spoločnosti žalovaného, inkasoval získané denné tržby, vyplácal mzdy, pričom z predložených listinných dôkazov, a to predovšetkým správy o stave účtovníctva spoločnosti GASTA s.r.o., nebolo možné zistiť ako a v mene koho nakladal žalobca zo získanými finančnými prostriedkami, keď k dátumu 31.12.2013 bol kumulovaný obrat 38.245,35 Eur, k 11.07.2013 v sume 54.425,18 Eur (za rok 2013 suma 16.179,83 Eur). Podľa uzatvorenej nájomnej zmluvy žalobca v prenajatých priestoroch podnikal vo vlastnom mene s tým, že uhrádzal všetky platby spojené s prevádzkovou činnosťou, aj daň zo zisku. Podľa tvrdenia žalobcu zamestnanci pracujúci v prevádzke boli zamestnancami žalovaného. Žalobca poprel, že by na základe nájomnej zmluvy vykonával v prevádzke podnikateľskú činnosť a na základe tohto tvrdenia vyvodil záver, že žalobca v prenajatých priestoroch vo vlastnom mene nepodnikal, ale podnikal v mene a na účet žalovaného, a teda v mene žalovaného mal vyplácať mzdy a platiť príslušné odvody za zamestnancov. To, že na tieto úhrady nemal dostatok finančných prostriedkov z prevádzkovej činnosti sa mu nepodarilo preukázať ani listinami a ani výpoveďami svedkov. Vyhodnotením skutkových tvrdení žalobcu v súvislosti s ďalšími dôkazmi mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že odvody za zamestnancov poskytol žalobca výlučne zo svojich finančných prostriedkov, keďže celú svoju činnosť v predmetnej prevádzke vykonával na účet a v mene spoločnosti žalovaného.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ , nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti (§ 365 ods. 1 písm. e/ , rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ . Navrhol, aby odvolací súd po doplnení dokazovania odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch podaného odvolania namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s písomným návrhom na vykonanie dokazovania zo dňa 1.8.2016, a dokazovanie z účtovníctva žalovaného na pojednávaní nevykonal. Konštatovanie okresného súdu v ods. 8. napadnutého rozsudku, že vykonal dokazovanie oboznámením účtovníctva spoločnosti GASTA, s.r.o.

- jeho prečítaním nezodpovedá skutočnosti. Súčasne návrh ani na pojednávaní nezamietol. Považoval to za inú vadu konania, ktorá mohla mať (a aj mala) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vykonaním navrhnutého dôkazu by bol súd zistil, že doklady preukazujúce platby odvodov, resp. miezd a sankcie za ich oneskorené úhrady sa nachádzajú v účtovníctve žalovaného, nebol by dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, nemajúcemu oporu vo vykonanom dokazovaní, že žalobca vykonával podnikateľskú činnosť zameranú na reštauračné a ubytovacie služby (ods. 41. napadnutého rozsudku) a bolo jeho povinnosťou platiť zamestnancom za vykonanú prácu mzdu a za nich všetky odvody. S týmto záverom sám súd polemizuje, resp. ho vyvracia, ale presvedčivé vysvetlenie rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje. Právne zhodnotenie veci obsahuje jedine ods. 42. napadnutého rozsudku, z ktorého nie je možné zistiť konkrétne skutkové zistenia a právne posúdenie súdom prvej inštancie. Nevysporiadal sa s existenciou pracovnoprávneho vzťahu žalobcu (ako nespornej skutočnosti), aj keď vykonal dokazovanie touto listinou (ods. 8. napadnutého rozsudku). Práve tento vzťah bol pre posúdenie veci rozhodujúci, nakoľko v pracovnej zmluve boli riešené základné povinnosti zamestnanca aj pokiaľ ide o úhrady, ktoré bol povinný realizovať. Nesprávne sa vysporiadal s nájomnou zmluvou, ktorá mala podľa vyjadrení žalobcu len upresniť jeho práva a povinnosti voči spoločnosti GASTA, s.r.o., a toto tvrdenie nebolo žalovaným spochybnené. Skutočnosť, že zamestnanci boli zamestnancami žalovaného nebola sporná. Zák. č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ust. §7 upravuje, kto je zamestnávateľom na účely tohto zákona, a práve z tohto zákona ako aj súvisiacich právnych predpisov, nemožno vyvodiť iný záver, že povinnou osobou platiť tieto platby za zamestnanca je zamestnávateľ. Nejde o ustanovenia, ktoré môžu fyzické a právnické osoby meniť vzájomnou dohodou. Z vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že by bol žalobca zamestnávateľom, teda od neho ani nemožno požadovať, aby uhrádzal odvody za zamestnancov. Z vykonaného dokazovania súd nemohol dospieť k záveru, že žalobca v prenajatej prevádzke vykonával podnikateľskú činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obch. zák. (ods. 40. napadnutého rozsudku), žalobca nič také netvrdil. Nesúhlasí so záverom súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Žalobca preukázal, že platby realizoval sám, zo svojho osobného účtu. Nesprávne sa domnieva súd, že „ani z jedného dôkazu nevyplýva, že plnenie poskytované Sociálnej poisťovni na odvodoch za zamestnancov pracujúcich v prevádzke Penzión HUBERTUS bolo poskytované z jeho vlastných finančných prostriedkov“. Platby, na ktoré bol žalobca povinný podľa zmluvných vzťahov so žalovaným, sú v zmluvách jednoznačne definované, tieto žalobca realizoval a ich náhrady sa nedomáhal. Na úhradu odvodov, sankcií a nákladoch exekučného konania sa nezaviazal a takáto povinnosť mu nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu. Fakt, že išlo o osobný účet žalobcu uvádza aj súd (ods. 30 rozsudku), záver o nepreukázaní, že ide o finančné prostriedky žalobcu je v rozpore s vykonaným dokazovaním. K výroku o trovách konania - súd nezohľadnil, že pojednávania sa museli odročovať z dôvodu popierania tvrdení žalobcu žalovaným, realizovaných platieb, o ktorých musel mať vedomosť, viď neskôr predložené účtovníctvo, predložil požadované doklady až pod hrozbou uloženia pokuty, označujúc ich za dôvody hodné osobitného zreteľa pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v prípade neúspechu žalobcu v konaní.

12. Žalovaný v podanom vyjadrení označil podané odvolanie za nedôvodné a žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenia žalobcu v odvolaní považoval za účelové. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo konštatoval aj súd prvej inštancie, že ani z jedného predloženého dôkazu nevyplýva, že plnenie poskytované Sociálnej poisťovni na odvodoch za zamestnancov pracujúcich v prevádzke PENZIÓN HUBERTUS bolo poskytované výlučne z vlastných finančných zdrojov žalobcu, keďže celú svoju činnosť v predmetnej prevádzke vykonával na účet a v mene spoločnosti žalovaného.

13. Z obsahu podanej odvolacej repliky žalobcu vyplýva, že zotrval na dôvodoch podaného odvolania v celom rozsahu. Odmietol účelovosť svojich tvrdení a neunesenie dôkazného bremena s poukazom na preukázanie úhrad za žalovaného.

14. V odvolacej duplike žalovaný len zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenie.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v prevažnej miere (až na výnimky uvedené ďalej), sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu a vecne správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 .

17. Odvolací súd preskúmal námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Zo zdôvodnenia odvolacích námietok vyplýva, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak ako sú tieto prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu nevyhovel a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov.

19. Nosná argumentácia žalobcu bolo tvrdenie, že v prevádzke nevykonával podnikateľskú činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Za rozhodujúce považoval jeho postavenie zamestnanca a v nadväznosti na svoje postavenie dôvodil, že nie je povinnosťou zamestnanca plniť odvody za zamestnávateľa, zvlášť keď takáto platobná povinnosť mu nevyplývala ani z nájomnej zmluvy, ktorá rozširovala jeho kompetencie vo vzťahu k žalovanému.

20. Treba zdôrazniť, že výška žalovanej sumy - 2.811,79 Eur ako aj jej úhrada nebola v konaní sporná. 21. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. 22. Je pravdou, že činnosť žalobcu formálne nespĺňa definíciu podnikania. Činnosť, ktorú vykonával žalobca v spoločnosti GASTA s.r.o. nevykonával vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Preto je potrebné poopraviť nepresné vyjadrenie okresného súdu v napadnutom rozsudku, že po smrti jediného konateľa a spoločníka spoločnosti GASTA s.r.o., vykonával žalobca podnikateľskú činnosť. Presnejšie sa žiada uviesť, že žalobca zabezpečoval činnosť prevádzky žalovaného. 23. Z jeho postavenia v spoločnosti GASTA, s.r.o. - bol jej zamestnanec, mu povinnosť platiť odvody nevznikla. Takáto povinnosť vznikne podľa príslušných právnych predpisov len zamestnávateľovi, v danom prípade žalovanému. 24. Nemôže zostať nepovšimnuté, že nájomná zmluva bola uzatváraná za účelom podnikania žalobcu, ako to vyplýva zo samotného textu zmluvy, čo sa premietlo aj do platobných povinností nájomcu (viď ods. 7 odôvodnenia). Po smrti jediného konateľa a spoločníka žalovaného sám žalobca disponoval so všetkými finančnými prostriedkami z prevádzky, príjem hotovosti bol registrovaný cez registračnú pokladnicu, príjem bol zaznamenávaný aj na osobný účet žalobcu, ktorý podľa jeho tvrdení používal aj na prijímanie hotovosti od klientov. Podľa prehľadu transakcií na účte žalobcu za obdobie od 16.1.2013 do 03.06.2013 platobným príkazom na úhradu odvodov do sociálnej poisťovne predchádzali vklady od rôznych spoločností, súkromných osôb alebo vklady v hotovosti. V prevádzke bol zriadený odber elektrickej energie na meno žalobcu. Podľa výpovede svedkyne L. O., čašníčky (prácu pre žalovaného vykonávala v období v čase október - december 2012) konala len so žalobcom - tento jej vyplácal mzdu, inkasoval od nej tržby, uzatvoril s ňou dohodu o pracovnej činnosti. 25. Uvedený rozsah činnosti sa vymyká štandardu postavenia zamestnanca (neskôr aj nájomcu prevádzky), smeruje a približuje sa k postaveniu konateľa v spoločnosti, a teda konaniu za spoločnosť. V danom prípade takéto konanie žalobcu spadajúce do obdobia po smrti jediného spoločníka a konateľa žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska rozumného a spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu umožňuje uplatniť starú zásadu práva - „Ius ex iniuria non oritur" (právo nevzniká z bezprávia), teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva. 26. Správnym je záver okresného súdu, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že žalovanú sumu zaplatil z vlastných finančných prostriedkov. Pritom išlo o tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe. Odvolací súd zdôrazňuje, že prioritne neunesenie dôkazného bremena žalobcom v tomto smere bolo dôvodom neúspechu žalobcu vo veci. 27. V civilnom sporovom konaní má navrhovanie dôkazov priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 . Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§154 . 28. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

29. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

30. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 . V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu súdu prvej inštancie len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v konaní súdu prvej inštancie neboli produkované.

31. Z uvedených úvah vyplýva, že následky spojené s nesplnením základných procesných povinnosti v podobe nepriaznivého rozhodnutia vo veci nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Otázku splnenia týchto procesných povinnosti musí súd riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu. 32. Osobitosťou daného prípadu bolo nakladanie s finančnými prostriedkami žalovaného po smrti jediného konateľa a spoločníka. Nakladanie s finančnými prostriedkami z prevádzky žalovaného v tomto období bolo vo výlučnej kompetencii žalobcu. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie finančné prostriedky boli prijímané do spoločnosti v hotovosti - registračná pokladnica ako aj na účet žalobcu. 33. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil takú finančnú evidenciu o príjmoch a výdavkoch spoločnosti GASTA, s.r.o., z ktorej by bolo evidentné, že finančné prostriedky, ktoré žalobca použiť na odvody za zamestnancov tejto spoločnosti do Sociálnej poisťovne neboli finančnými prostriedkami spoločnosti, ale boli vlastnými finančnými prostriedkami žalobcu. Žalobca ani nenavrhol vykonať dôkaz za týmto účelom. 34. Na preukázanie tohto tvrdenia bol nedostatočný výpis z účtu žalobcu. Skutočnosť, že ide o osobný účet žalobcu je v daných súvislostiach nepostačujúca (odvolacia námietka). Nepostačujúca je práve preto, že na tomto účte sa nenachádzali len finančné prostriedky žalobcu, ale aj inkasované platby od klientov žalovaného. Táto skutočnosť vyplynula nielen z predloženého výpisu, ale aj z tvrdenia žalobcu. 35. Rovnako výpovede svedkýň - T. N. a H. N. neprispeli k preukázaniu tejto tvrdenej skutočnosti. 36. Nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že žalobca mal preukázateľne iba jediný príjem, a to z pracovného pomeru uzatvoreným so žalovaným vo výške minimálnej mzdy. 37. K namietanej inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci žalobca uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal s písomným návrhom na vykonanie dokazovania zo dňa 1.8.20116 - nevykonal dokazovanie ohľadom účtovníctva spoločnosti. V intenciách zdôvodnenia tejto odvolacej námietky odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že v účtovníctve žalovaného sa nachádzajú doklady preukazujúce platby odvodov resp. sankcií za ich oneskorené úhrady. Okresný súd sa s týmto návrhom na vykonanie dokazovania vysporiadal v odôvodnení rozsudku tak, že uvedený návrh zamietol. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozsudku (§220 ods. 2 považoval zvolený spôsob rozhodnutia o predmetnom návrhu za postačujúci, pretože práve odôvodnenie rozsudku musí dať stranám sporu odpoveď na všetky podstatné otázky, teda aj na otázku, prečo súd nevykonal aj ďalšie navrhované dôkazy. S odôvodnením nevykonania tohto dôkazu, že uvedené dôkazy by neviedli k preukázaniu tvrdeného skutkového stavu žalobcom, súhlasí aj odvolací súd. 38. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre svoje rozhodnutie.

39. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sa oboznámil s účtovníctvom žalovaného, žiada sa upresniť, že išlo len o časť účtovníctva - knihy uzávierok elektronickej registračnej pokladnice za roky 2012 a 2013. 40. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným. 41. K odvolacej námietke, že okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa pre rozhodnutie o nepriznaní trov konania žalovanému podľa § 257 CSP, žalobca uviedol, že za takéto dôvody je treba považovať konanie žalovaného (popieral platby a musel mať o nich vedomosť z účtovníctva, rozporovaním všetkých tvrdení žalobcu a predložením požadovaných dokladov súdu až pod hrozbou uloženia pokuty), ktoré sa prejavilo v tom, že konanie pred súdom prvej inštancie trvalo dlhší čas, pojednávania sa museli odročovať. 42. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

43. Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. 44. Žalobcom označené správanie žalovaného, ktoré mal súd prvej inštancie vziať do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania možno pomenovať ako spôsob zvolenej obrany žalovaného a nie dôvod osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Rovnako ním nie je ani nepredloženie dôkazu riadne a včas, keďže súd disponuje prednostne sankčným mechanizmom na splnenie uloženej povinnosti strane sporu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nemal preukázané dôvody na aplikáciu § 257 CSP. 45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 .

46. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .